V kontexte posledných rokov sa čoraz viac stretávame s nárastom inklinácie k myšlienkam krajnej pravice a extrémizmu. Tento trend je sprevádzaný radikalizáciou spoločnosti, združení a rovnako politických strán. Krajne pravicové zmýšľanie nepredstavuje novú formu smerovania, ale ide o záležitosť, ktorej výtlak sa mimoriadne zvyšuje. Ide však skutočne o radikalizáciu spoločnosti alebo je vízia lepších zajtrajškov tak márna, že spoločnosť v krajne pravicových subjektoch vidí poslednú možnosť?
Koncepcia boja proti extrémizmu MV SR označuje extrémnu pravicu na základe kľúčových znakov ako „ultranacionalizmus, xenofóbia, rasizmus, antidemokratické, tzv. antisystémové postoje spojené s volaním po tzv. „silnom štáte“, ktorý musí nahradiť právny štát.“[1] Spomenuté zložky však nemusia byť stále spoločne zastúpené. Extrémisti, ktorých radíme k radikálnej pravici cez svoje subjektívne a vykonštruované definície odmietajú rovnosť medzi nimi a inými náboženstvami, rasami, národnosťami, kultúrami a podobne. Pravicový extrémizmus sa podľa koncepcie taktiež prezentuje „snahou o budovanie kultúrnej jednoty národa a odmietaním politickej plurality, ktorú sa jej prívrženci môžu snažiť dosiahnuť aj prostredníctvom odopierania univerzálnych práv a slobôd ostatným obyvateľom, ich diskriminovaním či degradovaním, a to aj pomocou verbálneho alebo fyzického násilia“.[2]
Dôležité je však zdôrazniť, že tento pojem je natoľko širokospektrálny, že jeho záber zasahuje do všetkých sfér spoločenského života, či už politickej, náboženskej, kultúrnej, globálnej a rovnako individuálnej. A preto je náročné ho explicitne definovať a problémom je taktiež jeho častá dezinterpretácia a zamieňanie s inými pojmami. Tento názor zdieľa aj nemecký politológ Eckhard Jesse, ktorí tvrdí: „Čo sa týka terminológie, môžeme hovoriť o babylonskom zmiešaní jazykov: pravicový extrémizmus, pravicový radikalizmus, (neo)fašizmus, pravicový populizmus, pravicový fundamentalizmus, nová pravica, neonacizmus – všetky tieto pojmy sa v (politickej) vede, publicistike a politike viac-menej ako synonymá.“[3]
V kontexte spomenutých reálií tak prichádzame k prvému rozporu. Ten pramení v skutočnosti, že je niekedy príliš unáhlené a nejednoznačné niekoho alebo niečo označiť ako pravicovo extrémistické. Koniec-koncov samotní občania tomuto pojmu rozumejú vágne, čo neraz prináša ich príklon k týmto myšlienkam bez komplexného chápania rizika obhajoby a inklinácie k týmto myšlienkam. Príkladom pre naše konštatovanie je vysoká prítomnosť rasizmu v slovenských domácnostiach. Jeden z hlavných bodov pravicovo extrémistických subjektov je práve rasizmus a xenofóbia. Tento problém má na Slovensku dlhú históriu, keďže rómska menšina je dlhodobo vytláčaná na perifériu, v dôsledku čoho vzniká prehlbovanie sociálnej chudoby tejto menšiny. To má za následok zníženú úroveň vzdelania, kultúry a kvality bývania. V spoločnosti však panuje názor, že tento spôsob života si rómska menšina vybrala sama. To dokresľuje aj spoločnosť PolRom, ktorá na základe prieskumu z roku 2019 uvádza, že až 80% slovenských občanov súhlasí s tvrdením, že Rómovia disponujú nezaslúženými výhodami.[4] Spomenutý faktor sa tak prenáša aj do sympatizácie s extrémistickými subjektmi. V posledných parlamentných voľbách v roku 2020 získala strana Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko takmer 8%.[5] Je však objektívne označovať všetkých voličov za krajne pravicových extrémistov.
Optikou objektívnosti je takéto označovanie neprípustné. Väčšina voličov týchto strán inklinuje k rasistickým myšlienkam, nie z dôvodu, že sú presvedčení o rasovej menejcennosti rómskeho obyvateľstva, ale aj z dôvodu vytvárania umelého nepriateľa a neriešiteľnosti rómskej otázky. To dokresľuje aj fakt, že rétorika pravicových subjektov sa výrazne zmiernila. Vo vyjadreniach pravicových extrémistov už nenachádzame priame útoky na etnické znaky rómskeho obyvateľstva, ale mieria na ich údajnu neprispôsobivosť. Početná časť voličov extrémistických subjektov tak neinklinuje ku komplexným myšlienkam krajnej pravice, ide o frustráciu zo zanedbávania sociálnych otázok po celé desaťročia, čo v konečnom dôsledku vedie obyvateľstvo k myšlienkam ukrivdenia v prospech iných.
Ďalším fenoménom, ktorý môžeme pozorovať je znížená dôvera v štátne inštitúcie, médiá a politické elity. Ak si vezmeme prieskumy spoločnosti Ako sa máte, Slovensko? z novembra 2022, tak sa nám ponúkajú veľmi negatívne čísla. Dôvera v prezidentku republiky je na úrovni 25%. Omnoho horšie je na tom vláda, ktorej dôveruje len 12%. Rovnako zlé obstáli aj mainstreámové médiá, ktorým dôveruje len 17% opýtaných.[6] Tento trend pocitu zastúpenia je rovnako ako pri rasizme dlhotrvajúci. Občania sú dlhodobo nespokojní s vládnucou elitou, čomu nepomáha ani fakt, že politické strany sa síce pri vládnutí menia, no nedokážu priniesť želaný účinok. Dochádza tak k pocitu beznádeje, ktorá vedie k radikálnym formám riešenia, teda aj k voľbe krajne pravicových strán. K faktoru radikalizácie nedopomáha ani nedôvera v médiá, ktorá len podporuje príklon k alternatíve, ponúkajúcej aj myšlienky práve krajného spektra. Ide však len o beznádej, alebo skutočnú radikalizáciu?
Hlavným aspektom, ktorý zohráva v tejto problematike primárnu rolu, je téma otázok, ktorým sa extrémna pravica venuje. Tá si vyberá primárne otázky, ktoré sú dlhodobo neriešené a snaží sa prostredníctvom nich získať čo najväčší výtlak. Z pohľadu bežného voliča tak nemôžeme hovoriť o tom, že inklinuje ku krajne pravicovým myšlienkam. Ide skôr o príklon k týmto subjektom z nedostatku alternatívy k riešeniu týchto otázok. Môžeme tu hovoriť o dlhodobej skepse z neriešenia rómskej otázky, v nedávnej minulosti nezvládnutej migračnej kríze a v podmienkach posledných dní aj pomoci Ukrajine a hospodárskej krízy, ktorá je spojená s vysokou infláciou.
Podstatným faktorom je aj doba dezinformácií, ktoré sú bežnou súčasťou života v dnešnom globalizovanom svete. Tie častokrát dokážu bežného človeka priviesť k názorom, ktoré sa nestotožňujú s realitou, no nesú základ, ktorý dokáže čitateľa natoľko zaujať, že im prejaví svoju dôveru. Podľa knihy DE-FAKE IT!, ktorá vyšla aj s podporou MV SR: „Každý druhý Slovák verí v konšpiračné teórie. Viac ako polovica Slovákov (52%) si myslí, že svetový poriadok nie je ovládaný voliteľnými reprezentantmi, ale akousi úzkou skupinou ľudí, ktorí sa snažia vytvoriť totalitný svetový poriadok.“[7]. V konečnom dôsledku sa táto skutočnosť prenáša aj do politického boja. Volení lídri často využívajú známe a úspešné osobnosti, ako Bill Gates, George Soros a podobne k vytvoreniu domnienky, že za ich negatívne nažívanie môžu nejaké skryté nevolené elity, ktoré vlastnia moc celej planéty. Aj napriek tomu, že šírenie dezinformácií a príklon k nim môžeme považovať za znak krajnej pravice, tak označenie jej voličov za extrémistov alebo sympatizantov k nej je veľmi zjednodušené. Pretože ak nemôžu uveriť vládnucej triede, ktorá má predstavovať to najlepšie zo spoločnosti, komu majú prejaviť svoju dôveru?
Situácia v podmienkach Slovenska spojená s krajnou pravicou je v dnešnej dobe naozaj veľmi skeptická. Aj na príkladoch, ktoré sme predostreli vidíme, že spoločnosť smeruje čoraz viac k politickému kraju, no častokrát nie z dôvodu vlastného presvedčenia k tomuto kraju ideologicky patriť. Krajne pravicové subjekty si častokrát vyberajú cielene otázky, ktoré sú v očiach voličov neriešené. Nie z dôvody úprimnej snahy riešiť tieto problemy, ale z ambície využiť dôveru voličov. Tieto otázky tak znova zostanú neriešené. Doba preplnená populizmom, dezinformáciami a zníženou politickou kultúrou tento fakt len znásobuje.
Zdroje:
[1]KONCEPCIA BOJA PROTI RADIKALIZÁCII A EXTRÉMIZMU DO ROKU 2024. s. 10-11, [online],[cit.
25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.minv.sk/?zakladne-dokumenty-3&subor=395760>.
[2]KONCEPCIA BOJA PROTI RADIKALIZÁCII A EXTRÉMIZMU DO ROKU 2024. s. 10-11, [online],[cit.
25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.minv.sk/?zakladne-dokumenty-3&subor=395760>.
[3]MIKULČIKOVÁ, A.: Súčasný pravicový extrémizmus – jeho príčiny, možné podoby a prejavy. In:
GREŠKOVÁ, L. (et al.). Náboženské korene pravicového extrémizmu. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu
a cirkvi, 2010, s.21-22.
[4]Negatívne postoje voči Rómom súvisia s nepriateľským politickým diskurzom. [online],[cit.
25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://polrom.eu/sk/negativne-postoje-voci-romom-suvisia-s-nepriatelskym-politickym-diskurzom/>.
[5]PLATNÉ HLASY ODOVZDANÉ PRE POLITICKÉ SUBJEKTY PODĽA ÚZEMNÉHO ČLENENIA. [online],[cit.
26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://volby.statistics.sk/nrsr/nrsr2020/sk/data02.html>.
[6]Dôvera v inštitúcie. In: Ako sa máte Slovensko? 2022. [online],[cit.
26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.akosamateslovensko.sk/tema/dovera-v-institucie/>.
[7]ŽÚBOROVÁ, V; BORÁROSOVÁ, I.: De-Fake It! 2019. [online],[cit.26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.bpi.sk/wp-content/uploads/2020/10/De-fake-it_KNIHA.pdf>.