Aj keď sa definície mierne líšia, neziskové organizácie môžeme vo všeobecnosti definovať ako združenia, charitatívne organizácie a iné dobrovoľnícke organizácie vytvorené na podporu kultúrnych, vzdelávacích, náboženských alebo iných verejných cieľov. Pojmy mimovládna organizácia a nezisková organizácia sa často používajú ako zhodné, ale nemusia byť nevyhnutne rovnaké. Všetky mimovládne organizácie sú neziskové, ale nie všetky neziskové organizácie sa považujú za mimovládne organizácie.

Neziskové organizácie vo všeobecnosti neslúžia ako prostriedok vytvárania zisku pre vlastníkov, investorov alebo zamestnancov,[1] ktorými sú často dobrovoľníci. Majú rôzne formy – od organizácií bojujúcich za verejnú bezpečnosť, sociálnu starostlivosť či politické zmeny, charitatívnych organizácií, ktorých cieľom je zmiernenie chudoby alebo poskytovanie pomoci v čase prírodných katastrof, vzdelávacích inštitúcií, environmentálnych skupín pracujúcich na ochrane planéty a jej zdrojov až po náboženské organizácie, ktoré sa primárne venujú šíreniu svojej viery a sú taktiež významným oporným subjektom občianskej spoločnosti, najmä vďaka svojmu participatívnemu a demokratickému prístupu.[2] Neziskové organizácie tak posilňujú komunity poskytovaním vzdelávacích, zdravotných a sociálnych služieb, ktoré občania potrebujú a ktoré štát nedokáže v plnej miere zabezpečiť. Hoci sa môžu líšiť veľkosťou a formou, majú spoločné charakteristiky – sú organizované, súkromné ​​(oddelené od vlády), samosprávne, neziskové a dobrovoľné. Jednou z bežných mylných predstáv o neziskových organizáciách je, že sa nesnažia dosiahnuť zisk. Je to čiastočne pravda, v tom zmysle, že nemajú v primárnom úmysle dosiahnuť zisk, ktorý by sa rozdelil medzi akcionárov, ako to robia ziskové organizácie. Neziskové organizácie dúfajú, že dosiahnu zisk, aby zlepšili svoje programy, fungovanie a zabezpečili si budúce postavenie. Vytváranie zisku je povolené a podporované, pretože zvýšené zisky znamenajú menšiu závislosť od vonkajšieho financovania. Jednoducho povedané, neziskové organizácie môžu generovať zisk, ktorý musí byť celý použitý na opätovnú podporu chodu a fungovania organizácie.[3]

Rozsah činnosti neziskových organizácií sa v posledných rokoch dramaticky rozšíril a presunul sa z regionálneho a národného kontextu na globálnu scénu. Neziskové organizácie, ktoré zároveň fungujú nezávisle od akejkoľvek vlády, sa zameriavajú na verejné aj súkromné ​​subjekty, pričom využívajú rôzne nástroje na zabezpečenie svojho cieľa. Medzinárodní aktéri, ako napríklad Organizácia Spojených národov (OSN), preberajú čoraz významnejšiu úlohu v globálnom riadení v dôsledku inštitucionálnych transformácií prebiehajúcich v kontexte globalizácie. Mimovládne organizácie sa čiastočne podieľajú aj na formovaní politiky medzinárodných organizácií v oblastiach ako sú ľudské práva, ochrana životného prostredia, riešenie konfliktov, medzinárodný obchod a humanitárna pomoc, ale aj na formovaní politiky vlád národných štátov. Mnoho, predtým domácich, organizácií sa rozhodlo preniknúť do celého sveta – a to buď rozšírením členstva cez hranice, snahou vykonávať prácu, ktorú vykonávajú doma aj v zahraničí, alebo zlúčením s podobnými organizáciami v iných krajinách. Neziskové organizácie pôsobiace v rozvojových a autoritárskych krajinách majú navýšené stimuly pre rozšírenie svojho dosahu na medzinárodnú formu, pretože im často chýbajú domáce zdroje financovania a ich činnosť môže byť úradmi zakázaná. Mnohé neziskové organizácie v krajinách, ktoré prijímajú pomoc, dostávajú väčšinu svojich finančných prostriedkov z vonkajších zdrojov a často sa obracajú na externých podporovateľov, ktorí im pomôžu zabezpečiť určitú mieru ochrany ich práce. Preto aby prežili a naďalej prosperovali, musia mať schopnosť zapojiť sa do medzinárodných sietí.

Neziskové organizácie sa primárne riadia svojím zameraním. Niektoré sa zameriavajú na misie (idú priamo do oblastí, kde je obyvateľstvo v núdzi a poskytujú im pomoc – napr. UNICEF), iné sú advokačné organizácie, ktoré v ich mene lobujú u vlád či iných organizácií, aby poskytli potrebné služby alebo zmenili legislatívu na podporu zamýšľaného cieľa (napr. Amnesty International). Ďalšie neziskové organizácie poskytujú výskum, monitorovanie alebo vzdelávanie pre iné organizácie a vlády, aby ich využili na zlepšenie svojej vlastnej schopnosti poskytovať služby alebo na vzdelávanie obyvateľstva o tom, ako v budúcnosti riešiť svoje vlastné problémy. Reagujú tak na konkrétne problémy a stoja medzi občanmi a vládami. Nakoľko existuje pluralita organizácií, ktoré sú zamerané na partikulárne odvetvia, dokážu tak efektívnejšie reagovať na problémy a potreby obyvateľov, než samotné vlády a legislatíva. Ich postavenie v rámci globálneho systému je najmä ako sprostredkovateľ pomoci, kedy má omnoho významnejší prínos daná organizácia, ktorá pôsobí na medzinárodnej úrovni a získava tak financie a prostriedky z množstva krajín, než štát, resp. vláda, ktorá nedisponuje potrebnými prostriedkami alebo sa nechce podieľať na pomoci ohľadom partikulárneho problému svojho obyvateľstva a kedy si zároveň ani obyvateľstvo samé nedokáže pomôcť. Zároveň, ako bolo spomenuté vyššie, neziskové organizácie slúžia ako adresná (napr. materiálna, edukačná…) pomoc pre ľudí, ako aj sprostredkovateľ žiadostí obyvateľov vláde a tým často pomáha meniť legislatívu krajín v prospech obyvateľstva či životného prostredia. Získali si významné postavenie a dopomáhajú vládam reagovať na problémy. Ich vplyv na verejnú politiku na miestnej, národnej a globálnej úrovni a takmer vo všetkých aspektoch tvorby politiky a medzinárodných vzťahov z nich urobil dominantných aktérov v oblasti rozvoja.[4] V tejto globálnej asociačnej revolúcii získali mimovládne organizácie popredné pozície vo vyjednávaniach, najmä v činnostiach presadzujúcich ľudské práva, mier a životné prostredie. Zohrali tiež vedúcu úlohu pri poskytovaní pomoci pri katastrofách, humanitárnej pomoci a rozvojovej pomoci.

Mnohé mimovládne organizácie sú rovnakou súčasťou národnej a medzinárodnej politiky ako ktorákoľvek iná záujmová skupina a ich praktiky a aktivity nie sú vždy výhradne v službách „dobrej spoločnosti“.[5] Mimovládne organizácie spolupracujú so štátnymi a neštátnymi aktérmi a rozsah ich spolupráce sa líši v závislosti od typu iniciatívy, dostupnosti ľudských a finančných zdrojov a potenciálnych výhod, ktoré možno dosiahnuť. Spolupráca vo veľkej miere závisí aj od programov, vlastných záujmov a ideológií.[6]

Neziskové organizácie ovplyvňujú občiansku spoločnosť mnohými spôsobmi, majú menší byrokratický aparát ako vlády, efektívnejšie rozhodovacie procesy a schopnosť relatívne rýchlo sa adaptovať na meniace sa situácie. Mimovládne organizácie prispeli k tvorbe politiky v kritických otázkach. Tlak mimovládnych organizácií je taký vplyvný, že často vedie k väčšej zodpovednosti a transparentnosti aktérov vládneho a súkromného sektora, hoci nie nevyhnutne samotných mimovládnych organizácií. Sú tiež aktérmi, ktorí sa snažia využiť prostriedky, ktoré majú k dispozícii, s cieľom ovplyvniť tých, ktorí rozhodujú. Neziskové organizácie nie sú len poskytovateľmi služieb, ale vytvárajú aj príležitosti pre kolektívnu akciu, „mobilizáciu znevýhodnených“ alebo „vyjadrenie rozmanitosti“. Sú kľúčové pri udržiavaní zdravej demokracie a pri zastupovaní záujmov rôznych záujmových skupín – pomáhajú udržiavať demokraciu budovaním občianstva a schopností viesť komunitu, prípravou potenciálnych politických lídrov a poskytovaním vzdelávacích a sieťových príležitostí pre tých, ktorí boli z takýchto kruhov vylúčení.[7] 

Zdroje:

SALAMON, L. America’s Nonprofit Sector: A Primer. New York: The Foundation Center, 1999.

BRATTON, M. The politics of government – NGO relations in Africa. In World Development. 1989, roč. 17, č. 4, s. 69–587.

ANHEIER, H. K. Nonprofit Organizations. New York,: Routledge, 2014.

LEWIS, D. Theorizing the organization and management of non-governmental organization:  Towards a composite approach. In Public Management Review. 2003, roč. 5, č. 3, s. 325–44.

TRENT. J. Modernizing the United Nations through civil society. In: Routledge Hanbook od International Organization. 2013, s. 391– 402.

SÖDERBAUM, P. (2000) Ecological Economics: Political Economics for social and environmental development. London: Earthscan, 2000, 224 s. ISBN: 9781853836855

OTT, J. – DICKE, L. A. The Nature of the Nonprofit Sector. 4. vyd. New York: Routledge, 2016, 578 s. ISBN: 9781000338072

Činnosť neziskových organizácií je na základe ich rozsahu a významu pre spoločnosť  témou, ktorá otvára nové otázky v oblasti efektivity vlád a vládnych politík. Na príklade mnohých úspešných neziskových organizácií, akými sú Amnesty International, UNICEF, Možnosť voľby a Človek v ohrození, dnes môžeme povedať, že v oblastiach humanitárnej pomoci, služby v oblasti sociálnej starostlivosti, vzdelávania a podpory najohrozenejších skupín, sú tieto organizácie častokrát efektívnejšie ako štátny sektor. V článku budeme vychádzať z definícií, ktoré chápu neziskové organizácie ako organizované skupiny, ktorých cieľom nie je generovanie zisku pre osobný profit, ale konkrétny spoločný cieľ. Aktivity, ktoré vykonávajú, nie sú závislé od štátu. Medzi najznámejšie typy neziskových organizácií môžeme zaradiť tie, ktorých činnosť sa zameriava na pomoc sociálne a zdravotne znevýhodneným skupinám, upozorňovanie na porušovanie ľudských práv v rôznych častiach sveta, prípadne tie, ktoré sa venujú aktivitám v oblasti osvety, vzdelávania, kultúry a športu.[1] 

Je zrejmé, že napriek názvu tohto sektoru, je istá forma zisku, respektíve finančných zdrojov na prevádzku svojich činností, dôležitou súčasťou jeho fungovania. Finančné zdroje, o ktoré sa opierajú, tvoria prevažne rôzne formy grantov, zbierok, nadácií, členských príspevkov, prípadne sponzorských darov od podporovateľov týchto organizácií.  Z dôvodu, že dokážu spájať ľudí s istým cieľom na báze dobrovoľnosti, sa vytvára slobodný priestor pre realizáciu jedinca, na základe jeho vzťahu k danej problematike. Mnohé neziskové organizácie sú dnes dôkazom toho, že štátny a podnikateľský sektor postráda riešenia niektorých závažných spoločenských problémov.  Prekážkou pri ich činnosti je často problém získania financií na svoju činnosť, ktorý závisí aj od atraktivity, počtu členov a marketingových schopností týchto organizácií. Obmedzené zdroje financovania sa spájajú aj s obmedzeniami v rámci kompetencií, ktorými disponujú. Zároveň sú mnohé zbierky a projekty týchto organizácií len krátkodobé. Je preto vhodné sa opýtať, či dokážu neziskové organizácie prekonávať systémové nedostatky. Ako si v príspevku ukážeme, mnohé významné projekty v oblasti integrácie pôsobiace na Slovensku dokážu na základe zanietenia prekonávať ignoráciu závažných problémov zo strany politických predstaviteľov. Nemôžeme však opomenúť nutnosť apelovania na odstránenie systémových nedostatkov, ktoré sú dlhodobo prehliadané a nedostatočne financované.

Aktivity neziskových organizácií sú v globálnom meradle významné z dôvodov, medzi ktoré môžeme zaradiť neschopnosť vlád vysporiadať sa s pretrvávajúcimi problémami. Táto neschopnosť môže spočívať v nedôslednosti v otázke adresnosti pomoci ohrozeným a znevýhodneným sociálnym skupinám, nedostatku finančných prostriedkov alebo nedostatku záujmu o riešenie týchto problémov. Neziskové organizácie dnes v niektorých činnostiach nahrádzajú aktivity vlád, respektíve štátu. Spomínaná podpora sociálne a zdravotne znevýhodnených skupín, zlepšovanie prístupu ku vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti a boj s extrémnou chudobou, naberá v prípade neziskových organizácií globálny charakter a umožňuje riešenie problémov aj mimo našich hraníc. 

Slovenská nezisková organizácia Človek v ohrození na Slovensku realizuje programy sociálnej integrácie v rómskych komunitách, pozostávajúce zo sprostredkovania vzdelania detí a dospelých v komunitných centrách. Takisto sa venujú vzdelávaniu a finančnej gramotnosti, ktoré pomáhajú ľuďom zo zraniteľných komunít začleniť sa na trh práce. V tomto kontexte je nutné poznamenať, že prekážky, ktorým čelia ľudia z vylúčených komunít, sú výsledkom nedostatku záujmu politických predstaviteľov riešiť otázky extrémnej chudoby a vylúčenosti marginalizovaných komunít. Problému nedostupnosti bývania marginalizovaných rómskych komunít sa venuje nezisková organizácia Projekt DOM.ov.[2] Organizácia Človek v ohrození sa venuje aj humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci v zahraničí, pričom v rámci svojich krátkodobých programov sa zameriava na pomoc krajinám, ktoré postihli prírodné katastrofy. Od vypuknutia ruskej invázie na Ukrajinu takisto poskytuje intenzívnu humanitárnu pomoc vojnou zasiahnutému ukrajinskému obyvateľstvu. V krajinách postihnutých zemetrasením či povodňami dokážu v kritických situáciách reagovať prostredníctvom finančnej zbierky, alebo materiálnou a humanitárnou pomocou priamo na mieste.[3] Význam celosvetového prepojenia sa ukazuje nielen v prípade prírodných katastrof, ale aj pri porušovaní medzinárodného práva. Nezisková organizácia Amnesty International vznikla v roku 1961, pričom dnes pôsobí vo viac ako 150 štátoch sveta, v ktorých prepája približne 10 miliónov ľudí. Vo svojej činnosti sa zameriava najmä na problémy týkajúce sa porušovania medzinárodného práva, diskriminácie, ale takisto upozorňuje na porušovanie ľudských práv aj zo strany vlád v nedemokratických režimoch.[4]  Globálny rozmer činnosti neziskových organizácií vystupuje do popredia najmä v prípadoch, kedy dochádza zo strany nedemokratických režimov k porušovaniu ľudských práv a slobôd, politickému väzneniu, policajnej brutalite alebo mučeniu svojich obyvateľov. Neziskové organizácie venujúce sa týmto problematikám vyvíjajú tlak na politické režimy a pôsobia na verejný diskurz tým, že ich dokážu sprístupňovať a sprostredkovať širšej verejnosti. Práve preto môžeme vnímať neziskové organizácie ako dôležitý faktor šírenia povedomia o závažných ľudskoprávnych problémoch. Zároveň môže petíciami a expertízami ovplyvňovať vývoj politiky a vplývať na rozhodnutia politických aktérov, ako je to aj v prípade Amnesty International. Medzi jej aktivity totiž patrí aj dokumentácia stavu ľudských a občianskych práv v 154 štátoch sveta.[5]

Ako sme už v príspevku naznačili, v niektorých prípadoch dokážu na spomínané problémy reagovať efektívnejšie ako štátny sektor. Jedným z dôvodov, ktoré stoja za touto skutočnosťou, je schopnosť neziskových organizácií vytvárať priestor, v ktorom fungujú jednotlivci, ktorým je blízky cieľ týchto organizácií. Tým, že neziskové organizácie nie sú viazané na vládne politiky ani na tvorbu zisku, ich činnosť závisí len od rozhodnutia a uváženia danej organizácie. Na báze dobrovoľnosti a vôle pomáhať dokáže spájať odbornú, ale aj laickú verejnosť s istým spoločným cieľom. Niektoré neziskové organizácie na Slovensku otvárajú témy, ktoré sú dlhodobo ignorované a prehliadané, prípadne tabuizované vo verejnom diskurze. V rámci slovenského vzdelávacieho procesu patrí otázka vzťahovej a sexuálnej výchovy na základných a stredných školách k témam, ktorým sa neprikladá zo strany verejnosti a politikov veľký význam. Mnohí odborníci však dlhodobo apelujú na potrebu zmeny vyučovacích osnov, ktoré v by v sebe zahŕňali vzťahovú a sexuálnu výchovu s jasne definovaným obsahom. Nezisková organizácia inTYMYta patrí k neziskovým organizáciám pôsobiacim na Slovensku, ktoré sa venujú témam edukácie v oblasti vzťahovej a sexuálnej výchovy. Edukačnej a osvetovej činnosti sa venuje prostredníctvom prednášok, workshopov pre študentov a učiteľov, poradenstva a besied. Organizácia inTYMYta spája odborníkov z oblasti psychológie, medicíny a pedagogiky, ktorých aktivity dlhodobo suplujú chýbajúcu úpravu školskej osnovy.[6]

Jednou z kriticky podfinancovaných oblastí je vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Aj napriek pozitívnym výsledkom mnohých projektov, ostáva táto problematika prehliadaná (miestami až vulgarizovaná) politickými predstaviteľmi. Projekt Schopné deti uskutočňujúci sa pod záštitou neziskovej organizácie ETP Slovensko, predstavuje úspešný inkluzívny projekt, ktorý pomáha rómskym deťom z osád. Pomoc je realizovaná najmä prostredníctvom mentoringu, ktorý môže byť realizovaný aj online formou. Podstatou mentoringu je komunikácia a budovanie kvalitného kamarátskeho vzťahu s deťmi, ktorým môže byť mentor nápomocný v oblastiach vzdelávania, vzájomnej komunikácie a osobného rozvoja. Mentorský program dokáže spájať zanietených ľudí, ktorí pomáhajú segregovaným rómskym komunitám.[7]

Neziskové organizácie pôsobiace na Slovensku, ktoré sme si v príspevku predstavili, dokážu sprostredkovať materiálnu a humanitárnu pomoc najzraniteľnejším skupinám, alebo sa venujú vzdelávacej a osvetovej činnosti. Otvárajú dôležité celospoločenské problémy, ktoré sme si priblížili v príspevku. Členovia neziskových organizácií môžu prispievať k ich činnostiam svojimi schopnosťami, vzdelaním či časom. Významný je práve aspekt spájania ľudí so spoločnými hodnotami, ktoré presahujú osobný profit jednotlivcov. Z tohto dôvodu je neziskový sektor aj v rámci Slovenska významný v otázkach pomoci sociálne znevýhodneným skupinám obyvateľstva. Vo sférach, kde zlyháva štát, neziskové organizácie často aj dlhodobo nahrádzajú jeho nečinnosť. Tento model však nie je dostatočný a uspokojujúci, keďže kompetencie a legitimita neziskových organizácií sú obmedzené.

Zdroje:

Cornell Law School: Non-profit organizations. [online], [cit. 13.1.2023]. Dostupné na internete: <https://www.law.cornell.edu/wex/non-profit_organizations>.

Projekt DOM.ov.sk Dostupné na internete: <https://projektdomov.sk/frontpage-with-slider/romske-lokality/>.

Človek v ohrození: Od zemetrasenia v Nepále uplynuli dva roky, krajina sa ešte nespamätala. 24. apríl 2017 [online], [cit. 13.1.2023]. Dostupné na internete: <https://clovekvohrozeni.sk/od-zemetrasenia-v-nepale-uplynuli-dva-roky-krajina-sa-este-nespamatala/>.

Amnesty International: Who we are.  [online], [cit. 13.1.2023]. Dostupné na internete: <https://www.amnesty.org/en/who-we-are>/

Amnesty International Report 2021/22: The State of the World’s Human Rights. London: British Library. s. 9 – 20.

inTYMYta.sk. Dostupné na internete: <https://www.intymyta.sk/o-nas/>.

Schopnedeti.sk: Mentoring. Dostupné na internete: <https://schopnedeti.sk/kto-je-mentor/>.

Ľudskými právami druhej generácie rozumieme najmä sociálno-ekonomické práva, ktoré boli prijaté vo Všeobecnej deklarácií ľudských práv z roku 1948 (OSN, článok 22 až 27) a následne aj v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Najsignifikantnejším rozdielom medzi právami prvej a druhej generácie je skutočnosť, že práva druhej generácie sú podmienené činnosťou daného štátu vo všetkých oblastiach, ktorých sa dotýkajú (napr. školstvo, zdravotníctvo, sociálna oblasť). Tieto práva vznikali primárne ako reakcia na čoraz väčšiu industrializáciu od 19. storočia, dôsledky priemyselných revolúcií a v neposlednom rade aj v dôsledku čoraz markantnejšieho rozmachu kapitalizmu na celom civilizovanom svete.[1]    

Táto problematika má taktiež výrazný súvis s myšlienkami Karla Marxa, ktorý tvrdil, že rapídnou a rýchlou industrializáciou nevzniká len triedna spoločnosť, ale aj sociálne rozdiely a polarizácia.[2] V minulosti počas Studenej vojny mohli byť práva druhej generácie často považované za akýsi „výplod” východného bloku a socialistického sveta. [3] Osobne však považujem vyššie spomenuté práva za práva takzvaného „moderného“ a vyspelého sveta, v ktorom je nesmierne dôležité nastaviť určité hranice a pravidlá, ktoré napomáhajú viesť sociálno-ekonomický  život oveľa kultivovanejšie ako tomu bolo v minulosti. Rovnako si ale myslím, že stav tejto problematiky má svoje nedostatky aj v dnešnom svete.

 Práva druhej generácie môžeme rozdeliť do troch kategórií, a to konkrétne na hospodárske práva (nastavenie životnej úrovne), sociálne práva (prostriedok na participáciu v spoločnosti) a práva kultúrne (kultúrne vyžitie človeka, vzdelanie).[4] Medzi práva druhej generácie, ktoré v súčasnej dobe podľa môjho názoru najviac rezonujú v spoločnosti, patria jednoznačne: právo na prácu a uspokojujúce pracovné podmienky, právo na ochranu zdravia a zdravotnú starostlivosť a právo na vzdelanie.

Právo na prácu a uspokojujúce pracovné podmienky je podľa môjho názoru najviac rezonujúcou témou v oblastiach porušovania ľudských práv a slobôd po celom svete. Ako príklad uvediem vykorisťovanie robotníkov v Katare pri príprave majstrovstiev sveta vo futbale. Anglický The Guardian tvrdí, že pri týchto prípravách zomrelo až 6500  pracovníkov, ktorí do Kataru kvôli práci pricestovali z Bangladéšu, Nepálu, Indie či Pakistanu.[5] Ďalším alarmujúcim príkladom je aj dlhotrvajúca detská práca (napr. Indonézia, India, Somálsko, Mjanmarsko). Vykorisťovanie detí na prácu v extrémnych až nežiteľných podmienkach považujem za jeden z najväčších problémov civilizovaného sveta. Znepokojuje ma aj fakt, že celý „demokratický“ svet sa len nečinne prizerá a všetky deklarácie, zmluvy a pravidlá sú absolútne bezpredmetné. Ako riešenie tohto problému navrhujem zriadenie nového celosvetového orgánu, ktorý by dokázal zasahovať a chrániť ľudí aj v krajinách, v ktorých je štátne zriadenie diktátorské a nedemokratické. Realitu a postavenie tohto práva druhej generácie však vidím negatívne. Eliminovať vykorisťovanie v práci a dosiahnuť  uspokojujúce pracovné podmienky po celom svete považujem v najbližších dekádach za utópiu.

Pri modernizácii a vývine technológií považujem právo na zdravie a zdravotnú starostlivosť za právo, ktoré robí najrýchlejšie kroky dopredu. Úchvatná je v posledných dekádach taktiež práca, ktorú vykonávajú organizácie WHO a UNICEF, ktoré expandujú svoj vplyv najmä do rozvojových krajín a krajín „tretieho sveta“ (primárne krajiny v Afrike). V týchto krajinách je možné sledovať výrazné zlepšenie zdravotného stavu ľudí, eliminovanie epidémií, chorôb a v neposlednom rade aj dodávky potrebných liekov.[6] Pri globálnom riešení tohto problému by taktiež mali byť zapojené všetky vyspelejšie krajiny sveta a rovnako aj politické elity, aby sa tento problém riešil aj pomocou ľudských práv komplexnejšie na celom „čiernom“ kontinente.

Právo na vzdelanie považujem za „pokračovanie“ práva na zdravie a zdravotnú starostlivosť. Ak chceme, aby boli vytvorené dobré podmienky a zabezpečenie na vzdelanie, musia ísť tieto práva súbežne. Podľa správy UNESCO má chudoba, hlad a zlá zdravotná starostlivosť za následok omnoho horší prístup k vzdelaniu. Tieto faktory taktiež ovplyvňujú aj plnohodnotný vývoj mozgu, čo má za následok nedokončenie štúdia poprípade aj neuplatnenie sa v spoločnosti.[7] Ako značné negatívum v tejto problematike vidím aj vzdelanostné rozdiely medzi deťmi, ktoré zapríčiňujú faktory ako napr. rasové nerovnosti (vznik špeciálnych tried bez dostatočného preskúmania schopností študenta), a ďalej aj sociálne postavenie, ktoré v praxi znamená, že deti zo sociálne slabších rodín automaticky dosahujú nižšiu úroveň dokončeného vzdelania (podľa OECD Slovensko jedno z najhorších v EÚ).[8]

Osobne vidím súčasne postavenie práv druhej generácie ako relevantný a nápomocný nástroj v zlepšovaní životných podmienok po celom svete. Pri dostatočnej a poctivej práci s týmito právami si myslím, že potenciál je nekonečný a neobmedzený. Na dodržiavanie, zachovanie suverenity a napredovanie  týchto práv aj v budúcnosti by som prijal väčšie množstvo dozorných orgánov a činiteľov, ktoré by dokázali rozšíriť svoje kompetencie aj do krajín, v ktorých to s (ne)demokraciou a životnou úrovňou nevyzerá najviac ružovo. Ako človek so sociálnym cítením, pevne verím, že ľudské práva druhej generácie budú môcť aj v budúcnosti  napomáhať ľuďom, ktorých skúša osud, k zlepšeniu ich životnej úrovne.

Zdroje:

MARTINA CHUDÁ: Bez vzdelania = bez šance. Niekedy sa stačí “zle” narodiť. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://hnonline.sk/slovensko/567080-bez-vzdelania-bez-sance-niekedy-sa-staci-zle-narodit

MARTINA PÚPAVOVÁ: Hoci je vzdelanie stále dostupnejšie, nerovnosti vo vzdelaní stále pretrvávajú. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://eduworld.sk/cd/martina-pupavova/1927/vzdelanostna-nerovnost-hoci-je-vzdelanie-stale-dostupnejsie-nerovnosti-vo-vzdelani-pretrvavaju

MOSES TWINKLE: Explained: Tracing the Three Generations Of Human Rights. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://www.indiatimes.com/explainers/news/human-rights-tracing-the-three-generations-568239.html

O.Z EUROIURIS: Generácie ľudských práv. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: http://ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav

PETE PATTISON: Revealed: 6,500 migrant workers have died in Qatar since World Cup awarded. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://www.theguardian.com/global-development/2021/feb/23/revealed-migrant-worker-deaths-qatar-fifa-world-cup-2022

STEVEN L.B. JENSEN: Putting to rest the Three Generations Theory of human rights.[online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://www.openglobalrights.org/putting-to-rest-the-three-generations-theory-of-human-rights/

TEFO PHEAGE: We can improve health systems in Africa. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://www.un.org/africarenewal/magazine/december-2016-march-2017/we-can-improve-health-systems-africa