Vojna v Kosove z pohľadu systému medzinárodného práva

Systém dodržiavania istých pravidiel v rámci medzištátnych vzťahov existuje v rôznych podobách už dlhšie obdobie. Spomenúť môžeme napríklad Vestfálsky mier, ktorého následkom bol do prostredia medzinárodných vzťahov zavedený úplne nový poriadok. Ten zaručoval možnosť existencie systému, poskytujúceho jednotlivým štátom možnosť suverénneho správania, napríklad aj v prípade náboženských otázok, čo do toho času nebolo zaužívanou normou.[1] Moderný systém medzinárodného práva je však prioritne spojený s obdobím nasledujúcim po druhej svetovej vojne, ktorá bola a dodnes je najväčším svetovým konfliktom v dejinách ľudstva. Systém bol navrhnutý tak, aby sa dokázali štáty dohodnúť prostredníctvom diplomatických riešení a neriešili vzájomné spory automaticky vojenskými riešeniami. Príznačným pre tento systém sa stali politické aliancie, ktoré delili vtedajší svet studenej vojny na východ a západ, s dvoma hegemónmi tej doby, Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom. Nástrojom riešení mala byť Organizácia spojených národov, avšak ani tá nezaručovala mierové riešenie konfliktov vždy. Príkladom môže byť vojna vo Vietname, ktorej účastníkom boli Spojené štáty alebo Sovietska invázia do Afganistanu. Napriek tomu ostávali sféry vplyvu relatívne nenarušené, ako dôsledok dohôd, vyplývajúcich z povojnového usporiadania sveta. Po páde Sovietskeho zväzu a železnej opony nastalo obdobie charakteristické istým vákuom. Spojené štáty stratili prirodzeného súpera, keďže novovzniknutá Ruská federácia sa ocitla v období rozmaru, spojeného s ekonomickou krízou a krízou politického zriadenia.[2]

Rozpad východného bloku nezapríčinil iba zmenu politických zriadení v štátoch, ktoré do tejto časti sveta počas studenej vojny patrili. Výsledkom boli vzniknuté národné tendencie, hlavne v bývalých štátoch Juhoslávie. Tu spadá aj konflikt, ktorí sme si zvolili, teda vojna v Kosove. V nej na jednej strane stáli kosovskí Albánci, a na druhej strane juhoslovanskí režim vedený srbským nacionalistom Slobodanom Miloševičom. Dlhodobé historické spory, ignorované bývalým komunistickým režimom naplno prepukli pod novým vedením Juhoslávie a spôsobili obrovské krviprelievanie. Z pohľadu medzinárodného práva je potrebné uviesť, že jeho najvýraznejším predstaviteľom boli z geopolitického hľadiska v tej dobe Spojené štáty a to kvôli absencii prítomnosti prirodzeného súpera. Prečo ním nebolo Rusko sme už spomínali a Čína ešte stále nepredstavovala veľmoc, za ktorú ju môžeme považovať dnes. Tento stav predstavoval možnosť pre Spojené štáty a západ presadzovať také riešenia, aby medzinárodné právo bolo ich základnou súčasťou. Napriek tomu pristúpil západ k odlišnému riešeniu situácie. Po tom čo označil Kosovskú oslobodeneckú armádu za teroristickú skupinu, napojenú na organizovaný zločin otočil, a začal kosovských Albáncov podporovať. Bolo tomu tak z dôvodu etnického čistenia Albáncov žijúcich v Kosove, ktoré vykonávali Srbi pod taktovkou spomínaného Miloševiča. Vojensky sa regulárnej juhoslovanskej armáde nemohli rovnať a to aj navzdory podpore zo strany rôznych iných teroristických skupín, pôsobiacich vo svete, ktoré Albáncov podporovali finančne aj vojensky. Podpora tak musela prejsť do aktívnej participácie západu vo vojne, čo sa naplno uskutočnilo počas náletov, realizovaných vojenskou alianciou NATO. Tú v najväčšej miere reprezentujú z vojenského hľadiska Spojené štáty americké a štáty Západnej Európy. V tom čase už síce boli naši susedia členmi organizácie, no vo väčšine podporovali bombardovanie rovnako ako Slovenská republika, ktorá povolila prelety lietadlám NATO nad svojim územím.[3] Čo je z nášho hľadiska kľúčové je, že k bombardovaniu Juhoslávie došlo bez mandátu Organizácie spojených národov. V histórii sa nejednalo o ojedinelú udalosť, keďže veľmoci častokrát porušovali medzinárodné právo. V tomto období, kedy bol západ absolútne dominujúcim aktérom svetového poriadku, charakteristického medzinárodným právom, bol tento krok nesprávnym z hľadiska budúcnosti.[4]

V prvom rade poskytli súčasným predstaviteľom Ruskej federácie zámienku, na ktorú sa môžu odvolávať vo svojich prejavoch, čo aj v súčasnosti robia. Aj napriek tomu, že to v žiadnom prípade neospravedlňuje činy, ktoré Rusko svojim rozhodnutím napadnúť suseda spôsobilo, jednalo sa zo strany západu o chybu. Poskytli totiž svojmu geopolitickému súperovi základný argument, ktorý síce pri hlbšej analýze nemá dostatočnú oporu, no ako sme mohli vidieť, rovnako na tom boli aj tie zo strany západu pri vojne v Kosove. Morálne hľadisko totiž nemohlo obstáť v prípade, že dochádzalo k podpore teroristickej organizácie a to aj napriek tomu, že Srbi preukázateľne Albáncov vraždili. Destabilizácia opory medzinárodného práva znamenala minimálne stupňovanie napätia, za ktoré bol západ v minulosti zodpovedný. Dnes je veľmi ťažké vyžadovať dodržiavanie medzinárodného práva, keď v minulosti bolo často prehliadané alebo porušované. To má za následok vznik konfliktov, niekedy podobných tomu na Ukrajine.


Zdroje:

[1] VALENT, J.: Vytúžený mier zvaný Vestfálsky. [online], [cit. 12/4/2024]. Dostupné na internete:
<https://historickarevue.sme.sk/c/22528775/vytuzeny-mier-zvany-vestfalsky.html>.
[2] Historical development. [online], [cit. 12/4/2024]. Dostupné na internete:
<https://www.britannica.com/topic/international-law/Historical-development>.

[3] TASR: Pred 20 rokmi sa začali nálety NATO na Miloševičovu Juhosláviu. [online], [cit. 12/4/2024]. Dostupné
na internete: <https://www.teraz.sk/zahranicie/pred-dvadsiatimi-rokmi-sa-zacali-nalet/385518-clanok.html>.
[4] LUTTICKE, M.: Missions without a UN mandate. [online], [cit. 12/4/2024]. Dostupné na internete:
<https://www.dw.com/en/un-mandates-and-military-intervention/a-17051993>.

Litva, jej politické strany a volebné trendy

Litva sa v súčasnosti dostáva do doby, kedy sa začína takzvane zvolebnievať. Podľa ich volebného zákona sa voľby konajú vždy druhú októbrovú nedeľu po zániku štvorročného mandátu poslancov, čo znamená, že tentokrát sa budú konať 13.10.2024.

Litovský parlament, Seimas, má kapacitu 141 mandátov, do ktorých sú jednotliví zástupcovia volení dvomi spôsobmi – väčšinovým volebným systémom, kde sa volí 71 zástupcov a pomerným volebným systémom v tradičnom spôsobe boja politických strán, kde je možné získať maximálne 70 mandátov.

V Litve je momentálne aktívnych 23 politických strán, z toho vo voľbách 2020 sa ich do parlamentu prebojovalo 10. Práve posledné parlamentné voľby sú dobrým odrazovým mostíkom na porovnanie politickej situácie a určení trendov pred nadchádzajúcimi voľbami.

V roku 2020 bola najdominantnejšia strana TS-LKD,[1] ktorá je klasickou stredo-pravou stranou s konzervatívnymi hodnotami, vyznačujúca sa nacionalizmom a podporou ekonomického rastu krajiny. V Seimase získali 50 mandátov. S ňou tvoria zaujímavú koalíciu dve liberálne strany, a to LRLS[2] a Laisvés. Obe strany sú silno ekonomicky liberálne a názorovo sa zhodujú v drvivej väčšine otázok, akými sú zníženia daní, nižšia regulácia štátu na trhu a aj menej zasahovaní do trhu a ekonomiky zo strany štátu. LRLS má v parlamente 13 zástupcov a Laisvés získalo 11 kresiel. Pri prechode do opozície sa stretávame s dominantnou stranou LVŽS[3] s 32 kreslami, ktorá ako napovedá jej názov sa zameriava na klimatickú a ekologickú politiku. Vo väčšine otázok by sme ju zaradili k stredo-ľavým stranám, avšak je možné badať výnimky pri otázkach silného nacionalizmu a preferovania tradičného životného štýlu, či podpore prísnejšej kontroly trestných činov. V opozícii sa nachádza aj LSDP,[4] čo je klasická stredo-ľavá strana so sociálnym cítením, podporou väčších zásahov do trhu a ekonomiky zo strany štátu, rovnako ako aj investíciami do verejných služieb. V parlamente má LSDP 13 kresiel, no a v tesnom závese je strana DP[5] s 10 kreslami, ktorej názov môže byť trochu zavádzajúci. Sú viac konzervatívne orientovaní, čo naznačuje striktnejšia imigračná politika a rovnako prevládajú anti – multikulturálne názory. Z tohto dôvodu stranu zaraďujeme na škále politického spektra od stredu napravo. Aj LLRA-KŠS[6] zastupuje svojich voličov v parlamente, a to 3 poslancami. Jedná sa o typickú kresťanskú konzervatívnu stranu s ľavicovými prvkami týkajúcimi sa predovšetkým redistribúcie bohatstva, podporou zásahov do ekonomiky, no z druhej strany sa hlásia k silnému nacionalizmu a tradičnému spôsobu života. Rovnako 3 mandáty má aj regionálna strana LRP,[7] ktorá vznikla odštiepením od sociálnych demokratov. Práve kvôli tomu aj ich radíme do stredo-ľavého spektra. Ich ústrednou témou je boj proti LGBT skupinám, voči ktorým zvolávajú protesty a demonštrácie. V parlamente figurujú aj dve strany iba s jednočlenným zastúpením, ktorými sú LŽP,[8] so zameraním na environmentálne témy a klimatickú zmenu, čo možno badať aj na súlade programov a smerovania strán LVŽS a LŽP. Fragmentom v parlamente so zastúpením jedného člena je aj liberálne orientovaná strana Liberalai, no a nakoniec, v parlamente sú aj štyria nezávislí kandidáti.[9]

Avšak s voľbami sa očakávajú na politickej scéne veľmi zaujímavé zmeny. Prvou z nich je práve strana LSDP, ktorá podľa súčasných politických trendov kraľuje politickým rebríčkom a udáva smer, kam sa bude Litva pomaly uberať. Časopis Politico zverejnil výsledky preferencií voličov na základe prieskumov, ktoré sú datované na 28.3.2024. Tam si práve LSDP s veľkým odskokom drží 1. Miesto s 24%. Na 2. mieste sa momentálne nachádza TS-LKD, ktorej sa odhaduje približne 13%. Po dvoch voľbách, kedy boli vo vláde, keď v roku 2016 získali 22,6% a v roku 25,7%, je zreteľne jasné, že ani sami voliči tejto strany podľa všetkého neboli spokojní s vládou strany, a tak sa oproti minulým voľbám budú musieť uspokojiť s takmer 13% stratou svojej voličskej základne. Strana s tretím najvyšším počtom získaných hlasov by bola LVŽS. Tá je momentálne tiež na ústupe v strate približne 6% a táto situácia by jej zabezpečila 23 mandátov, ak uspejú aj v jednomandátových obvodoch. Na politickej mape vystupuje aj nový subjekt, strana DSVL,[10] ktorej vznik sa datuje na rok 2022 a jej politika má zastávať sociálno-konzervatívne aspekty v socio-kultúrnych problémoch a profiluje sa ako stredo-ľavá strana v ekonomických otázkach. Aj keď strana vznikla len pred dvomi rokmi, väčšina politikov sú ľuďom známi, pretože došlo k odštiepeniu od strany LVŽS, ktorej gro teraz tvorí stranu DSVL. V prieskumoch sa objavuje približne s 10%, aj keď jej pozície niekedy vyskakujú až na 15%. Strana LRLS uzatvára prvú päticu s 9%, čo je mierny nárast oproti 7% z minulých volieb. Naopak strana Laisvés zaostáva za očakávaniami a so stratou takmer 3% ich môžeme zaradiť na 6. miesto so ziskom 6%. V prieskumoch si trochu šplhla strana LRP, ktorá za posledných 6 mesiacov osciluje medzi 3 až 6%, no a na základe parlamentného kvóra nám zoznam uzatvára strana DP, ktorej sa predpokladá približne 5%. Na hrane zvoliteľnosti do parlamentu sa momentálne pohybuje aj strana LT[11] pohybujúca sa v stredo-pravom spektre, no a o dotácie strany pri dosiahnutí aspoň 3% momentálne bojujú LCP[12] smerujúcou skôr k centrizmu a nacionalizmu, no ich orientácia sa veľmi ťažko zaraďuje na základe rozličností v niekoľkých otázkach, a preto by sme ju definovali ako stranu pretínajúcu celé politické spektrum. Poslednou relevantnou stranou v boji o posty do parlamentu a v súčasnosti, predovšetkým v boji o dotácie je LLRA-KŠS, ktorá za posledných 6 mesiacov fluktuuje na hranici 2-3%.[13]

Ak sa tieto trendy potvrdia a LSDP vyhrá voľby, je 11 možných koalícií, ktoré by mohli vytvoriť, avšak v momentálnej situácii aj na základe politického diania je veľmi ťažké určiť, ako by sa konkrétna koalícia formovala. Čo je však isté, na vytvorenie vlády potrebuje koalícia 71 hlasov, čo je minimálny počet mandátov na to, aby dosiahli v parlamente majoritu.

Podľa jednotlivých prieskumov je možné badať kopírovanie trendu väčšiny európskych krajín, kedy sa preferencie presúvajú do stredo-ľavého spektra, kde do popredia vystupuje najmä sociálne cítenie a sociálne zabezpečenie. Jedným z dôvodov rozhodnutí voličov môže byť ako pandémia COVID-u ako aj nepokoje, ktoré sa dnes vo svete odohrávajú.


Zdroje:

[1] Domovská Únia – Litovskí kresťanskí demokrati

[2] Liberálne hnutie Litovskej republiky

[3] Litovskí farmári a únia zelených

[4] Strana litovských sociálnych demokratov

[5] Strana práce

[6] Volebná akcia Poliakov v Litve – Aliancia kresťanských rodín

[7] Litovská regionálna strana

[8] Litovská strana zelených

[9] PolitPro. Lithuania: Parites`positions in comparison. 2024. [online]. Dostupné na internete: https://politpro.eu/en/lithuania/parties/comparison ; PolitpPro. Lithuania: Political parties at a glance. 2024. [online]. Dostupné na internete: https://politpro.eu/en/lithuania/parties

[10] Demokrati „pre Litvu“

[11] Strana slobody a spravodlivosti

[12] Únia ľudí a spravodlivosti

[13] https://www.politico.eu/europe-poll-of-polls/lithuania/

PolitpPro. Lithuania: Political parties at a glance. 2024. [online]. Dostupné na internete: https://politpro.eu/en/lithuania/parties

PolitPro. Lithuania: Parites`positions in comparison. 2024. [online]. Dostupné na internete: https://politpro.eu/en/lithuania/parties/comparison

Politico. Lithuania – National parliament voting intention. 2024. [online]. Dostupné na internete: https://www.politico.eu/europe-poll-of-polls/lithuania/

Erózia dôvery, sociálneho kapitálu a demokracie v slovenskom diskurze

Úvod do výziev dnešnej reality

Je nespochybniteľným faktom, že žijeme v turbulentných časoch poznačenými bezprecedentnými politickými, ekonomickými a spoločenskými krízami, geopolitickými tenziami a dynamickými dôsledkami rapídnej globalizácie a kapitalistického modelu novodobých liberálnych demokracií. Inými slovami táto dichotómia prehĺbila ekonomické nerovnosti, technologický pokrok prináša nové hrozby pre súkromie a individuálnu autonómiu a vzostup populizmu narušuje dôveru v demokratické inštitúcie.

Tieto faktory neustále v rôznych podobách a intenciách  zasahujú do sfér vplyvov nášho každodenného života. Agresívna mašinéria ruskej vojny proti Ukrajine, nehumánny konflikt medzi Izraelom a Palestínou, ekonomická, hospodárska a energetická kríza, neutíchajúce výzvy migračnej krízy, vzostup hrozieb umelej inteligencie a nespočetného množstva revolučných technologických vymožeností, doznievajúce dopady globálnej pandémie COVID-19, nepredvídateľné výzvy klimatickej krízy, potencionálne trenice na geopolitickej šachovnici, prerozdelenie mocenských vplyvov v kontexte novodobého usporiadania v sfére medzinárodných vzťahov, vzostup extrémizmu, autoritárskych tendencií a vplyvov reakcionárskeho populizmu a zarážajúci stav politickej a sociálnej atmosféry, ktorá sa utápa v extrémnej politickej polarizácii, fragmentácii, dehumanizácii a kríze duševných a medziľudských vzťahov. Tieto prekrývajúce elementy sú len delikátnym výberom z extenzívneho a potencionálne nevyčerpateľného listu turbulencií dnešnej žitej reality kde nájdenie rovnováhy medzi individualitou a potrebou sociálnej súdržnosti zostáva neustálym bojom a kardinálnym osudom.     

Tieto razantné udalosti ovplyvňujú dianie vo svete, prinášajú veľkú smršť neistoty a otázok, no v prvom rade ovplyvňujú istý ideál a usporiadanie hodnotových sfér demokratických spoločností. Slovenská republika v kontexte týchto globálnych a univerzálnych kríz nie je žiadnou výnimkou. Avšak, v rámci obsahovej štruktúry tohto článku musíme mať predovšetkým na zreteli reflexiu vnútorného statusu quo Slovenska, ktorý k týmto krízam dlhodobo prináša ďalšiu vrstvu rozporov, či už na hodnotovej, politickej, ekonomickej, alebo spoločenskej úrovni. 

Erózia dôvery

V rámci týchto úvah, sú hodnotové elementy fundamentálnych demokratických princípov založených na garancii občianskych slobôd, spravodlivosti, tolerancie a dôvery medzi občanmi, značne ovplyvnené už spomínanými fenoménmi. Na tomto mieste je dôvera navyše jedným zo základných pilierov našich demokratických režimov a konceptu sociálneho kapitálu. Práve spomenutá dôvera bude v tejto práci dôležitý element, cez ktorý je možné determinovať a skúmať úroveň sociálneho kapitálu. Pre účel tejto práce môžeme považovať tieto koncepty za identické v ich nevyhnutnom zmysle pre demokratickú spoločnosť. 

Podľa úvah mnohých teoretikov je dôvera jedným z fundamentálnych elementov spolupráce medzi jednotlivcami a kolektívneho blahobytu, zároveň vyššia miera dôvery sa vyznačuje vyššou životnou spokojnosťou, občianskou participáciou, sociálno-ekonomickou prosperitou a lepším riadením demokratických inštitúcii a verejných záležitostí. [1] [2] [3] 

Zároveň dôvera a jej základné typológie spoločenskej a inštitucionálnej dôvery tvoria základ konceptu sociálneho kapitálu, ktorý označuje sociálne prepojenia a kolektívne hodnoty, ktoré podporujú reciprocitu, dôveru a spoluprácu v spoločnosti.[4] Koncept sociálneho kapitálu a faktor dôvery zostáva v spoločenskom živote v dôsledku súčasných okolností ako veľká téma, keďže oba tieto spoločenské konštrukty predstavujú nevyhnutný prvok súdržnosti, blahobytu, stability demokratickej vlády a rôznych hodnôt a noriem v rámci spoločností. 

Každopádne podľa najnovších pozorovaní z dielne Edelman Trust Barometer poukazuje na deficit globálneho indexu dôvery z roku 2024 s výsledkom, ktorý predstavuje pošramotený obraz dôvery a zároveň historické minimum reflektujúce paradoxnú spoločenskú situáciu kde vidíme na jednej strane éru prosperity, ale na druhej strane hrozí, že problémy s dôverou prehĺbia spoločenskú nestabilitu a povedú k politickej polarizácii, ktoré zanechajú ďalekosiahle dôsledky.[5] Je dôležité povedať, že pokles dôvery nie je v jednotlivých regiónoch sveta jednotne rozložený, no zdá sa aj z mnohých iných pozorovaní, že ide o negatívny a zhoršujúci sa globálny trend.

Diskurz ohľadom dôvery a sociálneho kapitálu na Slovensku

Pre kontext tohto článku je nosné sústrediť sa na prostredie Slovenska kde existuje domnienka, že v krajine chýba primeraná úroveň dôvery a je možné usúdiť, že slovenská spoločnosť sa nachádza v  pretrvávajúcom diskurze nedôverčivej krajiny, alebo krajiny s prebiehajúcou krízou dôvery,[6] v súvislostiach vplyvov rôznych spoločenských transformácii a kríz. Je podstatné zdôrazniť, že v aktuálnej slovenskej akademickej sfére a spoločenskom diskurze absentujú relevantné a dlhodobé poznatky ohľadom dôvery,  sociálneho kapitálu a jeho význame pre spoločnosť, ktorý je nenahraditeľný v mnohých oblastiach. 

Každopádne v súvislostiach prebiehajúcich kríz a výziev posledných rokov, akými bola napríklad globálna pandémia ochorenia COVID-19, môžeme vidieť istý vzostup akademických a odborných štúdii aj v kontexte Slovenska, ktoré sa snažili do istej miery vykresliť aktuálnu situáciu ohľadom týchto dôležitých konceptov.[7] [8] Závery týchto štúdii nám môžu napovedať, že v rámci spoločenskej dôvery pozorujeme viacero trendov najmä v intenciách dlhodobo pretrvávajúcich nízkych hodnotách v rámci spoločenskej dôvery, ktorá ostala aj v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19 veľmi nízka čo nám môže evokovať aj nízku mieru sociálneho kapitálu. S týmto súvisia najmä výsledky inštitucionálnej dôvery, ktoré poukázali na podstatne nízke čísla dôvery v kľúčové inštitúcie ústavného systému čo súvisí s kontextom mocenského systému a kontinuálnou politickou nestabilitou, systémovou korupciou, a taktiež politickou a spoločenskou polarizáciou. Každopádne kľúčové je spomenúť časový rámec pandémie ochorenia COVID-19, ktorý tieto problémy ešte väčšmi prehĺbil a podlomil dôveru v kľúčové inštitúcie (vláda, parlament) a elity (premiér, prezidentka) na najnižšie pozorované hodnoty za posledné roky. 

Výsledky takýchto pozorovaní jednoznačne poukazujú na to, že takéto negatívne ukazovatele našu spoločnosť jednoznačne ohromili v rozmeroch rozvratu politickej situácie a excesov najvyšších autorít, ktoré prispeli k vyššej miere nedôvery, polarizácie, utiekaniu sa k šíreniu nepravdivým informáciám a napokon, k najväčšej kríze, ktorú naša spoločnosť v nedohľadnom čase zažila. Tieto udalosti taktiež môžeme reflektovať na dynamiku politického vývoja, ktorý viedol k rozpadu vládnej štruktúry a predčasným voľbám. To svedčí o tom, že stabilné vládnutie vyžaduje elementárnu úroveň vzťahov a dôvery, a ak chýba hrozí rozkol a napokon rozvrat. 

Je viac než relevantné domnievať sa, že tieto mnohonásobné dopady budú ešte dlho zanechávať citeľné dôsledky na ľudských životoch a spoločenskej štruktúre, ktorých zmiernenie je v súvislosti s preukázanou a signifikantne nízkou mierou dôvery a sociálneho kapitálu v nedohľadne. Naštrbené hodnoty v zmysle inštitucionálnej alebo medziľudskej dôvery, čiže v tomto kontexte indikátorov sociálneho kapitálu, pretrvávali pred pandémiou ochorenia COVID-19 a počas nej zažili pokles z dôvodu jej nezvratných dopadov. Tieto súvislosti stáli za zrodom aktuálnej atmosféry kde vidíme ohromenú a polarizovanú spoločnosť, nárast extrémistických postojov, populizmu, odklonu od liberálno- demokratických hodnôt, a tápanie v hľadaní vlastnej identity v čoraz turbulentnejšom sociálnom a politickom kontexte. To všetko je poznačené aj mierou dôvery a sociálneho kapitálu, ktorá ostáva ešte nižšia a zanecháva rany na našej spoločnosti, ktorých dôsledky ešte nemôžeme ani len do plnej miery odhadnúť.

V každom prípade tieto výsledky odzrkadľovali najmä dopady globálnej pandémie ochorenia COVID-19, no ako bolo spomenuté v úvode tohto článku svet a slovenská spoločnosť stojí na križovatke nových bezprecedentných kríz, ktoré môžu svojimi vplyvmi túto už beztak naštrbenú situáciu rapídne transformovať. 

Aktuálna situácia a výzvy ohľadom demokracie 

Z predošlých zistení je na mieste povedať, že slovenská spoločnosť bezpochyby potvrdzuje spomínaný a nelichotivý naratív nedôverčivej krajiny. Čo je ale v poslednom čase omnoho horšie, je vykreslenie situácie ohľadom aktuálnej spoločenského a politického diania odzrkadľujúceho stav fundamentálnych demokratických ideálov, ktoré idú ruka v ruke s princípmi dôvery a sociálneho kapitálu. Tu musíme spomenúť, že dôvera, rovnako ako sociálny kapitál, vnáša rôznorodé individuálne a kolektívne benefity do našich spoločností. V tomto zmysle môžeme interpretovať aj K. Newtona,[9] ktorý apeluje na dôveru ako na hlavnú zložku sociálneho kapitálu, ktorý je nevyhnutnou predispozíciou sociálnej integrácie, ekonomickej účinnosti, prosperity a stability demokratických spoločností. Život bez hodnôt týchto konceptov, alebo v ich absencii by  bol neznášanlivý a s najväčšou pravdepodobnosťou nemožný. Napokon vďaka týmto konceptom môžeme naplno využívať silu slobody, dobrej vôle, inteligencie, sociálnej integrácie, harmónie a spolupráce ,ktoré uľahčujú a definujú život a hodnoty demokratickej spoločnosti,[10] ktoré zároveň reflektujú aj tradíciu a hodnotové rámce humanizmu. Preto je relevantné usúdiť, že dôvera je rovnako ako demokracia cennou hodnotou, ktoré možno považovať za istý spoločenský benefit. 

Každopádne týmto smerujeme k úvodu v ktorom bolo naznačené, že takýto spoločenský benefit v zmysle demokratickej spoločnosti naplnenej hodnotami dôvery a sociálneho kapitálu sa na globálnej úrovni rozpadáva a čelí mnohým prekážkam. Takéto postoje reflektuje aj napríklad mimovládna organizácia GLOBSEC[11] ktorá rámcuje obavy, alebo skôr výzvy, ktoré svojou podstatou podnecujú najmä rozmery neutíchajúcej ruskej agresie a vnútropolitické boje, ktoré prispievajú k nízkej úrovni dôvery vo verejné inštitúcie, a zároveň je veľkou prekážkou silná náklonnosť k manipulatívnym postojom, ktoré podkopávajú demokraciu, odolnosť spoločnosti a sociálnu súdržnosť čo podnecuje zraniteľnosť voči hospodárskym, politickým a sociálnym zmätkom.

Ak sa ale znova raz zameriame na slovenskú spoločnosť, tieto obavy a trendy odzrkadľujú politické a sociálne dianie posledných mesiacov, ktoré zdá sa spomínaná globálna pandémia ochorenia COVID-19 a jej dôsledky do istej miery naštartovali do nelichotivých rozmerov. 

Podľa najnovších zistení ohľadom stavu demokracie a právneho štátu na Slovensku pozorujeme stagnáciu progresu v kontexte súdneho systému, protikorupčných rámcov a dokonca nebadáme žiaden pokrok v oblastiach mediálneho prostredia s čím súvisí aj obava o slobodu prejavu a dostupnosť informácií, ďalšou oblasťou je súvislosť s kontrolou a deľbou moci kde vidíme tendencie skôr moc uzurpovať, a napokon vidíme regres rámca podporujúceho občiansku spoločnosť a systémové ohrozenie otázky ľudských práv, napríklad v kontexte démonizácie LGBTI skupín.[12] Táto súhra jednoznačne vytvára rámec, ktorý ohrozuje fundamentálne elementy demokracie na Slovensku. K týmto elementom musíme zaradiť aj ďalšie vývojové trendy, ktoré znova poukazujú na negatívne konotácie. Jedná sa najmä o nestabilnú správu vecí verejných, ktorá odzrkadľuje najmä už spomínaný pád vlády a najmä bezprecedentné podkopávanie transatlantických väzieb Slovenska a spomínaných elementov demokracie čo graduále prispelo k nízkej dôvere vo verejné inštitúcie a negatívne vnímanému poklesu podpory pre Ukrajinu a podpory členstva v štruktúrach Európskej únie (EÚ) a Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) s čím súvisia škodlivé dezinformačné naratívy v rôznych oblastiach a podobách, a nakoniec očividné odmietanie názorov, že liberálna demokracia je pre našu spoločnosť prospešná.[13]

V podobnom duchu môžeme interpretovať aj výsledky nedávneho Eurobarometra[14] z jesene 2023 v ktorom je vidieť, že o niečo viac ako polovica Slovákov je nespokojná s tým, ako u nás funguje demokracia, čo odráža už mnohokrát spomínané problémy vojny proti Ukrajine, vývoj na geopolitickej úrovni, ,migračné sentimenty, ekonomický vývoj a politickú situáciu, ktoré podnecujú neistoty a podkopávajú aj spomínané hodnoty dôvery. Tieto dáta poukázali už aj na fakt, že Slovensko po predčasných parlamentných voľbách a úradníckej vláde, ktorým predchádzali spomínané politické,  spoločenské a globálne excesy má novú vládu. Paradoxne vývoj dôvery vo Vládu Slovenskej republiky kopíruje vývoj dôvery občanov v parlament, ktoré poukazujú na zlepšenie úrovne dôvery v tieto kľúčové inštitúcie,[15] no treba zohľadniť fakt, že takýto vývoj je podľa mnohých pozorovaní bežný a pri dynamike a neistote aktuálneho spoločenského, globálneho a vnútropolitického vývoja nemôžeme očakávať rapídne zlepšenie. Práve naopak tieto neustále objavujúce sa informácie len podporujú zvýšenú ohrozenosť demokracie, ktorú sme interpretovali skôr skrz nazeranie na spomínané štúdie a pozorovania ohľadom erózie dôvery vis a vis sociálneho kapitálu v našom spoločenskom priestore. 

Bohužiaľ pri našom ďalšom bádaní teórie a praxe sociálneho kapitálu a dôvery ako fundamentov dôvery narážame aj napriek už spomínaným negatívnym trendom na čoraz viac trecích línii s slovenskej spoločnosti. Narážame na ďalší aspekt, ktorý úzko súvisí s pozorovanými konceptmi. Na Slovensku môžeme vidieť podľa najnovších dát z dielne Sociologického ústavu Slovenskej Akadémie Vied (SAV),[16] že zhruba jedna štvrtina populácie je signifikantne ovplyvnená veriť dezinformáciám a ťažkým konšpiratívnym naratívom, najmä o stále kľúčových témach ako globálna pandémia COVID-19, vedecké fakty, sprisahania, konšpirácie ohľadom protizápadných sentimentov a kľúčové postoje ohľadom Ruska a agresie voči Ukrajine. Bohužiaľ z týchto pozorovaní môžeme vyčítať aj smutný fakt, že slovenskí respondenti ohľadom spomínaných konšpiračných teórii ukazujú najväčší podiel súhlasu so skupín krajín V4 (Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko).[17] To len podčiarkuje problém s inklináciou slovenskej spoločnosti veriť konšpiračným teóriám a klamstvám. S týmto faktom následne súvisí aj zistenie, že čítanie a spoliehanie sa na takéto zdroje médií vedie k znižovaniu dôvery v inštitúcie a podnecuje k polarizácii spoločnosti.[18] Tieto skutočnosti vedú až k zisteniam, že občania Slovenska najviac veria konšpiračným správam a dezinformáciám v európskom regióne; čo poukazuje na obrovský spoločenský problém a príčinu morálnych obáv o piliere demokratickej spoločnosti.[19]

V tomto bode je jedným z kritických ukazovateľov vzdelanie, mediálna a informačná gramotnosť, ktorá signifikantne zlepšuje kritické myslenie, tieto ukazovatele  bezprostredne súvisia s dôverou, stabilitou a odolnosťou demokratických spoločností a pomáhajú bojovať proti vyššie spomínaným škodlivým manipulatívnym naratívom a dezinformáciám.[20] Každopádne napríklad nedávne výsledky slovenských žiakov v medzinárodnom testovaní (PISA) poukazujú na funkčnú negramotnosť čo poukazuje na riziko manipulácie a vyššej tendencie inklinovať k dezinformáciám,[21] čo v konečnom dôsledku bezprecedentne ohrozuje samotné demokratické piliere a napokon aj dôveru a sociálny kapitál.

Každopádne musíme uznať, že za inklináciou k týmto negatívnym ukazovateľom je vždy komplexné prepojenie a súhra skúsenosti, sociálnej a ekonomickej klíme, politickoideologických preferencií, ako aj aktuálnym fenoménom a mimoriadnym krízovým situáciám v kontexte geopolitickej situácie a sfér vplyvov globalizovaného sveta, ktorých konkrétne dôsledky a trajektórie nemôžeme ani len zďaleka predvídať. 

Záver a orientácia na budúcnosť

Je nevyhnutnosťou konštatovať, že aktuálny vývoj ohľadom spojených nádob demokratických pilierov, dôvery a sociálneho kapitálu pozorujeme negatívne globálne trendy označované rôznymi naratívmi s negativistickým podtónom ako: erózia dôvery, kríza dôvery, národná tragédia, alebo spoločnosť nedôvery, ktoré indikujú ohrozenie politickej, sociálnej a ekonomickej štruktúry krajiny a taktiež dôležitosť praxe sociálneho kapitálu a dôvery. Tomuto vývoju sa podľa spomínaných ukazovateľov a pozorovaní nevyhla ani slovenská spoločenská štruktúra, ktorá sa aktuálne topí v naštrbenej súdržnosti a vzťahu k fundamentálnym demokratickým pilierom.  V každom prípade akokoľvek nazveme tento fenomén je očividné, že dôvera a sociálny kapitál klesá. Klesá medzi ľuďmi, medzi ľuďmi a ich vládami a radom spoločenských inštitúcií, v sférach médií, domácej politiky a napokon aj v najbližších komunitách.  

Na tomto mieste sa nejeden kritický hlas môže relevantne dožadovať odpovede na otázku,  či je možné z týchto negatívnych mantinelov komplexnosti dnešného spoločenského sveta vystúpiť. Aktuálne správy napríklad aj o stave duševného zdravia v slovenskej spoločnosti  odzrkadľujú jej stav a poukazujú na nespokojnosť, strach, obavy, inklináciu k nenávisti, pocitu bezmocnosti, nezáujmu, vulgarizácii a podriadeniu sa manipulácii.[22] Tieto ukazovatele  v kombinácii a súhre so škodlivými a komplexnými dopadmi sociálnych sietí a potencialitami novodobých technológii v podobe umelej inteligencie, osamelosti a sociálnej izolácie od komunít a spoločenských pilierov,[23] neposkytujú najlepšie vyhliadky do budúcna. Ak k tomu prirátame spomenuté faktory ohrozenia a rozvratu demokracie ilustrované v tomto článku musíme definitívne uznať, že naša spoločnosť sa nachádza v neistote, polarizácii, no najmä hlbokom úpadku sociálneho kapitálu, dôvery, erózie demokracie a medziľudských vzťahov. 

Každopádne je relevantné domnievať sa, že v mozaike aktuálnych spoločenských turbulencií bude nevyhnutným krokom v budúcnosti pokračovať v rozširovaní znalostí a skúmaniu týchto konceptov vo svetle rôznorodých fenoménov a výziev, ktoré jednoznačne poznačujú naše spoločnosti v rôznych smeroch, no práve vďaka budovaniu sociálneho kapitálu a dôvery môžu byť zmiernené. V tomto bode k záveru môžeme načrtnúť štúdiu, ktorá  vidí obnovu dôvery a sociálnej súdržnosti, čiže aj sociálneho kapitálu prijatím niekoľkých konkrétnych rámcov, ktoré by jednoznačne mohli pomôcť aj slovenskému kontextu vymaniť sa zo spleti spomenutých negatívnych a destabilizujúcich dôsledkov a obáv. Podľa Kristen M. Lord [24] by definovanie takýchto rámcov malo zahŕňať uistenie, že politické inštitúcie sú efektívne a užitočné pre spoločnosť s čím súvisí aj vidina lídrov, ktorí pracujú pre väčšie dobro, a nie na úkor seba, čím by sa posilnila a ukotvila zodpovednosť a transparentnosť procesov bez hrozby korupcie, nemenej dôležitá je implementácia občanov do riešenia komunitných a spoločenských problémov, s čím ide ruka v ruke posilnenie sociálneho začlenenia bez rizika diskriminácie, zaujatosti a ohrozenia fundamentálnych ľudských práv a pilierov demokracie.

Nakoniec rozvojom a podporou iniciatív, ktoré budujú dôveru môžeme vytvárať základné piliere, ktoré prispievajú k väčšej dôvere, no teória a prax dôvery a sociálneho kapitálu na Slovensku poukazuje, že vidina týchto mechanizmov pri aktuálnych výzvach bude nesmierne ťažkou prekážkou. 

Toto posolstvo môžeme považovať za signifikantne dôležité, pretože ak stratíme víziu a nádej obnovy demokratických ideálov, ľudskosti a udržania dôvery riskujeme, že naše spoločnosti budú čeliť ďalším a čoraz väčším krízam, kde bude absencia reciprocity, vzájomnej dôvery a sociálneho kapitálu narúšať a ohrozovať prosperitu, sociálnu harmóniu a napokon aj ľudské životy.


Zdroje:

[1] PUTNAM, R.: Bowling alone: America’s declining social capital. In :Journal of Democracy 6(1)/ 1995, s. 65-78.

[2] VAN DER MEER T. W. G., & ZMERLI, S. : The deeply rooted concern with political trust. In :ZMERLI, S., & VAN DER MEER, T.W.G. (eds.): Handbook on political trust. Edward Elgar Publishing, 2017, s. 1- 19.

[3] CASTIGLIONE, D., VAN DETH, J. W., WOLLEB, G. (eds.): The handbook of social capital. Oxford: Oxford University Press on Demand, 2008.

[4] PUTNAM, R.: Bowling alone: America’s declining social capital. In :Journal of Democracy 6(1)/ 1995, s. 65-78.

[5] EDELMAN.: 2024 Edelman Trust Barometer. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :<https://www.edelman.com/news-awards/2024-edelman-trust-barometer>

[6] GREŽO, M. (ed.): Kríza dôvery: Teória a výskum. Bratislava: IRIS-Vydavateľstvo a tlač s.r.o, 2020.

[7] Pozri napríklad: PETRUŠ, A.: Dopady pandémie COVID19 na sociálny kapitál a dôveru na Slovensku (bakalárska práca). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2023. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete:<https://opac.crzp.sk/fn=detailBiblioFormChildM1A1C0&sid=9CB04A0EB3E2DA9147988C0E204E&seo=CR ZP-detail-kniha>

[8] MRVA,M.: Dôvera alebo obavy? Súvislosti ochoty dodržiavať protipandemické opatrenia na Slovensku. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete:<https://www.sav.sk/journals/uploads/02101612MRVA_Dovera_alebo_obavy_Suvislosti_ochoty_dodrziavat_pro tipandemicke_opatrenia_na_Slovensku_1_2023.pdf>

[9] NEWTON, K.: Trust, social capital, civil society, and democracy. In : International political science review. 22(2)/ 2001, s. 201-214.

[10] WARREN, E.M.: What kinds of trust does a democracy need ? Trust from the perspective of democratic theory. In : ZMERLI, S., & VAN DER MEER, T.W.G. (eds.) : Handbook on political trust. Edward Elgar Publishing, 2017, s. 33-53.

[11] GLOBSEC.: GLOBSEC Trends 2023: United we (still) stand . [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete : <https://www.globsec.org/what-we-do/publications/globsec-trends-2023-united-we-still-stand>

[12] THE CIVIL LIBERTIES FOR EUROPEAN UNION (LIBERTIES).: Governments Shrug Off Democratic Oversight: EU Rule of Law Report By 37 NGOs. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :<https://dq4n3btxmr8c9.cloudfront.net/files/oj7hht/Liberties_Rule_Of_Law_Report_2024_FULL.pdf>

[13] GLOBSEC.: GLOBSEC Trends 2023: United we (still) stand . [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete : <https://www.globsec.org/what-we-do/publications/globsec-trends-2023-united-we-still-stand>

[14] EUROPEAN UNION.: Standard Eurobarometer 100 – Autumn 2023. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://europa.eu/eurobarometer/surveys/detail/3053>

[15] EUROPEAN UNION.: Standard Eurobarometer 100 – Autumn 2023. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://europa.eu/eurobarometer/surveys/detail/3053>

[16] SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED (SAV).: POMER PRIAZNIVCOV A ODPORCOV KONŠPIRÁCIÍ V SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :<https://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=11725>

[17] SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED (SAV).: PRÍVRŽENCI KONŠPIRÁCIÍ V KRAJINÁCH V4 NIE SÚ ROVNAKÍ, DÔLEŽITÚ ÚLOHU ZOHRÁVAJÚ POLITICKÉ PREFERENCIE. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete : <https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=11756>

[18] HAJDU,D., KLINGOVÁ, K.: Vnímanie demokracie a konšpirácií na Slovensku. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://www.globsec.org/publications/vnimanie-demokracie-a-konspiracii-naslovensku/>

[19] INSTITUTE FOR STRATEGIC DIALOGUE (ISD). : On Facebook, Content Denying Russian Atrocities in Bucha is More Popular than the Truth. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://www.isdglobal.org/digital_dispatches/on-facebook-content-denying-russian-atrocities-in-bucha-is-morepopular-than-the-truth/>

[20] 0 LORD,M,K., VOGT,K.: Strengthen Media Literacy to Win the Fight Against Misinformation. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :<https://ssir.org/articles/entry/strengthen_media_literacy_to_win_the_fight_against_misinformation>

[21] SME.: Slovenskí žiaci v medzinárodnom testovaní prepadli. Drucker označil výsledky za národnú tragédiu. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://domov.sme.sk/c/23252890/vysledky-slovenskychziakov-v-merani-pisa-2022-su-tragicke-vyhlasil-drucker.html>

[22] JÁNOŠOVÁ, S.: Slovensko – krásna krajina plná nešťastných ľudí (komentár). [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://komentare.sme.sk/c/23298613/slovensko-krasna-krajina-plna-nestastnych-ludikomentar.html>

[23] SHULSKY, A.: Budeme čoraz osamelejší ? In: Týždeň. 1. marec 2024, s. 26-27.

[24] LORD,M, K.: Six Ways to Repair Declining Social Trust. [online], [cit. 25/03/2024]. Dostupné na internete :< https://ssir.org/articles/entry/six_ways_to_repair_declining_social_trust#>

Ochrana utečencov na základe medzinárodného práva

Počas ľudskej histórie existovali skupiny ľudí, ktoré cestovali, aby našli „zelenšie pláne“ alebo unikli pred nebezpečenstvom. Tieto osoby neboli špecificky definované až do druhej svetovej vojny, ktorá vytvorila jednu z prvých novodobých utečeneckých kríz. Po skončení vojny bolo veľa ľudí vysídlených zo svojho domova a vyskytli sa na miestach, kde by si to ani nepredstavili. Nachádzanie príbuzných a rodín sa začalo pomaly. Neexistovali žiadne záruky, že sa hľadané osoby bezpečne nájdu alebo sa dostanú domov. Svetové spoločenstvo sa v polovici 20. storočia začalo venovať tejto téme. Prvým z krokov bola Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948, ktorá stanovila základné práva, ktoré by mala mať každá ľudská bytosť. Otázka utečencov nemala konkrétne riešenie až do Dohovoru o právnom statuse utečencov z roku 1951 a neskoršie upravená Protokolom z roku 1967. Tieto dohody medzi štátmi znamenali začiatok medzinárodného práva o utečencoch. Na základe Konvencie z roku 1951 začali vznikať aj iné regionálne dohovory o právach utečencov. 

Podľa Dohovoru z roku 1951 sa utečenec definuje ako jednotlivec, ktorý sa nachádza mimo vlastnej krajiny alebo obvyklého pobytu a ktorý sa nemôže alebo nechce vrátiť kvôli opodstatnenému strachu z prenasledovania, rasových,  náboženských, národnostných, politických dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine.[1]

Táto definícia ukazuje, že osoba potrebuje niekoľko kvalifikačných podmienok, aby mohla byť považovaná za utečenca. Prvou je prítomnosť mimo domovskej krajiny; po druhé  je to opodstatnený strach z prenasledovania (hrozba z ujmy nie je dostatočným dôvodom pri absencii diskriminačného prenasledovania); a tretia  neschopnosť ochrany vlastného štátu pred obávaným prenasledovaním . Pojem utečenec mal od začiatku za cieľ vylúčiť vnútorne vysídlené osoby, ekonomických migrantov, obete prírodných katastrof a osoby, ktoré utekajú pred násilným konfliktom, ale nepodliehajú prílišnej diskriminácii rovnajúcej sa prenasledovaniu. Utečenec nemá rovnaký význam ako žiadateľ o azyl. Vysoký komisár OSN pre utečencov opisuje žiadateľa o azyl ako niekoho, kto o sebe hovorí, že je utečenec, no jeho žiadosť ešte nebola definitívne vyhodnotená. Ak dôjde k masovému pohybu utečencov, zvyčajne v dôsledku konfliktu, dôvody na útek sú zrejmé a nie je kapacita na individuálne rozhovory, takéto skupiny sú často vyhlásené za utečencov „prima facie“ čo podľa práva znamená, že na prvý pohľad existuje dostatok dôkazov na podporu prípadu v akomkoľvek smere.[2]

Podľa Dohovoru z roku 1951 môžu byť niektorí jednotlivci vylúčení alebo môžu mať ukončovacie doložky o statuse utečenca. Článok 1D vylučuje osoby, ktoré v čase Dohovoru z roku 1951 už dostávali ochranu alebo pomoc od iného orgánu alebo agentúry OSN. Tento článok sa väčšinou vzťahoval na Kórejčanov, ktorí dostávali pomoc od Agentúry OSN pre obnovu Kórey (UNKRA) a Palestínčanov, ktorým sa venoval Úrad OSN pre Palestínskych Utečencov na Blízkom Východe (UNRWA). Aj napriek tomu ľudia palestínskeho pôvodu, ktorí žijú v oblastiach, kde pôsobí UNRWA, majú stále nárok na štatút utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 v odseku 143.

Okrem toho článok 1(F) vylučuje zo statusu utečenca jednotlivcov (I.), ktorí spáchali zločin proti mieru, vojnový zločin alebo zločin proti ľudskosti, ako je to definované v medzinárodnom práve vypracovaným s cieľom zabezpečiť jasnosť v pojmoch, (II.) spáchali závažný nepolitický trestný čin mimo krajiny útočišťa pred jeho prijatím do tejto krajiny ako utečenca, (III.) boli vinní zo skutkov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Spojených Národov. Podľa článku 1C Dohovoru z roku 1951 môžu utečenci stratiť svoje postavenie šiestimi ukončovacími doložkami, pričom prvé štyri sú zmenami situácie, ktorú jednotlivec urobil sám. Prvým (1) je dobrovoľné opätovné žiadanie národnej ochrany; (2) dobrovoľné opätovné získanie štátnej príslušnosti; (3) získanie nového občianstva; a (4) dobrovoľné opätovné usadenie sa v krajine, kde sa vyskytovala obava prenasledovania. Ďalšie dve doložky, článok 1C ods. 5 a 6, hovoria, že jednotlivec nemá nárok na štatút utečenca z dôvodu, že boli vykonané zmeny v krajine, kde bol predtým prenasledovaný, ale teraz už nie je. Existujú dve výnimočné príležitosti, pri ktorých je štatút utečenca zrušený. Je to buď vtedy, keď jednotlivec úmyselne skreslil alebo zatajil podstatné skutočnosti, aby získal štatút utečenca, alebo keď sa objavia nové dôkazy odhaľujúce, že jednotlivec by sa nemal kvalifikovať ako utečenec, napríklad preto, že ho bolo možné vylúčiť.[3]

Základom medzinárodného utečeneckého práva, ako už bolo spomenuté,  je Dohovor z roku 1951 o právnom postavení utečencov. Definuje pojem „utečenec“, stanovuje zásadu, že utečenci by nemali byť násilne vrátení na územie, známe ako aj zásade nevyhostenia, kde by boli ohrozené ich životy alebo sloboda, a stanovuje povinnosti utečencov a zodpovednosť štátov voči nim. Najhlavnejšie práva zahrnuté v Dohovore sú: sloboda pohybu, právo na slobodu a bezpečnosť jednotlivca a právo na rodinu.  Po druhej svetovej vojne bol Dohovor vypracovaný najmä pre vtedajšiu utečeneckú krízu. Dohovor bol spísaný na základe Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 a štyroch Ženevských dohovorov z roku 1949.

Definícia utečenca, ktorá bola napísaná v Dohovore z roku 1951, sa vzťahuje na osobu, ktorá sa stala utečencom v dôsledku udalostí, ktoré nastali pred 1. januárom 1951. Národy sa tiež museli rozhodnúť, či budú túto definíciu aplikovať len na udalosti, ktoré sa stali v Európe alebo aj v iných častiach sveta. Otázka utečencov v 50. a začiatkom 60. rokov ukázala, že rozsah dohovoru z roku 1951 nebol dostatočne široký a bolo potrebné ho rozšíriť. Na tento účel bol prijatý Protokol k dohovoru z roku 1967.

Protokol z roku 1967 bol nezávislým aktom, ktorý však nasledoval po dohovore z roku 1951. Protokol odstránil časové a geografické obmedzenia uvedené v dohovore. Podpísaním tohto protokolu väčšina štátov súhlasila s obsahom oboch dohôd, ktoré opätovne potvrdili, že obe zmluvy sú ústredným prvkom medzinárodného systému ochrany utečencov. Dohovor z roku 1951 a protokol z roku 1967 sa týkajú troch hlavných tém: (1) definícia utečenca spolu s ustanoveniami o zániku postavenia utečenca a vylúčení z neho; (2) právne postavenie (práva a povinnosti) utečencov v krajine ich azylu. To zahŕňa povinnosť utečencov rešpektovať zákony a predpisy krajiny azylu a ich práva v tejto krajine vrátane ochrany pred vrátením; a (3) záväzky štátov vrátane spolupráce s UNHCR pri výkone jeho funkcií a uľahčenia jeho povinnosti dohliadať na uplatňovanie dohovoru.[4] 

Hoci definícia Dohovoru z roku 1951 zostáva dominantná, regionálne zmluvy o ľudských právach ju upravili tak, aby reagovali na nové problémy vysídľovania, ktoré dohovor z roku 1951 nepokrýval.[5]

Príkladom je Dohovor Organizácie Africkej Jednoty (OAU) o špecifických aspektoch problémov utečencov v Afrike, regionálna zmluva prijatá v roku 1969, ktorá doplnila definíciu nachádzajúcu sa v Dohovore z roku 1951 s cieľom zahrnúť objektívnejší popis.[6]

Na základné ľudské práva sa pozeráme ako na niečo bežné a už dané. Vznik týchto práv bol možný vďaka mnohým rokom právnych dohovorov a legislatívnych zmien. Neskôr sa práva rozšírili na určité skupiny, ako sú utečenci. Aj keď bolo pre utečencov ustanovených mnoho medzinárodne uznávaných práv, stále existujú ľudia, ktorí ich vedia obísť. Robia to preto, aby mohli využívať tých v núdzi a tých, ktorí hľadajú lepší život. Na vyššej úrovni máme vlády niektorých krajín, ktoré tieto zákony nerešpektujú. Takejto situácii sme čelili a podľa mňa stále v Európe s čelíme, pokiaľ ide o utečencov. Riadiace orgány Európy budú musieť spolupracovať s inými krajinami, aj mimo EÚ, aby proces mohol byť oveľa plynulejší, transparentnejší a bezpečnejší.  


Zdroje:

[1] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Who we protect. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/refugees

[2] ZAMFIR Ionel. Refugee status under international law. European Parliamentary Research Service. In: europarl.europa.eu [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/ATAG/2015/569051/EPRS_ATA(2015)569051_EN.pdf

[3] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Convention and Protocol Relating to the Status of Refugees. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/media/convention-and-protocol-relating-status-refugees

[4] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR), A guide to international refugee protection and building state asylum systems, Handbook for Parliamentarians N° 27, 2017. In: refworld.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.refworld.org/reference/manuals/unhcr/2017/en/120593

[5] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Who we protect. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/refugees

[6] JASTRAM Kate, ACHIRON Marilyn, UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Refugee Protection: A Guide to International Refugee Law. In: refworld.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.refworld.org/pdfid/3cd6a8444.pdf

Sionistické hnutie ako základ štátu Izrael

Sionizmus a jeho počiatky

Sionizmus je stručne charakterizovaný ako národnopolitické hnutie, ktorého počiatočným cieľom bolo vytvorenie útočiska pre Židov. Po prvýkrát bol tento pojem použitý Nathanom Birnbaumom. Bol to autor a publicista, ktorý v roku 1883 založil spolu s ďalšími akademickú fraternitu Kadimah, ktorej prvými členmi boli najmä haličskí židovskí študenti, ktorí v tom čase študovali vo Viedni. Neskôr, v roku 1885, publikoval Selbstemanzipation, čo bolo židovské nacionálne periodikum. V tomto periodiku v roku 1893 ako prvý uviedol pojem sionizmus.[1]

Základ slova spočíva vo vrchu Sion v Jeruzaleme. Už v prorockých knihách malo spomínané označenie znamenať symbol židovského národa a jeho vlasti.[2] Tradícia hovorí, že práve sám Mesiáš zavedie Židov späť na vrch Sion. Avšak nábožensky založení sionisti verili, že až po tom, čo prídu do Izraela, príde aj Mesiáš, ktorý ich vyslobodí.[3]

Dejiny sionizmu majú svoje obdobia, od prehistórie sionizmu až po moderné myšlienky. Už v roku 720 mal v úmysle Serenus vytvoriť židovskú spoločnosť v Palestíne a hlásal jej dobytie. Naprieč 17. storočím dochádza k pokusom mystickým, cez modlitby. Ďalej, v 18. storočí, sa diali utopické projekty, napríklad keď sa Herman Móric chcel stať kráľom Židov v južnej Amerike. Z konca tohto storočia zachytávame snahy hnutia za opätovnú výstavbu židovskej vlasti medzi židmi. Bolo to v rokoch 1860-1880 a k propagátorom patril aj Cvi Kalischer. Z jeho iniciatívy bolo zvolané zhromaždenie dôležitých židovských predstaviteľov za účelom riešenia otázok týkajúcich sa kolonizácie Palestíny. 

Aj napriek snaženiu sa Kalischera, je považovaný za prvého sionistu v modernom slova zmysle Moses Hess, ktorý bol označovaný za predchodcu zakladateľa moderného hnutia sionizmu Teodora Herzla. Hess požadoval v svojich listoch vytvorenie židovskej komunity v Palestíne, ktorej pravidlá a etické normy majú vychádzať z Mojžišových kníh. Dával dôležité odkazy na politické riešenie tohoto problému, avšak toho času nebol pochopený. Myšlienky sionizmu a impulzy na zmenu prichádzali najprv z Ruska, kde sa diali pogromy voči Židom, kedy sa nakoniec museli vysťahovať do iných krajín sveta. V tomto dôsledku sa začali organizovať židovské mládeže, vytvárajúc organizácie. Na Západe sa taktiež presadzovali myšlienky návratu v podobe študentských spolkov, vydávali sa časopisy, periodiká. 

Spúšťačom sionizmu na Západe bol súdny proces s jediným Židom vo francúzskom generálnom štábe, kapitánom Alfrédom Dreyfusom z roku 1894, ktorý bol odsúdený z odovzdávania tajných dokumentov nemeckým úradom a udelili mu doživotný trest.[4] Táto situácia nastala po tom, čo francúzska kontrašpionážna služba zachytila rukou písanú správu. Písmo na základe nesprávnej analýzy pripísali práve rukopisu kapitána Dreyfusa. Aby toho nebolo málo, tak boli voči nemu ešte vykonštruované dva falošné dôkazy.[5]

Proces kapitána Dreyfusa mal veľmi silný vplyv na mladého Žida menom Teodor Herzl. Zaujímal sa o riešenie židovskej otázky, najskôr riešenie nachádzal v asimilácii Židov, potom dospel k záveru, že na vyriešenie problému je potrebné jedine vytvoriť židovskú spoločnosť a štát.[6] Jeho politickú víziu zhrnul v diele z roku 1896 Židovský štát. Rokoval s britskou vládou, žiadal o vyčlenenie časti územia v Palestíne, avšak neúspešne. Herzlovo dielo vzbudilo veľký záujem a s jeho darom diplomatickosti a rečníckosti bol postavený na čelo sionistického hnutia.[7]

Ideológia sionizmu

Ideológia sionizmu sa zakladala na presvedčení, že Židia sú národom v zvláštnej situácii, ktorá sa vôbec nedá porovnať so situáciou iných národov. Ich špecifické ťažkosti, problém zapojenia do života, asimilačný problém ale aj problém antisemitizmu dávajú značku sionizmu ako “židovská otázka”.

Riešenie, že by pretrvávala diaspóra, sionisti odmietajú a považujú to za polovičaté a neúspešné. Sionisti požadujú riešenie politicko-ekonomicky. Z toho plynú štyri základné princípy sionistickej ideológie:

  1. Princíp, že židovská otázka je otázkou národnou
  2. Negácia; židovská otázka nie je riešitelná v diaspóre.
  3. Ak si Židia nepomôžu navzájom, tak im nepomôže nikto. 
  4. Ich domovom je jedine Palestína.[8]

Dnešný sionizmus pochádza z dvoch zdrojov, a to novoveké európske osvietenstvo, ktorého dôsledkami sú národné hnutia 20. storočia a sú charakterizované heslami ako „sloboda“, „suverenita“, alebo aj „sebaurčenie“. Druhým zdrojom je židovská národná a náboženská tradícia so svojimi špecifickými orientáciami a etickými princípmi. Prvé učenie bolo práve motiváciou a stalo sa učením Teodora Herzla, druhé učenie môžeme nájsť v učení Achada Haama. Týchto dvoch predstaviteľov môžeme porovnať z hľadiska paradoxnej syntézy idealizmu a na základe ich praktického konania. Achad Haam bol židovský esejista a najvýznamnejším predstaviteľom duchovno-kultúrneho prúdu.[9]

Migrácie zvané Alija

„Aliyah“ je imigrácia Židov z diaspóry do zasľúbenej zeme, do zeme Izrael. Je to jednou z najzákladnejších zásad sionizmu, takisto definované ako „akt stúpania“ smerom k Jeruzalemu. Z veľkej časti židovskej histórie žila väčšina židov v diaspórach, to znamená v spoločenstvách, kde bola alija vždy iba národnou ašpiráciou, ktorá sa čiastočne naplnila až s rozvojom sionistického hnutia. 

Alija je takisto aj veľmi signifikantným kultúrnym konceptom židovstva. Je zakotvená v izraelskom zákone o návrate, ktorý priznáva každému Židovi a niektorým z vybraných Nežidov ( napríklad dieťa a vnuk Žida, manželský partner Žida atď.) zákonom stanovené právo na asistovanú imigráciu a usadenie sa v Izraeli, ako aj izraelské občianstvo. Niekto, kto vykonáva migráciu sa nazýva „oleh“  alebo „olah“. Mnohí nábožensky založení Židia vyznávajú aliju ako návrat do zasľúbenej zeme a považujú ju za splnenie Božieho zasľúbenia, ktoré dal potomkom hebrejských patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba.  V sionistickej histórii sú rôzne vlny alije, od prvej až po piatu, v rôznych rokoch. Od založenia štátu Izrael je riadením islamu v diaspóre poverená Izraelská židovská agentúra.[10]

Záver

Sionistické hnutie je a bolo veľmi kľúčovým bodom židovskej histórie. Mali veľký vplyv na formovanie osobností ľudí, kedže Židia boli z veľkej strany stále asimilačným národom. Avšak aj ich náboženstvo ich do veľkej miery ovplyvňovalo a častokrát sa odkláňalo od toho, čo si mysleli hlavní predstavitelia. Avšak sionistické hnutie sa do značnej miery nikdy nevzdalo. Ich ciele boli vysoké, no pomaly sa ich snažili splniť. Či už sme to mohli vidieť na výsledkoch kongresov alebo migráciách, snaha stále bola. Nuž, negatívna stránka bola tá, že mnoho z nich stratilo svoje ja, migrovalo z miesta na miesto a nemali stály domov. Je len veľmi ťažké povedať, či sa niekedy stopercentne naplní ich cieľ, no snaha neutícha. 


Zdroje:

[1] Nathan Birnbaum. [online]. Jewish virtual library. [cit. 11.04.2023] Dostupné z: https://www.jewishvirtuallibrary.org/nathan-birnbaum

[2] FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. ISBN 9788081140105. 

[3] COHN-SHERBOK, Dan. Judaismus: ilustrovaný průvodce : ucelená historie židovského náboženství a filozofie, tradic a praktik, bohatě ilustrovaná s více než 500 fotografiemi a obrázky. Brno: Jota, 2021. ISBN 9788075657794.

[4] FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. ISBN 9788081140105. 

[5] Theodor Herzl convert to zionism. . [online].[cit. 11.04.2023] Dostupné z: https://www.jstor.org/stable/4466575

[6] HERZL, Theodor. Židovský stát: pokus o moderní řešení židovské otázky. Praha: Academia, 2009. Europa. ISBN 9788020017123.

[7] HERZL, Theodor. Židovský stát: pokus o moderní řešení židovské otázky. Praha: Academia, 2009. Europa. ISBN 9788020017123.

[8] FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. ISBN 9788081140105. str. 192-193

[9] FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. ISBN 9788081140105. str. 192-193

[10] Migration to Israel [online].[cit. 11.04.2023] Dostupné z: https://www.jewishvirtuallibrary.org/immigration-to-israel

Stav ľudských práv po roku 2020

1. Čo sú ľudské práva 

Ľudské práva sú také práva, ktoré nás ochraňujú pred násilím a útlakom. Tieto práva nám umožňujú slobodne žiť,  slobodne sa vyjadrovať, vzdelávať sa, poznávať nové veci bez toho,  aby na nás boli vykonané neoprávnené zásahy.[1] 

V záujme toho aby sa tieto práva neporušovali sa štáty rozhodli, že tieto práva zakotvia vo svojich štátnych dokumentoch. Na Slovensku ich máme v Ústave Slovenskej republiky.[2] Sú základným pilierom demokratického štátu. Niektoré práva možno za určitých okolností obmedziť, ale nemôžu byť ľudské práva upreté nikomu, keďže sú neodňateľné.  

Skutočnosť, že nám prináležia tieto práva, neznamená, že môžeme robiť čokoľvek. Najlepšie vysvetlenie je to, že naše práva končia tam kde začínajú práva druhých. Taktiež naše práva môžu byť obmedzené v záujme ochrany práv a slobôd iných a v prospech blaha zvyšku spoločnosti. Takéto obmedzenie nastáva ak spáchame trestný čin a ako trest dostaneme väzenie. Existujú aj práva, ktoré nie je možné obmedziť nazývajú sa aj absolútne práva. Sú to napríklad zákaz a ochrana pred otroctvom, mučením alebo nútenou prácou. Tieto aktivity sú úplne zakázané.[3]

Ústava Slovenskej republiky hovorí o ľudských právach ako o  neodňateľných, nescudziteľných , nepremlčateľných a nezrušiteľných. Taktiež Ústava hovorí, že ,,Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Nikto nemôže byť pozbavený života.”[4]

Ľudské práva rozdeľujeme do troch generácií podľa zamerania na danú oblasť. V prvej generácií sú zahrnuté najzákladnejšie ľudské práva na život a osobnú slobodu.  Druhá kategória zahŕňa politické práva. V tretej generácií nájdeme práva hospodárske, sociálne a kultúrne.[5] Najvýznamnejší dokument, ktorý sa zaoberá ľudskými právami je Všeobecná deklarácia ľudských práv. Bola prijatá na zasadnutí III. Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov dňa 10. decembra 1948.[6]

2. Stav ľudských práv po roku 2020

V roku 2020 svet zasiahla pandémia Covid-19, ktorá výrazne ukázala už existujúce spoločenské nerovnosti ako na Slovensku,  tak aj vo svete.[7]

Dňa 2. apríla Amnesty International zverejnila dokument s názvom Európa na križovatke, v ktorom odporúčala štátom, aké kroky by mali podstúpiť v boji s pandémiou a naopak, ako by k tomu nemali pristupovať. Odporúčania zahŕňali aj práva na zdravotnú starostlivosť, práva na bývanie, práva na prístup k vode aj k hygienickým potrebám.[8]

Štáty bojovali proti pandémii 3 roky, no bližšie a ďalšie problémy, s ktorými najviac bojovali, si vysvetlíme v ďalších podkapitolách. 

V roku 2021 sa dostal do povedomia aj konflikt v Afganistane, ktorý obsadil Taliban.[9] Taktiež vypukol aj vojenský konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, presnejšie v roku 2022. Taktiež sa do povedomia dostal konflikt medzi Izraelom a Palestínou. V nasledujúcich kapitolách sa bližšie pozrieme na porušovanie ľudských práv od roku 2020. Spomínaná je aj pandémia Covid-19 ale aj vojnové konflikty.[10] 

2.1 Rasizmus a nezákonné zaobchádzanie s ľuďmi bez domova 

V protipandemických opatreniach sa policajné zložky pri výkone neprimerane zamerali najmä na etnické menšiny a marginálne skupiny. Tieto skupiny boli často vystavované diskriminačným kontrolám totožnosti, pokutám ale aj násiliu a hromadnej karanténe.[11]

Na Slovensku počas pandémie uzavreli 5 rómskych osád pod dozorom polície a armády. Odôvodnili to tým, že išlo o nevyhnutný krok v rámci prevencie šírenia vírusu Covid-19.  3.apríla začala Slovenská republika testovať na koronavírus aj rómske osady. Otázka ostáva otvorená či pri zavedení povinnej plošnej karantény nedošlo k zadržiavaniu osôb z hľadiska medzinárodného práva v oblasti ľudských práv, ktoré je neoprávnené za každých okolností aj vrátane výnimočného stavu.[12]

V jednej z piatich lokalít ostalo 100 ľudí izolovaných aj po ukončení povinnej karantény. Išlo o infikované osoby a ich blízke kontakty. Tieto osoby boli umiestené do obytných kontajnerov. Nebolo ale známe, či podmienky týchto miest spĺňali požiadavky Svetovej zdravotníckej organizácie.[13]

Známa je aj skutočnosť, že počas prvých dní povinnej karantény v rómskych lokalitách neboli obyvateľom poskytnuté žiadne základné informácie o podmienkach karantény.[14]

2.2 Násilie

Ženy a dievčatá čelili násiliu a diskriminácii. 26.5.2020 bola vydaná spoločná tlačová správa od organizácií Amnesty International, International Planned Parenthood Federation a Women’s Link Worldwide, že počas krízy Covid-19 ženy dievčatá čelili zvýšenému riziku násilia, rodovej nerovnosti a diskriminácii.[15] 

V roku 2020 bol vydaný dokument Sprievodca pre Európu: Ochrana práv žien a dievčat v čase pandémie COVID-19 a jej následkov prišiel so zoznamom opatrení, ktoré by mali vlády zaviesť v záujme ochrany práv žien, najmä tých, ktoré zažívajú pretrvávajúcu diskrimináciu. Pred pandémiou bola každá piata žena vystavená domácemu násiliu. Opatrenia povinnej izolácie vystavili ženy vysokému riziku domáceho a sexuálneho násilia a obmedzili prístup k potrebnej pomoci. Niektoré európske krajiny prijali opatrenia na ochranu a podporu žien, no tento systém sa ukázal ako nedostačujúci.   Miera domáceho násilia výrazne vzrástla počas pandémie. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie sa volania na tiesňové linky v mnohých krajinách zvýšili o 60%. Očakávalo sa, že následky zdravotnej krízy  budú mať vážny vplyv na život žien, ktoré pracujú v sektore starostlivosti alebo tie, ktoré už násilie a diskrimináciu zažívali. Potreby a práva žien bolo potrebné ochrániť aj počas krízy, preto bolo stredobodom opatrení aj ochrana žien.[16]

Ženy, ktoré čelili viacnásobnej diskriminácii vrátane migrantiek, Rómok, žiadateliek o azyl, transrodových žien, žien so zdravotným postihnutím čelili aj šikane zo strany štátu. Preto bolo nevyhnutné aby neboli narušené práva žien pri zvýšených policajných právomociach. Aj na Slovensku bol zaznamenaný väčší počet hlásení domáceho násilia alebo rodovej diskriminácie. Napriek tomu sa nenaskytli žiadne opatrenia zo strany štátu, ktoré by riešili tento problém.[17] 

2.3 Diskriminácia žien

Správa Amnesty International a Medzinárodnej komisie právnikov je dôležitým dokumentom, ktorý poukazuje na vážne porušovanie ľudských práv žien a dievčat v Afganistane Talibanom. Ich závery naznačujú, že činy ako svojvoľné zadržiavanie, väznenie, násilné zmiznutia, mučenie a obmedzovanie práv môžu byť považované za zločiny proti ľudskosti podľa medzinárodného práva. Tieto zistenia sú dôležité pre medzinárodné spoločenstvo, pretože poukazujú na potrebu vyšetrovania a možného postihu zodpovedných osôb za tieto závažné porušenia ľudských práv. Vykonávanie takýchto činov je v rozpore s medzinárodnými dohovormi a normami týkajúcimi sa ľudských práv. Je dôležité, aby medzinárodné spoločenstvo a organizácie zamerané na ľudské práva spolupracovali na zabezpečení dôkladného vyšetrovania týchto zločinov a aby sa podnikli opatrenia na ochranu práv a dôstojnosti žien a dievčat v Afganistane.[18]

Návrat Talibanu v Afganistane k moci obmedzuje práva žien. Zakazujú ženám pracovať vo verejnom sektore, obmedzujú prístup k vzdelaniu a základným právam a prísne obmedzujú ich slobodu pohybu. Sú v rozpore s medzinárodnými dohovormi a zmluvami ktoré Afganistan podpísal. Je dôležite, aby medzinárodné spoločenstvo a organizácie, ktoré sa zaoberajú ľudskými právami, vyvíjali tlak na Taliban, aby dodržiaval tieto medzinárodné dohovory a zabezpečil práva žien a dievčat v Afganistane. Monitorovanie a verejná osveta týchto porušení môže vyvolať tlak na Taliban a viesť k lepšiemu zachovávaniu práv žien v krajine. Taliban zatýka ženy za ich účasť na pokojných demonštráciách ale ak vyjadria nesúhlas s diskrimináciou. Používajú na to násilie, mučenie a zle zaobchádzanie. Takéto správanie je hrubým porušovaním ľudských práv na slobodu a prejavu.[19]


Zdroje:

[1] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[2] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[3] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[4] Ústava Slovenskej republiky. In: . 2023, s. 119

[5] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[6] [3] POLLMANN, Arnd a Georg LOHMANN, ed. Ľudské práva. Bratislava: Kalligram, 2017. ISBN 978-80-8101-960-9.

[7] AMNESTY INTERNATIONAL. Stav ľudských práv v roku 2020. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/stav-ludskych-prav-v-roku-2020/

[8] AMNESTY INTERNATIONAL. Stav ľudských práv v roku 2020. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/stav-ludskych-prav-v-roku-2020/

[9] AMNESTY INTERNATIONAL. Stav ľudských práv v roku 2020. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/stav-ludskych-prav-v-roku-2020/

[10] AMNESTY INTERNATIONAL. Stav ľudských práv v roku 2020. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/stav-ludskych-prav-v-roku-2020/

[11] AMNESTY INTERNATIONAL. Protipandemické opatrenia v Európe odhalili rasové predsudky v policajných štruktúrach a diskrimináciu. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/protipandemicke-karantenne-opatrenia-odhalili-rasove-predsudky-a-diskriminaciu/

[12] AMNESTY INTERNATIONAL. Protipandemické opatrenia v Európe odhalili rasové predsudky v policajných štruktúrach a diskrimináciu. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/protipandemicke-karantenne-opatrenia-odhalili-rasove-predsudky-a-diskriminaciu/

[13] AMNESTY INTERNATIONAL. Protipandemické opatrenia v Európe odhalili rasové predsudky v policajných štruktúrach a diskrimináciu. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/protipandemicke-karantenne-opatrenia-odhalili-rasove-predsudky-a-diskriminaciu/

[14] AMNESTY INTERNATIONAL. Protipandemické opatrenia v Európe odhalili rasové predsudky v policajných štruktúrach a diskrimináciu. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/protipandemicke-karantenne-opatrenia-odhalili-rasove-predsudky-a-diskriminaciu/

[15] AMNESTY INTERNATIONAL. Milióny žien a dievčat čelia v dôsledku pandémie COVID-19 zvyšujúcej sa neistote, násiliu a riziku ďalšej diskriminácie. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/miliony-zien-a-dievcat-celia-v-dosledku-pandemie-covid-19-zvysujucej-sa-neistote-nasiliu-a-riziku-dalsej-diskriminacie/

[16] AMNESTY INTERNATIONAL. Milióny žien a dievčat čelia v dôsledku pandémie COVID-19 zvyšujúcej sa neistote, násiliu a riziku ďalšej diskriminácie. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/miliony-zien-a-dievcat-celia-v-dosledku-pandemie-covid-19-zvysujucej-sa-neistote-nasiliu-a-riziku-dalsej-diskriminacie/

[17] AMNESTY INTERNATIONAL. Milióny žien a dievčat čelia v dôsledku pandémie COVID-19 zvyšujúcej sa neistote, násiliu a riziku ďalšej diskriminácie. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2020, 2020 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/miliony-zien-a-dievcat-celia-v-dosledku-pandemie-covid-19-zvysujucej-sa-neistote-nasiliu-a-riziku-dalsej-diskriminacie/

[18] AMNESTY INTERNATIONAL. Zaobchádzanie so ženami v Afganistane by malo medzinárodné spoločenstvo vyšetrovať ako zločin proti ľudskosti. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2023, 2023 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/zaobchadzanie-so-zenami-v-afganistane-by-podla-amnesty-malo-byt-vysetrovane-ako-zlocin-proti-ludskosti/

[19] AMNESTY INTERNATIONAL. Zaobchádzanie so ženami v Afganistane by malo medzinárodné spoločenstvo vyšetrovať ako zločin proti ľudskosti. AMNESTY INTERNATIONAL. Amnesty International [online]. 2023, 2023 [cit. 2023-12-30]. Dostupné z: https://www.amnesty.sk/zaobchadzanie-so-zenami-v-afganistane-by-podla-amnesty-malo-byt-vysetrovane-ako-zlocin-proti-ludskosti/

Jankuv, J. Medzinárodnoprávne a európske mechanizmy ochrany ľudských práv. Bratislava: Iura edition, 2006. ISBN ISBN 80-8078-096-X.

Lalinská, B. ĽUDSKÉ PRÁVA V 21. STOROČÍ. Dubnica nad Váhom, 2012. Bakalárska práca. Dubnický technologický inštitút v Dubnici nad Váhom.

Ústava Slovenskej republiky. In: . 2023, s. 119. ISSN 978-80-8162-256-4.

Diplomatické misie minulosť a súčasnosť

Diplomatické misie sú kľúčovým nástrojom v medzinárodných vzťahoch, umožňujúci štátom udržiavať dialóg a spolupracovať v prospech svojich záujmov. Diplomatické misie, ako špecifický typ stálych diplomatických orgánov štátu, pôsobiacich v zahraničí, môžu v súčasnosti plniť viacero dôležitých diplomatických úloh – od politického spravodajstva zahŕňajúceho kontinuálne sledovanie a analyzovanie politickej situácie v prijímajúcom štáte, cez sprostredkovanie obchodných a investičných kontraktov medzi podnikateľskými subjektmi z vysielajúceho a prijímajúceho štátu, až po vysvetľovanie a obhajovanie politík vlády svojho vysielajúceho štátu pred verejnosťou v prijímajúcom štáte. Plnenie týchto diplomatických úloh je však niekedy potrebné zabezpečiť aj vo vzťahoch medzi takými  štátmi, ktoré z politických dôvodov nemajú medzi sebou diplomatické styky, a z toho dôvodu si nemôžu navzájom akreditovať diplomatické misie. V takýchto situáciách štáty často zvyknú na zabezpečenie plnenia rôznych diplomatických funkcií využívať aj rôzne typy tzv. kvázi diplomatických zastúpení, inak neformálne nazývaných tiež „maskované diplomatické misie“ či „de facto ambasády“.[1]

Diplomatické misie majú bohatú históriu začínajúcu už v staroveku, kde sa štáty vzájomne informovali a uzatvárali dohody prostredníctvom vyslancov. História diplomatických misií siaha až do starovekých civilizácií, kedy  vládnuce jednotky posielali vyslancov, aby nadviazali a udržiavali diplomatické vzťahy s inými národmi. V starovekom Grécku a Ríme boli vyslanci obvykle aristokrati alebo významní jednotlivci, ktorí reprezentovali svoju krajinu v cudzích krajinách.[2] Významnú úlohu hrala diplomacia v obchode, mierových dohodách a zachovaní bezpečnosti. 

Počas stredoveku boli diplomatickými vyslancami často cirkevní hodnostári alebo šľachtici. Diplomacia bola spojená s vytváraním spojenectva, uzatváraním manželstva medzi panovníkmi a riešením konfliktov. V období renesancie sa rozvinula moderná diplomacia, a to aj vďaka práci diplomatov ako bol Niccolò Machiavelli. Niektoré z najstarších diplomatických misií sú spojené s tzv. diplomatickými rezidentúrami, čo boli trvalé diplomatické misie na dvore inej krajiny. V 17. a 18. storočí sa diplomatické misie stali sofistikovanejšími a formálnejšími. Vznikli prvé veľvyslanectvá a diplomati začali hrať kľúčovú úlohu v mierových rokovaniach, ako napríklad na Westfálskom kongrese, ktorý ukončil tridsaťročnú vojnu. V 19. storočí, s rozvojom priemyselnej revolúcie a vzrastajúcou politickou komplexitou, sa rola diplomatov stala ešte významnejšou. Vyslanci a veľvyslanci začali hrať kľúčovú úlohu vo formulovaní zahraničnej politiky a zastupovaní krajiny v medzinárodných organizáciách. 

Dnes sú diplomatické misie základným prvkom medzinárodného systému. Moderní diplomati pracujú na riešení globálnych problémov, uzatvárajú dohody o obchode a spolupracujú na riešení medzinárodných konfliktov. Diplomatické misie sú kľúčovým nástrojom na udržiavanie mieru, bezpečnosti a spolupráce medzi národmi. V priebehu storočí sa rola a význam diplomatických misií menili v súlade s politickými, kultúrnymi a technologickými zmenami.[3]

Medzi jednu z prvých misií v medzinárodných vzťahoch môžeme brať misiu Petra Veľkého do Európy, ktorá sa uskutočnila medzi rokmi 1697-1698. Cár Peter I. sa vydal na diplomatickú misiu do Európy s cieľom získať moderné politické a vojenské znalosti pre modernizáciu Ruska. Získal cenné informácie o európskych technológiách, hospodárskych systémoch a politických štruktúrach, čo následne prispelo k transformácii Ruska na silný európsky štát.

Ďalej môžeme postupovať misiou Misia Benjamina Franklina vo Francúzsku. Franklin, ako jeden z amerických otcov zakladateľov, bol vyslaný na diplomatickú misiu k francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XVI. s cieľom získať podporu pre Americkú revolúciu proti britskej nadvláde. Franklinova diplomatická obratnosť pomohla získať francúzsku finančnú a vojenskú pomoc, čo bolo kľúčové pre úspech Američanov v boji za nezávislosť. 

Kissingerova cesta do Číny v roku 1971. Henry Kissinger, vtedajší poradca prezidenta USA Richarda Nixona, uskutočnil tajnú diplomatickú misiu do Číny s cieľom obnoviť diplomatické vzťahy medzi Spojenými štátmi a Čínou. Táto misia predbežne otvorila cestu k historickému stretnutiu Nixona s čínskym predsedom Mao Ce-tungom v roku 1972, čo viedlo k normalizácii vzťahov medzi USA a Čínou a posunulo geopolitickú rovnováhu vo svete.  Jedným z najdôležitejších míľnikov bola Konferencia v Postupime. Po skončení druhej svetovej vojny sa spojenci zišli na konferencii v Postupime, aby diskutovali o budúcnosti Európy a rozdelení nemeckých území. Konferencia položila základy pre povojnové usporiadanie Európy a vytvorenie Nemecka. Rozhodnutia prijaté na tejto misii mali dlhodobé dôsledky na politickú a hospodársku situáciu vo svete po vojne. Tieto historické diplomatické misie boli kľúčovými udalosťami, ktoré formovali medzinárodné vzťahy a ovplyvnili osudy národov. Priniesli politické, ekonomické a strategické výhody, posilňovali medzinárodnú spoluprácu a pomáhali formovať moderný svetový poriadok.[4] 

  Diplomatická misia má štruktúrovaný prístup s rôznymi oddeleniami, ako sú politická, ekonomická alebo kultúrna sekcia, zaisťujúca, že štát je reprezentovaný v celom spektre medzinárodných otázok. Diplomacia je prax riadenia rokovaní medzi zástupcami krajín alebo skupín. Často sa hovorí o medzinárodnej diplomacii, čo je Zriadenie medzinárodných vzťahov prostredníctvom zásahov profesionálnych diplomatov v otázkach vojen, mier, obchodu, ekonomiky, kultúr, ľudských práv atď. „Ak má západná diplomacia zohrávať úlohu, bude musieť byť diskrétna a starostlivo zvážená, pričom treba mať vždy na pamäti, že vládnuce pravidlo diplomatov, ako aj lekárov, musí byť „najprv neškodiť[5]  Diplomacia je v podstate náhrada za použitie sily alebo akýchkoľvek iných prostriedkov. V štátnictve, je to spôsob, akým krajiny využívajú moc na uplatňovanie mierových zmien medzi inými krajinami.  Diplomacia sa väčšinou vykonáva tajne, aj keď výsledok sa zvyčajne zverejňuje. „Účelom diplomacie je posilniť štát, národ alebo organizáciu, ktorej slúži, vo vzťahu k ostatným presadzovaním záujmu o jeho zverenie. Za týmto účelom sa diplomatická činnosť snaží maximalizovať výhody skupiny bez rizika a nákladov na použitie sily a pokiaľ možno bez vyvolávania nevôle, zvyčajne, ale nie vždy, sa snaží zachovať mier; diplomacia je silne naklonená vyjednávaniu s cieľom dosiahnuť dohody a vyriešiť problémy medzi štátmi.[6] Pri vytváraní Organizácie Spojených národov bola diplomacia veľmi dôležitá. Zástupcovia krajín museli byť veľmi rozvážni, aby podporili obavy svojich rôznych krajín, títo predstavitelia museli presne vedieť, čo potrebujú získať a neustúpiť. Diplomacia je prevencia, ktorá je prvou líniou obrany. Hlavným cieľom diplomatických misií je udržiavať a posilňovať diplomatické vzťahy medzi štátmi, vyjednávať v záujme mieru a bezpečnosti a chrániť národné záujmy.

Ešte pred záverom možno konštatovať, že diplomatické misie predstavujú kľúčový nástroj na udržiavanie mieru, spolupráce a porozumenia medzi národmi. História je plná príbehov o diplomatických majstroch, ktorí svojimi misiami formovali svetové udalosti a prispeli k rozvoju ľudskej civilizácie. V dnešnej dobe, keď globálne výzvy vyžadujú koordinovanú medzinárodnú akciu, je úloha diplomacie nevyhnutná. Diplomati sa stávajú mostami medzi kultúrami, sprostredkovateľmi v rokovaniach a hľadačmi spoločných ciest na riešenie globálnych problémov. Ich úsilie smeruje k vytváraniu stabilných vzťahov a prosperujúceho sveta, kde dialóg a rešpekt sú kľúčovými princípmi, ktoré nám pomáhajú prekračovať hranice a budovať lepšiu budúcnosť pre všetkých. Už v samotnej eseji sme si načrtli historický vznik a somotné právne normy pre tieto misie. Pre samotné štáty je možnosť misií kľúčová. 

Diplomatické misie predstavujú kľúčový prvok vo svete medzinárodných vzťahov, hrajúc nezastupiteľnú úlohu v udržiavaní stability a rozvoja medzi štátmi. Ich význam je možné zhrnúť do niekoľkých kľúčových bodov. Po prvé, diplomatické misie slúžia ako prostriedok upevňovania a udržiavania vzťahov medzi štátmi. Umenie komunikácie a výmena informácií, ktorú prinášajú, posilňuje vzájomné porozumenie a prevenciu možných konfliktov. Diplomacia tak figuruje ako kľúčový nástroj na budovanie mieru. Ďalej, diplomatické misie hrajú významnú úlohu v ekonomickej sfére. Podporujú obchodné a ekonomické vzťahy medzi krajinami, uľahčujú rokovania o obchodných dohodách a podporujú vzájomné investície. Tým prispievajú k hospodárskemu rozvoju a prosperite. Získavanie informácií je tretím kľúčovým aspektom diplomatických misií. Diplomati sledujú udalosti, získavajú informácie o politickej situácii, ekonomike a ďalších kľúčových otázkach, čo poskytuje ich domovským krajinám strategický prehľad a výhodu v medzinárodnom prostredí. Reprezentácia krajiny v zahraničí je ďalším dôležitým prvkom. Správanie, konanie a komunikácia diplomatov odrážajú politiku a hodnoty ich domovskej krajiny. Takto vytvárajú pozitívny obraz a budujú povesť svojej krajiny na medzinárodnom poli. Nakoniec, diplomatické misie môžu byť aj hlasom pre ľudské práva a humanitárne otázky. Diplomati môžu aktívne lobovať za zlepšenie podmienok v oblasti ľudských práv a spolupracovať na riešení humanitárnych kríz. A to sú len základné body, ktoré sme chceli vyzdvihnúť nakoniec.[7]  


Zdroje:

[1] RUŽIČKA, František a Ľubica KARVAŠOVÁ. Európska diplomacia: pôvod, premena a príležitosti. [1. vyd.]. Bratislava: Epos, 2012. ISBN 9788080579630.s. 11-20

[2] TÓTH, Ľudovít, Víťazoslav BALHAR, Katarína HORVÁTHOVÁ a Peter RUSIŇÁK. Úvod do diplomacie. Bratislava: Ekonóm, 2008. ISBN 9788022526838. s. 42-47

[3] RUŽIČKA, František a Ľubica KARVAŠOVÁ. Európska diplomacia: pôvod, premena a príležitosti. [1. vyd.]. Bratislava: Epos, 2012. ISBN 9788080579630. s.32-37

[4] RUŽIČKA, František a Ľubica KARVAŠOVÁ. Európska diplomacia: pôvod, premena a príležitosti. [1. vyd.]. Bratislava: Epos, 2012. ISBN 9788080579630.s.40-45

[5] ŠIŠKIN, Igor. Bezúhonný pakt. Vydanie I. [Kežmarok]: Torden, 2022. ISBN 9788082231024. s.49-53

[6] VESELÝ, Zdeněk. Smlouvy, pakty, dohody: slovník mezinárodněpolitických a diplomatických aktů. Třetí, upravené vydání. Praha: Nakladatelství Epocha, 2020. ISBN 9788075579683.s.102

[7] VESELÝ, Zdeněk. Smlouvy, pakty, dohody: slovník mezinárodněpolitických a diplomatických aktů. Třetí, upravené vydání. Praha: Nakladatelství Epocha, 2020. ISBN 9788075579683.s.37-42

Fenomén argentínskeho prezidenta Javiera Milei

Úvod

Argentína je po Brazílii druhou najväčšou krajinou Južnej Ameriky z hľadiska rozlohy a treťou najväčšou krajinou z hľadiska počtu obyvateľov po Brazílii a Kolumbii. Krajina je historicky a kultúrne bohatá. Krajina, ktorá je známa svojou kontroverznou a dynamickou politikou. Dňa 10. decembra 2023 sa na čelo tejto krajiny postavil muž s pravým argentínskym temperamentom, Javier Milei. Táto excentrická osobnosť si okamžite získala popularitu svetového spoločenstva a pritiahla k tejto juhoamerickej krajine nevídanú pozornosť.

Kto je teda v skutočnosti Milei? Inovátor, ktorý raz a navždy zmení nielen politiku svojej krajiny, ale celého sveta, alebo fanatik, ktorý Argentínu privedie k ešte väčšiemu hospodárskemu kolapsu? Tento článok sa pokúsi odpovedať na túto otázku a odhaliť osobnosť nového prezidenta.   

Politická a hospodárska situácia v Argentíne 

Na konci 19. storočia bola Argentína jednou z najbohatších krajín nielen v Južnej Amerike, ale aj na svete. Odtiaľ pochádza slogan „bohatý ako argentínčan“. Krajina bola odsúdená na úspech, vyššie vrstvy dovolenkovali v Paríži, sledovali najnovšiu európsku módu a ekonomika napredovala. Svetové vojny sa jej nedotkli. 

Oslnení spoločenským životom v Moulin Rouge si Argentínčania nevšimli, ako sa za oslnivými fasádami už začal rúcať svet, ktorý je úzko spätý s politikom Juanom Domingom Perónom. Bývalý generál sľubuje novú cestu odlišnú od kapitalizmu a socializmu (neskôr nazvanú peronizmus), ale v skutočnosti kladie základy budúceho nešťastia. Keďže podstatou Perónovho justicializmu bola zmes nacionalizmu, kapitalizmu a socializmu, krajinu čakala veľká zmena a Perón kládol veľký dôraz na ľavicové ideály, ako je sociálna rovnosť, podpora odborov a, samozrejme, sociálne programy. Nakoniec jeho politika založená na viacerých faktoroch viedla k hospodárskemu úpadku.[1]  

V dnešnej Argentíne je osobnosť Juana Peróna kontroverzná, ale suché fakty hovoria, že po jeho politike sa zvýšila inflácia, vzrástol verejný dlh a spomalil sa hospodársky rast. Pre lepšiu predstavu je nižšie uvedený graf inflácie pre Argentínu v roku 2023.[2] 

Životopis novozvoleného prezidenta 

Javier Milei (narodený 22. októbra 1970 v Buenos Aires, Argentína) je konfrontačný pravicový outsider, ktorý sa v roku 2023 stal prezidentom Argentíny na vlne nespokojnosti voličov s politickou elitou, ktorú jeho stúpenci obviňujú z endemickej hyperinflácie, voľného pádu meny a rastúcej chudoby. Milei, libertariánsky ekonóm, ktorý sám seba označuje za anarchokapitalistu, sa prvýkrát dostal do povedomia verejnosti ako plamenný televízny moderátor a otvorený kritik vládnucej triedy v krajine. Jeho drzá osobnosť a antiestablišmentový prístup priniesli porovnanie s bývalými prezidentmi USA Donaldom Trumpom a Brazílie Jairom Bolsonarom.

Pokiaľ ide o raný život a vzdelávanie, Javier Milei, narodený v rodine s talianskymi koreňmi v Buenos Aires, mal komplikované detstvo s problematickým vzťahom k rodičom. Jeho záujmy v mladosti zahrňovali hudbu a futbal, kde bol spevákom a brankárom. Počas štúdia ekonómie na Univerzite Belgrano a následných postgraduálnych štúdiách sa z keynesiánskeho ekonóma preorientoval na libertariánske a klasické liberálne ekonomické teórie, inšpirovaný Murrayom Rothbardom, F. A. Hayekom a Ludwigom von Misesom. Jeho prechod k libertariánstvu bol ovplyvnený skúsenosťami s hyperinfláciou v Argentíne a rozčarovaním zo štátnej regulácie ekonomiky.

Po ukončení formálneho vzdelania začal Milei pracovať v súkromnom sektore ako ekonóm pre HSBC Argentina, jednu z najväčších bánk v krajine, a ako hlavný ekonóm Máxima AFJP, súkromného dôchodkového fondu, ktorý v 90. rokoch 20. storočia vytvoril vtedajší minister hospodárstva Domingo Cavallo a ktorý slúžil ako hlavná súčasť argentínskeho systému sociálneho zabezpečenia až do roku 2008, keď sa táto zodpovednosť plne vrátila štátu. V tom istom roku sa Milei stal ekonómom a finančným analytikom pre Corporación América, veľký konglomerát kontrolovaný miliardárom Eduardom Eurnekianom, ktorý okrem prevádzkovania väčšiny argentínskych letísk má záujmy v energetike, infraštruktúre a poľnohospodárstve. Milei pôsobil aj ako hlavný ekonóm think tanku Fundación Acordar a ako univerzitný profesor. Na začiatku svojej kariéry Milei pôsobil ako poradca Antonia Bussiho, bývalého generála, ktorý bol v roku 2008 odsúdený na doživotie za svoju úlohu v argentínskej špinavej vojne (1976 – 1983), a to počas Bussiho pôsobenia vo funkcii guvernéra provincie Tucumán (1995 – 1999).

V polovici roku 2010 začal Milei vystupovať v televízii ako moderátor, ktorý diskutuje o ekonomike a politike. Brojil proti administratíve prezidentov Cristiny Fernándezovej de Kirchnerovej, Mauricia Macriho a Alberta Fernándeza a odsudzoval vládnucu politickú elitu krajiny v zlostných, expresívnych rečiach, pričom ju charakterizoval ako skorumpovaných zlodejov a označil ju za „politickú kastu“. Jeho televízne vystúpenia sa stávali čoraz ostrejšími a teatrálnejšími, jeho sláva rástla. Pri jednej príležitosti rozbil piňatu, ktorá predstavovala argentínsku centrálnu banku. Pri inom vystúpení sa vžil do úlohy maskovaného alter-ega superhrdinu generála Ancapa, vodcu fiktívnej „Liberlandie“ (krajiny bez daní), ktorý sa v opernej piesni rozplýva nad nebezpečenstvami argentínskej ekonomiky. Do roku 2018 sa stal čoraz častejším hosťom televíznych a rozhlasových relácií, kam ho pozývali rovnako pre jeho zábavnú hodnotu ako pre jeho rozhľadenosť a rozhorčenie. S nástupom celosvetovej pandémie COVID-19 si Milei získal ďalšiu pozornosť kritikou postupu vlády v súvislosti s epidémiou a vyjadrením skepsy v súvislosti s vakcínou COVID-19.[3]

Aký je záujem o jeho osobnosť a politiku?

Na základe predchádzajúcich informácií sa vytvára ucelený obraz, ktorý vedie Javier. Jeho pozoruhodná osobnosť, život, aktivity, svetonázor sa miešajú s kritickými problémami argentínskej politiky a ekonomiky, čo vo výsledku dáva jeho vlasti úplne nové kolo vývoja. Napriek záujmu o samotnú osobu „El Loco“ sú najzaujímavejšie jeho politické názory. Javier Milei je prvým libertariánskym prezidentom na svete! Nielenže dokonca podporuje anarchokapitalistickú ideológiu (čo je na hlavu štátu vlastne dosť zvláštne), Milei sa často necháva pristihnúť so slávnou čierno-žltou vlajkou s hadom. Ako sám Milei ubezpečoval: „Pre mňa je štát zloduch, rovnako ako politici, ktorí žijú na jeho úkor„.[4] V skutočnosti bol jeho radikalizmus kľúčom k úspechu. Popularitu mu priniesli jeho plamenné prejavy, v ktorých niekedy bez hanby používa vulgárne výrazy. Obyvatelia Argentíny, unavení rekordnou infláciou, jednoducho potrebovali takéhoto človeka, človeka sebavedomého, ideologicky založeného, horiaceho túžbou vyviesť krajinu z biedy. Javier sebavedomo obhajuje svoj názor, je tvrdou opozíciou voči vtedajšej vláde. Je zrejmé, že pozornosť verejnosti upútal práve on, veď nie každý deň sa vidí, aby sa prezidentom krajiny stal človek s prezývkou „blázon“, ktorý máva motorovou pílou a vykrikuje, že štát by nemal existovať (o tom, že sa považuje za tantrického sexuálneho guru a počúva rady mŕtveho psa, sa, myslím, ani nedá hovoriť). O jeho osobnosti sa môžeme hádať donekonečna, ale aká je jeho politika v praxi?[5]

Vyhliadky do budúcnosti

Nikdy nemyslím na budúcnosť, príde aj tak dosť skoro.“[6]  – hovoril Albert Einstein. Nikto nemôže vedieť, čo sa stane v budúcnosti, ale napriek tomu je možné pokúsiť sa predpovedať budúcnosť Argentíny, ak poznáme podstatu politických reforiem Javiera Mileia.

Hospodárstvo: Navrhuje radikálne hospodárske reformy vrátane zníženia počtu ministerstiev a postupného zrušenia sociálnych programov. Kľúčové ekonomické návrhy zahŕňajú dolarizáciu a „spálenie“ centrálnej banky.

Bezpečnosť: Milei má v úmysle preskúmať zníženie veku trestnej zodpovednosti a reguláciu trhu s legálnymi zbraňami. Navrhuje tiež vybavenie, výcvik a technológie pre bezpečnostné sily.

Zahraničná politika: Uprednostňuje spoluprácu s USA a Izraelom a navrhuje vystúpenie Argentíny z Mercosuru. Uprednostňuje tiež prozápadnú politiku, t. j. posilnenie vzťahov s USA, podporu Ukrajiny v rusko-ukrajinskej vojne a opatrnosť voči Číne.

Vzdelávanie a zdravotníctvo: Milei plánuje zlúčiť ministerstvá školstva a zdravotníctva do jedného, navrhuje systém vzdelávacích poukazov a model poistenia pre zdravotníctvo.

Demokracia a ľudské práva: Je proti niektorým dohodám dosiahnutým po diktatúre a spochybňuje štátny terorizmus počas diktatúry.  

Záver 

Javier Milei. Je jednoznačné, že jeho osoba je kontroverzná a škandalózna. Odporcovia budú tvrdiť, že ide o skutočne šialeného človeka, ktorý zruinuje Argentínu, zatiaľ čo tí, ktorí ho podporujú, povedia, že Javier je politik, ktorý sa zapíše do dejín ako človek, ktorý obrátil politickú hru na celom svete. Obidvom sa dá rozumieť, pretože na jednej strane je to radikálny anarchokapitalista, ktorý nadáva a má vo svojom životopise veľa sporných momentov, ale na druhej strane je to vzdelaný človek, schopný ekonóm, skúsený rečník a politik, ktorý skutočne sníva o tom, že svoj sen uskutoční. Fenomenálnosť tohto politika spočíva v zmesi všetkých týchto vlastností a je zároveň prvým libertariánskym prezidentom na svete. El Loco je viac než len šialený politik, je to vzor. Jeho cesta môže inšpirovať každého. Verejnosťou nepochopený podivínsky opozičník sa dostal o kúsok bližšie k svojmu snu, keď sa stal prezidentom Argentíny. Podarí sa mu však uskutočniť svoju politiku? Podarí sa mu zmeniť Argentínu na nepoznanie? Podarí sa mu navzdory svojim kritikom dostať ekonomiku z kolien? Bude svet po príchode Javiera Mileia rovnaký? Na tieto otázky môže odpovedať len čas. 


Zdroje:

[1] LACINA, Jiří. Bohatý jako Argentinec? To už neplatí. Úpadek této země je těžko pochopitelný. In: idnes.cz [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://www.idnes.cz/ekonomika/zahranicni/argentina-hdp-inflace-rozvoj-chudoba-problemy.A230323_135746_eko-zahranicni_jla

[2] TOBIAS, Manuela. Argentina’s Inflation Hits 211% in 2023, Fastest Gain in Three Decades. In: Bloomberg [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://www.bloomberg.com/news/articles/2024-01-11/argentina-inflation-hits-211-in-2023-fastest-in-three-decades?embedded-checkout=true

[3] WALLENFELDT, Jeff. Javier Milei. President of Argentina. In: Britannica [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://www.britannica.com/biography/Javier-Milei

[4] LA NACION. La entrevista completa de Javier Milei con Jonatan Viale [online]. In: YouTube [online]. 2023-08-16 [2024-02-25]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=_or7WsE9CpU

[5] GONZÁLEZ, Juan Luis. El loco: La vida desconocida de Javier Milei y su irrupción en la política argentina. [s.l.]: Editorial Planeta, 2023. ISBN 978-950-49-8289-0.

[6] Citáty o budúcnosti. In: citaty-slavnych.sk [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-buducnosti/

[7] LAMBERTUCCI, CONSTANZA. Javier Milei’s proposals for Argentina: Economy, security, foreign policy and human rights. In: EL PAÍS [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://english.elpais.com/international/2023-11-20/javier-mileis-proposals-for-argentina-economy-security-foreign-policy-and-human-rights.html#

Analýza gréckych parlamentných volieb

(Damián Čarný & Anhelina Patskan & Sára Malecká)

Charakteristika volebného a stranického systému

Dnes si v zastupiteľských demokraciách, akou je aj Helénska republika, svojich zástupcov volí ľud. Títo zástupcovia počas svojho mandátu plnia konkrétne povinnosti a preberajú zodpovednosť podľa pravidiel parlamentu a článkov ústavy.[1]

Ústava Helénskej republiky upravuje voľby, ich konanie či participáciu v niekoľkých článkoch ústavy. Konkrétne článok 38 gréckej ústavy stanovuje zásady práva voliť a práva kandidovať. Články 56 a 67 gréckej ústavy sa venujú zloženiu, právomociam gréckeho parlamentu a samotným voľbám do tohto legislatívneho orgánu.[2]

Články 32 a 34 gréckej ústavy upravujú právomoci a voľby prezidenta Helénskej republiky. Grécka ústava taktiež obsahuje ustanovenia týkajúce sa volieb do miestnych samospráv.[3]

Elektorát parlamentných volieb tvoria všetci občania Grécka, ktorí disponujú právom voliť. Toto právo je udelené osobám, ktoré v najneskôr v deň konania volieb dovŕšili vek 18 rokov, majú právnu spôsobilosť a nie sú predmetom neodvolateľného trestného odsúdenia za závažné trestné činy uvedené v článku 51 odseku 3 ústavy.[4]

Pre uplatnenie hlasovacieho práva musia byť oprávnení voliči zapísaní do volebných zoznamov. Pasívne volebné právo vo voľbách do gréckeho parlamentu je minimálne 25 rokov v deň konania volieb. Vo voľbách do miestnych, regionálnych zastupiteľstiev je to 18 rokov.[5]

Grécko je vo voľbách do parlamentu rozdelené na 59 volebných obvodov, v ktorých sa voliči riadia zásadami volebného procesu. Patria sem zásady ako: univerzálna voľba, rovná voľba, priama voľba či tajná voľba. [6]

V kontexte Grécka možno spomenúť i povinnú voľbu, keďže podľa tejto zásady je výkon práva voliť povinný. Po revízií ústavy v roku 2001 však bolo odstránené ustanovenie, podľa ktorého by mohli byť zákonmi uložené trestné sankcie za nepodieľanie sa na volebnom procese. [7]

V Grécku existujú v podstate dva volebné systémy: väčšinový volebný systém (ten určuje kandidáta/politickú stranu, ktorá získala väčšinu odovzdaných hlasov v jednom volebnom obvode) a systém proporcionálnej reprezentácie (ten prideľuje kreslá volebného obvodu proporcionálne k počtu hlasov, ktoré kandidát/strana obdržala). [8]

Medzi rokmi 1844-1923 sa všeobecné voľby konali na základe väčšinového volebného systému. V tomto období ešte nehovoríme o hlasovacích lístkoch ani zoznamoch, hlasovacie schránky boli v Grécku rozdelené na čiernu pre “nie“ a bielu pre “áno“. Voliči svoje preferencie vyjadrovali pomocou malých železných guľôčok. [9]

Tieto dva systémy sa striedali od roku 1926 až po rok 1956, keď bol definitívne zvolený systém proporcionálnej reprezentácie.[10]

Dnes má grécky parlament 300 členov, ktorí sú volení na 4 roky systémom „posilneného“ pomerného zastúpenia. Z týchto 300 mandátov je 285 pridelených 59 volebným obvodom. 50 z týchto obvodov je viacmandátových a 9 je jednomandátových. [11]

Zvyšných 15 poslancov je volených z celoštátnych straníckych zoznamov a traja z nich musia zastupovať grécku diaspóru. [12]

Mandáty sa stranám prideľujú na základe ich celoštátneho podielu hlasov, za predpokladu, že sa im podarilo dosiahnuť volebnú hranicu 3%. [13]

V roku 2016 bol zrušený systém posilnenej proporcionality, ktorý fungoval od roku 2004. Tento systém zvyšoval počet mandátov víťaznej strany volieb o 50 kresiel s cieľom uľahčiť tak dosahovanie absolútnej väčšiny jednej strany v parlamente.[14]

Tento systém bol nahradený systémom pomerného zastúpenia so zoznamom strán, v rámci ktorého je možné parlamentnú väčšinu jednej strany dosiahnuť len s podielom hlasov najmenej 45%, čo v skutočnosti predstavuje normálnu koaličnú vládu. [15]

Z týchto dôvodov, ako i z dôvodu, že pomerné zastúpenie by spôsobilo politickú nestabilitu bol nový zákon spochybnený a nepodarilo sa mu získať dvojtretinovú väčšinu, ktorú vyžaduje ústava na to, aby bol nový volebný systém uplatnený v nasledujúcich voľbách. [16]

Do roku 2012 bol pre Grécko charakteristický systém dvoch politických strán. Dominantnými stranami boli Nová demokracia (ND) a Panhelénske socialistické hnutie (PASOK). [17]

Z historického hľadiska počas tzv. Tretej Gréckej republiky, ktorá prišla s demokratizáciou v roku 1974, malo Grécko jeden z mála dvojstranových systémov v Európe. Podobne na tom bola i Veľká Británia či Malta. [18]

Dlhá tradícia majoritárstva sa v Grécku pretavila do vzniku jednofarebných vlád a striedania vlády medzi socialistickou stranou PASOK (Panhelénske socialistické hnutie) a konzervatívnou politickou stranou Nová Demokracia. [19]

Rôzne štúdie zaoberajúce sa problematikou gréckeho straníckeho systému v post-autoritárskom období dospeli k záveru, že charakteristickou črtou tohto obdobia je jednorozmerná štruktúra ideologickej oblasti okolo osi pravica-ľavica. [20]

Pri štúdiu gréckej politickej scény je tiež treba si uvedomiť, že táto jednorozmerná oblasť ľavica-pravica väčšinou zachytávala konflikty týkajúce sa socio-politických hodnôt, vzhľadom na neskorú industrializáciu štátu a absenciu klasického rozdelenia medzi pracujúcimi a kapitálom. Dnes grécka politická scéna už nie je jednorozmerná, ale je najlepšie zachytená dvojrozmerným priestorom. [21]

Hlavné charakteristiky politického a straníckeho systému od roku 1974 sa zrútili vypuknutím štátnej krízy v dôsledku štátneho dlhu v roku 2010. V roku 2012 sa zrútil systém dvoch strán,, čo viedlo k fragmentácií gréckeho straníckeho systému. [22]

Medzi rokmi 2012 až 2019 Grécko zažilo obdobie koaličného vládnutia medzi PASOK, Novou Demokraciou a populistickou pravicovou stranou LAOS (2012), nasledovala koalícia PASOK, ND a stredo-ľavej strany Demokratická ľavica (na jeden rok) a napokon koalícia medzi radikálnou ľavicovou stranou SYRIZA a nacionalistickou stranou Nezávislí Gréci – ANEL(2015-2019).[23]

Jednu z dominantných politických strán predstavuje SYRIZA – koalícia radikálnej ľavice, ľavicová demokratická socialistická strana. Bola založená v roku 2004 spojením ľavicových politických strán a hnutí vrátane marxistov, leninistov, socialistov a komunistov, trockistov, maoistov, zelených komunistov a nových ľavicových organizácií.[24]

Toto hnutie sa do svojej finálnej podoby politickej strany pretvorilo v roku 2013. SYRIZA podporuje rozširovanie a posilňovanie sociálneho štátu a vyzýva na boj proti korupcií. Je proti privatizácií vysokoškolského vzdelania, podporuje práva LGBTQ komunity a internacionálny prístup k riešeniu problémov. Napriek podpore európskej integrácie strana podporuje i reformu Európskej Únie (EÚ) ako sociálne spravodlivejšieho, mierového a demokratického zväzu. Lídrom strany je od roku 2008 Alexis Tsipras.[25]

Nová Demokracia je stredopravá politická strana založená v roku 1974, od tohto roku bola ND vo vláde 11-krát. Ide o liberálno-konzervatívnu stranu, ktorá obhajuje zníženie, obmedzenie sociálneho štátu v Grécku, zníženie daní rovnako ako i zníženie vládnych výdavkov a regulácií. Podporuje voľný obchod a privatizáciu verejných služieb. Strana presadzuje reformu trestného súdnictva s cieľom uložiť prísnejšie tresty za násilné trestné činy a je proti manželstvám párov rovnakého pohlavia, adopcií dieťaťa pármi rovnakého pohlavia. Strana podporuje európsku integráciu a na jej čele stojí Kyriakos Mitsotakis. [26]

Zlatý úsvit je pravicovo-extrémistická nacionalistická politická strana. Bola založená v roku 1985 a vzrástla počas Gréckej ekonomickej krízy. Strana zastáva anti-migračné, antikomunistické a nacionalistické presvedčenie. V minulosti bola táto politická strana označená ako zločinecká organizácia, ktorá útočí na imigrantov, členov LGBTQ komunity a ľavicových aktivistov. Lídrom strany je Nikolas Michaloliakos, ktorý sa sám opisuje ako nacionalista a rasista. Strana bola v roku 2020 zakázaná.[27]

Hnutie za zmenu je stredo-ľavá politická aliancia zložená z úspešného stredo-ľavého Panhelenského socialistického hnutia (PASOK) a z iných centristických stredo-ľavých hnutí a strán. Táto aliancia vznikla v roku 2018, a od jej založenia ju opustili už 2 politické strany. PASOK, hlavná strana tejto aliancie bola založená mužom menom Andreas Papandreou.[28]

Hnutie za zmenu podporuje sociálny štát, ale i súkromné vlastníctvo niektorých verejných statkov. Strana je za európsku integráciu a presadzuje progresívnejšiu a ekologickejšiu EÚ. [29]

Komunistická strana Grécka (KKE) bola založená v roku 1918. Napriek tomu, že po väčšinu svojej existencie bola zakázaná ide o jednu z najdôležitejších politických strán gréckeho straníckeho systému. Zohrala kľúčovú úlohu v odboji počas nacistickej okupácie a počas následnej občianskej vojny. KKE bola v parlamente zastúpená počas posledných 45 rokov. Strana sa zasadzuje proti kapitalistickému fungovaniu štátu a aktuálnej štruktúre Európskej Únie (EÚ). Strana presadzuje názor, že Grécko aj ostatné členské štáty by mali vystúpiť z EÚ a zriadiť komunistické štáty. Lídrom strany je Dimitris Koutsoumbas.[30]

Situácia pred voľbami a predvolebná kampaň 

Politickú situáciu vo štáte tvorili mnohé vnútorné a vonkajšie faktory, ktoré zároveň ovplyvňovali všetky aspekty gréckeho politického života a volebné kampane jednotlivých politických strán. V prvom rade je potrebné vyzdvihnúť krátkodobú situáciu so zlými dôsledkami, ktorú spôsobila vlaková nehoda v greckom meste Tempi 1. marca 2023, kde sa zrazili dva osobné vlaky idúce z Atén a v opačnom smere z Larissy a kde podľa oficiálnych údajov zahynulo 57 ľudí vrátane mladých študentov vracajúcich sa z aténskeho karnevalu.[31] Išlo o najväčšiu smrteľnú nehodu v dejinách moderného Grécka a jej ohlas vyvolal šokovú vlnu u budúcich prvovoličov, t. j. mladých ľudí vo veku 17 až 21 rokov. Mnohí mladí Gréci sa vyjadrili, že sa zúčastnia na voľbách alebo úplne zmenia svoj politický kurz, pretože sa im nepáčila politika vtedajšieho premiéra Mitsotakisa kvôli jeho neprepracovanej reforme dopravnej siete a takmer žiadnym opatreniam na jej zlepšenie.[32] Dokonca aj odstúpenie vtedajšieho ministra dopravy a infraštruktúry Konstantinosa Karamanlisa ukázalo, že svoje povinnosti vykonával takmer nedokonale a len potvrdilo povzbudenie mladých. Mitsotakis však na druhej strane ubezpečuje, že bude riešiť aspoň takéto problémy a pomôže rodinám obetí tejto železničnej nehody.[33]  

Pokiaľ ide o ďalšie problémy, Grékov už dlhé roky trápia iné väčšie problémy, ako je napríklad migračná politika, ktorej realizácia neustále naberá na obrátkach. Jedna z posledných udalostí pred voľbami, keď sa pri Piloských ostrovoch prevrátila loď so 750 migrantmi, vyvolala veľký mediálny rozruch, pričom sto štyri migranti z nich boli údajne zachránení a sedemdesiat deviať mŕtvých ľudí boli vytiahnuté z mora, čo sa považovalo, podľa slov jedného z predstaviteľov gréckej pobrežnej stráze Nikosa Alexiou, za jednú z najťažších záchranných operácií v Stredozemnom morí.  Ale je možne konštatovať, že takáto tvrdá migračná politika je charakteristická pre Mitsotakosovu vládu, za čo sa jej dostalo odsúdenia zo strany Európskej únie, ktorá, naopak, ako sa zdá, bojuje skôr za prejav legálnej migrácie, aby sa zaručili životy a bezpečnosť migrantov, než za samotné posilnenie európskych námorných hraníc.[34] Zároveň za všeobecný fakt je možné považovať to, že rastie totiž nielen počet migrujúcich ľudí, ale aj počet prípadov porušovania ľudských práv tých, ktorí potrebujú azyl pre svoju bezpečnosť a život. Porušenia pri prekračovaní hraníc boli zistené nielen zo strany samotných migrantov, ale aj zo strany pohraničnej stráže, a zistené boli aj nedostatočnosť príslušných sociálnych služieb pre tých ľudí, ktorí sa už nachádzajú v mimoriadnom štádiu. Migranti, vnútorne vysídlené osoby aj ochrancovia ľudských práv sú zároveň neustále pod tlakom diskriminácie, prenasledovania a dokonca trestnoprávnej zodpovednosti.

    Existuje aj ďalší dôvod, prečo je migrácia pre Grécko pomerne slabým miestom. Keďže Grécko je stále v procese rokovaní o reformách v rámci spoločného európskeho azylu, tak najnaliehavejšie otázky ešte neboli vyriešené. V nariadení Azylumu sa napríklad navrhuje, aby sa postupy oprávnenosti vykonávali v centrách na vonkajších hraniciach EÚ, ako sú napríklad uzavreté centrá s kontrolovaným prístupom na ostrovoch v Egejskom mori.[35] 

Tesne pred voľbami však opoziční lídri aj vládnuca strana vyjadrovali všetky možné pocity obetiam, od rušenia rôznych predvolebných podujatí a iných významných akcií až po zavedenie trojdňového štátneho smútku za obeťami. Týmto prejavom súcitu chceli nadviazať kontakt s verejnosťou, aby získali požadované hlasy a dosiahli svoje ďalšie ciele. Ale to znamenalo, že žiadna z politických strán sa hlbšie nezaujíma o riešenie otázok migrácie. Takto postupovali  presne aj ďalší významní predstavitelia strán Syriza a PASOK.[36]

Pokiaľ ide o Komunistickú stranu Grécka, líder tejto strany Dimitris Kotsubas ako posledný kritizoval EÚ a kroky vtedajšej gréckej vlády za neutíchajúcu intenzitu represií voči migrantom s nedozernými následkami a za pochovanie Ženevského dohovoru o utečencoch, ktorý mal chrániť ich práva. Ale takúto terajšiu prísnu migračnú politiku však podľa prieskumov verejnej mienky schvaľuje viac ako 80 percent Grékov, pretože, podľa ich mienky, to chráni grécku krajinu pred demografickým útokom Turkov a iných obyvateľov arabských štátov a ich emigračnými cieľmi, ktoré by mali katastrofálne dôsledky s demografickou, sociálnou, hospodárskou a možno aj regionálnou vojenskou krízou.[37]

Ďalšou veľkou obavou Grékov je energetická kríza, ktorá sa týka aj celej Európy. Odkedy Rusko zaútočilo na Ukrajinu a spustilo aktívnu celoeurópsku kampaň na bojkot energie, Grécko začalo kampaň na národnú výrobu energie. Záujem je o ťažbu, dovoz a vývoz zemného plynu a doteraz nevyužívaných uhľovodíkov a o využívanie alternatívnych zdrojov energie, ako je napríklad jadrová energia, v rámci ktorej sa stále diskutuje len o výstavbe prvej gréckej jadrovej elektrárne, a ktorá by zabezpečila cenovo dostupnú a čistú energiu. Vysoké náklady na elektrickú energiu a nadmerná spotreba tepla zo strany domácností a podnikov boli hlavným dôvodom zvýšenia cien za elektrinu. V reakcii na to bolo zo štátneho rozpočtu poskytnutých viac ako 10 miliónov EUR na pokrytie domácich nedoplatkov Grékov za spotrebu a platby za elektrinu. Napriek tomuto krátkodobému cieľu a dlhodobej vízii však grécky plán energetickej obnovy zlyhal a na riešenie tohto dokumentovaného problému veľkého rozsahu musí Grécko zintenzívniť svoje úsilie, aby ho zosúladilo s revidovanou smernicou o energetickej hospodárnosti budov. Ako uvádza Medzinárodná energetická agentúra, inovatívne programy ťažby energie z obnoviteľných zdrojov musia byť od začiatku navrhnuté s osobitnými ustanoveniami pre zraniteľné zdroje energie, t. j. tie, ktoré ešte neboli dôkladne vyťažené a otestované pre všetky národné kvality. Týmto spôsobom by sa mohla účinne riešiť energetická chudoba s mnohými sociálnymi, environmentálnymi a hospodárskymi výhodami na miestnej a regionálnej úrovni.[38]

A posledným bodom je tiež nedotknuteľný bod kampane, ktorý sa týka kritiky popredných politických strán v Grécku sú protikorupčné heslá, a to protikampanské nálady proti stranám ND-SYRIZA-PASOK, ktoré, podľa komunity, ktorá sa vola „Občania Grécka proti korupcii“, sú obvinené z okradnutia ľudí o 15 miliárd eur, ako to odhalil Národný ústav finančného výskumu. A taktiež sú obvinené z prijatí zákonov, ktoré úplne odporujú verejným záujmom občanov. Členovia tejto komunity vyzvali Európsku úniu, aby odstránila bankový kartel a monitorovala odstraňovanie skorumpovanej protiľudovej legislatívy a judikatúry, spätné zrušenie bankových aukcií, spätné vracanie ukradnutých prostriedkov dlžníkom a stíhanie vodcov bankových zločinov.[39]

Čo sa týka prieskumov verejnej mienky, tak tesne pred voľbami sa uskutočnilo ich štýrikrát, ktoré boli z rôznych a nezávislých odborných posudkov a zbierali trochu rozdielne výsledky v kolísaní percent a v kolísaní počtu strán, ktoré by sa dostali do parlamentu. Podľa sčítania hlasov z prvej spoločnosti MARC sa Nová demokracia pohybuje od 39,8 % do 44,2 %, SYRIZA od 17,5 % do 20,9 %, PASOK-KINAL od 10,4 % do 13,2 %, Komunistická strana Grécka od 6,4 % do 8,8 %, Kurz slobody od 3 % do 4,6 %, Grécke riešenie od 3 % do 4,6 % a strana Viťazstvo alebo Victory od 2,4 % do 4 %. Podľa výsledkov prieskumu, ako uviedol generálny riaditeľ spoločnosti MARC Thomas Gerakis, by si Nová demokracia zabezpečila najväčší počet kresiel so 165 mandátmi, SYRIZA by získala 53, PASOK 32, Komunistická strana Grécka 21, Kurz slobody 10 a Victory 9 kresiel.[40]

Spoločnosť Metron Analysis „vidí“ víťazstvo ND s veľkým náskokom vo svojom poslednom prieskume pred voľbami 25. júna, ktorý bol prezentovaný v hlavnom bulletine Mega. Čo sa týka počtu hlasov, Nová demokracia získava 40 %, SYRIZA 20,7 %, PASOK 11,7 %, KKE 7,4 %, Kurz slobody 3,8 %, Victory 3,6 %, Grécke riešenie 3,1 %, zatiaľ čo novo uvedená politická strana MERA 25 – Európsky realistický front odporu získava 2,9 % a Sparťania s 2,8 % zostávajú mimo parlamentu. Pokiaľ ide o rozdelenie mandátov na základe stredných hodnôt odhadov hlasov pre jednotlivé strany, Nová demokracia má 161 mandátov, SYRIZA – 57, PASOK – 32, KKE – 20, Grécke riešenie – 9, Kurz slobody – 10 a Victory – 11.[41]

Dva dni pred voľbami uskutočnila spoločnosť MRB sociologický prieskum špeciálne pre televíziu OPEN NEWS a ukázala takmer podobné výsledky ako dva predchádzajúce prieskumy. Konkrétne Novú demokraciu ako lídra preferuje 36,3 % občanov, zatiaľ čo Syrizu 18 %. Nasleduje PASOK s 10,5%, KKE s 6,7%, Grécke riešenie s 3,4%, Victory s 3,1%, Kurz slobody s 3,5%, MeRA25 s 2,4% a Sparťania s 3 %. Podľa tohto plánu je percentuálny podiel kresiel v parlamente rozdelený takto: 158 kresiel pre ND, 53 pre SYRIZU, 31 pre PASOK, 20 pre KKE, po 10 kresiel pre Kurz slobody a Grécke riešenie a po 9 kresiel pre Victory a Sparťancov.[42]

V scenári rozdelenia kresiel podľa prieskumu GPO uskutočnenému v mene portálu parapolitika.gr., teda najväčšej webovej stránke, zaoberajúcej sa politikou Grécka, kde ND zaznamená 43 %, SYRIZA 17,5 %, PASOK 12,5 %, KKE 7,5 %, Grécke riešenie 4 %, Kurz slobody 3,3 % a Victory 3 %, t. j. z nedeľného hlasovania vzíde parlament siedmich strán, pričom súčet strán, ktoré zostanú mimo parlamentu, bude 9,2 %, Nová demokracia dosiahne silnú nezávislosť s kreslami rozdelenými takto: ND: 163,  SYRIZA: 50, Grécke riešenie: 36, PASOK: 22, KKE: 11, Kurz slobody: 9, Victory: 9.[43]

Preto sme po analýze a výpočtoch štyroch prieskumov uskutočnených niekoľko dní pred voľbami, zistili, že podľa ich výpočtov sa do parlamentu mohlo dostať dokonca 7 politických strán, čo je v rozpore so skutočnými výsledkami s 8 politickými stranami a malými výkyvmi v percentách hlasov medzi hlavnými súpermi v gréckych parlamentných voľbách.

Čo sa týka predvolebnej kampane, po tom, čo sme zistili, ktoré politické strany v Grécku vedú a aké sú ich všeobecné ideológie, možno predvolebné sľuby rozdeliť na dve skupiny, tie s demokratickými hodnotami a tie s komunistickými, socialistickými a anti-europskymi, antidemokratickými, ultranacionalistickými, ultraortodoxnými hodnotami. To znamená, že ak spojiť strany ND – SIROZA – PASOK, tak oni bojujú za zvýšenie investícií a miezd, ekonomický rozvoj a zníženie nezamestnanosti a zadlženia spôsobeného pandémiou Covid-19, konfliktnými stretmi s Tureckom a vojnou na Ukrajine. Taktiež ich plány na zníženie energetickej inflácie im dávajú veľké šance na stabilizáciu v parlamente a realizáciu programov ekonomických reforiem. Medzi ďalšie dôležité témy patrí posilňovanie sociálneho štátu, zlepšovanie verejného zdravotníctva a systému verejného školstva a následná demografická kríza, spojená z odchadzaním mladých do zahraničia na štúdium, sociálna spravodlivosť, zavedenie verejných investicii, pomoc s totálne tvrdou či mäkkou migračnou politikou, podpora interrupcií a LGBT komunity, manželstvá osôb rovnakého pohlavia, environmentálne otázky, prekonanie energetickej krízy ťažbou alternatívnych zdrojov energie a objavenie iných ťažobných odvetví, ktoré predtým neboli v Grécku zavedené alebo široko dostupné, a mnoho ďalších.[44] [45] [46]

Najmä strana Nová demokracia chce zohrať významnú úlohu pri stabilizácii migračnej politiky, pretože pre konzervatívnych liberálov je neprijateľné mať na svojom území multikulturalizmus a predchádzať extrémne ťažkej demografickej situácii.[47] Čo sa týka Syrizy, tá je šetrnejšia v sociálnych, etických, kultúrnych otázkach, no v ekonomických otázkach takmer podobná Novej demokracii.[48] A strana PASOK je zelenšia strana, je to aj usmernená demokratická pokroková strana, ktorá bojuje proti rodovej nespravodlivosti v spoločenskom živote, je za stabilnú mzdu a rovnaké odmeny, má progresívny patriotizmus vo svojom programe atď.[49]

Vice-versa strany od predošlo spominaných, a to sú Komunistická strana Grécka, Sparťania, Kurz slobody, Grécke riešenie a Viťazstvo sú hodnotovo odlišné politické strany, a medzi nimi v prvom rade sa širi heslo proti trom spomínaným stranám, ktoré podľa komunistov či ultranacionalistov výrazne znížili úroveň bezpečnosti Grécka a jej občanov a pokúsili sa zmeniť mieru Grécka prostredníctvom korupcie a iných nezákonných činov tak, aby naďalej trpelo známym dlhom alebo nedostatočnou životnou úrovňou. Hlavným cieľom takýchto strán je preto posilniť národnú obranu proti nelegálnym migrantom ešte tvrdším konaním, nesúhlasiť s európskou politikou, politikou NATO a USA a uprednostňovať spoluprácu s Indiou, Čínou a Ruskom, najmä v energetickej otázke, obmedziť kapitalistické investície, zrovnoprávniť práva ľudí a najmä pracujúcich, zaviesť systém zdravotnej starostlivosti po pandémii, zrušenie sankcií voči Rusku v ekonomických a energetických aspektoch, odpor k umiestneniu armády NATO na území Grécka ako základu imperialistickej vojny, znárodnenie podniku, obnovenie suverenity Veľkého Grécka, t.j. svojich bývalých území, antiglobalizačná politika, podpora pravoslávnej cirkvi alebo ultraorthodoxu, príslušnosť k patriotizmu svojho štátu a rodinným hodnotám, kampaň proti LGBT, stanovy proti potratom, heslá, že eurobyrokracia je totalita atď. Máme teda činenia s úplne inými ambicióznymi výzvami pre občanov Grécka, aby zmenili svoje politické smerovanie.[50] [51] [52] [53] [54]

Čo sa týka nákladov, koľko vynaložili politické strany na svoju reklamnú kampaň na populárnych sociálnych sieťach, ide o 1,4 miliardy eur, čo je mnohonásobne viac ako náklady na kampaň v parlamentných voľbách v roku 2019 a aj spolu s voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2019. Napríklad popredná strana Nová demokracia minula najviac peňazí, takmer polovicu rozpočtu na kampaň, teda približne 830-tisíc eur, z toho 442-tisíc eur na reklamu na Facebooku alebo Meta a 386-tisíc eur na Google.                   Obrazok č.1. Miňanie politických strán[55]

 Na tomto obrázku je možne vidieť celkový graf toho, koľko peňazi každá strana minula. Napríklad, Strana Syriza minula 175 000 eur, respektíve 169 000 eur. PASOK – 34 a 83 tisíc eur. Len Googlu zaplatili komunisti 47-tisíc eur. MEPA25 – 18 a 26-tisíc eur. Kurz slobody 0 eur respektíve 15 tisíc eur atď. Takže pri analýze peňaženiek strán môžeme povedať, že oni veľa financovali na svoje zviditeľné účely kampane, a to sa zohľadnilo len pri kampaniach v priestore Internetu, nehovoriac už o organizovaní mítingov, špeciálnych návštev do obývaných oblastí, kampane televíznych a rozhlasových spoločností atď.

Priebeh, výsledky a dôsledky volieb

V rámci priebehu volieb považujeme za najdôležitejší ukazovateľ bez pochýb volebnú účasť. V júnových voľbách sa volebná účasť vyšplhala na 53,74% čo predstavuje  päť miliónov 273 tisíc oprávnených voličov. V porovnaní s májovými voľbami bol teda zaznamenaný pokles o osem percent a v porovnaní s voľbami z roku 2019 o necelé štyri percentá. Počet neplatných hlasovacích lístkov prekročil hranicu niečo málo cez tridsať tisíc.[56]

V rámci volebných obvodov bola najvyššia účasť v severnej časti hlavného mesta Atény konkrétne necelých šesťdesiattri percent najnižšia zase vo volebnom obvode Florina, kde sa účasť vyšplhala len na tridsaťtri a pol percenta. [57]

Viaceré denníky a agentúry upozorňovali, že priebeh samotných volieb môže narušiť nešťastie v Stredozemnom mori len pár desiatok kilometrov od pobrežia Grécka, ktoré mohlo prameniť zo striktnej migračnej politiky samotného Grécka. Toto nešťastie sa odohralo len necelé dva týždne pred konaním volieb. Rybárska loď preplnená približne sedemstopäťdesiat migrantmi to kapacitne nezvládla a začala sa ponárať. Na palube sa nachádzali primárne migrujúci z Pakistanu, Sýrie či Palestíny. Ponorenie tejto lode skončilo smrťou minimálne sedemdesiatosem ľudí a ďalších stoviek ľudí, ktorí po tejto tragédií ostali nezvestní. Gréckej pobrežnej stráži sa zo Stredozemného mora podarilo vytiahnuť stoosem ľudí. V konečnom dôsledku sa však toto nešťastie neodrazilo na výsledkoch volieb a Gréci tak volili primárne na základe súvislostí s ekonomickou krízou z poslednej dekády.[58] Ďalším aspektom, ktorý ovplyvnil priebeh volieb bolo taktiež už vyššie spomenuté znovuzavedenie bonusových mandátov pre výhernú stranu.[59]

S určitosťou môžeme povedať, že grécke exit-polly sa približovali reálnemu výsledku oveľa viac ako napríklad pri nedávnych voľbách na Slovensku. Taktiež sa exit-polly v Grécku udávajú v rozpätiach výsledku, ktoré daná strana môže dosiahnuť. Pri májových aj júnových voľbách sa tak exit-polly pohybovali presne v číslach, ktoré sme videli aj v konečnom výsledku. Jedinú vážnejšiu anomáliu sme zaznamenali pri prvých voľbách v máji, kedy ľavicovej Syrize exit-polly dávali 23,5 až 27,5% no v konečnom dôsledku strana dosiahla len niečo málo cez 20%. Pri víťaznej strane Nova Demokracia sa však exit-polly v oboch prípadoch vošli do rozpätia percent, ktoré napokon strana aj získala (Máj- 37,5 až 41,5%,výsledné 40,79%/Jún- 40 až 44%, výsledné 40,56%).[60]

         Volieb sa teda zúčastnilo tridsaťdva politických strán a hnutí, čo bolo v porovnaní s májovými voľbami menej o štyri politické subjekty. Nová demokracia  išla do júnových volieb s jasným cieľom a to dosiahnuť výsledok, ktorý im zaručí potrebných 151 kresiel k nadpolovičnej väčšine. Vládna strana tak vylepšila svoj konečný výsledok v porovnaní s májovými voľbami až o dvanásť kresiel na stopäťdesiatosem, vďaka čomu mohla v nasledujúcom období skladať jednofarebnú liberálno-konzervatívnu vládu. Víťazná strana získala 40,56% hlasov, čo predstavovalo konkrétne dva milióny 115 tisíc oprávnených voličov.[61]

Grécky parlament sa tak v tomto volebnom období bude skladať z ôsmych politických subjektov a to konkrétne: sociálno-demokratická strana SYRIZA (17,83%), socialistický PASOK alebo teda Hnutie za zmenu (11,84%), Komunistická strana Grécka (7,69%), krajne-pravicoví Sparťania (4,68%), pravicové Grécke riešenie (4,44%), ďalšie krajne-pravicové Demokraticko-patriotické hnutie-VÍŤAZSTVO (3,70%) a ľavicovo-populistický Kurz slobody (3,17%).[62]

Na druhom mieste sa umiestnila Syriza s necelými osemnástimi percentami, čo jej prinieslo štyridsaťsedem kresiel a v porovnaní s voľbami v máji stratila táto strana až dvadsaťštyri poslaneckých mandátov. Tretie miesto obsadil PASOK s tridsaťdva mandátmi, štvrté patrí Komunistickej strane Grécka s dvadsaťjeden mandátmi, ďalej zhodne po dvanásť kresiel si prerozdelili Sparťania a Grécke riešenie. Strane Víťazstvo a Kurz slobody tak ostalo desať respektíve osem poslaneckých mandátov. [63]

Vznik novej vlády prebiehal po voľbách bez výraznejších problémov. Kyriakos Mitsotakis už po druhý krát zasadol do premiérskeho kresla a hneď deň po voľbách, 26. júna zložil v prezidentskom paláci prísahu a ďalší vládni predstavitelia tak vykonali hneď ďalší deň po premiérovi. Ako sme už vyššie spomenuli, vláda je jednofarebná s dostatočne silným mandátom, skladá sa výhradne z členov Novej Demokracie a momentálne ju tvorí až šesťdesiattri členov. Konkrétne sa skladá z: dvadsaťtri ministrov, tridsaťštyri zástupcov ministrov a štyria náhradníci ministrov. Zaujímavosťou taktiež je že až devätnásť členov vlády predstavujú nevolení zástupcovia teda  technokrati alebo úradníci.[64]

         Čo sa týka domácej politiky, skloňuje sa najmä výrok politológa Yannisa Tsirbasa z aténskej univerzity, ktorý tvrdí, že: „v týchto voľbách sme mohli vidieť najmä ekonomické hlasovanie.“[65] Tsirbas tak narážal primárne na ekonomické opatrenia Mitsotakisovej vlády z predošlého volebného obdobia, ktoré pozitívne ovplyvňujú spoločenskú situáciu po ťažkej finančnej kríze z minulej dekády a taktiež aj po ťažkých časoch z posledných rokov, ktoré spôsobila najmä pandémia koronavírusu. Tsirbas ďalej tvrdí, že občania oceňujú prístup Mitsotakisa, ktorý sa podľa nich výrazne pričinil o ekonomický rast a zníženie nezamestnanosti. Pri zahraničnej politike sa skloňujú najmä otázky vzťahov medzi Gréckom a  Tureckom. Predseda vlády Mitsotakis a zástupca ministra zahraničných vecí Kostas Fragogiannis sa verejne prisľúbili, že budú pokračovať v budovaní pozitívnej agendy medzi týmito štátmi.[66]


Zdroje:

[1] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[2] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[3] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[4] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[5] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[6] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[7] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[8] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[9] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[10] Helenic Parliament : Elections [online]. Helenic Parliament, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.hellenicparliament.gr/en/Vouli-ton-Ellinon/To-Politevma/Ekloges//>.

[11] Al Jazeera : Greek elections so far : All you need to know in 400 words [online]. Al Jazeera, 21/05/2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2023/5/21/greek-elections-so-far-all-you-need-to-know-in-400-words/>.

[12] Al Jazeera : Greek elections so far : All you need to know in 400 words [online]. Al Jazeera, 21/05/2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2023/5/21/greek-elections-so-far-all-you-need-to-know-in-400-words/>.

[13] Al Jazeera : Greek elections so far : All you need to know in 400 words [online]. Al Jazeera, 21/05/2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2023/5/21/greek-elections-so-far-all-you-need-to-know-in-400-words/>.

[14] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[15] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[16] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[17] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[18] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[19] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[20] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[21] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[22] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[23] Eftichia Teperoglou : Political parties of Greece – a map of the political landscape [online]. The Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://athens.fes.de/projekte/political-parties-of-greece/>.

[24] Ilaria Federico, Thomas Bolton : Your guide to the Greek elections [online]. Euronews, 18/05/2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://www.euronews.com/2023/05/17/your-guide-to-the-greek-elections/>.

[25] Europe Elects : Greece [online]. Europe Elects, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://europeelects.eu/greece/>.

[26] Europe Elects : Greece [online]. Europe Elects, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://europeelects.eu/greece/>.

[27] Europe Elects : Greece [online]. Europe Elects, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://europeelects.eu/greece/>.

[28] Europe Elects : Greece [online]. Europe Elects, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://europeelects.eu/greece/>.

[29] Ilaria Federico, Thomas Bolton : Your guide to the Greek elections [online]. Euronews, 18/05/2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: < https://www.euronews.com/2023/05/17/your-guide-to-the-greek-elections/>.

[30] Europe Elects : Greece [online]. Europe Elects, 2023 [cit. 18/11/2023]. Dostupné na internete: <https://europeelects.eu/greece/>.

[31] Greece train crash which left 57 dead was „mainly due to tragic human error“, prime minister says [online]. Skynews: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://news.sky.com/story/greece-train-crash-which-left-57-dead-was-mainly-due-to-tragic-human-error-prime-minister-says-12823227>

[32] After Greece’s worst train crash, yoing Greeks rallz for change ahead of elections [online]. NPR (National Public Radio): 2023-03-22 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete:  <https://www.npr.org/2023/03/22/1164679637/greece-train-collision-young-greeks-protest>

[33] Greek Transport Minister Kostas Karamanlis resigns following train collision tragedy – „As a minimal sign of respect to the memory of the victims“ [online]. Greek City Times: 2023-03-02 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://greekcitytimes.com/2023/03/02/kostas-karamanlis-resigns/>

[34] 78 dead after boat with refugees and migrants sinks off Greece [online]. AlJazeera: 2023-06-14 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2023/6/14/seventeen-dead-after-boat-carrying-migrants-capsizes-off-greece>

[35] Migration: Commission and Greece agree joint plan for a new reception centre in Lesvos [online]. European Commission: 2020-12-03 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete:  <https://ec.europa.eu/commission/presscorner/detail/es/ip_20_2287>

[36] Greece declares 3 days of national mourning in wake of deadly train crash [online]. Anadolu Agency: 2023-03-01 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.aa.com.tr/en/europe/greece-declares-3-days-of-national-mourning-in-wake-of-deadly-train-crash/2834541>

[37] Ομιλία του Δημήτρη Κουτσούμπα στη Λάρισα (Prejav Dimitrisa Koutsoubasa v Larisse) [online]. Oficiálna stránka Komunistickej strány Grécka: 2023-05-05 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.kke.gr/article/Omilia-toy-Dimitri-Koytsoympa-sti-Larisa/>

[38] METAXA. Kyriaki, Context shots: Unpacking the 2023 General Elections in Greece #3 Greek energz transition at crossroads [online]. Heinrich Böll Stifgtung: Thessaloniki: 2023-05-15 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://gr.boell.org/en/media/remote-video/context-shots-unpacking-2023-general-elections-greece-3-greek-energy-transition>

[39] 33-1. ΕΚΛΟΓΕΣ 2023 – ΟΙ ΔΑΝΕΙΟΛΗΠΤΕΣ ΤΙΜΩΡΟΥΝ ΣΤΙΣ ΚΑΛΠΕΣ – ΠΡΩΤΟΒΟΥΛΙΑ ΓΙΑ ΓΕΝΙΚΕΥΜΕΝΗ ΠΡΟΕΚΛΟΓΙΚΗ ΕΚΣΤΡΑΤΕΙΑ ΚΑΤΑ ΤΗΣ ΔΙΑΦΘΟΡΑΣ ( 33-1. Voľby 2023 – dlžnici trestujú vo voľbe – Iniciatíva za všeobecnú volebnú kampaä proti korupcií) [online]. Anti Corruption. gr.: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://anticorruption.gr/33-1-ekloges-2023-oi-daneioliptes-ekdikountai-stis-kalpes/>

[40] Εκλογές 2023 – Οι τέσσερις τελευταίες δημοσκοπήσεις: Από 37,3% έως 45% η ΝΔ – Από 6 έως 8 κόμματα στη Βουλή. Η δημοσκόπηση της Marc. ( Voľby 2023 – posledné štyri prieskumy verejnej mienky: Od 37,3 % do 45 % ND – Od 6 do 8 strán v parlamente. Prieskum od spoločnosti MARC). [online]. Protothema.gr.: 2023-06-23 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: https://www.protothema.gr/politics/article/1385329/ekloges-2023-oi-tesseris-teleutaies-dimoskopiseis-apo-373-eos-45-i-nd-apo-6-eos-8-kommata-sti-vouli/

[41] Εκλογές 2023 – Οι τέσσερις τελευταίες δημοσκοπήσεις: Από 37,3% έως 45% η ΝΔ – Από 6 έως 8 κόμματα στη Βουλή. H δημοσκόπηση της Metron Analysis. ( Voľby 2023 – posledné štyri prieskumy verejnej mienky: Od 37,3 % do 45 % ND – Od 6 do 8 strán v parlamente. Prieskum od spoločnosti Metron Analysis). [online]. Protothema.gr.: 2023-06-23 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: https://www.protothema.gr/politics/article/1385329/ekloges-2023-oi-tesseris-teleutaies-dimoskopiseis-apo-373-eos-45-i-nd-apo-6-eos-8-kommata-sti-vouli/

[42] Εκλογές 2023 – Οι τέσσερις τελευταίες δημοσκοπήσεις: Από 37,3% έως 45% η ΝΔ – Από 6 έως 8 κόμματα στη Βουλή. Η δημοσκόπηση της MRB. ( Voľby 2023 – posledné štyri prieskumy verejnej mienky: Od 37,3 % do 45 % ND – Od 6 do 8 strán v parlamente. Prieskum od spoločnosti MRB). [online]. Protothema.gr.: 2023-06-23 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: https://www.protothema.gr/politics/article/1385329/ekloges-2023-oi-tesseris-teleutaies-dimoskopiseis-apo-373-eos-45-i-nd-apo-6-eos-8-kommata-sti-vouli/

[43] Εκλογές 2023 – Οι τέσσερις τελευταίες δημοσκοπήσεις: Από 37,3% έως 45% η ΝΔ – Από 6 έως 8 κόμματα στη Βουλή. H δημοσκόπηση της GPO. ( Voľby 2023 – posledné štyri prieskumy verejnej mienky: Od 37,3 % do 45 % ND – Od 6 do 8 strán v parlamente. Prieskum od spoločnosti GPO). [online]. Protothema.gr.: 2023-06-23 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.protothema.gr/politics/article/1385329/ekloges-2023-oi-tesseris-teleutaies-dimoskopiseis-apo-373-eos-45-i-nd-apo-6-eos-8-kommata-sti-vouli/>

[44] Το πρόγραμμά μας (Náš prográm) [online]. Oficiálna stránka strany Nová demokracia: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://nd.gr/ekloges-2023>

[45] Διακήρυξη (Deklarácia) [online]. Oficiálna stránka strany PASOK: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://pasok.gr/diakiryksi/>

[46] Εκλογές 2023: Το κυβερνητικό πρόγραμμα του ΣΥΡΙΖΑ για τις πρώτες 50 ημέρες (Voľby 2023: Vládny program SYRIZA na prvých 50 dní) [online]. Lifo.gr.: 2023-04-28 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.lifo.gr/now/politics/ekloges-2023-kybernitiko-programma-toy-syriza-gia-tis-protes-50-imeres>

[47] Το πρόγραμμά μας (Náš prográm) [online]. Oficiálna stránka strany Nová demokracia: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné z: https://nd.gr/ekloges-2023

[48] Εκλογές 2023: Το κυβερνητικό πρόγραμμα του ΣΥΡΙΖΑ για τις πρώτες 50 ημέρες (Voľby 2023: Vládny program SYRIZA na prvých 50 dní) [online]. Lifo.gr.: 2023-04-28 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.lifo.gr/now/politics/ekloges-2023-kybernitiko-programma-toy-syriza-gia-tis-protes-50-imeres>

[49] Διακήρυξη (Deklarácia) [online]. Oficiálna stránka strany PASOK: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://pasok.gr/diakiryksi/>

[50] Ομιλία του Δημήτρη Κουτσούμπα στη Λάρισα (Prejav Dimitrisa Koutsoubasa v Larisse) [online]. Oficiálna stránka Komunistickej strány Grécka: 2023-05-05 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.kke.gr/article/Omilia-toy-Dimitri-Koytsoympa-sti-Larisa/>

[51] Ιδρυτική Διακήρυξη (Zakladajúce vyhlásenie) [online]. Oficiálna stránka strany Sparťania: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://spartiates.gr/idrytiki-diakiryxi>

[52] ΝΙΚΗ – Πολιτική Διακήρυξη ( VÍŤAZSTVO – Politická deklarácia) [online]. Oficiálna stránka strany Viťazstvo: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.nikh.gr/i-niki>

[53] ΕΛΛΗΝΙΚΗ ΛΥΣΗ». ΙΔΡΥΤΙΚΗ ΠΟΛΙΤΙΚΗ ΔΙΑΚΗΡΥΞΗ (Grécke riešenie. Zakladajúce politické vyhlásenie) [online]. Oficiálna stránka strany Grécke riešenie: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://elliniki-lisi.gr/idritiki-diakiriksi>

[54] Ιδρυτική Διακήρυξη (Zakladajúce vyhlásenie) [online]. Oficiálna stránka strany Kurz slobody: 2023 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.plefsieleftherias.gr/idrytiki-diakiryxi/>

[55] Παντοδυναμία της Ν.Δ. στη διαδικτυακή πολιτική διαφήμιση ( Všemohúcnosť N.D. v online politickej reklame) [online]. Efsyn.gr.: 2023-07-01 [cit. 2023-12-18]. Dostupné na internete: <https://www.efsyn.gr/politiki/395972_pantodynamia-tis-nd-sti-diadiktyaki-politiki-diafimisi>

[56] National elections – June 2023. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://ekloges.ypes.gr/current/v/home/en/parties/>

[57] Electoral districts. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://ekloges.ypes.gr/current/v/home/en/districts/>

[58] Migrant boat disaster in Greece: What we know so far. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://news.sky.com/story/migrant-boat-disaster-in-greece-what-we-know-so-far-12903483>

[59] GATOPOULOS, D.: Greek elections a one-horse race after conservatives topple left-wing strongholds. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://apnews.com/article/greece-elections-kyriakos-mitsotakis-68ede5199cd79d8ddc956253655d688a>

[60] Exit polls in Greece project landslide win for conservative New Democracy party. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.timesofisrael.com/exit-polls-in-greece-project-landslide-win-for-conservative-new-democracy-party/>

[61] National elections – June 2023. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://ekloges.ypes.gr/current/v/home/en/parties/>

[62] Election for Greek Parliament. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.electionguide.org/elections/id/4142/>

[63] Election for Greek Parliament. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.electionguide.org/elections/id/4142/>

[64] TATAROVA, A.: New Greek Government Takes Shape. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.freiheit.org/new-greek-government-takes-shape>

[65] GATOPOULOS, D.: Greek elections a one-horse race after conservatives topple left-wing strongholds. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://apnews.com/article/greece-elections-kyriakos-mitsotakis-68ede5199cd79d8ddc956253655d688a>

[66] MICHALOPOULOS, S.: New Greek government eyes ‘reset’ in relations with Turkey. [online], [cit. 21/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.euractiv.com/section/politics/news/new-greek-government-eyes-reset-in-relations-with-turkey/>

Antiamerikanizmus ako hybná sila svetovej politiky

Prvotné znaky sa objavujú už v 18.storočí, kedy začal prvý impulz antiamerikanizmu. V tej dobe verili, že prírodné podmienky v Amerike ohrozujú celý svet. Neskôr bola veľkým zásahom pre imidž a reputáciu USA vojna v Iraku. V súčasnosti tento fenomén pretrváva a jeho hlavnou myšlienkou je predstava, že USA predstavujú hrozbu pre svetový mier. 

Čo však antiamerikanizmus je?

Antiamerikanizmus je fenomén rovnako starý, vlastne ešte starší ako samotné Spojené štáty. Hoci prešiel rôznymi obdobiami a fázami, hlavné témy zostali pozoruhodne konzistentné, a to dlho pred vplyvom Hollywoodu alebo pred tým, ako sa Amerika stala veľmocou na medzinárodnej scéne. Dve z najdôležitejších tém sú: vízia Spojených štátov ako zlej spoločnosti, ktorá hrozí, že sa stane vzorom pre celý svet, a vízia Ameriky ako spoločnosti usilujúcej sa o globálne ovládnutie.  Nenávistníkov voči Amerike spája extrémne odmietanie politiky, kultúry a životného štýlu USA, ktoré si bez akýchkoľvek nuáns spájajú s negatívnymi vlastnosťami. Spojené štáty považujú striedavo za imperialistické, agresívne, vojnové, materialistické, kapitalistické, bez kultúry a dekadentné. 

Svetová verejnosť sa domnieva, že Spojené štáty robia príliš málo pre riešenie svetových problémov a podporujú politiky, ktoré zväčšujú rastúce globálne rozdiely medzi bohatými a chudobnými.“[1]

Francúzsko ako hlavné miesto antiamerikanizmu

  Prvé jasné protiamerické vystúpenie pochádza  od francúzskeho právnika Simona Lingueta z 80. rokov 17. storočia. Varoval, že spodina Európy vybuduje v Amerike hroznú spoločnosť, vytvorí silnú armádu, ovládne Európu a zničí civilizáciu. Podobne prvé použitie slova „amerikanizácia“ sa datuje do článku vo francúzskom časopise z roku 1867, ktorý varoval, že dovoz amerických poľnohospodárskych strojov sa skončí likvidáciou francúzskej kultúry. Nie je náhoda, že Francúzsko je už dlho svetovým hlavným mesto antiamerikanizmu. V skutočnosti bola miera nenávisti voči Spojeným štátom v 20. a 30. rokoch 20. storočia, ako aj v iných desaťročiach, pravdepodobne vyššia ako dnes.[2]

Komunizmus a Fašizmus

Až do svojho zániku v roku 1991 Sovietsky zväz a ostatné komunistické krajiny zdôrazňovali kapitalizmus ako veľkého nepriateľa komunizmu a za vodcu kapitalizmu označovali Spojené štáty.   Francúzsky spisovateľ Jean François Revel vo svojej knihe Anti-Americanism (2003) tvrdí, že antiamerikanizmus vzniká predovšetkým z antikapitalizmu a táto kritika vychádza aj z nekomunistických, totalitných režimov. Vychádzajúc z myšlienok Arthura de Gobineaua (1816 – 1882), európski fašisti odsudzovali údajný degeneratívny vplyv prisťahovalectva na rasovú zmes amerického obyvateľstva. Nacistický filozof Alfred Rosenberg tvrdil, že rasová zmes v Spojených štátoch ich robí horšími ako rasovo čisté národy. Ďalším faktorom tejto kritiky bol antisemitizmus. Názor, že USA sú ovládané židovským sprisahaním prostredníctvom židovskej lobby, bol bežný v krajinách, kde pred druhou svetovou vojnou a počas nej vládli fašisti.[3]

Súčasnosť

Antiamerikanizmus v posledných rokoch vzrástol v Kanade, Latinskej Amerike, na Blízkom východe a v Európskej únii, čiastočne v dôsledku silnej celosvetovej neobľúbenosti politiky administratívy Donalda Trumpa, hoci v niektorých krajinách strednej a východnej Európy je naďalej nízky. Po zvolení Joea Bidena za prezidenta Spojených štátov v roku 2020 sa globálne názory na Spojené štáty opäť stali pozitívnejšími. V roku 2022 však opäť nastal obrat. Odkedy Rusko začalo svoju agresívnu vojnu proti Ukrajine, protiamerické nálady zosilneli. Od začiatku vojny na Ukrajine čoraz viac ľudí ostro a pohŕdavo kritizuje USA a obviňuje ich, že sa podieľajú na nezákonnej agresívnej vojne Ruska a profitujú z nej.[4]


Zdroje:

[1] PRC. Anti-Americanism: Causes and Characteristics. [online], [cit. 29/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.pewresearch.org/global/2003/12/10/anti-americanism-causes-and-characteristics/>

[2] MEUNIER,S. Anti-Americanism in France. [online], [cit. 29/12/2023]. Dostupné na internete: <https://web.archive.org/web/20080527224611/http://www.jhfc.duke.edu/ducis/GlobalEquity/pdfs/Meunier.pd>

[3] BRUCK,T. Hate object:USA. [online], [cit. 29/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.belltower.news/anti-americanism-hate-object-usa-145341/>

[4] BRUCK,T. Hate object:USA. [online], [cit. 29/12/2023]. Dostupné na internete: <https://www.belltower.news/anti-americanism-hate-object-usa-145341/>