Stalinist Poland (1947-1955) in context of movie Interrogation

Stalinism is considered to be an extreme form of totalitarianism, as it affected the whole world and earned the epithet „the Black Age of Stalinism“. Poland was no exception among other Eastern European, at that time „Eastern Bloc“ countries closely tied to this ideology. Being a satellite country, meaning being heavily influenced in terms of economy, military and politics had a major impact on none other than the citizens of Poland.

Communism in Poland was preceded by a cruel and bloody civil war in which more than 8,700 opponents of the communist government were killed. An organized resistance against the communists was eliminated at the end of 1947.  This ideology did not recognize the term „fair play“, which was already reflected in the falsified elections at the beginning of January 1947. The Polish security apparatus constantly prosecuted representatives of the opposition, very often unjustifiably. Many former politicians, soldiers, and officials were arrested with little to no explanation. Furthermore, the Catholic Church traditionally has a strong position in Poland. The new totalitarian power gradually focused on monitoring them – in 1950 the first bishops were arrested, and in 1953 Bishop Kaczmarek was put on trial, and he was sentenced to 12 years. And in the same year, Cardinal Wyszyński was interned. Polish society has been exhausted from long-term occupation. To make matters worse, the trials took place during this period, in which infamous espionage for benefit of the Western states was considered the most important point of the indictment. 

The 1950s were the most drastic period of the Communist regime. They were characterized by persecutions of almost all strata of society and already mentioned contrived trials. The fabricated trials went hand in hand with interrogations, which were disproportionate and extremely cruel. These practices are portrayed in the movie „Interrogation“ by Ryszard Bugajski, which is yet another historical and journalistic film. The plot explores an interrogation of a young apolitical woman Antonina Dziwisz, who is kept in prison against her will and mostly without any valid reason. For her, this is a completely new reality – the reality of totalitarianism. Her world slowly collapses, as she realizes that there is practically no return from the situation, she finds herself in. Even if she was to leave the prison, the damage has been already done. 

Antonina was accused of collaborating with the intelligence services, specifically with the American services. The counterintelligence service within The Ministry of Public Security arrested as many as 1,495 men and women on charges of espionage in the years 1949-1955. The largest „employer“ was to be American intelligence with 320 agents and 10 networks. At that time the accusation of espionage was usually only an excuse to deal with political opponents or people considered hostile. For this period, it is very difficult to distinguish the „normal“ operational work of the services, focused on detecting threats from the outside, from strictly ideological activities. Certainly, ideology had an advantage over logic, as Dziwisz found out brutally.

Her reality has been altered – from the authorities wanting her to sign false confessions to practices of interrogation, that were used at that time. Tonia is humiliated, tortured, and paced in a small cell where the room is flooded with water. Every time she is resistant to sign that confession, you see an abusive system and its officials who know what they are doing.  A few examples of specific jargon created for the tortures: „glove“ – putting rods or similar objects between the fingers of the hands and squeezing the hands, which caused fractures; „ballerina“ – beating with a thin rod or ramrod on the heels and toes; „stand-up“ – forcing a naked victim to stand in front of an open window, sometimes in a cell filled with water and feces, for several or a dozen nights, often on winter nights. Beatings, burning, and physical abuse were considered ordinary. There is a scene in the cell where one of the cellmates tells her that the only way to get out of this is to confess to being guilty, even if you haven’t done something – make something up. 

This was a reality in the Communist regime as some people confessed when police interrogators threatened them. Confessions under beatings and torture, at first as an unofficial means of gaining a confession, were common. They became official in the year 1937. Stalin reportedly ordered the secret police to „beat, beat, and beat again“. People in a position of power started making up „crimes“, perhaps they were so caught up in the mass arrests. Accused people admitted guilt from fear without even knowing the charges. Excessively determined and devoted top Communist Party officials and even some ordinary people had such faith in the party that they refused to believe it could ever be wrong.

In the movie, we can see overcrowded dirty cells, starved prisoners or terrible food, suicidal thoughts, and sleep deprivation. On top of everything the interrogations either in the movie or in real life were not only about physical abuse but mental abuse as well: humiliation, dehumanization, degradation, and striping oneself of their dignity. The destruction of intimacy was as painful as the beating. Interrogation becomes a reality that shows abuse of power possessed by the officers offered by the system and the regime under the Stalinist pro-Soviet Poland. Throwing in innocent people, trying to frame them for crimes they didn’t commit, abusing and torturing them until they are exhausted.

Antonina, among other women, is an imprisoned woman known as a Witkowski communist. Contradictory to the fact she is imprisoned for no logical reason, dialectically, in a Marxist way she tries to defend her tormentors. The character confirms that it’s an iron law of history and that the revolution always eats its own children. As I already mentioned some convinced and devoted communists could not change their minds even if the party did them wrong and they sincerely believed that it is right.

Another character worth mentioning is Lieutenant Tadeusz Morawski, who portrays a person disappointed by the previous regime as he stayed in a German concentration camp. Morawski has genuine faith in reconstructing free Poland through communism and he does not have a subservient attitude towards the system unlike many others, this did not stop him from torturing Antonina. Bugajski not only challenged the stereotypical notion of a „real hero“, but also managed to create a timeless portrayal of people who attempt to break others in the name of ideology. This universal perspective is reinforced by both the vivisection of Tonia’s defiance and by Lieutenant Morawski’s deeds. Although Morawski was formerly a Nazi camp prisoner, he willingly takes part in torturing others; the humiliation he suffered is not much different from the one he inflicts on Tonia. Even though his past is dark, and, in the end, he helps her escape the prison and he cannot be defended.

The film ends with Tonia finding her child and going back to her husband, even though he wanted to divorce her. It is implied that the husband has been taking care of the child, nevertheless. All in all, the movie Interrogation, or in polish Przesłuchanie was first released in 1989 although it has been made seven years earlier in 1982, which was a courageous move by the director in this era. The film was released unofficially via underground distribution on videotapes during Martial Law in Poland. Martial law involves the temporary substitution of military authority for civilian rule and is usually invoked in times of war, rebellion, or natural disaster. The film did not have its official release until the Polish Film Festival in Gdynia in 1989. This is just another example of how communists closed their eyes before reality as they tried to ban such a truthful masterpiece for several years and „put it on a shelf“. Another festival this film attended was the festival at Cannes in the early 90s which was a great success however it did not appeal that much to the French audience mostly because of the melodramatic relationship between Antonina – the prisoner and Morawski – the torturer. Poles, probably due to too traumatic memories of communism, are slowly forgetting about it. Possibly, years later this movie will be perceived differently by the Poles. As of now, this film could be recognized as a kind of manifesto of freedom.


BUGAJSKI, Ryszard, How Interrogation« was created. Warsaw, Standardowe: 2010.

DAWSON, HUTCHINSON, A., KONDRACKI, JERZY A., and others, Poland, Encyclopedia Britannica, 25 Mar. 2023, Poland | History, Flag, Map, Population, President, Religion, & Facts | Britannica.

KEMP-WELCH, Anthony, Poland under Communism: A Cold War History (1st Edition). Cambridge, Cambridge University Press: 2008.

LUBELSKI, Tadeusz, History of Polish Cinema. Creators, films, contexts. Katowice, Videograf II.: 2009.

MCCAULEY, Martin, Stalin Stalinism. London, Person Education Limited: 2003.

K medzinárodnému dňu Rómov

(Lívia Jánošíková & Cyntia Vargová)

Každý jazykový obraz sveta, ktorý vymrie,

každá kultúra, čo zmizne, umenšuje (zmenšuje) potenciál života.

Octavio Paz

Ôsmeho apríla si spoločnosť pripomína Medzinárodný deň Rómov, v rámci ktorého je zdôraznený najmä boj za sebaurčenie, respektíve uznanie za národnostnú menšinu, ale takisto upozorňuje na diskrimináciu zameranú na rómske komunity na celom svete, čím kladie dôraz na potrebu dodržiavania ľudských práv. Piateho novembra si zasa pripomíname rozmanitosť a potrebu uchovávania rómskeho jazyka a kultúry. Vzhľadom na tieto významné dni, ktoré sa okrem iného spájajú s početnými kultúrnymi udalosťami po celom svete a pomáhajú nám zdôrazňovať a pripomínať špecifiká postavenia tejto rozmanitej menšiny, prinášame čitateľom stručný prehľad faktov o rómskej kultúre a jazyku na našom území, ktorý je obohatený o literárne odporúčania k téme rómstva od našej redakcie. 

UNESCO vyhlásilo 5. november za Svetový deň rómskeho jazyka v roku 2015. Rómčina je v Atlase ohrozených jazykov sveta UNESCO klasifikovaná ako „zraniteľná“, čo znamená, že jej v priebehu tohto storočia hrozí zánik.[1] Historická skúsenosť rómskeho obyvateľstva v Európe je spojená s násilnou asimiláciou a diskrimináciou, ktorá ohrozila existenciu rómskeho jazyka, pričom rómska menšina na Slovensku je konfrontovaná s rôznymi formami segregácie dodnes, napríklad vo sfére vzdelávania.[2] Nielen v tento deň je preto potrebné upozorňovať na problémy, ktorým naďalej čelia národnostné menšiny v slovenskom prostredí. História utláčania rómskeho obyvateľstva (ako na našom území, tak  aj v iných častiach Európy) sa viaže aj na používanie menšinového jazyka. Na Slovensku predstavuje táto národnostná menšina druhú najpočetnejšiu, hneď po maďarskej menšine.[3] Presný podiel rómskeho obyvateľstva na našom území môže variovať na základe rôznych štatistických odchýlok (oficiálne štatistiky hovoria približne o troch percentách), podľa odhadu Atlasu rómskych komunít by sa tento podiel k roku 2019 mohol pohybovať medzi ôsmimi až deviatimi percentami.[4] 

Pre mnohé Rómky a Rómov na Slovensku je rómčina materinským jazykom. V Európe ide o rozšírený jazyk bez statusu štátneho jazyka. Rómčina (Romanes) pochádza z indoárijskej jazykovej rodiny. Rozoznávame sedem hlavných skupín dialektov rómčiny. Patria tu: Balkánska rómčina, baltská rómčina, karpatská rómčina, fínska kalo, sintská rómčina, vlašská rómčina a valašská rómčina. Regionálne špecifiká a jazykové vplyvy rôznych krajín, v ktorých sa v minulosti táto menšina násilným či nenásilným spôsobom usídlila, sa premietli aj do samotnej rómčiny a viedli k vzniku ďalších dialektov tohto jazyka.[5]

Používanie menšinových jazykov a rôznych foriem dialektov je dôležité pre uchovanie a zveľaďovanie kultúry a identity jej príslušníkov. Odráža sa v ňom lokálna jedinečnosť a historická skúsenosť Rómiek a Rómov so svetom, pričom komunita v ňom dokáže nachádzať zdroj sily a hrdosti, ktorá je podávaná naprieč generáciami a pomáha ľuďom orientovať sa vo svete či porozumieť ich postaveniu. Používanie menšinového jazyka zaručuje jeho prežitie a takisto sa prostredníctvom neho oslavuje menšinová identita. Jazyk, ktorý používame, formuje naše vnímanie a prežívanie reality. Jeho používanie by pritom nemalo ľudí v žiadnych formách diskriminovať a znevýhodňovať, práve naopak, jeho uchovanie by malo viesť k vzájomnému obohacovaniu príslušníkov ako menšinového, tak majoritného obyvateľstva.

V príspevku sme si priblížili problematiku rómskeho jazyka, ktorý má v našom prostredí menšinové zastúpenie. Z tohto dôvodu je dôležitá dostatočná miera viditeľnosti, ktorú majoritná spoločnosť menšinám ponúka. Rómske autorky a autori si k pripomenutiu piateho novembra našli priestor aj v našom príspevku. V rámci tejto rubriky by sme chceli čitateľom odporučiť tri rôznorodé diela, ktoré originálnym spôsobom nadväzujú na tému rómstva v Slovenskom prostredí. Autorkou prvého diela s názvom Cigánske leto (1989) slovenská dramaturgička, poetka a prekladateľka, Daniela Hivešová-Šilanová. Druhou vybranou autorkou je Klára Kohútová s s dielom Luník IX – spomienky – pamäti (2022). Táto kniha je súborom pamätí, konkrétne dvanástich rozhovor s obyvateľmi košického sídliska Luník IX a je obohatená o ilustrácie Petry Kurutzovej z občianskeho združenia ETP Slovensko. Poslednou autorkou je Elena Lacková s dielom Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, v ktorom čitateľom prináša príbeh o utrpení Rómiek a Rómov v období druhej svetovej vojny, no takisto prináša jedinečný pohľad na rómsku kultúru a tradície.


[1] UNESCO (2022). Atlas of the World’s Languages in Danger. [online], [cit. 7. Apríl 2024]. Dostupné na internete: <>.

[2]  TA3(2023): Eurokomisia žaluje Slovensko, vyčíta nedostatočné riešenie segregácie Rómov v školách. [online] ta3. [online], [cit. 7. Apríl 2024]. Dostupné na internete: <>. 

[3] ŠÁLEK, M. (2023). K rómskej národnosti sa hlásia tri percentá obyvateľov Slovenska, najviac Rómov žije v jednom kraji. [online], [cit. 7. Apríl 2024]. Dostupné na internete:<>.

[4]  Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity: Atlas rómskych komunít na Slovensku 2019 [online]. Dostupné na internete: <>.

[5] HALWASCH, D.:  Project education of Roma children in Europe. [online] Dostupné na internete: <>.  s.22.

„Odkaz osvietenstva – koniec autokracie, nech žije ľud?“ Thomas Paine, John Stuart Mill

1 Problematika Osvietenstva

Ak chceme hovoriť o konci autokracie, musíme spomenúť aj absolutizmus. Osvietenstvo je protivník absolutizmu. Absolutizmus, politická doktrína a prax neobmedzenej centralizovanej autority a absolútnej suverenity, ktorá je zverená najmä panovníkovi alebo diktátorovi. Podstatou absolutistického systému je, že vládnuca moc nepodlieha regulárnemu spochybňovaniu alebo kontrole žiadnou inou agentúrou, či už súdnou, legislatívnou, náboženskou, ekonomickou alebo volebnou. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. poskytol najznámejšie tvrdenie o absolutizme, keď povedal: „L’état, c’est moi“ („Ja som štát“).[1] Absolutizmus, známy aj ako „božské právo kráľa,“ posilňoval moc monarchov na úkor občianskych slobôd a práv jednotlivcov. Osvietenstvo, na druhej strane, zdôrazňovalo dôležitosť rozumu, racionality a základných ľudských práv.

Dôležité je aj načrtnúť vzťah osvietenstva a náboženstva a vzťah cirkvi k štátu. Keďže osvietenstvo podporovalo pokrok a techniku, nešlo stále ruka v ruke s tým, čo chcela cirkev ale musíme podotknúť, že nie všetci predstavitelia osvietenstva boli vynútene proti náboženstvu. Budeme sa zaoberať predstaviteľom, Thomasom Paineom, ktorý bol známy tým, že bol kritikom cirkvi. Paine totiž zdôrazňoval kritický rozum a sekularizmus. V diele Práva človeka tiež spomínal, že vzdelanie je pre človeka dôležité lebo potom je kvalitnejšia participácia v demokracii.[2] Osvietenstvo zohralo kľúčovú rolu pri formovaní základov moderných demokracií po celom svete. Prinieslo apel na práva a ľudské slobody, vládu zástupcov a účasť občanov, vzdelávanie a kritické myslenie, oslobodenie od absolutizmu a priniesol vplyv na politické revolúcie.

Ak je gilotína najvýraznejším negatívnym obrazom francúzskej revolúcie, potom najpozitívnejšou je určite Deklarácia práv človeka a občana, jeden zo zakladajúcich dokumentov tradície ľudských práv.[3] Osvietenstvo tvrdilo, že ľudia majú prirodzené práva, ktoré sú vrodené a nezávislé od vlády. Tieto práva zahŕňali právo na život, slobodu a majetok. Filozofia osvietenstva argumentovala, že vláda by mala byť založená na týchto právach a mala by ich chrániť, namiesto toho, aby ich porušovala. Paine zdôrazňoval dôležitosť spravodlivosti a rovnosti pred zákonom. Tvrdil, že každý človek by mal byť rovnako chránený pred zneužitím moci a zákony by mali byť spravodlivé a rovnocenné pre všetkých. Tvrdil, že tieto práva sú neoddeliteľné od demokracie a sú nevyhnutné pre ochranu občianskych slobôd a slobody jednotlivca. Okrem práv jednotlivca obhajoval Paine aj právo na vlastníctvo a ochranu majetku. Toto právo malo byť zaručené zákonom a nemalo by byť ohrozené pre ľubovoľné zásahy vlády. Mill presadzoval rovnaké práva pre všetkých občanov bez ohľadu na ich pohlavie, náboženstvo či pôvod.

V rámci osvietenstva hovoríme o zdôrazňovaní potreby vzdelávania pre všetkých ľudí, nielen pre elitu alebo šľachtu. Kvôli tejto myšlienke sa položili základy pre univerzálne vzdelávacie systémy a verejné školstvo, ktoré boli neskôr vybudované v mnohých krajinách. Školský systém sa v 18. storočí stal čoraz viac usporiadaným záujmom štátu. Exponenti osvieteného absolutizmu, ako aj poslanci uznali, že subjekt je pre štát užitočnejší, ak má školské vzdelanie. V ideálnom prípade by povinná školská dochádzka mala byť všade, ale, samozrejme, v praxi sa ideál sotva niekde dosiahol.[4] Osvietenstvo kládlo dôraz  na význam slobody jednotlivca, zahŕňajúc slobodu prejavu, náboženskú slobodu a slobodu myslenia. Tento pohyb podnietil väčšiu pozornosť k spravodlivosti a rovnosti pred zákonom. Táto koncepcia spravodlivosti ovplyvnila vývoj súdneho systému a ochranu ľudských práv. V rámci ďalších dôležitých hodnôt je imanentné spomenúť sekularizáciu. Osvietenstvo sa odvrátilo od náboženstva a zdôrazňovalo sekularizmus, teda oddelenie cirkvi od štátu. Toto viedlo k rozvoju hodnôt spojených so sekulárnym prístupom k vládnutiu a rozhodovaniu.[5]

2 Odkaz na súčasnosť

Osvietenstvo malo veľký vplyv na koniec autokracie a na formovanie moderných demokracií. Ideológia zdôrazňovala hodnoty ako sloboda, rovnosť a spravodlivosť a kritizovalo autokratické a absolutistické režimy. Tieto ideály a pohnútky mysle ideového prúdu stáli na začiatku mnohých politických a spoločenských zmien, ktoré viedli k pádu autokracie a vzniku demokratických režimov. Takéto hodnoty sú pre nás kľúčové, keďže nás dokázali vyviesť z pút autokracie. Ale boj za slobodu, rovnosť a spravodlivosť pre nás bude neustály. Stále musíme obraňovať tieto hodnoty aby neupadli a nestratili sa.

Thomas Paine hovorí, že moc by mala vychádzať od občanov a že každý jednotlivec má právo na politickú participáciu, zostáva dôležitým odkazom pre budúcnosť. Paine tiež zdôrazňoval dôležitosť otvoreného myslenia a kritického hodnotenia informácií. Jeho odkaz nám pripomína, že kritické myslenie a schopnosť rozhodovať na základe faktov, nie predsudkov alebo dogiem, sú nevyhnutné pre rozvoj spoločností. Pripomína nám, že všetci občania by mali mať rovnaké príležitosti a byť chránení pred zneužitím moci.

John Stuart Mill vo svojom diele o slobode hovoril, že sokratovská dialektika podporuje hĺbkové pochopenie a múdre riešenia. Rôznorodosť myšlienok a spolupráca napomáhajú objektívnemu hľadaniu pravdy. Dôležitá je sloboda myslenia, kritické myslenie a otvorená diskusia, ktoré formujú zdravú a progresívnu spoločnosť.


Thomas Paine nebol iba výrazným mysliteľom svojej doby, ale jeho dedičstvo pretrváva ako nekonečná inšpirácia pre všetkých, ktorí túžia po slobode, spravodlivosti a demokracii. Jeho vášnivý záväzok voči týmto hodnotám nám poskytuje vzor odvahy a odhodlania, ktorý nás vedie k premýšľaniu o budúcnosti a k našej vlastnej zodpovednosti voči týmto univerzálnym princípom.

Mill zdôrazňoval nevyhnutnosť slobody myslenia a prejavu pre rozvoj spoločnosti. Jeho obhajoba individuálnej slobody proti tlaku väčšiny poskytuje základ pre slobodný a otvorený verejný diskurz v súčasnej demokracii. V súčasnej dobe sú myšlienky Johna Stuarta Milla stále relevantné pri formovaní a hodnotení demokratických systémov. Jeho príspevky k ochrane práv jednotlivca a presadzovaniu otvoreného a inkluzívneho politického prostredia zostávajú významné pre súčasnú demokraciu.

Paineova myšlienka demokracie ako prostriedku na dosiahnutie spravodlivosti a rovnosti je základom pre našu úvahu o tom, ako formovať našu politiku a spoločnosť. Jeho presvedčenie, že moc by mala pochádzať od ľudí a že každý občan má právo zasahovať do verejných záležitostí, nám poskytuje vzor pre budovanie participatívnych a transparentných inštitúcií. V dnešnej dobe, keď sloboda a demokracia stále čelia výzvam a autoritarizmus hrozí ich oslabeniu, Paineove myšlienky nám slúžia ako varovanie pred nebezpečenstvom straty týchto hodnôt. Jeho odkaz nás povzbudzuje, aby sme sa postavili proti každému prejavu utláčania a bojovali za zachovanie práv jednotlivca a kolektívnych slobôd. Zachovanie a rozvíjanie hodnôt slobody, spravodlivosti a demokracie je neustálym úsilím, a Thomas Paine nám poskytuje výrečné nástroje na to, aby sme touto cestu pokračovali. Jeho dedičstvo žije v našom snažení o vytvorenie sveta, kde každý človek má rovnaké práva a príležitosti, a kde občianska participácia tvorí základný kameň zdravého a spravodlivého spoločenského usporiadania.


[1] The Editors of Encyklopaedia Britannica, “Absolutism, political system”, Britannica, (9. 10. 2023), Dostupné na internete: 

[2] Paschalis M. Kitromilides, “The Enlightenment and Religion in Europe”, Oxford Academic, (8. 12. 2021), Dostupné na internete: 

[3] Project History, “The Enlightenment and Human Rights”, (6. 12. 2022), Dostupné na internete:–equality–fraternity/enlightenment-and-human-rights

[4] Mehdi K. Nakosteen, Nobuo Shimahara,Pierre Riché, “Education”, (29. 10. 2023), Dostupné na internete:

[5] William Bristow, “Enlightenment”, Stanford Encyclopedia of Philosophy, (20. 8. 2010), Dostupné na internete: Enlightenment (Stanford Encyclopedia of Philosophy)

Vplyv minulého režimu na politickú kultúru na Slovensku

Pojem “politická kultúra” je v našich končinách pomerne novým výrazom, ktorý je počuť naozaj veľmi často. Veda nám samozrejme klasicky ponúka viacero vysvetlení tohto pojmu, osobne sa prikláňam k chápaniu politickej kultúry na základe diela Luciana Pyea ako “súboru behaviorálnych znakov, postojov a názorov, ktoré popisujú správanie a konanie účastníkov politického života voči sebe navzájom”.[1] Politický život u nás dnes dospel do podoby, ktorú tu pred tridsiatimi rokmi istotne neočakával takmer nikto. Obrat o 360 stupňov v podobe zmeny režimu a demokratizácie celej štruktúry dovtedajšieho chápania politiky vytvorila míľnik v podobe rozhodnutia. Nie len individuálneho, avšak kolektívneho rozhodnutia spoločnosti čo robiť ďalej, spoločnosti, ktorá na danú voľbu nebola v tom čase určite pripravená. A to pociťujeme dodnes. 

 Samozrejme politickú kultúru výrazne determinuje intelektuálna a mravná úroveň ľudského a politického správania protagonistov politického diania v základných štátnych inštitúciách – v parlamente, vo vláde, na poste prezidenta republiky, na ústavnom súde v komunikácii medzi nimi a vo vzájomnej úcte a rešpektovaní sa týchto najvyšších predstaviteľov moci v krajine. Model ich vzájomného správania sa stáva vzorcom politickej kultúry pre všetky nižšie sféry politického života v krajine a prenáša sa do vzájomného vzťahu medzi občanom a štátom.[2]

 Práve spoločenské zmeny formujú politickú kultúru. Zmeny po politickej búrke v osemdesiatom deviatom však prišli ako tsunami, nečakane a s devastačným účinkom. Namiesto vytúženej slobody a rovnosti začali vznikať v spoločnosti rozličné disproporcie. Alebo na druhej strane prišla vytúžená sloboda ktorá s filtrom ružového skla ovládla srdcia mnohých. Tieto dva diametrálne odlišné a u nás majoritné pohľady dokazujú, že rozličné generácie vždy vnímali politiku veľmi odlišne. “Generation gap” je skutočne pojmom, ktorý v chápaní politických procesov výrazne prispieva k nezhodám medzi mladšou a staršou generáciou. Účasť na politike mladých nebola ani po vzniku samostatnej Slovenskej republiky žiadnou samozrejmosťou. Je správne tvrdiť, že až neustále zlyhávanie politických reforiem odvolávajúcich sa na princípy demokracie a nevytvorenie sľubovaných istôt v rámci politického systému prinútilo mladých o akúsi obrodu. Po páde diktatúry sa začali pomaly prejavovať všetky sociálne a ekonomické dôsledky, ktoré nemali reálne obdobu. Samozrejme, že sa časom rozmohla nostalgia na časy, kedy “každý mal istoty a mlieko stálo korunu”. Je to veľmi tragikomický príklad. Možno aj práve teraz, kedy obchody napriek všetkej demokracii trpia nedostatkom cestovín alebo toaletného papiera kvôli pandémii, ktorá nás postihla a niektorí sa môžu pýtať čo sa vlastne zmenilo a či skutočne nebolo vtedy lepšie. Aj tieto pohľady určite spôsobujú že namiesto vítania demokracie nastáva reálny opak. Z historickej praxe sledujeme prípady, kde jednotlivci u nás zažívali viaceré štátne zriadenia ako aj myšlienkové prúdy. Prvotne parlamentná demokracia, neskôr totalitné a autoritárske zriadenia. Konzervativizmus aj liberalizmus, komunizmus aj fašizmus, reformovaný dokonca aj kresťanský socializmus. Tieto násilné vpády do celistvosti chápania politického systému ako garanta jednotnosti v štáte samozrejme úplne narúšajú akékoľvek pozitívne predstavy k akejkoľvek zmene. Koľko ľudí aj po zmene režimu volilo radšej starých známych? A prax pokračuje samozrejme ďalej aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

 “Naši ľudia” sú lepší než “ich ľudia”. Bohužiaľ realita ukázala, že daní ľudia sa až tak moc nemenia. “Masky sa menia, herci ostávajú” napísal môj obľúbený autor Brent Weeks na adresu šľachty v jeho zmyslenom fantasy svete. Tento citát dokonale sedí aj na situáciu na Slovensku po páde režimu, kedy sa subjekty zlietli ako supi nad porazenú zebru. Nielen politici a novozrodení businessmani (bývalí priekupníci s bonmi) v šálikoch, ale viaceré subjekty preberajú reálnu moc v štáte. Najzaujímavejším prostriedkom bola istotne privatizácia, avšak osobne si myslím, že najviac znovu zaúradovala ľudská hlúposť ako taká. Prvý “šalát” ex-komunistov a národniarov vytvoril vhodné podhubie svojou politikou hrubých čiar za minulosťou, ktorá mala od reality na hony ďaleko a takisto ľuďmi, ktorí opakovane verili slepým sľubom. Rôzne kauzy, VSŽ a zlaté padáky, tunelovanie tunelov, únos prezidentovho syna – očakávania sa zmenili v bludný kruh, ktorý si ako mýtický Uroboros okusáva vlastný chvost. Problematicky vnímanou je určite skutočnosť, že kto sa mal dobre za socializmu, má sa prakticky dobre aj dnes. Košeľa bližšia než kabát je heslom mnohých štátnych funkcionárov, ktorí prežili dodnes na (hoci zmenených, avšak stále relevantných) postoch v rámci štátnej správy alebo samosprávy. Začalo to teda tu za Mečiara, kedy “vláda práva” takmer neexistovala. Už spomenutá privatizácia tu zažila vrchol, parlament a vláda boli doslova tieňovými inštrumentmi mocných, spoločne s SIS. Prijímanie zákonov, ako riadny legislatívny proces, bol fraškou. Vláda jednej strany popierajúca akékoľvek zásady demokracie pripomínala totalitu z čias bývalého režimu v mnohých veciach. A dohra? Mečiarove amnestie, ktoré doslova podupali akúkoľvek nádej na zmenu. Avšak Mečiar ostával stále obľúbeným, vždy jeho demagogické sľuby dokázali zorganizovať jeho voličov a priaznivcov natoľko aby mu to prešlo. Doktor Čarnogurský na adresu týchto samo-amnestií povedal, že tieto “neprávosti” je zbytočné vyšetrovať a celkovo by to iba viac poškodilo našej novonadobudnutej štátnosti. Pravdou však je, že práve politika týchto hrubých čiar otriasa verejnou mienkou asi najviac. Pachuť bývalého režimu je tu teda značne citeľná a to pomaly začínajú chápať aj občania.

 Vláda SMERu len dokázala, že “mečiarizmus” ako taký nevymrel tak ako to predpokladala profesorka Radičová odchodom HZDS z parlamentu. Nastala ideová transformácia a tejto sa voličská základňa prispôsobila. Celý tento proces popisuje aj film Sviňa, ktorý nedávno bežal v kinách. Róbert Fico za svojej prvej vlády síce vymenil pár členov vlády, ktorý boli s kauzami neúprosne spojení, avšak na zmenu systému alebo jeho ozdravenie reálne nespravil nič. Ale častokrát práve on hovoril o tom, ako prinesie v oblasti politickej kultúry zmeny a práve on mal byť tým, kto skutočne zdemokratizuje akúsi politickú tradíciu. Znovu však pokračoval v nastavenom trende, najprv mierne a neskôr aktívnejšie preberá prvky populizmu. A týmto tak aj pripravoval podhubie pre ďalšie populistické subjekty. Správne dokázal uchopiť voličskú základňu sociálnou politikou, sľubmi a akciami ku Dňu žien. Kauzy šli, ako aj predtým, bokom. A spoločnosť? Stále rozdelená na nesúrodé spektrá, ktoré buď obhajujú alebo zatracujú vládnu garnitúru. Skorumpované súdy? Pohoda. Pochybné zákazky? Ale veď kradne každý. Rôzne Gorily? Čo pomôže ísť protestovať. Vražda novinára? Reálne sa pohlo niečo až tu. Ja ako zástupca svojej generácie politiku sledujem dlhší čas, ale po vražde vo Veľkej Mači je citeľná skutočná mobilizácia spoločnosti. Je teraz druhoradé, či ide o prirodzenú alebo umelú reakciu, názor na to si každý racionálne uvažujúci jedinec spraví sám. Toto bol však obrovský medzník pre politickú kultúru, ktorá sa zmenila. Všetko toto sa odzrkadľuje aj na výsledku posledných parlamentných volieb. Tak ako v roku 2016 nastalo (pre niektorých) obrovské prekvapenie a celá spoločnosť prechádza zmenou. To, či pozitívnou, môžeme pomaly sledovať teraz v období krízy, ktorá u nás (ako aj vo svete) nemá obdobu.

 Je skutočne pravdou, že ani po viac než tridsiatich rokoch od revolúcie nie je politický život na Slovensku taký, aký sme ho chceli mať. Je naozaj jedno kto – pekár, vojak, spisovateľ alebo politik, dieťa alebo dospelý. Skutočne došlo k transformácii, prešli sme od vnímania potrieb jednotných a  štátnych k možnosti na štýl bonboniéry a teda viacerým možnostiam napĺňať svoje potreby podľa vlastnej chuti. Napriek všetkým výhodám, ktoré demokracia priniesla, resp. priniesť mala, nám stále však chýba akýsi pocit zodpovednosti na politickom dianí. Stačí sa nám pozrieť na percentuálne štatistiky účasti na voľbách a referendách, ktoré sa od vzniku samostatnej SR uskutočnili. A presne takéto veľmi známe vyjadrenia typu “mňa sa to netýka” a “môj hlas nezaváži” sú dôvodom prečo Slovensko opakovane dopláca na chyby minulosti. Takisto je dobre si zodpovedať otázku, či skutočne je minulý režim aj minulým. Prvky socializmu pretrvávajú dodnes, či v podobe zákonov, ktoré ,hoc novelizované, stále nesú odkaz doby minulej alebo predstaviteľov politiky, ktorí prežívajú vládne garnitúry a darí sa im vý-bor-ne. Po naozaj dlhom období totalitného zriadenia je ťažké zmeniť celkové vnímanie a naučiť sa niečomu novému. Ďalším faktorom je aj skutočnosť, že Slovensko zažíva svojbytnosť v demokratickej podobe prvý krát. Historické faktory dokazujú, že slobodu za ktorú sa bojovalo dlho a tvrdo, sme v dôsledku naozaj nepremenili. Štátne útvary sa striedali tak rýchlo, že prázdne sľuby spôsobili apatiu a pasivitu na akomkoľvek politickom živote, ktorý je premietnutý aj v akomsi stereotypnom ponímaní tisícročného útlaku. Toto je aj veľmi pekne odsledovateľné v skutočnosti, že aj po absolútnom odmietnutí ideológie nacizmu sa u nás nájdu prívrženci národno-sociálnych myšlienok radikálneho rázu, ktoré velebia “nášho farára Tisa”. A to možno najmä pre ďalšie prázdne sľuby rýchleho riešenia politických, sociálnych a hospodárskych problémov skrze demagógiu.

 Samuel Huntington za jadro problematiky demokratickej politickej kultúry považuje prepojenie a vzťahové väzby efektivity nového demokratického vládneho zoskupenia a jej legitimitou, teda determinantom, ktorý určuje nakoľko daným hodnotám demokracie verí spoločnosť a politické elity. Stabilná základňa demokratických režimov závisí najmä od schopností kľúčových aktérov a to straníckych predstaviteľov nájsť spoločnú reč pri riešení hlavných problémov, ktorým daná spoločnosť čelí. O stabilite demokracie taktiež rozhoduje, či verejnosť dokáže rozlišovať medzi režimom a vládou, nakoľko Huntington zdôrazňuje, rozdiel medzi podporou demokracie a podporou vlád. Elity a verejnosť preto musia chápať, že demokracia spočíva na predpoklade, podľa ktorého všetky vlády zlyhávajú, a preto musí byť garantovaná inštitucionalizovaná metóda ich výmeny. Demokracia však sama o sebe nerieši ani nevyrieši problémy, avšak znamená skutočnosť, že vládu je možné odstrániť. Rozčarovanie a s ním súvisiaci pokles očakávania sú v reálnom živote základom demokratickej stability, ktorá sa skonsoliduje, keď si spoločnosť uvedomí, že demokracia je riešením tyranie a nič ďalšieho nerieši.[3] 

 Niečo takéto nám zjavne stále chýba. Stále nie sme v bode, kedy vieme rozoznávať medzi podstatou pojmov, ktoré tvoria mechanizmus politického života a sme schopní podľahnúť medovým rečiam schopnejších rétorov. Hoci práve na takéto typy Slovensko doplatilo a stále aj dopláca veľmi trpko, stále sa nájdu jedinci, ktorí dokážu podľahnúť. Na záver pripomeniem citát amerického prezidenta Abrahama Lincolna, ktorý slúži ako aktuálna pripomienkou: “Sila víťazí všade, ale jej víťazstvá žijú len krátko. Takmer každý dokáže čeliť nepriazni – ak chceš spoznať skutočný charakter človeka, daj mu moc.” Práve my sme tí, kto v demokracií moc odovzdávajú a presne na to veľmi nesprávne častokrát zabúdame.


[1] Morlino, Leonardo (2017). Political science : a global perspective. Berg-Schlosser, Dirk., Badie, Bertrand. London, England. str. 64–74.

[2] KUSÝ, M.: Stav ľudských a menšinových práv. In: SLOVENSKO: PROBLÉMY KONSOLIDÁCIE DEMOKRACIE. SPOR O „PRAVIDLÁ HRY“ POKRAČUJE (ed.Szomolányi, S.). Bratislava, Slovenské združenie pre politické vedy, Nadácia Friedricha Eberta, 1997 a, s. 207.

[3] HUNTINGTON, S.: TŘETÍ VLNA. DEMOKRATIZACE NA SKLONKU DVACÁTÉHO STOLETÍ. Brno, Centrum pro výskum demokracie a kultury, 2008, s. 343.

Je humanizmus žiadúci v 21.storočí?

Téma, na ktorú sa v rámci eseje a môjho písania zameriam, sa dotýka rozboru humanizmu z publikácie G.H. Wrighta, z ktorej možno priblížiť ďalšie pohľady a úvahy nad humanizmom, ktorý sa transformoval naprieč dejinami, pričom jeho premena pokračuje do súčasnosti. No môžeme sa pýtať, či táto premena bude žiadúca, resp. zaujímavá pre spoločnosť, či jednotlivcov,  alebo sa bude úspešne rozvíjať aj v budúcnosti na pozadí ľudského snaženia v protiklade k takej robotike. Podľa môjho názoru prejavuje k humanizmu mnoho ľudí apatiu, z dôvodu, že kultúrny a vedecký rozvoj bol neuveriteľne urýchlený, tým pádom ľudia stratili záujem o tieto idey. Dokonca sa stretávame s antinatalistickými, environmentálnymi alebo potratovými hnutiami, ktoré deformujú obraz človeka na úkor prírody a ideológie. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí si humanizmus spájajú s právnymi normami a negatívnymi vplyvmi, ktoré zlepšujú životné podmienky zločincov a paradoxne humanizujú ľudí, ktorí humanistický životný postoj odmietli. 

Napriek tomu, že si humanizmus niektorí spájajú s humanitnými vedami, predstavuje hlavne postoje k životným otázkam, než výskum. Podľa Wrighta je rovnaká chyba takto spájať filozofiu, ktorú neohraničuje človek ani príroda.[1]

Takto sa môžeme dostať k ďalšiemu problému. Je humanista iba človek, ktorý sa prikláňa k životným postojom, alebo vykonáva činnosť kultúrnu, či poznávaciu? Podľa Cicera išlo o „studia humanitatis“, intelektuálne činnosti, ktoré rozvíjali vlastnosti. Išlo o čítanie diel starých filozofov, dejepiscov, básnikov. 

V renesancii predstavoval humanizmus múdrosť antických spisovateľov. V nemeckej podobe 19.storočia to bolo práve znovuobjavenie tohto svetského kultúrneho dedičstva antiky a tiež aj historických filozofických disciplín. Môžeme si všimnúť, že humanizmus sa prejavoval na pomedzí kríz, resp. dejinných etáp, kedy spoločnosť hľadala odpovede na svoje otázky od svojich predkov s dôrazom na kontext vtedajšej doby. Už konkrétne, grécky humanizmus chápal človeka ako mikrokozmos, jeho zdravie a blaho v spoločnosti spočívalo na zákonoch prírody. Príroda  predstavovala ideál.[2] Človek sa neopieral už len o konvencie „nomoi“, ale o prírodu „physei“. Niektorí namiesto hľadania “lepšieho sveta” hľadali cestu mimo zla tohto sveta. U stoikov a epikurejcov to znamenalo spôsob života, ktorým akceptovali rozmary osudu, alebo nachádzali šťastie v  záľubách a priateľstve s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. 

V stredoveku a renesančnom humanizme sa zmenila trojčlenka človek-príroda-Boh. Človek stojí nad prírodou a pretvára ju, na čo dostáva mandát. Postupne prichádzajú technické predispozície, ktoré začínajú zvedavosťou alchymistov a pretekmi získať kameň mudrcov. Ten modernejší prístup už v neskorej renesancii predstavuje F. Bacon, ktorý hovorí o poznaní príčin. Ak ich budeme poznať, môžeme ich rovnako  usmerňovať, vyvolávať a potláčať. Na to aby sme získavali skúsenosti, musíme uskutočňovať pokusy. Tieto myšlienky vedeckého experimentovania ešte neboli známe antickým Grékom.[3] Aj napriek tomu, že existovali náboženské vplyvy, spoločnosť sa začínala výrazne sekularizovať a človek rozmýšľal veľmi materialisticky.  Tento nový človek sa však musel naučiť ako správne pracovať s prírodou a nezničiť jemnú rovnováhu. Človek technologickej éry hľadá samého seba a snaží sa objasniť čím je. 

Humanizmus osvietenstva uchopil spoločenské pomery skrz racionálnosť a takzvanú ríšu rozumu a humánnosti. V kontexte Veľkej francúzskej revolúcie a obdobia vlády M. Robespierra to vyznievalo cynicky, avšak aj oni mali vlastný pohľad na humanizmus v podobe nových občianskych práv pre ľudové vrstvy. Nemecký osvietenský humanizmus zas chápal proces formovania človeka na základe kultúrneho dedičstva, ako kultúrnej bytosti, čo nazývali „bildung“.[4] Tento dynamický štart po buržoáznej revolúcii pokračoval aj marxistickým humanizmom, ktorý kládol dôraz na sociálnu spravodlivosť, materiálny základ ako podmienku pre rozvoj človeka v spoločnosti. 

Na základe retrospektívneho pohľadu si myslím, že ďalší rozvoj humanizmu je nielen žiadúci, ale nevyhnutný, aj napriek tomu, že ľudia sa odkláňajú od predstav dobrého „človečenstva“ a predstavujú si nástup robotickej spoločnosti. Ľudia stále nedokázali vyhľadať poslednú odpoveď na ideálny stav človeka v spoločnosti a jej realizáciu. Tieto produkty sú len ďalším výtvorom človeka v priebehu času a nedokážu plnohodnotne nahradiť a pochopiť kontextovú podstatu ľudských dejín, či pocit individuálneho bytia naprieč niekoho jedinečným životom. Aj produkty týchto produktov, ako umelá inteligencia, sú len nepriame výtvory človeka, ktoré využívajú ďalší v neprospech vlastnej originality. Nemali by sme hovoriť o robotizácii ľudí, ale pasívnosti ľudí, od ktorých záleží systém rozmýšľania a odpovede na kontexty doby. Aj súčasné rozmýšľanie bude prekonané, napriek tomu či je optimistické, alebo pesimistické a bude pokračovať heglovskými tézami do poslednej syntézy. 


[1] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 9.

[2] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 14.

[3] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 17-18.

[4] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 22-23.

Medzi univerzálnou a subjektívnou predstavou slobody

Téma, na ktorú sa v rámci eseje a môjho písania zameriam, sa dotkne výkladu slobody, aj ako politickej hodnoty, z publikácie B. Williamsa. Samotný autor tvrdí, že cieľom nie je vytvoriť ucelenú definíciu, ale všeobecne sa zaoberať poňatím slobody. Môžem však doplniť definíciu cambridgeského slovníka, ktorý rámcuje slobodu ako „stav alebo právo bytia, v ktorom je dovolené robiť, hovoriť, myslieť si… čokoľvek čo chcete, bez toho aby ste boli kontrolovaný, či limitovaný“.[1] Toto rámcovanie sa približuje absolútnej slobode, pričom mnohí môžu oponovať, že toto predstavuje anarchiu, nie slobodu. Predsa len každá spoločnosť, aj tie demokratické, nedemokratické, či staré a nové civilizácie, boli limitované právnymi kódexami, ktoré vyslovene obmedzujú ľudí na určitých právach, čím regulujú správanie jednotlivcov a spoločnosti. Tieto spoločnosti mali zároveň rôzne predstavy slobody. Williams ďalej hovorí o špecifickej a obecnej hodnote slobody. Špecifickú možno použiť na praktické účely, ktoré predstavujú základ pre obecné chápanie. 

Mali by sme povedať, že sloboda sa v rámci filozofických sporov a diskusií rozoberá hlavne ako politická hodnota, keďže spory medzi aktérmi sú politické. V tomto prípade ide o politický kontext a sloboda sa javí ako subjektívna. Tento výklad slobody ako politickej hodnoty preto môžu ovplyvňovať 4 faktory. Politická filozofia, ktorá nie je aplikovateľná morálnou filozofiou ani odvetvím filozofie práva. Politický a morálny nesúhlas, pričom morálny nesúhlas predstavujú rôzne úvahy a dôvody, politický nesúhlas predstavuje aplikácia, či využitie/nevyužitie štátnej moci. Rôzne výklady politických hodnôt, slobody, rovnosti, spravodlivosti, pričom ich vzájomný vzťah nesmie byť založený na výkladoch ústavy, keďže rozdeľujeme aktuálne a ideálne výklady ústav. Posledný faktor je politický vzťah priateľov a nepriateľov, resp. odporcov, kde politická odlišnosť vychádza zo vzťahu politickej opozície, nie z intelektuálnych a výkladových nezhôd.[2] 

Aby sme pojali slobodu ako politickú hodnotu správne, mali by sme brať do úvahy aj nezhody okolo tejto hodnoty zo strany politickej opozície. Mohli by sme sa sťažovať, že opozícia nad nami vynáša mylné súdy, avšak to by sme nemali pokladať za chybné myslenie, keďže ovplyvňuje naše nazeranie na odporcov. Podľa môjho názoru autor zdôrazňuje názorovú flexibilitu spojenú s politikou, ktorej by sme sa nemali vzdať neuváženými krokmi. 

Iný autor, J. S. Mill, súhlasí s Lockeom, ktorý tvrdí, že „sloboda spočíva v moci konať, či nekonať, z vlastnej vôle konať, či sa konania zdržať.“ To má jednu nevýhodu a to, že slobodu a voľnosť nazývame inými menami. Preto nám uniká dôvod, prečo by sme sa vôbec zaoberali týmito výrazmi. Tento dôvod sa ukáže akonáhle pridáme podmienku, napr. pridaním prekážky, ktorá nám zabraňuje urobiť niečo, čo by sme urobiť chceli. V tomto zmysle povedané, sme neslobodní v prípade, že naša neschopnosť niečo robiť bola dôsledkom nátlaku. I. Berlin hovoril o negatívnej slobode, Williams hovorí o primitívnej slobode v prípade, že nám druhí nebránia nátlakom v tom, čo chceme robiť.[3]  Nátlak môže predstavovať násilné bránenie, hrozby silou, súperenie v hre s nulovým súčtom, kde jeden zabraňuje druhému dosiahnutie cieľa, ďalej vedľajšie dôsledky cudzích činov a štrukturálne znevýhodnenie. Taktiež je potrebné doplniť podklady a politický rámec, ktorý rozoberá neschopnosť osoby niečo robiť s prekážkami, alebo, že zabudla urobiť to čo mala. 

Podľa môjho názoru, pri prekážkach môžeme hovoriť ako univerzálnych problémoch, ktoré presahujú slobodu ako politickú hodnotu, aj keď sa jej dotýkajú. Činy cudzích ľudí alebo štrukturálne znevýhodnenie obmedzovalo a obmedzuje slobodu ľudí v komunitách, ktoré sa neriadia subjektívnymi politickými, ideologickými, ale primordiálnymi hodnotami samoregulácie. V prípade, že hovoríme o primitívnej slobode ako pomernom pojme, riešime pomer medzi tým, čo ľudia chcú, a či im v tom iní bránia. V inom slova zmysle každý otrok bol slobodný, kým nemal novú túžbu. Reformátor, ktorý otrokovi predstaví novú túžbu mu paradoxne zoberie starú predstavu slobody, otrok si uvedomí, že je otrokom. Toto Williams taktiež odmieta, lebo podľa neho smerujú takéto nedostatočné argumenty k Berlinovej pozitívnej slobode, kde obmedzenie túžob a prianí je v záujme ľudí, keďže sa mali lepšie bez nich. Ďalším problémom je fakt, že niektorí nemajú túžby ako ostatní, ktoré by sa u nich očakávali. To môže v krajnosti vyústiť až do paradoxu, o ktorom hovoril Rousseau: 

„Ľudí možno prinútiť, aby boli slobodní.“[4]

Som presvedčený, že slobodu najviac vystihuje heslo liberálnych občanov, a to,  moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého. Každý má rovnaké práva podľa spoločenskej zmluvy, na ktorej sme sa spoločne dohodli a dohadujeme. Vidíme však, že ideologické, štrukturálne, či právne prostriedky nedokážu odstrániť negatívne zásahy do životov jednotlivcov. Právne normy naprieč civilizáciami dokazujú nedostatky ľudí, ktoré by v ideálnej spoločnosti neboli potrebné. Aby sme dosiahli spravodlivosť a slobodu, musíme odstrániť primordiálne nedostatky ľudí, ktoré nedokáže odstraňovať oveľa univerzálnejšia právna regulácia, nieto subjektívne ideológie a systémové štruktúry. 



[2] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011. s. 129-131.

[3] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011. s. 132-133.

[4] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011.  s. 135.

Pozorujeme v súčasnosti umenie vojny alebo umenie deštrukcie? – súčasný vývoj geopolitky v kontexte vplyvu ideológie

Súčasnosť plná konfliktov 

Vývojové trendy, ktoré môžeme pozorovať posledné roky hovoria jasnou rečou. Jednoznačne smerujeme do podstatne nebezpečnejšieho sveta. Jeho súčasťou bude čoraz väčšie celospoločenské napätie. Naša dedukcia nepochádza iba zo štatistických indikátorov. Naopak, ak do kontextu uvedieme dnes už nevyhnutné dôsledky klimatických zmien, tak nás v blízkej budúcnosti pravdepodobne čaká aj neustále zvyšujúci sa počet vojen, týkajúcich sa zdrojov, medzi ktoré patrí napríklad voda. Nesmieme opomenúť ani zvyšujúci sa počet vnútroštátnych konfliktov, spôsobených masovou migráciou klimatických utečencov. Opísané problémy budúcnosti však môžeme badať už dnes. Ako môžeme vidieť z grafu nižšie, uplynulý rok 2022 v sebe zahŕňal najväčší počet úmrtí v dôsledku vojenských konfliktov za posledných 30 rokov. Výnimkou bol rok 1994, kedy došlo ku genocíde v Rwande, ktorej následkom bolo zabitie najmenej 800 000 členov miestneho etnika Tutsiov.[1] Udalosti Rwandskej genocídy naznačujú prítomnosť istej miery vzájomnej nevraživosti v ľudskej spoločnosti počas jej vývoja. Znepokojujúcimi sú však najmä indikátory zvyšujúceho sa počtu obetí v rámci medzištátnych konfliktov alebo na miestach, kde sme doteraz takéto množstvo úmrtí v rámci ozbrojených konfliktov nezaznamenali (napríklad Európa), a to aj napriek tomu, že tam isté konflikty prebehli (vojny na Balkáne). 

Graf ourworldindata zobrazujúci počet obetí vojenských konfliktov (farebné rozlíšenie podľa kontinentov) v jednotlivých rokoch  


Primárnou otázkou je teda to, či sa nevyhnutne rútime ku deštruktívnejšej budúcnosti alebo máme ešte šancu zvrátiť súčasný trend? Ako k danej situácii pristupujú aktéri medzinárodných vzťahov? A čo má so súčasným nastavením spoločné ideológia? Všetky tieto otázky budú obsahom ďalšej časti nášho článku. Začnime postupne. 

Deštruktívna podstata konfliktov

V poslednom období sa internetové články alebo televízne reportáže čoraz viac venujú bezpečnostným otázkam. Tento apel na pozornosť divákov prostredníctvom noviniek ohľadom vojenských konfliktov a noviniek s nimi spojených môžeme badať od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022. Zintenzívnenie dôležitosti otázok týkajúcich sa vojenských konfliktov priniesla súčasná situácia v pásme Gazy. Odhliadnuc od toho, aký nerovný podiel pozornosti širokej verejnosti môžeme badať pri nazeraní na oba konflikty, čo tiež naznačuje istú formu pokrytectva, sa novinky z prostredia kde prebiehajú vojenské operácie bojujúcich strán týkajú prevažne jedného základného faktu. Tým je neustále sa zväčšujúca deštruktívna povaha oboch konfliktov. Dôkazom sú napríklad zábery z mesta Soledar, o ktoré bojovali Rusi s Ukrajincami na začiatku tohto roka. Satelitné fotografie ukazujú mesto Soledar v auguste 2022, kedy sa ho vojenský konflikt ešte priamo nedotkol. Snímok z desiateho januára ukazuje už len totálne ruiny, s pár ledva stojacimi budovami a kompletne zničenou okolitou krajinou.[3] Ak sa na chvíľu vrátime ku grafu v predošlej časti nášho textu môžeme z neho okrem spomínanému vyššiemu počtu obetí vojenských konfliktov v roku 2022 taktiež vyčítať, že len samotný vojenský konflikt na Ukrajine stál život porovnateľné množstvo ľudí ako všetky konflikty dohromady v uplynulých rokoch (znova s výnimkou roku 1994, kedy prebehla Rwandská genocída). Pokiaľ sa pozrieme na konflikt medzi islamským militantným hnutím Hamas a štátom Izrael, môžeme pozorovať rovnaký princíp bojov vyusťujúci v obrovské straty, najmä medzi civilným obyvateľstvom.[4] Tento konflikt je však ideálnym príkladom na presun k našej poslednej časti, ktorá poukáže na ideologizáciu nazerania v rámci globálnych problémov, medzi ktoré jednoznačne patria aj vojenské konflikty zahŕňajúce potencionálne angažovanie sa zo strany globálnych aktérov. Problém elementárneho uvedenia konfliktu do kontextu a opomínanie historických faktov ako exodus z roku 1948,[5] sú len čiastkovými problémami neschopnosti alebo neochoty vytvárať širší kontext v rámci konceptualizácie jednotlivých problémov, ako napríklad vojenských konfliktov. Táto neschopnosť alebo neochota však nie sú náhodnými javmi.

Vplyv ideológie 

Počas uplynulého mesiaca sa k nám kontinuálne hrnú správy o porušovaní vojenských regúl v zmysle útokov na civilné objekty či obyvateľstvo. V prípade Gazy sme nedávno počuli o útoku na nemocnicu na palestínskom území, pri ktorom zahynulo najmenej 300 ľudí.[6] V súčasnosti takisto prebieha boj o ukrajinskú obec Avdijivka, ktorý sa v poslednom období výrazne zintenzívnil, čoho následkom sú zničené rezidenčné budovy, v ktorých už našťastie veľký počet obyvateľov nebýva, nakoľko boj o túto obec trvá od začiatku vojny vo februári 2022.[7] Samozrejme, istá miera pohoršenia vo verejnom diskurze prebehne. Ale to je asi tak všetko. Ku výraznejším krokom k zastaveniu podobných vojenských excesov nedochádza ani na medzinárodnom fóre a rovnako tak ani medzi bojujúcimi stranami. A pohoršenie laickej verejnosti rýchlo opadne. Tým pádom dochádza k istej normalizácii týchto aktov. Podobný trend však môžeme pozorovať aj v iných oblastiach. Jedná sa napríklad o klimatické zmeny v Grónsku, ktoré sa prejavujú s ohľadom na tamojšie doterajšie podnebie oveľa výraznejšie ako v iných častiach zemegule. Napriek tomu dochádza k legitimizácii týchto zmien a to prostredníctvom vyzdvihovania ekonomických výhod, ktoré klimatická zmena Grónsku poskytuje[8] alebo možností pestovania rôznych druhov zelenín alebo byliniek, takisto vďaka prebiehajúcim klimatickým zmenám.[9] Normalizácia problémov obrovských rozmerov, akými klimatická zmena či čoraz deštruktívnejšia povaha vojenských konfliktov však istým skupinám vyhovuje. Či už sa jedná o ropný priemysel v kontexte klimatických zmien alebo o zbrojársky priemysel produkujúci rok čo rok modernejšie a deštruktívnejšie zbrane a iné vojenské príslušenstvo, alebo ide o rôzne partikulárne záujmy jednotlivých záujmových skupín. Cieľom ideologických naratívov je pokračovanie súčasných aktivít a to za podpory verejnej mienky, ktorá už vôbec nemusí vychádzať z logického uvažovania, ale jedná sa čisto o emocionálnu voľbu podpory daného ideologického naratívu, ktorý je jednotlivcovi pri utváraní názoru najbližší. Tento názor mal už jednotlivec vštiepený ďaleko predtým, ako informáciu týkajúcu sa istého problému prijal. Takto totiž funguje efektívna ideológia, ktorej cieľom bohužiaľ nie je utváranie ideálov jednotlivých členov spoločnosti ale len podpora mocenských cieľov. Čo nám z tohto všetkého vyplýva na záver? Sun-c’ v Umení vojny uviedol, že zdĺhavé ťaženie bude na konci nad sily štátu.[10] Naproti tomu sa ozývajú z tábora spojencov Ukrajiny opačné tvrdenia. Michael Žantovský, ktorý je poradcom českého prezidenta Petra Pavla pre zahraničnú politiku a zároveň diplomatom uviedol, že vojnu s Putinom prehrávame, pretože sme podcenili jeho mocného spojenca. Tým je čas.[11] Napriek tomu, že od stredovekej doby charakterizovanej rytierskou hrdosťou ubehla dlhá doba, možno by sme si mali niečo z nej zobrať. Pretože vo vojne nie je víťazom nikto. A pri jej súčasnej deštruktívnej povahe pribúda stále viac porazených.


[1] REID, K.: Rwandan genocide: Facts, FAQs, and how to help. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[2] ROSER, M ; HASELL, J. ; HERRE, B. ; MACDONALD, B.: War and Peace. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[3] Wall Street Journal: Satellite Images Show Destruction Near Ukraine’s Soledar as Russia Claims Advances. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[4] AJLabs: Israel-Gaza war in maps and charts: Live Tracker. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[5] GLAZER, S.: The Palestinian Exodus in 1948. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[6] AL-MUGHRABI, N.: In deadly day for Gaza, hospital strike kills hundreds. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[7] EBEL, F. ; KOROLCHUK, S.: Russia and Ukraine intensify fight over Avdiivka, another ruined city. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[8] ROSSI, M.: Greenland isn’t in a rush to fight climate change because it’s good for the country’s economy. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[9] SALVO, D.: Greenland reaps benefits of global warming. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>.

[10] SUN-C²: Umenie vojny. Praha: Plus, 2017, s.14.

[11] ŽANTOVSKÝ, M.: Vojnu s Putinom prehrávame. Podcenili sme jeho mocného spojenca – čas. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <>

Predchádzanie genocídam

Pojem genocída sa zaradil do nášho slovníka v 20. storočí a jeho význam nás sprevádza až do teraz. Pôvod pojmu vytvoril poľský právnik židovského pôvodu Raphael Lemkin, ktorý sa celý svoj život zaoberal problémami medzinárodného práva. Za svoju úlohu si dal špecificky definovať genocídu ako samostatný zločin. Základom slova genocída je grécke slovo genos (v preklade kmeň, rasa) a prípona –cide, odvodená z latinského slova caedere čo znamená zabíjať.[1] Pojem genocída nesie teda podľa Raphaela Lemkina význam zabíjania na základe rasovej príslušnosti.

Aj pomocou Raphaela Lemkina genocída dostala aj právne ukotvenie v medzinárodnom práve. Prvý krok urobila Organizácia spojených národov (OSN), keď v decembri 1946 prijala Rezolúciu 96 (I), kde je právne prvýkrát použitý pojem genocída. Definícia genocídy v tomto dokumente opisuje pojem ako popretie práva na život celých skupín.[2] O dva roky neskôr, 9. decembra 1948 je OSN prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocída. Valné zhromaždenie OSN prijalo týmto dohovorom širšiu definíciu genocídy. Pojem už sa definuje ako presne stanovené činy s úmyslom zničiť skupinu na základe národa, etnicity, rasy alebo náboženstva, pričom môže ísť o celkové, alebo čiastočné úmyselné zničenie. Medzi stanovené činy sú zaradené akcie ako zabitie členov skupiny, vážna telesná a duchovná ujma členom skupiny, úmyselné zavedenie takých životných podmienok, ktorých zámerom je deštrukcia skupiny, opatrenia s cieľom zabrániť natalite skupiny a násilné premiestňovanie detí. Slovensko prijalo toto znenie 20. decembra 1950 do Trestného zákona.[3]

Definícia nás privádza k otázke, kto a prečo by sa rozhodol zabíjať na základe rasy. Zárodok netreba hľadať v nenávisti, ale v príliš veľkom egu. Je dôležité poznamenať, že genocída nevzniká spontánne, ale ako plánovaný, systematický jav. Politiku genocídy tvorí rovnica, ešte pred samotnou akciou musí vzniknúť silný nacionalistický záujem medzi občanmi v štáte. Potom stačí túto myšlienku superiority národa spojiť s vojenskou prehrou, alebo ekonomickou krízou. Do rovnice sa nám pridá menšina ľudí, ktorá sa ocitla v „zlom“ štáte a konflikt s genocídou je na svete. Pre charizmatického vodcu nie je nič jednoduchšie ako

zvaliť vinu za každý ekonomický, politický či sociálny problém v štáte na niekoho iného. Etnické, náboženské a iné menšiny v štáte sú na túto situáciu priam stvorené. Ľudia od nepamäti odsudzujú to, čo im je cudzie resp. iné ako oni, a ak sa tomu „cudziemu“ darí v štáte viac ako tým čo predstavujú väčšinu, krivé pohľady na ulici sa vedia ľahko premostiť do úplnej nenávisti. Iskrička pre takúto situáciu vzplanie spolu s politickou kampaňou, ktorú môže začať budúci vodca. Akonáhle občan vidí, že jeho nenávisť plynúca zo závisti nie je ojedinelá, psychologicky pociťuje svoju dôležitosť a socializáciu v spoločnosti. Takýmto taktickým činom sa veľmi ľahko môžu isté menšiny stať objektom genocídy. Veď predsa ako jednoduchšie zjednotiť krajinu než proti nepriateľovi, o to viac, ak Váš nepriateľ býva vedľa Vás a má niečo, po čom Vy túžite..

Na otázku, aká bola najväčšia svetová genocída by pravdepodobne väčšina ľudí odpovedala jednoducho: Holokaust. Holokaust je jednoznačne najviac dokumentovaná genocída, ale ani zďaleka nie je najväčšia.[4] Prečo teda ľudia všeobecne nemajú prehľad o ostatných genocídach je výsledkom viacerých faktorov. Pri holokauste išlo o genocídu viacerých skupín ľudí, čo pochopiteľne zasiahlo mnoho krajín (nie len jednu až dve ako to pri genocídach býva). Nielen Židia, ale aj Rómovia, Slovania, homosexuáli, fyzicky postihnutí ľudia a vybrané náboženské skupiny sa stali obeťami holokaustu a život viac ako 6 miliónov ľudí z týchto skupín vyhasol v koncentračných táboroch. Tým pádom, sa holokaust podpísal na obyvateľstve 35 európskych krajín a stal sa ich neoddeliteľnou historickou tragédiou. Väčšina vzdelávania o genocídach v európskych krajinách sa pohybuje len vo sfére holokaustu, najmä kvôli historicko-geografickej blízkosti. Fakt historicko-geografickej blízkosti by však nemal ovplyvniť nedostatok vzdelania o iných genocídach, ktoré číslami bezkonkurenčne prevyšujú holokaust. Platí ale pravidlo, radšej menej ako nič. Je lepšie, že ľudia majú vedomosť aj keď iba o jednej genocíde, ako o žiadnej. Ideálne sa toto pravidlo postupom času vymení za hlášku radšej neskoro ako nikdy a znalosť genocíd sa medzi obyvateľmi Európy rozšíri aj o tie, ktoré sú geograficky vzdialenejšie.[5]

Doposiaľ najväčšou genocídou s odhadovaným počtom obetí okolo 40 miliónov až 70 miliónov ľudí je režim a kampane zakladateľa Čínskej ľudovej republiky a predsedu Čínskej komunistickej strany Maoa Zedonga. Počas jeho vlády v rokoch 1949 až 1976 vyhladil v Číne viac ľudí ako je súčasná populácia Veľkej Británie.[6] Práve on stál za kampaňami ako Veľký skok vpred (čin. 大跃进) a Veľká proletárska kultúrna revolúcia (čin. 文化大革命). Veľký skok

v pred bola národná, vládou organizovaná kampaň, ktorá trvala medzi rokmi 1958 až 1961. Cieľom bola rýchla modernizácia a maximalizácia pracovnej sily v potravinárskom a poľnohospodárskom priemysle na vidieku. V skutočnosti však 98% farmárov štát okradol o svoje polia a prinútil ich pracovať pre štátne farmárske organizácie. Zlá úroda a silný export potravín do zahraničia (aj do veľkých čínskych miest) priniesol hladomor na ktorý iba počas tejto kampane uhynulo 20 až 45 miliónov obyvateľov. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, aj táto kampaň je považovaná za genocídu, pretože vláda zakázala obyvateľom vidieka opustiť svoje obydlie a hľadať potravu inde, čo vyvrcholilo v úmyselnom znížení populácie v nerozvinutých častiach Čínskej ľudovej republiky. V druhej kampani vláda popravila a stíhala každého, kto mohol inklinovať k iným hodnotám ako Čínska komunistická strana, osoba bola považovaná za hrozbu pre národ a preventívne popravená. Vnútorná politika Číny je dodnes veľmi uzavretá a veľmi pro-genocídna.[7] Je ťažké pri tomto štáte použiť akékoľvek ochranné páky, lebo vláda si dáva veľký pozor komu a čo ukáže. Zároveň nie je možné úplne odstrihnúť takého veľkého geopolitického hráča ako Čína, kvôli predchádzaniu globálnym konfliktom. Na druhej strane, je veľa situácií, kde sa musí svet naučiť postaviť sa proti porušovaniu ľudských práv. Konkrétne nedať niekomu možnosť usporiadať olympijské hry, ak časť obyvateľstva násilne trpí v pracovných táboroch.

Ako pri každom probléme, tak aj tu platí, že dôležitá je prevencia a odstránenie problému na jeho úplne začiatočnej fáze. Je potrebné pri prvej pochybnosti, alebo pri prejavení akéhokoľvek faktoru naznačujúceho, či prechádzajúceho genocíde nastaviť dostatočne preventívne opatrenia, ktoré sa môžu ad hoc líšiť. Takéto faktory sú nám empiricky z histórie známe, ide najmä o nestabilitu politického režimu v krajine, náhla zmena politického režimu, revolúcie, vybrané psychologické javy, ekonomická kríza, uvalenie sankcií a vzrast náboženského fundamentalizmu.[8] Taktiež pomerne rýchle a tiché povstanie charizmatického vodcu, ktorý dáva výrazný dôraz na nacionalizmus, ako to bolo v Nemecku v medzivojnovom období, môže byť ako ticho pred búrkou. Jediné, čo môžeme urobiť je rýchla reakcia, evaluácia faktorov značiacich genocídu a dôsledné odsúdenie aktov.

Predísť genocídam dokážeme len ako ľudstvo spoločne. Šťastní ľudia sa do genocíd nepúšťajú a nikto spokojní so svojím životom a štátom nebude vyvolávať nepokoj. Zároveň je veľmi ťažké niekomu vysvetliť, že za ich nešťastím nestojí vybraná skupina ľudí, a ich charizmatický vodca pre svojich občanov nechce vždy to najlepšie. Je potrebné aby sa svet postavil v ekonomickej, politickej či inej kríze na stranu tých najslabších a najviac

zasiahnutých. Akonáhle si ľudia uvedomia, že v tom nie sú sami, predíde sa počiatočnému hnevu, ktorý im niekto z hora natlačí cez propagandu do hlavy. Kto vie ako by to bolo, keby Nemecko po prvej svetovej vojne neostalo samé a zlomené, ale iné štáty by jeho občanom podali pomocnú ruku a pomohli im dostať sa na správnu cestu mieru a vzájomnej spolupráce.


BORŠA, P. Pamäť a genocída. Praha: Argo, 2011. ISBN 978-80-25703-68-7.

LUKÁČ, J. Pojem genocídy v medzinárodnom práve. Praha: Univerzita Karlova v Prahe, Právnická fakulta [online]. [cit. 31-05-23]. Dostupné z:

RILEY, E. N. Population in China. Cambridge: Polity Press, 2017. ISBN 978-0-7456-8863-3.

SLAWSON, L. The Top 10 Worst Genocides in History. In: [online]. 05.01.2023 [cit.31.05.2023]. Dostupné z:

ŠVIHRANOVÁ, J. Fenomén zla. Ako vznikol pojem genocída? In: História 2017 [online]. Bratislava: SAV, 2017, s. 35-39 [cit. 31-05-23]. Dostupné z:

Význam diskusie v kontexte slobody myslenia

Boj, ktorý zvádza autorita a sloboda nachádzame naprieč celými dejinami. Na jednej strane, v priebehu vývoja sociálno-politického myslenia, sa objavujú teórie v prospech slobodného vyjadrovania názorov, na strane druhej sa prelínajú s postulátmi nevyhnutnej regulácie mienkotvorných ideí pre všeobecné blaho spoločnosti. Súčasnosť nám ukazuje, že tak ako je nevyhnutné zabezpečiť ľuďom priestor pre možnosť vyslovenia svojho presvedčenia bez strachu pred trestom, či iným spôsobom útlaku, je bezbrehá tolerancia aj intolerantných myšlienok nebezpečná. Hľadanie balansu medzi extrémami zostáva nekončiacim úsilím každej doby.

V dnešných časoch sú hlavným sprostredkovateľom informácií médiá, ku ktorým má prístup väčšia časť svetovej populácie. S tým sa spája aj fenomén preinformovanosti, t. j. ľudia sú zaplavení množstvom správ a je problém rozoznať, na čo sa zamerať. Pričom  tí, ktorí dokážu rozlíšiť podstatné od nepodstatného, získavajú moc.[1] V masmediálnej komunikácii sú taktiež využívané viaceré techniky a psychologické stratégie, ktorými si dokáže jednotlivec či skupina získať prevahu v ovplyvňovaní druhých. Týmito prostriedkami sú napríklad čas vysielania, prispôsobená agenda setting, zdanlivá objektivita, stereotypy, atď.[2] Z rôznych strán na ľudí číhajú špecificky štruktúrované a cielené myšlienky postavené na „veľkých“ frázach, ktoré sú však vnútorne prázdne, no vzbudzujú ilúzie ľahkého riešenia existujúcich problémov (napr. nesplniteľné politické sľuby).

Slová majú obrovskú moc, ktorá súvisí s podvedomým vyvolávaním obrazov nezávislých na ich reálnom význame. Pôsobivosť a veľkoleposť niektorých pojmov (napr. demokracia, rovnosť) znie v našich mysliach zvučne a lákavo, avšak ich obsah môže byť v rôznych situáciách a kontextoch nejasný.[3] Zjednodušovanie, časté opakovanie tvrdení, apel na city, hyperbolizácia či spochybňovanie niektorých (historických) udalostí sú pomerne frekventovane využívané metódy pri ovplyvňovaní okolia. Môže sa dokonca javiť, že „zámerom je ovládnutím jazyka ovládnuť myslenie ľudí na spôsob Orwellovho newspeaku.“[4]

Na to, aby človek odhalil, že prezentovaná idea (či už politikmi, médiami…), aj keď pôsobiaca vierohodne, sa v skutočnosti môže skrývať len za oparom floskúl a významovo prázdnych slov, je nutné mať isté poznanie. Vedomostiam však častokrát chýba nejaká syntetizujúca sila – nadobúdame poznatky síce rýchlo,  ale rovnako rýchlo je možné ich aj zabudnúť.[5] Je nutné si zároveň uvedomiť, že informácie samy o sebe ešte nie sú vedením – každý sa musí naučiť ako a kde ich relevantne použiť.[6] Človek by sa mal usilovať o vlastné zdokonaľovanie sa a čo môže byť lepšou zárukou pred hrozbou nezmyselných a nepodložených názorov, než ich overovanie?

Skepsa, nie ako nedôvera voči všetkému povedanému, počutému či videnému, ale ako žiadúce spochybňovanie, vďaka ktorému môže človek diskutovať sám so sebou by mala byť využívaným nástrojom v komunikácii. Aby teda jednotlivec, a s ním aj spoločnosť, mohol nastúpiť na cestu pravdy prostredníctvom diskusie, musí si najprv uvedomiť, že absolútna istota správnosti názoru neexistuje. Otec projektu otvorenej spoločnosti, Karl Raimund Popper, tvrdí, že „niet neomylného kritéria pravdy: nikdy, alebo takmer nikdy si nemôžeme byť celkom istí, či sme sa nezmýlili.“[7] Človek nikdy nevie, či len zaslepene nekráča za svojou subjektívne vytvorenou domnienkou, ktorej pravdivostná hodnota je neznáma.

Podľa tohto popredného filozofa, pravda nie je jednoznačne uchopiteľná, preto pri jej hľadaní musíme uplatňovať buď našu fantáziu, alebo skrze pokus-omyl a postupné odhaľovanie našich predsudkov, rozoberať vytýčenú oblasť skúmania.[8] Kritické sebaskúmanie je najlepšou spätnou väzbou, ktorú človek môže získať a zároveň sa učí „zostať pri zemi“ bez snahy arogovať si neomylnosť svojich názorov.

John Stuart Mill, politický teoretik, taktiež zastáva názor, že každý človek je omylný a absolútna istota neexistuje. Ak by sme si osobovali moc rozhodovať o správnosti istého tvrdenia a navykli si veriť v kategorickú správnosť našich vlastných názorov, umlčali by sme tým diskusiu a privlastnili si neomylnosť. Rovnako, ak sa pozrieme na historické obdobia v retrospektíve, prídeme na to, že názory dnes všeobecne uznávané, by v minulosti boli považované za herézy. „Nikdy si nemôžeme byť istí, že mienka, ktorú sa snažíme potlačiť, je falošná.“[9]

Mill aj Popper si však uvedomujú isté hranice slobody, ak ide o zásah do práv druhého. Žiadna tolerancia nesmie byť neobmedzená, inak by poľahky mohla viesť k sebadeštrukcii spoločenstva. Avšak skôr než tolerancia, je to naša spoločenská neznášanlivosť, ktorá sa objavuje paradoxne aj v demokracii. Už síce človeka nepripravuje o život, nesnaží sa (viac-menej) skrze cenzúru potlačiť všetky protichodné názory, ale tým, že podnecuje ľudí, aby skrývali svoje názory alebo sa vzdávali úsilia o ich šírenie, uháša ducha pokroku.

Každé riešenie istého problému so sebou vždy prináša nové nevyriešené otázky, pretože čím viac sa dozvedáme, čím väčšiu hĺbku dosahuje naše poznanie, tým si jasnejšie uvedomujeme našu vlastnú nevedomosť. Avšak napriek bezhraničnej nevedomosti, sa vždy oplatí poznávať a diskutovať o výsledkoch nášho bádania. Bez diskusie neexistuje priblíženie sa objektívnej pravde, a bez hľadania niet poznania, ktoré sa významne spolupodieľa na rozvoji jednotlivca i celej spoločnosti. Skrze načúvanie protiargumentom, sebakritiku a reflexiu zo strany druhých, si človek osvetľuje vlastné stanovisko. Ľudské myslenie by sa nepohlo, ak by sa vyhýbalo náročným otázkam a bálo sa čeliť múrom konformity.


[1] NYE, J. S., Jr.: Soft Power: The Means To Success In World Politics. New York: PublicAffairs, 2004, s. 105 – 106.

[2] ČULENOVÁ, E.: Verbálna manipulácia. Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 40.

[3] LE BON, G.: Psychologie davu. Praha: Portál, 2016, s. 65 – 66.

[4] BRESTOVANSKÝ, M.: Úvod do mediálnej výchovy. Trnava: PF TU, 2010, s. 65.

[5] LIESSMANN, K. P.: Teorie nevzdělanosti: omyly společnosti vědění. Praha: Academia, 2008, s. 9 – 10.

[6] ŠEDÝ, J.: Kritické myšlení. Praha: Galén, 2021, s. 23.

[7] POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta. Bratislava: Archa, 1995, s. 180.

[8] POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta, Bratislava: Archa, 1995, s. 144.

[9] MILL, J. S.: O slobode. Bratislava: Iris, 1995, s. 22.

Budovanie klimaticky spravodlivej spoločnosti

Korene klimatickej zmeny zapríčinenej ľudskou činnosťou najmä v súvislosti s ekonomickými aktivitami, siahajú do obdobia priemyselnej revolúcie. Významnú závislosť ľudí na vyčerpateľných prírodných zdrojoch sa nám dodnes nepodarilo prekonať, čo okrem iných negatívnych dopadov na kvalitu zdravia ľudí a prírody, spôsobuje aj neschopnosť samoregenerácie prírody. Prejavy zmien, ktoré vznikajú ako dôsledok nadmernej produkcie skleníkových plynov, sú sprevádzané aj narušením prirodzených biotopov, extrémnymi výkyvmi počasia, degradáciou pôdy, masívnym odlesňovaním, znečisťovaním a nadmernou produkciou emisií skleníkových plynov, dnes dokážeme v rozdielnych intenzitách pozorovať na celom svete, čo nám prezrádza nevyvrátiteľnú komplexnosť tohto javu. Javy, akým je aj klimatická migrácia dokazujú, že táto kríza stiera hranice a aj keď sa najrýchlejšie a najdrastickejšie prejavuje a eskaluje práve v oblasti globálneho juhu, viacúrovňové negatívne dopady čoskoro pocíti zvyšok sveta.[1]

 Otázka toho, či je možné odvrátiť klimatickú krízu, je dnes pasé. Podstatná je otázka potreby radikálnych a systémových zmien, adaptácie a ambicióznej politickej vízie. To, ako by mali vyzerať potrebné systémové zmeny, dokážeme odvodiť z identifikácie príčin, ktoré nás priviedli do súčasného, nezvrátiteľného stavu. Dejiny ľudstva sú zároveň dejinami neutíchajúcej snahy o jeho prežitie. Neistota v náročných prírodných podmienkach prinútila ľudí nachádzať nové spôsoby využívania prírodných zdrojov v ich prospech. Ustavičné snahy o vymedzenie výsostného postavenia človeka v prírode sa nám však nakoniec stanú osudnými. Ľudstvo si technologickým pokrokom prírodu úplne podmanilo, čo spôsobilo dnešný stav, v ktorom sa osud planéty ocitol v rukách toho, ktorý ju zničil. Prijatie zodpovednosti by preto malo byť nevyhnutným krokom, potrebným k riešeniu krízovej situácie. Kto by však mal prijať túto zodpovednosť? Môžeme jednoznačne odpovedať, že túto zodpovednosť musia prijať tí, ktorí disponujú patričnou mocou zmeniť súčasný systém, v ktorom maximalizácia zisku pár jednotlivcov predbieha záujmy planéty. Je však jedno percento elít ochotných prijať svoju mieru zodpovednosti, ak dokážeme nevyvrátiteľnú spojitosť medzi generovaním profitu a klimatickou nespravodlivosťou?[2]

Systém, v ktorom je celé hospodárstvo závislé od prístupu k nerastným surovinám a nadprodukcie, nedržíme pri živote všetci rovnako, ako by nás mohli presvedčiť mnohé greenwashingové kampane. Ak je naším cieľom dosiahnutie systémových zmien, rovnako ako prijatie zodpovednosti za súčasný stav, nie je možné opomenúť dôležitý krok v tejto transformácii, ktorým je odstraňovanie nerovností. Nerovnosť v prístupe ku zdrojom je kľúčová pre udržanie aktuálneho deštruktívneho systému, no prítomná je aj pri znášaní negatívnych environmentálnych dopadov. Máme tým na mysli to, že práve nerovnosť v prístupe ku zdrojom a prostriedkom spôsobila, že sa štátom globálnemu severu darí udržať si nadštandardné pohodlie a životný štýl, pričom štáty globálneho juhu zápasia s chudobou a nestabilitou. Spôsob života globálneho severu nemá za cenu „iba“ porušovanie ľudských práv a drancovanie prírody v prospech dynamických ekonomických aktivít a maximalizácie profitu jedného percenta elít, ale prejavuje sa aj tým, že produkcia skleníkových plynov je  tu mnohonásobne vyššia v porovnaní s chudobnými regiónmi. Prehlbujúca sa ekonomická nerovnosť sa prejaví aj pri pociťovaní dôsledkov klimatickej krízy. Vyčerpávaním zdrojov a degradáciou pôdy sa dostávame k zdražovaniu produktov, energií, liekov a potravín, čo spôsobí neschopnosť zadovážiť si základné potreby a vyženie milióny ľudí na hranicu chudoby. Odstránenie nerovností je teda esenciálnou zložkou klimaticky spravodlivej transformácie systému.[3]

Ako sme si už naznačili, problémy a riešenia v oblasti ekológie, životného prostredia a prírody ako takej, sú neodmysliteľne spojené s politikou a mocou. Komplexné uchopenie politickej ekológie nachádzame u André Gorza. Významný sociálny filozof 70-tych rokov 20. storočia André Gorz je označovaný za zakladateľa politickej ekológie. Základnou premisou politickej ekológie je skutočnosť, že nadvláda človeka nad prírodou je nevyhnutne spojená s nadvládou človeka nad iným človekom.[4] Nespravodlivé prerozdeľovanie prírodných zdrojov stojí za ochudobňovaním na jednej strane, a kumuláciou zdrojov a výrobných prostriedkov na strane druhej. Práve tento mocenský aspekt je v teórii politickej ekológie veľkým prínosom, keďže prináša možnosť chápania ekológie nielen vedeckým a dátovým prístupom, ale aj ako dôležitého mocenského a politického boja. Systém, v ktorom tento boj prebieha, je plný protirečení. V konzumnom svete nekonečných možností sa nakoniec stávame neslobodnými. Túto neslobodu spôsobuje naša jednostranná závislosť od toho, čo niekto iný zvolil a predurčil za nás. Ilúzia výberu naráža na nezmieriteľnú realitu, ktorá hovorí, že budovanie lepšieho sveta nie je našou možnosťou, lebo negeneruje profit. Jadro tohto systému je skostnatené a nepripúšťa zmenu východiskových princípov, čím odďaľuje priebeh potrebných zmien.[5]

Keď premýšľame o slobode človeka ako o stavebnom pilieri moderných spoločností, môžeme sa takisto zamyslieť, ako slobodný je v systéme, v ktorom je takmer každý aspekt a vzťah podriadený ekonomickým záujmom elít. Istú formu slobody si moderní ľudia boli schopní zabezpečiť technologickým pokrokom a masovou produkciou. Je to preto, že naša sloboda sa odvíja od materiálnych podmienok, v ktorých sa nachádzame. Hovoríme však naozaj o našej nekonečnej slobode výberu, ktorú nám súčasný systém zabezpečuje, alebo len o vedľajšom produkte technologického pokroku a nadprodukcie? A ak si dnes dokážeme vďaka technologickému pokroku vybrať akékoľvek auto, no nedokážeme si vybrať svet bez áut?

Takto sa dostávame k záverečnej otázke – existuje lepšia, spravodlivejšia a udržateľnejšia alternatíva k aktuálnemu stavu? A ak áno, na akých základoch by mala byť založená? Technologické riešenia krízy sú totiž nepostačujúce a pomerne často odtrhnuté od reality (napríklad celoplošný prechod na elektromobily či zelený rast), keďže ani táto produkcia nedokáže byť udržateľnou. Pri hlbšej analýze ľahko dospejeme k záverom, že mnohé z ponúkaných riešení zelenej tranzície nie sú úplné zelené. Pre komplexnú transformáciu spoločnosti bude totiž potrebné budovanie novej infraštruktúry, budov či energetických systémov, ktoré nebude možné uskutočniť bez akýchkoľvek emisií.[6]

Literárny kritik a filozof Fredric Jameson raz povedal, že je ľahšie si predstaviť koniec sveta, než si predstaviť koniec kapitalizmu. U mnohých nájdeme politickú imagináciu natoľko zredukovanú, že je pre nich naozaj nemožné predstaviť si iné nastavenie spoločnosti ako to, v ktorom niekoľko jednotlivcov parazituje na prírodných zdrojoch a lacnej pracovnej sile. Správne nastavenie ekonomického systému je však esenciálne pre klimatickú udržateľnosť. Produkcia a konzum sú neoddeliteľné od práce, ktorá predstavuje určujúci faktor spôsobu života a využívania zdrojov. Je to práve práca, v ktorej trávime väčšinu našich životov. Nie je preto prekvapením, že pri tak komplexnej tranzícii bude potrebná aj redefinícia ľudskej práce. Ak preto hovoríme o potrebe systémových zmien, máme tým na mysli radikálne zmeny v spôsobe života, ako ho poznáme dnes. Vytváranie tlaku na systémové zmeny a hlasy ekologických aktivistov však ostávajú zo strany politických a ekonomických elít úspešne démonizované či ignorované, v horších prípadoch sú zneužití na greenwashingové kampane korporátnych magnátov a politikov. Spoliehať sa však na ochotu sebareflexie elít, ktoré zo systému profitujú najviac, dlhodobo nevedie k potrebným zmenám. Aj z týchto dôvodov by sme mali ochranu prírody vnímať ako neustály boj o práva prírody, ktorá svoj hlas nemá. Konzumná spoločnosť, masívna výroba, hospodársky rast a kapitalistický systém sú nezlučiteľné s udržateľnosťou – to je téza, z ktorej je potrebné vychádzať. 

Ak v budúcnosti existuje zdravší, zmysluplnejší a klimaticky spravodlivý systém, musí ho charakterizovať spomalenie ako produkcie, tak aj nášho doterajšieho spôsobu života. Menej produkcie zároveň znamená menej práce, ktorú budú ľudia vykonávať, čo výrazne prospeje aj k budovaniu súdržnejších vzťahov a komunít. Ďalšou črtou je zmena uvažovania, transformácia nášho vzťahu voči prírode. Ochrana prírody by sa mala stať prioritou samou o sebe, nielen pre účely človeka. Sociálne vzťahy a väzby takisto prejdú nevyhnutnou transformáciou s dôrazom na odstraňovanie ekonomických nerovností. Zelenšie alternatívy teda existujú, sú živé a sú našou jedinou možnosťou, ak sa cieľom ľudstva stane snaha o prežitie a prebudovania nášho vzťahu s prírodou a komunitou. 


[1] NSW Government: Causes of climate change. [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete:  


[2] MATTHIAS, M.: What Did We Call America’s Elite Before the “1 Percent”?.  [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete: <>.

[3] Generation Climate Europe: Global North and Global South: How Climate Change Uncovers Global Inequalities. 10. máj 2022 [online], [cit.19 /5/2023] Dostupné na internete:  <>. 

[4] TURNER, CH.: André Gorz. 7. november 2007 [online], [cit.19 /5/2023] Dostupné na internete:  <>.

[5] GORZ, A: Political ecology: Expertocracy versus self-limitation. [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete:  <>.

[6] GALLAGHER, K.: The Paradox of the Green Transition. 18. marec 2023 [online], [cit.19 /5/2023]Dostupné na internete: <>.