Paradox univerzálnej partikulárnosti a partikulárnej univerzálnosti

Počiatočný problém, ktorý podrobujeme čiastkovému výskumu sa objavuje už u slovinského filozofa Slavoja Žižeka. S problémom dominujúcej ideológie, ktorá pôsobí dojmom všadeprítomnej univerzality sa stretávame vo viacerých oblastiach nášho výskumu. Hlavným zámerom proklamovanej univerzálnosti je zakrývanie skutočnej podstaty ideologického pôsobenia. Tým je privilegovanie partikulárneho obsahu.[1] Podľa francúzskych filozofov Félixa Guattariho a Gillesa Deleuzeho vytvára kolujúci kapitál takzvanú deteritorializáciu, vyznačujúcu sa oslobodením od represívnych fixácií v sociálnej, afektívnej či jazykovej oblasti. Podľa spomínaných filozofov ide o despotické usporiadanie prostredia, ktoré je v politicko-teoretickej rovine príznačné pre fungovanie kapitalizmu.[2] Tento fenomén môžeme reálne pozorovať všade vo svete, kedy dochádza k čoraz väčšiemu odtrhnutiu sa od lokálnych koreňov a akceptovaniu globálnych naratívov. Je možné, že by táto univerzalizácia vyplývala z partikulárnosti, predostretej v úvode, odvolávajúcom sa na Žižeka? Pri pohľade na vzostup nadnárodných korporácií v kontexte nastupujúcej globalizácie po druhej svetovej vojne,[3] sa javí odpoveď jednoznačne. Ide predsa o partikulárne záujmy signifikantne menšinovej skupiny firiem, profitujúcich z univerzalizácie svetového prostredia. Na to, či ide o jednostranný vzťah alebo môže aj univerzálna súčasť súčasného sveta profitovať z partikulárnosti, ktorá je v nej zakorenená, sa pozrieme v ďalšej časti článku.

Ide o protipóly?

Už grécky filozof Aristoteles sa zaoberal problematikou univerzálneho a partikulárneho. V tomto aspekte sledoval najmä mieru predvídateľnosti, na základe ktorej odlišoval viaceré individuálne a pluralitné prvky reality. Táto téma by si zaslúžila osobitný prístup a z hľadiska rozsahu článku nie je možné ju podrobiť dostatočnej analýze. Čo však urobiť môžeme je, že prenesieme túto tematiku na súčasný kontext a to v oblasti možnosti odlíšenia partikulárneho a univerzálneho. Vhodným príkladom bude v súčasná forma demokracie, aj napriek tomu, že jej komplexné zadefinovanie nie je možné a mnohí teoretici hovoria o skutočne inej forme vlády, aká je chápaná v širokej verejnosti. Demokratickým univerzalizmom sa zaoberal už francúzsky historik Pierre Rosanvallon.[4] V stručnosti ju považoval za historický problém, pozostávajúci napríklad aj z neskoršieho sebaklamu.[5] Problematikou úspešnosti demokracie v iných regiónoch sveta, ako v takzvanom západnom sa taktiež z pohľadu nášho výskumu nebudeme zaoberať. Čo je však pre nás dôležité, sú intencie vedúce k presadzovaniu univerzálneho ponímania demokracie. Otázkou zostáva, či je táto univerzálnosť prospešná pre existujúcu partikulárnosť a naopak. Presadzovanie univerzálneho chápania demokracie je s určitosťou možné aj preto, že takýto pohľad vyhovuje určitým partikulárnym záujmom. Konkrétnym príkladom môžu byť politické strany, ktoré sú integrálnou súčasťou demokratických zriadení. Ich následná prezentácia demokracie ako najvýhodnejšieho usporiadania spoločnosti v celosvetovom meradle je poháňaná vlastnými záujmami pokračovania systému, ktorého sú súčasťou. Môžeme tak vidieť, že univerzálnosť kapitalistického modelu alebo naratívu demokracie ako celosvetovo prospešného režimu, môžu podporovať určité partikulárne prvky. Tu sa dostávame k zásadnému paradoxu. Môžeme totiž pozorovať, že tieto partikulárne časti sú v skutočnosti súčasťami univerzálneho celku. Je vôbec reálne, aby na prvý pohľad jednoznačné protiklady boli pojmovo súdržné a pritom rozdielne? Existuje v súčasnosti niečo ako univerzálna partikulárnosť a partikulárna univerzálnosť, pričom obe koexistujú ale taktiež sa vzájomne vylučujú? Podobne to v slávnom románe 1984 uviedol na matematickom príklade vizionársky spisovateľ George Orwell.[6] Hlavný protagonista románu Winston Smith po brutálnej indoktrinácii dokázal nakoniec uveriť tomu, že dva plus dva sa rovná päť. Ak by však strana potrebovala mohla si ako výsledok dosadiť ktorékoľvek číslo.[7] My však podobnému ideologickému deštruovaniu jednotlivca za pomoci násilných prostriedkov nepodliehame. Tak ako je však dnes najvýhodnejšia ekonomická vojna a nie tá tradičná,[8] je takisto výhodnejšia nenásilná ideologizácia subjektu a nie násilná. Už spomínaný Slavoj Žižek tvrdí, že sa cítime byť slobodnými iba preto, že nedisponujeme jazykovými prostriedkami, ktorými by sme vedeli vyjadriť našu neslobodu.[9] Je teda za nami uvedeným paradoxom naozaj pôsobenie ideológie?

Vyplývajúce závery

V závere čiastkového výskumu danej problematiky sa vraciame k nášmu úvodu. Už sme naznačili, že ideologické pôsobenie nemusí spôsobovať iba pojmové vyprázdnenie zakrývajúce reálnu podstatu, avšak je pravdepodobné, že taktiež je príčinou splývania pojmových protikladov v ich skutočnej podobe. Navrátime sa aj k ďalšiemu tvrdeniu, ktoré sme uviedli v našom úvode. Tým je spomínaná deteritorializácia. Adolf Hitler vo svojom prejave v továrni Siemens, rok po uchvátení moci predniesol nasledujúce slová. „Boj ľudí proti sebe a neznášanlivosť medzi nimi, je pestovaná veľmi špecifickými záujmovými skupinami. Predstavuje ich malá, vykorenená, medzinárodná klika, ktorá štve ľudí proti sebe a nechce aby medzi nimi zavládol mier. Sú to ľudia, ktorí sú doma všade a zároveň nikde, ktorí nemajú domácu pôdu, na ktorej vyrástli ale žijú dnes v Berlíne, zajtra v Bruseli, v Paríži deň na to, potom v Prahe, Viedni či v Londýne, a ktorí sa cítia doma všade. Oni sú jediní, ktorí môžu byť adresovaní ako medzinárodné elementy, pretože vykonávajú svoj biznis všade. Ale národ ich nemôže nasledovať. Ten je pripútaný k svojej pôde. Je pripútaný k svojej vlasti. A je pripútaný k životným možnostiam, ktoré poskytuje národný štát.“ Približovať dopady, ktoré priniesol vzostup nacizmu v Nemecku nie je potrebné, keďže sa jednalo o jeden z najviac nehumánnych režimov v ľudskej histórii. Deteritorializácia je však integrálnou súčasťou tohto prejavu. To, či k nej dochádzalo v podobnej miere ako je tomu dnes alebo či vôbec je otázkou na samostatný výskum. Jedno je však isté. Nemeckí ľud ju pociťoval a nesúhlas s ňou vyjadroval podporou nacizmu. Najväčšou tragédiou holokaustu bolo podľa Žižeka nie to, ako ho mohol nemecký národ vykonať. Tragédiu predstavovalo to, že ktorýkoľvek národ by to bol schopný urobiť.[10] Dnešný nárast krajnej pravice je striktne korelatívny s viacerými systémovými dôsledkami, vyplývajúcimi z jeho vlastnej povahy. Na to sme už poukazovali vo viacerých článkoch či prácach. Čo ak je však nami predstavený paradox taktiež imanentnou súčasťou systému a bez neho by sa rozpadol. Ďalší Žižekov príklad o podkove, ktorú mal kvantový fyzik Niels Bohr na dverách, pričom mala slúžiť ako ochrana voči istým mysterióznym zlým silám vystihuje podstatu klamstva ako základu systému. Priateľ, ktorý Bohra navštívil, mu po zbadaní podkovy dal otázku, prečo ju tam má, keďže je vedec a z toho by malo vyplývať, že na podobné nezmysly neverí. Niels Bohr odpovedal, že samozrejme na podobné veci neverím, ale mám to tam, pretože mi bolo povedané, že to pomáha, aj keď tomu neverím. A rovnako to je s demokraciou, ktorej nemusíme veriť ale praktizuje sa.[11] Tu sa dostávame k absolútnemu záveru. Univerzálna partikulárnosť a partikulárna univerzálnosť môžu vo vyprázdnenom pojmovom aparáte globálneho systému fungovať oddelene ale zároveň spoločne. Dokonca ak sú súčasťou jedného celku ako je napríklad demokracia, môžu si uvedené pojmy, ako protirečiť, tak aj spoločne existovať. Aj napriek tomu, že sme v rámci článku poukázali na množstvo problémov a zodpovedali viacero otázok, ostane jeho koniec bohužiaľ otvorený. Ako poukazuje politológ Daniel Dobiaš, ideál je prirodzene rozpoltený od jeho pretavenia v realite.[12] Neskorší prechod ideálu k jeho opaku je potom ďalším logickým vyústením. Ak však je súčasťou ideálu praktizovaného v realite časť, podobná Orwellovskému newspeaku a v minulosti vyprodukovala nehumánny režim a obrovské nešťastie, budúcnosti sa treba obávať. Ale pole možných výsledkov je väčšie, keďže budúci vývoj nemusí kopírovať ten z minulosti. Práve to je dôvodom záverečnej otvorenosti.  


Zdroje:

[1] ŽIŽEK, S.: Mluvil tu někdo o totalitarismu? Praha: tranzit.cz, 2007, s. 4.

[2] HOUTUM, H.: Deterritorialization. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://repository.ubn.ru.nl/bitstream/handle/2066/86710/86710.pdf?sequence=>. 

[3] HABELGER, D.: The Significance and Influence of Multinational Corporations on the Global Economy. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://ronesans.com/en/news/the-significance-and-influence-of-multinational-corporations-on-the-global-economy>. 

[4] Center for European Studies Harvard: Pierre Rosanvallon. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://ces.fas.harvard.edu/people/002028-pierre-rosanvallon>. 

[5] ROSANVALLON, P.: Democratic Universalism as a Historical Problem. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://laviedesidees.fr/Democratic-Universalism-as-a>. 

[6] TASR: Vizionársky spisovateľ George Orwell sa narodil pred 120 rokmi. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.teraz.sk/magazin/vizionarsky-spisovatel-george-orwell-s/723798-clanok.html>.

[7] ORWELL, G.: 1984. Bratislava. SLOVART, 2013, s. 238.

[8] Kurzgesagt – In a Nutshell: Is war over? Paradox explained. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=NbuUW9i-mHs>.

[9] PRATHAPAGIRI, S.: The Paradox of Freedom and Unfreedom: The Language We Lack. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://pgsathwik.medium.com/the-paradox-of-freedom-and-unfreedom-the-language-we-lack-381060ba4f8>.

[10] Times Radio: Slavoj Žižek: Trump, Himmler, Putin and ‚Atheist Christianity‘ | Žižek’s plot to save the West. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=IVgAc_oJ6DY>.

[11] Ippolit Belinski: Slavoj Zizek on Niels Bohr and ideology. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=lTAp3KZwYl0>.

[12] CELKOVÉ ZHODNOTENIE UCHÁDZAČA PhDr. Daniela Dobiaša, PhD. (FILOZOFICKÁ FAKULTA UPJŠ, KOŠICE) O VEDECKOPEDAGOGICKÝ TITUL DOCENT. [online], [cit. 8/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.upjs.sk/public/media/7928/dobias-sprava-hk-ff.pdf>.

O existencii či neexistencii hraníc pluralitných sexuálnych a rodových identít

Definícia a artikulácia problémov plurality sexuálnych identít  

Proces skúmania hraníc plurality sexuálnych identít je potrebné začať všeobecnejším rámcom, ktorý zadefinuje naše nahliadanie na danú problematiku a vytvorí definičný kontext reality a jej základných súčastí vplývajúcich na rozhodovania jednotlivcov. Tí sú koniec koncov objektom nášho vedeckého bádania, keďže elementárna rozhodovacia možnosť, ktorá sa týka jednoznačne aj oblasti identít, spadá do ich činnosti. Uskutočnenie spomínanej možnosti rozhodnúť sa, je v sociálnom prostredí vyjadrované prostredníctvom druhov komunikácií. Medzi ne zaradzujeme verbálnu komunikáciu, spočívajúcu v dorozumievaní sa jazykom v  interpersonálnom styku, kedy jednotlivci môžu takýmto spôsobom vyjadrovať svoje presvedčenie ohľadom diferenciácie sexuálnej identity. Schopnosť tento druh špecifickej inakosti alebo podobnosti voči ostatným členom spoločnosti môžu však jednotliví členovia vyjadriť rovnako prostredníctvom neverbálnej komunikácie, založenej na gestikulácii, mimike, reči tela alebo celkového zovňajšku danej osoby.[1]

Na nami skúmanú problematiku tak môžeme hlavne v súvislosti s verbálnou komunikáciou aplikovať takzvanú generatívnu lingvistiku či gramatiku, ktorej autorom je americký lingvista, kognitívny vedec či filozof Noam Chomsky. Prívlastok generatívna nezískal tento koncept náhodne. Aby sme totiž mohli o gramatike ktoréhokoľvek z jazykov tvrdiť, že popisuje štruktúru daného jazyka, musí byť za jej pomoci možné vytvoriť alebo vygenerovať, z čoho pochádza aj samotný termín, všetky prijateľné vety a zároveň žiadne iné. Daná definícia sa vzťahuje nielen na prirodzené jazyky ako slovenčina či angličtina, ale rovnako aj na formálne jazyky, akým je napríklad jazyk logiky. Spomínané slovo generovať je v tomto prípade možné pochopiť aj ako hľadanie výsledku na základe vstupných informácií. Na tento proces použijeme určité pravidlo, napríklad pri operácii 1+2=3 predstavujú čísla 1 a 2 vstupnú informáciu, znak + vyjadruje pravidlo a číslo 3 výsledok.[2]

Keďže je hlavnou otázkou výskumu samotná existencia možného vyjadrovaného pocitu príslušnosti k jednej z extenzívnych a mnoho pluralitných identít nezostáva nám nič iné, ako nadviazať na Chomského generatívnu gramatiku Platónovou teóriou ideí alebo foriem. Španielsky filozof Eduardo Acín Dal Maschio[3] vysvetľuje tento aj nami anachronický definičný rozpor ako snahu o vyhnutie sa nesprávnej interpretácii Platónovho myslenia. Podľa jeho tvrdenia je dôležité zdôrazniť, že Platón nemyslí ideami plody mysle alebo výsledky našich mentálnych procesov či samotného ega nášho ja. Idey predstavujú skutočné súcna, existujúce nezávisle na tom, či ich niekto vidí alebo si ich myslí. Tu sa dostávame k prvému problému v rámci skúmania plurality sexuálnych identít. Ak totiž jednotlivé extenzívne identity fungujú ako všeobecné predikátory, mala by existovať schopnosť ich vyjadrenia za pomoci vety: „toto je moja identita,“ a taktiež by v platónskej filozofii jestvoval len jeden ich exemplárny príklad.[4] Práve v tomto bode zlyháva test Chomského generatívnej gramatiky, pretože typické rodové označenia ako on, ona, ono či oni nemusia stačiť na správne označenie nekonečnej plurality identít jednotlivcov. Z toho vyplýva nemožnosť vytvorenia všetkých prijateľných viet. A tu pred nami vystáva dôležitá otázka. Je uvedená skutočnosť produktom aplikácie orwellovského newspeaku, ktorého cieľom je eliminácia istých označení za účelom vytvorenia jednotného označenia pre viaceré činnosti, tak ako v slávnom románe?[5] Alebo ide len o výsledok určitého procesu?

Fenomenologicko-ontologický pohľad na slobodu vytvárania pluralitných sexuálnych identít

Na kanál Big Think, ktorý sa zameriava na realizáciu rozhovorov s najväčšími mysliteľmi súčasnosti,[6] bola polroka dozadu pozvaná americká filozofka Judith Butlerová. Ako sama uvádza, v kruhoch oplývajúcich nenávisťou voči myšlienkam týkajúcim sa neobmedzenej plurality sexuálnych či rodových identít, v súčasnosti zosobnených a známych najmä pod pojmom gender, je častokrát uvádzaná ako autorka tejto takzvanej pohromy. Aj napriek tomu sama tvrdí, že má k spomínanému presvedčeniu negatívne stanovisko a odkazuje na jej predchodcov, uznáva svoj výrazný vplyv na danú tematiku, napríklad v súvislosti s jej dielom Trampoty s rodom. Následne sa necháva počuť, že v danej problematike má každý svoju teóriu, pričom jej nezáleží na tom, ktorá z nich je správna a ktorá nie, pretože útok na tento myšlienkový rámec je zároveň útokom na demokraciu. Podľa Butlerovej je tomu tak preto, lebo jednotlivé indivíduá disponujú slobodou umožňujúcou žiť lepší život, počas ktorého môžu byť ľudské telá slobodnejšie vo viacerých aspektoch týkajúcich sa ich sexuálnej či emocionálnej roviny. Ústredným pojmom je tak sloboda.[7]

Fenomenologicko-ontologickej podstate pojmu sloboda sa vo svojom pokuse o fenomenologickú ontológiu venoval český filozof Miloslav Bednář. Ešte pred jej rozborom aplikovaným na nami skúmaný koncept potencionálnych hraníc pluralitných sexuálnych identít je dôležité poznamenať, že nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel hovoril v súvislosti s vedením a zmyslovou istotou o takzvanom vedení pre ono a vedení pre nás, pričom vedenie pre ono predstavovalo formu vedenia spadajúcu pod vedenie pre nás.[8] V rámci nášho výskumu je tento poznatok určujúci najmä kvôli vedeniu indivídua, ktoré k nemu dospieva aj počas procesu vytvárania nami skúmaných identít. Extrahovaním Heglovej fenomenológie a jej presunutiu späť k fenomenologickej ontológii slobody Miloslava Bednářa sa dostaneme k dôležitej syntéze. Fenomén slobody považuje spomenutý český filozof za vrcholný fenomenologicko-ontologický fenomén. Ten spočíva v pohybe zjavovania sa a ukazovania sa, odohrávajúceho sa v pluralite odkrývajúcich sa poznaní, existujúcich u ľudských indivíduí.[9] Ak teda ide v procese slobodného konania o  odkrývanie už existujúcich skutočností, neskôr vyjadrených ako poznaní, mohlo by dôjsť k tomuto procesu aj počas bádania vlastného ja v kontexte sexuálnej identity.

Tu sa dostávame k možnému akceptovaniu myšlienok spojených s pluralitnými sexuálnymi alebo rodovými identitami a ich neohraničiteľnosti. Zámerne práve v tejto časti uvádzame obidve zo skúmateľných identít. Mnoho odborníkov na túto tému by pravdepodobne kritizovalo doterajší obsah našej práce. Dedukujeme tak hlavne preto, že doteraz sme nepristupovali k výraznejšiemu odlišovaniu sexuálnych či rodových identít, čo je pri pohľade na dostupné teórie predstavované jednotlivcom disponujúcim istými neistotami v týchto oblastiach nemožné. Práve im je odporúčané k problémom sexuálnej orientácie, rodovej identity ale aj rodu samotného pristupovať oddelene.[10] No malo by k oddelenému prístupu naozaj dochádzať?

Túto definično-procesnú vadu v prípade sexuálnych a rodových identít konfrontuje aj slovinský filozof a kultúrny teoretik Slavoj Žižek v jeho skúmaní reálna sexuálnej diferencie. Jeho argumenty sú smerované voči už spomínanej Judith Butlerovej a jej tvrdeniam ohľadom vzniku sexuálneho oddelenia na základe štrukturálneho nedostatku voči opačnému pohlaviu, ktoré umožňuje pohlavné sebauvedomenie v živote jednotlivca. Žižek sa stavia voči Butlerovej prizmou svojho učiteľa a psychoanalytika Jacquesa Lacana, kedy na rozdiel od nej nespája sexuálnu diferenciáciu a heterosexuálnu normu, ktorá určuje čo má byť muž alebo žena. Naopak, Lacanovým nahliadaním konštatuje, že sexuálna diferencia je reálna v zmysle toho, že sa nedá správne symbolizovať alebo transportovať do symbolickej formy. Odchýlky od dominantnej sexuálnej identifikácie tu tak neexistujú z dôvodu zlyhania zavedenia heterosexuálnej diferencie ako normy alebo zadefinovania sexuálnej diferencie ako hlavného referenčného bodu. Je to práve medzera medzi reálnou sexuálnou diferenciou a heterosexuálnymi symbolickými normami, ktorá umožňuje ich vznik. Aj napriek tomu, že Žižek následne poukazuje na odlišnosť sexuálnej diferencie a sociálnej konštrukcie genderu, na základe spomínanej tretej medzi priestorovej dimenzie, uvedením tejto formuly do kontextu Hegelovho vedenia pre ono a vedenia pre ja sa dostaneme k nášmu záveru.[11]

Nie je to práve tým, že ona medzera je vyprázdneným priestorom zakrývajúcim totožnosť medzi reálnou sexuálnou diferenciou a heterosexuálnymi symbolickými normami? Je síce pravdou, že tieto dva body stoja na opačných koncoch. No ako v prípade teórie podkovy,[12] ktorej nevyjadrujeme týmto príkladom súhlasné stanovisko, sú protiľahlé konce v najväčšej blízkosti. Istá medzera tu samozrejme reálne existuje a jej výskyt v podobe odlišných sexuálnych identít tu v malej miere jestvoval po celú históriu. Nadmernú početnosť v poslednom období však spôsobuje absentovanie stálej a určitej identity, čím sa stráca v Hegelovom duchu ako vedenie pre ja, tak vedenie pre ono. Tým vzniká vákuum v rámci identity, ktoré môže byť nahradené hocičím, čo vytvára priestor pre nekonečné množstvo fluidných sexuálnych identít. Strata identity môže byť dôsledkom viacerých faktorov, či už ide o zlú sociálnu situáciu alebo aj o individuálnejšie faktory, akými sú poníženie, šikana a podobne. Jazyková neúplnosť, ktorú sme uviedli v predošlej časti však naznačuje, že v tomto konkrétnom prípade nejde o dôsledok istého procesu ale vzniká v nás nepríjemný pocit, že tento exaktný vývoj je skôr niekoho záujmom.


[1] ČERNAJ, T.: Komunikácia – druhy, funkcie a význam komunikácie. [online], [cit. 27/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.euroekonom.sk/marketing/komunikacia/>.

[2] VERSACE, S.: Chomsky. Jazyk, znalosti a svoboda. Praha: Emse Publishing, 2023, s. 18.

[3] EDUARDO ACIN DAL MASCHIO. [online], [cit. 27/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.lavanguardia.com/libros/autores/eduardo-acin-dal-maschio-20105057>.

[4] DAL MASCHIO, E.: Platón. Pravda je jinde. Praha: Emse Publishing, 2022, s. 54-55.

[5] Newspeak. [online], [cit. 27/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/art/newspeak>.  

[6] BIG THINK. [online], [cit. 27/12/2023]. Dostupné na internete: <https://bigthink.com/>. 

[7] Big Think: Berkeley professor explains gender theory | Judith Butler. [online], [cit. 27/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=UD9IOllUR4k>.

[8] BOSÁKOVÁ, K.: Heidegger a Hegelova Fenomenológia ducha. [online], [cit. 27/12/2023]. Dostupné na internete: <https://digilib.phil.muni.cz/sites/default/files/pdf/137298.pdf>.  

[9] BEDNÁŘ, M.: Pohyb a řád. pokus o fenomenologickou ontologii. Praha: Togga, 2018, s. 301.

[10] Exploring Your Sexuality: 10 Tips From a Therapist. [online], [cit. 27/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.choosingtherapy.com/exploring-your-sexuality/>.   

[11] ŽIŽEK, S.: Nepolapitelný subjekt. Chybějíci střed politické ontologie. Chomutov: L. Marek, 2007, s. 291-293.

[12] WRIGHT, L.: Horseshoe Theory: Why the Radical Left and Right Are the Same. [online], [cit. 27/12/2023]. Dostupné na internete: <https://soapboxie.com/us-politics/horseshoe-theory-political-left-and-right>.  

Súčasti identity pobaltia v ideologicko-geografickom kontexte

Prečo Pobaltie? 

Fenomén identity jestvujúci v ľudskom živote a vplývajúci na jeho samotné fungovanie prostredníctvom vytvárania opakujúcich sa vzorcov správania sa je zložitým procesom už len v prípade jednotlivca. Ak prejdeme do kontextu politických identít nejedná sa o ľahšie skúmanie. Tak ako v živote jednotlivca existuje nespočetné množstvo vplývajúcich faktorov, neskôr vytvárajúcich nielen podnety pre exaktné rozhodnutia ale samotné fundamenty reality od vnímania farieb až po politické názory, rovnako tomu je aj v prípade politických identít. Spoločenskému vedomiu a jeho rozvinutej deskripcii sa vnoval najmä výskum znakovej povahy ideologickej sféry, podľa ktorého nie je každý z ideologických znakov len odrazom alebo tieňom skutočnosti, ale rovnako jej materiálnou súčasťou. Všetky ideologické javy nachádzajúce sa v ľudskej realite sú tak dané vo zvukoch, vo fyzikálnej látke, vo farbách alebo v telesnom pohybe, z čoho pramení, že v takomto ponímaní je skutočnosť znaku objektívnou.[1]To odkiaľ sa vynára v reálnom vnímaní objektívne hľadisko vo vzťahu subjektívne – objektívne – subjektívne sme sa venovali vo výskume a jeho výsledky boli odprezentované v príspevku Funkcie predurčených ideologických rámcov v kontexte demokratických a totalitných režimov.[2] Aspektom vnímania vlastnej identity v širokej problematike samostatnej existencie prepojenej vzájomným pôsobením ohromného počtu premenných existujúcich vo vesmíre a nereagujúcich len na základe vzťahu akcia-reakcia sa v tomto prípade nebudeme venovať. Na čo chceme poukázať je nekontrolovateľné vzplanutie podnetov vytvárajúcich uvažovanie o problémoch a snaha o ich vyriešenie. Tento proces opisuje slovinský filozof Slavoj Žižek skrz svoje psychoanalytické nazeranie. V rámci tejto metódy hovorí o tom, že počas procesu, ktorý sme opísali vyššie, je dokonca z jeho súčasti vylúčené šťastie. Ako príklad uvádza vedcov, ktorí sú ochotní podstúpiť vyššie dávky radiácie ako je primerané len za účelom možnosti získania väčších vedeckých poznatkov.[3] Uvedené spomíname najmä preto, že sa priamo dotýka obdobia pred ponorením sa do tejto témy. Konkretizovanie istých identitárnych znakov v dobe, kedy sa identita cielene rozplýva medzi neurčité pojmy je extrémne náročné. Ak však človek podstúpi proces popísaný vyššie žižekovským spôsobom bude na jeho konci cítiť jediné pravé zadosťučinenie.

Identita v kontexte

Keďže prechádzame do konkrétneho kontextu je potrebné sa zamerať na určité reálie. Nebolo by však správne upadnúť do pokušenia a pomenovať nami aplikovaný prístup ako postup od všeobecného ku konkrétnemu. Skúmame totiž jednu určitú realitu v danom okamihu, ktorá zo svojej podstaty musí byť konkrétna. Hovoríme o tejto problematike hlavne v súvislosti s kvantovou fyzikou a jej neustále štiepiacimi sa vesmímiv v kombinácii s poznatkami o takzvanej Schrödingerovej mačke.[4] Ale späť k takzvane konkrétnemu. Baltská oblasť je špecifická historicky, geograficky či kultúrne. Samozrejme špecifickosť je hlavnou črtou nám ukazujúcim sa častiam bytia alebo reality, ale tieto tri oblasti nespomíname náhodou. Práve niekde v ich pomyselnom strede, kde sa spájajú ich určujúce súčasti a vytvárajú prienik môžeme nájsť problém Strednej Európy. Pretože či už historicky, geograficky alebo kultúrne nazeráme na nami skúmanú oblasť narazíme na problematiku, kam Pobaltie zaradiť. Ak však môžeme dnešnú špecifickosť alebo lepšie povedané odlišnosť niekde s určitosťou nájsť, je ňou takzvané negatívne vymedzovanie sa. To v súčasnosti prevláda pri definovaní toho, čo vlastne Stredná Európa je a kde sa náchadza. Negatívnosť vymedzenia je spôsobená najmä historickým kontextom a skúsenosťou s východnými mocnosťami, konkrétne cárskym Ruskom alebo Sovietskym zväzom, ktoré pristupovali nie len k pobalstkým štátom ako k menejcenným, čo sa odzrkadlilo vo viacerých historických obdobiach. Môžeme tak konštatovať, že súčasná pobaltská antivýchodná identita je spojená s uvedenými okolnosťami, no rovnako tu hraje rolu snaha o odtrhnutie sa od totalitného či autoritárskeho ducha západu a postupnú reformu smerom k demokratickejšej povahe západu.[5] Je potrebné uviesť, že dané faktory sa netýkajú iba pobaltských štátov, no ich prezentovanie sa na v očiach okolitého sveta je prevažne ovplyvnené spomínanými činiteľmi. Spomenúť môžeme aj súčasný postoj Pobaltia napríklad v Litve, kde primátor hlavného mesta Vilnius nechal po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vyvesiť napís „Putin, Haag na teba čaká“ hneď oproti ruskej ambasáde.[6] Podobné rysy však môžeme nachádzať aj v našom prostredí, aj keď musíme zájsť do histórie. Poslúžiť nám môže český filozof Miloslav Bednář a jeho príklad Jána Patočku obhajujúceho Tomáša Garrigua Masaryka. Založenie prvej Československej republiky Tomášom Garriguom Masarykom síce narušilo vtedajší štátny útvar vyznačujúci sa kompromisnou, liberálne-feudalnou povahou umožňujúcou českému a slovenskému národu žiť síce skromným, ale za to stabilným životom. To bolo vo vtedajšej dobe vnímané ako vymykanie sa extrémnej povahe Západnej či Východnej Európy. Masaryk si však uvedomoval unikátnosť tohto postavenia a predurčil politické postavenie pred hospodársko-sociálne, keďže si bol dobre vedomý jeho primátu.[7] Dnes sa naopak odlišovanie od západu alebo východu nepozorujeme, ba naopak je oveľa častejší vyhranenejší názor v rámci jedného z protipólov (východ – západ). To je zóna, kde sa s Pobaltím výrazne odlišujeme, a to aj napriek tomu, že zdieľame spoločné znaky uvedené vyššie. Väčšina Slovákov totiž prejavuje neochotu podporovať Ukrajinu v obrane posielaním zbraní.[8] Ako tak môžeme vidieť, jedna súčasť identity môže negovať druhú. Istý je iba primát, ktorý presadzoval Masaryk, keďže práve politika primárne ovplyvňuje istú súčasť identity a jej budúci vývoj.


Zdroje:

[1] GBÚROVÁ, M.: Medzi identitou a integritou. Prešov: SLOVANCONTACT, 1996, s. 13-14.

[2] Príspevok prezentovaný na konferencii Medzi ideálom a realitou

[3] ŽIŽEK, S.: What Fulfils You Creatively Isn’t What Makes You Happy. [online], [cit. 6/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.openculture.com/2014/04/slavoj-zizek-what-fullfils-you-creatively-isnt-what-makes-you-happy.html>.

[4] POWELL, C.: The weirdest idea in quantum physics is catching on: There may be endless worlds with countless versions of you. [online], [cit. 6/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.nbcnews.com/mach/science/weirdest-idea-quantum-physics-catching-there-may-be-endless-worlds-ncna1068706>.

[5] EŠTOK, G.: (Ne)dávne hľadanie Strednej Európy. Košice: Šafárikpress, 2020, s.15-16.

[6] Putin, The Hague is waiting for you!. [online], [cit. 6/12/2023]. Dostupné na internete: <https://news.house/61316>.

[7] BEDNÁŘ, M.: Pohyb a řád. Pokus o fenomenologickou ontologii. Praha: Togga, 2018, s. 219.

[8] ŠPAK, M.: Prieskum: Kto je zodpovedný za vojnu na Ukrajine? Slováci majú v porovnaní s okolitými štátmi odlišný postoj. [online], [cit. 6/12/2023]. Dostupné na internete: <https://tvnoviny.sk/domace/clanok/735253-prieskum-kto-je-zodpovedny-za-vojnu-na-ukrajine-slovaci-maju-v-porovnani-s-okolitymi-statmi-odlisny-postoj>.

Voľby optikou gréckej filozofie

Grécka filozofia v kontexte „nášho“ prostredia 

Volebné obdobie je špecifickým časovým obdobím v rámci plynulého priebehu života ktorejkoľvek spoločnosti. So zreteľom na reálie súčasných politických systémov však so sebou prináša nové, špecifické a doteraz nepoznané prvky. Tie súvisia najmä s mierou intolerancie voči iným názorom, prejavujúcej sa v našom prostredí až dokonca fyzickým násilím.[1] Odhliadnuc od toho, že nazeranie na voľby prostredníctvom gréckej filozofie je širokospektrálnou úlohou a naša analýza predstavuje iba krátky úvod do danej problematiky, vyvstáva pri našej snahe o splnenie spomínanej úlohy ďalší problém. Ako aplikovať myšlienky gréckej filozofie, ktorá je považovaná za kolísku západnej civilizácie a východiskový bod moderného vedeckého skúmania používaného na západe[2] v prostredí, kde nedochádza ani len k rešpektovaniu opačného názoru. Práve vzájomný rešpekt osôb disponujúcich protichodnými názormi je základom dialógu, považovaného v gréckej filozofii za neodlúčiteľnú súčasť vedeckého bádania.[3] Vysoká miera polarizácie, prípadne môžeme tvrdiť, že v niektorých častiach spoločnosti ide až o atomizáciu, nie je príznačná len pre politické a celospoločenské nastavenie spoločností v rámci Strednej Európy. Rozdelenie na dva znepriatelené tábory v prípade problémov celospoločenského charakteru môžeme pozorovať v súčasnosti po celom svete. V tomto kontexte môžeme spomenúť anglického básnika a filozofa Samuela Taylora Coleridga, ktorý rozdelil ľudí na aristotelcov a platonikov. Toto rozdelenie obhajoval tézou, že k zaradeniu človeka do jednej zo skupín dochádza už pri narodení. Diferenciačným prvkom tohto rozdelenia bolo najmä individuálne nazeranie na idey. Kým skupina aristotelcov ich považuje za zovšeobecnenia, platonici ich vnímajú ako niečo skutočné. Okrem iného však toto rozdelenie súvisí aj s vnímaním vesmíru z pohľadu platonika ako poriadku, v Platónovej filozofii vyjadreného pod pojmom kozmos, pričom aristotelec ho považuje skôr za domnienku nášho čiastočného či obmedzeného poznania.[4] Pokiaľ chceme aplikovať tézu, že by prípadne mohlo byť práve toto rozdelenie dôvodom prehlbujúcej sa neznášanlivosti medzi dvoma proti sebe stojacimi skupinami spoločnosti, dochádzame k jej vyvráteniu hneď v úvode uvažovania. Myšlienky oboch filozofov, ktorých enormný vplyv na vývoj takzvanej západnej civilizácie prerástol až do tej miery, že sa podľa názoru Coleridga ľudia už rodia ako členovia jednej zo skupín prislúchajúcich mysleniu jedného z velikánov filozofie nemôžu byť spúšťačom súčasnej situácie z prostého dôvodu. Tým je, že ani jeden zo spomínaných filozofov by sa ani k jednému zo znepriatelených táborov neprihlásil. Stačí spomenúť Aristotelovo presvedčenie o tom, že by v politike malo byť čo najviac etiky a v etike čo najviac politiky.[5] Ale nepredbiehajme. V prvom rade je dôležité zadefinovať si naše myšlienkové zdroje pochádzajúce z myslenia jednotlivých gréckych filozofov a zároveň zaradiť týchto filozofov do vývoja myslenia antického Grécka.

Definičný rámec gréckej filozofie v kontexte volieb

Začneme druhou menovanou definíciou potrebnou pre našu analýzu. V rámci vývoja gréckej antickej filozofie môžeme identifikovať päť fáz. Prvou je takzvaná predsokratovská fáza, ktorá trvala od siedmeho po piate storočie pred naším letopočtom. Centrom jej pozornosti je hlavne kozmologické bádanie v spojení so štúdiom vesmíru a jeho zákonov. Medzi hlavných predstaviteľov radíme Thalesa, Anaximandrosa, Anaxagorasa z Atén či Pytagorasa, Herakleitosa z Efezu alebo Parmenidesa z Eleje. Druhou fázou je sokratovsko-sofistická, trvajúca počas druhej polovice piateho storočia pred naším letopočtom. Stredobodom pozornosti sa stáva človek a to hlavne v súvislosti s obdobím vrcholu prvého obdobia demokracie v dejinách. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto periódy sú Sokrates, Protagoras a Gorgias. Významným faktorom počas sokratovsko-sofistickej fázy bol rozkol Sokrata so sofistami, ktorý umožnil Sokratovi nastolenie nového smeru gréckej filozofie a zároveň celého západného myslenia. Tretia fáza prebiehajúca počas štvrtého storočia pred naším letopočtom je charakteristická prínosom dvoch velikánov, Platóna a Aristotela. Azda najväčším špecifikom medzi širokým filozofickým záberom oboch spomínaných filozofov bolo Platónove idealistické nazeranie v kontraste s Aristotelovým naturalistickým nazeraním. Štvrtou fázou je helénske obdobie. To prebiehalo od štvrtého storočia pred naším letopočtom do druhého storočia nášho letopočtu a bolo výrazne poznačené úpadkom gréckych mestských štátov. V dôsledku spomínaného úpadku dochádzalo k postupnému vymiznutiu politickej angažovanosti a rozkvet zažívali individualisticko-filozofické tendencie. Poslednou piatou fázou trvajúcou od druhého do siedmeho storočia nášho letopočtu je novoplatónizmus. Hlavným znakom novoplatónskeho obdobia je návrat k metafyzickým otázkam v prepojení s náboženstvom. Hlavnými predstaviteľmi boli Plotinos a Proklos.[6] Ako môžeme vidieť, inherentnou súčasťou gréckej antickej filozofie je jej členenie na viaceré smery, pričom sme ešte pri našom zadefinovaní vývoja vynechali podčlenenia v rámci jednotlivých vývojových fáz. Z tohto dôvodu sa budeme venovať iba obmedzenému počtu filozofov v súvislosti s voľbami. Výberovým prvkom je v našom prípade ich zameranie na politické otázky, keďže v tomto období ešte neexistovali voľby v ich súčasnom ponímaní. V kontexte uvedeného sme pre našu analýzu vybrali štyroch významných gréckych filozofov.

Pytagoras, Sokrates, Platón a Aristoteles a ich filozofia v súvislosti s konceptom volieb

V prípade Pytagora môže vyvstávať otázka, prečo sme do nášho výberu zaradili tohto filozofa. Okrem toho, že dopĺňa náš výber chronologicky, keďže všetci filozofi patria do prvých troch fáz, tak zároveň je Pytagorova filozofia v kontexte volieb prínosnou nepriamym spôsobom. Aj keď sa nevenuje politickým otázkam v takej miere ako ostatní vybraní filozofi, jeho filozofia je na koncept volieb aplikovateľná. Z pohľadu pytagorovej školy každá kríza poznania implikuje krízu etiky a politickej filozofie.[7] Prečo by tento princíp nemohol byť aplikovateľný aj v súčasnosti? Jedným z faktorov krízy západných liberálnych demokracií je možno aj kríza poznania základných a elementárnych súčastí politických systémov jednotlivých štátov zo strany voličov. Tu sa však ponúka ďalšia otázka a to či je vôbec možné čakať, že v globálnom kapitalizme je možné voličov udržať v pozornosti s možnými zmenami jednotlivých politických systémov a to ešte v tomto prípade neberieme do úvahy možnosť zle nastaveného vzdelávacieho procesu. Ak sledujeme reklamu o produkte kde sa hovorí o tom, že bol jeho vývoj založený na vedeckých poznatkoch, čo sa nám tvorcovia snažia povedať? Že iné produkty na ňom založené nie sú? Ako môžeme potom očakávať zodpovedný prístup vo voľbách založený na vedeckosti, či už zo strany voličov alebo politikov? Pritom je racionálna voľba voliča jedným zo základných predpokladov fungujúcej demokracie v jej teóriách pochádzajúcich z 20. storočia.[8] Pôvodcom demokratického zmýšľania tradične ukotveného v civilizačnom západe je druhý vybraný filozof, Sokrates. Aspoň tak to tvrdila americká významná politologička 20. storočia Hannah Arendtová,[9] pre ktorú bol Sokrates symbolom možného ďalšieho smerovania západnej filozofie. Sokrates podľa Arendtovej analýzy symbolizoval dialektiku, pluralitu a hľadanie pravdy. To sú myšlienky, proti ktorým neustále bojujú totalitné režimy a umlčujú hlavný znak sokratovského bádania: dialóg. Takéto smerovanie však bolo podľa Arendtovej zastavené hneď v zárodku Sokratovým žiakom, Platónom.[10] O ňom sa vyjadril britský matematik a filozof Bertrand Russel nasledovne: „Platón mal schopnosť zamaskovať protidemokratické zmýšľanie takým spôsobom, že úplne pomýlilo nadchádzajúce generácie, ktoré s obdivom vzhliadali k Ústave, bez toho aby si uvedomovali, čo jeho návrhy v skutočnosti znamenajú.[11] Okrem uvedeného sa Platón neštítil pri otázke udržiavania moci v jeho ideálnej spoločnosti ani takých prostriedkov akými sú napríklad cenzúra, klamanie, indoktrinácia alebo výber na základe rasy. Aj napriek tomu, že samozrejme každý príčetný človek odmieta uplatňovanie takýchto praktík v politickom živote, vo verejnom diskurze absolútne chýba otázka, či k praktikám cenzúry, klamania, indoktrinácie či výberu na základe rasy nedochádza aj v demokratických režimoch. Na túto otázku si tak musí zodpovedať každý sám. Absencia uvedeného diskurzu možno pramení v našom prostredí zo všadeprítomného eurocentrizmu, ktorý je v nás dlhodobo zakorenený a okrem iného spôsobuje aj prehliadania imanentných problémov demokratických zriadení civilizačného západu a s nimi spojených volebných procesov. Ako uviedol posledný vybraný filozof a velikán gréckej antiky Aristoteles: „Ak chceme niečo poznať, musíme najprv zistiť príčiny.“[12]


Zdroje:

[1] KABRHEĽOVÁ, L.: Jedenáct dní do slovenských voleb. Situace je vážná, varuje sociolog. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.seznamzpravy.cz/clanek/audio-podcast-5-59-volici-na-slovensku-hledaji-silneho-vudce-bude-to-fico-236969>.

[2] DOWLING, M.: The Cradle of Western Civilization. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.mrdowling.com/ancient-greece-the-cradle-of-western-civilization>.

[3] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, 61-68 s.

[4] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 14.

[5] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 100.

[6] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 10-16.

[7] PIN, V.: Pythagoras. Počátky filozofie. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 15.

[8] ROSKIN, M.: Theory of rational choice. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/topic/political-science/Theory-of-rational-choice>.

[9] Hannah Arendt. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Hannah-Arendt>.

[10] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, 120-121.

[11] MASCHIO, E.: Platón. Pravda je jinde. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 80.

[12] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 85.

Je Slovenská republika kvalitná ako Rímska republika podľa Machiavelliho?

Nemýlim sa však aj ja, keď chcem vyzdvihnúť za vzor našej súčasnosti starý Rím? Nie – kontrast vtedajších preukázateľných výsledkov a súčasná úbohosť bijú do očí. Preto by som rád zachytil vo svojich rozpravách všetko podstatné, čo by bolo možné z minulosti oživiť, aby dnešní, najmä mladí ľudia vedeli, kadiaľ sa majú do budúcnosti uberať.[1] V diele od Machiavelliho – Rozpravy nad prvými desiatimi knihami Tita Livia sa tvorca snaží poukázať históriu nad ktorou by sme sa mali zamyslieť a samozrejme aj poučiť. Ukazuje aké hlavné pravidlá a fungovanie by si svet mal nastaviť. V diele Machiavelli skúma Rím a dáva ho za príklad ďalším generáciám. My porovnávame Rím z jeho diela s dnešným Slovenskom. Hlavné podnety, ktoré nám Machiavelli zanechal. Je Slovensko podľa dôležitých meradiel kvalitnou republikou ?

Dá sa povedať, že sa jedná o knihu oslavujúcu Rím. Naprieč celými Rozpravami Machiavelli toto mesto velebí, nech už sa jedná o zakladateľov, panovníkov, občanov, zákony, vojnové ťaženia, štátne zriadenie či náboženstvo. Treba však dodať, že k úlohe pristupuje racionálne, teda sa v niekoľkých málo úsekoch objaví aj kritika politických krokov a rozhodnutí, ktoré viedli ku komplikácii rastu rímskeho impéria. Úspech mesta podľa neho spočíva nielen v už spomínaných predpokladoch, ktoré dokázali Rimania naplniť. Pri zrode Ríma stálo na jeho strane šťastie, dobré zákony i schopní vladári. Avšak najpodstatnejší bol moment, keď múdri zákonodarcovia skĺbili tri typy vlády vo formu zmiešanú- zmes oligarchie, aristokracie a demokracie, ktoré sa navzájom kontrolujú.

Diela „Tito Lívio“ obsahuje množstvo myšlienok, ktoré majú za cieľ analyzovať rímsku republiku a jej politický systém. Machiavelli zdôrazňuje, že občania by mali byť zodpovední a zaujímať sa o verejné blaho. Podľa neho to bolo jedným z kľúčových faktorov, ktoré zabezpečili úspech rímskej republiky. Ďalej tvrdí, že silná a stabilná vláda je kľúčovým prvkom pre správne fungovanie spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že politický systém by mal byť dobre organizovaný a vedený skúsenými a schopnými politickými lídrami. Potreba rovnováhy moci medzi rôznymi politickými inštitúciami je nevyhnutná pre stabilný a fungujúci politický systém. Zároveň však zdôrazňuje, že každá inštitúcia by mala mať jasne definované kompetencie a obmedzenia. V neposlednom rade apeluje na význam vzdelania a kultúry. Podľa neho by mali byť občania vzdelávaní a podporovaní v kultúrnych aktivitách, aby zabezpečilo, že spoločnosť bude prosperovať a vyniknúť v umení, vede a literatúre.

Občianska zodpovednosť je povinnosťou jednotlivca, aby svojimi činmi a rozhodnutiami bral do úvahy záujmy spoločnosti a ostatných ľudí. Občianska zodpovednosť je úzko spojená s koncepciou občianstva a s tým, že jednotlivec je súčasťou väčšieho celku a preto musí svoje správanie prispôsobiť

potrebám celku. Občianska zodpovednosť zahŕňa nielen dodržiavanie zákonov a predpisov, ale aj etické a morálne normy, ktoré určujú správanie sa v spoločnosti. Jednotlivec by mal byť zodpovedný za svoje činy a za ich následky a mal by ho motivovať k tomu, aby svoje správanie riadil v súlade s pravidlami a zákonmi. Konkrétnymi prejavmi občianskej zodpovednosti môže byť napríklad ochota pomôcť druhým v núdzi, zapojenie sa do dobrovoľníckych aktivít, ohľaduplnosť a tolerancia voči iným ľuďom, ochrana životného prostredia a dodržiavanie pravidiel a predpisov pri cestovaní alebo pri práci. Občianska zodpovednosť je dôležitá pre udržanie stability a prosperujúcej spoločnosti. Je to aj základná hodnota pre fungovanie demokratického politického systému, kde každý občan má právo na slobodu prejavu a na účasť na politickom rozhodovaní, ale zároveň aj zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činnosti.

Národ, ktorý dlhší čas žije v monarchii a náhle sa mu dostane slobody, sa chová ako zviera pustené z klietky. Stane sa korisťou prvého lovca a znovu upadne do zajatia, pretože nevie, kde hľadať potravu a ako ju vybojovať, nepozná úkryty ani obranné manévre. Všetkému ich život v klietke odnaučil. A práve tak je tomu aj s ľuďmi, takže spravidla upadnú vzápätí do jarma oveľa krutejšieho než to, ktoré zo seba pred nedávnom striasli.“[2] Slovensko po získaní nezávislosti v roku 1993 prešlo viacerými politickými zmenami. Niekoľko vlád bolo vystriedaných, a to ako v dôsledku politických rozporov, tak aj kvôli korupčným škandálom a nedôvere verejnosti. Tieto zmeny a krízy môžu mať negatívny vplyv na politickú stabilitu a kontinuitu rozhodovania. Je dôležité si uvedomiť, že politické zmeny a krízy môžu ovplyvniť hospodársky rast, dôveru investorov a verejnosti, ako aj efektívnosť vlády pri riadení krajiny. Opakované zmeny vlád a nestabilita môžu vytvárať neistotu a obmedzovať schopnosť krajiny dosahovať dlhodobé ciele a implementovať potrebné reformy. Silná a stabilná vláda je preto dôležitá pre udržanie politického súladu, hospodárskeho rozvoja a dôvery v politický systém. Je v záujme krajiny a jej obyvateľov, aby politické strany spolupracovali, dosahovali konsenzus a pracovali na prospech národa bez častých prerušení a kríz.

Slovenský súdny systém je založený na princípe nezávislosti a zásade rovnosti pred zákonom. Slovensko má oddelený súdny, výkonný a zákonodarný orgán. Existuje viacero súdnych inštitúcií, vrátane Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktoré zabezpečujú spravodlivé rozhodovanie a ochranu práv. „Otázka slobody je pre každý národ životne dôležitá, úplne zásadná a je záležitosťou všetkých.[3]Rovnováha moci je dôležitým aspektom demokratického systému. Vláda na Slovensku má výkonnú moc, ktorá je obmedzená kontrolou zo strany zákonodarného orgánu – Národnej rady Slovenskej republiky. Je dôležité, aby existovala nezávislá súdna moc, ktorá je oddelená od exekutívy a legislatívy, a zabezpečuje tak kontrolu a rovnováhu moci. Politická kríza v roku 2018: Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa na Slovensku vytvorila politická kríza, ktorá viedla k rezignácii vtedajšieho premiéra Roberta Fica. Táto udalosť vyvolala rozsiahle protesty a otázky ohľadom politickej zodpovednosti a nezávislosti súdnictva. Slovensko sa stretlo s niekoľkými korupčnými škandálmi, ktoré

postihli politikov a významné osobnosti. Tieto prípady mohli mať negatívny vplyv na dôveru v politický systém a spôsobiť podozrenie z porušovania spravodlivosti a rovnosti pred zákonom. „Najhoršou a najčastejšou vlastnosťou všetkých slabých republík je nerozhodnosť. A keď sa náhodou stane, že sa zjednotí na niečom účelnom, potom to nikdy nie je výsledok slobodnej úvahy, ale zakaždým za tým stojí nevyhnutnosť a tlak okolností. Slabé republiky majú tendenciu večne kolísať medzi rôznymi názormi, nedokážu sa na niečom rozumnom dohodnúť a len holá nutnosť, spravidla tlak zvonku, ich dokáže prinútiť k opatreniam účelným a prospešným.“[4]

Za ľudí bezcitných a hodných všeobecného opovrhnutia sú považovaní zľahčovatelia cnosti, poznania a umenia, ktoré život ľudstva obohatili a posunuli jeho vývoj dopredu, teda všetci tí prízemní cynici, tupci, nevzdelanci, darebáci a neschopní úbožiaci. Kto má len trochu rozumu a zdravé morálne základy, musí sa s týmto rebríčkom hodnôt stotožniť. A napriek tomu vo svojich skutkoch väčšinou, či vedome alebo nevedome, oslnení prchavým leskom a falošnou gloriolou, nasledujú mnohí skôr príkladov zlých než dobrých, miesto uznania, pokoja, bezpečnosti a nesmrteľnej slávy radšej volia tyraniu a vydávajú sa napospas všeobecnému opovrhnutiu a hanbe.“[5] Demokracia a samotná republika potrebuje občanov, ktorí si budú uvedomovať svoju moc a budú vedieť využívať možnosti, ktoré im daná politika ponúka. Informovanosť je na takej vysokej úrovni ako nikdy predtým ale ľudia stratili potrebu veci overovať či sa naozaj zaujímať. Málo kto prečíta celý článok a skončia už na názve daného textu. Len 20% až 30% čitateľov dočíta článok dokonca. Ľudia často strácajú záujem o politiku ak je nestabilná ako napríklad teraz na Slovensku. Práve vtedy by ju mali začať vnímať ešte citlivejšie. Vyžadovať vysvetlenia. Často nechápu prečo sa určité veci dejú napr. úradnícka vláda alebo kto hovorí pravdu. Toto nepochopenie súvislostí nie je ani tak chyba obyvateľov, keďže nato často treba vyššie vzdelanie alebo konkrétne vzdelanie o politike a práve ako takom. No viniť môžeme aj politikov, ktorí nie sú schopní byť súdržní a ozrejmovať pravdivé skutočnosti a nezavádzať. Teda ich klamstvá môžeme nazvať aj predvolebnou kampaňou či propagandou pre daný politický subjekt. No aj vieme, že bežný čitateľ by túto prácu ani nedočítal a nedošiel by k našej záverečnej myšlienke. Demokracia je tak dobrá ako sú ľudia v danej demokracii. Naša je slepá, hlúpa a často lenivá. Tak ako sme aj my.

Národ je zrkadlom svojej vlády. Všetky nedostatky a hriechy v krajine sú výsledkom jej slabosti, nedbanlivosti alebo nepoctivosti.“ [6] Je otázne či vláda je odrazom ľudu alebo ľud odrazom vlády. Volíme si z nás. A ak nám toto dielo malo niečo dať nie je to ani ten prienik, že hľa toto bol veľký Rím a ten všetko robil správne je to o tom aby sme sa zamysleli aké chyby boli robené ako sa z nich dá poučiť. A aj keď Machiavelli tvrdí, že sa všetko opakuje a svojim spôsobom sa z toho nedá odbočiť my v sebe môžeme viesť vnútorný boj o lepšie zajtrajšky a lepšie republiky. 


Zdroje:

N. Machiavelli – Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, thetis 2010, 360 s.

Chce ľud demokraciu?

Tak ako uvádza v predslove Ústavy významný český filológ František Novotný,[1] cieľom Platónových štátotvorných úvah bolo hľadanie dobra, ktoré považoval za základnú esenciu života. Zároveň však v ďalšej časti predslovu pripomína, že rozdelenie Platónskej ideálnej spoločnosti odporovalo pojmu rovnosť, keďže na samom vrcholku stáli vládcovia-filozofi a pracujúci ľud sa nachádzal na opačnom konci pomyselnej pyramídy. Ak k uvedenému pridáme fakt, že dôležitou časťou knihy Ústava, ktorá je azda najznámejšou Platónovou knihou o usporiadaní spoločnosti, je pojem spravodlivosť,[2] môžeme dospieť ku kontradikčným záverom. Ako je možné, že by idea dobra a spravodlivosť bola kompatibilná s usporiadaním prísne hierarchickej spoločnosti, dokonca za používania klamstiev a tyranských metód?[3] Je možné, že by to bolo v záujme samotného ľudu ako takého? Práve toto hľadanie bude predmetom nášho ďalšieho politologického bádania obohateného o zakomponovanie filozofických prvkov do praktických rovín.  

Ak sa chceme venovať problematike ľudu a jeho ochote prijímať demokratické zriadenie alebo snahe ľudu ako takého bojovať za zachovanie takéhoto zriadenia alebo hodnôt s ním spojených, musíme v prvom rade uviesť definíciu toho, čo pod pojmom ľud myslíme. Keďže v politologickom diskurze existuje viacero názorov na to, čo pojem ľud znamená a jeho exaktné zadefinovanie je takmer nemožné, budeme sa opierať o definíciu jedného z najvýznamnejších politológov 20. storočia Roberta Dahla, avšak iba okrajovo.[4] Aj okrajové nazeranie na tento pojem však poslúži pre potreby nášho ďalšieho skúmania, pričom aj najlepšie vystihuje to, čo si väčšina spoločnosti pod týmto pojmom predstaví. Dahl okrem iného definoval ľud ako vládnucu triedu v demokratických alebo takzvaných polyarchických zriadeniach. Pri skúmaní otvorenej spoločnosti však Karl Raimund Popper, jeden z najvýznamnejších filozofov rakúskeho pôvodu[5] uviedol, že na demokraciu práve kvôli problematike ľudovlády, môže byť nazerané ako na podvod. Tá totiž nikdy neexistovala a vždy záležalo skôr na vôli tej najpočetnejšej, najaktívnejšej a najvplyvnejšej skupiny. Práve tu narážame na prvý spor medzi ľudom a demokraciou. V dnešnej dobe nedôvery v demokratické inštitúcie je ešte viac badateľný. Samozrejme, uvedomelý a racionálne zmýšľajúci volič vie, že v skutočnosti ozajstným vládcom v demokracii nie je, avšak prostredníctvom výberu svojich volených zástupcov vo volebný deň môže zhodnotiť vládnutie stávajúcich elít a prispieť k ich výmene. Následne nám však vystáva otázka.[6] Existuje vôbec takýto volič? 

Je totiž dôležité poznamenať, že tak ako ako uvádza vo svojom výskume otvorenej spoločnosti politológ Daniel Dobiaš,[7] širokú verejnosť nezaujímajú argumenty vedeckej či intelektuálnej povahy, avšak sú to primárne výsledky, ktoré by mali naplniť jej očakávania.[8] Zároveň môžeme predpokladať, že z valnej väčšiny sa tieto očakávania nezakladajú na racionálnom predpoklade, čo môžeme odvodiť napríklad od myšlienok jedného z najznámejších psychológov Sigmunda Freuda,[9] ktorý opisoval fungovanie ľudského psychického aparátu výlučne na princípe vyhýbania sa strasti alebo hľadania slasti.[10] Na chvíľu sa ešte vrátime k problematike otvorenej spoločnosti, ktorá priamo súvisí s praktickým fungovaním demokratických zriadení, kde Dobiaš uvádza ďalší pojem. Ide o autoritatívny intelektualizmus, ktorý je opakom tradičnej koncepcie racionalizmu, keďže sa zakladá na presvedčení o možnosti dosiahnutia nespochybniteľného vedenia a poznania dokonalej pravdy.[11] Takýto prístup môžeme v súčasnosti pozorovať na takmer celej politickej scéne, ale rovnako tak v akademickom prostredí. Je dôležité si totiž uvedomiť, že aj číselné koncepty v prírodných vedách sú produktom ľudskej mysle a je možné, že mimo nášho prirodzeného prostredia strácajú zmysel. Vráťme sa však späť k ľudu. Ten v súčasnosti sleduje politiku, založenú na rýdzom marketingu. Vychádza to z poznania, že ľud fungujúci na emocionálnej báze si vyberá medzi politickými stranami ako medzi rôznymi produktami, prezentovanými v reklamách na obrazovkách našich televízií. Jedno má však s elitami spoločné. Tým spoločným menovateľom je autoritatívny intelektualizmus. Možno by bolo na mieste pýtať sa, ako je možné, že ľud fungujúci na emociálnom základe oplýva aj autoritatívnym intelektualizmom, avšak z definície, ktorú sme uviedli, jedno nevylučuje druhé. Výrok slávneho učenca z klasických Atén Sokrata[12] o tom, že viem, že nič neviem,[13] je vynikajúcim príkladom. Autoritatívny intelektualizmus vychádza z nevedomosti o tom, že sme vo svojej podstate nevedomými všetci. Tento vzájomný menovateľ zároveň pôsobí medzi elitami a ľudom ako odstredivý prostriedok, keďže obidve skupiny považujúce svoje presvedčenia za nespochybniteľné zákonite odsudzujú presvedčenie druhej skupiny. Práve z tohto vzťahu plynie dnešný odpor väčšiny ľudu k demokracii, obhajovanej elitami, či už na základe pádnych alebo neodvôvodnených argumentov, a z neho vyplývajúca kríza demokracie. Samozrejme, ide iba o jeden z faktorov, no pri problematike ľudu ide taktiež o jeden z najvýznamnejších. 

Úvod sme začali Platónovou Ústavou, ktorá ako sme uviedli jednoznačne patrí medzi najvýznamnejšie diela gréckeho filozofa. V závere sa k nej vrátime. Esenciálnou súčasťou demokracie v jej teoretickom ale hlavne praktickom prevedení je spravodlivosť. Toto tvrdenie nevyvodzujeme iba z elitárskeho pohľadu poskytnutého prostredníctvom teoretikov zaoberajúcich sa znakmi a atribútmi demokracie, ale rovnako tak je spravodlivosť predpokladanou súčasťou demokracie aj medzi ľudom. Práve spravodlivosťou sa Platón zaoberal v úvodnej kapitole spomínanej Ústavy, a to najmä prostredníctvom dialógu medzi Sokratom a Trasymachom, aj keď sa do tejto konverzácie zapájali aj ďalší účastníci. Práve Trasymachos dlhodobo argumentoval ku klasickým Sokratovým otázkam o spravodlivosti tým, že je to nespravodlivosť, ktorá je v praktickom živote užitočnejšou. Rovnako tak Trasymachos vo svojej argumentácii uviedol, že spravodlivosť je právom silnejšieho. Počas dlhého rozhovoru sa snažil Sokrates tieto tvrdenia vyvrátiť, svojím typickým spôsobom, a to prostredníctvom otázok. Na konci ich dlhého dialógu sa nakoniec obidvaja diskutujúci zhodli, že všade tam kde jestvuje nespravodlivosť, prináša so sebou skázu.[14] Čo vlastne chceme poukazovaním na Platónov rozbor spravodlivosti dosiahnuť? Dôležitou je argumentačná línia Trasymachosa hlavne v bode, kedy poukazuje na spravodlivosť ako na právo silnejšieho. V súčasnom globalizovanom kapitalizme môžeme tvrdiť, že je to právo silnejšieho, ktoré rozhoduje o tom, čo je spravodlivé a čo nie. Taktiež by sme mohli argumentovať tým, že tomu tak bolo po celú históriu, určite poznáme viacero výrokov o tom, ako históriu píšu víťazi, medzi najtrefnejší v našom prípade zaradzujeme výrok Georgea Orwella o tom, že „kto ovláda minulosť, ovláda aj budúcnosť.[15] Najväčším rozdielom v súčasnosti je však to, že jedinou a absolútnou hodnotou sú peniaze, ktoré sú zároveň jediným ukazovateľom väčšej sily a zároveň moci. Vystáva tak otázka, či ľud, – ktorý ako sme uviedli považuje nie len vďaka teoretickému zadefinovaniu demokracie ale hlavne kvôli jej všeobecnému ponímaniu za jeden z jej hlavných atribútov spravodlivosť – môže vôbec v súčasnom systéme demokratické zriadenie podporovať alebo len akceptovať. Po rozbore niektorých aspektov vnímania demokracie medzi ľudom a faktorov, ktoré na toto vnímanie vplývajú, sa aj napriek všetkému uvedenému nedostaneme ku konkrétnemu záveru. Je tomu tak najmä vďaka rozsiahlosti témy, ktorá by si zaslúžila oveľa hlbší výskum. Jedno však jednoznačne vyplýva. Že niečo so súčasným ponímaním demokracie rozhodne nie je správne. Záver necháme otvorený podobne ako končí kniha Povesť o Atlantíde, ktorú napísal Slavomír Chren prostredníctvom vyberania jednotlivých častí z Platónových spisov, v ktorých spomína bájnu Atlantídu. Po tomto konci je viacero čitateľov zmätených, keďže by čakalo pokračovanie príbehu. Platón ho možno zámerne nechal otvorený práve preto, aby si čitateľ koniec domyslel. Po tom čo sa začalo kráľovstvo v Atlantíde rúcať, zvolal boh Zeus všetkých členov vládnucej vrstvy s myšlienkou potrestať ich. „Zhromaždil všetkých bohov do ich najslávnostnejšieho príbytku, ktorý stojí uprostred všehomíra a z neho vidieť všetko, čokoľvek bolo stvorené, a zhromaždiac ich povedal:“[16]


Zdroje:

[1] FLAITINGR L. ; HURYTA M.: František Novotný a jeho monumentální dílo věnované Platonovi.[online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.akropolis.cz/content/frantisek-novotny-jeho-monumentalni-dilo-venovane-platonovi>.

[2] Platón: Ústava. Praha: OIKOYMENH, 1996, s. 7-28.

[3] DAL MASCHIO E. A.: Platón. Pravda je jinde. Madrid: Emse Publishing, 2022, 142 s.

[4] DAUBNER P.: Robert Dahl – Elvis americkej politickej vedy. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/308622-robert-dahl-elvis-americkej-politickej-vedy/>.

[5] KARL RAIMUND POPPER. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.phil.muni.cz/fil/studenti/popper(charvat).html>.

[6] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 54.

[7] doc. PhDr. Daniel Dobiaš, PhD. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.upjs.sk/FF/zamestnanec/daniel.dobias/>.

[8] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 70.

[9] Sigmund Freud. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <http://biografia.sk/sigmund-freud/>.

[10] PATARÁK M.: Freudovo chápanie pudu smrti v čase jeho uvedenia. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <http://www.psychiatria-casopis.sk/files/psychiatria/3-4-2015/ppp3-4-2015-cla3.pdf>.

[11] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 44.

[12] KTO TO BOL SOKRATES? MÁLOKTO VIE, ŽE NEPOVAŽOVAL DEMOKRACIU ZA IDEÁLNY ŠTÁT!. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.vedelisteze.sk/kto-to-bol-sokrates-malokto-vie-ze-nepovazoval-demokraciu-za-idealny-stat/>.

[13] SÓKRATÉS: „Viem, že nič neviem“. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://citaty-slavnych.sk/citaty/53003-sokrates-viem-ze-nic-neviem/>.

[14] Platón: Ústava. Praha: OIKOYMEN, s. 3-38.

[15] HIRST K.: Who Controls the Past Controls the Future“ Quote Meaning. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.thoughtco.com/what-does-that-quote-mean-archaeology-172300>.

[16] CHREN S.: Povesť o Atlantíde. Nové Zámky, Felix, 2004, s. 48.

Filozofia počiatočného stavu revolúcie v kontexte prevládajúcej ideológie

(Lívia Jánošíková § Martin Šoman)

Východiskovým bodom druhého článku zo série o filozofii revolúcií je pre nás prepojenosť pojmov kríza a revolúcia, na ktorú sme poukázali už minule. Ak chceme skúmať počiatky revolúcie z filozofického hľadiska, musí byť pre nás vzťah revolúcia – kríza smerodajný, keďže jedno implikuje druhé a naopak. Ako sme si priblížili v predchádzajúcom článku, nie každá kríza podmieňuje vypuknutie revolúcie. Do týchto komplikovaných spoločensko-transformačných procesov vstupuje množstvo faktorov, akými sú rozsah krízy a jej dopady na členov týchto systémov, koncentrácia moci či historické náhodilosti. Historická skúsenosť nás však utvrdzuje o významnom prepojení krízovosti prameniacej z presvedčenia, že doterajší stav je v podmienkach nového, meniaceho sa sveta nežiadúci a revolúcia je tak odpoveďou na tieto krízy v podobe radikálnych systémových zmien. Je tomu tak najmä preto, že samotná revolúcia môže byť v konečnom dôsledku počiatočným bodom novej krízy. Toto tvrdenie korešponduje s teóriou cyklickej histórie, ktorá považuje historický vývoj civilizácií, ríš alebo štátov za totožný so životom človeka, teda pozostávajúcim z narodenia, dospievania, starnutia a smrti.[1]

Počiatok revolúcie 

Počiatočná fáza krízy vyúsťujúca do revolúcie sa však neskladá len zo samotného aktu „​​narodenia“, čím môžeme označovať vznik. Ideový základ revolúcie tvorí myšlienka navodzujúca pocit potreby tohto vzniku a nastáva v momente, kedy jedinec verí, že revolúcia nie je iba možná, ale že pocit jej možného naplnenia zdieľajú aj ostatní príslušníci danej komunity, kmeňa, národa či pohlavia.[2] Kľúčovú úlohu tu zohráva kolektívna vízia nového a lepšieho sveta, ktorá slúži záujmom a potrebám človeka zajtrajška. Môžeme tak hovoriť o viere v to, že v túto víziu či myšlienku veríme viacerí zároveň. Ide o iracionálne zakotvenie počiatočného revolučného štádia, v ktorom reflektujeme systémové nedostatky premietnuté v okolitej realite, no zároveň je tu prítomná viera v to, že tento stav je možné prekonať radikálnym obratom vo východiskových myšlienkach určujúcich smerovanie spoločnosti – teda doktríny, dogmy či ideológie. Český filozof Michael Hauser myšlienku viery v rámci ideológie rozvíja – podľa Hausera môžeme na príklade neoliberalizmu popretkávanom krízami pozorovať pôsobenie ideológie, ktorá spôsobuje to, že napriek opakovaným zlyhaniam, ktoré by mali nabúrať vieru jej stúpencov, ideológia prežíva. Aj napriek viditeľným nedostatkom ideológia pretrváva, nie však z dôvodu jej efektívnosti alebo prospešnosti, ale vďaka viere v to, že rámec ideológie je neprekročiteľný. Dostávame sa teda do bodu, kedy degraduje ostatné ideológie na nižšiu úroveň a označuje ich za zdegenerované a odsúdeniahodné. V zárodku je revolúcia len teóriou. Tá sa ale hneď po prvom revolučnom akte mení vonkajšími okolnosťami a prispôsobuje sa realite.[3] Za prvotný revolučný akt môžeme považovať už fázu príprav, počas ktorej dochádza k systematickému pripravovaniu budúcich revolucionárov. Príprava spočíva v predaní revolučného know-how, ktorého základ tvorí sofistikovaná zmes nenásilnosti, marketingu a fundraisingu. Následne môžu byť vycvičení revolucionári využití na revolučné akty prebiehajúce v lokálnom priestore.[4] Na druhej strane tu však existuje potencionalita nadnárodnej, celosvetovej či systémovej krízy, na ktorú sa spomínané princípy nedajú aplikovať.

Ideológia ako realita 

Michael Hauser sa v knihe Kapitalizmus ako zombie sústredí práve na otázky krízy v kontexte neoliberalizmu. Vo vzťahu neoliberálnych ekonomických princípov a ich krízovosti Hauser konštatuje: „Neoliberálna teória hlási, že trh oslobodený od štátnych zásahov smeruje k rovnováhe, a takto oslobodený trh sa z princípu nemôže dostať do krízy.“[5] Takto sa dostávame ku samotnej povahe všetkých ideológií, ktorou je práve odstránenie skutočnosti, že kríza pochádza z ideologických štruktúr. Úspešné (respektíve prežitia schopné) ideológie premietnuté do spoločensko-politických zriadení majú spoločné to, že postupnou implementáciou ich doktrín sú prípadné zlyhania označované za čiastkovú chybu, ktorá nepochádza z povahy systému. Prevládajúca ideológia tak úspešne zastiera svoje úskalia a prežíva, napriek opakovaným zlyhaniam. Za touto skutočnosťou stojí fakt, že usporiadanie spoločnosti, teda aj každodenná realita, sa kreuje na obraz ideológie, pričom tento proces neplatí opačne. V konečnom dôsledku to znamená, že každá časť nášho súkromného aj spoločenského života je podriadená a prispôsobovaná nastaveným a nemenným princípom, ktorých podstata je nespochybniteľná. Ak sa táto idea stáva okolitou realitou s platnými zákonmi, chybovosť a krízy, ktoré vyplynuli z postupného uplatňovania krokov potrebných pre jej realizáciu, už nie sú vyvrátiteľné v rovine akademickej kritiky. Absencia prehodnocovania nemenných princípov preto spôsobuje oddiaľovanie potrebnej transformácie. Prívrženci a obhajcovia kolektívnej ilúzie prirodzene vidia ako východisko z krízovej situácie prehlbovanie statusu quo. 

Francúzsky psychológ a filozof Henri Wallon sa v diele Od činu k mysleniu snaží dokázať biologické predpoklady intelektuálnej činnosti. Wallonov prínos v tejto problematike môžeme vyvodiť z jeho výskumu senzomotorického a emocionálneho správania počas prvého roku života dieťaťa. V tomto období je inteligencia situačná. To znamená, že na tejto úrovni dochádza k manipulácii iba s vnímateľnými objektmi. Schopnosť kategorizovať a rozlišovať medzi podmienkou a účinkom sa vzťahuje na komunikačné prostriedky a jazyk. Wallon sa zhoduje so švajčiarskym psychológom a biológom Jeanom  Pjagetom na tom, že „pojmy sú výsledkom súdov. Vydeľujú sa z nich, aby sa stali systémami vzťahov a tried. Tak sa stávajú východiskom nových súdov.“[6] V rámci tejto koncepcie je opísaný vývin dieťaťa pozostávajúci zo šiestich etáp, ktoré opisujú prechod od motorických schém k postupnému kreovaniu človeka ako intelektuálnej bytosti. V prvých troch fázach môžeme pozorovať koexistenciu a vzájomnú asimiláciu schém, no zároveň nemôžu byť vynechané. Prvotný základ činnosti je podmieňovaný zrakovým vnemom. Postupným vývinom sa dieťa dostáva do štádia, kedy je schopné opustiť isté vnemy pre vykonávanie potrebných činností. Prvé tri štádiá charakterizuje opakovanie predchádzajúcich činností a napodobňovanie. V treťom štádiu dochádza k výraznému pokroku koordinovania vnemov a motoriky. „Dieťa stimulované výsledkom alebo zaujímavým výjavom si vie spomenúť na gestá, ktoré k nemu viedli, a tak ho urobiť trvalým. No ešte stále opakuje bez zmeny predchádzajúce schémy. Nie je schopné adaptácie, jeho opakovanie nie je absolútne, pretože sa riadi očakávaným účinkom. Ide o vzťah medzi prostriedkom a cieľom.“[7] V prípade nekritického preberania doktrín ideológie sa v prenesenom slova zmysle dostávame opäť do tejto fázy, ktorá je charakteristická ideálnou totalitou, založenou na bezbrehej potrebe opakovať. Neschopnosť zapojenia všetkých vnemov do spoznávacieho procesu spôsobuje, že videnie okolitého sveta sa pre dieťa stáva nemenným a trvalým. Rovnakú implikáciu môžeme pozorovať pri pôsobení ideológie na členov systému.

Nemožnosť transformácie 

V momente, kedy sa ideológia zhmotňuje a transformuje na okolitú realitu, prichádzame o možnosť podrobiť ju kritickej analýze, keďže sa stáva jediným možným a pravdivým východiskom. Priepasť, ktorá sa nachádza medzi teóriou a jej následným zhmotňovaním dokazuje, že prevedenie akejkoľvek idey do praxe potrebuje praktické kroky, ktoré však nemajú pôvod v teoretickom vákuu. Postupná aplikácia idey do spoločenského usporiadania si vyžaduje jej znečistenie. K znečisteniu idey nevyhnutne dochádza zakaždým, ak sa pokúšame vymaniť jednu myšlienku z mnohých z pôvodného teoretického vákua.  Z tejto premisy môžeme odvodiť aj (zjednodušenú) logiku, ktorá stojí za neoliberálnymi princípmi, ktoré spôsobujú, že ústredná myšlienka maximálnej slobody jednotlivca sa v praxi okliešťuje na úplnú slobodu trhu. Stav ekonomickej krízy preto nie je z pohľadu neoliberálov pripisovaný chybám slobodného trhu, ale chybám všetkých ďalších skutočností, ktoré majú trh obmedzovať.

Touto logikou sa dostávame k nekritickému dogmatizmu. Doktríny sú zhmotnením jediného dobra, pravdy a entity oprostenej od ľudských nerestí, a preto nemôžu byť nikdy spytované či spochybňované. Na vine sú ľudia, ktorých myslenie a konanie nie je v súlade s jedinou pravdou. V neoliberalizme je podobnou modlou práve opakovane zlyhávajúci slobodný trh, pričom hriešnikmi sú opäť ľudia a štáty, ktoré bránia úplnej emancipácii trhu.[8]


Zdroje:

HAUSER, M.: Kapitalismus jako zombie neboli proč žijeme ve světě přízraku. Praha: Rybka publishers, 2012, 364 s.

JAUVERT V.: Tvorcovia revolúcií. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <ttps://legacy.blisty.cz/art/23789.html>. 

KRAUSZ T. ; DESAI R. ; SZIGETI P. ; VARELA R.:  In Need of Alternatives: Problems and issues of non-capitalist mixed economies. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <http://www.eszmelet.hu/wp-content/uploads/2022/02/eszmelet-kulonszam-2021-vagojelnelkul-1.pdf>.

ÖNDER M.: IBN KHALDUN’S CYCLICAL THEORY ON THE RISE AND FALL OF SOVEREIGN POWERS: THE CASE OF OTTOMAN EMPIRE. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <https://dergipark.org.tr/tr/download/article-file/617161>.

WALLON H.: Od činu k mysleniu. Bratislava: Pravda, 1983, 250 s.

ŽIŽEK S.: Raduj sa z národa svojho ako zo seba samého.Bratislava: GG, 1995, 71 s.

Úvod filozofie revolúcií

(Lívia Jánošíková § Martin Šoman)

Definícia pojmu revolúcia

Ak chceme skúmať problém revolúcie, je v prvom rade potrebná jej samotná definícia, ktorá bude obsahovať viacdimenzionálne hľadisko potvrdené na historickom vývoji revolúcií. Pojem revolúcia pochádza z latinského revolutio, čo znamená odďaľovanie, otáčanie alebo násilný návrat. Vo všeobecnom zmysle znamená revolúcia každý náhly, prudký a radikálny vývojový skok vedúci k podstatnej zmene predchádzajúceho stavu. V politológii je revolúcia definovaná ako násilná zmena doterajších spoločenských pomerov, spojená zvyčajne s výmenou držiteľov moci. [1] Taktiež ide o fundamentálnu transformáciu sociopolitických pomerov alebo o radikálnu zmenu, ktorá je zvyčajne spôsobená použitím sily namiesto konsenzu alebo legálnych prostriedkov.[2] V procese revolúcie doterajšie spoločenské usporiadanie a legálne prostriedky strácajú na význame a relevancii. Na základe použitia sily diferencujeme revolúcie na násilné revolúcie, mierové evolúcie alebo pomedzie týchto dvoch typov.[3] Všeobecne na základe dejinnopolitickej skúsenosti považujeme za násilnú revolúciu napríklad Veľkú francúzsku revolúciu. Pri uplatnení rovnakého prístupu je vhodným príkladom mierovej evolúcie pád socialistického režimu v Československu známy ako takzvaná Nežná revolúcia. Posledný typ revolúcie, ktorý sme zadefinovali ako pomedzie dvoch uvedených typov je príznačný pre Japonsko v 19. storočí, kedy prebehlo násilie počas občianskej vojny, v rámci jednej časti spoločnosti, avšak cieľom nebolo zvhrnutie mocenskej zložky. Pri historickej reflexii často z pohľadu pozorovateľov dochádza k splývaniu morálnej a silovej typológie. Je však otázna vecnosť tohto hodnotenia, keďže dochádza k strate relevancie bývalého legálneho rámca. Taktiež je možné revolúcie diferencovať na základe signifikantných zmien v živote jednotlivca, napríklad vplyvom technologického pokroku. V tomto prípade je nemožné morálne hľadisko aplikovať. Ďalší pojem súvisiaci s revolúciou je kríza, ktorá predchádza revolučnému aktu.

Kríza podľa Diamonda v kontexte revolúcie

Autor Jared Diamond pristupuje ku kríze prostredníctvom porovnávania individuálnych a národných kríz. Vytyčuje 12 bodov riešenia krízy jednotlivca a 9 bodov riešenia výstupov národných kríz, ktoré mu slúžia ako paralely.[4] Krízy jednotlivcov sa však nedajú očakávať, na druhú stranu krízy, ktorými trpia národy – klimatická, ekonomická alebo bezpečnostná – sa pomerne často dajú očakávať. V dôsledku krízy strácajú ako ľudia, tak aj národy isté časti svojich identít, ktoré sa stávajú nefunkčnými a nežiadúcimi v kontexte nových podmienok. Diamond to opisuje v rámci mozaiky, „v ktorej komplikovane koeexistujú vedľa seba tie najprotikladnejšie prvky.”[5] Metafora mozaiky, ktorou Diamond vysvetľuje koexistenciu „starých“ a „nových“ identít, je prístupom reformistickým. Fundamentálna otázka je pri bode obratu, kedy revolúcia totiž nie je výsledkom revolúcie. Výsledkom revolučných procesov je nastolenie nového poriadku.

Globálna kríza – globálna revolúcia? 

Aj keď je predpovedanie národných kríz možné, tak ako sme už uviedli, do revolučných procesov vstupuje veľké množstvo premenných, ktoré nedokážeme predpovedať. Zároveň nemusia byť tieto premenné viditeľné v období priebehu týchto procesov. Ich dôsledky môžu mať oveľa významnejší vplyv na proces vytvárania novej spoločnosti. Príkladom procesov prebiehajúcich na pozadí radikálnych spoločenských zmien sú dôsledky priemyselnej revolúcie v podobe znečisťovania životného prostredia. Výroba a konzum ako každodenná súčasť našich životov tvoria charakter spoločenského poriadku.  Akýkoľvek zásah do tohto spoločenského poriadku má drastický dopad na naše rozhodovanie a konanie v jeho rámcoch. Na príklade priemyselnej revolúcie a jej dôsledkov vieme vysvetliť aj logiku ďalších kríz v globálnom rozmere. Začiatok antropogénnej klimatickej zmeny datujeme do obdobia priemyselnej revolúcie. Ak bol začiatok spaľovania fosílnych palív bodom obratu v globálnom otepľovaní,[6] tak môžeme konštatovať, že bol zároveň začiatkom klimatickej krízy. V tomto období došlo k transformácii v oblasti výroby a spotreby v globálnom meradle, čo znamená, že aj riešenie vzniknutej krízy si vyžaduje globálny charakter. Rovnako tak je od tohto obdobia dominantným systémom určujúcim svetový poriadok ekonomický model kapitalizmu. Ten stojí na zákonitosti pravidelných kríz a výkyvov, keďže ich potrebuje pre svoje fungovanie.[7]

Revolúcia ako prirodzenosť 

V ontologickom ponímaní fyzis je základom kozmickej prepojenosti celku prechod od skrytého k neskrytému vo všetkých procesoch, ktoré značí jednotu a jedinečnosť v jednom, pohyb a poriadok tým pádom vždy tvoria v histórii jednotu, čo znamená, že revolúcie môžeme takisto ako stabilitu považovať za niečo prirodzené.[8] Nespokojnosť s prítomnosťou u jednotlivca sa stáva hybnou silou jeho neposlušnosti, ktorú takisto môžeme vnímať ako prirodzenú. Revolúcie sa vyznačujú novosťou a zmenou fundamentov – ide o momenty, v ktorých staré zaniká a nové vzniká súbežne. Už Diamondova teória mozaiky hovorí o tom, že po obdobiach otrasov a kríz nastáva ako u jednotlivca, tak aj u národov moment, kedy vedľa seba koexistujú stará identita (z obdobia pred krízou) a nová identita (vznikajúca ako následok vysporiadania sa s krízou). Spor ako zjednocujúci a večne spájajúci rozdiel – keďže je v kozme všetko prepojené a spor tu vždy bol, v istom zmysle spája (napríklad ak vznikne triedny spor, môže spojiť triedu v revolúcii).

Celosvetová revolúcia a nový človek

Sociálny psychológ a humanistický filozof Erich Fromm vo svojej knihe Mať či byť? otvára tézu zlyhania veľkého prísľubu. Tvrdí, že priemyselný vek nenaplnil veľkolepé očakávania spojené s neobmedzeným pokrokom a ekonomickým rastom. Toto zlyhanie má podľa jeho tvrdení základ v dvoch psychologických premisách priemyselného systému. Prvou je viera v to, že práve radikálny hedonizmus prispieva k všeobecnému blahu. Druhá premisa spočíva v samotnom systéme, ktorý plodí samoľúbosť a chamtivosť. Pokiaľ akceptujeme predpoklad, že premisa o tom, že len fundamentálna zmena v ľudskej povahe, spočívajúca v presune od prevahy spôsobu mať k prevahe spôsobu byť nás môže zachrániť pred katastrofou ekonomického či psychologického charakteru, naskytá sa nám otázka: je zmena v takom veľkom rozsahu dnešného globálneho sveta možná? A ak áno, ako by ju bolo možné dosiahnuť? Zmena ľudskej povahy môže podľa Fromma nastať ak existujú tieto podmienky:

  1. Trpíme a uvedomujeme si, že trpíme.
  2. Rozpoznávame zdroj nášho zlého stavu.
  3. Chápeme, že existuje spôsob, ako náš zlý stav prekonať.
  4. Uznávame, že na prekonanie nášho zlého stavu musíme nasledovať isté normy pre žitie a zmeniť náš súčasný spôsob života.[9]

Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že spoločnosť aktívne vníma tieto problémy, a tým pádom je možná existencia záverov, podľa Fromma potrebných pre uskutočnenie reálnej zmeny. Ak je tomu tak, hovoríme o celosvetovej zmene zmýšľania ľudského druhu. Tým pádom aj o novom človeku.

Harlem

LANGSTON HUGHES

What happens to a dream deferred?

      Does it dry up

      like a raisin in the sun?

      Or fester like a sore—

      And then run?

      Does it stink like rotten meat?

      Or crust and sugar over—

      like a syrupy sweet?

      Maybe it just sags

      like a heavy load.

      Or does it explode?


Zdroje: 

ADAPT NSW: Causes of climate change. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete:

<https://www.climatechange.environment.nsw.gov.au/causes-climate-change>.

BEDNÁŘ M.: Pohyb a řád. Pokus o fenomenologickou ontologii. Praha: Togga, 2018, 336 s. 

DIAMOND, J.: Otrasy: Ako národy riešia svoje krízy. Bratislava: Premedia, 2019, 416 s. 

DIAMOND J.: Rozvrat. Jak se národy vyrovnávají s krizemi. Brno: Jan Melvin Publishing, 2020, 408 s.

FROMM, E.: Mať či byť. Bratislava: Citadella, 2015, 292 s.

Kolektív autorov: Filosofický slovník. Olomouc: 1998, Nakladatelství Olomouc, 463 s. 

KURUMA S.: An Overview of Marx’s Theory of Crisis. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete: <https://www.marxists.org/archive/kuruma/crisis-overview.htm>. 

Stanford Encyclopedia of Philosophy: Revolution. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/revolution/?fbclid=IwAR2OQqWEcegIpBFOxdHVraZIEywZSXzAn7vihuDJNxRwyox7TbwPf6D0dZk>.