Prečo povstania? 

Tému hľadania širšej podstaty pojmu povstanie si nevyberáme náhodne. Pred pár dňami sme na Slovensku oslavovali jeden z najvýznamnejších štátnych sviatkov, pripomínajúcich si Slovenské národné povstanie, ktoré sa začalo 29. augusta 1944 heslom začnite s vysťahovaním,[1] symbolizujúcim začiatok ozbrojeného odporu voči ideológii nacizmu zosobnenú v nemeckých okupačných vojskách. Už v počiatku našej interdisciplinárnej analýzy môžeme pozorovať, že vplyv na samotný vznik povstania môže mať aj ideologický rozkol, neskôr pretavený do konfliktu dvoch (alebo viacerých) znepriatelených strán, stojacich na opačných koncoch ideologického spektra. Tu by sme mali však zákonite dochádzať k záveru, že takýto ideologický rozkol je v prostredí umožňujúcom vznik povstania priam nutnosťou. V rámci psychologického vnímania subjektu participujúceho na akte povstania, či už na jednej alebo na druhej strane, sa jedná o vzťah ja verzus ty alebo my verzus oni. Už len z uvedeného postavenia vyplýva, že ideový základ subjektov stojacich na opačných stranách barikády musí byť protichodný alebo aspoň nezlučiteľný. To, čo sa však často opomína aj pri nahliadaní na psychológiu človeka, je prežívanie činov spojených s povstaniami a ich automaticky konfliktnou a častokrát ozbrojenou podstatou. Zabúda sa na slovenského partizána v horách, ktorý po celý zvyšok života nosil vo svojom srdci pohľad na prestrelené líca svojho kolegu, s ktorým sa už potom nikdy nestretol.[2] Alebo na židovského pocestného, ktorý pomohol slovenským partizánom v utajení bez potrebných dokladov prejsť cez kontrolu nemeckých okupačných vojsk, no pravdepodobne skonal pri neskoršom vypálení jednej z obcí na strednom Slovensku.[3] Či na lekárov a sestričky v jednom zo slovenských špitálov, pomáhajúcim partizánom a židovským obyvateľom aj za cenu možnej popravy vojakmi nemeckého Gestapa.[4] Tieto a ďalšie príbehy upadajú do zabudnutia ľudstva, pričom práve ľudskosť je základnou esenciou každého ľudského činu, nepochybne aj povstania. Či je povstanie ako produkt ľudskosti a jej odvrátenej stránky súčasťou starovekého gréckeho princípu arché[5] alebo ide o produkt, ktorý silou vôle vieme zastaviť a priniesť radikálne politické zmeny k životu aj inou cestou. Na to sa pozrieme v ďalších riadkoch nášho príspevku. 

Mytologizácia povstania 

Kontext Slovenského národného povstania nám okrem popudu k vytvoreniu tohto príspevku pomôže aj pri hľadaní odpovedí na nami predostreté otázky. V úvode svojej knihy Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné? Peter Bielik, bývalý predseda Zväzu protikomunistického odboja, publikujúci pod pseudonymom Peter B. Podolský[6] a sympatizujúci s fašistickým Slovenským štátom[7] uvádza tri pohľady:

1. Ak bola väčšina národa k povstaniu ľahostajná a dobrovoľne sa ho zúčastnilo menej ako 1% obyvateľstva, nemohlo byť národné. 
2. Ak vypuknutie povstania viedlo k viacerým závažným zločinom, nemohlo byť slávne. 
3. Ak povstanie viedlo k rozsiahlym stratám na ľudských životoch a zároveň spôsobilo výrazné materiálne a morálne škody, nemohlo byť užitočné.[8]

Tieto tvrdenia sú v kontraste s názorom historika Martina Pekára, ktorý je presvedčený, že  posolstvo Slovenského národného povstania na svojej morálnej sile nestratilo a to najmä vďaka tomu, že bolo súčasťou celoeurópskej protinacistickej rezistencie a taktiež sa zakladalo na hodnotách slobody či humanizmu.[9] Ak nazrieme na túto problematiku prizmou pragmatického politického pohľadu, boli počiny armády a partizánov v Slovenskom národnom povstaní najvýznamnejšie hlavne z hľadiska nášho posunu k víťazným mocnostiam druhej svetovej vojny. To v konečnom dôsledku znamenalo výrazne odlišné postavenie Slovenska v rámci povojnového usporiadania po druhej svetovej vojne, najmä v oblasti reparácií, a to aj napriek udalostiam, ktoré drasticky zmenili budúci štátotvorný vývoj Slovenska/Československa. Vo svojej úvodnej argumentácii Peter Bielik alias Peter B. Podolský ďalej uvádza, že počet vojakov armády participujúcej na povstaní sa pohyboval niekde okolo 60 000. Povstania sa zúčastnilo približne 17 000 partizanov, z čoho bolo 10 000 Slovákov. Povstania sa tak nezúčastnili ani 3% Slovákov, pričom do boja nezasiahli ani 2% z celkovej populácie. Uvedené dopĺňa o tvrdenie jedného z popredných povstaleckých činiteľov Gustáva Husáka. Ten vo svojich pamätiach poznamenal, že existovali celé partizánske oddiely, ktoré na nemecké vojská nevystrelili ani raz.[10] Mytologizácia dejín je však jednou z elementárnych častí budovania národného povedomia vedúcemu k pocitu hrdosti. Rovnako tomu tak je aj v prípade povstaní. Tu sa však nejedná len o nástroj zveličenia, avšak v mnohých prípadoch slúži mytologizácia povstania ako prostriedok ospravedlnenia aktu povstania v súvislosti s jeho budúcimi následkami, ktoré nemusia byť viditeľné inštantne. 

Hodnoty a povstanie 

Už v úvode sme naznačili, že v súvislosti so vznikom povstania musí existovať aspoň elementárny nesúlad. Ak subjekt považuje svoje vnímanie sveta za nezlučiteľné s vnímaním protivníka, musí zákonite dochádzať aj k hodnotovej disharmónii, keďže hodnoty aj napriek ich nejasnému axiologickému či terminologickému zakotveniu s vnímaním reality jednoznačne súvisia. Ak sa však zameriame na problematiku povstania v kontexte hodnôt zisťujeme, že tieto dva činitele, jeden reálnej materiálnej povahy a druhý skôr duchovnej, nereálnej, či nehmotnej povahy, spolu súvisia oveľa hlbšie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ako pripomína slovenský filozof Vladimír Brožík, boli to práve mechanizmy hľadania hodnôt, vďaka ktorým bola Európa dejiskom toľkých ideových, kultúrnych, náboženských, politických aj technologických prevratov.[11] Z uvedeného tak môžeme vyvodiť, že sa v istom zmysle jednalo o povstanie voči zaužívanému systému v jednej zo súčastí celej spoločnosti a mnohokrát aj v rámci celospoločenského systému ako takého. Pri uvedomení si vzájomného vzťahu ideálu a reality, ktorý produkuje vzájomné ovplyvňovanie sa a tým pádom aj zmenu podstaty a vnímania oboch pojmov, môžeme dochádzať k rozpoluplným záverom. Hodnoty, na ktorých bolo povstanie jedného z uvedených typov postavené sa počas realizácie povstania zákonite menia prostredníctvom vyššie spomenutého vzťahu. To môže implikovať, že zadefinovanie podstaty povstania nie je možné, keďže sa vďaka fluidnej povahe hodnotový rámec povstania často mení. Tým pádom je ťažké zadefinovať presné hranice týchto zmien a rovnako tak sa mení aj samotné hodnotové jadro povstania. Daný problém priamo súvisí s pojmovým relativizmom, ktorý vo svojom príspevku Prekonávanie relativizmu v súčasnej filozofii histórie analyzoval filozof Eugen Zeleňák.[12] Aj napriek nami spomenutému názvu príspevku, snaha o prekonanie relativizmu je v našom prípade nesmierne obtiažnou úlohou. Svedčí o tom aj tvrdenie amerického behavioristu Charlesa Morrisa, podľa ktorého hodnoty tvoria celok, pričom každú z nich podmieňujú viaceré dohromady. Zmena aj tej úplne poslednej hodnoty sa potom môže dotýkať všetkých.[13] Ak teda dochádza k takémuto pohybu na hodnotovom poli, musí skôr či neskôr dôjsť ku konfliktu so subjektom, vyznávajúcim nekompatibilné hodnoty v prostredí povstania. V globálnom meradle ide zväčša o konflikt vytvárajúci aj obete na ľudských životoch, pričom práve v našom úvode spomíname, aké strašné sú osudy s ľudskými obeťami na konci. Posledné dve otázky vyplývajúce s nášho skúmania si však musí zodpovedať každý z nás. Do akej miery je tak možné povstať voči systému, produkujúcemu stále viac ľudského nešťastia nástrojom, ktorý propagujú všetci politici zvolení práve prostredníctvom tohto nástroja, voľbami. Keď vás váš úsudok doviedol k odpovedi, že povstanie sa nástrojom volieb uskutočniť nedá, zostáva už len druhá otázka a tou je, či zmena nastavenia vytvárajúceho nešťastie, utrpenie a umieranie stojí za vykonanie pomocou nešťastia, utrpenia či umierania.

Zdroje:

[1] Ústav pamäti národa: august 1944 – začiatok Slovenského národného povstania. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://www.upn.gov.sk/sk/29-august-1944—zaciatok-slovenskeho-narodneho-povstania/>.

[2] TASLER, M.: Kosodrevie. Príbehy z povstania. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2014, s. 11-15.

[3] TASLER, M.: Kosodrevie. Príbehy z povstania. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2014, s. 26-31.

[4] TASLER, M.: Kosodrevie. Príbehy z povstania. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2014, s. 66-70.

[5] ENCYCLOPAEDIA BELIANA: arché. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://beliana.sav.sk/heslo/arche>.

[6] HRUBOŇ, A.: „ZA SLOVENSKÝ ŠTÁT, ZA NOVÚ EURÓPU!“ Hlinkova garda v období nemeckej okupácie. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <http://forumhistoriae.sk/sites/default/files/hrubon_za_slovensky_stat.pdf>.

[7] ČTK: Kandidát SNS na šéfa ÚPN je vraj zástancom Slovenského štátu. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://domov.sme.sk/c/2938735/kandidat-sns-na-sefa-upn-je-vraj-zastancom-slovenskeho-statu.html>.

[8] PODOLSKÝ, P.: Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné?. Bratislava: Post Scriptum, 2021, s. 5.

[9] BARTOŠOVIČOVÁ, M.: Historik Martin Pekár: Posolstvo Slovenského národného povstania nestratilo na svojej morálnej sile. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://vedanadosah.cvtisr.sk/ludia/historik-martin-pekar-posolstvo-slovenskeho-narodneho-povstania-nestratilo-na-svojej-moralnej-sile/>.

[10] PODOLSKÝ, P.: Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné?. Bratislava: Post Scriptum, 2021, s. 7.

[11] BROŽÍK, V.: O hodnotách a ľuďoch. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Filozofická fakulta, 2006, s. 115.

[12] ZELEŇÁK, E.: PREKONÁVANIE RELATIVIZMU V SÚČASNEJ FILOZOFII HISTÓRIE. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://www.sav.sk/journals/uploads/01261433filozofia.2021.76.1.2.pdf>.

[13] BROŽÍK, V.: O hodnotách a ľuďoch. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Filozofická fakulta, 2006, s. 121.

Závislosť. Najhoršie nutkanie, ktoré môže človek pociťovať. Má tendenciu ničiť ľudské životy a zotročovať myseľ v každom veku. Drogy, gamblerstvo, hazard, alkohol, závislosť na jedle alebo najnovšie aj sociálne siete. Práve aspekt závislosti na sprostredkovateľských médiách, sociálnych sieťach a internete sa stáva hitom číslo 1 v rebríčku závislostí za posledné desaťročia. Je nimi ovplyvnený takmer každý človek, no v najväčšom ohrození sú tí najzraniteľnejší – deti a mládež. Práve táto skupina ľudí má čoraz väčšiu potrebu existovať v online svete. Na túto tému bolo napísaných nespočetne veľa článkov, viedli sa debaty a diskusie, no napriek tomu sa príslušné orgány zodpovedajúce nielen za vývoj mladistvých, ale za chod spoločnosti, venujú tejto problematike len veľmi povrchne, ak vôbec.

Ako to teda je? Ako sú deti ohrozené vo virtuálnom svete? Tejto problematike sa vo svojej štúdii venoval profesor Brain O’Neil a oddelenie pre štrukturálnu a kohéznu politiku IPOL v Európskom parlamente. Zameriaval sa predovšetkým na faktor stretu medzi deťmi a informáciami, či na styk s cudzími osobami prostredníctvom sociálnych sietí, šikanu, mentálne zdravie a iné.

Stretávanie sa s nenávistným či agresívnym obsahom nie je žiadnou novinkou, čo ukazujú aj postrehy spomenuté v tejto štúdii. Čísla ukazujú, že 4 – 48% detí v rozmedzí 12 – 16 rokov na mesačnej báze dostávali nenávistné alebo agresívne podnietené správy prostredníctvom sociálnych sietí. Do stretu s krvavým alebo násilným obsahom prišlo v priemere 13% detí vo vekovej kategórii od 12 – 16 rokov. 12% sa stretlo s pro-anorektickým obsahom, čo propagovalo skreslené predstavy o výzore. V tesnom závese bol publikovaný a rizikovej skupine prístupný obsah spojený s užívaním drog, sebapoškodzovaním a spôsobovaním si bolesti a až 8% obsahu virtuálne sprostredkujúci akt spáchania samovraždy.[1]

Ďalším rozoberaným bodom je sexuálny obsah. Údajne, 33% detí v rozmedzí 9 až 16 rokov naprieč Európskou úniou boli vystavené sexuálnym fotografiám, či pornografii. Tieto čísla sú vo veku od 15 do 16 rokov markantne vyššie dosahujúc až 61%, čo vytvára mylné predstavy o sexuálnom živote dospievajúcich mladistvých, a to potom praktizujú aj v reálnom živote. Online obsahu takejto formy sú podľa štúdie viac vystavovaní chlapci než dievčatá, čo ich podnecuje k agresívnejšiemu správaniu sa v intímnej oblasti pri prvých skúsenostiach, a zároveň majú vyššiu tendenciu stať sa na pornografii závislými.[2] Nepokoj však spôsobujú aj deti vo veku okolo 12 rokov. V tomto veku ešte dieťa nemôže plne chápať sexualitu, pretože je to nad rámec jeho chápania v tomto vývinovom stupni. Práve to môže byť neskôr koreňom pre rôzne deviácie pri ďalšom dospievaní či živote.

Nasledujúcou v poradí je kapitola o dezinformáciách. Takmer 50% opýtaných odpovedalo, že na dezinformáciu narazia minimálne raz za týždeň a jedna tretina opýtaných, že na takzvané „fake news“ narážajú denne.[3]

„Spoločné výskumné stredisko Európskej komisie zistilo, že počas pandémie COVID-19, keď bola potreba presných informácií najdôležitejšia, takmer tri štvrtiny detí vo veku od 10 do 18 rokov (69%) v 11 prešetrených krajinách uviedlo, že narazili na informácie, ktoré podľa nich neboli pravdivé.“[4] Je nutné poznamenať, že podľa prieskumov UNICEF je 75%[5] detí neschopných posúdiť pravdivosť informácie na internete. Podľa Komisie pre falošné správy a kritickú gramotnosť na školách vo Veľkej Británii je táto štatistika trochu lichotivejšia, kedy čísla ukazujú, že iba polovica detí sa obáva o svoju schopnosť rozoznať správy falošné od správ pravdivých. Čo je však hrôzostrašné je, že len 2% detí má gramotné schopnosti na to, aby vedeli pravdivosť správy odlíšiť. Šírenie „fake news“ má však dopady aj na psychiku dieťaťa, do čoho sa zarátava jeho sebavedomie a potenciálne sa prostredníctvom hoaxov zvyšuje aj úroveň úzkosti a vzniká obava z prejavenia svojich názorov, lebo môžu byť nesprávne.[6]

Jednou z tém rozvíjajúce dopad sociálnych sietí na deti je aj risk spojený s potenciálne škodlivým kontaktom s dospelým alebo rovesníkom. Prieskum EU Kids online odhalil skutočnosť, že deti od 9 – 16 rokov mali v 37% prípadov kontakt skrz sociálne siete s človekom, ktorého doposiaľ nepoznali. 16% z opýtaných potom aj dosvedčilo, že sa s danou osobou, ktorú stretli vo virtuálnom priestore, videli osobne.[7] Aj keď sa týmto spôsobom deti učia nájsť si mechanizmy, kedy je vhodné komunikáciu iniciovať alebo v nej pokračovať, čo napomáha k zlepšeniu hodnotenia neverbálnych prvkov pri kontakte s cudzincami, stále je potrebné týchto jedincov chrániť.

Chrániť ich z jednoduchého dôvodu, voči sexuálnym predátorom, a teda „groomingu“[8]. Práve relatívna anonymita, ktorú poskytuje internet je voda na mlyn pre ľudí, ktorí vyhľadávajú a iniciujú kontakt so sexuálnym podtónom, navrhujú sexuálne aktivity, či podnecujú rozhovory s touto tematikou pre dospievajúcich. Práve adolescenti sa potom častokrát môžu stať obeťou sexuálneho násilia, čo sekunduje aj fakt, že až štvrtina účastníkov takejto komunikácie interagovala s cudzími dospelými ľuďmi online a až 65% z nich zažilo sexuálne oslovenie od tohto človeka. Je však nutné dodať, že ani dospievajúci nie sú bez chyby, keďže pomerne veľká časť, 23% z nich, nasledovali štruktúru sexuálneho groomingu, a tak sexuálneho devianta ešte viac dráždili.[9]

Ruka v ruke s groomingom existuje aj sexuálne vydieranie, známe aj ako „sextortion“. Tento pojem v praxi znamená vyhrážanie sa zverejnením intímnych fotografií obete za účelom poskytnutia nových, iných fotiek alebo priamo sexu a iných služieb. Čo je však zaujímavé, je fakt, že obeťami týchto útokov sú prevažne chlapci a mladí dospelí muži. Na platformách ako Snapchat alebo Instagram sa vydierači vydávajú za ženy, následne žiadajú od mužov šteklivé fotografie za účelom finančného obohatenia sa. Ak tak obeť nespraví, fotografie zverejnia jeho rodine a blízkym. Obeťami tejto praktiky bolo až 5% respondentov.[10]

Ďalším bodom je sexting[11]. Výsledky publikované v štúdii ukazujú, že z 3300 študentov vo veku od 12 – 16 rokov až 8% posiela alebo preposiela sexuálny obsah, zatiaľ čo takmer 20% ho prijíma priamo od tvorcu obsahu a viac ako 25% sa k nemu dostane pomocou prostredníka. Stretávame sa však aj s názorom, že zdieľanie intímnych fotografií je chápané ako sebaprezentácia vo vývoji vzťahov adolescentov, pričom práve takéto fotografie majú slúžiť ako dôkaz priateľstva a riziko s tým spojené je považované za akceptovateľné pre bližšie spojenie priateľov na báze „priateľskej intimity“.[12]

Okrem iného sa na webe môžeme stretnúť s ideologickým presviedčaním a manipuláciou. Ideálnym príkladom by bol extrémizmus v akejkoľvek forme. Človek, ktorý nemá ucelenú predstavu o problematike a je vystavovaný len určitým ideologicky zafarbeným informáciám, je ľahko manipulovateľný a kontrolovateľný. Rôzne formy radikalizácie, napríklad aj široko známy Islamský štát fungoval na takejto schéme, na základe ktorej si získaval priaznivcov po celom svete.

Mentálnu pohodu detí a adolescentov veľkou mierou ovplyvňuje aj kyberšikana. Vedomé a opakované vytváranie ujmy prostredníctvom telefónov a iných elektronických zariadení sa stalo denným chlebom pre veľkú časť populácie v rozmedzí od 9 do 16 rokov. Až 23% z tejto vekovej kategórie sa stali obeťami útokov na sociálnych sieťach prostredníctvom komentárov, či správ a na základe toho až 20% z nich zažilo ďalšie obťažovanie od svojich rovesníkov, čo priamo vedie k marginalizácii jedinca. Práve preto je potrebné do edukačných zariadení priniesť inováciu v podobe sociálno-emotívneho učenia, vzdelávanie o bezpečnosti online a správať sa k ostatným s rešpektom, čo by malo za následok pozitívnu odozvu v zmysle znižovania skúseností a angažovania sa v šikanujúcom správaní.[13]

Je otázka sociálnych sietí a internetu vážne relevantnou témou? Odpovede na túto otázku sa diametrálne odlišujú a nikto zatiaľ s určitosťou nevie povedať, či je všetko v najlepšom poriadku, alebo naopak, zdravý vývin detí klesá na krivke kvality. Prehľad vypracovaný UNICEF-om naznačuje, že „mierne používanie digitálnych technológií má tendenciu byť prospešné pre duševné blaho detí, zatiaľ čo žiadne používanie alebo príliš veľa používanie môže mať malý negatívny vplyv“.[14]

Zároveň sa môžeme baviť o čase strávenom na internete. Kde je hranica a kedy je potrebné povedať stop? Ani tu nie je odpoveď jasná, pretože sa to odvíja individuálne, avšak deťom z 19 krajín EÚ vo veku 12 – 16 rokov boli položené otázky s nasledovnými  indikátormi, od ktorých sa môžeme odraziť:

·   4% uviedlo, že zanedbali jedenie alebo spánok kvôli internetu;

·   10% uviedlo, že sa cítili rozrušení, keď mohli byť online;

·   11% uviedlo, že na internete trávili čas z nudy, bezcieľne;

·   13% uviedlo, že strávili menej času s rodinou, priateľmi alebo školskými povinnosťami kvôli času strávenému online;

·   10% neúspešne skúšalo stráviť menej času online.[15]

Z tohto titulu sa dá povedať, že štatistika je na tom oveľa lepšie ako sme predpokladali. Intenzívne používanie internetu nemusí hneď znamenať katastrofu, aj keď všetko závisí predovšetkým od psychologickej predispozície a vlastností dieťaťa. Pretože doposiaľ nebola nájdená priama korelácia medzi zhoršovaním kvality života detí prostredníctvom internetu a jeho používania, je potrebné túto polemiku riešiť s citom a individuálne. Určite je potrebné vykonať nespočetné množstvo štúdií, ktoré budú skúmať konkrétne premenné, aby sa dali vyvodiť jasné závery a prijať sa riadne opatrenia.

Deti a adolescentov je potrebné edukovať, dať im základy kritického myslenia a internetovej gramotnosti, aby informácie vedeli využívať vo svoj prospech a na svoje obohacovanie sa rovnako, ako ich treba upovedomiť o bezpečnostných rizikách spojených s jeho užívaním a dať im návod na to, aby sa vedeli nepríjemnostiam vo svojom vlastnom záujme vyhnúť.

Zdroje:

[1] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 20 – 21. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[2] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 22 – 24. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[3] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 24. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[4] Joint Research Centre. (2021). How children (10-18) experienced online risks during the Covid-19 lockdown: Spring 2020. str. č. 28 – 29. Dostupné na: https://data.europa.eu/doi/10.2760/562534

[5] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 24. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[6] National Literacy Trust. (2018). Fake news and critical literacy. The final report of the Commission on Fake News and the Teaching of Critical Literacy in Schools, str. 4. Dostupné na: https://cdn.literacytrust.org.uk/media/documents/Fake_news_and_critical_literacy_- _final_report.pdf

[7] Smahel, D., Machackova, H., Mascheroni, G., Dedkova, L., Staksrud, E., Ólafsson, K., Livingstone, S., & Hasebrink, U. (2020). EU Kids Online 2020: Survey results from 19 countries. Str. 94.  Dostupné na: http://www.lse.ac.uk/media-and-communications/assets/documents/research/eu-kidsonline/reports/EU-Kids-Online-2020-10Feb2020.pdf

[8] označenie interakcií na sociálnych médiách, ktoré možno interpretovať ako „prípravu“ dieťaťa na potenciálne sexuálne zneužitie

[9] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 26 – 27, 31 – 32. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[10] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 27. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[11] komunikácia založená na vymieňaní si explicitne sexuálne podnietených správ, výmena intímnych fotografií a podobne

[12] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 31 – 32. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[13] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 37 – 38. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[14] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 38. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[15] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 38 – 39. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

Politologické okienko arktickej problematiky

Pre laika len nehostinná oblasť za severným polárnym kruhom, no pre politológa priestor, v ktorom sa stretávajú mocenské záujmy jednotlivých aktérov medzinárodných vzťahov – aj takáto je Arktída. Paradoxne, oba významy sú správne a spolu s nimi poznáme ešte niekoľko ďalších, ktoré by sa dali aplikovať pri opise regiónu. Presné vymedzenie pojmu „Arktída“ nebolo doteraz klasifikované, pretože žiadna z internacionálnych definícií nie je právne záväzná a jednoznačne akceptovaná. Rôznorodosť výkladov sa líši v závislosti od množstva perspektív a predsudkov, ktoré majú charakter geografických, vedeckých, politických, kultúrnych a environmentálnych. [1]

Je to práve globálne otepľovanie, ktoré v posledných rokoch spôsobilo, že záujem o Arktídu neustále rastie. Ani nie storočie dozadu bol tento kút Zeme zamrznutý nielen klimaticky, ale aj politicky. Okrem polárnych expedícií a menších vedeckých výskumov nehral v medzinárodných vzťahoch takmer žiadnu úlohu. Svetovú pozornosť si vyslúžil až počas studenej vojny, kedy boli zistené prelomové objavy, že oblasť ukrýva ohromné zdroje nerastných surovín, prevažne ropu a zemný plyn. Od týchto čias začala ľudská činnosť, ktorá je prevažne ekonomického zámeru, v regióne narastať a spôsobila, že sa krehkosť arktického prostredia začala narúšať.

Arktída v kontexte klimatických zmien

Hoci je Arktída jedným z najchladnejším miest, v letných a zimných mesiacoch bojuje s extrémnymi teplotnými rozdielmi. Po krátkych letách, na niektorých miestach s teplotami až +26 °C, nasledujú dlhé mesiace zimy, kedy teplota klesá pod –45 °C. [2] Pre územie bol najteplejší rok 2016, kedy vedecká vládna agentúra Spojených štátov, Národný úrad pre oceány a ovzdušie (National Oceanic and Atmospheric Administration, skr. NOAA), vykonala v poradí už svoju 137-ročnú sériu meraní. Výsledky ukázali, že celosvetovo bola priemerná teplota na povrchu pevniny a oceánu o necelý 1 °C vyššia ako v minulom storočí. Udalosti predchádzal prelom rokov 2015/2016, kedy na Zemi prevládala klimatická odchýlka pod názvom El Niño. Tento jav spôsobuje otepľovanie povrchových vôd a vyskytuje sa v priemere každé dva až sedem rokov. V Arktíde sa vtedy teplota vzduchu zvýšila dvojnásobne, čo potvrdilo, že sa región otepľuje dvakrát rýchlejšie ako zbytok sveta. [3]

Ešte viac sú však alarmujúce zistenia z roku 2021. Arktický monitorovací a hodnotiaci program (Arctic Monitoring and Assessment Programme, skr. AMAP) zverejnil správu uvádzajúcu už trojnásobnú rýchlosť otepľovania. Podľa výskumníkov z tejto organizácie došlo k zlomu v roku 2004, kedy teplota arktického územia prudko vzrástla o 0,6 °C. Dôvod je doteraz neznámy. Ročné otepľovanie odvtedy pokračuje rýchlosťou o 30% vyššou ako v predchádzajúcich desaťročiach. [4] Celkovo ukončila klimatická zmena za severným polárnym kruhom približne dvetisícročné obdobie stáleho ochladzovania. Teploty vzduchu odvtedy prekročili všetky predchádzajúce záznamy od roku 1900.

Graf ukazujúci priemerné teploty vzduchu od roku 1900

Zdroj: https://www.noaa.gov/news-release/arctic-report-card-climate-change-transforming-arctic-into-dramatically-different-state

Medzivládny panel pre zmenu klímy OSN (Intergovernmental Panel on Climate Change, skr. IPCC) vo svojej šiestej hodnotiacej správe z roku 2021 uviedol, že za posledných štyridsať rokov je hlavnou príčinou otepľovania v Arktíde práve vplyv ľudstva a ťažba nerastných surovín. [5] S uvedeným faktorom sa spája aj úbytok ľadovej pokrývky a zvyšovanie hladín morí. Len v posledných dvoch desaťročiach stratila Arktída približne tretinu objemu zimného morského ľadu. Pre nízko položené krajiny a pobrežné komunity to znamená existenčnú hrozbu a nútené odkláňanie sa od tradičného spôsobu života. Najlepším možným riešením sa javí zníženie emisií metánu a oxidu uhličitého, ktoré sa v oblasti uvoľňujú predovšetkým pri ťažbe ropy a zemného plynu. Ak by sa do roku 2050 podarilo dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v kombinácii s okamžitým znížením emisií metánu, pravdepodobnosť zachovania arktického morského ľadu bude takmer o 80% vyššia. [6] To by však zároveň muselo znamenať minimalizovanie ťažby, čo sa v súčasnosti ukazuje ako nerealizovateľné.

Strategický význam regiónu

Následkom klimatickej zmeny je prístup do Arktídy každým rokom ľahší a spolu s ním aj dostupnosť prírodných zdrojov. Z tých je región bohatý na diamanty, zlato, striebro, fosfor a mnohé iné. Dôležité je spomenúť aj vzácne zeminy, ako sú neodým, prazeodým, terbium a dysprózium, ktoré predstavujú kľúč k celosvetovým revolúciám elektrických vozidiel a obnoviteľných zdrojov energie. Okrem iného totiž podporujú technológiu výroby batérií a veterné turbíny. Ako ďalšie v Arktíde možno nájsť nikel, kobalt a platinu, ktoré sú taktiež nevyhnutné pre výrobu áut. Prítomné sú aj stavebné komponenty ako piesok, štrk a drvina. Viacerým zo spomenutých hrozí v budúcnosti nedostatok, preto sa oblasť čoraz viac začína ukazovať ako potencionálna energetická provincia. Najviac sa však územie preslávilo potencionálnymi, zatiaľ ešte neobjavenými, obrovskými ložiskami zemného plynu a ropy, ktoré môžu predstavovať svetové zásoby. [7] Na nájdenie uhľovodíkov už boli preskúmané pobrežné časti Kanady, Ruska a Aljašky. Výsledkom bolo objavenie viac ako štyristo ropných a plynových polí, ktoré sa nachádzajú za severným polárnym kruhom. Možno ich nájsť ako na pevnine, tak i mimo nej. Väčšina území je však ešte stále neprístupná a ich prieskum je riskantný a finančne náročný. Spoločnosti, ktoré majú o ťažbu záujem, musia mať špeciálne navrhnuté ropné zariadenia schopné odolať mínusovým teplotám – najmä v kontexte prekonávania veľkých vzdialeností a nestabilite povrchu. Spolu s nimi je potrebné disponovať s oveľa väčšou škálou náradia v prípade poruchy ako napríklad u tých, ktoré sú využívané na Blízkom východe. Aj preto je cena ropy v arktickom regióne niekoľkonásobne vyššia. [8] Problém ale môže nastať, ak cena klesne. V takomto prípade vysoké náklady, ktoré sú spojené s ťažbou, prevýšia samotnú hodnotu komodity. Spoločnostiam sa neoplatí, aby ich výdavky prevyšovali zisk, preto svoje projekty radšej pozastavia.

Ďalšou strategickou výhodou pre Arktídu je odkrývanie nových lodných trás v Severnom ľadovom oceáne. Redukciou ľadovej pokrývky narastá zvýšený záujem o jej využitie na medzinárodnú plavbu. Už teraz je možné predpokladať, že v budúcnosti pôjde o veľmi frekventované trasy. Prvá, Severovýchodná morská cesta (Northeast Passage, skr. NEP), spája Európu a Áziu a hraničí so severným pobrežím Nórska a Ruska. Druhá, Severozápadná cesta (Northwest Passage, skr. NWP), zase spája Tichý a Atlantický oceán pozdĺž pobrežia Kanady. [9] Ich prejazd závisí od klimatických faktorov a v súčasnosti je možný len v letných mesiacoch. Celoročná splavnosť sa očakáva až okolo roku 2030.

Mapa severných námorných trás

Zdroj: https://www.economist.com/the-economist-explains/2018/09/24/what-is-the-northern-sea-route

Využívanie Severnej polárnej cesty poskytuje mnoho výhod. Sú znížené náklady na prepravu, šetrí sa palivo, a predovšetkým je kratšia vzdialenosť. V porovnaní s tradičnou trasou skrz Suezský prieplav je možné časť cesty v arktických vodách skrátiť a urýchliť až o 40% (cesta medzi Európou a východnou Áziou cez Suezský prieplav je dlhá 21 000 km, cez Severnú polárnu cestu je to len 13 000 km). Priechod trvá približne 25 dní a spotrebuje sa okolo 600 ton paliva, zatiaľ čo v prípade Suezského prieplavu je to o 10 dní dlhšie a o 300 ton paliva viac. Navyše, za využitie Prieplavu je potrebné uhradiť poplatok vo výške 250-tisíc amerických dolárov. [10] Kvôli nepredvídateľnosti ľadových podmienok a väčších vzdialeností prístavov je však plavba Ďalekým severom v súčasnosti ešte stále považovaná za nebezpečnú.

Súčasná situácia v medzinárodných vzťahoch

Niet pochýb, že arktický potenciál je naozaj vysoký. Jednotlivé mocnosti medzi sebou súperia o prvenstvo v tejto oblasti, pričom záujem je primárne ekonomického charakteru. Vzhľadom k súčasnému vývinu medzinárodných vzťahov je arktická politika najzaujímavejšia v prípade troch svetových veľmocí – Spojených štátov amerických, Čínskej ľudovej republiky a Ruskej federácie. Zo všetkých troch spomenutých sa v regióne najviac angažuje Ruská federácia, pre ktorú je Arktída v zahraničnej politike prioritou. Anexia polostrova Krym v roku 2014 a bezdôvodné napadnutie Ukrajiny vo februári 2022 však podkopalo vnímanie Moskvy ako racinálneho partnera na medzinárodnej scéne. Jedným z mála štátov, s ktorým Kremeľ ochotne spolupracuje, je Čína. Momentálne môžeme skonštatovať, že vzťahy týchto dvoch veľmocí vytvárajú flexibilné a strategické partnerstvo. Sankcie uvalené zo strany USA a EÚ na Rusko v roku 2014 a po februári 2022, zahŕňajú prieskum ropy a zemného plynu v Arktíde. Ťažba týchto dvoch komponentov predstavuje viac ako 50% príjmov ruského federálneho rozpočtu. [11] Keďže Ruskej federácii chýba technologický rozvoj na nezávislý výskum ložísk, Čína, ktorá taktiež prejavila záujem o nerastné suroviny, sa predstavila ako ideálny partner. Jej financovanie bolo kľúčové pre hospodársky rozvoj ruskej Arktídy. Niektoré dotácie tvorili až 60% finančných prostriedkov. Na oplátku sa Rusko zaviazalo, že 80% zariadení bude vyrábať v čínskych lodeniciach. [12] Okrem toho, veľmoci spolupracujú aj v technologickej, výskumnej a vojenskej sfére. USA ako západná krajina sú nateraz z konfrontácií vylúčené. V porovnaní s Čínou a Ruskom je ich asertivita vo vzťahu k regiónu najmenšia. Dalo by sa to odôvodniť tým, že Spojené štáty zameriavajú svoju pozornosť na iné oblasti v rámci zahraničnej politiky, zatiaľ čo pre Rusko je Arktída v mocenskej politike prioritou. Na druhej strane, USA svoju pozíciu vnímajú veľmi aktívne a ich úsilím je skôr reagovať na ruskú militarizáciu regiónu nástrojmi, ktoré by napätie pomohli zmierniť, nie posilniť.

Neustála podpora Ruskej federácie má pre Čínu veľký strategický význam. Štátu sa naskytuje jedinečná príležitosť zvyšovať svoju mocenskú dominanciu v regióne. Otázkou však ostáva, ako dlho táto intenzívna spolupráca medzi oboma aktérmi vydrží. Vzťah ČĽR k Arktíde v nás skôr vzbudzuje len dojem strategickej hry, pričom Peking sleduje predovšetkým vlastné záujmy. V súvislosti s aktuálnymi udalosťami musia oba štáty v medzinárodných procesoch postupovať opatrne. V súčasnej dobe dynamického vývoja je však ťažké predpovedať, akým politickým smerom sa bude územie uberať.

Zdroje:

[1] PADRTOVÁ, B.; TRÁVNÍČKOVÁ, Z. Region Arktidy: aspekty politicko- bezpečnostní, ekonomické a vědecko-výzkumné [online]. Apríl 2017. Dostupné na internete: <https://www.dokumenty-iir.cz/DiscussionPapers/DP_Padrtova_Travnickova_Arktida.pdf>.

[2] MARSHALL, T. V zajatí geografie. Bratislava: Premedia, 2015, s. 226. ISBN 978-80-8159-513-4.

[3] NATIONAL OCEANIC AND ATMOSPHERIC ADMINISTRATION. Arctic Report Card: Climate change transforming Arctic into ‘dramatically different state’ [online]. 14 December 2021. Dostupné na internete: <https://www.noaa.gov/news-release/arctic-report-card-climate-change-transforming-arctic-into-dramatically-different-state>.

[4] DESHAYES, P. H. Arctic warming three times faster than the planet, report warns [online]. 20 Máj 2021. Dostupné na internete: <https://phys.org/news/2021-05-arctic-faster-planet.html>.

[5] INTERGOVERNMENTAL PANEL ON CLIMATE CHANGE. IPCC Sixth Assessment Report [online]. 2021. Dostupné na internete: <https://www.ipcc.ch/report/ar6/wg2/>.

[6] ENVIRONMENTAL DEFENSE FUND. The fastest way to save melting sea ice: EDF study [online]. 14 Marec 2022. Dostupné na internete: <https://www.edf.org/article/fastest-way-save-melting-sea-ice-edf-study>.

[7] ROWE, M. Arctic nations are squaring up to exploit the region’s rich natural resources [online]. 12 August 2022. Dostupné na internete: <https://geographical.co.uk/geopolitics/the-world-is-gearing-up-to-mine-the-arctic>.

[8] HOAG, H. Arctic Development Stalls with Tumbling Oil Prices [online]. 22 Január 2016. Dostupné na internete: <https://deeply.thenewhumanitarian.org/arctic/articles/2016/01/22/arctic-development-stalls-with-tumbling-oil-prices>.

[9] IŠTOK, R. Folia Geographica 19. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2012, s. 94. ISSN 1336-6149.

[10] SAFETY 4 SEA. Do you know what the Northern Sea Route is? [online]. 24 Marec 2022. Dostupné na internete: <https://safety4sea.com/cm-do-you-know-what-northern-sea-route-is/>.

[11] ARCTIC COUNCIL. The Russian Federation [online]. 2021. Dostupné na internete: <https://arctic-council.org/about/states/russian-federation/>.

[12] CLINGENDAEL. Presence before power: why China became a near-Arctic state [online]. Jún 2020. Dostupné na internete: <https://www.clingendael.org/pub/2020/presence-before-power/2-presence-before-power-why-china-became-a-near-arctic-state/>.

Rusko ako koncept siaha do 9. storočia, keď bolo združením východoslovanských kmeňov pod názvom Kyjevská Rus so sídlom v Kyjeve. V 13. storočí sa však tento štátny útvar dostáva pod kontrolu Mongolska, v čo vyústil presun vládnucej dynastie k okoliu Moskvy. Moskovské kniežatstvo sa spod mongolskej nadvlády dostáva koncom 15. storočia, kedy sa na trón dostáva prvý ruský cár Ivan Hrozný. Ten začína s konsolidáciou moci jednotlivca a do praxe zaviedol teóriu útoku ako najlepšej obrany. Za jedného z najvýznamnejších ruských vládcov je považovaný Peter Veľký, ktorému sa z Ruska v 18. storočí podarilo vybudovať svetové impérium. Katarína Veľká pokračovala v jeho zahraničnej politike, Rusko expandovalo smerom viac na západ s cieľom vytvoriť z monarchie významnú európsku veľmoc. Posledným ruským cárom bol Mikuláš II., ktorý nebol schopný reagovať na spoločenské a svetové výzvy, čo v konečnom dôsledku priviedlo monarchiu k zániku.[1]

Veľká októbrová socialistická revolúcia vedená boľševikom Vladimírom Leninom v roku 1917, pod známym heslom „Proletári všetkých krajín spojte sa!“ znamenala definitívny koniec monarchistického usporiadania a postupný zrod veľkého a silného Zväzu sovietskych socialistických republík.

Zväz sovietskych socialistických republík si prešiel niekoľkými etapami vývoja zahraničnej diplomacie. Prvá etapa súvisí so vznikom ľudového komisára pre zahraničné veci a dôraz sa kládol najmä na snahy o západné uznanie ZSSR. Za prvotný úspech zahraničnej politiky nového štátu sa považuje roku 1924, kedy sa podarilo Moskve nadviazať oficiálne diplomatické vzťahy s Talianskom, Francúzskom a Veľkou Britániou. Spojené štáty americké uznali ZSSR zo západných mocností ako posledné, a to až v roku 1933. Po konci druhej svetovej vojny v roku 1945 sa ZSSR, ako ekonomicky zruinovaná víťazná veľmoc podieľala na založení OSN s cieľom zachovania mieru vo svete. Ďalšie obdobie sa vyznačuje bipolárnym konfliktom medzi ZSSR a USA, na základe ktorého sa súperilo o post svetového hegemóna. Za koniec studenej vojny sa považuje summit lídrov ZSSR a USA na ostrove Malta 2. decembra 1989.[2] Avšak postupná únava a sklamanie obyvateľstva, hodnotová a politická kríza prispela k postupnému zániku Zväzu sovietskych socialistických republík v roku 1991.

Ako sme už spomínali v predchádzajúcom odseku, Ruská federácia ako najväčší nástupnícky štát ZSSR a zároveň rozlohou najväčší štát sveta mal po svojom vzniku zložitú úlohu, ktorou bola najmä celková obnova politického systému, ktorý v štáte fungoval od roku 1917.

Novovzniknutý štát na čele s prvým ruským prezidentom Borisom Jeľcinom sa musel koncom 90. rokoch 20. storočia vysporiadať najmä s obrovskou spoločenskou a hospodárskou krízou, slabou ústrednou vládou a veľkým vplyvom ruských oligarchov. Ministerstvo zahraničných vecí RF dostalo za úlohu vypracovať dokument pod názvom Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie, v ktorom sa bude definovať postavenie Ruskej federácie v medzinárodnom systéme. Vlastnú koncepciu zahraničnej koncepcie prijal novozvolený prezident Vladimír Putin v roku 2000, ktorá sa v priebehu rokov viackrát novelizovala.[3] Najnovšia verzia, ktorej sa budeme neskôr venovať, bola prijatá rok od začiatku vojny na Ukrajine, teda koncom marca 2023.

Vzhľadom na svoju bohatú históriu a tradíciu sa na začiatku 21. storočia začína formovať nový koncept ruskej zahraničnej politiky, ktorý začína s dôraznejším presadzovaním vlastných národných záujmov. Nová generácia ruskej vládnucej elity pochopila, že už to nie je vojenská sila, ktorá bola základným atribútom v súboji veľmocí v studenej vojne, ale predovšetkým sila ekonomická, ktorá predurčuje silu štátu v 21. storočí. Ruská vláda v roku 2003 prijala Energetickú stratégiu Ruska do roku 2020, v ktorej sa uvádza: „Rusko disponuje veľkými zásobami energetických surovín a obrovským palivo-energetickým komplexom, ktorý predstavuje základ rozvoja ekonomiky a nástroj realizácie vnútornej i zahraničnej politiky… Naším cieľom je čo najefektívnejšie využiť tieto zdroje.“[4] Dovolíme si tvrdiť, že sa za dvadsať rokov podarilo ruským politikom tieto zdroje naplno využívať, čoho výsledkom je, že v súčasnosti patrí RF jedenásta priečka najväčších ekonomík sveta.

Administratívy bývalých amerických prezidentov Billa Clintona a Georga W. Busha sa vydali cestou rozširovania NATO smerom na západ, pričom sa snažili presviedčať ruských politikov, že približovanie cudzích vojsk k ich hraniciam pre nich nepredstavuje žiadne bezpečnostné riziko.[5] RF sa vďaka tomuto rozširovaniu Severoatlantickej aliancie smerom k jeho hraniciam cíti byť ohrozená, keďže za posledných 500 rokov bolo Rusko napadnuté hneď niekoľkokrát. V roku 1605 ich napadli Poliaci, neskôr v roku 1708 Švédi, za ktorými v roku 1812 nasledovali Francúzi pod vedením Napoleona. Nemci sa pokúšali dobiť ruské územie v rokoch 1914 a 1945, no neúspešne. V priemere tak bojovali Rusi na Severoeurópskej nížine každých tridsať až tridsaťpäť rokov.[6]

Podľa viacerých autorov sa ruské vedenie domnieva, že Západ má ambície získať pod svoj zahranično-politický vplyv ďalšie a ďalšie štáty a stať sa tak dominantným prvkom v unipolárnom usporiadaní sveta. Západný vplyv sa rozširoval do malých štátov východnej Európy až príliš hladko. Na ruskej strane sa však stupňoval odpor voči Západu s pribúdajúcimi plánmi začlenením Ukrajiny do západných štruktúr. RF považuje vstup Ukrajiny do NATO za absolútne neakceptovateľný a úplné prekročenie červenej čiary. Ruský spisovateľ Alexander Lukin vo svojej knihe Rusko a Čína: nové zblíženie uvádza hneď niekoľko dôvodov pre oprávnené ruské bezpečnostné obavy. Podľa jeho názoru nie RF, ale Západ zničil po rozpade ZSSR príležitosť vytvorenia nového systému globálnej politiky, založenej na medzinárodnom práve. Nie RF, ale Západ využil svoje dočasné silné postavenie k narušeniu celistvosti hraníc slabších štátov a porušil tým platné zmluvy. Nie RF, ale Západ zámerne rozvrátil povojnový právny poriadok, ktorý bol založený na suverenite štátov. Nie RF, ale Západ vyvíjal tlak na Medzinárodný súdny dvor, aby rozhodol, že jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova nie je porušením medzinárodného práva. Ruská federácia sa opakovane vyhradzovala a varovala, že odtrhnutie Kosova od Srbska, vojenské akcie v Iraku a Líbyi či bombardovanie Juhoslávie podkopávajú medzinárodne platný právny poriadok. Zmenu v aplikovaní zahraničnej politiky RF priniesol predovšetkým rok 2014, kedy došlo k ruskému anektovaniu ukrajinského polostrova Krym. RF týmto krokom dala svetu jasne najavo, že už ďalej odmieta dodržiavať medzinárodné pravidlá. Západ tento krok jasne odmietol a považuje to za vážne porušenie územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc zakotvených v Helsinských dohodách.[7] Na základe uvedeného môžeme skonštatovať, že predstavitelia ruskej strany majú hneď niekoľko reálnych dôvodov na to ak tvrdia, že v prípade Krymu je to len povrchné pokrytectvo Západu. Od roku 2014 sa stáva výrazným rysom zahraničnej a bezpečnostnej politiky RF predovšetkým orientácia na politiku, v ktorej prevládajú národné záujmy nad princípmi.

Ak sa vrátime k zahranično-politickej koncepcii Ruskej federácie novelizovanej v roku 2013, nájdeme v nej viacero dôležitých poznatkov. Opakovaným prvkom, ktorý obsahovali aj predošlé prijaté koncepcie, je snaha o vytvorenie multipolárneho usporiadania sveta, ako žiadúci model medzinárodného poriadku. Dôraz sa kladie na suverenitu RF a pripomína jeho silný mocenský potenciál. Koncepcia z roku 2013 vníma Západ ako zdroj zvyšujúcej sa nestability v medzinárodnom prostredí a obviňuje ho zo zasahovania do vnútorných záležitostí suverénnych štátov. RF v tomto dokumente vyjadrila záporný postoj k rozširovaniu Severoatlantickej aliancie a označila to za hlavné bezpečnostné riziko pre Ruskú federáciu.[8] Novelizáciu tohto základného dokumentu, ktorý určuje smerovanie zahraničnej politiku štátu, svojím podpisom schválil ruský prezident Vladimír Putin v roku 2016. RF na základe tejto novelizácie stále považuje rozširovanie štruktúr NATO smerom na východ za hlavnú bezpečnostnú hrozbu, no podľa ruskej diplomacie je hrozba vojny svetových mocností nízka. Podľa správy sa však zvýšili riziká vzniku regionálnych konfliktov, do ktorých môžu byť zapojené svetové mocnosti. Zároveň sa v dokumente píše, že Ruská federácia má záujem o rozvoj vzájomných vzťahov založených na základe rovnosti.[9] Je pravdepodobné, že ruská stratégia novelizovaná v roku 2016 predpokladala dnešný vývoj na Ukrajine. Táto vojna však už nepredstavuje len regionálny konflikt, ale jej výsledok závisí na rozhodnutiach štátov celého sveta.

Po roku vojny na Ukrajine prichádza RF s novou, 42-stranovou Koncepciou zahraničnej politiky Ruskej federácie. Po jej schválení dňa 31.3.2023 ruský prezident Vladimír Putin uviedol, že „koncepciu bolo nevyhnutné pozmeniť, v dôsledku radikálnych zmien vo svete… aktualizovaná koncepcia predstavuje základ pre nasledujúce obdobie Ruska na medzinárodnej scéne.“[10] Podľa ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova je hlavnou úlohou novej ruskej zahraničnej politiky nastolenie multipolárneho svetového poriadku s dôrazom na rovnosť všetkých štátov. Tvrdí, že voči Ruskej federácii je vedený nový druh hybridnej vojny Západu, ktorý sa snaží oslabiť RF v každom možnom smere.  Podľa jeho slov je v koncepte vysvetlená vízia vytvorenia vyváženejšieho a spravodlivejšieho svetového poriadku.[11] Samotný dokument označuje ČĽR a Indiu za svojich hlavných spojencov na medzinárodnej scéne, pričom zdôraznil dôležitosť prehlbovania väzieb a koordináciu s priateľskými a suverénnymi centrami moci na euroázijskom kontinente. Strategické partnerstvo s Indiou je podľa ruskej strany založené na viacerých stabilných pilieroch – politika, obrana, spolupráca v boji proti terorizmu a spolupráca vo vesmíre i energetike. „RF bude pokračovať v budovaní strategického partnerstva s Indickou republikou s cieľom posilniť a rozšíriť spoluprácu vo všetkých vzájomné výhodných oblastiach.“[12] Kým v predchádzajúcich strategických dokumentoch ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie predstavovalo pre RF hlavné bezpečnostné riziko rozširovanie NATO smerom na východ, tak v súčasnosti sú už za najväčšiu hrozbu pre Ruskú federáciu označované vyslovene Spojené štáty americké.

Zdroje:

[1] MARSHALL T.: V zajatí geografie. Premedia 2017, s. 20-21.

[2] KREJČÍ O.: Geopolitika Ruska. Praha: Professional Publishing 2017, s. 183-223.

[3] KREJČÍ O.: Geopolitika Ruska. Praha: Professional Publishing 2017, s. 370.

[4] ERSHOV Y.A.: Energetická stratégia Ruska do roku 2020: plusy a mínusy novej energetickej stratégie Ruskej federácie. [online], [cit.2004]. Dostupné na: <https://iq.hse.ru/news/177844267.html>.

[5] LUKIN A.: Čína a Rusko: nové sblížení. Praha: Filosofia 2021, s. 38.

[6] MARSHALL T.: V zajatí geografie. Premedia 2017, s. 19.

[7] LUKIN A.: Čína a Rusko: nové sblížení. Praha: Filosofia 2021, s. 37-41.

[8] RODKIEWICZ W.: The Russian Federation ´s foreign policy concept. [online], [cit. 20/12/2013]. Dostupné na: <https://www.osw.waw.pl/en/publikacje/analyses/2013-02-20/russian-federations-foreign-policy-concept>.

[9] Dekrét prezidenta Ruskej federácie z dňa 30.11.2016 číslo 640. [online]. Dostupné na: <http://www.kremlin.ru/ acts/ bank/41451>.

[10] Global changes lead to revisions of Russian foreign policy concept – Putin. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <https://tass.com/politics/1597385>.

[11] Russia ´s new foreign policy concept stresses equality of countries – Lavrov. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <https://tass.com/politics/1597831>.

[12] Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <http://kremlin.ru/ events/president/news/70811>.

Súčasná situácia

Posledné obdobie v jednej z najsilnejších členských štátov Európskej únie a bývalej koloniálnej a vojenskej veľmoci Francúzsku je charakterizované neustále väčšími a násilnejšími protestami. Spomenúť môžeme už Hnutie žltých viest z roku 2018 bojujúce za väčšiu sociálnu spravodlivosť v spoločnosti, kde ťarcha cien pohonných hmôt dopadala nie len na členov nižšej vrstvy ale rovnako na strednú vrstvu, ktorá sa kvalitou života čoraz viac vzďaľovala hŕstke bohatých členov vyššej vrstvy.[1] Aj napriek tomu, že tento trend je elementárnou súčasťou kapitalistického systému už nejaké obdobie, o čom svedčia napríklad štatistiky o neustále zväčšujúcej sa majetkovej nerovnosti medzi svetovou populáciou,[2] spôsobili spomínané udalosti protesty s neporovnateľne väčšou mierou intenzity oproti iným štátom západnej civilizácie. Na tieto udalosti nadviazali protesty z tohto roka, ktorých spustenie spôsobila dôchodková reforma pod vedením prezidenta Emmanuela Macrona, ktorá zvyšovala vek odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov.[3] Ďalšie umocnenie protestov a ich eskaláciu vyvolalo usmrtenie Nahela Merzouka, podtrhnuté rasovým motívom, zdôrazneným potrestujúcimi, poukazujúcimi na systémový rasizmus najmä v prostredí bezpečnostných zložiek.[4] Ak prejdeme do globálneho kontextu, môžeme pozorovať, že hnev protestujúcich priamo koreluje s nárastom extrémnej pravice všade vo svete. Ako píše v úvode knihy Martin Milan Šimečka o jej autorke, historičke a novinárke Anne Applebaum, postupne sa z jej kruhu priateľov vytrácalo čoraz viac ľudí. Dôvodom bola najmä strata presvedčenia o tom, že liberálna demokracia je tým najlepším spoločenským zriadením v dejinách ľudstva a presun členov úzkeho kruhu autorky k pozíciam revolučnej vlny konzervativizmu.[5] Ešte väčším tragickým zistením ako to, že človek v rámci plynutia života stratí svojich blízkych na základe politického názoru je uvedomenie si, akým nevedomým prístupom sa k podobným situáciám stavajú zastáncovania statusu quo. Ako keby bola bývalým priateľom Anny Applebaum alebo rozhádaným členom rodiny, situácia, do ktorej sa dostali, príjemnou. Voči emóciám nemá šancu nikto, tak to tvrdí politický marketér Marek Prchal.[6] Ľudia si v obchodnom centre myslia, že ich voľba nákupu je úplne slobodnou aj v prípade nákupu produktu, na ktorý pri ceste do daného obchodu ani nepomysleli, avšak pôsobením psychologického efektu cenoviek v obchode predsa len po produkte siahli.[7] Rovnako sa správajú ľudia, ktorí od niekdajšej obhajoby demokracie upustili a to aj napriek svojmu vysokému intelektu či vzdelaniu. Nejedná sa totiž o slobodnú voľbu, jej počiatok sa nachádza skôr v nemožnosti  zlepšenia kvality svojho života. Tá produkuje následný hnev na demokratické zriadenie, a presun k prevažne konzervatívnym silám, oplývajúcim neofašistickými prvkami a predstavujúcim jedinú možnú alternatívu. Dôkazom sú posledné voľby v Taliansku[8] alebo vo Švédsku,[9] kde najväčším víťazom v celkovom meradle alebo v prípade nárastu preferencií boli strany z krajne pravicového politického spektra. A práve tu sa dostávame naspäť do kontextu Francúzska. Krajná pravica ako jediná alternatíva nespokojného občana sa dostala do svojho postavenia najmä vďaka samotnej podstate celospoločenského systému. Ten vytvára ekonomické podmienky, ktoré neumožňujú ľavicovým alternatívam zúčastňovať sa politického súboja o voliča, keďže nástroje týchto subjektov sú vďaka spomínanej povahe systému neefektívne a len spomaľujú prevažujúce trendy. Ide napríklad o neustále zväčšovanie sa nerovnosti, uvedené vyššie. Najväčším propagátorom myšlienky šiestej republiky vo Francúzsku je Jean-Luc Mélenchon, čelný predstaviteľ ľavicovej koalície Nová ekologická a sociálna ľudová únia, ktorá sa v posledných parlamentných voľbách umiestnila na druhom mieste, čím nie len že predbehla Le Penovej krajne pravicovú stranu Národné zhromaždenie ale postarala sa v najväčšom merítku o stratu väčšiny Macronovej centristickej aliancie.[10] Ako by však podobná transformácia Francúzskej republiky vyzerala a čo by znamenala v kontexte budúceho vývoja demokracie? 

Ako sme sa sem dostali a kam smerujeme

V prípade možnej transformácie Francúzskej republiky je potrebné začať jej historickým vývojom. Nie len pre klasické klišé, nachádzajúce sa vo výroku španielskeho filozofa Georga Santayanu o tom, že „tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení na to, aby si ju zopakovali,“[11] ale najmä kvôli analýze histórie demokratického vývoja, ktorá prispeje k pochopeniu súčasného obrazu demokracie. Od roku 1789 vzniklo päť francúzskych republík, ktoré mali 14 ústav.[12] Obdobie demokratického zriadenia bolo však vo Francúzsku viackrát narušené. Po nastolení prvej republiky v roku 1792, teda krátko po Veľkej francúzskej revolúcii,[13] sa k moci dostal Napoleon Bonaparte, ktorý sa prehlásil císarom, čím započal epochu Prvej francúzskej ríše. Tá existovala až do Napoleonovej porážky pri Waterloo v roku 1815.[14] Po Napoleonovom páde však nedošlo vo Francúzsku k obnove demokratického zriadenia, práve naopak, k moci sa dostal kráľ Ľudovít XVIII.[15] Monarchia existovala až do revolúcie v roku 1848,[16] ktorá vyústila do vytvorenia Druhej republiky.[17] Jej trvanie nebolo pridlhé, keďže už v roku 1852 vzniká Druhá francúzska ríša, pod vedením Napoleona III.[18] Naopak tá existovala až 18 rokov, do roku 1870, kedy ju na krátke obdobie nahradila Parížska komúna.[19] Po nej došlo k ustanoveniu Tretej francúzskej republiky, ktorej existenciu ukončila až druhá svetová vojna.[20] Prečo je tento vývoj vlastne dôležitým v kontexte nášho výskumu? Poukazuje na skutočnosť, že aj tak rozvinutá demokracia, akou Francúzsko v súčasnosti je, napríklad podľa Democracy indexu od The Economist Intelligence,[21] ktorý hodnotí mieru demokracie v jednotlivých štátoch, bol demokratický vývoj prerušený nástupom tvrdej autokracie až totality. Je teda možné, že súčasné problémy postkomunistických štátov, ktoré trpia nefunkčnosťou demokracie vo viacerých ohľadoch, sú prirodzenou súčasťou vývoja demokracie. Tomuto tvrdeniu však odporujú príklady Japonska či Južnej Kórei, ktoré sa v spomínanom Democracy indexe už dlhodobo umiestňujú na popredných priečkach, pričom súčasné demokratické zriadenie bolo v prostredí týchto štátov vytvorené až po konci druhej svetovej vojny. Je však otázne, nakoľko demokratický vývoj ovplyvňuje kultúrne nastavenie jednotlivých národov. Ešte dôležitejším je však vnímanie demokracie medzi občanmi. Ako pre Guardian uviedla účastníčka tohtoročných protestov vo Francúzsku Flavia Dauesea-Dautel, aj napriek tomu, že žije v demokracii, nie je to podľa jej pocitov demokracia.[22] Jedna z požiadaviek protestujúcich je práve väčšia moc ľudu, keďže napríklad v prípade dôchodkovej reformy zákon prešiel legislatívnym procesom a to aj napriek nepokojom, ktoré vyvolal.[23] Mélenchonova myšlienka prechodu k Šiestej francúzskej republike zahŕňa právomoc občanov iniciovať legislatívu a referendá či odvolávať svojich volených zástupcov.[24] Pri myšlienke takto výraznej reformy politického systému Francúzska je však dôležité uvedomiť si aj inú skutočnosť. Protesty Hnutia žltých viest či proti dôchodkovej reforme mali čisto sociálny charakter. Aj protesty vyvolané smrťou Nahela Merzouka majú súvis so sociálnym aspektom francúzskej spoločnosti, keďže francúzski imigranti, ktorých synom Nahel Mezrouk bol, sa dodnes potýkajú s väčšími ekonomickými ťažkosťami, ako majoritné francúzske obyvateľstvo.[25] Príspevok tak v nadväznosti na sociálny charakter protestov ukončíme citátom z krajne ľavicového francúzskeho časopisu La Riposte, ktorý sa k možnosti vytvorenia Šiestej francúzskej republiky Mélenchonom vyjadril takto: „Áno, chceme zničiť Piatu republiku. Ale ústavné zmeny nič nevyriešia, pokiaľ nie sú produktom spoločenského prevratu. Pokiaľ banky, hlavné priemyselné odvetvia – a vlastne celá ekonomika – zostanú pod kontrolou kapitalistov, nebude možné ukončiť sociálny a ekonomický úpadok. Robotnícke hnutie by malo vziať do úvahy túto realitu a postaviť vyvlastňovanie kapitalistov do centra svojho programu. Kapitalistov zaujíma len zisk. Všetky hlavné páky ekonomiky by sa im mali vytrhnúť z rúk a dať ich pod demokratickú kontrolu pracujúcich. Nová republika na novom sociálnom základe – to je ten druh zmeny, ktorý potrebujeme!“[26]

Zdroje:

[1]The ‘yellow vest’ movement explained. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2018/12/4/the-yellow-vest-movement-explained>.

[2] QUERSI Z.: Rising inequality: A major issue of our time. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/articles/rising-inequality-a-major-issue-of-our-time/>.

[3] LOCKWOOD P. ; RITCHIE H. ; BAIRIN P. ; BRISCOE O. ; HAQ S.: France wracked by more pension protests amid rising violence on the streets. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2023/03/28/europe/france-pension-reform-protests-biarritz-airport-intl/index.html>.

[4] AFP: Protest violence in France falls sharply, a week after fatal police shooting of teen. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.france24.com/en/europe/20230704-protest-violence-in-france-falls-sharply-a-week-after-fatal-police-shooting-of-teen>.

[5] APPLEBAUM A.: Súmrak demokracie. Zvodné lákadlo autoritárstva. Bratislava: N Press, 2020, s.11.

[6] ZELENKA J.: Češi jako Prchalův byznys. Vůči emocím nemá šanci nikdo, říká někdejší Babišův guru marketingu. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.e15.cz/rozhovory/cesi-jako-prchaluv-byznys-vuci-emocim-nema-sanci-nikdo-rika-nekdejsi-babisuv-guru-marketingu-1397114>.

[7] The Psychology of the Price Tag Label. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.labelvalue.com/blog/price-tag-label-psychology>.

[8] Estimated percentage of votes won in the chamber of deputies and senate in the Italian general election of 2022, by coalition. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.statista.com/statistics/1335834/italy-election-results/>.

[9] Sweden: General Election, September 2022. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.europeanmovement.ie/sweden-general-election-september-2022/>.

[10] TASR: Konečné výsledky parlamentných volieb 2022 vo Francúzsku: Macron stratil väčšinu. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://svet.sme.sk/c/22941970/francuzsko-parlamentne-volby-2022-vysledky.html>.

[11] COLLEGE OF LIBERAL ARTS AND HUMAN SCIENCES: History Repeating. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://liberalarts.vt.edu/magazine/2017/history-repeating.html>.

[12] EURIDYCE: France Historical development. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://eurydice.eacea.ec.europa.eu/national-education-systems/france/historical-development>.

[13] PARIS: Capital of the 19th Century: The First Republic (1792-1804). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology1.html>.

[14] PARIS: Capital of the 19th Century: The First Empire (1804-1815). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology2.html>.

[15] Paris: Capital of the 19th Century: The Restoration (1815-1830). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology3.html>.

[16] Paris: Capital of the 19th Century: The July Monarchy (1830-1848). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology4.html>.

[17] Paris: Capital of the 19th Century: The Second Republic (1848-1852). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology5.html>.

[18] Paris: Capital of the 19th Century: The Second Empire (1852-1870). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology6.html>.

[19] Paris: Capital of the 19th Century: War, Siege, the Commune (1870-1871). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology7.html>.

[20] Paris: Capital of the 19th Century: The Third Republic (1871-1940). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology8.html>.

[21] ÖLMUNGER P.: EIU 2022 democracy report: Stagnation, war and no post-COVID revival. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.democracywithoutborders.org/26249/economist-2022-democracy-report-stagnation-war-and-no-post-covid-revival/>.

[22] Guardian News: Protesters condemn French court’s ruling in favor Macron’s pensions bill. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=QbBIeKe-WS0>.

[23] Le Monde ; AFP: Macron signs French pension reform into law despite protests. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.lemonde.fr/en/french-pension-reform/article/2023/04/15/french-pension-reform-the-bill-has-been-officially-promulgated_6022995_234.html>.

[24] A new Republic: Leftist Mélenchon promises to topple France’s ‘presidential monarchy’. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.france24.com/en/europe/20220321-a-new-republic-leftist-m%C3%A9lenchon-promises-to-topple-france-s-presidential-monarchy>.

[25] PASCUAL J.: Immigrants in France are becoming more diverse but still face greater economic challenges. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.lemonde.fr/en/france/article/2023/03/31/immigrants-in-france-are-becoming-more-diverse-but-still-face-greater-economic-challenges_6021311_7.html>.

[26] OXLEY G.: France: Jean-Luc Mélenchon and the Question of the Sixth Republic. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.marxist.com/jean-luc-melenchon-and-the-question-of-the-sixth-republic.htm>.

Prekariát môžeme vnímať ako výsledok dnešnej hektickej doby, búrlivých ekonomických zmien a kríz. Napriek tomu, že ho tvoria milióny ľudí vo vyspelých priemyselných krajinách a tiež v rozvíjajúcich sa trhových ekonomikách, je tento pojem pre mnohých z nás neznámy. Kto je teda súčasťou vrstvy prekariátu a prečo je mnohými akademikmi označovaný za hrozbu dnešnej doby? 

Môžeme ho definovať ako sociálnu triedu ľudí, ktorí sa nachádzajú v neustálom stave neistoty a žijú bez predvídateľnosti vo vzťahu k svojmu zamestnaneckému prostrediu. Prekariát tvoria takzvaní pracovníci „gig economy“, čo sú najmä nezávislí pracovníci bez dlhodobých, alebo trvalých zmlúv a takisto ľudia s krátkodobými alebo nulovými pracovnými hodinami.[1] Tento fenomén je viditeľný a rozšírený aj na Slovensku, nakoľko je takýto formát práce výhodný najmä pre zamestnávateľa na úkor istoty pre zamestnanca. V praxi to znamená, že sa zamestnávateľovi znižujú náklady, napríklad v oblasti odvádzania príjmu do zdravotnej starostlivosti či nemocenských a materských dávok pre svojich zamestnancov. Okrem týchto spomenutých úľav pre zamestnávateľa taktiež spravidla nie sú splnené ďalšie rôzne zamestnanecké benefity. K šíreniu tohto moderného fenoménu prispelo aj zrútenie systému rozdeľovania príjmov v podobe, v akej sme ho poznali z 20. storočia. Aj s pomocou šírenia globalizácie, zrýchlenej modernizácie a flexibilných pracovných reforiem sa vytvorila nová globálna štruktúra tried. Dnešnú dobu by sme mohli charakterizovať ako dobu miliardárov s absurdnou mocou a neprimeraným prístupom k zdrojom, zmenšujúcou sa strednou pracovnou triedou a rastúcou škálou nemzdových výhod s rýchlo rastúcim prekariátom. Práve vďaka veľkej flexibilite práce, ktorú túto doba ponúka, sa prekariát stáva ohrozenou triedou s prevládajúcou neistotou. Vytvorili sa nové pojmy v pracovnom prostredí, ako napríklad „on-call work“ či „cloud work“. Pracovníci na týchto pozíciách častokrát postrádajú profesijnú identitu, nemajú žiadny kvalifikovaný profesijný príbeh a zároveň nemajú pocit, že by mali kariérnu dráhu. Nevýhodný je z dlhodobého hľadiska pre zamestnanca aj ekonomický faktor, nakoľko musí vykonať množstvo práce, ktorá sa v konečnom dôsledku neobjaví v oficiálnych štatistikách.[2] Jednoduchým príkladom z praxe je takzvaná práca za inú mzdu, ako je mzda uvedená na výplatnej páske. Tento zaužívaný spôsob má za následok nízky dôchodok v budúcnosti, a to aj napriek vyššiemu príjmu a odpracovaným hodinám. Nepresné uvedenie vykonanej práce zo strany zamestnávateľa dokáže zamestnanca poškodiť aj v ďalších rovinách. Častokrát sa tým zhoršuje aj možnosť získať hypotéku či prenajať si byt. Ľudia vykonávajúci prekarizovanú prácu pochádzajú takmer zo všetkých pracovných odvetví a rovnako vekových kategórií. Pozorujeme však, že hlavne mladí ľudia sú súčasťou tohto fenoménu najmä kvôli vidine rýchlych peňazí a bez dlhodobého čakania na pracovnú príležitosť, ktorá nikdy nemusí nastať. Staršia generácia využíva takúto formu práce najmä po strate stabilného zamestnania a to hlavne s cieľom vyhnúť sa možnej potrebe rekvalifikácie. To všetko vytvára u zamestnanca prekariátu frustráciu, neistotu a stres. Za opak prekariátu môžeme označiť salariát, pomerne nový pojem, ktorý označuje donedávna zaužívaný systém. Za salariátov sa považujú ľudia zamestnaní na trvalý pracovný pomer so všetkými zaužívanými zamestnaneckými výhodami, akými sú platená dovolenka, pracovná neschopnosť (PN) a sporenie do dôchodkového fondu. Všetky tieto výhody prekariáti strácajú, čo spôsobuje, že sa dostávajú do stavu, v ktorom sa môžu spoliehať len na priame peňažné mzdy alebo zárobky. Ľudia v týchto zamestnaneckých vzťahoch si preto nedokážu z dlhodobého hľadiska budovať a progresívne rozvíjať svoje živobytie a majetok. Tieto skutočnosti dovedú zamestnanca prekariátu k životu na hranici neudržateľného dlhu s vedomím, že jedna choroba, nehoda alebo chyba ich môže priviesť do finančnej priepasti či úplného bankrotu. Ostávajú tak bez vízie lepšej budúcnosti, čo spôsobuje už spomínanú frustráciu a stres v osobnom živote, čo sa spravidla odráža aj na ich pracovnom výkone. 

Čo si však množstvo prekariátov neuvedomuje je to, že prekariát je prvou hromadnou triedou v histórii, v ktorej úroveň vzdelania prevyšuje úroveň potrebnú pre druh práce, ktorú môžu očakávať. Prekariát existuje vo väčšine povolaní a na väčšine úrovní v rámci korporácií. Takáto práca sa zväčša vykonáva mimo bežných pracovísk a mimo klasických pracovných hodín. Neistota miesta a času, v ktorom bude človek pracovať, vytvára permanentný stres, z ktorého pramení frustrácia a nespokojnosť ako v pracovnom prostredí, tak aj v pracovnom živote. Historická skúsenosť nám hovorí, že práve takto frustrovaní ľudia sú problémom pre pokojný chod systému v krajine, keďže sa uchyľujú k jednoduchým riešeniam a nenávistným prejavom. Najväčšia neistota prekariátov je neistota v oblasti príjmu. Táto neistota sa líši od nepredvídaných rizík, akými sú nezamestnanosť, materstvo a choroba, ktoré boli hlavnými oblasťami sociálnych štátov. Pre tie je možné vypočítať pravdepodobnosť takýchto udalostí a vytvoriť poistnú schému. Neistotu prekariátu však nemožno poistiť, nakoľko ide o niečo „neznáme“. Prekariát v praxi častokrát stráca hmatateľné práva a prístup k ich vymáhaniu, konkrétne sociálne, politické či ekonomické práva. Problematické je najmä to, že si to neuvedomuje, až kým ich nepotrebuje, respektíve až vtedy, keď sú dramaticky a systematicky porušované. Absencia kultúrnych práv sa prejavuje najmä pri členstvách v odboroch či profesijných cechoch, ktoré by poskytli vrstve prekariátu bezpečnosť a identitu pri práci. O tomto jave hovorí aj citát: „byť v prekariáte je ako behať po potápajúcom sa piesku.“[3]

Prekariát je častokrát označovaný ako „nebezpečná, respektíve ohrozená  trieda“. Takýto pojem môžeme poznať od marxistov, no prekariát je nebezpečný v inom zmysle. V prvom rade tento fenomén vplýva nepriaznivo na zdravotný stav pracovníka. Neustála neistota prispieva k duševným poruchám, vysokej miere chorobnosti a v krajnom prípade môže vyústiť až k samovraždám. V druhom rade je prekariát nebezpečenstvom pre politický systém, najmä pre demokratické hodnoty. Títo ľudia sú totiž oddelení od hlavného politického prúdu, postavení na okraji spoločnosti. Majú pocit, že svojím konaním nemajú žiaden vplyv na chod systému, pracovného prostredia a v konečnom dôsledku ani nad svojim osobným životom. Mnohé sociálne skupiny, ktoré tvoria prekariát, majú zahmlené deformované vedomie, čo sa prejavuje rôznymi činmi, od anomálneho správania až po deštruktívne aktivity spojené s kriminálnym, delikventným správaním. Dochádza tak k duchovnej a mravnej degradácii osobnosti, strate ideálov a vízie lepšej budúcnosti, či viery v spravodlivosť a správne usporiadanie sveta.[4]

Môžeme konštatovať, že máme dočinenie so zásadne novou sociálnou formáciou, ktorá v súčasnosti ešte stále do značnej miery nesie črty neistoty a strachu. Z histórie poznáme prípady, kedy sa k neistej skupine pridal silný vodca a písali sa nové dejiny. Prekariát je nový, potenciálne nebezpečný fenomén dnešnej doby. Prekarizovaná práca poškodzuje pracovné prostredie a deformuje pracovné vzťahy. Ak sa tento trend bude rozširovať aj naďalej a budeme prehliadať tieto skutočnosti, hrozí nám sociálny kolaps, destabilizácia systému, občianske konflikty či odvrat od demokratických hodnôt.

Zdroje:

[1] The precariat. [online], [cit. 9/6/2023]. Dostupné na internete: <https://oxford-review.com/oxford-review-encyclopaedia-terms/the-precariat/>

[2] STANDING, G. Who are ‚The Precariat‘ and why do they threaten our society? [online], [cit. 9/6/2023]. Dostupné na internete: <https://www.euronews.com/2018/05/01/who-are-the-precariat-and-why-they-threaten-our-society-view>

[3] STANDING, G. The Precariat: Today’s Transformative Class? ? [online], [cit. 9/6/2023]. Dostupné na internete: <https://greattransition.org/publication/precariat-transformative-class>

[4] GOLUBEV,S. The Precariat: A New Social Phenomenon. [online], [cit. 9/6/2023]. Dostupné na internete: <https://hackernoon.com/the-precariat-a-new-social-phenomenon-au6f34io/>

Úvod 

Socializmus v Československu stál pred ťažkou prekážkou, ktorou bolo hľadanie  správneho pomeru medzi politickou mocou a vedeckým poznaním najmä v otázkach čo najefektívnejšieho centrálne plánovaného hospodárstva a úsilím o naplnenie hlavných prísľubov socializmu, ktorými boli napr. sociálna spravodlivosť, všeobecný blahobyt a vytvorenie „dokonalej“ beztriednej komunistickej spoločnosti.[1] Povojnové obdobie, ktoré bolo výrazne ovplyvnené diktatúrou Komunistickej strany Československa, delíme do troch fáz na: vplyv stalinizmu, reformného komunizmu a celospoločensky známeho obdobia takzvanej normalizácie. Signifikantnými znakmi týchto fáz boli primárne Stalinské politické procesy, reformná kultúra šesťdesiatych rokov minulého storočia a taktiež monotónna každodennosť neskorého socializmu.[2] Našimi hlavným zámerom bude poukázať na technokratické tendencie a tiež aj všeobecný vzťah moderného vládnutia a vládnutia prostredníctvom tzv. expertov a vedcov. Okrem toho sa taktiež na príklade socialistického Československa posnažíme ukázať, že aj technokratická depolitizácia je politickým jednaním, ktoré vyžaduje preklad politického jazyka zdanlivo nezaujatej vedy.[3]

Termín technokracia použil ako prvý americký inžinier Wiliam Henry Smith v diele Technokracia z roku 1920. Najväčším predstaviteľom technokratického myslenia bol jeden z najznámejších predstaviteľov utopického socializmu Francúz Henri de Saint-Simon, ktorý považoval vedu a vedecké poznanie za nástroj na riešenie spoločenských problémov. Veda mala podľa Saint-Simona nahradiť cirkev a spiritualitu ako sila, ktorá zjednocuje spoločnosť v ére industrializácie a technologického pokroku. Medzi ďalších významných mysliteľov v oblasti technokracie patril aj americký sociológ a ekonóm Thomas Veblen. Podľa Veblena mali inžinieri a vedci získať väčšiu rozhodovaciu právomoc a vyslobodiť výrobu a spoločnosť z moci podnikateľov, ktorým išlo len o svoj zisk.[4]

Hlavným znakom, ktorým sa prezentovali nielen moderné diktatúry ale aj demokracie bol príklon k vláde expertov a vedcov. Takýto spôsob následne zdôrazňuje zásadný význam vedeckého poznania pri riadení štátu aj jeho ekonomiky. Predstavitelia technokratických metód  neskôr argumentujú túto skutočnosť slovami že: „ide o nepolitickú vládu odborníkov a expertov v rôznych odvetviach.“[5]

Technokratická moc stavia politické, sociálne a hospodárske otázky do pozície technických problémov, ktoré je možné efektívne a rýchlo riešiť prostredníctvom korektných a odborne vytvorených nástrojov ako sú napríklad: analýzy empirických dát, vedecké metódy riadenia a najmodernejšie technológie. Štát, a teda aj spoločnosť sa stávajú jedným komplexným podnikom s vymedzenými zdrojmi, ktoré je potreba využiť čo najefektívnejšie. Faktom však následne ostáva, že dokonalú technokraciu a totálnu vládu apolitických expertov sa nikdy nepodarilo vytvoriť. Napriek tejto skutočnosti je dôležité podotknúť, že snahy o nahradenie politickej racionality expertným vedením boli v štátnom socializme intenzívne. Technokratické tendencie nás teda vedú k populárnym dobovým myšlienkam, ktoré tvrdili že: „socializmus bude možné alebo dokonca nutné riadiť ako firmu.”[6]

Reformný komunizmus a technokracia v období pred a počas Pražskej jari

Podľa českého historika Vítězslava Sommera z Ústavu pre súčasné dejiny Akadémie vied Českej republiky, bol zlatý vek technokratického socializmu v Československu počas sedemdesiatych rokov, ktoré sú označované za normalizačné. Obdobie Pražskej jari v roku 1968 môžeme označiť ako pragmatické nadviazanie na niektoré zložky jeho politiky.[7] Dôsledky reformačného obdobia vytvorili vzájomný boj na jednej strane medzi radikálnymi demokratickými úmyslami ako bolo napr. zavedenie pluralitného straníckeho systému a posilnenie zamestnaneckej samosprávy a na tej druhej uprednostňovanie významu vedy, moderných technológií a posilňovanie politickej úlohy vzdelaných vrstiev spoločnosti. Reformné politické a ekonomické myslenie taktiež okrem iného obsahovalo aj množstvo predstáv o následnom mocenskom rozložení v štáte. Základná dilema vznikala pri nejasných odpovediach na otázku, kto by mal v reformnom socializme vládnuť. Mal byť politický systém založený na súťaži viacerých politických strán? Alebo mala byť zachovaná otrepaná myšlienka o takzvanej „vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa“? Rôznorodá typológia reformných návrhov vyvolávala permanentný konflikt medzi manažérstvom a podnikovou samosprávou, najmä kvôli rastúcemu významu vzdelaných elít a základnej myšlienke o vláde robotníckej triedy a teda aj spomínanej vedúcej strane KSČ. Pri tejto problematike je však dôležité podotknúť, že aj napriek celosvetovej politickej demokratizácii a búraní povojnového usporiadania (USA, Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia) na konci šesťdesiatych rokov, vykazoval hlavný reformný prúd v Československu úsilie o „zdokonalenie“ politického a ekonomického systému a nie o jeho radikálne prekonanie. Fundamentálnymi cieľmi československých reformátorov boli vyššia úroveň organizácie hospodárskeho a politického života a signifikantnejší rast ekonomickej výkonnosti (minimalizácia nákladov – maximalizácia zisku, plnenie centrálnych plánov, dosiahnutie žiadúceho čísla HDP).[8]

Plánovanie a technokratické vládnutie

Friedrich Engels považoval plánovanie za jeden z najzákladnejších pilierov socializmu. Plánovanie bolo podmienkou uskutočnenia historického poslania, ktorého cieľom bolo dosiahnutie konečnej fázy historického vývoja v podobe komunizmu a beztriednej spoločnosti. Štátny socializmus sovietskeho typu sa niesol v znamení zložitého plánovacieho systému, v ktorom sa vytvárali napr. dobre známe „päťročnice“ (vypracovanie návrhu smerníc ÚV KSČ a vlády) alebo plány na rok, plány jednotlivých podnikov či regiónov.[9] Technokratickí predstavitelia boli pripravení vyvinúť postupy na plánovanie: budúceho vývoja hospodárstva, zahraničného obchodu, infraštruktúry, ukazovateľov produktivity práce, rozvoja výchovy ľudí, školstva, kultúry (čiže nie len súčasť ekonomiky), objemu výroby, vývoja zamestnanosti (určovanie počtu absolventov škôl vzhľadom na plánované budúce potreby československého hospodárstva) – základom toho všetkého bol silný byrokratický aparát na všetkých stupňoch.[10] Podľa rôznych sovietskych učebníc bolo plánované riadenie nielen ekonomickým zásahom ale taktiež „najdôležitejšou stránkou hospodársko-organizátorskej funkcie socialistického štátu“. V reformnej ekonómii však experti pripúšťali, že plánovanie je len „pravdepodobný odhad“ a je možné alebo dokonca účelné, aby sa skutočnosť odchyľovala od plánu s absenciou radikálneho plnenia za každú cenu.[11]

Urbanizmus a sociálne plánovanie v technokratickom vládnutí

Metodika sociálneho plánovania sovietskeho typu vypracovaná v roku 1970 sa podľa Vítězslava Sommera primárne zameriavala na päť oblastí: zvyšovanie kvalifikácie zamestnancov, zlepšovanie pracovných podmienok a bezpečnosti práce, zvyšovanie životnej úrovne, komunistická výchova pracujúcich a sociálno-psychologické vzťahy v kolektíve pracujúcich. Okrem toho sociálne plánovanie vychádzalo z predpokladov, že štátom vlastnený socialistický podnik nie je len čistým výrobcom a zamestnávateľom, ale taktiež orgánom štátnej správy. Preto by mal takýto podnik napĺňať štátnu politiku nielen vo výrobe, ale aj v starostlivosti o pracujúcich, ich životnej úrovne, životného štýlu ale aj v sústredení sa na tvorbu stratégie, ktorá dokáže čo najviac prehlbovať socialistický charakter celej spoločnosti.[12] Ďalšou významnou oblasťou, ktorá vychádzala zo sovietskej reality bolo sociálne plánovanie miest, regiónov a populácie v jednotlivých územných jednotkách, ktoré malo za následok budovanie typických priemyslových miest. Expertné sociálne plánovanie sa v takýchto prípadoch  zameriavalo primárne na budovanie zložitého technologického projektu, ktorého súčasťou bolo vybudovanie a premena celej zamestnaneckej štruktúry v tom danom regióne. Toto plánovanie zastrešovalo celú radu činiteľov ako boli napr.: plánovanie sociálnych služieb, kultúrneho vyžitia, rekreačného zázemia, školstva, dopravnej infraštruktúry či vytváranie pracovných miest pre manželky zamestnancov v strategických podnikoch daných oblastí.[13] V našich končinách ako príklad uvádzame košickú mestskú časť Šaca, ktorá bola prebudovaná pre potreby Východoslovenských železiarní alebo taktiež mesto Pripiať v Sovietskom zväze pri Černobyľskej atómovej elektrárni.[14] Najvyššiu daň za radikálne  plánovanie platilo najmä životné prostredie, ďalej pri urbanistickom plánovaní to bolo znehodnocovanie historických zástavieb, budov a dedičstva  a taktiež aj realita, pri ktorej „plánovačom“ nešlo o skutočné ľudské potreby len o napĺňanie vypracovaných prognóz a čísel.

Teória riadenia

Nástrojmi teórie riadenia boli v Československu psychológia práce a priemyslová sociológia, ktoré skúmali ľudský faktor v hospodárskom riadení a rozvíjali starostlivosť o skupiny ľudí, ktoré boli poverené riadením. Samotná personalistika a jej faktory boli vytvorené a prispôsobené špeciálne na socialistickú ekonomiku. Hlavným predmetom týchto výskumov boli samotní zamestnanci a systém práce s ľuďmi.[15] V našom štáte sa touto problematikou zaoberal najmä Inštitút pre výchovu vedúcich pracovníkov v priemysle, Ekonomický ústav ČSAV a taktiež aj Sociologický ústav ČSAV. Publikácie týchto subjektov sa sústredili na psychológiu práce ako aplikovanú vedu, ktorá skúma vzťah medzi organizáciou práce, fyzickou podobou pracoviska a vytváraním osobnosti samotného zamestnanca. Psychológovia a sociológovia vytvárali postupy personálneho vedenia zamestnancov, ktoré si mali vedúci pracovníci v jednotlivých podnikoch osvojiť a využívať v každodennej praxi. Okrem profesijného vzdelávania a školenia manažérov a vedúcich pracovníkov vychádzali publikácie a časopisy, ktoré sa zameriavali na ich životný štýl, starostlivosť o ich zdravie a rozvoj v osobnostnom živote. Vedúci pracovníci dostávali presné a stručné formulované návody ako si efektívne organizovať pracovný čas, voľný čas či dokonca stručné príručky o výbere svojej životnej partnerky.[16]

Ako príklad dokonalého socialistického manažéra môžeme uviesť napr. pána doc. Ing. Miroslava Grégra, CSc., ktorý pôsobil ako riaditeľ závodu Desta v českom Děčíne. Tento závod sa zaoberal výrobou vysokozdvižných vozíkov. Okrem neobyčajného úsilia a využívania správnych manažérskych metód, Grégr zdôrazňoval význam vzdelávania a kvalifikácie zamestnancov, budovanie značky, silný marketing a taktiež aj dnes už všetkým známe vzťahy s verejnosťou (PR). Po nežnej revolúcii pôsobil Miroslav Grégr ako minister strojárenstva a elektrotechniky a následne v rokoch 1998 až 2002 ako minister priemyslu a obchodu za Českú stranu sociálne demokratickú.[17] Paradoxom však pri tejto problematike ostáva skutočnosť, že napriek výraznej kritike reformátorov voči stalinistickému kultu osobnosti, teória riadenia presadzovala ideál výrazných a silných podnikateľských vodcov.[18] Následne v roku 1970 predstavitelia normalizácie tvrdili, že leninské tradície nevylučovali prijímanie poznatkov zo Západu. Podľa inštitútu riadenia mala teória riadenia naďalej zvyšovať odborné schopnosti manažérov a „poučovať sa pritom od priateľov aj protivníkov.“[19]  Súčasne však musela teória riadenia rešpektovať ideológiu marxizmu a leninizmu a odmietať tie súvislosti manažérstva, ktoré vychádzajú z triednej pozície západných manažérov pri ovládaní kapitalistickej ekonomiky a z triedneho zloženia kapitalistickej spoločnosti.“[20] 

Technokracia v praxi a číslach

Na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia boli mestá a obce tvorené prevažne zástavbou z medzivojnového obdobia alebo z dávnych čias Rakúsko-Uhorska. Infraštruktúra bola primárne zložená zo železnice a dláždených ciest. Dopravu vo veľkých mestách zaobstarávali električky alebo trolejbusy a osobný automobil vlastnil približne jeden človek zo sedemdesiatich. Následne v druhej polovici sedemdesiatych rokov boli mestá plné sídlisk z panelových domov, súčasťou viac ako milióna bytových jednotiek bolo ústredné vytápanie s prívodom teplej vody a republika bola prepojená prevažne asfaltovými cestami. Naprieč celou republikou sa budovali diaľnice, mestá boli sprístupnené pre masovú dopravu a na začiatku osemdesiatych rokov pripadal jeden automobil až na sedem obyvateľov. V priebehu piatich rokov bolo v Prahe postavených až dvadsať kilometrov metra.[21] Medzi najznámejšie typické socialistické panelové sídliská patrí okrem bratislavskej Petržalky či pražského Južného mesta taktiež berlínsky Marzahn alebo Halle-Neustadt.[22] Čo sa týka Bratislavy, v počiatkoch štátneho socializmu mala približne stopäťdesiat tisíc obyvateľov. V nasledujúcom období to zmenila politická zákazka Ústredného výboru KSČ na výstavbu štyridsať tisíc bytov počas desaťročného obdobia od roku 1960, ako reakcia na reálny príliv ľudí do mesta ako pracovnej sily v novovznikajúcich chemických a priemyselných závodoch. V prvotných plánoch malo byť sídlisko Petržalka postavené pre približne stošesťdesiat tisíc ľudí čo v danej dobe predstavovalo viac ľudí, ako mali napríklad celé Košice (momentálne  má Petržalka približne stoštrnásť tisíc obyvateľov).[23] Po Nežnej revolúcii sa počet obyvateľov v Bratislave vyšplhal až na necelých päťsto tisíc.[24]

Záver

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia panovalo silné presvedčenie, že automatizácia je základným pilierom na ceste ku komunistickej spoločnosti, v ktorej fyzickú prácu za ľudí plne prevezmú stroje, moderné technológie a expertízy, ktoré pomôžu vytvoriť nového človeka a novú spoločnosť. V tejto utopistickej predstave mali byť ľudia vzdelanejší, oslobodení od fyzicky namáhavej práce mali dosiahnuť plný materiálny blahobyt a kompletne podľa svojich predstáv meniť svet, v ktorom žijú. Podľa Vítězslava Sommera sa však už v druhej polovici sedemdesiatych rokov začala rúcať predstava, že pomocou vedy a techniky bude možné vytvoriť ideálne politické a spoločenské usporiadanie. Okrem toho sa v tomto období technokratické vládnutie nedokázalo prispôsobiť globálnym ekonomickým a sociálnym trendom, ktoré následne priniesli koniec éry vrcholnej modernity. Posadnutosť plánovaním a vedeckou racionalitou sa stala zdrojom absurdných situácií, ľudských zlyhaní a nástrojom úplnej deštrukcie. Prehlbujúce sa problémy socialistického usporiadania, primárne upadajúce  hospodárstvo a ničené životné prostredie  tvrdo oponovali predstavám o vede ako nositeľke pokroku.[25] Demokratizáciu nahradila politika tzv. odpolitizovania, ktorá účinne umŕtvila novovznikajúcu politickú verejnosť. V normalizačnom režime, v ktorom autoritárska vláda oprela svoju moc nielen o sovietske tanky ale taktiež o autoritu vedeckého poznania  a expertných orgánov vyžadovala aj bezpodmienečnú odpolitizovanú verejnú sféru. Politickú moc postavenú na údajne nespochybniteľných vedeckých faktoch a inžinierskych metódach tak môžeme bez pochýb označiť za technokratické alebo k technokracii smerujúce zriadenie.[26]

Napriek tomu, že technokratický socializmus je dnes už uzavretou témou, technokracia sama o sebe ešte nepovedala posledné slovo. Podľa kolektívu autorov publikácie Řídit socialismus jako firmu. Technokratické vládnutí v Československu, 1956–1989 môžeme dnes sledovať dve hlavné podoby technokracie. V prvom prípade sa jedná o technokratické tendencie v štýle vládnutia, podľa ktorého je hospodárstvo natoľko zložitým problémom, že sa k nemu môžu vyjadrovať len dobre vyškolení experti. V tomto prípade tak ekonomika a hospodárstvo nemôže podliehať politike, a tým pádom ani demokratickej kontrole. Pri tejto problematike je dôležité zvýrazniť akú významnú rolu hrajú v súčasnej hospodárskej politike nikým nevolení a verejnosti sa nezodpovedajúci aktéri  ako sú napr. nadnárodné korporácie, centrálne banky či ratingové agentúry. Tieto fakty nám ukazujú, že technokratické tendencie sú prítomné aj v súčasnej liberálnej demokracii. Druhá podoba technokracie v dnešnej dobe je technokratický populizmus. Na ten práve naráža aj známe heslo „riadiť štát ako firmu“, ktoré zhŕňa apel technokratického populizmu, ktorého súčasťou je charizmatická osobnosť politika alebo manažéra, ktorý má svoje mimoriadne podnikateľské  schopnosti využívať nezištne v prospech celej spoločnosti.[27]

Zdroje:

História mestskej časti. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.saca.sk/historia-mestskej-casti.html>. 

Miroslav Grégr. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete:  <https://www.vlada.cz/cz/clenove-vlady/historie-minulych-vlad/prehled-vlad-cr/1993-2007-cr/milos-zeman/miroslav-gregr-39948/#>

Obyvatelia – Základné výsledky. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete:  <https://www.scitanie.sk/obyvatelia/zakladne-vysledky/pocet-obyvatelov/OB/SK0105529460/OB>.

SOMMER, V.; SPURNÝ, M; MRŇKA, J.: Řídit socialismus jako firmu : technokratické vládnutí v Československu, 1956-1989. Praha: Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2019, 293 s.

Budúcnosť demokracie je na Slovensku najmä pred nadchádzajúcimi voľbami pomerne slušne skloňovanou témou. Šíria sa rôzne predikcie, podľa ktorých na Slovensku môže nastať nedemokratická vláda, v prípade, ak vyhrá konkrétna strana, alebo po voľbách vznikne koalícia strán, ktoré úplne nespĺňajú demokratické požiadavky. Problém však nevidíme len v nastávajúcich voľbách, ale ide o dlhotrvajúci proces, ktorého počiatky môžeme hľadať už v predchádzajúcom režime, respektíve pri prechode na súčasný stav. Aké nástrahy však Slovensko čakajú? Respektíve, akým výzvam už čelíme?

Slovensko je podľa Democracy Index od spoločnosti The Economist Intelligence z roku 2022 na 43. mieste so skoré 7.07, čo síce nie je skvelé číslo, no nepatrí ani k tým horším. Môžeme tak hovoriť o nejakom priemere. Vysoké číslo však vidíme pri hodnotení volebného procesu a pluralizmu politických strán. Konkrétne ide o skoré s hodnotou 9.58.[1] V kontexte Slovenska môžeme tvrdiť, že voľby prebiehajú bez priamej manipulácie, je tu voľná súťaž politických strán a strany ponúkajú politický pluralizmus. Zohľadňujú však tieto dáta dopodrobna reálny stav? Náš pohľad už taký pozitívny nie, nie len do budúcna, ale aj v súčasnosti. Áno, v súčasnosti môžeme vidieť, že každý má právo slobodne založiť stranu, ísť s ňou do volieb a tak pokúsiť sa získať mandát od občanov. No na to, aby strana dokázala získať akýkoľvek výtlak a rovnako vytvorila silný predvolebný marketing, sú potrebné peniaze. V skratke na to, aby ste dokázali byť vo voľbách úspešný, potrebujete za sebou silného sponzora alebo tým sponzorom byť sám. Tu už nastáva problém, ktorý z viacerých pohľadov popiera demokratické princípy. Tým je moc oligarchov v zákulisí strán. Tí za finančnú podporu strany pochopiteľne očakávajú určité záruky, ktoré im strana po prípadnom úspechu musí spätne vrátiť. Nie tak dávno sme tu mali kauzu, pri ktorej jeden z bývalých premiérov získaval peniaze pre stranu „vlastnou hlavou“.[2] Prostredníctvom týchto spomínaných faktorov sa dostávame priamo úmerne k problému plurality politických strán. Na papieri síce vidíme, že ide o pravicovú, ľavicovú alebo centristickú stranu, no ak na nich dokážu vplývať rôzne nátlakové skupiny a oligarchovia, je možné ešte hovoriť o tom, že strana je nejako presne ideologicky nastavená? Existuje však predpoklad, že v budúcnosti bude tento trend nie len že pokračovať, no príde aj zhoršenie. A to z dôvodu toho, že privatizácia je, respektíve bola už taká silná, že štát je prakticky čoraz viac odkázaný na dohody s korporáciami a bankami. Je tento princíp skutočne demokratický a udržateľný? Na papieri a podľa indexov, ktoré skúmajú len povrch problému áno, problém je však v samotnej podstate veci.

Ďalším nezanedbateľným faktorom, ktorý vplýva na budúcnosť demokracie na Slovensku je nárast extrémizmu. Posledné roky nám ukazujú silný nárast extrémizmu, nielen v samotnej spoločnosti, no rovnako v prostredí politických strán. Ak si vezmem rok 2016, tak Kotlebovci – Ľudová strana naše Slovensko získala v parlamentných voľbách 8,04%. V roku 2020 si podobný trend udržala, no súčasné prieskumy poukazujú na výrazný nárast. Spoločne so stranou Republika, ktorá je strana odídencov z „ĽSNS”, by podľa prieskumu AKO z apríla 2023 získali niečo vyše 12%. Je pravda, že podľa preferencií by sa do parlamentu dostala len strana Republika s 9%, no ide skôr o princíp, ktorý poukazuje na ich spoločný rast.[3] Extrémistické myšlienky však nenachádzame len v prostredí týchto strán, no rovnako aj u Smeru – SD. V ich kontexte však pravdepodobne nejde o samotné presvedčenie o týchto myšlienkach, ale skôr o čo najširší záber vplyvu na voliča. Extrémizmus taktiež definujeme ako aktivity s rôznorodým charakterom, odohrávajúce sa vo verejnom priestore, ktoré môžu disponovať konšpiračným charakterom. Táto činnosť je pomerne širokospektrálna a časť môže prekračovať zákonnú toleranciu. Bežná alebo laická verejnosť takéto myšlienky alebo aktivity spojené s konšpiráciami považuje za antidemokratické. Napriek tomu, môžu disponovať niekoľkými spoločnými znakmi, ale takisto môže prichádzať aj k ich významovej odlišnosti.[4] Je možné, aby aj v budúcnosti prišlo k väčšiemu nárastu extrémizmu a tak ohrozeniu demokracie?

Súčasný vývoj nám ukazuje, že budúcnosť by mohla priniesť ešte výraznejší nárast týchto politických subjektov. Hneď z niekoľkých dôvodov. Svet sa momentálne ocitol vo viacerých krízach, či už ide o krízu ekonomickú, energetickú alebo vojnu na Ukrajine a zvyšujúce sa napätie na Taiwane. Ako sme spomínali, tieto faktory priamo pomáhajú k výtlaku týmto extrémistickým stranám, ktoré takéto témy využívajú na manipuláciu s voličom. Spomínané strany prostredníctvom jednoduchých metód útočia na najzraniteľnejšie miesta voliča, ktorý na tomto základe má pocit, že sú jediní, ktorí sa o jeho problémy zaujímajú. To môžeme sledovať najme pri vzraste strany ĽSNS, ktorá využívala na maximum rómsku otázku. Teraz využívajú najmä krituku podpory Ukrajiny vo vojne proti Rusku a spomínané krízy. Všetky tieto faktory napomáhajú k proti-systémovým náladám, ktoré sa tvoria v spoločnosti a vytvárajú tak nedôveru v inštitúcie, čo pochopiteľne je útokom na demokraciu. Ak si vezmeme prieskumy z minulého roka, konkrétne z novembra 2022, tak prezidentke dôverovalo 25% opýtaných, vláde len 12%, médiám 17% a obecným zriadeniam 36%.[5] Tieto čísla sú drasticky nízke. Dôvodom nedôvery však nie je len demagógia spomínaných strán, ale rovnako neschopnosť inštitúcií ponúkať občanom dôstojné zastúpenie. Posledná, už padnutá vláda je najlepším príkladom pre toto naše tvrdenie. Nekompetentnosť nás doviedla do mizivého stavu dôvery, čo sa určite prejaví aj v nasledujúcich voľbách, kde z nášho pohľadu budú anti-systémové strany na historických maximách.

Z nášho pohľadu posledným faktorom, ktorý v budúcnosti markantne ovplyvní stav demokracie na Slovensku, je čoraz väčšia chudoba. Štatisticky má 2,6 milióna Slovákov mesačný príjem do 700 eur a 4,5 milióna do 1000 eur.[6] Ide síce o štatistiku pred vrcholom inflácie, teda z roku 2022, no ide skôr o princíp ako o explicitné čísla. Chudoba je z nášho pohľadu asi najsilnejším varovným prstom demokracií. Kapitalizmus v dnešnom ponímaní prakticky dopomáha k nárastu chudoby a to globálne. Bohatí bohatnú, chudobní sú čoraz chudobnejší. Asi nemusíme hovoriť o tom, že tento trend do budúcna bude narastať. Prečo tomu tak je?

Tento problém je síce globálny, no zasiahne aj Slovensko. Ak si ako príklad vezmeme veľké korporácie ako Meta, Microsoft a spoločnosti vlastnené Elonom Muskom, tak pri všetkých uvidíme jeden dôležitý fakt. Požierajú konkurenciu a stávajú sa stále silnejšími. Týmto firmám už ťažko niekto v niečom zabráni. Kumulujú neskutočný majetok, ktorý nie len že takmer nie je možné vyčísliť, no stále ho dokážu a chcú zväčšovať. Je prakticky nemožné sa im priblížiť, pretože ak by aj prišla konkurencia, v okamihu ju odkúpia a posilnia tak svoje postavenie. Prerozdelenie bohatstva je tak nepomerné, že zatiaľ čo polovica populácie nemá čo jesť, tak 0,1% obyvateľstva si môže denne postaviť vatru z peňazí. Áno, je pravdou, že tieto spoločnosti si vybudovali sami a ich zisk je opodstatnený, no treba podotknúť, že nič z toho by nebolo bez ľudí, ktorí sú spotrebitelia týchto služieb. V momentálnej situácii tak svoju moc využívajú a stále čoraz viac od svojich spotrebiteľov získavajú zisk. Problém však nastane, ak úplne vymizne stredná vrstva. Tieto veľké korporácie už nebudú kumulovať žiadne bohatstvo, keďže ho budú prakticky celé vlastniť. Tu sa takmer s istotou dostaneme k tomu, že ľudia budú hromadne voliť nedemokratické subjekty alebo dôjde k revolúcii. Súčasný model je jednoducho neudržateľný a chudoba sa rok čo rok zväčšuje. A to pochopiteľne zasiahne a už aj zasahuje Slovensko, v ktorom sa chudoba mimoriadne prehlbuje.

Slovensko v budúcnosti čaká viacero nástrah, ako sme spomínali netransparentná politická súťaž a falošný pluralizmus. Taktiež nárast anti-systémových strán, ktoré sú spojené aj s nerovnomerným prerozdelením bohatstva. K tomu všetkému nás čaká aj environmentálna kríza, ktorá so sebou prinesie veľa nástrah. Demokracia tak nie je ohrozená len na Slovensku, ale globálne.

Zdroje:

[1] Frontline democracy and the battle for Ukraine. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://pages.eiu.com/rs/753-RIQ-438/images/DI-final-version-report.pdf?mkt_tok=NzUzLVJJUS00MzgAAAGMGrIJvqyRAbCSaxUVHa5YT9bS–QwhswlNMOTLUMxaT-KxWoIfBk1gsiewE8PNjvT3J-T9jOlsjdEPJDNvkRgNRU4RvUlaeLekygRQ7t1HSXBhg>. 

[2] Fica má usvedčovať tajná nahrávka, odmieta ju. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://domov.sme.sk/c/5416129/fica-ma-usvedcovat-tajna-nahravka-odmieta-ju.html>. 

3] SME voľby. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://volby.sme.sk/parlamentne-volby/2023>.

[4] LICHNER, V. a kol.: Extrémizmus a radikalizácia v sociálnych kontextoch. Košice : UPJŠ, 2018, s. 19. 

5] Dôvera v inštitúcie. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://www.akosamateslovensko.sk/tema/dovera-v-institucie/>. 

[6] Príjmová chudoba: Polovica slovenských domácností žije zo 700 eur mesačne. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://www.trend.sk/spravy/prijmova-chudoba-polovica-slovenskych-domacnosti-zije-700-eur-mesacne>. 

Od lokálnej až po globálnu úroveň, práva žien participovať v politickej sfére či kandidovať na vyššie miesta sú značne obmedzené. Ženy sú častokrát podceňované či už ako líderky, členky parlamentu, vykonávateľky štátnej služby alebo aj ako voličky. Stáva sa to aj napriek ich preukázateľným silným schopnostiam vo vyššie zmienených pozíciách či aj ako osoby snažiace sa akýmkoľvek spôsobom zmeniť súčasnú situáciu, a takisto aj napriek ich právu rovnocenne participovať na demokratických procesoch. Čelia prekážkam a situáciám ako diskriminácia, sexuálne obťažovanie, mansplaining (muž vysvetľujúci žene niečo s použitím nadriadeného tónu, ktorým vyjadruje, že ženy nič nevedia) takisto aj kapacitné nedostatky v inštitúciách. Ako uvádza rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z roku 2011 o politickej účasti žien: „Ženy v každej časti sveta sú naďalej marginalizované z politickej sféry, častokrát ako výsledok diskriminačných zákonov, praktík, postojov a rodových stereotypov, nízkej úrovne vzdelania, nedostatku prístupu k zdravotnej starostlivosti a neúmerný vplyv chudoby na ženy.“[1] Jednotlivo ženy prekonali tieto prekážky s veľkým uznaním a často v prospech celej spoločnosti, ale pre ženy ako celok sa musia vytvoriť rovnaké dlhodobé podmienky a treba im otvárať nové príležitosti. 

Politická nerovnosť, patriarchát, nadvláda mužov a splnenie spoločenských cieľov. To je to, čo najviac ženy motivuje k zmene.  Pojem feminizmus sa dlhodobo spája s témou žien, stáva sa novodobým trendom či už v médiách alebo v politike, a keďže sa mu častokrát kladie zlý význam, tak ho stručne ujasníme . Feminizmus je súborom hnutí a politických smerov usilujúcich sa o zrovnoprávnenie žien v rôznych sférach. Poznáme doposiaľ tri vlny feminizmu, kde prvú vlnu označujeme za predhistóriu feminizmu, objavili sa tu prvé myšlienky zrovnoprávnenia žien v podobe volebného práva a takisto aj orientácia na zrovnoprávnenie základných ľudských práv. Neskôr, v 60. až 80. rokoch 20. storočia sa začalo toto hnutie zaoberať nerovnomerným postavením žien na pracovnom trhu a v rodine, otvorila sa aj téma dovtedy tabuizovanej ženskej sexuality a reprodukčných práv. V 90. rokoch minulého storočia až doteraz sa prúdy rozštiepili, znakom tejto vlny je prekonávanie genderových stereotypov, takisto aj spochybňovanie tradičných rolí.[2]

Výsledkom je značná diverzifikácia pojmu, pretože by bolo vhodnejšie hovoriť o viacerých feminizmoch, keďže má viaceré prúdy, ktoré častokrát môžu ísť proti sebe. Predstava, ako nerovnosť žien a mužov odstrániť, je v jednotlivých prúdoch rôzna, a tak nemôžeme radikalizovať toto hnutie a zástancov feminizmu a hádzať ich do jedného vreca, ako sa to momentálne zvykne. 

Ako to súčasne so zastúpením žien vyzerá? K januáru tohto roka sa vyskytlo 31 štátov, v ktorých ženy zastupovali najvyššie pozície či už v úrade hlavy štátu alebo  predsedu vlády. Pri aktuálnych celosvetových číslach, ktoré spracovala Organizácia Spojených národov prognózy naznačujú, že pohlavná vyrovnanosť sa na týchto pozíciách nedosiahne ďalších 130 rokov. Čo sa týka zastúpenia žien na ministerských postoch takisto na celom svete, tak len 22.8% žien z celkového počtu ministrov zastupuje práve toto miesto. Ministerky zväčša zastávajú a presadzujú myšlienky ako rodina a deti, sociálne zabezpečenie, rodová rovnosť či záležitosti menšín. Je veľmi znepokojujúce, že aj napriek značnému významu tohto vedúceho postavenia ako je ministerský post sa vyskytuje len takéto malé percento žien. Častokrát majú ženy ako líderky, ministerky alebo politické aktérky väčší potenciál uspieť ako muži. Ako jeden z príkladov si pokojne môžeme uviesť aj kancelárku Angelu Merkelovú, železnú dámu, považovanú svojho času za „líderku Európskej Únie“, ktorá udala príklad mnohým ďalším ženám ašpirujúcim udržať sa čo najvyššie v politike, ale aj príklad, ako to v mnohých krokoch naopak nerobiť. Čo sa týka parlamentov, nie je to o nič lepšie. Na svete celkovo 26.5% členov parlamentov či už jednokomorových alebo dvojkomorových tvoria ženy, avšak oproti roku 1995, kedy to bolo len 11%, sa to samozrejme výrazne zlepšilo. Len šesť štátov má 50% alebo viac žien v parlamente a jedným z štátov sú aj Spojené arabské emiráty. Naopak, na celom svete existuje celkovo „len“ 22 štátov, ktoré majú menej ako 10% žien v parlamente. Slovensko sa drží viacmenej stále v tradičných stereotypoch, kde počet žien v parlamente dosahuje niečo cez 20%. Pri takýchto výsledkoch sa rodová rovnosť vo vnútroštátnych legislatívnych orgánoch nedosiahne skôr ako v roku 2063. Nakoniec je vhodné spomenúť aj miestne samosprávy, kde sa konečne dostáva k lepším číslam, a to konkrétne ženy tvoriace 34% volených členov v miestnych orgánoch.[3]

Vývoj zastúpenia žien v politike pomaly ale isto naberal na svetlých obrátkach. Keď sa pozrieme do minulosti, z dostupných dát z roku 2008 zisťujeme, že líderky krajín to nemali až také ružové, stále sa len pomaly začínala vkladať viera do rúk práve ženám. Z chabých 8 štátov sveta sme prešli až na tohtoročných 31 štátov so ženou na čele. Postupne stúpali aj čísla žien v parlamentoch a na postoch ministeriek. Slovensko ostáva na viacmenej rovnakej priečke ako z roku 2008, čo značí, že sa ako štát nevyvíjame smerom, ktorým by sme možno chceli.[4] Ukazovateľom progresu obsadenia žien v politike sú kvóty. Tento nástroj je použitý vo vládach na zabezpečenie dostatočného využitia hlasu žien. Samozrejme, kvóty sa stretávajú s nesúhlasom s ich systémom či od samotných žien, referujúcich na poskytovanie nedostatočných príležitostí, či od občanov krajín a iných politikov – mužov, – že kvóty znehodnocujú princípy liberálnej demokracie, alebo aj voľba kandidáta na základe pohlavia, nie na základe skúseností.[5] Čo však kvóty naozaj napĺňajú, je kompenzácia a odstraňovanie prekážok, ktoré bránia ženám získať ich podiel, takisto aj splnenie povinnosti práva, ktoré všetkým zabezpečuje participáciu v občianskej demokracii. Príklad si môžeme zobrať z Belgicka, ktoré ako prvé zaviedlo kvóty už v roku 1994 a dosahujú 42% ženské zastúpenie, či Francúzsko, ktoré síce kvótu 50/50 zaviedlo, ale doposiaľ ju stále úplne nenaplnilo. Perfektným príkladom je Poľsko, kde boli zavedené kvóty aj pre mužov, aj pre ženy.[6] Predsa len, je to o rovnosti aj mužov aj žien. 

Dostávame sa však k otázke, prečo to tak vlastne je? Prečo štáty neprogresujú, nerozvíjajú ženský potenciál? Má to nejaký psychologický dôvod, či to je čisto len o zachovávaní pohlavných stereotypov? Bohužiaľ, aj psychologické hľadisko má na to masívny vplyv. Ženám sa prikladajú akési pomenovania, ktoré ohraničujú ich vnímanie voličmi. Podľa profesora Romera z Madridského inštitútu rodových štúdií:  „nedostatočné zastúpenie žien je vyjadrené v troch dimenziách: vnímanie médií, verejnej mienky a politiky ako takej.“ Čo sa týka napríklad zobrazovania v médiách, tak prischli ženám stereotypné charakteristiky alebo aj takzvané pascové role, a tie sú: „zvodkyňa, matka, maskot a železná matka.“[7]

Všetko sa to odvíja od ich podceňovania v ich politickej roli na základe verejnej mienky a predsudkov. Výskumy ukazujú, že ich nedostatočná docenenosť sa rozdeľuje do kategórií:

1.   Odvážnosť – ženy majú častokrát viacero pochybností o sebe ako osobe voči kandidovaniu do politiky, pre viacero už spomenutých dôvodov

2.  Selekcia kandidáta – keď už sa rozhodnú kandidovať, stretávajú  sa s viacerými prekážkami dostať sa na kandidátnu listinu

3.  Kultúra – nekontrolovateľný sexizmus, politika mužov kde ženy nie sú vítané

4.     Financie – pri kampani žien sa častokrát rozpráva o menšej financovanosti

5.   Starostlivosť o dieťa – naprieč Európou ženy trávia dvakrát viac času na materských a rodičovských dovolenkách ako muži. [8]

Na základe týchto kategórií si môžeme ukázať aj konkrétnu situáciu zobrazenia politickej líderky v novinách, a to konkrétne článok New York Times z marca 2019, kedy bola zvolená naša terajšia prezidentka Zuzana Čaputová. Napísali o nej: „Pani Čaputová, rozvedená matka dvoch tínedžerských dievčat žije v Pezinku, v malej dedine pri Bratislave. Pred jej nástupom do politiky, Pezinok bol známy pre dve veci: víno a skládka s toxickým odpadom.“[9] Opäť je vhodné spomenúť aj Angelu Merkelovú, ktorá sa na verejnosti prejavovala s rozvážnosťou, nezlomnosťou a jednoduchosťou, a aj napriek tomu sa vždy objavilo niečo, čo jej vytkli. Všetko samozrejme čo sa týka jej osobnosti alebo výzoru.

Ku koncu je potrebné poukázať na vážnosť tejto situácie týkajúcej sa žien. Stereotypy bohužiaľ ešte stále dominujú vo svete a postupne by sme sa mali snažiť ich zmeniť. Takisto z veľkej časti prevláda aj nálepkovanie a kategorizovanie žien, ona je taká a taká. Začnime zdieľať svoje myšlienky a svoje pocity aby sme aktívne zabránili presadzovaniu spoločenských stereotypných vzorov. Nepodceňujme ženy na významných postoch, ako sa hovorí nesúďme knihy podľa ich obalov, práve naopak, nahlas ich podporujme. Takisto je dôležité, aby sme z politiky prestali robiť niečo, čo nie je, hlavne v negatívnom slova zmysle. Samozrejme, dostať sa napríklad na kandidátku politických strán alebo kandidovať na post je tiež výzvou a závisí na každej strane, aké kvóty si určí, ale treba nachádzať ženy s potenciálom a dovoliť im využiť ho. Celkovo sú ženy súčasťou tejto spoločnosti a aj politiky, tak ich musíme ako pochopiť tak aj podporiť aby prekonávali samé seba.

Zdroje:

[1]  What UN does for women. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.unwomen.org/en/what-we-do/leadership-and-political-participation

[2] Pomocný slovník filozofie. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/pomocny-slovnik-filozofie.pdf

[3] Women in politics 2023 [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.unwomen.org/en/digital-library/publications/2023/03/women-in-politics-map-2023

[4] Women in politics 2008. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.ipu.org/resources/publications/infographics/2016-07/women-in-politics-2008

[5] Quotas. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.idea.int/data-tools/data/gender-quotas/quotas

[6] Women ranking. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://data.ipu.org/women-ranking

[7] Rovira, C. How Are Women Politicians Treated in the Press? The Case of Spain, France and the United Kingdom. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.mdpi.com/2673-5172/2/4/43

[8] Women in politics. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.womenlobby.org/Women-in-Politics-507?lang=en

[9] Zuzana Caputova as president. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.nytimes.com/2019/06/15/world/europe/zuzana-caputova-slovakia-president.html

Moc predstavuje ústredný pojem v medzinárodných vzťahoch, ktorý od začiatku ich vzniku hýbe svetovými dejinami. V snahe získať dominantné postavenie a stanoviť si svoju vlastnú sféru vplyvu sa štáty prikláňajú k rôznym metódam a nástrojom.

Nástroje tvrdej a mäkkej moci sa začali uplatňovať ešte dávno pred samotnou ich klasifikáciou. Avšak prvýkrát s pojmom tvrdá a mäkká moc prišiel americký politológ Jozef Nye v roku 1990 vo svojom diele „Bound to Lead“. Tvrdá moc vychádza priamo z realistického chápania dejín, kedy vojenská sila, ekonomický tlak, hospodárske sankcie, donútenie a hrubá sila vo vzťahu k iným štátom sú nevyhnutnými nástrojmi na presadenie si svojej sféry vplyvu. Dôležitú úlohu zohrávajú aj také aspekty ako veľkosť územia, počet obyvateľov, hrubý domáci produkt, veľkosť ozbrojených zložiek a podobne.[1]

Postupne v polovici 20. storočia s príchodom globalizačných procesov a liberalizácie takéto násilné chápanie moci ide do úzadia a do popredia sa dostáva mäkká moc, ktorá je postavená na nepriamom politickom, kultúrnom a morálnom vplyve na štáty vytváraním túžby po cieľoch držiteľa moci, na presadzovanie svojich presvedčení, hodnôt a ideálov. Na to využíva nástroje ako diplomacia, posilnenie bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov, nadviazanie partnerstiev, angažovanosť v rôznych alianciách, organizáciách, inštitúciách s cieľom posilniť svoju atraktivitu a dôveryhodnosť medzi inými štátmi, a tým aj svoju mäkkú moc. Zaujímavé je to, že čím je štát vyspelejší a populárnejší na medzinárodnej scéne, tým efektívnejšie dokáže uplatňovať nástroje mäkkej moci. Súvisí to s tým, že je atraktívnejší pre ostatných, ktorí sa ho snažia napodobňovať.[2]

Dôležitým konceptom v súčasnosti je sofistikovaná moc, ktorá predstavuje kombináciu nástrojov ako tvrdej, tak aj mäkkej moci, zdôrazňuje potrebu silnej armády, ale zároveň výrazne investuje do spojenectiev, partnerstiev a inštitúcií na všetkých úrovniach s cieľom rozšíriť vplyv štátu a potvrdiť legitimitu jeho činnosti.[3] Prečo ju môžeme považovať za dôležitú a kľúčovú? Pretože v súčasných medzinárodných vzťahoch sa dá efektívna zahraničná politika dosiahnuť racionálnym použitím sofistikovanej moci, ktorej výsledná podoba závisí od toho, v akom pomere sú využité nástroje tvrdej a mäkkej moci. Práve z tohto uhla pohľadu musíme vnímať aj zahraničnú politiku Spojených štátov amerických, ktorá je úžasným príkladom toho, ako jej charakter závisí od človeka, ktorý zastáva funkciu hlavy štátu aj keď hodnoty, ktoré vyznávajú od začiatku svojej nezávislosti sú nemenné (demokracia, rovnosť, ochrana ľudských práv a slobôd) výsledná zahraničná politika môže vyzerať úplne inak.

Za vlády Donalda Trumpa, ktorý v rokoch 2017 – 2021 pôsobil ako 45. prezident Spojených štátov amerických americká mäkká sila, ako aj celková atraktivita a dôveryhodnosť USA vo svete klesli. Tento graf nám ukazuje, že od začiatku Trumpovej administratívy výrazne klesla podpora prezidenta Spojených štátov v 24 krajinách sveta, kde sa viedol prieskum a mierne kleslo pozitívne vnímanie samotných Spojených štátov. Prečo k tomu došlo? Aké nástroje tvrdej a mäkkej moci používal Donald Trump vo svojej zahraničnej politike?

Graf č. 1: Korelácia vnímania USA vo svete a dôveryhodnosti D. Trumpa.

Ešte pred začiatkom funkčného obdobia počas svojej volebnej kampane Donald Trump začal spochybňovať americkú demokraciu, ktorá sa budovala storočiami a dodnes slúži ako vzor pre mnohéďalšie štáty, ekonomiku označil za upadajúcu, spochybňoval nezávislosť volieb, slobodu tlače a verejnej mienky, čím významne podkopal autoritu USA.[4] S cieľom posilniť národnú bezpečnosť zvyšoval výdavky do armády, na zbrojenie, a naopak neprejavoval veľký záujem o verejnú diplomaciu.[5]

Na medzinárodnej úrovni počas vlády Trumpa Spojené štáty vystúpili z množstva medzinárodných dohôd a organizácií, ktoré prispievali k rozvoju americkej mäkkej sily. Krátko po svojej inaugurácii Trump nariadil vystúpenie Spojených štátov z Transpacifického partnerstva (TPP), znamenalo to koniec nadnárodných obchodných dohôd pre USA. O implementácii dohody sa rokovalo ešte za vlády predošlého prezidenta Baracka Obamu, ktorý vo svojej zahraničnej politike jasne inklinoval k mäkkej moci. Využíval ju na nadviazanie spojenectiev a usiloval sa o čo najväčšiu spoluprácu s ostatnými štátmi. Podľa viacerých zdrojov by táto dohoda pre USA znamenala najmä hospodárske profity v Ázii, ale aj upevnenie postavenia dôveryhodného partnera a ekonomickej mocnosti vo svete. Bol to prvý prípad, kedy USA odstúpilo od dohody, ktorú samo presadzovalo. Trump zo svojej strany prejavoval záujem len o bilaterálne dohody so spojencami. Odborníci tvrdia, že tento odchod poškodil celkovú dôveru voči Spojeným štátom ako spoľahlivému partnerovi.[6]

Ďalším, pre mnohých prekvapujúcim, odchodom bol odstup USA od Parížskej klimatickej dohody, ktorá nadobudla platnosť v novembri 2016 s cieľom globálneho riešenia problému klimatickej zmeny. Trump to odôvodnil tým, že dohoda predstavovala ekonomickú záťaž pre USA. Okrem toho podporoval fosílne palivá a petrochemický priemysel a zrušil množstvo ďalších environmentálnych nariadení. Výsledkom bolo, že Spojené štáty stratili svoje významné postavenie vo svete z hľadiska environmentálnych otázok, ktoré sa im podarilo získať v čase vlády Baracka Obamu.[7]

V čase vzostupu pandémie COVID-19 Trump začal proces vylúčenia USA zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Rozhodnutie výrazne oslabilo americký vplyv v oblasti medzinárodnej zdravotníckej diplomacie.[8] Taktiež Trumpova administratíva odmietla participovať s viac ako 170 štátmi na programe Globálnej iniciatívy pre spravodlivý prístup k vakcínam proti COVIDU-19 (COVAX), ktorá vznikla s cieľom urýchliť vývoj a testovanie vakcín a zabezpečiť efektívnu distribúciu.[9]

Taktiež ostro kritizoval Severoatlantickú alianciu (NATO) a Organizáciu Spojených národov (OSN). V snahe o obranu národnej bezpečnosti a boj proti terorizmu Trump asertívnym spôsobom reagoval aj na migráciu do Spojených štátov. Podpísal zákaz cestovania, ktorý zakázal imigráciu z prevažne moslimských krajín. Nariadenie čelilo veľkému množstvu kritiky, odsúdenia a neskôr vyústilo do právneho zásahu proti nariadeniu. Neskôr boli vydané aj ďalšie nariadenia proti utečencom. To malo negatívne dopady na mäkkú silu USA.

Vyznačoval sa aj tvrdým postupom voči Číne, kedy v júli 2018  začal zavádzať clá v hodnote viac ako 300 miliárd dolárov a iné obchodné prekážky na čínske tovary s cieľom znížiť bilaterálny obchodný deficit, obmedziť vývoz amerických špičkových technológií, vytvoriť nové pracovné miesta a obmedziť import čínskeho tovaru v prospech domáceho trhu. USA obvinili Čínu z krádeže duševného vlastníctva, nečestných obchodných praktík, núteného transferu amerických technológií, nedostatočného prístupu amerických spoločností na čínsky trh a vytvárania nerovnakých podmienok prostredníctvom štátnych dotácií čínskych spoločností.[10] V reakcii na to, Čína prijala odvetné opatrenia voči USA a uviedla, že svojimi krokmi sa USA snažia zabrániť vzostupu Číny ako hospodárskej veľmoci. Znamenalo to zhoršenie bilaterálnych vzťahov medzi týmito mocnosťami.

Donald Trump sa riadil princípom „America first“, ktorý významne ovplyvnil nie len jeho zahraničnú politiku, ale aj domácu. Trump sa usiloval o izoláciu Spojených štátov od vonkajšieho sveta a o posilnenie domácej politiky a ekonomiky sčasti aj na úkor ostatných štátov. Vyznačil sa svojou protekcionistickou, izolacionistickou, populistickou a nacionalistickou politikou. Jeho politika čelila veľkej kritike a diskusiám. Americká mäkká sila, ktorá sa budovala počas vlády Baracka Obamu bola poškodená, ako aj atraktivita Spojených štátov v očiach ostatných. Joseph Nye, ktorý prišiel s konceptom mäkkej a tvrdej moci, sa vyjadril o vláde Trumpa takto: „To, ako sa vláda správa doma, v medzinárodných inštitúciách a v zahraničnej politike, môže svojím príkladom ovplyvniť ostatných. Vo všetkých týchto oblastiach Trump zmenil atraktívnu americkú politiku.“[11]

Donalda Trumpa vo funkcii prezidenta USA vystriedal po víťazstve v prezidentských voľbách v roku 2020 demokrat Joe Biden, ktorý sa stal v poradí 46. prezidentom Spojených štátov amerických. Aký smer v implementovaní zahraničnej politiky preferuje súčasný americký prezident? Podarilo sa mu napraviť napäté vzťahy medzi štátmi v dôsledku tvrdej politiky predchodcu? Aj keď funkčné obdobie Joe Bidena ešte neskončilo, už môžeme analyzovať hlavné piliere jeho zahraničnej politiky smerované na obnovu americkej mäkkej sily.

Keď Joe Biden nastúpil do funkcie prezidenta USA, v prvom prejave vyhlásil: „America is back, the transatlantic alliance is back“ („Amerika je späť, NATO je späť“). V tomto bode vidíme základný rozdiel medzi politikou Trumpa a Bidena, od ktorého sa všetko ďalej odvíja. Biden sa zaviazal obnoviť transatlantické vzťahy, politiku materializmu, diplomaciu, zaviazal sa vrátiť Spojeným štátom pozíciu dôveryhodného partnera. Inými slovami, Biden chce posilniť americkú mäkkú moc, ktorá významne klesla počas vlády Trumpa.

Graf č. 2: Porovnanie vývoja dôveryhodnosti voči USA.

Podľa prieskumu Pew Research Center môžeme sledovať výraznú zmenu postoja ostatných krajín sveta voči Spojeným štátom počas konca funkčného obdobia Donalda Trumpa a nástupu Joe Bidena do úradu.^[12] Kým prvý aplikoval izolacionistickú a protekcionistickú politiku, čo spôsobilo úpadok atraktivity a dôveryhodnosti USA vo svete, Biden sa vo svojom funkčnom období snaží vrátiť americkú mäkkú silu. Ako môžeme vidieť, s rastúcimi ukazovateľmi pozitívneho vnímania Spojených štátov počas vlády Bidena sa výrazne zvýšila aj dôvera prezidentovi, čo je v medzinárodných vzťahoch neoddeliteľná súčasť úspešnej zahraničnej politiky.

V prvý deň svojej funkcie podpísal 15 exekutívnych nariadení, jedným z nich bolo zrušenie zákazu cestovania do Spojených štátov pre imigrantov z prevažne moslimských krajín. V environmentálnej oblasti Biden, tak ako sľúbil, vrátil Spojené štáty medzi signatárov Parížskej klimatickej dohody a zaviazal sa bojovať proti klimatickým zmenám. V oblasti zdravotníctva Biden zastavil proces odchodu USA z WHO a výrazne sa podieľal na projekte COVAX. Bidenova administratíva naliehala na väčšiu mieru spolupráce v oblasti distribúcie vakcín, najmä vyrobených v USA, do zámoria.[13]

Vzťahy s Čínou však stále pretrvávajú napäté, obchodná vojna medzi štátmi neskončila. Biden nezrušil clá na čínsky tovar a naopak zavádza ďalšie opatrenia na úkor Číny. Avšak, z Bidenovej rétoriky môžeme konštatovať, že USA má záujem o vzájomnú spoluprácu s Čínou, ale jednoznačne národnoštátny záujem pokladá na prvé miesto. Musíme dokonca uznať, že vo veľkej miere sú Spojené štáty a Čína na sebe navzájom závislé a z obidvoch strán by bolo iracionálne sa snažiť od seba navzájom úplne oddeliť.

Ďalšou výzvou, ktorou Biden čelí, je Ruská federácia a invázia na Ukrajinu. Ruská invázia na Ukrajinu kardinálne zmenila politiku voči Rusku nie len Spojených štátov, ale aj väčšiny krajín sveta. Ešte počas Trumpovho volebného obdobia sme mohli sledovať vývoj bilaterálnych vzťahov medzi dvoma štátmi. Biden sa na začiatku svojho funkčného obdobia taktiež snažil o budovanie stabilného, racionálneho a pragmatického vzťahu s Ruskom napríklad prostredníctvom diplomacie a spolupráce pri kontrole jadrových zbraní. Ruská agresia na Ukrajinu však úplne zmenila charakter americkej politiky vo vzťahu k Rusku. Ukázalo sa, že na Rusko nástroje mäkkej moci nie sú efektívne, najmä v etape, kedy Putin už hovoril o plánoch zaútočiť na Ukrajinu. Štáty sa snažili prostredníctvom diplomatických rokovaní s Putinom zabrániť budúcej vojne, ale ako môžeme vidieť, neúspešne. Bidenova administratíva začala uplatňovať tvrdú a asertívnu politiku vo vzťahu k agresorovi, čo je jednoznačne odôvodnené. Spolu s inými krajinami USA uvalili na Rusko od začiatku invázie veľké množstvo sankcií v ekonomickej, finančnej, obchodnej, dokonca kultúrnej oblasti. Ako člen NATO, hoci USA neposielajú vojakov na Ukrajinu, zvyšuje počty amerických vojakov vo východných štátoch NATO, tým si potvrdzujú americký záväzok voči Aliancii.[14]

Vychádzajúc z Bidenovej zahraničnej politiky môžeme konštatovať, že je orientovaná na posilnenie aliancií, partnerstiev, spoluprác a diplomacie. Naznačuje hodnoty ako demokracia, ochrana ľudských práv a slobôd, morálna autorita a evokuje mäkkú moc. Mäkká moc je v súčasnom svete dôležitá ako nikdy, pretože je postavená na nástrojoch ako diplomacia, kultúra, atraktivita a spolupráca a tvorí tak kvalitnú platformu pre úspešnú politiku štátu nie len doma, ale aj v zahraničí. Avšak, pre udržanie si svojho postavenia na medzinárodnej scéne je nevyhnutná aj tvrdá moc, a preto úspešnosť zahraničnej politiky štátu sa dá dosiahnuť racionálnou symbiózou nástrojov ako tvrdej, tak aj mäkkej moci v podobe sofistikovanej moci.

Zdroje:

[1] DZURŇÁKOVÁ, Jana; PEŠOUT, Ivan. Mäkka moc ako faktor zahranično politického vplyvu štátov. Banská Bystrica: Fakulta politických a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 15-17.

[2] NYE, Joseph. Soft power: The means to success in world politics. New York: Public Affairs, 2004, s. 5-6.

[3] NYE, Joseph. Soft power: The means to success in world politics. New York: Public Affairs, 2004, s. 147.

[4] RUGH, William. President Trump and America’s Soft Power. In: Palgrave Macmillan [online]. [cit. 27/06/2023]. Dostupné na internete: < https://www.palgrave.com/gp/palgrave/campaigns/us-elections-and-politics/president-trump-and-america-s-soft-power/11996866>

[5] MERICA, Dan. Trump’s ‘hard power budget’ increases defense spending, cuts to State Dept, EPA. In: CNN [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2017/03/16/politics/donald-trump-budget-blueprint/index.html>

[6] SOLÍS, Mireya. Trump withdrawing from the Trans-Pacigic Partnership. In: Brookings [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/blog/unpacked/2017/03/24/trump-withdrawing-from-the-trans-pacific-partnership/>

[7] SOLÍS, Mireya. Trump withdrawing from the Trans-Pacigic Partnership. In: Brookings [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/blog/unpacked/2017/03/24/trump-withdrawing-from-the-trans-pacific-partnership/>

[8] ROGERS, Katie; MANDAVILLI Apoorva. Trump Administration Signals Formal Withdrawal From W.H.O.. In: The New York Times [online]. Júl 2020 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.nytimes.com/2020/07/07/us/politics/coronavirus-trump-who.html>

[9] ARATANI, Lauren. US refuses to join international effort to develop Covid-19 vaccine. In: The Guardian [online]. September 2020 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2020/sep/01/us-covid-19-vaccine-refuses-international-effort-coronavirus>

[10] RUSHE, Dominic. Here are the reasons for Trump’s economic war with China. In: The Guardian [online]. August 2019 [cit. 27/06/2023]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/us-news/2019/aug/23/trump-china-economic-war-why-reasons>

[11] NYE, Joseph. Donald Trump and the Decline of US Soft Power. In: Project Syndicate [online]. Február 2018 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.project-syndicate.org/commentary/trump-american-soft-power-decline-by-joseph-s–nye-2018-02?barrier=accesspay>

[12] WIKE, Richard; POUSHTER, Jacob; SILVER, Laura; FETTEROLF, Janell; MORDECAI, Mara. America’s Image Abroad Rebounds With Transition From Trump to Biden. In: Pew Research Center [online]. Jún 2021 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.pewresearch.org/global/2021/06/10/americas-image-abroad-rebounds-with-transition-from-trump-to-biden/>

[13] MADHANI, Aamer. Biden declares ‘America is back’ in welcome words to allies. In: AP News [online]. Február 2021 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://apnews.com/article/biden-foreign-policy-g7-summit-munich-cc10859afd0f542fd268c0a7ddcd9bb6>

[14] CHENGHAO, Sun. Biden’s Reshaped Russia Policy. In: China-US Focus [online]. Apríl 2022 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.chinausfocus.com/foreign-policy/bidens-reshaped-russia-policy>