(Martin Široký, Sofiia Pryshliak, Tamara Harčariková)

V Rakúskej republike sa 9. októbra 2022 uskutočnili, už po 14. krát prezidentské voľby, ktoré boli pomerne pokojnou záležitosťou – obzvlášť, keďže už od samotného počiatku predvolebných prieskumov signifikantne dominoval na pozícii očakávaného víťaza úradujúci prezident Alexander Van der Bellen. Otázkou zostávalo, či sa mu podarí získať nadpolovičnú väčšinu hlasov v prvom kole, alebo bude nutné, aby sa uskutočnilo aj druhé kolo. Napriek tomu, že mal šesť protikandidátov, ani jeden z nich sa nedokázal dostatočne presadiť, aby súčasnému prezidentovi mohol adekvátne konkurovať. Len málokedy sa predvolebné prieskumy tak výrazne zhodnú na očakávanom víťazovi ako v prípade volieb spolkového prezidenta Rakúska v roku 2022.

Funkčné obdobie spolkového prezidenta je šesť rokov, pričom opätovne môže v nasledujúcich prezidentských voľbách kandidovať už len jedenkrát. Medzi dve základné požiadavky na kandidatúru patrí dosiahnutie veku 35 rokov v deň volieb a splnenie predpokladov voliteľnosti do Národnej rady. Aktívnym volebným právom disponujú všetci občania, ktorí dosiahli vek 16 rokov. Pri voľbe spolkového prezidenta sa územie spolkového štátu člení na deväť krajinských volebných obvodov. Každý federálny štát teda tvorí jeden krajinský volebný obvod.[1]

Dôležitou úlohou prezidenta je reprezentácia štátu navonok. Zastupuje Rakúsko na medzinárodnom poli, uzatvára zmluvy, prijíma i akredituje vyslancov. Vo vzťahu k legislatíve môže zvolať aj rozpustiť Národnú radu, ukončiť jej schôdzu. Popritom potvrdzuje, že spolkové zákony boli prijaté v súlade s ústavou. V kontexte výkonnej moci vymenúva a odvoláva spolkových ministrov. Rovnako podľa ústavy má spolkový prezident úplnú slobodu pri menovaní spolkového kancelára. Pôsobí ako vrchný veliteľ rakúskych ozbrojených síl. Tým, že je jediným predstaviteľom štátu na federálnej úrovni, ktorý je volený priamo občanmi, nadobúda silné postavenie v ústave, pretože má za sebou väčšinu voličov. Je zástupcom hlasu ľudu, avšak prevažne len formálne, pretože jeho právomoci sú vo väčšine právnych aktov pomerne obmedzované ústavou a zákonmi, resp. reálny výkon jeho kompetencií je závislý aj od iných zložiek moci.[2]

Predvolebná kampaň a kandidáti na post prezidenta

Posledné voľby spolkového prezidenta Rakúska sa konali v čase, kedy domáca i medzinárodná politika nezažívali najpokojnejšie chvíle. V predvolebnom diskurze dominovala téma ruskej agresie na Ukrajine, z ktorej plynú aj mnohé ekonomické dôsledky. Ekonomická nestabilita, inflácia a energetická kríza sú sprievodnými javmi tohto konfliktu. Pričlenenie okupovaných území Ukrajiny k Rusku bolo zasa v mnohých častiach sveta (aj v Rakúsku) označované za útok na suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny, ktorý nemôže byť akceptovaný. Daná problematika otvorila na rakúskej domácej pôde otázku súčasnej bezpečnostnej stratégie spolkovej republiky. Témy európskej integrácie, ochrany európskych hodnôt či ochrany hraníc pred masívnou imigráciou zohrávali taktiež kľúčovú rolu v rámci celospoločenskej situácie pred voľbami.

V prezidentských voľbách kandidovalo celkovo sedem osôb. Ako nezávislý kandidát ašpiroval na funkciu prezidenta podnikateľ Heini Staudinger, ktorého hlavnými témami boli sociálna spravodlivosť, otázky chudoby, skutočná demokracia, „hlas pre matku prírodu“ či nezávislosť.[3] Počas pandémie sa Staudinger prezentoval ako odporca proti-covidových opatrení a v súčasnosti ako odporca sankcií proti Rusku.

Kandidátom za malú rakúsku politickú stranu MFG – Österreich Menschen – Freiheit – Grundrechte (Ľud – Sloboda – Základné práva) bol právnik Michael Bruner. Táto strana vznikla ako protest proti pandemickým opatreniam v roku 2021 a v rovnakom duchu sa viedla aj predvolebná kampaň Brunera. Kritika očkovania, obviňovanie médií, politikov aj odborníkov zo zákernosti voči ľuďom boli sprievodným javom jeho prejavov.[4] V kontexte vojny na Ukrajine tvrdil, že ten, kto dodáva zbrane bojujúcej krajine, sa nezaoberá mierovou politikou, ale vojnovým podnecovaním.

Podobne ako predošlí dvaja predstavení kandidáti aj nezávislý Gerald Grosz sa vyjadruje ku kľúčovým otázkam, ktoré ovplyvňujú spoločenské dianie nie len v Rakúsku, ale aj vo svete. Sankcie, ktoré boli zavedené proti Rusku, ničia podľa Grosza rakúsku ekonomiku, sú samovraždou a porušujú neutralitu štátu. „Neutralita chráni občanov našej krajiny aj pred vojenskými konfliktmi. Pretože my sa do takých nepletieme.“[5] Grosz viedol rétoricky ostrú predvolebnú kampaň namierenú proti súčasnému vedeniu štátu, obhajoval vystúpenie z Európskej únie a zastával antiimigračnú politiku. Hovorí: „…existuje len dobro a zlo. A my nechceme tých zlých.“[6] Ide o odmietanie tých, ktorí neakceptujú identitu Rakúska a nechcú sa integrovať. Pri vytváraní sloganu kampane stavil na reprodukciu už jedného svetovo známeho a transformoval ho do podoby „Make Austria Grosz Again“.

Štvrtým uchádzačom o funkciu prezidenta bol právnik a publicista Tassilo Wallentin. Medzi jeho základné otázky predvolebnej kampane patrili zachovanie neutrality, prijímanie hotovostných platieb, bezpečné hranice a moderné právo na azyl. Za najdôležitejšie však považuje potrebu takého spolkového prezidenta, ktorý stojí mimo zastaranej ľavo-pravej schémy alebo etablovanej politiky.[7]

Najmladším kandidátom v prezidentských voľbách bol tridsaťpäťročný Dominik Wlazny, ktorý síce vyštudoval medicínu, no je známy skôr pod umeleckým menom Marco Pogo. Je punk rockovým hudobníkom a okrem toho aj politikom. V roku 2015 založil politickú stranu – tzv. Pivnú stranu (Bier Partei).[8] Wlazneho možno bezpochyby označiť za atypického kandidáta na tak vysokú funkciu. Avšak držiac sa myšlienky „len preto, že má niekto na sebe priliehavý oblek, neznamená to, že je kompetentný,“[9] bol práve on možnou alternatívou voči úradujúcemu prezidentovi Rakúska. Viacerí ho prirovnávajú k Volodymyrovi Zelenskému, ktorý sa zo „zabávača“ pretransformoval na serióznejší politický subjekt.

Osobou kandidujúcou za Stranu slobody (Freiheitliche Partei Österreichs), a popritom najväčším potenciálnym rivalom favorita volieb, bol ombudsman Walter Rosencrantz (od roku 2019 – po súčasnosť). Vo svojej predvolebnej kampani sa venoval najmä aktuálnym témam – kritika vládnej covid politiky, ochrana hraníc pred nelegálnym prisťahovalectvom a importovanou kriminalitou či otázka neutrality.[10] Apeloval aj na vytvorenie politiky proti bohatým a mocným, pričom poukazoval na návrat k tradičným hodnotám. „Vráťme naše Rakúsko!“ bolo jeho výrazným odkazom.

Posledným kandidátom bol Alexander Van der Bellen, úradujúci spolkový prezident Rakúska. Ten sa rozhodol staviť na svoje skúsenosti v službách štátu a prezentovať sa ako dobrá voľba pre Rakúsko na základe predošlej empírie. Sám sa označuje ako „bezpečná voľba v búrlivých časoch,“[11] pretože vládol v dobe či už vnútorných alebo zahraničnopolitických väčších i menších kríz pomerne bezpečne. Aj vďaka svojmu vysokému veku, je vnímaný mnohými ako morálna a otcovská autorita Rakúska. Nie je ani nováčikom na politickej scéne, pretože aj napriek tomu, že sa uchádzal o post prezidenta ako nezávislý, v minulosti bol funkcionárom strany Zelených. 

Výsledky volieb

Pre Rakúsku republiku je už celé dekády charakteristická vysoká účasť voličov vo voľbách. V prezidentských voľbách 2022 podľa oznámenia federálneho volebného orgánu bolo oprávnených voličov vyše 6,4 milióna (6 363 489). Volebná účasť v Rakúsku dosiahla úroveň 65,2 %, čo v prepočte znamená, že svoje hlasy odovzdalo dokopy takmer 4,15 milióna ľudí.[12]

Výsledky rakúskych prezidentských volieb nie sú extrémne prekvapivé a vo veľkej miere sa zhodujú s predvolebnými prieskumami. Ako posledný sa umiestnil kandidát Heinrich Staudinger s výsledkom 1,6 %. Ďalším bol Michael Bruner, ktorý ako politik a predseda strany MFG získal vo voľbách 2,1 %. Gerald Grossz, pravicový politik, získal 5,6 %. Autor kníh, právnik a publicista Tassilo Wallentin, sa pri uchádzaní o prezidentský post dostal na štvrtú priečku s 8,1 %. Dominik Wlazny, najmladší kandidát na prezidenta v histórii Rakúska, získal 8,3 %. Na druhom mieste sa umiestnil Walter Rosencrantz, s výsledkom 17,7 %. Víťazným kandidátom je Alexander Van der Bellen, ktorý obhájil post prezidenta a získal už v prvom kole 56,7 %. .[13] Vzhľadom na túto skutočnosť sa druhé kolo volieb už nemuselo realizovať.

Mandát prezidenta Alexandra Van der Bellena môžeme považovať za značne silný, nakoľko zvíťazil v prvom kole s nadpolovičnou väčšinou a smeruje k svojmu druhému funkčnému obdobiu. Prezidentský sľub skladá pred Spolkovým zhromaždením 26. januára 2023.[14] Naďalej sa chce prezentovať ako zjednotiteľ krajiny podporujúci súdržnosť a jednotu štátu. Celkovo možno povedať, že obhajoba postu hlavy štátu úradujúcim prezidentom naznačuje kontinuitu v rámci fungovania štátu ako doposiaľ. 

Zdroje:

BIER PARTEI.: Erfolgs­Geschichte. [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.bierpartei.eu/politik/erfolgsgeschichte/>.

BUNDESMINISTERIUM FÜR INNERES.: Endgültiges Gesamtergebnis inklusive Verlautbarung der Bundeswahlbehörde. [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete:  <https://www.bmi.gv.at/412/Bundespraesidentenwahlen/Bundespraesidentenwahl_2022/start.aspx>.

BUNDESPRÄSIDENTENWAHLGESETZ.: Gesamte Rechtsvorschrift für Bundespräsidentenwahlgesetz 1971. [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.ris.bka.gv.at/GeltendeFassung.wxe?Abfrage=Bundesnormen&Gesetzesnummer=10000494>.

BUNDESPRÄSIDENT ALEXANDER VAN DER BELLEN.: Rights and Responsibilities of the Federal President. [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.bundespraesident.at/en/index>.

STAUDINGER, H.: Warum ich kandidiere. [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://heini-praesident.at/#erwarten>.

GINDL, B.: Briefwahlstimmen entscheiden Platz drei. In: news.ORF.at. [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://orf.at/stories/3288932/>.

GROSZ, G.: Die Neutralität ist keine Mozartkugel! [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.geraldgrosz.at/>.

GROSZ, G.: Respekt vor unserer Identität! [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.geraldgrosz.at/>.

KÖRBER, CH.: Brunner im Wahlkampf. In: news.ORF.at, 29/09/2022. [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://orf.at/hofburg22/stories/3287315/>.

ROSENKRANZ, W.: Holen wir uns unser Österreich zurück! [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://walter-rosenkranz.at/>.

VAKAJ, K.: Dominik Wlazny alias Marco Pogo: Punk, Provokateur und Politiker. In: news.at. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.news.at/a/marco-pogo>.

VAN DER BELLEN, A.: Klarheit schaffen am 9. Oktober. Van der Bellen wählen! [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.vanderbellen.at/vielgeliebtes-oesterreich/>.

WALLENTIN, T.: Offen gesagt. [online], [cit. 05/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.tassilo-wallentin.at/offen-gesagt>.

1. januára 2023 vstúpila Slovenská republika do svojho 30. roku samostatnej existencie. Tento rok si pripomíname neľahké skúšky, ale aj tie najdôležitejšie momenty a úspechy posledných 30 rokov samostatnosti. Slovenská diplomacia bola a je od začiatku jedným z dôležitých a esenciálnych prvkov, ktoré sa pričinili o prozápadné smerovanie Slovenska. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR plánuje počas celého roka 2023 organizovať sériu podujatí a informačných kampaní pod názvom „Misia Slovensko“.

„Prednedávnom sme oslávili 30. výročie našej samostatnosti. Za toto obdobie si Slovensko vybudovalo strategické partnerstvá, prispievame k šíreniu demokratických hodnôt a ochrane ľudských práv vo svete a tiež princípov mierovej spolupráce. Práve uplatňovanie týchto princípov a hodnôt je zárukou aj našej vlastnej bezpečnosti a prosperity.“ – prezidentka SR Zuzana Čaputová

Počiatky novodobej slovenskej diplomacie môžeme datovať do obdobia krátko po Nežnej revolúcii v novembri 1989. Slovensko, ktoré bolo súčasťou vtedajšej Československej socialistickej republiky (od 20. apríla 1990 Česká a Slovenská Federatívna Republika – ČSFR) nedisponovalo vlastným Ministerstvom medzinárodných vzťahov. Už v decembri 1989 vznikol špecializovaný odbor medzinárodných vzťahov Úradu vlády Slovenskej republiky, ktorý získal právomoci podieľať sa na realizácii zahraničnej politiky federácie, či nadväzovať kontakty so zahraničím. O rok neskôr, v decembri 1990 bol prijatý tzv. kompetenčný zákon, ktorý hovoril o prerozdelení kompetencií medzi federáciu a obe republiky. Týmto zákonom získala Slovenská republika priame zapojenie sa do medzinárodného diplomatického priestoru z dôvodu zriadenia samostatného Ministerstva medzinárodných vzťahov. Ako prvý do ministerského kresla zasadol Milan Kňažko. Práve on, ako aj jeho nástupca Pavol Demeš, prevzali budovanie ministerstva a jeho vnútorných štruktúr, rozširovanie kontaktov v zahraničí a zviditeľňovanie Slovenskej republiky nielen v kuloároch medzinárodnej diplomacie. Pavla Demeša po júnových voľbách v roku 1992 vystriedal na poste ministra opäť Milan Kňažko. Posledné mesiace existencie ČSFR sa na ministerstve niesli v znamení strategickej a významnej práce. Tá súvisela s informovaním zahraničných aktérov o pokojnom rozdelení federácie na dve samostatné republiky, ako aj v spojitosti s rokovaniami a mapovaním situácie ohľadom budúcich diplomatických stykov, zriadením diplomatických zastúpení v iných štátoch, či nadobudnutím potrebných poznatkov a možností získania členstva SR v medzinárodných organizáciách na najvyššej úrovni.[1]

Vznikom samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 sa dovtedajšie Ministerstvo medzinárodných vzťahov stalo ústredným orgánom a inštitúciou štátnej správy – a to pod novým názvom – Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky. Od tohto momentu ministerstvo disponovalo právomocami na výkon zahraničnej politiky SR.

V prvý deň suverenity sa Slovenská republika stala účastníckym štátom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), čím sa pripojila k dovtedy 51 účastníckym štátom (v súčasnosti ide o 57 štátov Európy, Strednej Ázie a Severnej Ameriky). Vstupom do OBSE Slovenská republika potvrdila svoje smerovanie a podporu rozvoja demokracie, stability, presadzovania kolektívnej bezpečnosti, či zabezpečenia sociálnej spravodlivosti rešpektujúc ľudské práva a základné slobody.[2] 19. januára toho istého roku sa Slovensko stalo aj členskou krajinou Organizácie Spojených národov (OSN). Keďže Slovenská republika aktívne podporuje multilaterálne kooperácie a globálne partnerstvá, OSN sa stala jednou z hlavných pilierov slovenskej diplomacie. SR sa darilo v OSN počas doterajších 30. rokov vo viacerých oblastiach. Medzi popredné úspechy môžeme jednoznačne zaradiť členstvo v Bezpečnostnej rade OSN v rokoch 2006 – 2007, členstvo v Rade OSN pre ľudské práva v rokoch 2008 až 2011, či členstvo v Hospodárskej a sociálnej rade OSN od roku 2010 do 2012. Nemožno vynechať ani zvolenie vtedajšieho ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslava Lajčáka do funkcie predsedu 72. Valného zhromaždenia OSN v 2017 – 2018, čím zastával podľa protokolu najvyššiu funkciu v rámci organizácie.[3] Medzi najvýznamnejšie osobnosti pôsobiace v rozličných štruktúrach OSN neodmysliteľne patria Eduard Kukan, Ján Kubiš, Peter Tomka a ďalší. 30. júna 1993 sa Slovenská republika stala taktiež členom Rady Európy.

Medzi nemenej dôležité a zlomové body môžeme jednoznačne zaradiť vstup Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie (NATO) 29. marca 2004 a vstup do Európskej únie 1. mája 2004, čo bolo dovtedy de facto jednou z hlavných priorít zahraničnej politiky SR. Práve tieto dva míľniky považuje súčasný poverený minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Rastislav Káčer za tie najvýznamnejšie úspechy. Tieto členstvá sú podľa jeho slov najlepšou garanciou bezpečnosti, prosperity a stability, a to aj v dnešných časoch.[4]

Ďalším významným krokom bol vstup Slovenskej republiky do schengenského priestoru 21. decembra 2007. Od roku 1999 ide o jednu z podmienok členstva v EÚ. V daný moment tak občania Slovenskej republiky získali právo voľného pohybu medzi členskými štátmi spoločne s Českou republikou, Estónskom, Lotyšskom, Litvou, Maďarskom, Maltou, Poľskom a Slovinskom.[5] Za zmienku stojí taktiež zavedenie eura ako jednotnej meny členských štátov EÚ 1. januára 2009. Slovenská republika je tak súčasťou eurozóny už celých 14 rokov.

Slovenská republika na čele so slovenskou diplomaciou svojimi krokmi počas uplynulých 30. rokov jasne stanovila demokratické a prozápadné smerovanie štátu. Ako člen medzinárodného spoločenstva sa hlási k princípom demokracie, ľudských práv, solidarity a medzinárodného práva. Podporuje mier na celom svete, v ktorom uprednostňuje efektívnu spoluprácu. Ponúka kvalifikovaných ľudí, ktorí reprezentujú záujmy štátu a samotnú republiku. Prostredníctvom agentúry SlovakAid slovenská diplomacia pracuje na rozvojovej spolupráci, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou a nástrojom slovenskej zahraničnej politiky. Práve aj vďaka SlovakAid poskytuje humanitárnu pomoc v Afrike, na Blízkom východe, ale aj na Ukrajine.[6]

Príslušníci Ozbrojených síl SR boli počas 30. rokov súčasťou viac ako 15 misií v Európe, Ázii a Afrike. Slovenské jednotky sú v mierovej misii UNFICYP (Mierové sily OSN pri Cypre) prítomné už 22 rokov. Slovenská republika je taktiež súčasťou najstaršej mierovej misie na svete UNTSO (Dozorná organizácia OSN pre dodržiavanie prímeria) na Blízkom východe. Tu ide predovšetkým o pozorovateľskú činnosť na hraniciach Libanonu a Sýrie s Izraelom, ako aj v Egypte a Jordánsku.[7] Slovensko je taktiež aktívne aj v mierovej operácii v Bosne a Hercegovine. Táto misia je súčasťou stabilizačných cieľov EÚ v regióne západného Balkánu. Ide predovšetkým o bezpečnostnú, sociálno-ekonomickú a v neposlednom rade politickú stabilizáciu Bosny a Hercegoviny.[8] Pod velením NATO sú jednotky od roku 2018 prítomné aj v Lotyšsku, v rámci predsunutej prítomnosti NATO. Ďalej sa Slovenská republika zúčastňuje na misiách v Kosove, Somálsku, Mali, Stredoafrickej republike, Moldavsku, Gruzínsku a ďalších štátoch.[9]

Neoddeliteľnou a významnou súčasťou diplomacie sú taktiež kultúra a šport. Práve prostredníctvom talentovaných a šikovných ľudí sa Slovensko stáva viditeľnejšie a zaujímavejšie pre zahraničie. Môže ísť o známych a svetovo uznávaných umelcov, ich diela či projekty, ale taktiež o športovcov, ktorí reprezentujú Slovensko na tých najvyšších svetových súťažiach. Práve týmto ľuďom patrí veľká vďaka za šírenie dobrého mena SR po celom svete. Na strane druhej sa Slovensko môže pýšiť početnými pamiatkami a krásami, z ktorých mnohé sú zapísané v hmotnom alebo nehmotnom dedičstve UNESCO (Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru). Aj práve preto je potrebné podporovať slovenskú kultúru a šport i naďalej a ešte vo väčšej miere, keďže ide o dôležité nástroje diplomacie a spôsob, ako sa prezentovať vo svete v tom najlepšom svetle. Slovenská diplomacia sa okrem iného snaží podporovať i technologické inovácie, startupy a riešenia na svetovej úrovni.

Toto 30-ročné úsilie slovenskej diplomacie si je možné pripomenúť vo viacerých prebiehajúcich informačných kampaniach a príspevkoch Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. „Misia Slovensko nadväzuje na diplomatickú tradíciu osobností, ako Milan Rastislav Štefánik, ktorého odkaz presahuje hranice našej krajiny. Misia Slovensko je misiou našej diplomacie.“[10]

V súčasnej dobe je Slovenská republika, tak ako aj ďalšie európske štáty, zmietaná vo vlne politického populizmu, šíriaceho sa extrémizmu, dezinformácií a ďalších informačných kampaní. Hlavným dôvodom je konvergencia lokálnych a globálnych kríz a aktuálnej situácie v Európe. Tieto faktory vplývajú na veľkú časť obyvateľstva, dôsledkom čoho klesá dôvera v štátne inštitúcie a politikov. Rastie odmietavý postoj k členstvu Slovenska v NATO, Európskej únii, či pomoci Ukrajine. Takéto viditeľné správanie veľkej časti domáceho publika môže dospieť k ohrozeniu postavenia SR v zahraničí a jej úsilia o budovanie dobrého mena. Slovenská diplomacia, ako aj samotný štát a jeho inštitúcie, sa musia aj z tohto dôvodu pričiňovať o obnovu dôvery, viesť informačné kampane, posilňovať strategickú komunikáciu a aktívne bojovať proti dezinformáciám.

Aj napriek tomu, že Slovenská republika stále prechádza svojím vývojom a disponuje istými neduhmi mladého štátu, pri príležitosti 30. výročia existencie a rovnako tak aj slovenskej diplomacie je jej možné zaželať naďalej úspešné pôsobenie na medzinárodnej pôde, nové spolupráce a úspechy, šírenie dobrého mena a zviditeľňovanie Slovenska v zahraničí predovšetkým v pozitívnom duchu. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR by malo byť silnou a pevnou inštitúciou s kvalifikovanými ľuďmi na správnom mieste, ktorá nie je ovplyvňovaná straníckou politikou.

Zdroje:

DIPLOMACIA.SK. Misia Slovensko . Instagram.com, 3.1. 2023. Dostupné z: https://www.instagram.com/diplomacia.sk/related_profiles/

EUROPARL.EUROPA.EU. Schengen: európsky priestor bez hraníc [online]. Europarl.europa.eu, 2022. Dostupné z: https://www.europarl.europa.eu/news/sk/headlines/security/20190612STO54307/schengen-europsky-priestor-bez-hranic

MOD.GOV.SK. Operácia ALTHEA, Bosna a Hercegovina [online]. Mod.gov.sk, 2022. Dostupné z: https://www.mod.gov.sk/operacia-althea-bosna-a-hercegovina/

MOD.GOV.SK. Zahraničné operácie [online]. Mod.gov.sk. Dostupné z: https://www.mod.gov.sk/zahranicne-operacie/

MZV.SK. Slovensko v OBSE [online]. Mzv.sk, 2022. Dostupné z: https://www.mzv.sk/diplomacia/mdzinarodne-organizacie/slovensko-v-obse

MZV.SK. Slovenská republika a Organizácia Spojených národov (OSN) [online]. Mzv.sk, 2022. Dostupné z: https://www.mzv.sk/diplomacia/medzinarodne-organizacie/slovensko-v-osn/slovensko-v-osn

MZV.SK. Rastislav Káčer: Samostatné Slovensko a jeho diplomacia majú za sebou 30 rokov náročných skúšok, ale aj veľkých úspechov, z ktorých za najvýznamnejšie považujem vstup do EÚ a NATO [online]. Mzv.sk, 2023. Dostupné z: https://www.mzv.sk/pressreleasedetail?p_p_id=sk_mzv_portal_pressrelease_detail_portlet_PressReleaseDetailPortlet&p_p_lifecycle=0&groupId=10182&articleId=15985177

OSSR.VKSOFT.EU. UNTSO – United Nations Truce Supervision Organization [online]. Ossr.vksoft.eu, 2010. Dostupné z: https://ossr.vksoft.eu/misie/untso/

SLOVAKAID.SK. Hlavní aktéri SlovakAid [online]. Slovakaid.sk. Dostupné z: https://slovakaid.sk/hlavni-akteri-slovakaid/

ŠMIHULOVÁ, Dominika. Inštitucionálny rámec vzniku Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky [online]. Pulib.sk. Dostupné z: https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/chovanec3/subor/s4-6.pdf

Švédsko od roku 2015 až dosiaľ predstavovalo vo svojej zahraničnej politike feministické tendencie. Čo to presne znamenalo pre danú zahraničnú politiku? Pre nezainteresovaného by slovné spojenie „feministická zahraničná politika“ evokovalo, že sa daná politika bude zameriavať iba na ženy. Avšak za takýmto rozhodnutím je viac skrytých aspektov. Ak sa štát zameriava na ideológiu feminizmu a presadzuje zrovnoprávnenie medzi mužmi a ženami, nemusí to znamenať niečo negatívne, no na druhej strane sa dá skĺznuť aj do extrémov. Pokiaľ sa krajina (nie len istý jednotlivec) orientuje na feministickú zahraničnú politiku prisľubuje, že ako celá krajina bude vždy dávať túto ideológiu do popredia – pred všetko ostatné. No už historicky sme zažili obdobia, keď ideológie ovládali krajiny a určili ich smerovanie inam, než bolo pôvodne zamýšľané…

V roku 2015 bola vo Švédsku vytvorená prvá samo definovaná feministická vláda na svete s výslovnou ašpiráciou presadzovať feministickú zahraničnú politiku. V rámci tohto odvážneho vyhlásenia sa Švédsko stalo prvým štátom, ktorý kedy verejne prijal feministickú zahraničnú politiku s deklarovanou ambíciou stať sa najsilnejším hlasom za rodovú rovnosť a plné uplatňovanie ľudských práv pre všetky ženy a dievčatá.

Keď sa švédska koaličná vláda zložená zo Sociálnodemokratickej strany a Strany zelených v roku 2015 dostala k moci a vyhlásila feministickú zahraničnú politiku, vzbudila pozornosť medzinárodných médií. Nové normatívne smerovanie švédskej zahraničnej politiky je úzko späté s bývalou ministerkou zahraničných vecí Margot Wallströmovou, ktorá je zástankyňou rodovej spravodlivosti v rámci práce Organizácie Spojených národov (OSN), pričom zastávala pozíciu vôbec prvej osobitnej predstaviteľky OSN pre sexuálne násilie v konfliktoch.[1] V odpovedi na často kladenú otázku, čo presne znamená feministická zahraničná politika, Wallströmová odkázala na súbor feministických nástrojov, ktorý pozostáva z troch základných bodov: zastúpenie, práva a prerozdelenie. Inými slovami, Švédsko sa snaží podporovať zastúpenie žien a ich účasť v politike vo všeobecnosti a najmä v mierových procesoch; obhajovať práva žien ako ľudské práva vrátane ochrany žien pred sexuálnym a rodovo motivovaným násilím; a pracovať na rodovo citlivejšom a spravodlivejšom rozdeľovaní globálnych príjmov a prírodných zdrojov. [2]

Vo všeobecnosti nie je zlé šíriť ideu zastúpenia žien v politike a iných sférach, ich práva a prerozdelenie moci tak, aby aj ženy dostali tieto možnosti. Na druhej strane, ak sa štát rozhodne uberať novým smerom vo vnútornej politike jedná sa len o vzťah občania-štát, ale pri zmene zahraničnej politiky je tento vzťah rozšírený o omnoho viac aktérov, ktorí môžu namietať voči danej politike v rámci medzinárodného prostredia. Feministická zahraničná politika totižto zviditeľňuje rodové konflikty záujmov a zároveň poskytuje platformu, z ktorej možno propagovať aj vysoko kontroverzné politické otázky národnému a globálnemu publiku.

V praxi feministickej zahraničnej politiky existuje vnútorné napätie medzi idealizmom a pragmatizmom. Feministická zahraničnopolitická agenda, umiestnená vo feministickom etickom rámci, ašpiruje na ciele a očakávania, ktoré prinesú viditeľné rodovo citlivé výsledky. Snaha o zásadnú zmenu hlboko zakorenených patriarchálnych štruktúr, rodová zaujatosť a medzinárodné inštitúcie sú však dlhodobými cieľmi, ktoré určite narazia na značný globálny odpor. Okrem toho je prax zahraničnej politiky často sprostredkovaná rôznymi politickými možnosťami a kompromismi, z ktorých niektoré môžu byť v rozpore s explicitnými etickými ideálmi a feministickými princípmi, ktoré sú základom feministickej zahraničnej politiky. Výsledkom tohto napätia môže byť množstvo rozporov. Napríklad niekoľko organizácií občianskej spoločnosti už kritizovalo švédsku vládu za to, že nedodržala svoju feministickú zahraničnú politiku počas migračnej krízy, keď v roku 2015 krajina prijala približne 160 000 žiadateľov o azyl. Poznamenali, že zavedenie prísnych obmedzení a hraničných kontrol pravdepodobne ovplyvní ženy a mužov odlišne, napríklad preto, že ženám často chýba identifikačná dokumentácia potrebná na vstup do krajiny. A čo viac, prísnejšie politiky zlučovania rodín poškodzujú blaho žien, keďže mnohé ženy uviazli v utečeneckých táboroch na Blízkom východe a inde, kým ich manželia dorazili k švédskym brehom. Okrem toho takmer 30 % vládneho rozpočtu na rozvojovú pomoc bolo presmerovaných na globálny juh s cieľom zvládnuť migračný prílev. V dôsledku toho je niekoľko rozvojových programov špecificky zameraných na ženy a deti na globálnom juhu vystavené riziku straty darcovskej pomoci zo Švédska. [3]

Ďalšou oblasťou nekonzistentnej politickej praxe sú výsledky Švédska v oblasti vývozu zbraní. Na jednej strane je Švédsko už mnoho rokov silným zástancom preventívnej diplomacie pri podpore medzinárodných akcií, ktoré sa snažia predchádzať a riešiť základné príčiny konfliktov. Na druhej strane je jedným z desiatich popredných svetových vývozcov zbraní, čo umožňuje vývoz zbraní represívnym autoritárskym režimom. To spôsobilo nesúlad, pokiaľ ide o medzinárodné vnímanie obrazu Švédska: vláda sa považuje za humanitárnu superveľmoc, ktorá presadzuje feministicky orientovanú zahraničnú politiku, a napriek tomu vyvážané zbrane švédskej výroby často podporujú a umožňujú rodovo podmienené násilie a represie voči ženám.  Nedávna diplomatická kríza medzi Švédskom a Saudskou Arábiou dobre ilustruje túto politickú dilemu. Švédsko už dlho vyváža zbrane do Saudskej Arábie. Začiatkom roku 2015 však švédsky minister zahraničných vecí ventiloval verejnú kritiku saudskoarabského režimu za jeho zlý stav v oblasti ľudských práv a tvrdé zaobchádzanie a tresty saudskoarabských disidentov vrátane odsúdenia tisíc rán bičom a desať rokov väzenia pre saudskoarabského blogera Raifa Badawiho.[4] Wallströmová označila trest za poburujúci a „stredoveký“, čo spôsobilo veľký diplomatický spor medzi oboma krajinami. Saudská Arábia rýchlo zareagovala odvolaním svojho veľvyslanca a obvinila švédskeho ministra zahraničných vecí z kritiky islamského náboženstva. Arabský svet (vrátane Palestínskej samosprávy, ktorá predtým vyjadrila veľké uznanie za uznanie Palestíny Švédskom), Rada pre spoluprácu v Perzskom zálive a Organizácia islamskej spolupráce nasledovali príklad a odpovedali podobnými tvrdými vyhláseniami proti švédskej vláde, vrátane zrušenia Wallströmovej hlavného prejavu na summite Ligy arabských štátov v Káhire. Viaceré členské štáty EÚ sa zároveň diplomaticky zviditeľnili a dištancovali sa od švédskeho postoja. Napriek týmto diplomatickým následkom sa švédska vláda rozhodla zrušiť zbrojný obchod so Saudskou Arábiou. Šlo o rozhodnutie, ktoré ostro kritizovali mnohí predstavitelia švédskeho finančného a diplomatického sektora. Okrem toho bývalý minister zahraničných vecí a najvyšší diplomat Carl Bildt tvrdil, že zrušenie obchodu so Saudskou Arábiou poškodilo medzinárodné postavenie a povesť Švédska.[5]

„Rodová rovnosť je základnou hodnotou vo Švédsku a tiež pre túto vládu,“ povedala Wallströmová pre noviny Aftonbladet. „Nebudeme však pokračovať vo feministickej zahraničnej politike, pretože toto označenie zakrýva skutočnosť, že švédska zahraničná politika musí byť založená na švédskych hodnotách a švédskych záujmoch.“ [6] Na toto „vyjadrenie“ sa môžeme dívať z rôznych pohľadov. Vo vnútornej politike štátu sa stále budú zameriavať na rodovú rovnosť, ale v rámci zahraničnej politiky od nej odstúpia? Feministická zahraničná politika v teórii poskytuje ozaj prísne etické meradlo, ktoré je ale v praxi ťažko naplniteľné. Primárnym dôvodom pre neuskutočniteľnosť je ekonomický záujem štátu, ktorý následne sťažuje aplikovanie feministickej zahraničnej politiky v rámci medzinárodného priestoru. Ďalším aspektom je to, že žiadna zahraničná politika nie je etická a koherentná, pokiaľ nezohľadňuje odlišné potreby žien vo svete – iné potreby má žena v Európe a odlišné tá v Afrike, pričom jedna si hľadá vhodnú vysokú školu a druhá zdroj pitnej vody… Ak sa nejaká politika chce zameriavať na základné ľudské práva, prečo je nutné danú politiku nazývať feministickou?

Zdroje: 

Concord, „Hur Feministic är Sveriges Utrikespolitik?“ Štokholm, 2016, www.concord.se/wp-content/uploads/Hur-feministisk-%C3%A4r-Svensk-utrikespolitik-CONCORD-2016.pdf .

Margot Wallström, “Speech by the Minister for Foreign Affairs at Helsinki University,” Government Offices of Sweden, March 3, 2015, www.government.se/speeches/2015/03/speech-by-margot-wallstrom-at-helsinki-university/.

Margot Wallström, “Speech by the Minister for Foreign Affairs at Helsinki University,” Government Offices of Sweden, March 3, 2015, www.government.se/speeches/2015/03/speech-by-margot-wallstrom-at-helsinki-university/.

Margot Wallström and Timo Soini, “Mediation: The Real Weapon for Peace,” Huffington Post, January 29, 2016.

Swedish Foreign Action Plan for feminist foreign policy 2015–2018 including focus areas for 2016, Government Offices of Sweden, Ministry for Foreign Affairs, www.government.se/contentassets/b799e89a0e06493f86c63a561e869e91/action-plan-feminist-foreign-policy-2015-2018.

       Ruský ústup za rieku Dneper v Chersonskej oblasti a prenechanie mesta Cherson, ktoré bolo donedávna jediným väčším dobytým mestom v rámci štyroch anektovaných regiónov Ruskou federáciou, je doposiaľ najväčšou prehrou Ruska vo vojne na Ukrajine, od stiahnutia sa od Kyjeva zo začiatku invázie.[1] Táto vojenská prehra však vyznieva o to horšie politicky, s ohľadom na Putinove vyhlásenie zo septembra tohto roka, kedy označil anektované územia za navždy ruské.[2] Vážnosť situácie potvrdzuje aj vyjadrenie Sergeja Markova, ruského nacionalistu a bývalého Putinovho poradcu. Ten označil stratu mesta Cherson za najväčšiu geopolitickú katastrofu pre Rusko, od pádu Sovietskeho zväzu. Zároveň dodal, že tieto udalosti môžu mať veľké následky.[3] Aké následky teda môže mať znovuzískanie Chersonu pre Ukrajinu? A naopak, ako poznačí táto strata Rusko? Aký vývoj môžeme očakávať v najbližších mesiacoch na bojisku? A je možné, že sa začne rokovať o mieri? Práve týmito otázkami sa v nasledujúcich riadkoch budeme zaoberať.

         V prvom rade je však potrebné posledné udalosti vložiť do kontextu celého konfliktu. Ukrajinská armáda plánovala protiofenzívu v Chersonskej oblasti už dlhé mesiace. Po tom, čo ruské jednotky ustúpili od Mykolajiva, začali Ukrajinci podnikať protiútoky v Chersonskej oblasti. Dlhé mesiace sa darilo Ukrajincom realizovať iba útoky s čiastkovými úspechmi. Hlavné úsilie sa postupne presunulo do Charkovskej oblasti, kde sa Ukrajincom na začiatku septembra podarilo prelomiť frontovú líniu a vyhnať ruské jednotky z tohto regiónu až na hranice s Luhanskou oblasťou. Dôležitý nebol iba fakt, že ukrajinská armáda kompletne oslobodila Charkovskú oblasť, no je taktiež dôležité poukázať na rýchlosť protiútoku. Rýchlosť a efektivita protiútoku v konečnom dôsledku znamenala, že ruská armáda v procese ústupu za sebou zanechala obrovské množstvo techniky a munície.[4] Tento príklad neuvádzame náhodne. Práve strach z ďalšieho chaotického ústupu, pri ktorom je veľká pravdepodobnosť nevynútených strát, či už na ľudských životoch alebo v oblasti vojenského vybavenia, určite zavážil pri prijatí rozhodnutia o stiahnutí sa z Chersonu za rieku Dneper. Rovnako tak veľká časť z 20 000 vojakov, ktorá sa nachádzala v Chersone, patrila medzi najlepšie vycvičené, a teda najschopnejšie jednotky v rámci ruskej armády na Ukrajine. Z pragmatického hľadiska sa tak javí rozhodnutie ustúpiť bez boja, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou skončil tak či tak ústupom, ako správne. Z vojenského hľadiska možno v danej situácii neexistovalo lepšie rozhodnutie, no v súčasnej napätej atmosfére je nutné analyzovať aj ďalšie faktory vyplývajúce z rozhodnutia ustúpiť z Chersonu. Prieskum ruskej nezávislej výskumnej organizácie Levada dlhodobo naznačuje konzistentný úpadok podpory vojny na Ukrajine medzi ruským obyvateľstvom.[5] Úpadok podpory medzi verejnosťou samozrejme bude naďalej pokračovať, ak sa straty na ruskej strane budú zvyšovať rovnako rapídnym tempom ako doteraz a zároveň ruská armáda nebude naďalej dosahovať požadované výsledky. Na druhej strane, neúspechy na bojisku vytvárajú možnosť vzbury medzi radikálnym krídlom ruských politikov. Už spomínané vyjadrenie Markova je iba jedným z viacerých vyjadrení, ktoré vyzývajú prezidenta Vladimira Putina k väčšej eskalácii konfliktu a využitiu tvrdších riešení. Možností však už veľa nie je.

         Naopak, v poslednom období došlo k zmierneniu rétoriky Kremľa. Vyjadrenie Dmitrija Peskova, hovorcu ruského prezidenta, o tom, že ciele špeciálnej vojenskej operácie je možné dosiahnuť rokovaniami naznačujú, že ruská strana je oveľa otvorenejšia možnosti rokovať ako kedykoľvek predtým.[6] Samozrejme, nie je sa čomu čudovať. S ohľadom na posledné udalosti na bojisku si musí byť Kremeľ vedomí svojich vojenských či ekonomických kapacít. Je teda možné, že sa v najbližšej dobe dočkáme otvorenia mierových rokovaní? Pravdepodobne nie. Je tomu tak najmä preto, že sa blíži zima, ktorá hrá Putinovi do karát. V prvom rade si je potrebné uvedomiť, že s príchodom zimy bude ochota podporovať Ukrajinu medzi obyvateľstvom krajín Európskej únie upadať. Taktiež je otázne, či je súčasná podpora v dlhodobom horizonte dostatočná a ako dlho budú politici jednotlivých národných štátov ochotní v nej pokračovať. Aspekt postoja európskych krajín však nie je jediným. Podľa prezidenta Ukrajiny Volodymyra Zelenského je už v súčasnosti bez prístupu k elektrickej energii štyri a pol milióna Ukrajincov.[7] S ohľadom na neutíchajúce delostrelecké útoky na kritickú infraštruktúru zo strany Rusov je veľmi pravdepodobné, že sa toto číslo bude zvyšovať. Putin a jeho najbližší spolupracovníci si sú týmito okolnosťami určite vedomí, a preto sa do začatia rokovaní určite hrnúť nebudú, a to aj napriek spomínaným oficiálnym deklaráciám. Potvrdzujú to aj vyjadrenia ukrajinských predstaviteľov, ktorí očakávajú otvorenie rokovacích procesov o mierovom ukončení bojov niekedy v druhej polovici roku 2023.[8]

         Aké sú teda vyhliadky na najbližší vývoj bojov na Ukrajine a možné politické konzekvencie vyplývajúce z nich? Je jednoznačné, že hlavným cieľom ruských vojsk na Ukrajine je kompletné obsadenie regiónu Donbas. Práve tu je koncentrovaný najväčší počet ruských útokov. V poslednom období bolo prevedených viacero útokov s cieľom dobyť mesto Bachmut, nachádzajúce sa v centrálnej časti Donbasu. Pri týchto pokusoch však dochádza k obrovským stratám v rámci ruskej armády. S ohľadom na vysoký počet strát je posun frontovej línie veľmi pomalý. Je však potrebné uviesť, že po septembrovej protiofenzíve Ukrajincov sa ruská armáda v rámci možností pozviechala a začala podnikať vlastné útoky aspoň s čiastkovými úspechmi.[9] V južnej časti Donbasu takisto prebiehajú početné pokusy o prelomenie frontovej línie a následné obkľúčenie ukrajinských vojsk. V tejto oblasti sa ruská armáda trápi najviac. Najvýraznejšie utrpeli ruské ambície v bitke o Pavlivku. Toto mestečko nachádzajúce sa v južnej časti Donbasu sa nachádza v centre bojov, keďže od začiatku vojny menilo svojho majiteľa viackrát. V poslednom období po početných ruských útokoch sa musela ukrajinská armáda z Pavlivky stiahnuť. Následne však došlo k protiútoku, ktorý mal za následok obrovské ruské straty. Samotné velenie ruských vojsk v tejto oblasti požiadalo o povolenie stiahnuť sa z Pavlivky. V konečnom dôsledku mestečko čiastočne znova obsadili ukrajinské jednotky, čím potvrdili, že v tejto oblasti sa ruským jednotkám dlhodobo nedarí napĺňať stanovené ciele.[10]

         Veľa sa však nehovorí o severnom fronte. Počas septembrovej ukrajinskej protiofenzívy boli Rusi kompletne vytlačení z Charkovskej oblasti a dokonca sa Ukrajincom podarilo oslobodiť viaceré obce patriace už do Luhanskej oblasti. Po dokončení čiastočnej mobilizácie a doplnení vojsk, ktoré boli uvoľnené z Chersonskej oblasti však Rusi podnikli viacero úspešných protiútokov a v súčasnej dobe sa dostali v jednom regióne späť do Charkovskej oblasti. Aj napriek výraznému prehliadaniu bojov na severe zo strany verejnosti sa zdá, že práve tu môže ruská armáda dosiahnuť najvýraznejšie úspechy. Naproti tomu je bojová situácia v Chersonskej a Záparožskej oblasti pre Rusov výrazne odlišná. Novou frontovou líniou na juhu Ukrajiny sa stala prevažne rieka Dneper. Tento fakt značí, že by sa mohla frontová línia nadobro zastabilizovať, keďže prekonanie rieky by bolo pre obe armády extrémne náročné. Rusom ale nenahrávajú viaceré okolnosti. Prvou je tá, že ak by aj došlo k prekročeniu rieky, najväčšie šance majú Ukrajinci, ktorí momentálne útočia a iniciujú ďalšie aktivity v regióne. Rusi prenechali Ukrajincom aj takzvaný Severokrymský kanál. Ten majoritne zásobuje vodou polostrov Krym, ktorý Rusi považujú za súčasť Ruskej federácie.[11] Prípravy na obranu môžeme dedukovať aj zo satelitných fotografií, ktoré potvrdzujú vybudovanie troch nových obranných línií na východnom brehu rieky Dneper, kam sa Rusi stiahli.[12] Tento fakt sa v kontexte budúceho vývoja vojny javí ako veľmi dôležitý. Ako sme spomenuli, Putin vyhlásil všetky štyri anektované ukrajinské územia za navždy ruské. Rovnako tak na neho silnie domáci tlak, čo potvrdzuje aj ruský rozpočet na rok 2023, kde je zahrnuté navýšenie financovanie vnútornej ochrany štátu vo väčšej miere ako navýšenie financovania armády.[13] V prípade straty väčšej časti Chersonskej a Záporožskej oblasti by bola Putinova pozícia na domácej pôde ešte viac neudržateľná. Túto skutočnosť si v Kremli pravdepodobne uvedomujú, preto dochádza aj k zmene postavenia k rokovaniam. Predikovanie vojny je vždy extrémne náročné. V závere môžeme konštatovať, že jedinou istotou pre najbližšie obdobie je pokračovanie bojov. Je možné, že sa nachádzame v kľúčovom okamihu vojny. V najbližších mesiacoch môžu totiž výsledky na bojisku určovať pozíciu pri rokovaniach o zastavení bojov.

Zdroje: 

ADAMS P.: Kherson biggest Russian loss since withdrawal from outside Kyiv. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.bbc.com/news/world-europe-63598805>.

BRZOZOWSKI A.: Putin says four annexed Ukrainian regions will be ‘Russian forever’. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.euractiv.com/section/global-europe/news/putin-says-four-annexed-ukrainian-regions-will-be-russian-forever/>.

ELLYATT H.: Ukraine inflicts ‘major operational defeat’ on Russia as its forces retreat. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete:  <https://www.cnbc.com/2022/09/12/ukraines-counterattack-around-kharkiv-inflicts-defeat-on-russia.html>.

HALTINWANGER J.: Ex-Putin advisor compares Kherson retreat in Ukraine to the collapse of the Soviet Union, warning of ‚really big‘ consequences. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete:  <https://www.businessinsider.com/ex-putin-advisor-likens-kherson-retreat-ukraine-collapse-soviet-union-2022-11>.

Negotiations with Russia possible in second half of 2023, says Ukrainian MP. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete:  <https://news.yahoo.com/negotiations-russia-possible-second-half-092700456.html?guccounter=1&guce_referrer=aHR0cHM6Ly93d3cuZ29vZ2xlLmNvbS8&guce_referrer_sig=AQAAAKb92AJpcqsLgedzZt9g5hV3QNGYjsPusE4FGB2PqpW6IW-mgI001TCKj_mZJNEZ8hXfE1q1lQdw8loRb_5ND6zMQt5_46xPM97ZXjZgJ8n69wU0dnbSJm5h-wM9gTXCwu0BtFzcwa7sa-nHHecnhdQvkS8F0U9SUMmxuvOvuCJ>.

Конфликт с Украиной: октябрь 2022 года. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.levada.ru/2022/10/27/konflikt-s-ukrainoj-oktyabr-2022-goda/print/>.

Kremlin states that goals of „special operation“ can be achieved through negotiation. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete:  <https://www.pravda.com.ua/eng/news/2022/11/11/7375910/>.

Severokrymský kanál. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete: <https://sk.mapy.cz/zakladni?source=osm&id=1024300937&x=34.0214758&y=46.0202499&z=8>.

TASS.: State Duma adopts draft federal budget of Russia for 2023-2025 in first reading. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete: <https://tass.com/economy/1527707>.

Ukraine interactive map. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete: <https://liveuamap.com/>.

Ukraine update: Russian naval infantry decimated at Pavlivka in stunning defeat. [online], [cit. 20/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.dailykos.com/stories/2022/11/6/2134063/-Ukraine-Update-Russian-naval-infantry-decimated-at-Pavlivka-in-stunning-defeat>.

Spolupráca naprieč medzinárodným spoločenstvom je diskutovanou témou ako v dávnejších minulých storočiach, uplynulých dekádach, tak aj v súčasnosti. Pre možnosť širokej spolupráce v medzinárodných vzťahoch je nevyhnutné napĺňanie viacerých základných aspektov, či už je to udržiavanie pružnosti, mocenskej rovnováhy alebo bezpečnosti. V rámci 20. storočia mala byť garantom dosahovania mieru a stability po 1. svetovej vojne Spoločnosť národov, ktorej sa už pár rokov neskôr po jej ustanovení nepodarilo zabrániť vypuknutiu druhej svetovej vojny, čím ukončila svoje pôsobenie. Po druhej svetovej vojne sa objavila znovu nádej, že svet bude univerzálne a efektívne spolupracovať – no prišlo rozdelenie sveta na Východ a Západ vzhľadom na studenú vojnu. Avšak aj napriek situácii, v ktorej sa svet neustále zmietal, konfrontovaný novými výzvami, vznikla v roku 1945 v San Franciscu Organizácia spojených národov (OSN). Slovami švédskeho diplomata a druhého generálneho tajomníka OSN (1953 – 1961) Daga Hammarskjölda: „OSN nebola založená preto, aby priviedla ľudstvo do neba, ale aby ho zachránila pred peklom“[1]. Či je tento vzletný zámer napĺňaný a nasledovaný je otázne.

Súčasné reálne fungovanie OSN však už zďaleka nie je vyhovujúce pre 21. storočie. Čoraz viac sa ozývajú hlasy, ktoré sú nespokojné s momentálnou podobou tejto svetovej organizácie. Objavujú sa mnohé dokumenty, návrhy a predstavy o jej smerovaní a zdokonaľovaní fungovania. Pokus reformovať OSN je akoby snahou o reformu celkového svetového systému, avšak to sa dosiaľ jednoznačne mierovou cestou nikdy nepodarilo…

Špecifickú oblasť reformy celkového formátu OSN predstavuje reforma jedného z jej fundamentálnych orgánov – reforma Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN). Tento orgán až do dnešných dní odzrkadľuje v značnej miere geopolitickú situáciu a distribúciu moci z roku 1945, keďže odvtedy nedošlo v jeho fungovaní k nejakým extrémne veľkým zmenám. Bol zafixovaný povojnový stav, v ktorom Spojené štáty americké, Veľká Británia, Francúzsko, Sovietsky zväz a Čína získali miesto stáleho člena BR OSN s právom veta. No v posledných desaťročiach sa realita sveta zmenila a otázka reformy je stále o čosi viac pálčivejšia. Jedným zo základných cieľov reformy tohto orgánu je efektivita a pružnosť pri reagovaní na hrozby a výzvy našej doby. 

Primárnym zámerom pri utváraní BR OSN bola snaha vytvoriť malý, ale mocný medzinárodný orgán, ktorý bude schopný zasahovať do celosvetového systému kolektívnej bezpečnosti, účinne zakročí v prípade agresie a bude sa podieľať na odzbrojení agresora. Pozícia takéhoto orgánu by dominovala nad ostatnými oblastnými a regionálnymi organizáciami usilujúcimi sa o zaistenie mieru a bezpečnosti.[2] To sa do istej miery podarilo. V prípade, že BR OSN vníma ohrozenie medzinárodného mieru, najprv skúma spôsoby ako konflikt vyriešiť mierovou cestou aj skrze sprostredkovanie dohôd či nevojenské opatrenia, aby zabezpečila prímerie. Ak sa vyčerpajú všetky možné mierové prostriedky, môže na urovnanie sporu povoliť aj použitie vojenskej sily.[3] BR OSN je teda orgánom, ktorý dlhé roky v istej podobe funguje, má svoje ciele aj štruktúru, ale pre dnešnú dobu to už bezpochyby postačujúce nie je. Možno tvrdiť, že jej reforma už nepočká. Existuje samozrejme viacero oblastí, v ktorých by mohlo dôjsť k revízii fungovania, no zameriame sa iba na niektoré z nich, ktoré sú najvýraznejšie a najčastejšie sa objavujúce v diskusiách.

Prvá sféra, na ktorú upriamime pozornosť, je nespokojnosť v zložení BR OSN. Tá sa aktuálne skladá z 15 členov, z ktorých je 5 stálych (Čína, Francúzsko, Ruská federácia, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké) a 10 nestálych – zvolených na dvojročné obdobie Valným zhromaždením. Síce v 70. rokoch došlo k navýšeniu počtu nestálych členov zo 6 na 10, to ale stále odráža pomer síl z obdobia po 2. sv. vojne. Zmenu v zložení žiadajú napríklad krajiny tretieho sveta, ktoré to obhajujú snahami o dosiahnutie rovnovážnejšieho regionálneho zastúpenia. Nemecko by sa zasa rado stalo stálym členom, keďže v súčasnosti je dominantným európskym aktérom, taktiež značne prispieva finančnými prostriedkami na medzinárodnú spoluprácu a prácu OSN, či vysiela vojakov na mierové misie.[4]

Existuje viacero návrhov ako rozšíriť BR OSN. Najucelenejší návrh reformy pochádza z roku 1997, ktorého predkladateľom bol malajzijský diplomat Ismail Razali. Ide o rozšírenie oboch kategórií členov na celkový počet 24. Z toho 2 nové stále miesta by získali vyspelé priemyselné štáty (Japonsko, Nemecko) a po jednom by pripadli rozvojovým štátom Afriky (Juhoafrická republika / Nigéria / Egypt), Latinskej Ameriky (Brazília / Argentína) a Ázie (India / Pakistan). Štyri nové nestále miesta by pripadli štátom Východnej Európy a už spomenutým členským štátom rozvojových oblastí.[5] Ak by sa však tento posledný podnet preniesol do reality, mohlo by to priniesť viac škody než úžitku, pretože noví stáli členovia disponujúci právom veta by v skutočnosti predstavovali nové centrá moci, ktorých súhlas by bol nevyhnutný pre presadenie riešenia vznikajúcich problémov. Každý štát prezentuje vlastné záujmy, resp. záujmy svojho regiónu a tým pádom by mohlo dochádzať k neefektívnosti, časovým prieťahom a zbytočnému blokovaniu návrhov. Zároveň rozšírenie o Nemecko by znamenalo ďalšie posilnenie zastúpenia európskych štátov – Európe by pripadli až 3 stále miesta (Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia).

Ďalšími návrhmi rozšírenia sa zaoberá či už Taliansky návrh odkláňajúci sa od súčasného modelu zloženia BR zo stálych / nestálych členov, Nórsky návrh „2+3“ (zvýšenie počtu o 2 stálych + 3 nestálych členov) alebo Návrh bývalej organizácie africkej jednoty, ktorý predpokladá zastúpenie afrického kontinentu celkovo 5 nestálymi členmi.[6] Zaujímavá je ešte možnosť reformovať členstvo podľa náboženského princípu, kde by mali svoje zastúpenie štáty reprezentujúce dominantné svetové náboženstvá. Napríklad moslimské štáty naliehajú na získanie stáleho členstva. Ide teda o rôzne predstavy, ktoré sa častokrát vylučujú. Vo väčšine návrhov sa hovorí o rozšírení stáleho členstva, avšak konfliktnou líniou zostávajú otázky – ako a kým? Zatiaľ neexistuje univerzálna zhoda na počte, ale ani na eventuálnych kandidátoch na tieto potenciálne novovzniknuté miesta.

Reformný proces však treba vnímať komplexne. Cieľ reformy sa nemôže obmedziť len na problém zmeny počtu stálych a nestálych členov Bezpečnostnej rady. Zameriame sa preto minimálne ešte na ďalší aspekt, ktorý by v rámci BR OSN bolo potrebné reformovať. BR OSN je budovaná na zásade, že medzinárodná bezpečnosť môže byť zachovaná jedine na princípe jednomyseľnosti. Inštitútom, ktorý tento princíp prezentuje je tzv. právo veta – toto právo však spôsobuje mnoho problémov. Systém veta bol totiž vytvorený už pri vzniku OSN v roku 1945 pre ochranu záujmov jej zakladajúcich členov – víťazov 2. svetovej vojny, ktorí získali aj pozíciu stálych členov BR OSN. Bez tohto práva by v čase vzniku OSN nemohli byť zaručené záujmy daných mocností. Právo veta je teda chápané ako bezprostredný dôsledok ich zvýšenej zodpovednosti za ochranu medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Právo veta je privilégiom stálych členov pri vyjadrovaní sa na margo podstatných otázok. Napriek tomu, že právo veta bolo vytvorené s úmyslom zabránenia vytváraniu blokov vo vnútri samotnej BR OSN a zneužívaniu vytvárania koalícií v prospech určitej skupiny štátov, tak nebolo ošetrené individuálne a svojvoľné narábanie s týmto inštitútom. Pôvodná ochranná a preventívna funkcia veta, ktorá mala zabraňovať prijatiu rozhodnutí s negatívnymi následkami, sa v prítomnom čase javí skôr ako brzdiaca funkcia. Taktiež býva kritizované aj jeho časté používanie, čím dochádza k spomaľovaniu rozhodovania alebo bráneniu realizácie nejakého návrhu.

V súčasnej situácii, kedy sa Rusko ocitá v medzinárodnom prostredí v pomerne izolovanom a oklieštenom postavení vzhľadom na situáciu na Ukrajine, sa ukazuje, že stáli členovia nemusia byť tým najstabilnejším a najzodpovednejším prvkom BR OSN. No napriek tomu v nej majú veľký vplyv…

BR OSN je už od začiatku svojej existencie kritizovaná a takmer od počiatku sa tu objavujú snahy o jej reformovanie. Väčšina návrhov nikdy nemala šancu na kladný výsledok z dôvodu mocenskopolitického súperenia naprieč svetovým systémom. Domáhanie sa zmeny BR OSN je v podstate následkom dynamického charakteru medzinárodných vzťahov a aktuálneho rozloženia síl vo svete.

Spomenuli sme dva základné aspekty, ktoré možno považovať za najdiskutovanejšie a ktorých zmena by mohla priniesť celkovú reformu BR OSN od základov – reforma členstva a práva veta. Bezpochyby je kľúčovým prvkom k zabezpečeniu účinnosti tak veľkého svetového orgánu, akým BR OSN je, veľkosť a jej zloženie. Otázka kompozície BR OSN súvisí s pociťovanými nedostatkami reprezentatívnosti i „demokratickosti“, ktoré viaceré štáty / regióny vnímajú. Napríklad krajiny tretieho sveta očakávajú, že zmenou statusu quo a redistribúciou moci dôjde k rovnovážnemu regionálnemu zastúpeniu. V rámci prebiehajúceho procesu hľadania prieniku v reformách sa v BR OSN objavuje snaha o zefektívnenie práva veta. Tento inštitút má svoju opodstatnenú existenciu, avšak nemal by sa stávať bezvýhradnou mocou v rukách jednotlivého člena BR OSN.

Mnohí už predložili plány potenciálneho fungovania BR OSN, ale nikomu sa nepodarilo priniesť návod ako roztrieštenosť pohľadov spojiť do syntetického a kompaktného celku, ktorý by bol všeobecne akceptovaný. Naďalej zostáva otázkou, ako presvedčiť druhého, resp. ideálne všetkých, aby sa pripojili k jednotnej vízii toho, ako by mala BR OSN a celkový efektívny celosvetový bezpečnostný systém v 21. storočí vyzerať. 

Zdroje:

AUSWÄRTIGES AMT.: Reform des Sicherheitsrats der Vereinten Nationen. 14.01.2022 [online], [cit. 10.11.2022]. Dostupné na: <https://www.auswaertiges-amt.de/de/aussenpolitik/internationale-organisationen/uno/05-reform-sicherheitsrat/205630>.

KNOT, J.: Návrhy na reformu Rady bezpečnosti OSN. Brno: Časopis pro právní vědu a praxi, 2011, s. 208 – 212. [online], [cit. 10.11.2022]. Dostupné na: <https://journals.muni.cz/cpvp/article/view/8430/7583>.

 POTOČNÝ, M.: Rada bezpečnosti – její funkce a význam. Praha: Svoboda, 1978, 194 s.

UNITED NATIONS: Security Council. [online], [cit. 10.11.2022]. Dostupné na: <https://www.un.org/en/model-united-nations/security-council>.

VALUCH, J.; RIŠOVÁ, M.; SEMAN, R.: Právo medzinárodných organizácií. Praha: C. H. Beck, 2011, 378 s.

Vše o OSN – historie, struktura, financování. Praha: Informační centrum OSN v Praze, 2014. [online], [cit. 10.11.2022]. Dostupné na: <https://www.osn.cz/wp-content/uploads/2014/12/vse-o-osn-historie.pdf>. 

V nedeľu, 20. novembra 2022 bol ukončený 27. ročník klimatickej konferencie Organizácie Spojených národov, známy tiež ako OSN COP27 (Conference of the Parties of the UNFCCC), prijatím záverečnej deklarácie.

Tentokrát sa svetoví lídri a delegácie spoločne stretli v egyptskom Sharm El-Sheikh, ktorý získal tohtoročné predsedníctvo na usporiadanie tejto klimatickej konferencie. Tá sa konala od 6. novembra 2022 do 19./20. novembra 2022. Hlavnou témou tohtoročného samitu mala byť pomoc chudobným krajinám, ktoré sú klimatickými zmenami postihované najviac. Oficiálnym dátumom ukončenia mal byť piatok 18. novembra, avšak medzi zástupcami krajín dovtedy nedošlo k jednohlasnej dohode na záverečnej deklarácii.

Kontinuita COP

Konferencia zaoberajúca sa zmenou klímy a jej možného odvrátenia a riešení sa usporadúva každoročne, a to od prvej schválenej klimatickej dohody OSN v roku 1992. Tieto konferencie majú viesť zúčastnené krajiny k dohodám, ktoré prijmú opatrenia a riešenia na obmedzenie nárastu globálnej teploty.[1]

Rámcový dohovor Organizácie Spojených národov o zmene klímy, ktorý bol ratifikovaný 198 krajinami, bol na svoju dobu, kedy vstúpil do platnosti, a to v 1994, pozoruhodný a výnimočný. UNFCCC prebral dôležitú časť z dovtedy najväčšej a najúspešnejšej multilaterálnej environmentálnej zmluvy v dejinách – Montrealského protokolu z roku 1987. Hlavnou myšlienkou bolo zaväzovať všetky členské štáty, aby konali v súlade a záujme bezpečnosti ľudí aj napriek vedeckej neistote. Cieľom samotného dohovoru OSN bolo a je „stabilizovať koncentrácie skleníkových plynov na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnému antropogénnemu (človekom vyvolanému) zásahu do klimatického systému.“[2]

Medzi najvýznamnejšie ročníky konferencie patrí COP21, prebiehajúca v decembri 2015 v Paríži. Práve z tejto konferencie vyšla známa Parížska klimatická dohoda. Tá pojednáva o zmierňovaní zmeny klímy, adaptácie na ňu a financie. Cieľom pre dlhodobé hľadisko je predovšetkým udržať nárast priemernej globálnej teploty výrazne pod 2 °C a obmedziť zvýšenie na maximálne 1,5 °C, čím by sa znížili účinky a prejavy zmeny klímy. Pre dosiahnutie tohto cieľa je potrebné znížiť celosvetové emisie o 50% do roku 2030. Parížsku klimatickú dohodu do dnešného dňa neratifikovalo niekoľko krajín, medzi ktoré patrí predovšetkým Irán, ktorý je z nich jediným veľkým producentom emisií.[3] Spojené štáty americké v roku 2020 počas Trumpovej administratívy odstúpili od dohody, avšak v roku 2021, v prvý deň úradovania novozvoleného prezidenta Joea Bidena sa k nej opätovne pripojili.[4] Táto dohoda bola a do dnešného dňa je taktiež mnohými odborníkmi kritizovaná ako nedostačujúca a neúčinná.

Po minuloročnej konferencii COP26 v Glasgowe prevzalo predsedníctvo egyptské ministerstvo zahraničných vecí, ktoré určilo miesto konania na najjužnejšom cípe Sinajského polostrova, mesto Sharm El-Sheikh.

Egyptské predsedníctvo COP27

Víziou egyptského predsedníctva bola akútna zhoda opatrení na riešenie klimatickej krízy. Cieľom bolo prejsť od rokovaní k priamym činom a od plánovania k implementácii. Je potrebné dôjsť k naliehavým a správnym krokom, ktoré dokážu zaručiť udržateľnú budúcnosť pre všetkých. Ako uvádza oficiálna stránka COP27, dôležitým aspektom je jednotnosť a harmonizácia globálneho úsilia. Dohodnuté a vyrokované záväzky sa musia pretaviť do konkrétnych činov a skutkov.[5]

Konferencia v letovisku Sharm El-Sheikh sa stala už piatou COP konanou na africkom kontinente. Afrika je práve jedným z najzraniteľnejších regiónov aj v súvislosti s klimatickými zmenami. „V súčasnosti sa odhaduje, že 20 miliónov ľudí čelí vo východnej Afrike potravinovej neistote v dôsledku sucha.“[6] Výber miesta pre tohtoročnú konferenciu bol pre určité skupiny kontroverzný. Egypt bol vyzvaný, aby ešte pred začiatkom konferencie prepustil politických väzňov, ktorých je podľa určitých informácií viac ako 60 tisíc. Podľa správ Amnesty International sa Egypt zmieta v kríze ľudských práv. Organizácia Human Rights Watch hovorí, že Egypt taktiež výrazne obmedzuje prácu ekologických skupín a účinné opatrenia v oblasti klímy nie sú možné bez občianskeho priestoru. Káhira sa k daným správam vyjadrila a označila ich za zavádzajúce.[7]

Afrika je ale podľa predsedníctva odhodlaná ukázať svoje vedúce postavenie v boji proti zmene klímy. Potvrdzujúc toto vyjadrenie chce predviesť svoje príspevky ku globálnemu hnutiu v boji proti klimatickým zmenám, svojou silnou a jasnou víziou k spravodlivej a udržateľnej budúcnosti nielen pre svojich obyvateľov, ale pre celosvetovú populáciu. COP27 má byť preto bodom obratu, v ktorom bola preukázaná politická vôľa na spoločné riešenia účinných opatrení.[8]

„Som hlboko presvedčený, že COP27 je príležitosťou ukázať jednotu proti existenčnej hrozbe, ktorú môžeme prekonať len spoločným konaním a účinnou implementáciou.“ – Prezident Abd al-Fattáh as-Sísí

Zastúpenie Slovenskej republiky

      Podľa dostupných informácií sa tohtoročného klimatického samitu malo zúčastniť viac ako 2 tisíc rečníkov, ďalších viac ako 35 tisíc účastníkov a delegácií, ktorí mali spolu rečniť o viac ako 300 témach spojených s klimatickou zmenou. Očakávaná účasť na konferencii bola viac než 90 hláv štátov a zástupcov z celého sveta.

       Medzi zúčastnenými nechýbal ani francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý vo svojom príhovore na začiatku konferencie vyzval Spojené štáty, Čínu a aj ďalšie neeurópske rozvinuté krajiny, aby sa aj ony podieľali a zapojili sa do pomoci chudobnejším štátom v súvislosti s bojom proti klimatickej zmene. Okrem iného uviedol, že je potrebné, aby Čína a Spojené štáty ešte viac obmedzili produkovanie emisií.[9] Medzi ďalšími očakávanými vystupujúcimi sa objavil aj americký prezident Joe Biden. Ten vo svojom prejave podotkol, že „klimatická kríza sa týka ľudskej bezpečnosti, ekonomickej bezpečnosti, environmentálnej bezpečnosti, národnej bezpečnosti a samotného života planéty.“[10] Ďalej zopakoval slová britského premiéra Rishiho Sunaka, ktorý povedal, že ruská vojna na Ukrajine je dôvodom na rýchlejšiu akciu v oblasti klímy. Biden sa počas svojho rečnenia zaviazal, že USA sprísnia svoje pravidlá o emisiách metánu z ropných a plynárenských spoločností. Podľa jeho slov USA splnia svoje emisné ciele do roku 2030. Prezidentka World Resources Institute Ani Dasgupta sa však vyjadrila, že pravdou je, že USA výrazne neplnia svoje medzinárodné záväzky v oblasti financovania opatrení na boj proti klimatickej zmene.[11]

         Mnohí očakávali aj príspevok klimatickej aktivistky Grety Thunberg, ktorá sa pred začiatkom samitu vyjadrila, že tam nie je potrebná a konferencie sa zúčastnia ďalší ľudia z najviac postihnutých oblastí, ktorých hlas je podľa nej dôležitejší. Klimatickú konferenciu nazvala ako fórum pre greenwashing.[12]

Európsku úniu zastupovali predseda Európskej rady Charles Michel a predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen. Michel vo svojom prejave uviedol, že je potrebné bezodkladne konať, pričom priznal, že vojna Ruska proti Ukrajine situáciu skomplikovala.[13]

         Slovenskej republike na COP27 taktiež nechýbalo zastúpenie, ktoré prevzala prezidentka SR Zuzana Čaputová so svojou delegáciou. Prezidentka je dlhodobo známa pre svoje výroky a kroky vedúce k potrebe bojovať proti klimatickej zmene a jej odvráteniu. Čaputová vo svojom prejave uviedla, že klimatická kríza nepočká, kým sa vyrieši energetická kríza. „Krátkozraké riešenia ako je prechod z plynu na uhlie, vníma prezidentka len ako urýchlenie deštrukcie našej planéty.“[14] Prezidentka okrem iného vyhlásila, že Slovensko sa v Egypte pripojí k celosvetovému záväzku znižovať emisie metánu (Global Methane Pledge Initiative). Dodala, že Slovensko sa bude držať plánu odstaviť uhoľné elektrárne, aj napriek energetickej kríze a rekordným cenám energií.[15]

         Slovensko taktiež predstavilo pripravovanú legislatívu o zmene klímy a nízkouhlíkovej transformácii Slovenska. „Legislatíva upraví záväzné ciele v jednotlivých sektoroch, ktorými sa dosiahne uhlíková neutralita do roku 2050.“[16] Tento návrh zákona ocenilo viacero partnerov OSN. Týmto predložením Slovensko podporilo smerovanie Európskej únie vo zvyšovaní úsilí v poklese emisií a skleníkových plynov z pôvodných 55% na 57%.[17]

Konferencia nie len o klíme

         Klimatický samit, ako ostatné medzinárodné podujatia s hlavami štátov, predstavoval priestor pre ďalšie neformálne stretnutia svetových lídrov, zástupcov a organizácií. Medzi hlavné témy patrila predovšetkým situácia na Ukrajine a nedostatok dodávok plynu. 

         Aj keď sa ruský prezident nezúčastnil tejto konferencie, Ruská federácia tu mala svoje zastúpenie. Ako ale informoval spravodajský web britského denníka The Guardian, medzi lobistami na COP27 sa objavili aj ruskí oligarchovia a šéfovia spoločností, na ktorých sú uvalené sankcie v súvislosti s aktuálnou situáciou medzi Ruskom a Ukrajinou. Plynárenský gigant Gazprom vyslal svoje zastúpenie v podobe šiestich delegátov a taktiež aj generálneho riaditeľa Sberbank. Na obe spomenuté spoločnosti sa vzťahujú sankcie. Konferencie sa zúčastnil aj rusko-bieloruský miliardár Melničenko, bývalý šéf výrobcu hnojív Eurochem. Na klimatickú konferenciu pricestovali aj zástupcovia ropnej spoločnosti Lukoil, či hutníckej spoločnosti Severstal. Tie čelia americkým sankciám. „Podľa kritikov Rusko hľadá cestu, ako sa na klimatickej kríze obohatiť, najmä pokiaľ ide o ťažbu v Arktíde. Ruský splnomocnenec pre klímu Ruslan Edelgerijev sa na konferencii COP27 podľa The Guardian vyjadril, že Rusko by uhlíkovú neutralitu dosiahlo skôr, ak by neexistovali žiadne sankcie, obmedzenia alebo akékoľvek diskriminačné prístupy.“[18]     

Záverečná deklarácia ako kameň úrazu dvojtýždňových rokovaní

         Práve záverečné rokovania o schválení spoločnej dohody prinútili organizátorov a prítomné strany predĺžiť COP27 z plánovaného 18. novembra o deň neskôr. Finálna deklarácia bola nakoniec schválená v nedeľu, 20. novembra 2022. V konečnom dôsledku nešlo o nič výnimočné, keďže v posledných 20 rokoch sa ani jedna z klimatických konferencií OSN neskončila v stanovenom termíne.[19]

         Do slepej uličky sa dostali zástupcovia štátov po tom, čo sa nevedeli dohodnúť kvôli nezhodám o kompenzáciách škôd spôsobených zmenou klímy. Tie by mali putovať prostredníctvom novovytvoreného fondu chudobnejším a rozvíjajúcim sa štátom, ktoré bojujú s viacerými dôsledkami otepľovania Zeme. Viaceré bohaté štáty však boli proti.[20]

         Prvotný egyptský návrh na uzatvorenie dohody Európska únia odmietla so slovami, že je neprijateľný. Egypt sa totiž pokúšal presadiť návrh, ktorý by zrušil povinnosť pravidelne posilňovať národné ciele na splnenie 1,5 °C cieľa. Týmto krokom podľa viacerých zástupcov Egypt spochybnil kroky a úspechy dosiahnuté v Glasgowe (COP26) v oblasti znižovania emisií.[21]

         Správy z 20. novembra už jasne hovorili o prijatí záverečnej deklarácie, ako aj pomoci chudobným krajinám. Výsledkom je tak vznik špeciálneho fondu na kompenzáciu škôd spôsobených klimatickou zmenou pre zraniteľné a chudobné krajiny. Tie majú dostávať prostriedky na zmiernenie neodvrátiteľných dôsledkov, ako sú suchá, povodne, stúpajúca hladina morí, či vznikajúce púšte. V prijatej deklarácii sa však nepíše o konkrétnych sumách, ani o tom, kto by mal dané financie poskytovať.

         Vo vyhlásení COP27 sa štáty zaväzujú k čo najrýchlejšiemu znižovaniu emisií skleníkových plynov. Píše sa taktiež o záväzku utlmiť spaľovanie uhlia, avšak text nepojednáva o rope a zemnom plyne. Štáty sú okrem iného vyzývané, aby vyvinuli najväčšiu snahu na zlepšenie svojich nedostatočných plánov na ochranu klímy.[22]

         António Guterres, generálny tajomník OSN, sa vyjadril, že ide o dôležitý krok smerom k spravodlivosti. Špeciálny fond je podľa jeho slov nevyhnutný, avšak nie je riešením. Je potrebné vyvinúť oveľa viac energie a snahy na zastavenie, alebo zmiernenie dopadov zmeny klímy. Čo však Guterres kritizoval, je fakt, že táto konferencia COP27 neriešila a nepresadila ambíciu na drastické zníženie emisií. Kriticky sa k výslednej dohode vyjadril aj výkonný podpredseda Európskej komisie pre Európsku zelenú dohodu, Frans Timmermans, ktorý klimatickú konferenciu označil za nedostatočnú. Podľa jeho vyjadrení „dohoda nenúti veľkých producentov skleníkových plynov vynakladať dostatočné úsilie na urýchlenie znižovania emisií.“[23]

         Keďže mnohé časti z týchto záverečných deklarácií COP nie sú právne záväzné, vrátane národných cieľov, je na samotných štátoch, ako sa postavia k boju s klimatickou krízou a jej dopadmi. Spolupráca a jednotnosť je však potrebná a priam nevyhnutná. Či sa ľudstvu podarí zvrátiť tie najhoršie scenáre, je nateraz otázne. Na ďalšie takéto rokovania si budeme musieť počkať do budúceho COP28, ktorý sa bude konať v Spojených arabských emirátoch od 30. novembra do 12. decembra 2023. 

Zdroje: 

BLINKEN, J. The United States Officially Rejoins the Paris Agreement [online]. State.gov, 2021. Dostupné z: https://www.state.gov/the-united-states-officially-rejoins-the-paris-agreement/

CONSILIUM.EUROPA.EU. Konferencia OSN o zmene klímy (COP27), samit o vykonávaní opatrení v oblasti klímy, Šarm aš-Šajch, Egypt, 7. – 8. novembra 2022 [online]. Consilium.europa.eu, 2022. Dostupné z: https://www.consilium.europa.eu/sk/meetings/international-summit/2022/11/07-08/

COP27.EG. Introduction [online]. Cop27.eg. Dostupné z: https://cop27.eg/#/presidency#introduction

DENNIKN.SK. Klimatický samit COP27 v Egypte predĺžili do soboty [online]. Dennikn.sk, 2022. Dostupné z: https://dennikn.sk/minuta/3113988

INTEREZ.SK. Čaputová na klimatickom samite v Egypte: Krátkozraké riešenia len urýchlia deštrukciu planéty [online]. Interez.sk, 2022. Dostupné z: https://www.interez.sk/caputova-na-klimatickom-samite-v-egypte-kratkozrake-riesenia-len-urychlia-destrukciu-planety/?fbclid=IwAR1fp3ndfXEd-Jfmn_lpIo2aCehk3_xWWAYBFO6MqXpepCnHWHbgJW__jX0

KNELL, Yolande. COP27: Egypt pressed to make human rights move before climate summit [online]. Bbc.com, 2022. Dostupné z: https://www.bbc.com/news/world-middle-east-63086209

PREZIDENT.SK. Prezidentka na klimatickej konferencii OSN: Je čas konať [online]. Prezident.sk, 2022. Dostupné z: https://www.prezident.sk/article/prezidentka-na-klimatickej-konferencii-osn-je-cas-konat/

RANNARD, Georgina. COP27: Joe Biden issues climate rallying cry to world leaders [online]. Bbc.com, 2022. Dostupné z: https://www.bbc.com/news/science-environment-63599415

RTVS.SK. Partneri OSN ocenili slovenský návrh klimatického zákona [online]. Rtvs.sk, 2022. Dostupné z: https://spravy.rtvs.sk/2022/11/partneri-osn-ocenili-slovensky-navrh-klimatickeho-zakona/?fbclid=IwAR2vTVfp2_7CQUAciSHaKJAenB0ouu9QC_wlG6a1SwOizRWRd7NMf3XiUGY

RTVS.SK. Medzi lobistami na klimatickej konferencii sú ruskí oligarchovia [online]. Rtvs.sk, 2022. Dostupné z: https://spravy.rtvs.sk/2022/11/medzi-lobistami-na-klimatickej-konferencii-su-ruski-oligarchovia/

RTVS.SK. Klimatická konferencia OSN v Egypte sa pravdepodobne predĺži [online]. Rtvs.sk, 2022. Dostupné z: https://spravy.rtvs.sk/2022/11/klimaticka-konferencia-osn-v-egypte-sa-pravdepodobne-predlzi/?fbclid=IwAR2vTVfp2_7CQUAciSHaKJAenB0ouu9QC_wlG6a1SwOizRWRd7NMf3XiUGY

STALLARD, Esme. What is COP27 and why is it important? [online]. Bbc.com, 2022. Dostupné z: https://www.bbc.com/news/science-environment-63316362

TASR. Macron na COP27: Čína a USA musia tiež niesť svoj diel zodpovednosti [online]. Teraz.sk, 2022. Dostupné z: https://www.teraz.sk/zahranicie/macron-na-cop27-cina-a-usa-musia-tie/672608-clanok.html

TA3.COM. Klimatická konferencia COP27 schválila záverečnú deklaráciu, aj pomoc chudobným krajinám [online]. Ta3.sk, 2022. Dostupné z: https://www.ta3.com/clanok/251759/klimaticka-konferencia-cop27-schvalila-zaverecnu-deklaraciu-aj-pomoc-chudobnym-krajinam

TERAZ.SK. COP27: EÚ označila návrh Egypta na uzatvorenie dohody za neprijateľný [online]. Teraz.sk, 2022. Dostupné z: https://www.teraz.sk/ekonomika/cop27-eu-oznacila-navrh-egypta-na-uz/675466-clanok.html

UNFCCC.INT. The Paris Agreement [online]. Unfccc.int. Dostupné z: https://unfccc.int/process-and-meetings/the-paris-agreement/the-paris-agreement

UNFCCC.INT. What is the United Nations Framework Convention on Climate Change? [online]. Unfccc.int. Dostupné z: https://unfccc.int/process-and-meetings/what-is-the-united-nations-framework-convention-on-climate-change

Dňa 15. novembra sme dosiahli číslo 8 miliárd obyvateľov našej planéty. Niektorí to berú ako dôležitý pokrok v ľudskom rozvoji. Dĺžka ľudského života sa predlžuje vďaka pokročilej medicíne, zlepšeniu životných podmienok a zvyšujúcej sa hygiene. Iní poukazujú na zodpovednosť vyplývajúcu z tohto čísla. Týmto postupom len zvyšujeme tlak na prírodu, zdroje vody a životný priestor. Klimatické podmienky budú ľudstvo nútiť cestovať kvôli nedostatkom vody alebo nezvládnuteľnému teplu. Kríza núti populáciu migrovať v masovom meradle, čo bude vytvárať len ďalší tlak na životné prostredie a konflikty s tým spojené. S pribúdajúcou populáciou sa budú zdroje nerastných surovín a potravy len zmenšovať.[1]

Zákony priamej úmery vravia: viac konzumentov znamená väčšiu spotrebu, čo znamená väčšiu výrobu. V poľnohospodárstve vedci prichádzajú stále s novými kultivovanými plodinami, ktoré sú prispôsobené súčasným klimatickým zmenám. Aj na Slovensku sme boli v posledných rokoch svedkami toho, že sa ovocinári snažili premôcť neskoré mrazy pálením petrolejových sviec, so zámerom ochrániť čo najväčšie množstvo kvetov, budúcich plodov. Nedostatok vlahy počas suchých liet už nie je výnimkou. A to je len pár z tisícov problémov, s ktorými sa stretávame iba na našom území. Nutričné hodnoty pôdy po každej žatve klesajú. Na ich doplnenie je najprirodzenejšie nechať zvyšky rastlín kompostovať na pol, a tým by sa dané živiny doplnili. Tento proces potrebuje viac času, a preto sú efektívnejšie chemické hnojivá. Nadmerným používaním týchto hnojív sa nám zvyšujú úrovne znečistenia vody, vzduchu. Zvyšuje sa množstvo skleníkových plynov. Dôsledky nadmerného používania chemických hnojív sú rastúcim nebezpečenstvom pre zvieratá a ľudí.[2] Ťažíme zo Zeme prvé-posledné a vraciame úplné minimum. V mori nachádzame viac druhov plastových fliaš ako rýb. Objavené mikroplasty v organizme rýb sú len začiatok. Ekologický dlh sa každým rokom zväčšuje. Ide o vyrátanú ekologickú stopu sveta, ktorá je prepočítavaná každý rok. Vyjadruje množstvo obnoviteľných zdrojov, ktoré si môžeme dovoliť prečerpať na jeden rok. Rok 1971 bol posledným, kedy nám všetky zdroje Zeme stačili na jednej rok. Spoločnosť Global Footprint Company tieto hodnoty každoročne prepočítava. V dnešnom meradle by sme potreboval jeden a tri štvrtiny Zeme na to, aby sme pokryli našu spotrebu. Overshooting day 2022, alebo Deň ekologického dlhu pre rok 2022 nastal 28. júla. Slovensko žije na ekologický dlh roku 2022 od 3. mája, čo znamená, že ak by každý človek mal ekologickú stopu ako priemerný Slovák, Deň ekologického dlhu by nastal v daný dátum. Neslávne prvenstvo si drží Katar, podľa ktorého by Deň ekologického dlhu nastal už 10. februára.[3]

V oblasti živočíšnej výroby je to omnoho komplikovanejšie. Nielen, že musíme chovať dobytok, ale musíme vypestovať aj potravu, ktorou ho budeme počas jeho života kŕmiť, kým ho dostaneme na bitúnok. Hovädzí dobytok je zodpovedný za produkciu metánu, ktorý je z hľadiska skleníkových plynov horší ako oxid uhličitý. Na každých sto kilogramov hovädzieho dobytka vzniká stopäť kilogramov skleníkových plynov.[4] Prvenstvo v uhlíkovej stope drží mliečna produkcia a hovädzia výroba, v tesnom závese s ovcami a hydinou.[5] Chov hovädzieho dobytka je z hľadiska nákladov neefektívny. Chovaný dobytok potrebuje zdroje na vypestovanie chovných plodín, dostatočné množstvo čistej vody a potrebnú plochu. Pozrime sa na množstvo tejto životodarnej tekutiny, ktoré je potrebné pre hovädzí dobytok.

Na prípravu krmiva, pitnej vody a úžitkovej vody pre jeden kus dobytka spotrebujeme štyridsať tisíc litrov vody. Priemerný čas potrebný na chov jedného kusu hovädzieho dobytka, ak hovoríme o kuse určenom na mäso, nie na produkciu mlieka, je osemnásť mesiacov. Tieto živočíchy žijú v nehostinných podmienkach, natlačené jeden vedľa druhého, po kolená vo výkaloch generácie pred nimi. Do stravy sú im pridávané antibiotiká, a to aj kusom, ktoré nie sú choré. Používajú sa na prevenciu chorôb, ktoré sú odpoveďou na zlé hygienické podmienky. Bez antibiotík by totiž stihli ochorieť ešte skôr, ako by boli vhodné ísť na bitúnok a na náš tanier. Zároveň, pomáhajú dobytku priberať. Podávanie antibiotík hovädziemu dobytku vytvára v našich organizmoch prirodzenú rezistenciu baktérií na dané látky, čím sa znižuje ich účinnosť pri liečbe ochorení.  Mutáciou baktérií vznikajú superpatogény, ktoré sú imúnne voči iným liečivám, a to nehovoríme len o antibiotikách, ktorými liečime chrípku, ale najmä možné infekcie pri jednoduchej operácii, na reguláciu cukrovky a zápalu pľúc. Do roku 2050 zomrie desať tisíc ľudí z dôvodu vytvorenej rezistencie na antibiotiká.[6] 

Hovoríme najmä o závodoch v USA, Číne a Saudskej Arábii. Závod hovädzieho dobytka Mudanjiang City Mega Farm v Číne sa rozkladá na dvadsiatich dvoch a pol tisícoch miliónov akrov, čo znamená deväťdesiatjeden tisíc štvorcových kilometrov. Predstavuje najväčší mliekarenský závod vo svete s množstvom stotisíc kusov dobytka.[7] Pre porovnanie, mesto Prešov má rozlohu sedemdesiat tisíc štvorcových kilometrov.[8]

Ďalší fakt, ktorý dokazuje náročnosť hovädzej výroby, je potrebná poľnohospodárska plocha. Takmer osemdesiat percent poľnohospodárskej plochy sa využíva na pestovanie plodín, ktoré slúžia ako krmivo pre živočíchy a voľné pastviny. Ak by sme prestali jesť hovädzie mäso a mliečne výrobky, poľnohospodársku pôdu potrebnú na ich výrobu by sme mohli zmenšiť o sedemdesiat percent. To zodpovedá územiu USA, Austrálie, Číny a Európskej únie. Daná pôda by sa dala využiť na inú poľnohospodársku výrobu, alebo priestor pre veterné elektrárne, alebo slnečné elektrárne. Rast stromov a obnovenie lesov by pomohlo k obnoveniu prirodzenej biodiverzity. Už na základnej škole nás učia, že stromy majú vplyv na bilanciu oxidu uhličitého v prírode a prirodzenú ochranu zemského povrchu pred slnečným žiarením. Namiesto toho, aby sme sa snažili zachovať lesy a dažďové pralesy, pokračujeme v ich odlesňovaní. Až štyridsaťjeden percent odlesňovania je spôsobených hlavne rozširovaním pasienkov pre hovädziu výrobu. To predstavuje rozlohu dvadsiatich tisícov štvorcových kilometrov. Každoročne zotneme lesy o rozlohe porovnateľnej so Slovinskom. Problémom je, že nový les nevyrastie za jeden rok. 

Riešením by mohlo byť obmedzenie mäsa v našom jedálničku. Môže byť vymenené za rastlinné náhrady mäsa pozostávajúce zo strukovín. Jednoducho by sme zamenili hovädzinu za tempeh. Bohužiaľ, fermentovaná sója nevonia tak dobre ako steak. Vedci majú riešenie aj na túto otázku.[9]

Jednou z odpovedí a hlavnou témou svetových startupov je čisté mäso (Cultured meat). Je to považované za najviac ekologicky priateľskú a nezávadnú formu živočíšneho hospodárstva s najmenším množstvom skleníkových plynov a celkovým znečistením. Laboratóriá nepotrebujú niekoľko miliónov-árovú plochu pre svoje pôsobenie. Nepotrebujú desaťtisíce litrov vody a hektáre pastvín. Nepotrebujú niekoľko tisícové stáda. Postačuje im iba jedno zviera. Čisté mäso je vytvorené na základe buniek daného živočícha v bio-reaktoroch. Pomocou biopsie sa odoberú svalové bunky, prípadne tukové bunky. Najviac optimálne sú však kmeňové bunky. Tie sú najlepšie vďaka svojej schopnosti delenia. Môžu nadobudnúť charakter ako svalových, tak aj tukových buniek. Následne sa bunky vložia do nádoby a zalejú sa určitým médiom, ktoré obsahuje potrebné živiny ako aminokyseliny, vitamíny, glukózu a anorganické soli. Daná formula záleží od typu živočícha a množstva buniek. Následne sa nádoba s médiom-zaliatymi bunkami vloží do bio-reaktora, kde prebieha bunkové delenie. Za dva týždne dokáže vytvoriť množstvo buniek mäsa potrebných na prípravu stotisícov burgerov. Momentálny výzor čistého mäsa by veľmi nepripomínal sviečkovú. Zatiaľ sa pracuje s formami mletého mäsa, salám a nugetiek, keďže nemajú komplikovanú štruktúru.[10]

V roku 2015 vznikla organizácia Good Food Institute, ktorej zámerom je pomôcť firmám vyvíjajúcim a vyrábajúcim rastlinné a čisté mäso. Spoločne so startupom Upside Foods, formálne známym ako Memphis Meats, boli jedným z priekopníkov, ktorý začal vyrábať produkty najmä z kuracieho čistého mäsa. Na svojej oficiálnej stránke vyhlasujú čisté mäso za dostupnú surovinu. V Londýne v roku 2013 sa na televíznych obrazovkách objavil holandský profesor, Mark Post, ktorý ako prvý odprezentoval koncept čistého mäsa. Následná ochutnávka burgeru z čistého mäsa niesla silnú kritiku a vyvolala veľa otázok. Momentálne to nie je lacný špás, ale s pokračujúcou výrobou a väčšou medializáciou by sa mohlo čisté mäso dostať do povedomia verejnosti ako vhodná alternatíva do každej domácnosti. Náklady na výrobu čistého mäsa sú v prepočte menšie ako na jeden kus dobytka. V budúcnosti by mohlo byť cenovo dostupnejšie ako mäso z fariem. Niektoré startupy ponúkajú čisté mäso do vybraných reštaurácií už teraz.[11]

Máme okolo desať rozličných druhov diét, z ktorých niektoré majú aj svoje poddruhy. Každá má svoje obmedzenie a pravidlá. Slovo diéta máme spojené s núteným obmedzením našej stravy. Pri väčšine prípadov ide o dobrovoľnú voľbu, s ktorou ide ruka v ruke aj životný štýl. Dôvod zvolenia diéty u väčšiny vegetariánov a vegánov je práve uvedomenie si problému, ktorý priniesla nadmerná konzumácia mäsa a nedôstojné zaobchádzanie s chovnou zverou. Väčšina zakladateľov startupov čistého mäsa sú vegáni a ľudia, ktorí do nich investujú, sú takisto vegáni. „Čisté mäso je vegánske mäso.“ Je to spôsob ako užiť živočíšne bielkoviny bez výčitiek svedomia a s vedomím, že svojím konzumom nepáchame ešte väčšie zlo. Pri čistom mäse sa nemusíme obávať infekcie, ktorá plynie z príjmu potravy živočíchov cez tráviaci trakt, akou je aj salmonelóza. Nebolo by potrebné násilne oplodňovať dobytok, aby sa mohla rozmnožovať len z dôvodu nášho konzumu. Je to spôsob ako sa chovať ku chovnej zveri čo nevľúdnejšie.[12]

Vyriešilo by to aj kultúrne problémy. Diéty plynúce z náboženstva akou je aj forma pascetariánstva v katolíckej cirkvi. Ďalším dobrým príkladom je v moslimský halal, ktorý súvisí najmä so spracovaním jedla a jej prípravy. Má dovolené druhy mäsa určené na konzumáciu, ako aj stanovené pravidlá ohľadom usmrtenia zveri a jej následného spracovania. Podľa zákona halal musí byť pristupované ku zvieraťu smerujúcemu na bitúnok s úctou. Nesmie byť svedkom smrti iného zvieraťa alebo zbytočne vystavené stresu. To súčasná masová výroba nevie zaručiť. Veľmi podobný súbor pravidiel je aj kóšer – súbor stravovacích zvykov judaizmu. Kultivácia čistého mäsa ponúka slobodnejší spôsob obživy aj vo vierovyznaní. V Saudskej Arábii sa za rok 2020 skonzumovalo 1,9 miliónov ton najmä hovädzieho, kozieho, ovčieho mäsa a hydiny.[13]

Čisté mäso by vedelo poskytnúť riešenie na problémy, ktoré si uvedomuje len hŕstka. Ak sa predpovede vedcov naplnia o pätnásť rokov nám pribudne ďalšia miliarda ľudí. Ľudstvo už teraz na tom pracuje. Každopádne, ide o významný posun v bunkovom a tkanivovom inžinierstve. Ak by sa daný postup dal implementovať na človeka, vedeli by sme postupne vytvárať poškodené svalstvo alebo tkanivá človeka z jeho vlastných buniek. Môže ísť len o otázku času. Ale to sú len nepotvrdené domnienky. Mäso je súčasťou našich životov. Nachádza sa na našich tanieroch každý deň v niekoľkých chodoch. Rozdielny spôsob jeho prípravy vytvára základy našich národných kuchýň, sviatkov a tradícií. Stalo sa pre nás takou samozrejmosťou, že sme sa zabudli zamyslieť nad zodpovednosťou plynúcou z jeho zvyšujúceho sa dopytu. Avšak, s čistým mäsom nezaniká dopyt po červenom mäse. Vieme, že súčasnú produkciu mäsa nie je možné udržať. Zatiaľ sa celý priemysel nachádza v rukách zodpovedných osôb. Čo sa s ním stane so zvyšujúcou sa popularitou ? Nenahradili by sme jeden veľký závod ďalším, len iného druhu ? Nápady ako tento, majú tendenciu stať sa formou nadnárodnej spoločnosti bez vyššej kontroly. Tým pádom by získali dostatočnú silu nám dominovať a diktovať spôsob našej stravy. 

Čisté mäso na papieri znie dobre. Podľa väčšiny vyhlásení sú startupy pripravené dôjsť s čistým mäsom na trh, ale sme pripravení my? 

Zdroje: 

KLEEMAN J., 2020. Sex bez ľudí, mäso bez zvierat. Bratislava: Ikar. ISBN 978-80-551-8046-5
World population to reach 8 billion on 15 November 2022 | United Nations. [online]. K dispozícii na: https://www.un.org/en/desa/world-population-reach-8-billion-15-november-2022.
Country Overshoot Days 2022 – Earth Overshoot Day. [online]. K dispozícii na: https://www.overshootday.org/newsroom/country-overshoot-days/.
The-Impact-of-Chemical-Fertilizers-on-our-Environment-and-Ecosystem.pdf. [online]. K dispozícii na: https://www.researchgate.net/profile/Randeep-Kumar/publication/331132826_The_Impact_of_Chemical_Fertilizers_on_our_Environment_and_Ecosystem/links/5c66ebe492851c1c9de446eb/The-Impact-of-Chemical-Fertilizers-on-our-Environment-and-Ecosystem.pdf..
Kumar, R., Kumar, R., & Prakash, O. (2019). Chapter-5 the Impact of Chemical Fertilizers on Our Environment and Ecosystem. Chief Ed, 35, 69.
The carbon footprint of foods: are differences explained by the impacts of methane? – Our World in Data. [online]. K dispozícii na: https://ourworldindata.org/carbon-footprint-food-methane.
Biggest Farms In The World – WorldAtlas. [online]. K dispozícii na: https://www.worldatlas.com/articles/biggest-farms-in-the-world.html.
Prešov – základné údaje Prešov. [online]. K dispozícii na: https://www.presov.sk/presov-zakladne-udaje.html.
Lab Grown Meat – Everything You Need to Know About Cultured Meat. [online]. K dispozícii na: https://cellbasedtech.com/lab-grown-meat..
Meat production, 2020. [online]. K dispozícii na: https://ourworldindata.org/grapher/meat-production-tonnes?region=Asia..

Perex:
Odvekou túžbou človeka bolo objavovať neznáme krajiny a spoznávať zvyky ľudí, ktorí vo vzdialených krajinách žili. Aj záujem Slovákov o Ameriku má dlhodobú tradíciu, ktorej korene nachádzame v histórii už na začiatku 16. storočia. Vtedy vydal plzenský kníhtlačiar, Slovák, Mikuláš Bakalár Štetina svoj Spis o nových krajinách a o Novom svete, ktorý predstavuje prvú písanú informáciu o zámorských objavoch. Fenomén vysťahovalectva je typický pre slovenské dejiny v období medzi rokmi 1869-1910, keď tisícky Slovákov donútila zlá hospodárska a politická situácia opustiť vlasť a hľadať si živobytie v cudzine.

Za prvého Slováka, ktorý vstúpil na americkú pôdu sa dlho pokladal Móric Beňovský. Ešte pred ním však Ameriku navštívil učenec a básnik Štefan Štítnický – Parmenius, ktorý sa v roku 1583 zúčastnil anglickej výpravy, v rámci ktorej bol objavený ostrov New Foundland. Parmenius o tejto ceste napísal báseň De Navigatione. Ďalším mužom zo Slovenska, ktorý bol v Amerike pred Beňovským, bol Andrej Jelík (1730 – 1783), vyučený krajčír, ktorý v r. 1754, odišiel z vlasti najprv do západnej Európy, kde sa nechal zverbovať za vojaka do Západnej Indie, no jeho loď počas plavby stroskotala a ďalšie dobrodružné cesty ho r. 1755 zaviali až do Ameriky. Móric Beňovský (1741 – 1786) precestoval množstvo krajín. Do Ameriky prišiel r. 1785 za svojím mladším bratom, ktorý bol dôstojníkom americkej armády v Baltimore. Rok po návšteve Ameriky však zahynul na Madagaskare.

Počiatky slovenskej migrácie

Po víťazstve priemyselného severu v občianskej vojne sa Spojené štáty dostali na čelo svetového procesu industrializácie a potrebovali lacné pracovné sily, ktoré ponúkali zaostalejšie krajiny. Túto možnosť na odchod využilo množstvo Slovákov. Na začiatku prichádzali do Ameriky bez úmyslu usadiť sa tu nastálo, ich hlavnou túžbou bol lepší zárobok, ktorý mohli získať v amerických oceliarňach, železiarňach či uhoľných baniach, a ktorý by im pomohol v často zúfalej finančnej situácii doma. Častokrát sa po získaní prostriedkov vracali domov, do Uhorska, a o nejaký čas naspäť do Ameriky. Postupne však množstvo navrátilcov klesalo a Slováci sa začali v Amerike usádzať natrvalo. Príčinou ich odchodu bola neľahká sociálno-ekonomická situácia v 19. storočí.
Predovšetkým to bola chudoba, ktorá vyháňala dedinských roľníkov za prácou do zahraničia. Boli to roľníci z chudobnejších oblastí východného Slovenska, ktorí nemohli konkurovať bohatým a stredným roľníkom, ktorí na svojich statkoch začali s mechanizáciou a používaním parných pluhov, kultivátorov, či sejačiek.[1] Čiastočným riešením bolo cestovanie na Dolnú zem na sezónne práce, ktoré poskytovali zamestnanie stavebným robotníkom, ako napríklad výstavba Budapešti, či námezdným pracovníkom v poľnohospodárstve. No emigrácia do zahraničia, predovšetkým do USA, kde vysoký stupeň mechanizácie v továrňach umožňoval uplatnenie aj menej kvalifikovaných pracovných síl, zvíťazila. Vo väčšine prípadov prichádzali do veľkej neistoty, do nepoznaného, naplnení hlbokou nádejou a vierou na zlepšenie nielen svojej situácie, ale v mnohých prípadoch na zabezpečenie celej rodiny.

Najzaujímavejšou postavou z radov priekopníkov v Amerike je nesporne Daniel Šustek (1846 – 1927). Tento pôvodne remeselník, pochádzajúci zo Slovenskej Ľupče, sa stal známym publicistom, ktorý posielal svoje príspevky na Slovensko, najmä do Národných novín a do časopisu Obzor. Opisoval nielen americký život, ale aj svoje zaujímavosti z ciest po Ázii, Afrike, Perzii, Palestíne a viacerých európskych krajinách. [2]
Celkovo sa v rokoch 1800 – 1914 vysťahovalo z Európy do Spojených štátov severoamerických 32 miliónov ľudí. Súviselo to aj s víťazstvom priemyselných a podnikateľských skupín Severu nad poľnohospodársky zaostalejším Juhom. Medzi národmi Uhorska bola slovenská reemigrácia najväčšia. V priebehu rokov 1869 – 1910 sa tak do USA vysťahovalo takmer pol milióna Slovákov, čo pri celkovom počte obyvateľov Slovenska okolo 2,48 miliónov nebolo zanedbateľné množstvo. Najväčšiu intenzitu dosiahlo vysťahovalectvo v rokoch 1900 až 1914. Väčšina vysťahovalcov sa, napriek tomu, že pochádzali z roľníckeho prostredia, uplatnila v priemyselnej zóne Pensylvánie, predovšetkým v baniach a oceliarňach, významný počet sa zamestnal v drevárskych podnikoch v Kanade. Slovenskí vysťahovalci našli v USA prostredie, ktoré malo ďaleko demokratickejší spoločensko-politický systém, aký bol v Uhorsku.[3]
Skupiny, ktoré emigrovali, boli rôzne, na začiatku to boli muži a chlapci, ktorí sa prví rozhodli prísť do Ameriky. Väčšina z nich mala malé alebo žiadne formálne vzdelanie a prišli so svojou dobrou vôľou, ich prirodzeným talentom a fyzickou silou ako ich hlavnými aktívami. Neskoršie vlny priniesli nielen mužov a chlapcov, ale aj vydaté ženy a mladšie dievčatá. Mnohí, ktorí prišli po roku 1920, mali dobré vzdelanie. Tí, ktorí prišli v posledných vlnách migrácie, boli vo všeobecnosti vybavení odbornou prípravou a akademickými kreditmi, titulmi, certifikáciou a skúsenosťami, ako aj nadčasovým pohľadom na život a svet. Americký úrad pre sčítanie ľudu zaznamenáva skutočnosť, že v rokoch 1899 až 1920 bolo v Spojených štátoch vyše 619 860 Slovákov. [4]

Život Slovákov v USA

Život Slovákov však v začiatkoch nebol ľahký, nefungoval tu kvalitný sociálny systém, a preto boli Slováci nútení zakladať si svojpomocné spolky, ktoré im mali za úlohu pomáhať v núdzi. Takéto spolky vznikali najprv pri cirkevných obciach a združovali vysťahovalcov v rámci obcí, mestských štvrtí, či dištriktov. Prvým doloženým spolkom tohto typu bol „Prvý uhorsko-slovenský v nemoci podporujúci spolok“, založený r. 1883 v New Yorku. Čoskoro existovalo v USA 277 takýchto spolkov, z nich až 148 sa ich nachádzalo v Pensylvánii. Okrem sociálnej pomoci mali spolky za úlohu vzdelávanie prisťahovalcov, predovšetkým ich oboznamovanie s anglickým jazykom a miestnym právnym systémom, no zároveň sa snažili v krajanoch zachovávať znalosť rodného jazyka, tradícií, obyčají a zvykov.[5]

Slováci v USA vydávali aj svoje noviny a časopisy a venovali sa publikačnej činnosti. Na prelome 19. a 20. storočia vychádzalo takmer 230 slovenských periodík. Vydávanie slovenskej tlače podporilo aj založenie Slovenskej tlačiarne v Clevelande. Medzi novinami boli významné Amerikánsko-slovenské noviny, ktoré vychádzali v rokoch 1886-1914, najpočetnejšie boli cirkevné noviny a časopisy, predovšetkým katolícke, napríklad Katolícky sokol.[6]

Známe mená

Slováci v Amerike dosiahli náramný úspech. Známym Slovákom, ktorý bol známy doma ale aj v Amerike a zároveň stál za vytvorením lepších podmienok pre Slovákov, bol Tomáš G. Masaryk. Spolu sedemnásťkrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu mieru, český parlament mu za jeho zásluhy udelil titul Prezident Osloboditeľ. Vyslúžil si aj prirovnanie k rockovej hviezde. Filozof, politik, štátnik, prvý prezident Československej republiky v rokoch 1918-1935 a zároveň jeden zo signatárov Pittsburskej dohody. Jeho činnosť v USA vyvrcholila vydaním Washingtonskej deklarácie v roku 1918.[7]
V oblasti umenia je to nepochybne Andy Warhol, popový umelec, známy svojimi maľbami polievok a iného moderného umenia, bol synom imigrantov, ktorí prišli do Spojených štátov zo Slovenska v roku 1913. V literatúre Thomas Bell, pôvodným menom Tomáš Belejčák, bol autorom šiestich románov, jeho najlepší a najznámejší román sa volá „Z tejto pece“ a živo zobrazuje život slovenských imigrantov, ich detí a vnúčat od prelomu storočia až po Veľkú hospodársku krízu 30. rokov.
Ďalším Slovákom bol Michael Strank, ktorý prišiel do USA v roku 1922, bol jedným zo šiestich mužov, ktorých zvečnila slávna fotografia vztýčenia americkej vlajky na vrchu Suribachi. Pamätník americkej námornej pechoty, ktorý sa nachádza v blízkosti Národného cintorína v Arlingtone, je založený na tejto fotografii. Rodáci boli úspešní aj vo vesmíre, napríklad astronaut Eugene Cernan, ktorý sa zúčastnil vesmírnych letov Gemini a misií Apollo-Saturn na Mesiac, práve jeho otec prišiel do Spojených štátov amerických z Kysúc. V oblasti športu sa uplatnila futbalová legenda George Blanda ale aj hokejista Stan Mikita, ktorý sa narodil na Slovensku.[8]
Dnes v Spojených štátoch žijú asi dva milióny ľudí slovenského pôvodu. Je veľmi pravdepodobné, že osoby slovenského pôvodu možno nájsť v každom z päťdesiatich štátov, pričom niektoré mestá a štáty majú väčšiu koncentráciu ako iné.[9]

ZDROJE:

[1]Kol. aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava 2000
[2] Kol. aut.: Dejiny Slovenska IV, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 1986
[3] V. Jurek, Začiatkom 20. storočia odišla do USA takmer tretina Slovákov. Za oceán migrovali v krojoch. Noviny.sk [online], [cit. 19.11.2022]. Dostupné na internete: <https://www.noviny.sk/slovensko/622558-zaciatkom-20-storocia-odisla-do-usa-takmer-tretina-slovakov-za-ocean-migrovali-v-krojoch>
[4] J.Čavojská, Od poslednej štvrtiny 19. storočia do roku 1968 sa z územia Slovenska vysťahovala tretina ľudí. Martin Javor zbiera ich príbehy. Plus7dni.pluska.sk [online], [cit. 19.11.2022]. Dostupné na internete: <https://plus7dni.pluska.sk/domov/narod-emigrantov-americky-men-robi-kazdy-dzen-kelo-zasporuje-kelo-prepije-tyzden>
[5] J.G.Alexander, Slovak americans Everyculture.com[online], [cit. 19.11.2022]. Dostupné na internete: <https://www.everyculture.com/multi/Pa-Sp/Slovak-Americans.html>
[6] Stasko, Joseph. Slovaks in the United States of America: Brief Sketches of Their History, National Heritage, and Activities. Cambridge, Ontario: Dobra Kniha, 1974.
[7] J.G.Alexander, Slovak Americans Everyculture.com[online], [cit. 19.11.2022]. Dostupné na internete: <https://www.everyculture.com/multi/Pa-Sp/Slovak-Americans.html>
[8] J.Kaliba, TGM v Americe Radiozurnal.rozhlas.cz [online], [cit. 19.11.2022].Dostupné na internete: <https://radiozurnal.rozhlas.cz/tgm-v-americe-7641705>
[9] H.Fedor, The Slovaks in America Loc.gov [online], [cit. 19.11.2022]. Dostupné na internete: <https://www.loc.gov/rr/european/imsk/slovakia.html>