Boj, ktorý zvádza autorita a sloboda nachádzame naprieč celými dejinami. Na jednej strane, v priebehu vývoja sociálno-politického myslenia, sa objavujú teórie v prospech slobodného vyjadrovania názorov, na strane druhej sa prelínajú s postulátmi nevyhnutnej regulácie mienkotvorných ideí pre všeobecné blaho spoločnosti. Súčasnosť nám ukazuje, že tak ako je nevyhnutné zabezpečiť ľuďom priestor pre možnosť vyslovenia svojho presvedčenia bez strachu pred trestom, či iným spôsobom útlaku, je bezbrehá tolerancia aj intolerantných myšlienok nebezpečná. Hľadanie balansu medzi extrémami zostáva nekončiacim úsilím každej doby.

V dnešných časoch sú hlavným sprostredkovateľom informácií médiá, ku ktorým má prístup väčšia časť svetovej populácie. S tým sa spája aj fenomén preinformovanosti, t. j. ľudia sú zaplavení množstvom správ a je problém rozoznať, na čo sa zamerať. Pričom  tí, ktorí dokážu rozlíšiť podstatné od nepodstatného, získavajú moc.[1] V masmediálnej komunikácii sú taktiež využívané viaceré techniky a psychologické stratégie, ktorými si dokáže jednotlivec či skupina získať prevahu v ovplyvňovaní druhých. Týmito prostriedkami sú napríklad čas vysielania, prispôsobená agenda setting, zdanlivá objektivita, stereotypy, atď.[2] Z rôznych strán na ľudí číhajú špecificky štruktúrované a cielené myšlienky postavené na „veľkých“ frázach, ktoré sú však vnútorne prázdne, no vzbudzujú ilúzie ľahkého riešenia existujúcich problémov (napr. nesplniteľné politické sľuby).

Slová majú obrovskú moc, ktorá súvisí s podvedomým vyvolávaním obrazov nezávislých na ich reálnom význame. Pôsobivosť a veľkoleposť niektorých pojmov (napr. demokracia, rovnosť) znie v našich mysliach zvučne a lákavo, avšak ich obsah môže byť v rôznych situáciách a kontextoch nejasný.[3] Zjednodušovanie, časté opakovanie tvrdení, apel na city, hyperbolizácia či spochybňovanie niektorých (historických) udalostí sú pomerne frekventovane využívané metódy pri ovplyvňovaní okolia. Môže sa dokonca javiť, že „zámerom je ovládnutím jazyka ovládnuť myslenie ľudí na spôsob Orwellovho newspeaku.“[4]

Na to, aby človek odhalil, že prezentovaná idea (či už politikmi, médiami…), aj keď pôsobiaca vierohodne, sa v skutočnosti môže skrývať len za oparom floskúl a významovo prázdnych slov, je nutné mať isté poznanie. Vedomostiam však častokrát chýba nejaká syntetizujúca sila – nadobúdame poznatky síce rýchlo,  ale rovnako rýchlo je možné ich aj zabudnúť.[5] Je nutné si zároveň uvedomiť, že informácie samy o sebe ešte nie sú vedením – každý sa musí naučiť ako a kde ich relevantne použiť.[6] Človek by sa mal usilovať o vlastné zdokonaľovanie sa a čo môže byť lepšou zárukou pred hrozbou nezmyselných a nepodložených názorov, než ich overovanie?

Skepsa, nie ako nedôvera voči všetkému povedanému, počutému či videnému, ale ako žiadúce spochybňovanie, vďaka ktorému môže človek diskutovať sám so sebou by mala byť využívaným nástrojom v komunikácii. Aby teda jednotlivec, a s ním aj spoločnosť, mohol nastúpiť na cestu pravdy prostredníctvom diskusie, musí si najprv uvedomiť, že absolútna istota správnosti názoru neexistuje. Otec projektu otvorenej spoločnosti, Karl Raimund Popper, tvrdí, že „niet neomylného kritéria pravdy: nikdy, alebo takmer nikdy si nemôžeme byť celkom istí, či sme sa nezmýlili.“[7] Človek nikdy nevie, či len zaslepene nekráča za svojou subjektívne vytvorenou domnienkou, ktorej pravdivostná hodnota je neznáma.

Podľa tohto popredného filozofa, pravda nie je jednoznačne uchopiteľná, preto pri jej hľadaní musíme uplatňovať buď našu fantáziu, alebo skrze pokus-omyl a postupné odhaľovanie našich predsudkov, rozoberať vytýčenú oblasť skúmania.[8] Kritické sebaskúmanie je najlepšou spätnou väzbou, ktorú človek môže získať a zároveň sa učí „zostať pri zemi“ bez snahy arogovať si neomylnosť svojich názorov.

John Stuart Mill, politický teoretik, taktiež zastáva názor, že každý človek je omylný a absolútna istota neexistuje. Ak by sme si osobovali moc rozhodovať o správnosti istého tvrdenia a navykli si veriť v kategorickú správnosť našich vlastných názorov, umlčali by sme tým diskusiu a privlastnili si neomylnosť. Rovnako, ak sa pozrieme na historické obdobia v retrospektíve, prídeme na to, že názory dnes všeobecne uznávané, by v minulosti boli považované za herézy. „Nikdy si nemôžeme byť istí, že mienka, ktorú sa snažíme potlačiť, je falošná.“[9]

Mill aj Popper si však uvedomujú isté hranice slobody, ak ide o zásah do práv druhého. Žiadna tolerancia nesmie byť neobmedzená, inak by poľahky mohla viesť k sebadeštrukcii spoločenstva. Avšak skôr než tolerancia, je to naša spoločenská neznášanlivosť, ktorá sa objavuje paradoxne aj v demokracii. Už síce človeka nepripravuje o život, nesnaží sa (viac-menej) skrze cenzúru potlačiť všetky protichodné názory, ale tým, že podnecuje ľudí, aby skrývali svoje názory alebo sa vzdávali úsilia o ich šírenie, uháša ducha pokroku.

Každé riešenie istého problému so sebou vždy prináša nové nevyriešené otázky, pretože čím viac sa dozvedáme, čím väčšiu hĺbku dosahuje naše poznanie, tým si jasnejšie uvedomujeme našu vlastnú nevedomosť. Avšak napriek bezhraničnej nevedomosti, sa vždy oplatí poznávať a diskutovať o výsledkoch nášho bádania. Bez diskusie neexistuje priblíženie sa objektívnej pravde, a bez hľadania niet poznania, ktoré sa významne spolupodieľa na rozvoji jednotlivca i celej spoločnosti. Skrze načúvanie protiargumentom, sebakritiku a reflexiu zo strany druhých, si človek osvetľuje vlastné stanovisko. Ľudské myslenie by sa nepohlo, ak by sa vyhýbalo náročným otázkam a bálo sa čeliť múrom konformity.

Zdroje:

[1] NYE, J. S., Jr.: Soft Power: The Means To Success In World Politics. New York: PublicAffairs, 2004, s. 105 – 106.

[2] ČULENOVÁ, E.: Verbálna manipulácia. Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 40.

[3] LE BON, G.: Psychologie davu. Praha: Portál, 2016, s. 65 – 66.

[4] BRESTOVANSKÝ, M.: Úvod do mediálnej výchovy. Trnava: PF TU, 2010, s. 65.

[5] LIESSMANN, K. P.: Teorie nevzdělanosti: omyly společnosti vědění. Praha: Academia, 2008, s. 9 – 10.

[6] ŠEDÝ, J.: Kritické myšlení. Praha: Galén, 2021, s. 23.

[7] POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta. Bratislava: Archa, 1995, s. 180.

[8] POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta, Bratislava: Archa, 1995, s. 144.

[9] MILL, J. S.: O slobode. Bratislava: Iris, 1995, s. 22.

Korene klimatickej zmeny zapríčinenej ľudskou činnosťou najmä v súvislosti s ekonomickými aktivitami, siahajú do obdobia priemyselnej revolúcie. Významnú závislosť ľudí na vyčerpateľných prírodných zdrojoch sa nám dodnes nepodarilo prekonať, čo okrem iných negatívnych dopadov na kvalitu zdravia ľudí a prírody, spôsobuje aj neschopnosť samoregenerácie prírody. Prejavy zmien, ktoré vznikajú ako dôsledok nadmernej produkcie skleníkových plynov, sú sprevádzané aj narušením prirodzených biotopov, extrémnymi výkyvmi počasia, degradáciou pôdy, masívnym odlesňovaním, znečisťovaním a nadmernou produkciou emisií skleníkových plynov, dnes dokážeme v rozdielnych intenzitách pozorovať na celom svete, čo nám prezrádza nevyvrátiteľnú komplexnosť tohto javu. Javy, akým je aj klimatická migrácia dokazujú, že táto kríza stiera hranice a aj keď sa najrýchlejšie a najdrastickejšie prejavuje a eskaluje práve v oblasti globálneho juhu, viacúrovňové negatívne dopady čoskoro pocíti zvyšok sveta.[1]

 Otázka toho, či je možné odvrátiť klimatickú krízu, je dnes pasé. Podstatná je otázka potreby radikálnych a systémových zmien, adaptácie a ambicióznej politickej vízie. To, ako by mali vyzerať potrebné systémové zmeny, dokážeme odvodiť z identifikácie príčin, ktoré nás priviedli do súčasného, nezvrátiteľného stavu. Dejiny ľudstva sú zároveň dejinami neutíchajúcej snahy o jeho prežitie. Neistota v náročných prírodných podmienkach prinútila ľudí nachádzať nové spôsoby využívania prírodných zdrojov v ich prospech. Ustavičné snahy o vymedzenie výsostného postavenia človeka v prírode sa nám však nakoniec stanú osudnými. Ľudstvo si technologickým pokrokom prírodu úplne podmanilo, čo spôsobilo dnešný stav, v ktorom sa osud planéty ocitol v rukách toho, ktorý ju zničil. Prijatie zodpovednosti by preto malo byť nevyhnutným krokom, potrebným k riešeniu krízovej situácie. Kto by však mal prijať túto zodpovednosť? Môžeme jednoznačne odpovedať, že túto zodpovednosť musia prijať tí, ktorí disponujú patričnou mocou zmeniť súčasný systém, v ktorom maximalizácia zisku pár jednotlivcov predbieha záujmy planéty. Je však jedno percento elít ochotných prijať svoju mieru zodpovednosti, ak dokážeme nevyvrátiteľnú spojitosť medzi generovaním profitu a klimatickou nespravodlivosťou?[2]

Systém, v ktorom je celé hospodárstvo závislé od prístupu k nerastným surovinám a nadprodukcie, nedržíme pri živote všetci rovnako, ako by nás mohli presvedčiť mnohé greenwashingové kampane. Ak je naším cieľom dosiahnutie systémových zmien, rovnako ako prijatie zodpovednosti za súčasný stav, nie je možné opomenúť dôležitý krok v tejto transformácii, ktorým je odstraňovanie nerovností. Nerovnosť v prístupe ku zdrojom je kľúčová pre udržanie aktuálneho deštruktívneho systému, no prítomná je aj pri znášaní negatívnych environmentálnych dopadov. Máme tým na mysli to, že práve nerovnosť v prístupe ku zdrojom a prostriedkom spôsobila, že sa štátom globálnemu severu darí udržať si nadštandardné pohodlie a životný štýl, pričom štáty globálneho juhu zápasia s chudobou a nestabilitou. Spôsob života globálneho severu nemá za cenu „iba“ porušovanie ľudských práv a drancovanie prírody v prospech dynamických ekonomických aktivít a maximalizácie profitu jedného percenta elít, ale prejavuje sa aj tým, že produkcia skleníkových plynov je  tu mnohonásobne vyššia v porovnaní s chudobnými regiónmi. Prehlbujúca sa ekonomická nerovnosť sa prejaví aj pri pociťovaní dôsledkov klimatickej krízy. Vyčerpávaním zdrojov a degradáciou pôdy sa dostávame k zdražovaniu produktov, energií, liekov a potravín, čo spôsobí neschopnosť zadovážiť si základné potreby a vyženie milióny ľudí na hranicu chudoby. Odstránenie nerovností je teda esenciálnou zložkou klimaticky spravodlivej transformácie systému.[3]

Ako sme si už naznačili, problémy a riešenia v oblasti ekológie, životného prostredia a prírody ako takej, sú neodmysliteľne spojené s politikou a mocou. Komplexné uchopenie politickej ekológie nachádzame u André Gorza. Významný sociálny filozof 70-tych rokov 20. storočia André Gorz je označovaný za zakladateľa politickej ekológie. Základnou premisou politickej ekológie je skutočnosť, že nadvláda človeka nad prírodou je nevyhnutne spojená s nadvládou človeka nad iným človekom.[4] Nespravodlivé prerozdeľovanie prírodných zdrojov stojí za ochudobňovaním na jednej strane, a kumuláciou zdrojov a výrobných prostriedkov na strane druhej. Práve tento mocenský aspekt je v teórii politickej ekológie veľkým prínosom, keďže prináša možnosť chápania ekológie nielen vedeckým a dátovým prístupom, ale aj ako dôležitého mocenského a politického boja. Systém, v ktorom tento boj prebieha, je plný protirečení. V konzumnom svete nekonečných možností sa nakoniec stávame neslobodnými. Túto neslobodu spôsobuje naša jednostranná závislosť od toho, čo niekto iný zvolil a predurčil za nás. Ilúzia výberu naráža na nezmieriteľnú realitu, ktorá hovorí, že budovanie lepšieho sveta nie je našou možnosťou, lebo negeneruje profit. Jadro tohto systému je skostnatené a nepripúšťa zmenu východiskových princípov, čím odďaľuje priebeh potrebných zmien.[5]

Keď premýšľame o slobode človeka ako o stavebnom pilieri moderných spoločností, môžeme sa takisto zamyslieť, ako slobodný je v systéme, v ktorom je takmer každý aspekt a vzťah podriadený ekonomickým záujmom elít. Istú formu slobody si moderní ľudia boli schopní zabezpečiť technologickým pokrokom a masovou produkciou. Je to preto, že naša sloboda sa odvíja od materiálnych podmienok, v ktorých sa nachádzame. Hovoríme však naozaj o našej nekonečnej slobode výberu, ktorú nám súčasný systém zabezpečuje, alebo len o vedľajšom produkte technologického pokroku a nadprodukcie? A ak si dnes dokážeme vďaka technologickému pokroku vybrať akékoľvek auto, no nedokážeme si vybrať svet bez áut?

Takto sa dostávame k záverečnej otázke – existuje lepšia, spravodlivejšia a udržateľnejšia alternatíva k aktuálnemu stavu? A ak áno, na akých základoch by mala byť založená? Technologické riešenia krízy sú totiž nepostačujúce a pomerne často odtrhnuté od reality (napríklad celoplošný prechod na elektromobily či zelený rast), keďže ani táto produkcia nedokáže byť udržateľnou. Pri hlbšej analýze ľahko dospejeme k záverom, že mnohé z ponúkaných riešení zelenej tranzície nie sú úplné zelené. Pre komplexnú transformáciu spoločnosti bude totiž potrebné budovanie novej infraštruktúry, budov či energetických systémov, ktoré nebude možné uskutočniť bez akýchkoľvek emisií.[6]

Literárny kritik a filozof Fredric Jameson raz povedal, že je ľahšie si predstaviť koniec sveta, než si predstaviť koniec kapitalizmu. U mnohých nájdeme politickú imagináciu natoľko zredukovanú, že je pre nich naozaj nemožné predstaviť si iné nastavenie spoločnosti ako to, v ktorom niekoľko jednotlivcov parazituje na prírodných zdrojoch a lacnej pracovnej sile. Správne nastavenie ekonomického systému je však esenciálne pre klimatickú udržateľnosť. Produkcia a konzum sú neoddeliteľné od práce, ktorá predstavuje určujúci faktor spôsobu života a využívania zdrojov. Je to práve práca, v ktorej trávime väčšinu našich životov. Nie je preto prekvapením, že pri tak komplexnej tranzícii bude potrebná aj redefinícia ľudskej práce. Ak preto hovoríme o potrebe systémových zmien, máme tým na mysli radikálne zmeny v spôsobe života, ako ho poznáme dnes. Vytváranie tlaku na systémové zmeny a hlasy ekologických aktivistov však ostávajú zo strany politických a ekonomických elít úspešne démonizované či ignorované, v horších prípadoch sú zneužití na greenwashingové kampane korporátnych magnátov a politikov. Spoliehať sa však na ochotu sebareflexie elít, ktoré zo systému profitujú najviac, dlhodobo nevedie k potrebným zmenám. Aj z týchto dôvodov by sme mali ochranu prírody vnímať ako neustály boj o práva prírody, ktorá svoj hlas nemá. Konzumná spoločnosť, masívna výroba, hospodársky rast a kapitalistický systém sú nezlučiteľné s udržateľnosťou – to je téza, z ktorej je potrebné vychádzať. 

Ak v budúcnosti existuje zdravší, zmysluplnejší a klimaticky spravodlivý systém, musí ho charakterizovať spomalenie ako produkcie, tak aj nášho doterajšieho spôsobu života. Menej produkcie zároveň znamená menej práce, ktorú budú ľudia vykonávať, čo výrazne prospeje aj k budovaniu súdržnejších vzťahov a komunít. Ďalšou črtou je zmena uvažovania, transformácia nášho vzťahu voči prírode. Ochrana prírody by sa mala stať prioritou samou o sebe, nielen pre účely človeka. Sociálne vzťahy a väzby takisto prejdú nevyhnutnou transformáciou s dôrazom na odstraňovanie ekonomických nerovností. Zelenšie alternatívy teda existujú, sú živé a sú našou jedinou možnosťou, ak sa cieľom ľudstva stane snaha o prežitie a prebudovania nášho vzťahu s prírodou a komunitou. 

Zdroje:

[1] NSW Government: Causes of climate change. [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete:  

<https://www.climatechange.environment.nsw.gov.au/causes-climate-change>.

[2] MATTHIAS, M.: What Did We Call America’s Elite Before the “1 Percent”?.  [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/story/what-did-we-call-americas-elite-before-the-1-percent>.

[3] Generation Climate Europe: Global North and Global South: How Climate Change Uncovers Global Inequalities. 10. máj 2022 [online], [cit.19 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://gceurope.org/global-north-and-global-south-how-climate-change-uncovers-global-inequalities/>. 

[4] TURNER, CH.: André Gorz. 7. november 2007 [online], [cit.19 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://www.theguardian.com/news/2007/nov/07/guardianobituaries.obituaries>.

[5] GORZ, A: Political ecology: Expertocracy versus self-limitation. [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://newleftreview.org/issues/i202/articles/andre-gorz-political-ecology-expertocracy-versus-self-limitation>.

[6] GALLAGHER, K.: The Paradox of the Green Transition. 18. marec 2023 [online], [cit.19 /5/2023]Dostupné na internete: <https://www.oecd-forum.org/posts/the-paradox-of-the-green-transition-or-stuck-between-a-rock-and-a-hard-place>.

Úvodné slovo

Ako uvádza v úvode knihy Tuskulské hovory jej prekladateľ Josef Hrúša,[1] obsahom diela sú filozofické úvahy rímskeho rečníka, politika a spisovateľa Marcusa Tulia Cicera.[2] Spisy boli vypracované v dobe, kedy politická situácia Cicerovi nedovoľovala sa aktívne zúčastňovať na politickom živote. V rámci týchto spisov sa Cicero venoval skôr otázkam, ktoré priamo nesúviseli s politikou ako takou. Základom sú myšlienky o vymietaní strachu zo smrti či znášaní bolestí a miernení zármutku. Predlohou boli pre Cicera pojednávania istých gréckych stoikov a filozofov, avšak na základe eklekticizmu. Ide o postup, ktorý je založený na vytváraní filozofického výkladu sveta prostredníctvom preberania riešení jednotlivých problémov a tém z rozmanitých filozofických systémov.[3] Sám Josef Hrúša poznamenáva, že Cicero si v podstate vyberal z predloh to, čo sa mu hodilo a následne úvahy prepojil s inými pojednávaniami.[4] V rámci nášho príspevku budeme uplatňovať rovnaký prístup, avšak našou predlohou bude práve kniha Tuskulské hovory. Cicerove tvrdenia tak budeme prepájať so súčasnými politickými či filozofickými otázkami, pričom sa rovnako budeme opierať aj iné filozofické prístupy. Môžeme tak konštatovať, že príspevok bude koncipovaný ako eklestická filozoficko-politická úvaha nad Cicerovými úvahami, ktoré vytváral rovnakým prístupom. 

Civilizačná nedotknuteľnosť

Hneď v úvode úvah o smrti Cicero pripomína Brutovi, ktorému je text adresovaný, že základom životného poznania je filozofia. Aj sám Cicero uvádza, že jeho inšpiráciou boli grécki filozofi, vzápätí však začína s porovnávaním gréckej a rímskej spoločnosti. Grom porovnávania je poukazovanie na nadradenosť rímskej civilizácie nad gréckou. Cicero túto nadradenosť nedemonštruje vulgárnym či nevhodným spôsobom, no vychádza z premisy rozvinutosti. Podľa jeho presvedčenia Rimania rozvinuli grécke myslenie a pozdvihli ho na vyššiu úroveň ale iba v prípade, ak to považovali za potrebné. Ako konkrétne príklady Cicero uvádza lepšie zachovanie rodinných či súkromných obyčajov, prepracovanejšie zákony či kvalitnejšiu ústavu. Je síce zrejmé, že Cicero vychádzal z čiastkových objektívnych skutočností, no ak sa na túto problematiku zameriame zo širšieho hľadiska, môžeme sa domnievať, že sa jednalo o klamlivé nadradzovanie jemu vlastnej civilizácie. Vtedajšie Grécko už síce bolo v čase Cicerovho písania de facto pod nadvládou Rimanov, no rovnaký osud o niekoľko storočí postihol aj vtedajšiu najrozsiahlejšiu ríšu. Jedným z hlavných dôvodov úpadku Rímskej ríše pritom bola neloajalita rímskej armády. Tá bola na sklonku života ríše zložená prevažne zo žoldnierov, ktorí nepociťovali silné puto k Rímu. Zároveň v tom čase existovala akási apatia zo strany rímskeho obyvateľstva, ktoré nepociťovalo potrebu bojovať za svoje spoločenské zriadenie.[5] Môžeme tak dedukovať, že proces úpadku začal v Rímskej ríši oveľa skôr. Sám Cicero spomína veľké úspechy rímskych vojenských ťažení v porovnaní s gréckymi, no zároveň si nebol a samozrejme ani nemohol byť vedomý toho, že niekdajšia pýcha Ríma bude v konečnom dôsledku jedným z dôvodov jeho úpadku. Toto myslenie sa zákonite vďaka Cicerovmu politickému vplyvu a rétorickým schopnostiam prenášalo na bežné obyvateľstvo či zvyšok elity. Ak tieto tvrdenia prepojíme s cyklickou teóriou vzostupu a pádu civilizácií, o ktorú sa často opierame,[6] môžeme konštatovať, že jedným z hlavných faktorov (nie jediným) zákonitého úpadku civilizácie je jej nadradzovanie medzi obyvateľstvom či elitami, ktoré sa v danej situácii javí ako prirodzené, no rovnako spúšťa proces udalostí vedúci k civilizačnému rozkladu.[7] 

Filozofia smrti ako súčasť politiky

V prvej kapitole s názvom Nebojme sa smrti sa Cicero sústredí na ponímanie smrti medzi ľuďmi, uvažuje o tom, čo smrť pre ľudí vlastne znamená a čo môžeme očakávať po nej. Bádanie je vedené v dialógu medzi učiteľom a poslucháčom. Keďže bol text adresovaný Brutovi, forma dialógu bola zvolená pre jednoduchšie vysvetlenie danej problematiky, ako sám Cicero uvádza a následne ku konverzáciám učiteľa a žiaka prikladá svoje poznámky. Základným východiskom pre Cicera sú koncepcie iných filozofov pojednávajúcich o smrti. Medzi inými uvádza Platónove rozdelenie duše na tri časti, Xenotrasove vysvetlenie duše ako niečoho beztvárne netelesného alebo Aristotelove štyri prvky, z ktorých vzniká všetko známe, ku ktorým následne pridal prvok piaty, ako základ duše. V rámci dialógu sa učiteľ snaží od týchto príkladov odvodzovať svoje vlastné vnímanie duše a smrti. Dôležitým je však pre nás postoj poslucháča. Ten považuje všetkých mŕtvych za nešťastných. Svoj postoj vysvetľuje napríklad aj tým, že po smrti stráca daný jedinec svoje bohatstvo či slávu. Aj napriek ďalšiemu priebehu konverzácie medzi učiteľom a poslucháčom, kde učiteľ postupne tieto tvrdenia vyvracia, sa zastavíme pri tomto nazeraní a skúsime ho preniesť na súčasné politické reálie. Ak by aj mŕtvi vedeli o tom, že už nie sú živými, čo Cicero v ďalšom priebehu dialógu vyvracia, je s ohľadom na dnešné príklady naivné si myslieť, že by boli zákonite nešťastnými. Ako vhodný príklad nám môžu poslúžiť teroristické organizácie ako Islamský štát alebo Al-Káida, ktoré svojich bojovníkov verbujú práve s prísľubom šťastného posmrtného života, na základe hlásaní pochádzajúcich z militantného výkladu islamu.[8] Nejedná sa však o ojedinelý príklad. Nedávne video z dielne Ukrajinských ozbrojených síl vyzýva Ukrajincov k tomu, aby sa pridali k armáde pred nadchádzajúcou protiofenzívou.[9] Podobné video vydali v rovnakom období aj Rusi.[10] V tomto prípade sa skôr zameriame na jednotlivcov, ktorí dané povolanie vypočujú a k armáde sa pridajú. Na videu, v ktorom šéf súkromnej Wagnerovej armády Jevgenij Prigožin verbuje vo väznici nových členov armády, vo svojom prejave spomína, že miera míňania munície je dva a pol krát vyššia ako počas bojov o Stalingrad.[11] Aj napriek tomu sa viacero Ukrajincov či Rusov rozhodne do armády v súčasnosti vstúpiť. Ak odhliadneme od ekonomických výhod, ktoré vstup do armády poskytuje, je jednoznačne jedným z najdôležitejších faktorov tohto vstupu národná hrdosť. Aj v tomto prípade tak môžeme tvrdiť, že ak by si títo mŕtvi vojaci boli svojej smrti vedomí, pravdepodobne by ju s ohľadom na svoje národné cítenie neľutovali. Naše tvrdenia v tomto prípade korelujú s Cicerovými. Ako ďalší príklad použil štátnikov alebo básnikov, ktorí vďaka ľudskej prorockej predtuche nachádzajúcej sa v duši, ako ju sám Cicero pomenoval, usilujú celú život o posmrtnú slávu, na základe ktorej si ich budú ďalšie generácie pamätať.[12] Ak by ju dosiahli, môžeme tvrdiť, že by počas vnímavej smrti boli nešťastnými? 

Sebadôvera vodcov davu 

„Aj keby neuvádzal Platón žiadny dôvod – hľa, akú veľkú dôveru voči tomu človeku mám! Už svojím ohlasom by zlomil môj odpor. Uviedol však toľko dôvodov, že je zrejmé, že chcel presvedčiť veľa ľudí ; seba však jednoznačne presvedčil.“[13] Aj napriek tomu, že Cicero tento výrok uvádza v inom kontexte, poslúži nám na poukázanie ďalšieho súčasného politického fenoménu. Psychológia davov, ktorej koncepciu vypracoval francúzsky psychológ Gustave Le Bon,[14] hovorí o tom, že jednotlivé myšlienkové procesy alebo vzorce správania sa pri jednotlivcoch často líšia v závislosti na tom, či sa jednotlivec nachádza vo väčšej skupine alebo nie. Tí istí jednotlivci sa totiž často prispôsobujú očakávaniam okolitého prostredia a modifikujú individuálne črty, aby sa identifikovali s davom.[15] V súčasnosti môžeme pozorovať element polarizácie v spoločnosti, ktorý je tak výrazný, že spoločnosť by sme mohli obrazne rozdeliť na dva davy. Ich čelní predstavitelia, ktorí davovú psychózu spúšťajú, musia zákonite prepadnúť podobnému sebapresvedčeniu, na ktoré poukazoval Cicero v Platónovom prípade. Následne tak svojou autentickosťou môžu ovplyvňovať davy, ktoré sú pozbavené kritického zmýšľania.

Zdroje:

[1] Hrůša Josef. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <http://databaze.obecprekladatelu.cz/databaze/H/HrusaJosef.htm>. 

[2] Marcus Tullius Cicero. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.databazeknih.cz/zivotopis/marcus-tullius-cicero-445>. 

[3] Eklekticizmus.[online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fve/eklekticizmus.html>.

[4] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 6.

[5] Decline of Ancient Greece and Ancient Rome. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.edu.gov.mb.ca/k12/cur/socstud/foundation_gr8/blms/8-3-5e.pdf>.

[6] ÖNDER M.: IBN KHALDUN’S CYCLICAL THEORY ON THE RISE AND FALL OF SOVEREIGN POWERS: THE CASE OF OTTOMAN EMPIRE. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <https://dergipark.org.tr/tr/download/article-file/617161>.

[7] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 7-8.

[8] Journal of Legal, Ethical and Regulatory Issues: THE WAY TO HEAVEN INDOCTRINATION AND INEFFICIENCY OF DEATH PENALTY AS TERRORISTDETERRENCE. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <http://repository.uki.ac.id/6553/1/THEWAYTOHEAVENINDOCTRINATION.pdf>.

[9] VOITOVYCH O.: Ukraine’s commander in chief hints counteroffensive could be imminent in slick video. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2023/05/27/europe/ukraine-counteroffensive-speculation-intl/index.html>.

[10] TALMAZAN Y.: The Kremlin wants ‘real men’ to prove themselves by joining the fight in Ukraine. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.nbcnews.com/news/world/russia-real-men-military-ad-war-ukraine-recruitment-rcna80792>. 

[11] The Telegraph: ‚If you desert, we’ll execute you‘: ‚Putin’s chef‘ recruits convicts for war. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=ufOVEKwY2sw>.  

[12] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 22.

[13] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 29.

[14] Gustave Le Bon. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Gustave-Le-Bon>. 

[15] MALCOLM T.: What is Crowd Psychology?. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.languagehumanities.org/what-is-crowd-psychology.htm>. 

Predikcie o vývoji absolútnej chudoby vo svete nie sú vôbec priaznivé, ak vezmeme do úvahy viaceré aktuálne celosvetové výzvy, akou je aj neodvrátiteľná klimatická kríza. Súčasná hranica určujúca stav extrémnej chudoby podľa Svetovej banky a OSN dnes predstavuje 1,90 USD na deň. Táto hranica sa spravidla spája s nedostatkom potravín, kalorickým deficitom, nedostatkom pitnej vody či absenciou základných tovarov potrebných pre kvalitný a dôstojný život. Najkritickejší je v tomto kontexte región subsaharskej Afriky, kde je dlhodobo prítomná humanitárna kríza. Spomenutá hranica, ktorá by mala odzrkadľovať minimálnu potrebu na prežitie, je značne odtrhnutá od reality. Ministerstvo poľnohospodárstva Spojených štátov dospelo v roku 2011 k záveru, že minimálna suma, ktorá by pokryla postačujúce množstvo potravín na deň, predstavuje 5,04 USD (ďalšie potreby ako bývanie, hygienické potreby či zdravotná starostlivosť nie sú zarátané). Môžeme preto konštatovať, že podvyživených detí a ľudí na svete je omnoho viac ako nám prezentujú súčasné relevantné výskumy.[1]

Obhajcovia súčasného globálneho ekonomického systému tvrdia, že priemyselná revolúcia a odštartovanie kapitalizmu stojí za vytrhnutím populácie takmer celého sveta zo stavu extrémnej chudoby. Znamená to teda skutočnosť, že do 19. storočia ľudia ustavične hladovali? Štatistiky dokazujúce podobné tvrdenia sa opierajú o dáta, ktoré podobne ako dáta o súčasnej miere extrémnej chudoby vo svete,  nemusia odzrkadľovať realitu ekonomického života ľudí a ich zásobovania zdrojmi potrebnými k životu. Nezohľadňujú rôzne spôsoby nadobúdania základných potrieb a obživy v daných historických obdobiach, akým je samozásobovanie či prístup k spoločným zdrojom.[2] Príkladov, ktoré by nás dokázali presvedčiť o mnohých chybách a nedôslednosti vo výpočtoch ekonomického správania ľudí však nemusia nutne znamenať chybu základných ekonomických tvorivých téz. Z tohto dôvodu si v eseji priblížime nenaplnené prísľuby kapitalizmu (respektíve neoliberalizmu) a koncept homo economicus, ktorý vnímame ako premisu, ktorá musí byť prekonaná, ak je naším cieľom vytvorenie ekonomicky spravodlivej spoločnosti. Ak sa chceme venovať otázke lepšej vízie budúcnosti, musíme sa vrátiť ku koreňom, ktoré tvoria základ súčasných početných zlyhaní neoliberálnych princípov. Súčasný ekonomický systém totiž nie je schopný vyrovnávať sa s výkyvmi a krízami, vytvára ekonomické priepasti, čo umožňuje nadštandardný životný štýl superbohatých na jednej strane a finančnú nestabilitu až extrémnu chudobu na strane druhej. Problém bohatstva a chudoby je totiž skôr vzťahovým problémom než problémom nezmieriteľných protikladov. Riešením nespravodlivej chudoby je spravodlivá redistribúcia bohatstva. 

Koncept homo economicus si prisvojili najmä mainstreamové ekonomické teórie a zároveň je základom súčasného globálneho ekonomického systému. Primárnou premisou tejto doktríny je presvedčenie, ktoré vo veľkej miere zjednodušuje vnímanie človeka a dezinterpretuje jeho záujmy či motívy jeho konania. Na ľudské bytosti je skrz túto optiku nazerané ako na inherentne racionálne, chamtivé, sebecké a čisto egostické tvory. Model homo economicus operuje s človekom, ktorý je racionálne zmýšľajúci a jeho bezprostredným cieľom je jeho osobná prosperita a šťastie počas celého svojho života. Jeho konanie je priamo podriadené týmto záujmom, ktoré sa snaží maximalizovať, a to aj na úkor prospechu druhých.[3] Sú teda ľudia racionálnymi a nenasýtnými aktérmi, ktorí sa nikdy nezastavia v úsilí maximalizovať svoj blahobyt? Viaceré prieskumy nám dokazujú iracionálne a impulzívne správanie človeka vo vzťahu k jeho financiám. Príkladom môže byť nadmerné utrácanie, vyberanie úspor až zadlžovanie nízkopríjmových domácností v prípade organizovania svadieb alebo dovoleniek.[4] Napriek tomu, že sa nedostatok financií môže odraziť na oveľa závažnejších a esenciálnejších potrebách (akými sú lieky, bývanie či jedlo), sú ľudia ochotní utrácať nad rámec pri podobných príležitostiach, ktoré by sme mohli nazvať vedľajšími. Tento jav sa netýka len stredných a vyšších vrstiev, finančnú nestabilitu si takto prehlbujú aj chudobné domácnosti. Ľudia sa preukázateľne v živote nesprávajú podľa predpísaných vzorcov a ich konanie nie je vždy motivované racionálnymi dôvodmi. Toto správanie je jedným z hmatateľných protirečení konceptu človeka ako homo economicus. 

Zdá sa, že protirečenia nastolené ekonomickým systémom sú do očí bijúce. Snaha o objavenie a vytvorenie všeobecne platných pravidiel a matematických vzorcov, ktorými sa riadi ekonomický život ľudí, predbehla snahy o bližšie poznanie a pochopenie toho, prečo k podobným javom dochádza. Prečo sa stal nakoniec práve racionálny model človeka globálne dominantným pri tvorbe ekonomických vzťahov? Prečo by sme sa snažili popierať ľudskú nevyspytateľnosť a iracionalitu vo vzťahu k jeho ekonomickým rozhodnutiam? Odpoveď nachádzame v zložitých strategických dôvodoch presadzovaných tými, ktorí zo súčasného systému profitujú. Homo economicus je doktrína využívajúca vieru v to, že ľudia sú oddeliteľní a oddelení od okolitého sveta a zároveň sú stredom vesmíru. Na ľudí v pracovnom prostredí je nazerané skôr ako na oddelené individuá, ľudských kapitalistov uvrhnutých do nezastaviteľnej súťaže, ktorí strácajú kolektívny charakter, možnosti kolektívneho vyjednávania sa postupne vzďaľujú, zatiaľ čo do popredia sa dostáva prekarizovaná práca. 

Viera v to, že sa človek vyvinul v homo economicus sa stala podkladom pri kreovaní ekonomických pravidiel a sociálnych štruktúr, čím znemožňuje budovanie sociálne spravodlivých a silných komunít, založených na prosperite pre všetkých. Na naše sociálne vzťahy a interakcie vplýva tým, že rozkladá a znekvalitňuje naše osobné a pracovné väzby s ostatnými členmi spoločnosti. Ak totiž veríme, že sa všetci na svete nachádzame s cieľom maximalizácie vlastného šťastia a prospechu aj za cenu utrpenia iných, v takýchto štruktúrach je takmer nemožné budovať dôveru v komunitu, alebo dôveru v rámci pracovných vzťahov. Napriek tomu, že nám svet ukazuje jeho prepojenosť na úrovniach ako spoločenských, tak aj environmentálnych, sa mainstreamová ekonómia opiera o individualizovaného človeka vytrhnutého od svojich koreňov. V systéme, v ktorom veríme, že každého ženú jeho vlastné egoistické záujmy a zároveň sú vo vzájomnom neprestajnom súperení, je takmer nemožné budovať základy ekonomiky na dôvere a spolupráci.

Potrebu viacúrovňovej spolupráce a pevných medziľudských vzťahov s cieľom prežitia, nám zdôrazňujú aj evolučné výskumy. David Sloan Wilson, americký evolučný biológ, zistil, že súťaž je prospešná pre jednotlivca, zatiaľ čo spolupráca pomáha spoločnému dobru. Ľudské povahové črty, akými sú altruizmus, pomoc, zdieľanie, empatia, spolupráca, darcovstvo a dobrovoľníctvo, sú skôr evolučnými adaptačnými črtami.[5] Sklony k nezištnej pomoci druhým je možné pozorovať už u štrnásť mesačných detí, ktoré dokážu pomáhať napríklad mladším deťom, ktoré sa nedokážu ešte kvôli svojej motorike dostať k jedlu alebo hračkám, no takisto sa dokážu vzájomne komfortovať a utešovať.[6] Ako by asi vyzeral svet postavený na týchto črtách ľudskej prirodzenosti? Odjakživa nám bolo mainstreamovou ekonómiou prezentované, že ľudia sú fundamentálne chamtiví a sebeckí. Pravdepodobnejšia je skôr skutočnosť, že ľudské správanie závisí od situácie a podmienok, v ktorých sa človek nachádza. 

Ekonomickej nerovnosti, klimatickej nespravodlivosti a ďalším závažným spoločenským problémom vytvára priestor systém dominanncie a moci, ktorou disponuje približne percento populácie. Homo economicus je základom systému, ktorý potvrdzuje súčasnú mocenskú štruktúru ospravedlňovaním extrémnej nerovnosti bohatstva a príjmov, privatizácie verejných zdrojov a vlád, ktoré ukladajú prísnejšie opatrenia pre obyvateľstvo namiesto toho, aby uprednostňovali spoločný blahobyt. S cieľom prebudovania dnešnej spoločnosti na slobodnejšiu, rovnejšiu a spravodlivejšiu, musíme prekonať dominujúce princípy nekonečného konzumu, maximalizácie komfortu a šťastia, keďže tieto princípy neprinášajú hodnoty pestujúce spoločné dobro. Musíme sa vzdať myšlienky, že spotreba a konzum nám prinášajú šťastie. Systém, v ktorom sme nútení kvôli prežitiu pracovať na pozíciách, ktoré nás vnútorne nenapĺňajú, neobohacujú a neposkytujú dostatok kvalitného voľného času na oddych, regeneráciu a záujmy, sa nesmie stať systémom, s ktorým sa uspokojíme. Zdravá ekonomika by mala vytvárať priestor pre rozkvet ľudstva a našich vzťahov, mala by nám dokázať zabezpečiť dostatok času na rodinu, priateľov a nás samotných. Z tohto dôvodu sa domnievame, že práve systematické zmeny v ekonómii sú kľúčové pre nastolenie systému, v ktorom stoja v popredí ľudia a planéta namiesto profitu. Nepodmienený základný príjem vníma odborná verejnosť ako jednou z reálnych možností riešenia dôsledkov, ktoré prináša zrýchľujúca sa automatizácia. Ako sme však už v eseji naznačili, redefinícia práce a ekonómie, ak má byť úspešná, bude musieť zohľadniť všetky úskalia, na ktorých dnes zlyhávame a vrátiť sa tak k primárnym problémom našich vzťahov a usporiadania spoločnosti. Tézy, z ktorých súčasný systém vychádza a ktoré sú pre neho charakteristické, sú zároveň našou odpoveďou, ako sa z tejto situácie dokážeme dostať. Dokážeme to práve tým spôsobom, že sa odnaučíme všetko, čo sme doteraz vyzdvihovali a považovali za nemenné. 

Zdroje:

HICKEL, J.: Could you live on $1.90 a day? That’s the international poverty line. 1. november 2015 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/global-development-professionals-network/2015/nov/01/global-poverty-is-worse-than-you-think-could-you-live-on-190-a-day>.

HICKEL, J.; SULLIVAND, D.: Capitalism and extreme poverty: A global analysis of real wages, human height, and mortality since the long 16th century. január 2023 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: < https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0305750X22002169>.

FLEMING, P.: The Death of Homo Economicus. Work, Debt and the Myth of Endless Accumulation. London: Pluto Press, 2017, s. 87 – 125.

PYE, J.: Wedding Debt Is Up And Traditions Are Out. 30. september 2019 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.debt.com/news/wedding-debt-average/>.

TOMASELLO, M.; WARNEKEN, F.: Helping and Cooperation at 14 Months of Age. Leipzig:  Max Planck Institute for Evolutionary Anthropology, s. 272 – 290.

WILSON, D. S.: Evolution for Everyone: How to Increase Acceptance of, Interest in, and Knowledge about Evolution. PLoS Biology, 2005.

21. storočie sa nesie, hlavne v západných kultúrach, v znamení pokroku a stability pre všetkých. Svet si podľa tohto naratívu užíva najdlhšie obdobie globálneho mieru. Tento globálny mier má podobu množstva ozbrojených konfliktov, ktoré azda mimo Antarktídy pokrývajú každý jeden svetadiel. 21. storočie a jeho pokrok a stabilita pre všetkých má ďalej vychádzať zo zdanlivého konca Studenej vojny, a teda výhry liberálnej formy demokracie po celom svete. Aj tu môžeme sledovať vysokú úroveň pozitivizmu a ignorancie nedostatkov, ktoré majú zdanlivo navodiť dojem približovania sa k neexistujúcej utópii. Ale presuňme svoju pozornosť k jadru problému tejto eseje, ktorým je samotná forma pokroku z prvej vety tohto textu. Pokrok, či už technologický alebo spoločenský, sa v kontexte kapitalizmu a úrovne konzumpcie nedá poprieť. Technológie ovplyvňujú každý aspekt nášho života a prihliadajúc na fakt, že žijeme v krajine, ktorá sa člení do tohto západného sveta, možnosti ako míňať osobný kapitál sa javia byť nekonečnými. Svet sa stáva zdanlivo menším a prepojenejším a čas viac nedostatkovým v kontexte osobnostného a kariérneho rastu. A práve tieto dva post produkty globalizácie sú najviac citeľné pre bežného človeka strednej vrstvy žijúceho v našej západnej spoločnosti. A práve dopad tohto zrýchľovania života na našu planétu je to, čo v konečnom dôsledku ostane ako memento pre budúce generácie, keď sa 21. storočie stane len ďalšou kapitolou v dejepise, ak teda bude existovať niekto, kto by tú históriu písal.

Predtým než sa zamyslíme nad osudom ľudstva, považujem za dôležité zadefinovať rozmer dopadu globalizácie na životné prostredie ako také. Pravdepodobne najzreteľnejší dopad globalizácie na životné prostredie je rapídny nárast v transporte tovarov a služieb. Globalizácia zabezpečila, že jednotlivé podniky sú schopné prepravovať a distribuovať svoj tovar po celom svete. Okrem toho, že sa to drasticky líši od produkcie minulosti, ktorá bola viac naviazaná na lokálnu úroveň, to spôsobuje aj niekoľko citeľných negatív. V prvom rade, neprekvapivo, to spôsobuje nárast emisií. Tu slúži jednoduchá rovnica, a to čím viac produkt precestuje, tým viac paliva sa spotrebuje, a tým sa zvyšujú celkové emisie. Celkovo to prispieva k znečisťovaniu ovzdušia a oceánov, čo má dopad aj na samotnú biodiverzitu.[1] To sú premenné všeobecne známe, no stále relevantné, čo podčiarkuje pozorovanie International Trade Forum, ktoré vo svojom výročnom reporte z roku 2021 poukázalo na 16% nárast emisií len v oblasti dopravy.[2] V tomto kontexte považujem za dôležité upozorniť na spomínaný dopad na biodiverzitu. Frekventovanejšia námorná doprava má priamo dopad na zvieracie biotopy a migračné trasy. Tento trend pritom nie je limitovaný len na námorný ekosystém. Rozvoj námornej dopravy je len súčasť rozvoju reťazca pozemnej infraštruktúry ako sú mosty a cesty, ktoré rovnakým spôsobom narúšajú životné prostredie a prispievajú k znečisťovaniu ovzdušia. Na to sa dá jednoducho naviazať ekonomická špecifikácia regiónov, ktorá okrem zvyšovania kvality a efektivity produkcie zabezpečuje znižovanie kvality životného prostredia, ako je to napríklad v prípade deforestácie v Brazílii. Toto je len jeden z príkladov, ako rozvojové regióny vo svete snahou o ekonomické vyrovnanie sa rozvinutým krajinám cestou masívnej industrializácie zvyšujú úroveň produkovaných emisií. No a ešte nakoniec ku téme rozvoja globálneho obchodu, to spôsobuje príležitosti pre invazívne druhy na presun do iných častí sveta. Kontajnery prevážané z kontinentu na kontinent predstavujú ideálne miesto pre rôzne živočíchy a mikroorganizmy na presun do úplne novej lokality. Takéto organizmy sa ocitnú v ekosystéme, v ktorom nemajú prirodzených predátorov a postupným rozmnožovaním sa začnú vytláčať ostatné rastliny alebo živočíchov. To spôsobilo od roku 1970 68% pokles v úrovni biodiverzity globálne.[3] A príkladov by sme tu vedeli hľadať enormné množstvo, od králikov v Austrálii cez hrochy drogového magnáta Pabla Escobara v Kolumbii.

Ale prejdime na dôležitejšiu časť tejto eseje, ktorou je samotná otázka o budúcnosti ľudstva. Nachádzame sa v období, kedy si spoločnosť začína uvedomovať potrebu zmeny nášho spôsobu života, ak chceme mať planétu, na ktorej by takýto život mohol pokračovať. Rozvojové krajiny sa dožadujú reparácií za znečistenie vyvezené rozvinutými krajinami, ktoré na druhej strane nie sú jednotné v prístupoch k riešeniu tejto situácie, alebo upriamujú svoju pozornosť na parciálne problémy. Ako perfektný príklad tu slúži elektromobilita a tlačenie na jej aplikovanie. Na jednej strane parciálne dobré riešenie, ktoré by zabezpečilo pokles emisií, no na strane druhej tu je stále otázka emisií pri výrobe takéhoto automobilu a hlavne emisií pri výrobe a údržbe ciest, po ktorých takéto autá majú chodiť. Obdobný problém tvorí potravinársky priemysel, kde napriek zníženiu našej osobnej uhlíkovej stopy pri obmedzení konzumácie mäsa, tu stále máme produkované emisie pri preprave rôznych exotických druhov ovocia, zeleniny a ďalších produktov do našich obchodov. A to ani nerozvíjam do hĺbky tému rozvojových krajín, ktoré na to, aby sa vyrovnali životnému štandardu rozvinutých krajín, nemajú inú možnosť ako zvýšiť uhlíkovú stopu na jednotlivca, keďže rastúce emisie idú ruka v ruke s rastúcou úrovňou života.

A tu sa dostávame do úrovne ľudskej prirodzenosti a z časti aj argumentačnej logiky. Rozvinuté krajiny tlačia na rozvojové, aby skôr adaptovali udržateľnejšie spôsoby rozvoja. Na jednej strane sú tieto spôsoby drahé a na druhej strane je celkom ťažké požadovať udržateľný rozvoj od rozvojových krajín ak prihliadame na fakt, že sú to práve rozvinuté krajiny, ktoré sa na svoju úroveň dostali prostredníctvom tvorby veľkého množstva emisií. Tu ako príklad môže slúžiť výroba betónu, ktorá má pomerne veľký podiel na celkovej produkcii emisií. Na jednej strane by bolo ideálne obmedziť jeho produkciu, no na strane druhej predstavuje pre veľa krajín jediný spôsob ako zabezpečiť dostupné bývanie pre svojich občanov. Na druhej strane rovnako problémovým sa javí dožadovanie rozvinutých krajín na cielenom znížení životného štandardu, ktorý je v nich zažitý. Celkovo to vytvára začarovaný kruh, kedy riešenia, aj keď sú parciálne, vyžadujú spoločenskú podporu a iniciatívu na to, aby boli aplikovateľné. A aj to nie je bez svojej dávky chýb, kedy vznikajú zaujímavé situácie, kde spoločnosť je proti nukleárnej výrobe elektriny no zároveň predstava veterných mlynov „na vlastnom dvore“ je rovnako odradzujúca.

Napriek všetkému tu máme riešenia na tieto problémy. Ostáva tu už iba jedno veľké „ALE“. Prirátajme do celej tejto zložitej rovnice konzumnú spoločnosť, v ktorej žijeme. Pre systém ideálne riešenia na redukciu našej osobnej uhlíkovej stopy sú také, ktoré zároveň generujú profit. Výmena spaľovacieho motora za elektrický, limitovanie využívania plynu v domácnosti, výmena klasických žiaroviek za LED žiarovky, limitovanie svietenia v domácnosti, aplikácia dvojvrstvových okien pre lepšiu izoláciu a vyradenie mäsa z potravy sa javia ako ideálne riešenia. No zároveň to je šikovné presmerovanie zodpovednosti z „kompetentných“ na bežného človeka, ktorý by sa mal v prípade nedostatku financií alebo času na takéto zmeny v tomto už tak hektickom svete cítiť zle. A zdanlivo by to aj mohlo fungovať, keby každý uprednostnil ekologicky vhodné riešenia oproti komfortu a prosperite. Zvlášť sa to zdá ako správne riešenie po pandémii vírusu COVID-19, kedy došlo k spomaleniu konzumpcie a mobility. Ale pravda je taká, že to spôsobilo pokles emisií v rokoch pandémie, ktoré sa následne zotavili po uvoľnení situácie. Rovnako sa nám celé toto riešenie na individuálnej úrovni rozpadá, ak sa pozrieme na celkový rozmer problému, proti ktorému ako ľudstvo stojíme. Inak povedané, individuálne kroky na redukovanie emisií sú správne, ale zatienené systémovou realitou globálnej produkcie emisií.

Aké je teda východisko z tohto všetkého a čo to znamená pre ľudstvo? Existuje ešte šanca niečo zmeniť tak, aby sme sa vyhli klimatickej zmene? V jednoduchosti odpoveď znie nie. Na druhej strane to ale neznamená ani koniec ľudskej civilizácie. Klimatická zmena v priebehu 21. storočia je už nevyvrátiteľná realita, s ktorou ide ruka v ruke zmena každodenného života ako ho poznáme. V dnešnej dobe aj najpesimistickejšie vývojové scenáre nepoukazujú na to, že by malo dôjsť ku koncu ľudstva ako takého. Ľudstvo je pozoruhodný druh, ktorý je schopný adaptácie na rôzne situácie, čo potvrdzuje diverzita osídlených podnebných pásiem. Teda nezodpovedané ostáva už iba to, ako budú budúce generácie spomínať na 21. storočie. A práve v tomto kontexte považujem za potrebné nepodliehať prehnanému pesimizmu vychádzajúcemu z pohľadu na rozsah situácie, v ktorej sa nachádzame. Každá zmena, ktorú dnes spravíme pre udržateľnosť našej spoločnosti prispieva pozitívne k budúcemu vývoju, aby 21. storočie bolo zapísané do histórie ako epocha zmeny, ktorá je možná.

Zdroje:

STOBIERSKI, T.: 4 Effects of Globalization on the Environment. [online], [cit. 21/5/2023]. Dostupné na internete: <https://online.hbs.edu/blog/post/globalization-effects-on-environment>

ITF Transport Outlook 2021. [online], [cit. 21/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.oecd-ilibrary.org/sites/16826a30-en/index.html?itemId=/content/publication/16826a30-en>

Článok začneme vysvetlením, čo vlastne pojem liberálna demokracia znamená. Z dôvodu, že takýto politický režim sa nachádza aj v Slovenskej republike a mnoho jej občanov o tom ani nevie. Okrem Slovenska sa nachádza táto demokracia napríklad aj v Nemecku, Spojenom kráľovstve, Francúzsku a v krajinách Škandinávie, čo prinieslo týmto krajinám prosperitu. Pojem liberálna demokracia berú niektorí občania ako niečo negatívne, čo môže iba uškodiť našej krajine.

Príkladom je aj vyjadrenie Generálneho prokurátora Maroša Žilinku, ktorý tvrdí, že pojem liberálna demokracia je v rozpore s ústavou Slovenskej republiky. Podľa Maroša Žilinku náš právny systém tento výraz nepozná.[1] „Určite je to nešťastné, pretože vytvára problém tam, kde nie je. Ak liberalizmus vnímame ako ideológiu, tak liberálnu demokraciu vnímame ako systém, ktorý je založený na rešpektovaní ľudských práv, na deľbe moci, na slobode,“ vyjadril sa politológ Radoslav Štefančík.[2]

 V skutočnosti je táto forma vlády považovaná za pomerne vydarenú a má dlhú históriu v krajinách Európy. Samozrejme, nič nie je bezchybné a liberálna demokracia nie je žiadnou výnimkou a občania môžu nadobudnúť pocit, že sú vylúčení z procesu rozhodovania.  

Liberálnu demokraciu môžeme chápať ako politický režim, spojený črtami liberalizmu a demokracie. Tento systém je postavený na zastupiteľskej demokracii, kde vôľou väčšiny zvolení zástupcovia vykonávajú moc. Členovia parlamentu sú volení v slobodných voľbách. Dôraz sa kladie na individuálnu slobodu a rovnaké príležitosti. Najdôležitejším bodom, a to v každej demokracii, je dodržiavanie zásad právneho štátu. Typickými prvkami je aj otvorená spoločnosť, tolerancia a pluralizmus.[3]

Hlavným nepriateľom liberálnej demokracie v Európe a hlavne na Slovensku je obrovský odpor k liberalizmu a populizmus. Tieto dva faktory majú obrovský vplyv na pomalý úpadok liberálnej demokracie, ktorú jedného dňa môže nahradiť niečo celkom iné. Strany a politici, ktorí presadzujú politiku populizmu sa tešia podpore v Európe.

Do dnešného dňa nemáme jednotný ucelený výklad termínu populizmus, avšak, najčastejšie sa vyjadrujeme o populizme ako o forme politickej ideológie, založenej na prepojených a navzájom posilňujúcich sa princípoch. Populizmus rozlišuje medzi „ľudom“ a „elitou“. Elita je principiálne skazená a zlá. Je potrebné ju vymeniť za ľudí, ktorí budú schopní zmeniť tento nevyhovujúci systém. Jedine populista zastupuje ľud, chráni jeho práva a slobody a len on vie, čo je preň najlepšie – skutočný reprezentant ľudu. Samozrejme, až do momentu, kedy sa populista stane súčasťou elity. Jeho rétorika sa následne mení.[4]

Populizmus sa dostáva k moci v období kedy krajina zažíva hodnotovú krízu,, „elity robia nespravodlivú politiku, hazardujú s budúcnosťou našich detí, medzinárodné organizácie majú príliš veľký vplyv…“ Populisti sa zhodujú v rétorike obsahujúcej heslo: „Chcem späť svoju krajinu!“[5]

Pekným príkladom môže byť aj Slovensko. Slovensko sa môže „pýšiť“ vysokým počtom populistických politikov, či už sú to ľavičiari alebo pravičiari. Aj vďaka tomuto faktu vyhral populizmus na Slovensku posledné parlamentné voľby. Bývalého premiéra Igora Matoviča, ktorý bol zároveň strojcom víťazstva politického hnutia OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností (OĽANO) vo voľbách, môžeme označiť za príklad ukážkového populistu. Môžeme povedať, že Slovensko sa nachádza jednou nohou v liberálnej demokracii a tou druhou v demokracii ovládanej populistami.

Populizmus má zastúpenie na oboch stranách politického spektra. „Populista patrí na okraj a ak je v strede, je neskoro.“[6] Pravicovo orientovanou populistkou je Francúzka Marine Le Penová a jej strana Rassemlement national (Národné zhromaždenie, pôvodne Národný front). Z ľavého spektra populizmu je príkladom španielska politická strana Podemos.

Liberálna demokracia sa blíži ku koncu svojej životnosti a okrem populizmu a odporu voči liberalizmu je ďalšou príčinou nárast polarizácie spoločnosti. Rétorika populistov vytvára polarizáciu v spoločnosti, hlavne v témach akými boli Covid-19 a súčasná vojna na Ukrajine. Kríza a neistota v spoločnosti predstavujú úrodnú pôdu pre dezinformácie a manipulatívnu rétoriku. Všetky tieto prekážky, ktorým čelí liberálna demokracia majú za následok úpadok dôvery v štátne inštitúcie, vládu a médiá. Ľudia majú tendenciu veriť hoaxom a dezinformačným webom ako hodnoverným zdrojom.

Podľa prieskumu agentúry Median z obdobia od 9. – 20. februára 2022 je najdôveryhodnejšou političkou prezidentka Zuzana Čaputová (48%). Po nej nasleduje Peter Pellegrini (35%), Richard Sulík (32%), Róbert Fico (28%) a Boris Kollár (21%). Spomínaný Igor Matovič sa v rebríčku dôveryhodnosti umiestnil na dvanástom mieste so 14%. Zaujímavejší je rebríček nedôveryhodnosti, kde na prvom mieste figuruje Igor Matovič s 80%. Menej nedôveryhodnými politikmi sú Marian Kotleba (78%), Boris Kollár (72%) Milan Uhrík (56%). Zarmucujúci je aj fakt, že prezidentke Čaputovej nedôveruje takmer také isté množstvo ľudí (46%) ako ju považujú za dôveryhodnú. Čaputová predstavuje liberálnu prezidentku aj v európskom priestore.[7] Po vyhlásení výsledkov volieb z roku 2019 Guy Verhofstadt, šéf európskych liberálov, vyhlásil: „…Vaším zvolením vyslali Slováci silný signál nádeje pre celú Európu: odkaz, že humanizmus, slušnosť, solidarita a odvaha môžu zvíťaziť v časoch populizmu, egoizmu a strachu. Toto je svieži vietor do plachiet liberálov a centristov. Poďme spolu meniť Európu!“ Hodnoty dôveryhodnosti sú dôkazom úpadku viery v liberálnu demokraciu na Slovensku.[8]Ďalší prieskum mimovládnej organizácie GLOBSEC prišiel s výsledkami, že  v roku 2020 nedôverovalo politickým stranám až 70 % opýtaných respondentov.[9] „Európania, rovnako ako väčšina ostatných obyvateľov planéty, v súčasnosti čelia kríze politiky, ako ju poznáme a to stavu interregnum,“ vyjadril sa taliansky filozof Antonio Gramsci, ktorý touto vetou chcel opísať situáciu, v ktorej staré je už mŕtve, ale nové sa ešte nezrodilo.[10] 

Aj keď je náročné predpovedať, akým smerom sa bude liberálna demokracia uberať, myslím si, že ju nedokážeme udržať dlho pri živote, aj vďaka tomu, že ľudia si nevážia demokraciu a mnohí si ju interpretujú podľa seba. Môžeme to vidieť aj pri nízkej volebnej účasti vo všetkých voľbách na Slovensku. Môže nastať viacero možností ako bude vyzerať forma vlády po páde liberálnej demokracie. Rôzne ekonomické, politické a sociálne podmienky v krajinách Európy majú vplyv na to čo bude nasledovať po tejto forme vlády. Jednou z možnosti je príchod totalitného režimu. Myslím si, že táto možnosť je menej pravdepodobná, pretože občania, ktorí zažili dlhé roky demokracie by sa nevedeli zmieriť s takým režimom a viedlo by to k revolúcii. Druhou možnosťou je, že sa liberálna demokracia transformuje do inej podoby demokracie, v ktorom sa niektoré hodnoty liberalizmu vytratia a niektoré zas pribudnú. Avšak ak má nastať takáto zmena, je potrebné, aby sa dodržali demokratické zásady a požiadavky občanov.

Transformácia liberalizmu do inej podoby je pomerne reálna možnosť. Na vznik tejto formy demokracie je potrebné niekoľko okolností. Hospodársku krízu môžeme považovať za jednu z nich. V súčasnosti stojí Európa a Slovensko pred výzvou udržania liberálnej demokracie a zároveň čelí hospodárskej kríze, politickej nestabilite a nástupu až priveľmi nacionalistických a populistických hnutí. Príklad nacionalistického hnutia môžeme pozorovať v Taliansku, kde parlamentné voľby vyhrala ultrapravicová strana Bratia Talianska. Iná forma liberalizmu môže hlásať ústup od liberálnych princípov ako napríklad voľný trh a hlavne sloboda jednotlivca. Môže smerovať k premene na hybridný režim, ktorý kombinuje autokratické a demokratické prvky alebo až k autoritárskemu režimu, kedy bude dochádzať k  utláčaniu individuálnych práv a slobôd a nárastu hospodárskej a politickej nestability.

Ak chceme udržať fungovanie liberálnej demokracie v Európe, je potrebné, aby sa občania pravidelne podieľali na demokratických procesoch a vyvíjali snahu o zlepšenie demokracie v ich krajinách a zachovanie demokratických hodnôt ako sloboda, spravodlivosť a v neposlednom rade ľudské práva.

Verím, že budúcnosť Európy bude demokratická, a aj po vytratení sa liberálnej demokracie budú štáty Európy schopné prijať novú demokratickú formu vlády a vyhnú sa praktizovaniu nedemokratických režimov.

Zdroje:

Richard Nemec: Žilinkovi a Krajniakovi sa nepáči liberálna demokracia. Experti varujú príkladmi Maďarska a Ruska. [online], [cit. 28/12/2022]. Dostupné na internete: https://www.noviny.sk/slovensko/701180-zilinkovi-a-krajniakovi-sa-nepaci-liberalna-demokracia-experti-varuju-prikladom-madarska-a-ruska.

Šéf európskych liberálov Guy Verhofstadt. [online]. K dispozícii na: https://dennikn.sk/minuta/1428010/.

Dôveryhodnosť politikov | MEDIAN SK, s.r.o.. [online]. K dispozícii na: https://www.median.sk/sk/doveryhodnost-politikov/.

Čo je to a ako funguje liberálna demokracia. [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://financnenoviny.com/co-je-to-a-ako-funguje-liberalna-demokracia/.

Agáta Šustová Drelová, Viktor Hlavatovič: Ako vďaka slovenským komunistom rozkvitol populistický nacionalizmus. [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://historickarevue.sme.sk/c/23010821/ako-vdaka-slovenskym-komunistom-rozkvitol-populisticky-nacionalizmus.html.

Lukáš Krupa: Čaputovej nedôveruje viac ako polovica občanov, vláda a parlament sú na tom ešte horšie! [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://ereport.sk/prieskum-caputovej-nedoveruje-viac-ako-polovica-obcanov-vlada-a-parlament-su-na-tom-este-horsie/.

Slováci nedôverujú politickým stranám a justícií. [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://www.teraz.sk/slovensko/slovaci-nedoveruju-politickym-stran/492151-clanok.html.

Stančík, J. Blog N: Čo je populizmus?. [online]. K dispozícii na: https://dennikn.sk/blog/1147462/co-je-populizmus/.

Zygmund Bauman: Quo vadis, Europe? [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://www.opendemocracy.net/en/can-europe-make-it/quo-vadis-europe/.

Ľudskými právami druhej generácie rozumieme najmä sociálno-ekonomické práva, ktoré boli prijaté vo Všeobecnej deklarácií ľudských práv z roku 1948 (OSN, článok 22 až 27) a následne aj v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Najsignifikantnejším rozdielom medzi právami prvej a druhej generácie je skutočnosť, že práva druhej generácie sú podmienené činnosťou daného štátu vo všetkých oblastiach, ktorých sa dotýkajú (napr. školstvo, zdravotníctvo, sociálna oblasť). Tieto práva vznikali primárne ako reakcia na čoraz väčšiu industrializáciu od 19. storočia, dôsledky priemyselných revolúcií a v neposlednom rade aj v dôsledku čoraz markantnejšieho rozmachu kapitalizmu na celom civilizovanom svete.[1]    

Táto problematika má taktiež výrazný súvis s myšlienkami Karla Marxa, ktorý tvrdil, že rapídnou a rýchlou industrializáciou nevzniká len triedna spoločnosť, ale aj sociálne rozdiely a polarizácia.[2] V minulosti počas Studenej vojny mohli byť práva druhej generácie často považované za akýsi „výplod” východného bloku a socialistického sveta. [3] Osobne však považujem vyššie spomenuté práva za práva takzvaného „moderného“ a vyspelého sveta, v ktorom je nesmierne dôležité nastaviť určité hranice a pravidlá, ktoré napomáhajú viesť sociálno-ekonomický  život oveľa kultivovanejšie ako tomu bolo v minulosti. Rovnako si ale myslím, že stav tejto problematiky má svoje nedostatky aj v dnešnom svete.

 Práva druhej generácie môžeme rozdeliť do troch kategórií, a to konkrétne na hospodárske práva (nastavenie životnej úrovne), sociálne práva (prostriedok na participáciu v spoločnosti) a práva kultúrne (kultúrne vyžitie človeka, vzdelanie).[4] Medzi práva druhej generácie, ktoré v súčasnej dobe podľa môjho názoru najviac rezonujú v spoločnosti, patria jednoznačne: právo na prácu a uspokojujúce pracovné podmienky, právo na ochranu zdravia a zdravotnú starostlivosť a právo na vzdelanie.

Právo na prácu a uspokojujúce pracovné podmienky je podľa môjho názoru najviac rezonujúcou témou v oblastiach porušovania ľudských práv a slobôd po celom svete. Ako príklad uvediem vykorisťovanie robotníkov v Katare pri príprave majstrovstiev sveta vo futbale. Anglický The Guardian tvrdí, že pri týchto prípravách zomrelo až 6500  pracovníkov, ktorí do Kataru kvôli práci pricestovali z Bangladéšu, Nepálu, Indie či Pakistanu.[5] Ďalším alarmujúcim príkladom je aj dlhotrvajúca detská práca (napr. Indonézia, India, Somálsko, Mjanmarsko). Vykorisťovanie detí na prácu v extrémnych až nežiteľných podmienkach považujem za jeden z najväčších problémov civilizovaného sveta. Znepokojuje ma aj fakt, že celý „demokratický“ svet sa len nečinne prizerá a všetky deklarácie, zmluvy a pravidlá sú absolútne bezpredmetné. Ako riešenie tohto problému navrhujem zriadenie nového celosvetového orgánu, ktorý by dokázal zasahovať a chrániť ľudí aj v krajinách, v ktorých je štátne zriadenie diktátorské a nedemokratické. Realitu a postavenie tohto práva druhej generácie však vidím negatívne. Eliminovať vykorisťovanie v práci a dosiahnuť  uspokojujúce pracovné podmienky po celom svete považujem v najbližších dekádach za utópiu.

Pri modernizácii a vývine technológií považujem právo na zdravie a zdravotnú starostlivosť za právo, ktoré robí najrýchlejšie kroky dopredu. Úchvatná je v posledných dekádach taktiež práca, ktorú vykonávajú organizácie WHO a UNICEF, ktoré expandujú svoj vplyv najmä do rozvojových krajín a krajín „tretieho sveta“ (primárne krajiny v Afrike). V týchto krajinách je možné sledovať výrazné zlepšenie zdravotného stavu ľudí, eliminovanie epidémií, chorôb a v neposlednom rade aj dodávky potrebných liekov.[6] Pri globálnom riešení tohto problému by taktiež mali byť zapojené všetky vyspelejšie krajiny sveta a rovnako aj politické elity, aby sa tento problém riešil aj pomocou ľudských práv komplexnejšie na celom „čiernom“ kontinente.

Právo na vzdelanie považujem za „pokračovanie“ práva na zdravie a zdravotnú starostlivosť. Ak chceme, aby boli vytvorené dobré podmienky a zabezpečenie na vzdelanie, musia ísť tieto práva súbežne. Podľa správy UNESCO má chudoba, hlad a zlá zdravotná starostlivosť za následok omnoho horší prístup k vzdelaniu. Tieto faktory taktiež ovplyvňujú aj plnohodnotný vývoj mozgu, čo má za následok nedokončenie štúdia poprípade aj neuplatnenie sa v spoločnosti.[7] Ako značné negatívum v tejto problematike vidím aj vzdelanostné rozdiely medzi deťmi, ktoré zapríčiňujú faktory ako napr. rasové nerovnosti (vznik špeciálnych tried bez dostatočného preskúmania schopností študenta), a ďalej aj sociálne postavenie, ktoré v praxi znamená, že deti zo sociálne slabších rodín automaticky dosahujú nižšiu úroveň dokončeného vzdelania (podľa OECD Slovensko jedno z najhorších v EÚ).[8]

Osobne vidím súčasne postavenie práv druhej generácie ako relevantný a nápomocný nástroj v zlepšovaní životných podmienok po celom svete. Pri dostatočnej a poctivej práci s týmito právami si myslím, že potenciál je nekonečný a neobmedzený. Na dodržiavanie, zachovanie suverenity a napredovanie  týchto práv aj v budúcnosti by som prijal väčšie množstvo dozorných orgánov a činiteľov, ktoré by dokázali rozšíriť svoje kompetencie aj do krajín, v ktorých to s (ne)demokraciou a životnou úrovňou nevyzerá najviac ružovo. Ako človek so sociálnym cítením, pevne verím, že ľudské práva druhej generácie budú môcť aj v budúcnosti  napomáhať ľuďom, ktorých skúša osud, k zlepšeniu ich životnej úrovne.

Zdroje:

MARTINA CHUDÁ: Bez vzdelania = bez šance. Niekedy sa stačí “zle” narodiť. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://hnonline.sk/slovensko/567080-bez-vzdelania-bez-sance-niekedy-sa-staci-zle-narodit

MARTINA PÚPAVOVÁ: Hoci je vzdelanie stále dostupnejšie, nerovnosti vo vzdelaní stále pretrvávajú. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://eduworld.sk/cd/martina-pupavova/1927/vzdelanostna-nerovnost-hoci-je-vzdelanie-stale-dostupnejsie-nerovnosti-vo-vzdelani-pretrvavaju

MOSES TWINKLE: Explained: Tracing the Three Generations Of Human Rights. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://www.indiatimes.com/explainers/news/human-rights-tracing-the-three-generations-568239.html

O.Z EUROIURIS: Generácie ľudských práv. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: http://ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav

PETE PATTISON: Revealed: 6,500 migrant workers have died in Qatar since World Cup awarded. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://www.theguardian.com/global-development/2021/feb/23/revealed-migrant-worker-deaths-qatar-fifa-world-cup-2022

STEVEN L.B. JENSEN: Putting to rest the Three Generations Theory of human rights.[online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://www.openglobalrights.org/putting-to-rest-the-three-generations-theory-of-human-rights/

TEFO PHEAGE: We can improve health systems in Africa. [online], [cit. 25/5/2022]. Dostupné na internete: https://www.un.org/africarenewal/magazine/december-2016-march-2017/we-can-improve-health-systems-africa

Aj keď sa definície mierne líšia, neziskové organizácie môžeme vo všeobecnosti definovať ako združenia, charitatívne organizácie a iné dobrovoľnícke organizácie vytvorené na podporu kultúrnych, vzdelávacích, náboženských alebo iných verejných cieľov. Pojmy mimovládna organizácia a nezisková organizácia sa často používajú ako zhodné, ale nemusia byť nevyhnutne rovnaké. Všetky mimovládne organizácie sú neziskové, ale nie všetky neziskové organizácie sa považujú za mimovládne organizácie.

Neziskové organizácie vo všeobecnosti neslúžia ako prostriedok vytvárania zisku pre vlastníkov, investorov alebo zamestnancov,[1] ktorými sú často dobrovoľníci. Majú rôzne formy – od organizácií bojujúcich za verejnú bezpečnosť, sociálnu starostlivosť či politické zmeny, charitatívnych organizácií, ktorých cieľom je zmiernenie chudoby alebo poskytovanie pomoci v čase prírodných katastrof, vzdelávacích inštitúcií, environmentálnych skupín pracujúcich na ochrane planéty a jej zdrojov až po náboženské organizácie, ktoré sa primárne venujú šíreniu svojej viery a sú taktiež významným oporným subjektom občianskej spoločnosti, najmä vďaka svojmu participatívnemu a demokratickému prístupu.[2] Neziskové organizácie tak posilňujú komunity poskytovaním vzdelávacích, zdravotných a sociálnych služieb, ktoré občania potrebujú a ktoré štát nedokáže v plnej miere zabezpečiť. Hoci sa môžu líšiť veľkosťou a formou, majú spoločné charakteristiky – sú organizované, súkromné ​​(oddelené od vlády), samosprávne, neziskové a dobrovoľné. Jednou z bežných mylných predstáv o neziskových organizáciách je, že sa nesnažia dosiahnuť zisk. Je to čiastočne pravda, v tom zmysle, že nemajú v primárnom úmysle dosiahnuť zisk, ktorý by sa rozdelil medzi akcionárov, ako to robia ziskové organizácie. Neziskové organizácie dúfajú, že dosiahnu zisk, aby zlepšili svoje programy, fungovanie a zabezpečili si budúce postavenie. Vytváranie zisku je povolené a podporované, pretože zvýšené zisky znamenajú menšiu závislosť od vonkajšieho financovania. Jednoducho povedané, neziskové organizácie môžu generovať zisk, ktorý musí byť celý použitý na opätovnú podporu chodu a fungovania organizácie.[3]

Rozsah činnosti neziskových organizácií sa v posledných rokoch dramaticky rozšíril a presunul sa z regionálneho a národného kontextu na globálnu scénu. Neziskové organizácie, ktoré zároveň fungujú nezávisle od akejkoľvek vlády, sa zameriavajú na verejné aj súkromné ​​subjekty, pričom využívajú rôzne nástroje na zabezpečenie svojho cieľa. Medzinárodní aktéri, ako napríklad Organizácia Spojených národov (OSN), preberajú čoraz významnejšiu úlohu v globálnom riadení v dôsledku inštitucionálnych transformácií prebiehajúcich v kontexte globalizácie. Mimovládne organizácie sa čiastočne podieľajú aj na formovaní politiky medzinárodných organizácií v oblastiach ako sú ľudské práva, ochrana životného prostredia, riešenie konfliktov, medzinárodný obchod a humanitárna pomoc, ale aj na formovaní politiky vlád národných štátov. Mnoho, predtým domácich, organizácií sa rozhodlo preniknúť do celého sveta – a to buď rozšírením členstva cez hranice, snahou vykonávať prácu, ktorú vykonávajú doma aj v zahraničí, alebo zlúčením s podobnými organizáciami v iných krajinách. Neziskové organizácie pôsobiace v rozvojových a autoritárskych krajinách majú navýšené stimuly pre rozšírenie svojho dosahu na medzinárodnú formu, pretože im často chýbajú domáce zdroje financovania a ich činnosť môže byť úradmi zakázaná. Mnohé neziskové organizácie v krajinách, ktoré prijímajú pomoc, dostávajú väčšinu svojich finančných prostriedkov z vonkajších zdrojov a často sa obracajú na externých podporovateľov, ktorí im pomôžu zabezpečiť určitú mieru ochrany ich práce. Preto aby prežili a naďalej prosperovali, musia mať schopnosť zapojiť sa do medzinárodných sietí.

Neziskové organizácie sa primárne riadia svojím zameraním. Niektoré sa zameriavajú na misie (idú priamo do oblastí, kde je obyvateľstvo v núdzi a poskytujú im pomoc – napr. UNICEF), iné sú advokačné organizácie, ktoré v ich mene lobujú u vlád či iných organizácií, aby poskytli potrebné služby alebo zmenili legislatívu na podporu zamýšľaného cieľa (napr. Amnesty International). Ďalšie neziskové organizácie poskytujú výskum, monitorovanie alebo vzdelávanie pre iné organizácie a vlády, aby ich využili na zlepšenie svojej vlastnej schopnosti poskytovať služby alebo na vzdelávanie obyvateľstva o tom, ako v budúcnosti riešiť svoje vlastné problémy. Reagujú tak na konkrétne problémy a stoja medzi občanmi a vládami. Nakoľko existuje pluralita organizácií, ktoré sú zamerané na partikulárne odvetvia, dokážu tak efektívnejšie reagovať na problémy a potreby obyvateľov, než samotné vlády a legislatíva. Ich postavenie v rámci globálneho systému je najmä ako sprostredkovateľ pomoci, kedy má omnoho významnejší prínos daná organizácia, ktorá pôsobí na medzinárodnej úrovni a získava tak financie a prostriedky z množstva krajín, než štát, resp. vláda, ktorá nedisponuje potrebnými prostriedkami alebo sa nechce podieľať na pomoci ohľadom partikulárneho problému svojho obyvateľstva a kedy si zároveň ani obyvateľstvo samé nedokáže pomôcť. Zároveň, ako bolo spomenuté vyššie, neziskové organizácie slúžia ako adresná (napr. materiálna, edukačná…) pomoc pre ľudí, ako aj sprostredkovateľ žiadostí obyvateľov vláde a tým často pomáha meniť legislatívu krajín v prospech obyvateľstva či životného prostredia. Získali si významné postavenie a dopomáhajú vládam reagovať na problémy. Ich vplyv na verejnú politiku na miestnej, národnej a globálnej úrovni a takmer vo všetkých aspektoch tvorby politiky a medzinárodných vzťahov z nich urobil dominantných aktérov v oblasti rozvoja.[4] V tejto globálnej asociačnej revolúcii získali mimovládne organizácie popredné pozície vo vyjednávaniach, najmä v činnostiach presadzujúcich ľudské práva, mier a životné prostredie. Zohrali tiež vedúcu úlohu pri poskytovaní pomoci pri katastrofách, humanitárnej pomoci a rozvojovej pomoci.

Mnohé mimovládne organizácie sú rovnakou súčasťou národnej a medzinárodnej politiky ako ktorákoľvek iná záujmová skupina a ich praktiky a aktivity nie sú vždy výhradne v službách „dobrej spoločnosti“.[5] Mimovládne organizácie spolupracujú so štátnymi a neštátnymi aktérmi a rozsah ich spolupráce sa líši v závislosti od typu iniciatívy, dostupnosti ľudských a finančných zdrojov a potenciálnych výhod, ktoré možno dosiahnuť. Spolupráca vo veľkej miere závisí aj od programov, vlastných záujmov a ideológií.[6]

Neziskové organizácie ovplyvňujú občiansku spoločnosť mnohými spôsobmi, majú menší byrokratický aparát ako vlády, efektívnejšie rozhodovacie procesy a schopnosť relatívne rýchlo sa adaptovať na meniace sa situácie. Mimovládne organizácie prispeli k tvorbe politiky v kritických otázkach. Tlak mimovládnych organizácií je taký vplyvný, že často vedie k väčšej zodpovednosti a transparentnosti aktérov vládneho a súkromného sektora, hoci nie nevyhnutne samotných mimovládnych organizácií. Sú tiež aktérmi, ktorí sa snažia využiť prostriedky, ktoré majú k dispozícii, s cieľom ovplyvniť tých, ktorí rozhodujú. Neziskové organizácie nie sú len poskytovateľmi služieb, ale vytvárajú aj príležitosti pre kolektívnu akciu, „mobilizáciu znevýhodnených“ alebo „vyjadrenie rozmanitosti“. Sú kľúčové pri udržiavaní zdravej demokracie a pri zastupovaní záujmov rôznych záujmových skupín – pomáhajú udržiavať demokraciu budovaním občianstva a schopností viesť komunitu, prípravou potenciálnych politických lídrov a poskytovaním vzdelávacích a sieťových príležitostí pre tých, ktorí boli z takýchto kruhov vylúčení.[7] 

Zdroje:

SALAMON, L. America’s Nonprofit Sector: A Primer. New York: The Foundation Center, 1999.

BRATTON, M. The politics of government – NGO relations in Africa. In World Development. 1989, roč. 17, č. 4, s. 69–587.

ANHEIER, H. K. Nonprofit Organizations. New York,: Routledge, 2014.

LEWIS, D. Theorizing the organization and management of non-governmental organization:  Towards a composite approach. In Public Management Review. 2003, roč. 5, č. 3, s. 325–44.

TRENT. J. Modernizing the United Nations through civil society. In: Routledge Hanbook od International Organization. 2013, s. 391– 402.

SÖDERBAUM, P. (2000) Ecological Economics: Political Economics for social and environmental development. London: Earthscan, 2000, 224 s. ISBN: 9781853836855

OTT, J. – DICKE, L. A. The Nature of the Nonprofit Sector. 4. vyd. New York: Routledge, 2016, 578 s. ISBN: 9781000338072

Činnosť neziskových organizácií je na základe ich rozsahu a významu pre spoločnosť  témou, ktorá otvára nové otázky v oblasti efektivity vlád a vládnych politík. Na príklade mnohých úspešných neziskových organizácií, akými sú Amnesty International, UNICEF, Možnosť voľby a Človek v ohrození, dnes môžeme povedať, že v oblastiach humanitárnej pomoci, služby v oblasti sociálnej starostlivosti, vzdelávania a podpory najohrozenejších skupín, sú tieto organizácie častokrát efektívnejšie ako štátny sektor. V článku budeme vychádzať z definícií, ktoré chápu neziskové organizácie ako organizované skupiny, ktorých cieľom nie je generovanie zisku pre osobný profit, ale konkrétny spoločný cieľ. Aktivity, ktoré vykonávajú, nie sú závislé od štátu. Medzi najznámejšie typy neziskových organizácií môžeme zaradiť tie, ktorých činnosť sa zameriava na pomoc sociálne a zdravotne znevýhodneným skupinám, upozorňovanie na porušovanie ľudských práv v rôznych častiach sveta, prípadne tie, ktoré sa venujú aktivitám v oblasti osvety, vzdelávania, kultúry a športu.[1] 

Je zrejmé, že napriek názvu tohto sektoru, je istá forma zisku, respektíve finančných zdrojov na prevádzku svojich činností, dôležitou súčasťou jeho fungovania. Finančné zdroje, o ktoré sa opierajú, tvoria prevažne rôzne formy grantov, zbierok, nadácií, členských príspevkov, prípadne sponzorských darov od podporovateľov týchto organizácií.  Z dôvodu, že dokážu spájať ľudí s istým cieľom na báze dobrovoľnosti, sa vytvára slobodný priestor pre realizáciu jedinca, na základe jeho vzťahu k danej problematike. Mnohé neziskové organizácie sú dnes dôkazom toho, že štátny a podnikateľský sektor postráda riešenia niektorých závažných spoločenských problémov.  Prekážkou pri ich činnosti je často problém získania financií na svoju činnosť, ktorý závisí aj od atraktivity, počtu členov a marketingových schopností týchto organizácií. Obmedzené zdroje financovania sa spájajú aj s obmedzeniami v rámci kompetencií, ktorými disponujú. Zároveň sú mnohé zbierky a projekty týchto organizácií len krátkodobé. Je preto vhodné sa opýtať, či dokážu neziskové organizácie prekonávať systémové nedostatky. Ako si v príspevku ukážeme, mnohé významné projekty v oblasti integrácie pôsobiace na Slovensku dokážu na základe zanietenia prekonávať ignoráciu závažných problémov zo strany politických predstaviteľov. Nemôžeme však opomenúť nutnosť apelovania na odstránenie systémových nedostatkov, ktoré sú dlhodobo prehliadané a nedostatočne financované.

Aktivity neziskových organizácií sú v globálnom meradle významné z dôvodov, medzi ktoré môžeme zaradiť neschopnosť vlád vysporiadať sa s pretrvávajúcimi problémami. Táto neschopnosť môže spočívať v nedôslednosti v otázke adresnosti pomoci ohrozeným a znevýhodneným sociálnym skupinám, nedostatku finančných prostriedkov alebo nedostatku záujmu o riešenie týchto problémov. Neziskové organizácie dnes v niektorých činnostiach nahrádzajú aktivity vlád, respektíve štátu. Spomínaná podpora sociálne a zdravotne znevýhodnených skupín, zlepšovanie prístupu ku vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti a boj s extrémnou chudobou, naberá v prípade neziskových organizácií globálny charakter a umožňuje riešenie problémov aj mimo našich hraníc. 

Slovenská nezisková organizácia Človek v ohrození na Slovensku realizuje programy sociálnej integrácie v rómskych komunitách, pozostávajúce zo sprostredkovania vzdelania detí a dospelých v komunitných centrách. Takisto sa venujú vzdelávaniu a finančnej gramotnosti, ktoré pomáhajú ľuďom zo zraniteľných komunít začleniť sa na trh práce. V tomto kontexte je nutné poznamenať, že prekážky, ktorým čelia ľudia z vylúčených komunít, sú výsledkom nedostatku záujmu politických predstaviteľov riešiť otázky extrémnej chudoby a vylúčenosti marginalizovaných komunít. Problému nedostupnosti bývania marginalizovaných rómskych komunít sa venuje nezisková organizácia Projekt DOM.ov.[2] Organizácia Človek v ohrození sa venuje aj humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci v zahraničí, pričom v rámci svojich krátkodobých programov sa zameriava na pomoc krajinám, ktoré postihli prírodné katastrofy. Od vypuknutia ruskej invázie na Ukrajinu takisto poskytuje intenzívnu humanitárnu pomoc vojnou zasiahnutému ukrajinskému obyvateľstvu. V krajinách postihnutých zemetrasením či povodňami dokážu v kritických situáciách reagovať prostredníctvom finančnej zbierky, alebo materiálnou a humanitárnou pomocou priamo na mieste.[3] Význam celosvetového prepojenia sa ukazuje nielen v prípade prírodných katastrof, ale aj pri porušovaní medzinárodného práva. Nezisková organizácia Amnesty International vznikla v roku 1961, pričom dnes pôsobí vo viac ako 150 štátoch sveta, v ktorých prepája približne 10 miliónov ľudí. Vo svojej činnosti sa zameriava najmä na problémy týkajúce sa porušovania medzinárodného práva, diskriminácie, ale takisto upozorňuje na porušovanie ľudských práv aj zo strany vlád v nedemokratických režimoch.[4]  Globálny rozmer činnosti neziskových organizácií vystupuje do popredia najmä v prípadoch, kedy dochádza zo strany nedemokratických režimov k porušovaniu ľudských práv a slobôd, politickému väzneniu, policajnej brutalite alebo mučeniu svojich obyvateľov. Neziskové organizácie venujúce sa týmto problematikám vyvíjajú tlak na politické režimy a pôsobia na verejný diskurz tým, že ich dokážu sprístupňovať a sprostredkovať širšej verejnosti. Práve preto môžeme vnímať neziskové organizácie ako dôležitý faktor šírenia povedomia o závažných ľudskoprávnych problémoch. Zároveň môže petíciami a expertízami ovplyvňovať vývoj politiky a vplývať na rozhodnutia politických aktérov, ako je to aj v prípade Amnesty International. Medzi jej aktivity totiž patrí aj dokumentácia stavu ľudských a občianskych práv v 154 štátoch sveta.[5]

Ako sme už v príspevku naznačili, v niektorých prípadoch dokážu na spomínané problémy reagovať efektívnejšie ako štátny sektor. Jedným z dôvodov, ktoré stoja za touto skutočnosťou, je schopnosť neziskových organizácií vytvárať priestor, v ktorom fungujú jednotlivci, ktorým je blízky cieľ týchto organizácií. Tým, že neziskové organizácie nie sú viazané na vládne politiky ani na tvorbu zisku, ich činnosť závisí len od rozhodnutia a uváženia danej organizácie. Na báze dobrovoľnosti a vôle pomáhať dokáže spájať odbornú, ale aj laickú verejnosť s istým spoločným cieľom. Niektoré neziskové organizácie na Slovensku otvárajú témy, ktoré sú dlhodobo ignorované a prehliadané, prípadne tabuizované vo verejnom diskurze. V rámci slovenského vzdelávacieho procesu patrí otázka vzťahovej a sexuálnej výchovy na základných a stredných školách k témam, ktorým sa neprikladá zo strany verejnosti a politikov veľký význam. Mnohí odborníci však dlhodobo apelujú na potrebu zmeny vyučovacích osnov, ktoré v by v sebe zahŕňali vzťahovú a sexuálnu výchovu s jasne definovaným obsahom. Nezisková organizácia inTYMYta patrí k neziskovým organizáciám pôsobiacim na Slovensku, ktoré sa venujú témam edukácie v oblasti vzťahovej a sexuálnej výchovy. Edukačnej a osvetovej činnosti sa venuje prostredníctvom prednášok, workshopov pre študentov a učiteľov, poradenstva a besied. Organizácia inTYMYta spája odborníkov z oblasti psychológie, medicíny a pedagogiky, ktorých aktivity dlhodobo suplujú chýbajúcu úpravu školskej osnovy.[6]

Jednou z kriticky podfinancovaných oblastí je vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Aj napriek pozitívnym výsledkom mnohých projektov, ostáva táto problematika prehliadaná (miestami až vulgarizovaná) politickými predstaviteľmi. Projekt Schopné deti uskutočňujúci sa pod záštitou neziskovej organizácie ETP Slovensko, predstavuje úspešný inkluzívny projekt, ktorý pomáha rómskym deťom z osád. Pomoc je realizovaná najmä prostredníctvom mentoringu, ktorý môže byť realizovaný aj online formou. Podstatou mentoringu je komunikácia a budovanie kvalitného kamarátskeho vzťahu s deťmi, ktorým môže byť mentor nápomocný v oblastiach vzdelávania, vzájomnej komunikácie a osobného rozvoja. Mentorský program dokáže spájať zanietených ľudí, ktorí pomáhajú segregovaným rómskym komunitám.[7]

Neziskové organizácie pôsobiace na Slovensku, ktoré sme si v príspevku predstavili, dokážu sprostredkovať materiálnu a humanitárnu pomoc najzraniteľnejším skupinám, alebo sa venujú vzdelávacej a osvetovej činnosti. Otvárajú dôležité celospoločenské problémy, ktoré sme si priblížili v príspevku. Členovia neziskových organizácií môžu prispievať k ich činnostiam svojimi schopnosťami, vzdelaním či časom. Významný je práve aspekt spájania ľudí so spoločnými hodnotami, ktoré presahujú osobný profit jednotlivcov. Z tohto dôvodu je neziskový sektor aj v rámci Slovenska významný v otázkach pomoci sociálne znevýhodneným skupinám obyvateľstva. Vo sférach, kde zlyháva štát, neziskové organizácie často aj dlhodobo nahrádzajú jeho nečinnosť. Tento model však nie je dostatočný a uspokojujúci, keďže kompetencie a legitimita neziskových organizácií sú obmedzené.

Zdroje:

Cornell Law School: Non-profit organizations. [online], [cit. 13.1.2023]. Dostupné na internete: <https://www.law.cornell.edu/wex/non-profit_organizations>.

Projekt DOM.ov.sk Dostupné na internete: <https://projektdomov.sk/frontpage-with-slider/romske-lokality/>.

Človek v ohrození: Od zemetrasenia v Nepále uplynuli dva roky, krajina sa ešte nespamätala. 24. apríl 2017 [online], [cit. 13.1.2023]. Dostupné na internete: <https://clovekvohrozeni.sk/od-zemetrasenia-v-nepale-uplynuli-dva-roky-krajina-sa-este-nespamatala/>.

Amnesty International: Who we are.  [online], [cit. 13.1.2023]. Dostupné na internete: <https://www.amnesty.org/en/who-we-are>/

Amnesty International Report 2021/22: The State of the World’s Human Rights. London: British Library. s. 9 – 20.

inTYMYta.sk. Dostupné na internete: <https://www.intymyta.sk/o-nas/>.

Schopnedeti.sk: Mentoring. Dostupné na internete: <https://schopnedeti.sk/kto-je-mentor/>.