Tak ako uvádza v predslove Ústavy významný český filológ František Novotný,[1] cieľom Platónových štátotvorných úvah bolo hľadanie dobra, ktoré považoval za základnú esenciu života. Zároveň však v ďalšej časti predslovu pripomína, že rozdelenie Platónskej ideálnej spoločnosti odporovalo pojmu rovnosť, keďže na samom vrcholku stáli vládcovia-filozofi a pracujúci ľud sa nachádzal na opačnom konci pomyselnej pyramídy. Ak k uvedenému pridáme fakt, že dôležitou časťou knihy Ústava, ktorá je azda najznámejšou Platónovou knihou o usporiadaní spoločnosti, je pojem spravodlivosť,[2] môžeme dospieť ku kontradikčným záverom. Ako je možné, že by idea dobra a spravodlivosť bola kompatibilná s usporiadaním prísne hierarchickej spoločnosti, dokonca za používania klamstiev a tyranských metód?[3] Je možné, že by to bolo v záujme samotného ľudu ako takého? Práve toto hľadanie bude predmetom nášho ďalšieho politologického bádania obohateného o zakomponovanie filozofických prvkov do praktických rovín.
Ak sa chceme venovať problematike ľudu a jeho ochote prijímať demokratické zriadenie alebo snahe ľudu ako takého bojovať za zachovanie takéhoto zriadenia alebo hodnôt s ním spojených, musíme v prvom rade uviesť definíciu toho, čo pod pojmom ľud myslíme. Keďže v politologickom diskurze existuje viacero názorov na to, čo pojem ľud znamená a jeho exaktné zadefinovanie je takmer nemožné, budeme sa opierať o definíciu jedného z najvýznamnejších politológov 20. storočia Roberta Dahla, avšak iba okrajovo.[4] Aj okrajové nazeranie na tento pojem však poslúži pre potreby nášho ďalšieho skúmania, pričom aj najlepšie vystihuje to, čo si väčšina spoločnosti pod týmto pojmom predstaví. Dahl okrem iného definoval ľud ako vládnucu triedu v demokratických alebo takzvaných polyarchických zriadeniach. Pri skúmaní otvorenej spoločnosti však Karl Raimund Popper, jeden z najvýznamnejších filozofov rakúskeho pôvodu[5] uviedol, že na demokraciu práve kvôli problematike ľudovlády, môže byť nazerané ako na podvod. Tá totiž nikdy neexistovala a vždy záležalo skôr na vôli tej najpočetnejšej, najaktívnejšej a najvplyvnejšej skupiny. Práve tu narážame na prvý spor medzi ľudom a demokraciou. V dnešnej dobe nedôvery v demokratické inštitúcie je ešte viac badateľný. Samozrejme, uvedomelý a racionálne zmýšľajúci volič vie, že v skutočnosti ozajstným vládcom v demokracii nie je, avšak prostredníctvom výberu svojich volených zástupcov vo volebný deň môže zhodnotiť vládnutie stávajúcich elít a prispieť k ich výmene. Následne nám však vystáva otázka.[6] Existuje vôbec takýto volič?
Je totiž dôležité poznamenať, že tak ako ako uvádza vo svojom výskume otvorenej spoločnosti politológ Daniel Dobiaš,[7] širokú verejnosť nezaujímajú argumenty vedeckej či intelektuálnej povahy, avšak sú to primárne výsledky, ktoré by mali naplniť jej očakávania.[8] Zároveň môžeme predpokladať, že z valnej väčšiny sa tieto očakávania nezakladajú na racionálnom predpoklade, čo môžeme odvodiť napríklad od myšlienok jedného z najznámejších psychológov Sigmunda Freuda,[9] ktorý opisoval fungovanie ľudského psychického aparátu výlučne na princípe vyhýbania sa strasti alebo hľadania slasti.[10] Na chvíľu sa ešte vrátime k problematike otvorenej spoločnosti, ktorá priamo súvisí s praktickým fungovaním demokratických zriadení, kde Dobiaš uvádza ďalší pojem. Ide o autoritatívny intelektualizmus, ktorý je opakom tradičnej koncepcie racionalizmu, keďže sa zakladá na presvedčení o možnosti dosiahnutia nespochybniteľného vedenia a poznania dokonalej pravdy.[11] Takýto prístup môžeme v súčasnosti pozorovať na takmer celej politickej scéne, ale rovnako tak v akademickom prostredí. Je dôležité si totiž uvedomiť, že aj číselné koncepty v prírodných vedách sú produktom ľudskej mysle a je možné, že mimo nášho prirodzeného prostredia strácajú zmysel. Vráťme sa však späť k ľudu. Ten v súčasnosti sleduje politiku, založenú na rýdzom marketingu. Vychádza to z poznania, že ľud fungujúci na emocionálnej báze si vyberá medzi politickými stranami ako medzi rôznymi produktami, prezentovanými v reklamách na obrazovkách našich televízií. Jedno má však s elitami spoločné. Tým spoločným menovateľom je autoritatívny intelektualizmus. Možno by bolo na mieste pýtať sa, ako je možné, že ľud fungujúci na emociálnom základe oplýva aj autoritatívnym intelektualizmom, avšak z definície, ktorú sme uviedli, jedno nevylučuje druhé. Výrok slávneho učenca z klasických Atén Sokrata[12] o tom, že viem, že nič neviem,[13] je vynikajúcim príkladom. Autoritatívny intelektualizmus vychádza z nevedomosti o tom, že sme vo svojej podstate nevedomými všetci. Tento vzájomný menovateľ zároveň pôsobí medzi elitami a ľudom ako odstredivý prostriedok, keďže obidve skupiny považujúce svoje presvedčenia za nespochybniteľné zákonite odsudzujú presvedčenie druhej skupiny. Práve z tohto vzťahu plynie dnešný odpor väčšiny ľudu k demokracii, obhajovanej elitami, či už na základe pádnych alebo neodvôvodnených argumentov, a z neho vyplývajúca kríza demokracie. Samozrejme, ide iba o jeden z faktorov, no pri problematike ľudu ide taktiež o jeden z najvýznamnejších.
Úvod sme začali Platónovou Ústavou, ktorá ako sme uviedli jednoznačne patrí medzi najvýznamnejšie diela gréckeho filozofa. V závere sa k nej vrátime. Esenciálnou súčasťou demokracie v jej teoretickom ale hlavne praktickom prevedení je spravodlivosť. Toto tvrdenie nevyvodzujeme iba z elitárskeho pohľadu poskytnutého prostredníctvom teoretikov zaoberajúcich sa znakmi a atribútmi demokracie, ale rovnako tak je spravodlivosť predpokladanou súčasťou demokracie aj medzi ľudom. Práve spravodlivosťou sa Platón zaoberal v úvodnej kapitole spomínanej Ústavy, a to najmä prostredníctvom dialógu medzi Sokratom a Trasymachom, aj keď sa do tejto konverzácie zapájali aj ďalší účastníci. Práve Trasymachos dlhodobo argumentoval ku klasickým Sokratovým otázkam o spravodlivosti tým, že je to nespravodlivosť, ktorá je v praktickom živote užitočnejšou. Rovnako tak Trasymachos vo svojej argumentácii uviedol, že spravodlivosť je právom silnejšieho. Počas dlhého rozhovoru sa snažil Sokrates tieto tvrdenia vyvrátiť, svojím typickým spôsobom, a to prostredníctvom otázok. Na konci ich dlhého dialógu sa nakoniec obidvaja diskutujúci zhodli, že všade tam kde jestvuje nespravodlivosť, prináša so sebou skázu.[14] Čo vlastne chceme poukazovaním na Platónov rozbor spravodlivosti dosiahnuť? Dôležitou je argumentačná línia Trasymachosa hlavne v bode, kedy poukazuje na spravodlivosť ako na právo silnejšieho. V súčasnom globalizovanom kapitalizme môžeme tvrdiť, že je to právo silnejšieho, ktoré rozhoduje o tom, čo je spravodlivé a čo nie. Taktiež by sme mohli argumentovať tým, že tomu tak bolo po celú históriu, určite poznáme viacero výrokov o tom, ako históriu píšu víťazi, medzi najtrefnejší v našom prípade zaradzujeme výrok Georgea Orwella o tom, že „kto ovláda minulosť, ovláda aj budúcnosť.“[15] Najväčším rozdielom v súčasnosti je však to, že jedinou a absolútnou hodnotou sú peniaze, ktoré sú zároveň jediným ukazovateľom väčšej sily a zároveň moci. Vystáva tak otázka, či ľud, – ktorý ako sme uviedli považuje nie len vďaka teoretickému zadefinovaniu demokracie ale hlavne kvôli jej všeobecnému ponímaniu za jeden z jej hlavných atribútov spravodlivosť – môže vôbec v súčasnom systéme demokratické zriadenie podporovať alebo len akceptovať. Po rozbore niektorých aspektov vnímania demokracie medzi ľudom a faktorov, ktoré na toto vnímanie vplývajú, sa aj napriek všetkému uvedenému nedostaneme ku konkrétnemu záveru. Je tomu tak najmä vďaka rozsiahlosti témy, ktorá by si zaslúžila oveľa hlbší výskum. Jedno však jednoznačne vyplýva. Že niečo so súčasným ponímaním demokracie rozhodne nie je správne. Záver necháme otvorený podobne ako končí kniha Povesť o Atlantíde, ktorú napísal Slavomír Chren prostredníctvom vyberania jednotlivých častí z Platónových spisov, v ktorých spomína bájnu Atlantídu. Po tomto konci je viacero čitateľov zmätených, keďže by čakalo pokračovanie príbehu. Platón ho možno zámerne nechal otvorený práve preto, aby si čitateľ koniec domyslel. Po tom čo sa začalo kráľovstvo v Atlantíde rúcať, zvolal boh Zeus všetkých členov vládnucej vrstvy s myšlienkou potrestať ich. „Zhromaždil všetkých bohov do ich najslávnostnejšieho príbytku, ktorý stojí uprostred všehomíra a z neho vidieť všetko, čokoľvek bolo stvorené, a zhromaždiac ich povedal:“[16]
Zdroje:
[1] FLAITINGR L. ; HURYTA M.: František Novotný a jeho monumentální dílo věnované Platonovi.[online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.akropolis.cz/content/frantisek-novotny-jeho-monumentalni-dilo-venovane-platonovi>.
[2] Platón: Ústava. Praha: OIKOYMENH, 1996, s. 7-28.
[3] DAL MASCHIO E. A.: Platón. Pravda je jinde. Madrid: Emse Publishing, 2022, 142 s.
[4] DAUBNER P.: Robert Dahl – Elvis americkej politickej vedy. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/308622-robert-dahl-elvis-americkej-politickej-vedy/>.
[5] KARL RAIMUND POPPER. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.phil.muni.cz/fil/studenti/popper(charvat).html>.
[6] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 54.
[7] doc. PhDr. Daniel Dobiaš, PhD. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.upjs.sk/FF/zamestnanec/daniel.dobias/>.
[8] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 70.
[9] Sigmund Freud. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <http://biografia.sk/sigmund-freud/>.
[10] PATARÁK M.: Freudovo chápanie pudu smrti v čase jeho uvedenia. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <http://www.psychiatria-casopis.sk/files/psychiatria/3-4-2015/ppp3-4-2015-cla3.pdf>.
[11] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 44.
[12] KTO TO BOL SOKRATES? MÁLOKTO VIE, ŽE NEPOVAŽOVAL DEMOKRACIU ZA IDEÁLNY ŠTÁT!. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.vedelisteze.sk/kto-to-bol-sokrates-malokto-vie-ze-nepovazoval-demokraciu-za-idealny-stat/>.
[13] SÓKRATÉS: „Viem, že nič neviem“. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://citaty-slavnych.sk/citaty/53003-sokrates-viem-ze-nic-neviem/>.
[14] Platón: Ústava. Praha: OIKOYMEN, s. 3-38.
[15] HIRST K.: Who Controls the Past Controls the Future“ Quote Meaning. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.thoughtco.com/what-does-that-quote-mean-archaeology-172300>.
[16] CHREN S.: Povesť o Atlantíde. Nové Zámky, Felix, 2004, s. 48.
Pridaj komentár