Chce ľud demokraciu?

Tak ako uvádza v predslove Ústavy významný český filológ František Novotný,[1] cieľom Platónových štátotvorných úvah bolo hľadanie dobra, ktoré považoval za základnú esenciu života. Zároveň však v ďalšej časti predslovu pripomína, že rozdelenie Platónskej ideálnej spoločnosti odporovalo pojmu rovnosť, keďže na samom vrcholku stáli vládcovia-filozofi a pracujúci ľud sa nachádzal na opačnom konci pomyselnej pyramídy. Ak k uvedenému pridáme fakt, že dôležitou časťou knihy Ústava, ktorá je azda najznámejšou Platónovou knihou o usporiadaní spoločnosti, je pojem spravodlivosť,[2] môžeme dospieť ku kontradikčným záverom. Ako je možné, že by idea dobra a spravodlivosť bola kompatibilná s usporiadaním prísne hierarchickej spoločnosti, dokonca za používania klamstiev a tyranských metód?[3] Je možné, že by to bolo v záujme samotného ľudu ako takého? Práve toto hľadanie bude predmetom nášho ďalšieho politologického bádania obohateného o zakomponovanie filozofických prvkov do praktických rovín.  

Ak sa chceme venovať problematike ľudu a jeho ochote prijímať demokratické zriadenie alebo snahe ľudu ako takého bojovať za zachovanie takéhoto zriadenia alebo hodnôt s ním spojených, musíme v prvom rade uviesť definíciu toho, čo pod pojmom ľud myslíme. Keďže v politologickom diskurze existuje viacero názorov na to, čo pojem ľud znamená a jeho exaktné zadefinovanie je takmer nemožné, budeme sa opierať o definíciu jedného z najvýznamnejších politológov 20. storočia Roberta Dahla, avšak iba okrajovo.[4] Aj okrajové nazeranie na tento pojem však poslúži pre potreby nášho ďalšieho skúmania, pričom aj najlepšie vystihuje to, čo si väčšina spoločnosti pod týmto pojmom predstaví. Dahl okrem iného definoval ľud ako vládnucu triedu v demokratických alebo takzvaných polyarchických zriadeniach. Pri skúmaní otvorenej spoločnosti však Karl Raimund Popper, jeden z najvýznamnejších filozofov rakúskeho pôvodu[5] uviedol, že na demokraciu práve kvôli problematike ľudovlády, môže byť nazerané ako na podvod. Tá totiž nikdy neexistovala a vždy záležalo skôr na vôli tej najpočetnejšej, najaktívnejšej a najvplyvnejšej skupiny. Práve tu narážame na prvý spor medzi ľudom a demokraciou. V dnešnej dobe nedôvery v demokratické inštitúcie je ešte viac badateľný. Samozrejme, uvedomelý a racionálne zmýšľajúci volič vie, že v skutočnosti ozajstným vládcom v demokracii nie je, avšak prostredníctvom výberu svojich volených zástupcov vo volebný deň môže zhodnotiť vládnutie stávajúcich elít a prispieť k ich výmene. Následne nám však vystáva otázka.[6] Existuje vôbec takýto volič? 

Je totiž dôležité poznamenať, že tak ako ako uvádza vo svojom výskume otvorenej spoločnosti politológ Daniel Dobiaš,[7] širokú verejnosť nezaujímajú argumenty vedeckej či intelektuálnej povahy, avšak sú to primárne výsledky, ktoré by mali naplniť jej očakávania.[8] Zároveň môžeme predpokladať, že z valnej väčšiny sa tieto očakávania nezakladajú na racionálnom predpoklade, čo môžeme odvodiť napríklad od myšlienok jedného z najznámejších psychológov Sigmunda Freuda,[9] ktorý opisoval fungovanie ľudského psychického aparátu výlučne na princípe vyhýbania sa strasti alebo hľadania slasti.[10] Na chvíľu sa ešte vrátime k problematike otvorenej spoločnosti, ktorá priamo súvisí s praktickým fungovaním demokratických zriadení, kde Dobiaš uvádza ďalší pojem. Ide o autoritatívny intelektualizmus, ktorý je opakom tradičnej koncepcie racionalizmu, keďže sa zakladá na presvedčení o možnosti dosiahnutia nespochybniteľného vedenia a poznania dokonalej pravdy.[11] Takýto prístup môžeme v súčasnosti pozorovať na takmer celej politickej scéne, ale rovnako tak v akademickom prostredí. Je dôležité si totiž uvedomiť, že aj číselné koncepty v prírodných vedách sú produktom ľudskej mysle a je možné, že mimo nášho prirodzeného prostredia strácajú zmysel. Vráťme sa však späť k ľudu. Ten v súčasnosti sleduje politiku, založenú na rýdzom marketingu. Vychádza to z poznania, že ľud fungujúci na emocionálnej báze si vyberá medzi politickými stranami ako medzi rôznymi produktami, prezentovanými v reklamách na obrazovkách našich televízií. Jedno má však s elitami spoločné. Tým spoločným menovateľom je autoritatívny intelektualizmus. Možno by bolo na mieste pýtať sa, ako je možné, že ľud fungujúci na emociálnom základe oplýva aj autoritatívnym intelektualizmom, avšak z definície, ktorú sme uviedli, jedno nevylučuje druhé. Výrok slávneho učenca z klasických Atén Sokrata[12] o tom, že viem, že nič neviem,[13] je vynikajúcim príkladom. Autoritatívny intelektualizmus vychádza z nevedomosti o tom, že sme vo svojej podstate nevedomými všetci. Tento vzájomný menovateľ zároveň pôsobí medzi elitami a ľudom ako odstredivý prostriedok, keďže obidve skupiny považujúce svoje presvedčenia za nespochybniteľné zákonite odsudzujú presvedčenie druhej skupiny. Práve z tohto vzťahu plynie dnešný odpor väčšiny ľudu k demokracii, obhajovanej elitami, či už na základe pádnych alebo neodvôvodnených argumentov, a z neho vyplývajúca kríza demokracie. Samozrejme, ide iba o jeden z faktorov, no pri problematike ľudu ide taktiež o jeden z najvýznamnejších. 

Úvod sme začali Platónovou Ústavou, ktorá ako sme uviedli jednoznačne patrí medzi najvýznamnejšie diela gréckeho filozofa. V závere sa k nej vrátime. Esenciálnou súčasťou demokracie v jej teoretickom ale hlavne praktickom prevedení je spravodlivosť. Toto tvrdenie nevyvodzujeme iba z elitárskeho pohľadu poskytnutého prostredníctvom teoretikov zaoberajúcich sa znakmi a atribútmi demokracie, ale rovnako tak je spravodlivosť predpokladanou súčasťou demokracie aj medzi ľudom. Práve spravodlivosťou sa Platón zaoberal v úvodnej kapitole spomínanej Ústavy, a to najmä prostredníctvom dialógu medzi Sokratom a Trasymachom, aj keď sa do tejto konverzácie zapájali aj ďalší účastníci. Práve Trasymachos dlhodobo argumentoval ku klasickým Sokratovým otázkam o spravodlivosti tým, že je to nespravodlivosť, ktorá je v praktickom živote užitočnejšou. Rovnako tak Trasymachos vo svojej argumentácii uviedol, že spravodlivosť je právom silnejšieho. Počas dlhého rozhovoru sa snažil Sokrates tieto tvrdenia vyvrátiť, svojím typickým spôsobom, a to prostredníctvom otázok. Na konci ich dlhého dialógu sa nakoniec obidvaja diskutujúci zhodli, že všade tam kde jestvuje nespravodlivosť, prináša so sebou skázu.[14] Čo vlastne chceme poukazovaním na Platónov rozbor spravodlivosti dosiahnuť? Dôležitou je argumentačná línia Trasymachosa hlavne v bode, kedy poukazuje na spravodlivosť ako na právo silnejšieho. V súčasnom globalizovanom kapitalizme môžeme tvrdiť, že je to právo silnejšieho, ktoré rozhoduje o tom, čo je spravodlivé a čo nie. Taktiež by sme mohli argumentovať tým, že tomu tak bolo po celú históriu, určite poznáme viacero výrokov o tom, ako históriu píšu víťazi, medzi najtrefnejší v našom prípade zaradzujeme výrok Georgea Orwella o tom, že „kto ovláda minulosť, ovláda aj budúcnosť.[15] Najväčším rozdielom v súčasnosti je však to, že jedinou a absolútnou hodnotou sú peniaze, ktoré sú zároveň jediným ukazovateľom väčšej sily a zároveň moci. Vystáva tak otázka, či ľud, – ktorý ako sme uviedli považuje nie len vďaka teoretickému zadefinovaniu demokracie ale hlavne kvôli jej všeobecnému ponímaniu za jeden z jej hlavných atribútov spravodlivosť – môže vôbec v súčasnom systéme demokratické zriadenie podporovať alebo len akceptovať. Po rozbore niektorých aspektov vnímania demokracie medzi ľudom a faktorov, ktoré na toto vnímanie vplývajú, sa aj napriek všetkému uvedenému nedostaneme ku konkrétnemu záveru. Je tomu tak najmä vďaka rozsiahlosti témy, ktorá by si zaslúžila oveľa hlbší výskum. Jedno však jednoznačne vyplýva. Že niečo so súčasným ponímaním demokracie rozhodne nie je správne. Záver necháme otvorený podobne ako končí kniha Povesť o Atlantíde, ktorú napísal Slavomír Chren prostredníctvom vyberania jednotlivých častí z Platónových spisov, v ktorých spomína bájnu Atlantídu. Po tomto konci je viacero čitateľov zmätených, keďže by čakalo pokračovanie príbehu. Platón ho možno zámerne nechal otvorený práve preto, aby si čitateľ koniec domyslel. Po tom čo sa začalo kráľovstvo v Atlantíde rúcať, zvolal boh Zeus všetkých členov vládnucej vrstvy s myšlienkou potrestať ich. „Zhromaždil všetkých bohov do ich najslávnostnejšieho príbytku, ktorý stojí uprostred všehomíra a z neho vidieť všetko, čokoľvek bolo stvorené, a zhromaždiac ich povedal:“[16]


Zdroje:

[1] FLAITINGR L. ; HURYTA M.: František Novotný a jeho monumentální dílo věnované Platonovi.[online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.akropolis.cz/content/frantisek-novotny-jeho-monumentalni-dilo-venovane-platonovi>.

[2] Platón: Ústava. Praha: OIKOYMENH, 1996, s. 7-28.

[3] DAL MASCHIO E. A.: Platón. Pravda je jinde. Madrid: Emse Publishing, 2022, 142 s.

[4] DAUBNER P.: Robert Dahl – Elvis americkej politickej vedy. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/308622-robert-dahl-elvis-americkej-politickej-vedy/>.

[5] KARL RAIMUND POPPER. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.phil.muni.cz/fil/studenti/popper(charvat).html>.

[6] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 54.

[7] doc. PhDr. Daniel Dobiaš, PhD. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.upjs.sk/FF/zamestnanec/daniel.dobias/>.

[8] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 70.

[9] Sigmund Freud. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <http://biografia.sk/sigmund-freud/>.

[10] PATARÁK M.: Freudovo chápanie pudu smrti v čase jeho uvedenia. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <http://www.psychiatria-casopis.sk/files/psychiatria/3-4-2015/ppp3-4-2015-cla3.pdf>.

[11] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 44.

[12] KTO TO BOL SOKRATES? MÁLOKTO VIE, ŽE NEPOVAŽOVAL DEMOKRACIU ZA IDEÁLNY ŠTÁT!. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.vedelisteze.sk/kto-to-bol-sokrates-malokto-vie-ze-nepovazoval-demokraciu-za-idealny-stat/>.

[13] SÓKRATÉS: „Viem, že nič neviem“. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://citaty-slavnych.sk/citaty/53003-sokrates-viem-ze-nic-neviem/>.

[14] Platón: Ústava. Praha: OIKOYMEN, s. 3-38.

[15] HIRST K.: Who Controls the Past Controls the Future“ Quote Meaning. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.thoughtco.com/what-does-that-quote-mean-archaeology-172300>.

[16] CHREN S.: Povesť o Atlantíde. Nové Zámky, Felix, 2004, s. 48.

Filozofia počiatočného stavu revolúcie v kontexte prevládajúcej ideológie

(Lívia Jánošíková § Martin Šoman)

Východiskovým bodom druhého článku zo série o filozofii revolúcií je pre nás prepojenosť pojmov kríza a revolúcia, na ktorú sme poukázali už minule. Ak chceme skúmať počiatky revolúcie z filozofického hľadiska, musí byť pre nás vzťah revolúcia – kríza smerodajný, keďže jedno implikuje druhé a naopak. Ako sme si priblížili v predchádzajúcom článku, nie každá kríza podmieňuje vypuknutie revolúcie. Do týchto komplikovaných spoločensko-transformačných procesov vstupuje množstvo faktorov, akými sú rozsah krízy a jej dopady na členov týchto systémov, koncentrácia moci či historické náhodilosti. Historická skúsenosť nás však utvrdzuje o významnom prepojení krízovosti prameniacej z presvedčenia, že doterajší stav je v podmienkach nového, meniaceho sa sveta nežiadúci a revolúcia je tak odpoveďou na tieto krízy v podobe radikálnych systémových zmien. Je tomu tak najmä preto, že samotná revolúcia môže byť v konečnom dôsledku počiatočným bodom novej krízy. Toto tvrdenie korešponduje s teóriou cyklickej histórie, ktorá považuje historický vývoj civilizácií, ríš alebo štátov za totožný so životom človeka, teda pozostávajúcim z narodenia, dospievania, starnutia a smrti.[1]

Počiatok revolúcie 

Počiatočná fáza krízy vyúsťujúca do revolúcie sa však neskladá len zo samotného aktu „​​narodenia“, čím môžeme označovať vznik. Ideový základ revolúcie tvorí myšlienka navodzujúca pocit potreby tohto vzniku a nastáva v momente, kedy jedinec verí, že revolúcia nie je iba možná, ale že pocit jej možného naplnenia zdieľajú aj ostatní príslušníci danej komunity, kmeňa, národa či pohlavia.[2] Kľúčovú úlohu tu zohráva kolektívna vízia nového a lepšieho sveta, ktorá slúži záujmom a potrebám človeka zajtrajška. Môžeme tak hovoriť o viere v to, že v túto víziu či myšlienku veríme viacerí zároveň. Ide o iracionálne zakotvenie počiatočného revolučného štádia, v ktorom reflektujeme systémové nedostatky premietnuté v okolitej realite, no zároveň je tu prítomná viera v to, že tento stav je možné prekonať radikálnym obratom vo východiskových myšlienkach určujúcich smerovanie spoločnosti – teda doktríny, dogmy či ideológie. Český filozof Michael Hauser myšlienku viery v rámci ideológie rozvíja – podľa Hausera môžeme na príklade neoliberalizmu popretkávanom krízami pozorovať pôsobenie ideológie, ktorá spôsobuje to, že napriek opakovaným zlyhaniam, ktoré by mali nabúrať vieru jej stúpencov, ideológia prežíva. Aj napriek viditeľným nedostatkom ideológia pretrváva, nie však z dôvodu jej efektívnosti alebo prospešnosti, ale vďaka viere v to, že rámec ideológie je neprekročiteľný. Dostávame sa teda do bodu, kedy degraduje ostatné ideológie na nižšiu úroveň a označuje ich za zdegenerované a odsúdeniahodné. V zárodku je revolúcia len teóriou. Tá sa ale hneď po prvom revolučnom akte mení vonkajšími okolnosťami a prispôsobuje sa realite.[3] Za prvotný revolučný akt môžeme považovať už fázu príprav, počas ktorej dochádza k systematickému pripravovaniu budúcich revolucionárov. Príprava spočíva v predaní revolučného know-how, ktorého základ tvorí sofistikovaná zmes nenásilnosti, marketingu a fundraisingu. Následne môžu byť vycvičení revolucionári využití na revolučné akty prebiehajúce v lokálnom priestore.[4] Na druhej strane tu však existuje potencionalita nadnárodnej, celosvetovej či systémovej krízy, na ktorú sa spomínané princípy nedajú aplikovať.

Ideológia ako realita 

Michael Hauser sa v knihe Kapitalizmus ako zombie sústredí práve na otázky krízy v kontexte neoliberalizmu. Vo vzťahu neoliberálnych ekonomických princípov a ich krízovosti Hauser konštatuje: „Neoliberálna teória hlási, že trh oslobodený od štátnych zásahov smeruje k rovnováhe, a takto oslobodený trh sa z princípu nemôže dostať do krízy.“[5] Takto sa dostávame ku samotnej povahe všetkých ideológií, ktorou je práve odstránenie skutočnosti, že kríza pochádza z ideologických štruktúr. Úspešné (respektíve prežitia schopné) ideológie premietnuté do spoločensko-politických zriadení majú spoločné to, že postupnou implementáciou ich doktrín sú prípadné zlyhania označované za čiastkovú chybu, ktorá nepochádza z povahy systému. Prevládajúca ideológia tak úspešne zastiera svoje úskalia a prežíva, napriek opakovaným zlyhaniam. Za touto skutočnosťou stojí fakt, že usporiadanie spoločnosti, teda aj každodenná realita, sa kreuje na obraz ideológie, pričom tento proces neplatí opačne. V konečnom dôsledku to znamená, že každá časť nášho súkromného aj spoločenského života je podriadená a prispôsobovaná nastaveným a nemenným princípom, ktorých podstata je nespochybniteľná. Ak sa táto idea stáva okolitou realitou s platnými zákonmi, chybovosť a krízy, ktoré vyplynuli z postupného uplatňovania krokov potrebných pre jej realizáciu, už nie sú vyvrátiteľné v rovine akademickej kritiky. Absencia prehodnocovania nemenných princípov preto spôsobuje oddiaľovanie potrebnej transformácie. Prívrženci a obhajcovia kolektívnej ilúzie prirodzene vidia ako východisko z krízovej situácie prehlbovanie statusu quo. 

Francúzsky psychológ a filozof Henri Wallon sa v diele Od činu k mysleniu snaží dokázať biologické predpoklady intelektuálnej činnosti. Wallonov prínos v tejto problematike môžeme vyvodiť z jeho výskumu senzomotorického a emocionálneho správania počas prvého roku života dieťaťa. V tomto období je inteligencia situačná. To znamená, že na tejto úrovni dochádza k manipulácii iba s vnímateľnými objektmi. Schopnosť kategorizovať a rozlišovať medzi podmienkou a účinkom sa vzťahuje na komunikačné prostriedky a jazyk. Wallon sa zhoduje so švajčiarskym psychológom a biológom Jeanom  Pjagetom na tom, že „pojmy sú výsledkom súdov. Vydeľujú sa z nich, aby sa stali systémami vzťahov a tried. Tak sa stávajú východiskom nových súdov.“[6] V rámci tejto koncepcie je opísaný vývin dieťaťa pozostávajúci zo šiestich etáp, ktoré opisujú prechod od motorických schém k postupnému kreovaniu človeka ako intelektuálnej bytosti. V prvých troch fázach môžeme pozorovať koexistenciu a vzájomnú asimiláciu schém, no zároveň nemôžu byť vynechané. Prvotný základ činnosti je podmieňovaný zrakovým vnemom. Postupným vývinom sa dieťa dostáva do štádia, kedy je schopné opustiť isté vnemy pre vykonávanie potrebných činností. Prvé tri štádiá charakterizuje opakovanie predchádzajúcich činností a napodobňovanie. V treťom štádiu dochádza k výraznému pokroku koordinovania vnemov a motoriky. „Dieťa stimulované výsledkom alebo zaujímavým výjavom si vie spomenúť na gestá, ktoré k nemu viedli, a tak ho urobiť trvalým. No ešte stále opakuje bez zmeny predchádzajúce schémy. Nie je schopné adaptácie, jeho opakovanie nie je absolútne, pretože sa riadi očakávaným účinkom. Ide o vzťah medzi prostriedkom a cieľom.“[7] V prípade nekritického preberania doktrín ideológie sa v prenesenom slova zmysle dostávame opäť do tejto fázy, ktorá je charakteristická ideálnou totalitou, založenou na bezbrehej potrebe opakovať. Neschopnosť zapojenia všetkých vnemov do spoznávacieho procesu spôsobuje, že videnie okolitého sveta sa pre dieťa stáva nemenným a trvalým. Rovnakú implikáciu môžeme pozorovať pri pôsobení ideológie na členov systému.

Nemožnosť transformácie 

V momente, kedy sa ideológia zhmotňuje a transformuje na okolitú realitu, prichádzame o možnosť podrobiť ju kritickej analýze, keďže sa stáva jediným možným a pravdivým východiskom. Priepasť, ktorá sa nachádza medzi teóriou a jej následným zhmotňovaním dokazuje, že prevedenie akejkoľvek idey do praxe potrebuje praktické kroky, ktoré však nemajú pôvod v teoretickom vákuu. Postupná aplikácia idey do spoločenského usporiadania si vyžaduje jej znečistenie. K znečisteniu idey nevyhnutne dochádza zakaždým, ak sa pokúšame vymaniť jednu myšlienku z mnohých z pôvodného teoretického vákua.  Z tejto premisy môžeme odvodiť aj (zjednodušenú) logiku, ktorá stojí za neoliberálnymi princípmi, ktoré spôsobujú, že ústredná myšlienka maximálnej slobody jednotlivca sa v praxi okliešťuje na úplnú slobodu trhu. Stav ekonomickej krízy preto nie je z pohľadu neoliberálov pripisovaný chybám slobodného trhu, ale chybám všetkých ďalších skutočností, ktoré majú trh obmedzovať.

Touto logikou sa dostávame k nekritickému dogmatizmu. Doktríny sú zhmotnením jediného dobra, pravdy a entity oprostenej od ľudských nerestí, a preto nemôžu byť nikdy spytované či spochybňované. Na vine sú ľudia, ktorých myslenie a konanie nie je v súlade s jedinou pravdou. V neoliberalizme je podobnou modlou práve opakovane zlyhávajúci slobodný trh, pričom hriešnikmi sú opäť ľudia a štáty, ktoré bránia úplnej emancipácii trhu.[8]


Zdroje:

HAUSER, M.: Kapitalismus jako zombie neboli proč žijeme ve světě přízraku. Praha: Rybka publishers, 2012, 364 s.

JAUVERT V.: Tvorcovia revolúcií. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <ttps://legacy.blisty.cz/art/23789.html>. 

KRAUSZ T. ; DESAI R. ; SZIGETI P. ; VARELA R.:  In Need of Alternatives: Problems and issues of non-capitalist mixed economies. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <http://www.eszmelet.hu/wp-content/uploads/2022/02/eszmelet-kulonszam-2021-vagojelnelkul-1.pdf>.

ÖNDER M.: IBN KHALDUN’S CYCLICAL THEORY ON THE RISE AND FALL OF SOVEREIGN POWERS: THE CASE OF OTTOMAN EMPIRE. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <https://dergipark.org.tr/tr/download/article-file/617161>.

WALLON H.: Od činu k mysleniu. Bratislava: Pravda, 1983, 250 s.

ŽIŽEK S.: Raduj sa z národa svojho ako zo seba samého.Bratislava: GG, 1995, 71 s.

Úvod filozofie revolúcií

(Lívia Jánošíková § Martin Šoman)

Definícia pojmu revolúcia

Ak chceme skúmať problém revolúcie, je v prvom rade potrebná jej samotná definícia, ktorá bude obsahovať viacdimenzionálne hľadisko potvrdené na historickom vývoji revolúcií. Pojem revolúcia pochádza z latinského revolutio, čo znamená odďaľovanie, otáčanie alebo násilný návrat. Vo všeobecnom zmysle znamená revolúcia každý náhly, prudký a radikálny vývojový skok vedúci k podstatnej zmene predchádzajúceho stavu. V politológii je revolúcia definovaná ako násilná zmena doterajších spoločenských pomerov, spojená zvyčajne s výmenou držiteľov moci. [1] Taktiež ide o fundamentálnu transformáciu sociopolitických pomerov alebo o radikálnu zmenu, ktorá je zvyčajne spôsobená použitím sily namiesto konsenzu alebo legálnych prostriedkov.[2] V procese revolúcie doterajšie spoločenské usporiadanie a legálne prostriedky strácajú na význame a relevancii. Na základe použitia sily diferencujeme revolúcie na násilné revolúcie, mierové evolúcie alebo pomedzie týchto dvoch typov.[3] Všeobecne na základe dejinnopolitickej skúsenosti považujeme za násilnú revolúciu napríklad Veľkú francúzsku revolúciu. Pri uplatnení rovnakého prístupu je vhodným príkladom mierovej evolúcie pád socialistického režimu v Československu známy ako takzvaná Nežná revolúcia. Posledný typ revolúcie, ktorý sme zadefinovali ako pomedzie dvoch uvedených typov je príznačný pre Japonsko v 19. storočí, kedy prebehlo násilie počas občianskej vojny, v rámci jednej časti spoločnosti, avšak cieľom nebolo zvhrnutie mocenskej zložky. Pri historickej reflexii často z pohľadu pozorovateľov dochádza k splývaniu morálnej a silovej typológie. Je však otázna vecnosť tohto hodnotenia, keďže dochádza k strate relevancie bývalého legálneho rámca. Taktiež je možné revolúcie diferencovať na základe signifikantných zmien v živote jednotlivca, napríklad vplyvom technologického pokroku. V tomto prípade je nemožné morálne hľadisko aplikovať. Ďalší pojem súvisiaci s revolúciou je kríza, ktorá predchádza revolučnému aktu.

Kríza podľa Diamonda v kontexte revolúcie

Autor Jared Diamond pristupuje ku kríze prostredníctvom porovnávania individuálnych a národných kríz. Vytyčuje 12 bodov riešenia krízy jednotlivca a 9 bodov riešenia výstupov národných kríz, ktoré mu slúžia ako paralely.[4] Krízy jednotlivcov sa však nedajú očakávať, na druhú stranu krízy, ktorými trpia národy – klimatická, ekonomická alebo bezpečnostná – sa pomerne často dajú očakávať. V dôsledku krízy strácajú ako ľudia, tak aj národy isté časti svojich identít, ktoré sa stávajú nefunkčnými a nežiadúcimi v kontexte nových podmienok. Diamond to opisuje v rámci mozaiky, „v ktorej komplikovane koeexistujú vedľa seba tie najprotikladnejšie prvky.”[5] Metafora mozaiky, ktorou Diamond vysvetľuje koexistenciu „starých“ a „nových“ identít, je prístupom reformistickým. Fundamentálna otázka je pri bode obratu, kedy revolúcia totiž nie je výsledkom revolúcie. Výsledkom revolučných procesov je nastolenie nového poriadku.

Globálna kríza – globálna revolúcia? 

Aj keď je predpovedanie národných kríz možné, tak ako sme už uviedli, do revolučných procesov vstupuje veľké množstvo premenných, ktoré nedokážeme predpovedať. Zároveň nemusia byť tieto premenné viditeľné v období priebehu týchto procesov. Ich dôsledky môžu mať oveľa významnejší vplyv na proces vytvárania novej spoločnosti. Príkladom procesov prebiehajúcich na pozadí radikálnych spoločenských zmien sú dôsledky priemyselnej revolúcie v podobe znečisťovania životného prostredia. Výroba a konzum ako každodenná súčasť našich životov tvoria charakter spoločenského poriadku.  Akýkoľvek zásah do tohto spoločenského poriadku má drastický dopad na naše rozhodovanie a konanie v jeho rámcoch. Na príklade priemyselnej revolúcie a jej dôsledkov vieme vysvetliť aj logiku ďalších kríz v globálnom rozmere. Začiatok antropogénnej klimatickej zmeny datujeme do obdobia priemyselnej revolúcie. Ak bol začiatok spaľovania fosílnych palív bodom obratu v globálnom otepľovaní,[6] tak môžeme konštatovať, že bol zároveň začiatkom klimatickej krízy. V tomto období došlo k transformácii v oblasti výroby a spotreby v globálnom meradle, čo znamená, že aj riešenie vzniknutej krízy si vyžaduje globálny charakter. Rovnako tak je od tohto obdobia dominantným systémom určujúcim svetový poriadok ekonomický model kapitalizmu. Ten stojí na zákonitosti pravidelných kríz a výkyvov, keďže ich potrebuje pre svoje fungovanie.[7]

Revolúcia ako prirodzenosť 

V ontologickom ponímaní fyzis je základom kozmickej prepojenosti celku prechod od skrytého k neskrytému vo všetkých procesoch, ktoré značí jednotu a jedinečnosť v jednom, pohyb a poriadok tým pádom vždy tvoria v histórii jednotu, čo znamená, že revolúcie môžeme takisto ako stabilitu považovať za niečo prirodzené.[8] Nespokojnosť s prítomnosťou u jednotlivca sa stáva hybnou silou jeho neposlušnosti, ktorú takisto môžeme vnímať ako prirodzenú. Revolúcie sa vyznačujú novosťou a zmenou fundamentov – ide o momenty, v ktorých staré zaniká a nové vzniká súbežne. Už Diamondova teória mozaiky hovorí o tom, že po obdobiach otrasov a kríz nastáva ako u jednotlivca, tak aj u národov moment, kedy vedľa seba koexistujú stará identita (z obdobia pred krízou) a nová identita (vznikajúca ako následok vysporiadania sa s krízou). Spor ako zjednocujúci a večne spájajúci rozdiel – keďže je v kozme všetko prepojené a spor tu vždy bol, v istom zmysle spája (napríklad ak vznikne triedny spor, môže spojiť triedu v revolúcii).

Celosvetová revolúcia a nový človek

Sociálny psychológ a humanistický filozof Erich Fromm vo svojej knihe Mať či byť? otvára tézu zlyhania veľkého prísľubu. Tvrdí, že priemyselný vek nenaplnil veľkolepé očakávania spojené s neobmedzeným pokrokom a ekonomickým rastom. Toto zlyhanie má podľa jeho tvrdení základ v dvoch psychologických premisách priemyselného systému. Prvou je viera v to, že práve radikálny hedonizmus prispieva k všeobecnému blahu. Druhá premisa spočíva v samotnom systéme, ktorý plodí samoľúbosť a chamtivosť. Pokiaľ akceptujeme predpoklad, že premisa o tom, že len fundamentálna zmena v ľudskej povahe, spočívajúca v presune od prevahy spôsobu mať k prevahe spôsobu byť nás môže zachrániť pred katastrofou ekonomického či psychologického charakteru, naskytá sa nám otázka: je zmena v takom veľkom rozsahu dnešného globálneho sveta možná? A ak áno, ako by ju bolo možné dosiahnuť? Zmena ľudskej povahy môže podľa Fromma nastať ak existujú tieto podmienky:

  1. Trpíme a uvedomujeme si, že trpíme.
  2. Rozpoznávame zdroj nášho zlého stavu.
  3. Chápeme, že existuje spôsob, ako náš zlý stav prekonať.
  4. Uznávame, že na prekonanie nášho zlého stavu musíme nasledovať isté normy pre žitie a zmeniť náš súčasný spôsob života.[9]

Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že spoločnosť aktívne vníma tieto problémy, a tým pádom je možná existencia záverov, podľa Fromma potrebných pre uskutočnenie reálnej zmeny. Ak je tomu tak, hovoríme o celosvetovej zmene zmýšľania ľudského druhu. Tým pádom aj o novom človeku.

Harlem

LANGSTON HUGHES

What happens to a dream deferred?

      Does it dry up

      like a raisin in the sun?

      Or fester like a sore—

      And then run?

      Does it stink like rotten meat?

      Or crust and sugar over—

      like a syrupy sweet?

      Maybe it just sags

      like a heavy load.

      Or does it explode?


Zdroje: 

ADAPT NSW: Causes of climate change. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete:

<https://www.climatechange.environment.nsw.gov.au/causes-climate-change>.

BEDNÁŘ M.: Pohyb a řád. Pokus o fenomenologickou ontologii. Praha: Togga, 2018, 336 s. 

DIAMOND, J.: Otrasy: Ako národy riešia svoje krízy. Bratislava: Premedia, 2019, 416 s. 

DIAMOND J.: Rozvrat. Jak se národy vyrovnávají s krizemi. Brno: Jan Melvin Publishing, 2020, 408 s.

FROMM, E.: Mať či byť. Bratislava: Citadella, 2015, 292 s.

Kolektív autorov: Filosofický slovník. Olomouc: 1998, Nakladatelství Olomouc, 463 s. 

KURUMA S.: An Overview of Marx’s Theory of Crisis. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete: <https://www.marxists.org/archive/kuruma/crisis-overview.htm>. 

Stanford Encyclopedia of Philosophy: Revolution. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/revolution/?fbclid=IwAR2OQqWEcegIpBFOxdHVraZIEywZSXzAn7vihuDJNxRwyox7TbwPf6D0dZk>.