Vplyv minulého režimu na politickú kultúru na Slovensku

Pojem “politická kultúra” je v našich končinách pomerne novým výrazom, ktorý je počuť naozaj veľmi často. Veda nám samozrejme klasicky ponúka viacero vysvetlení tohto pojmu, osobne sa prikláňam k chápaniu politickej kultúry na základe diela Luciana Pyea ako “súboru behaviorálnych znakov, postojov a názorov, ktoré popisujú správanie a konanie účastníkov politického života voči sebe navzájom”.[1] Politický život u nás dnes dospel do podoby, ktorú tu pred tridsiatimi rokmi istotne neočakával takmer nikto. Obrat o 360 stupňov v podobe zmeny režimu a demokratizácie celej štruktúry dovtedajšieho chápania politiky vytvorila míľnik v podobe rozhodnutia. Nie len individuálneho, avšak kolektívneho rozhodnutia spoločnosti čo robiť ďalej, spoločnosti, ktorá na danú voľbu nebola v tom čase určite pripravená. A to pociťujeme dodnes. 

 Samozrejme politickú kultúru výrazne determinuje intelektuálna a mravná úroveň ľudského a politického správania protagonistov politického diania v základných štátnych inštitúciách – v parlamente, vo vláde, na poste prezidenta republiky, na ústavnom súde v komunikácii medzi nimi a vo vzájomnej úcte a rešpektovaní sa týchto najvyšších predstaviteľov moci v krajine. Model ich vzájomného správania sa stáva vzorcom politickej kultúry pre všetky nižšie sféry politického života v krajine a prenáša sa do vzájomného vzťahu medzi občanom a štátom.[2]

 Práve spoločenské zmeny formujú politickú kultúru. Zmeny po politickej búrke v osemdesiatom deviatom však prišli ako tsunami, nečakane a s devastačným účinkom. Namiesto vytúženej slobody a rovnosti začali vznikať v spoločnosti rozličné disproporcie. Alebo na druhej strane prišla vytúžená sloboda ktorá s filtrom ružového skla ovládla srdcia mnohých. Tieto dva diametrálne odlišné a u nás majoritné pohľady dokazujú, že rozličné generácie vždy vnímali politiku veľmi odlišne. “Generation gap” je skutočne pojmom, ktorý v chápaní politických procesov výrazne prispieva k nezhodám medzi mladšou a staršou generáciou. Účasť na politike mladých nebola ani po vzniku samostatnej Slovenskej republiky žiadnou samozrejmosťou. Je správne tvrdiť, že až neustále zlyhávanie politických reforiem odvolávajúcich sa na princípy demokracie a nevytvorenie sľubovaných istôt v rámci politického systému prinútilo mladých o akúsi obrodu. Po páde diktatúry sa začali pomaly prejavovať všetky sociálne a ekonomické dôsledky, ktoré nemali reálne obdobu. Samozrejme, že sa časom rozmohla nostalgia na časy, kedy “každý mal istoty a mlieko stálo korunu”. Je to veľmi tragikomický príklad. Možno aj práve teraz, kedy obchody napriek všetkej demokracii trpia nedostatkom cestovín alebo toaletného papiera kvôli pandémii, ktorá nás postihla a niektorí sa môžu pýtať čo sa vlastne zmenilo a či skutočne nebolo vtedy lepšie. Aj tieto pohľady určite spôsobujú že namiesto vítania demokracie nastáva reálny opak. Z historickej praxe sledujeme prípady, kde jednotlivci u nás zažívali viaceré štátne zriadenia ako aj myšlienkové prúdy. Prvotne parlamentná demokracia, neskôr totalitné a autoritárske zriadenia. Konzervativizmus aj liberalizmus, komunizmus aj fašizmus, reformovaný dokonca aj kresťanský socializmus. Tieto násilné vpády do celistvosti chápania politického systému ako garanta jednotnosti v štáte samozrejme úplne narúšajú akékoľvek pozitívne predstavy k akejkoľvek zmene. Koľko ľudí aj po zmene režimu volilo radšej starých známych? A prax pokračuje samozrejme ďalej aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

 “Naši ľudia” sú lepší než “ich ľudia”. Bohužiaľ realita ukázala, že daní ľudia sa až tak moc nemenia. “Masky sa menia, herci ostávajú” napísal môj obľúbený autor Brent Weeks na adresu šľachty v jeho zmyslenom fantasy svete. Tento citát dokonale sedí aj na situáciu na Slovensku po páde režimu, kedy sa subjekty zlietli ako supi nad porazenú zebru. Nielen politici a novozrodení businessmani (bývalí priekupníci s bonmi) v šálikoch, ale viaceré subjekty preberajú reálnu moc v štáte. Najzaujímavejším prostriedkom bola istotne privatizácia, avšak osobne si myslím, že najviac znovu zaúradovala ľudská hlúposť ako taká. Prvý “šalát” ex-komunistov a národniarov vytvoril vhodné podhubie svojou politikou hrubých čiar za minulosťou, ktorá mala od reality na hony ďaleko a takisto ľuďmi, ktorí opakovane verili slepým sľubom. Rôzne kauzy, VSŽ a zlaté padáky, tunelovanie tunelov, únos prezidentovho syna – očakávania sa zmenili v bludný kruh, ktorý si ako mýtický Uroboros okusáva vlastný chvost. Problematicky vnímanou je určite skutočnosť, že kto sa mal dobre za socializmu, má sa prakticky dobre aj dnes. Košeľa bližšia než kabát je heslom mnohých štátnych funkcionárov, ktorí prežili dodnes na (hoci zmenených, avšak stále relevantných) postoch v rámci štátnej správy alebo samosprávy. Začalo to teda tu za Mečiara, kedy “vláda práva” takmer neexistovala. Už spomenutá privatizácia tu zažila vrchol, parlament a vláda boli doslova tieňovými inštrumentmi mocných, spoločne s SIS. Prijímanie zákonov, ako riadny legislatívny proces, bol fraškou. Vláda jednej strany popierajúca akékoľvek zásady demokracie pripomínala totalitu z čias bývalého režimu v mnohých veciach. A dohra? Mečiarove amnestie, ktoré doslova podupali akúkoľvek nádej na zmenu. Avšak Mečiar ostával stále obľúbeným, vždy jeho demagogické sľuby dokázali zorganizovať jeho voličov a priaznivcov natoľko aby mu to prešlo. Doktor Čarnogurský na adresu týchto samo-amnestií povedal, že tieto “neprávosti” je zbytočné vyšetrovať a celkovo by to iba viac poškodilo našej novonadobudnutej štátnosti. Pravdou však je, že práve politika týchto hrubých čiar otriasa verejnou mienkou asi najviac. Pachuť bývalého režimu je tu teda značne citeľná a to pomaly začínajú chápať aj občania.

 Vláda SMERu len dokázala, že “mečiarizmus” ako taký nevymrel tak ako to predpokladala profesorka Radičová odchodom HZDS z parlamentu. Nastala ideová transformácia a tejto sa voličská základňa prispôsobila. Celý tento proces popisuje aj film Sviňa, ktorý nedávno bežal v kinách. Róbert Fico za svojej prvej vlády síce vymenil pár členov vlády, ktorý boli s kauzami neúprosne spojení, avšak na zmenu systému alebo jeho ozdravenie reálne nespravil nič. Ale častokrát práve on hovoril o tom, ako prinesie v oblasti politickej kultúry zmeny a práve on mal byť tým, kto skutočne zdemokratizuje akúsi politickú tradíciu. Znovu však pokračoval v nastavenom trende, najprv mierne a neskôr aktívnejšie preberá prvky populizmu. A týmto tak aj pripravoval podhubie pre ďalšie populistické subjekty. Správne dokázal uchopiť voličskú základňu sociálnou politikou, sľubmi a akciami ku Dňu žien. Kauzy šli, ako aj predtým, bokom. A spoločnosť? Stále rozdelená na nesúrodé spektrá, ktoré buď obhajujú alebo zatracujú vládnu garnitúru. Skorumpované súdy? Pohoda. Pochybné zákazky? Ale veď kradne každý. Rôzne Gorily? Čo pomôže ísť protestovať. Vražda novinára? Reálne sa pohlo niečo až tu. Ja ako zástupca svojej generácie politiku sledujem dlhší čas, ale po vražde vo Veľkej Mači je citeľná skutočná mobilizácia spoločnosti. Je teraz druhoradé, či ide o prirodzenú alebo umelú reakciu, názor na to si každý racionálne uvažujúci jedinec spraví sám. Toto bol však obrovský medzník pre politickú kultúru, ktorá sa zmenila. Všetko toto sa odzrkadľuje aj na výsledku posledných parlamentných volieb. Tak ako v roku 2016 nastalo (pre niektorých) obrovské prekvapenie a celá spoločnosť prechádza zmenou. To, či pozitívnou, môžeme pomaly sledovať teraz v období krízy, ktorá u nás (ako aj vo svete) nemá obdobu.

 Je skutočne pravdou, že ani po viac než tridsiatich rokoch od revolúcie nie je politický život na Slovensku taký, aký sme ho chceli mať. Je naozaj jedno kto – pekár, vojak, spisovateľ alebo politik, dieťa alebo dospelý. Skutočne došlo k transformácii, prešli sme od vnímania potrieb jednotných a  štátnych k možnosti na štýl bonboniéry a teda viacerým možnostiam napĺňať svoje potreby podľa vlastnej chuti. Napriek všetkým výhodám, ktoré demokracia priniesla, resp. priniesť mala, nám stále však chýba akýsi pocit zodpovednosti na politickom dianí. Stačí sa nám pozrieť na percentuálne štatistiky účasti na voľbách a referendách, ktoré sa od vzniku samostatnej SR uskutočnili. A presne takéto veľmi známe vyjadrenia typu “mňa sa to netýka” a “môj hlas nezaváži” sú dôvodom prečo Slovensko opakovane dopláca na chyby minulosti. Takisto je dobre si zodpovedať otázku, či skutočne je minulý režim aj minulým. Prvky socializmu pretrvávajú dodnes, či v podobe zákonov, ktoré ,hoc novelizované, stále nesú odkaz doby minulej alebo predstaviteľov politiky, ktorí prežívajú vládne garnitúry a darí sa im vý-bor-ne. Po naozaj dlhom období totalitného zriadenia je ťažké zmeniť celkové vnímanie a naučiť sa niečomu novému. Ďalším faktorom je aj skutočnosť, že Slovensko zažíva svojbytnosť v demokratickej podobe prvý krát. Historické faktory dokazujú, že slobodu za ktorú sa bojovalo dlho a tvrdo, sme v dôsledku naozaj nepremenili. Štátne útvary sa striedali tak rýchlo, že prázdne sľuby spôsobili apatiu a pasivitu na akomkoľvek politickom živote, ktorý je premietnutý aj v akomsi stereotypnom ponímaní tisícročného útlaku. Toto je aj veľmi pekne odsledovateľné v skutočnosti, že aj po absolútnom odmietnutí ideológie nacizmu sa u nás nájdu prívrženci národno-sociálnych myšlienok radikálneho rázu, ktoré velebia “nášho farára Tisa”. A to možno najmä pre ďalšie prázdne sľuby rýchleho riešenia politických, sociálnych a hospodárskych problémov skrze demagógiu.

 Samuel Huntington za jadro problematiky demokratickej politickej kultúry považuje prepojenie a vzťahové väzby efektivity nového demokratického vládneho zoskupenia a jej legitimitou, teda determinantom, ktorý určuje nakoľko daným hodnotám demokracie verí spoločnosť a politické elity. Stabilná základňa demokratických režimov závisí najmä od schopností kľúčových aktérov a to straníckych predstaviteľov nájsť spoločnú reč pri riešení hlavných problémov, ktorým daná spoločnosť čelí. O stabilite demokracie taktiež rozhoduje, či verejnosť dokáže rozlišovať medzi režimom a vládou, nakoľko Huntington zdôrazňuje, rozdiel medzi podporou demokracie a podporou vlád. Elity a verejnosť preto musia chápať, že demokracia spočíva na predpoklade, podľa ktorého všetky vlády zlyhávajú, a preto musí byť garantovaná inštitucionalizovaná metóda ich výmeny. Demokracia však sama o sebe nerieši ani nevyrieši problémy, avšak znamená skutočnosť, že vládu je možné odstrániť. Rozčarovanie a s ním súvisiaci pokles očakávania sú v reálnom živote základom demokratickej stability, ktorá sa skonsoliduje, keď si spoločnosť uvedomí, že demokracia je riešením tyranie a nič ďalšieho nerieši.[3] 

 Niečo takéto nám zjavne stále chýba. Stále nie sme v bode, kedy vieme rozoznávať medzi podstatou pojmov, ktoré tvoria mechanizmus politického života a sme schopní podľahnúť medovým rečiam schopnejších rétorov. Hoci práve na takéto typy Slovensko doplatilo a stále aj dopláca veľmi trpko, stále sa nájdu jedinci, ktorí dokážu podľahnúť. Na záver pripomeniem citát amerického prezidenta Abrahama Lincolna, ktorý slúži ako aktuálna pripomienkou: “Sila víťazí všade, ale jej víťazstvá žijú len krátko. Takmer každý dokáže čeliť nepriazni – ak chceš spoznať skutočný charakter človeka, daj mu moc.” Práve my sme tí, kto v demokracií moc odovzdávajú a presne na to veľmi nesprávne častokrát zabúdame.


Zdroje:

[1] Morlino, Leonardo (2017). Political science : a global perspective. Berg-Schlosser, Dirk., Badie, Bertrand. London, England. str. 64–74.

[2] KUSÝ, M.: Stav ľudských a menšinových práv. In: SLOVENSKO: PROBLÉMY KONSOLIDÁCIE DEMOKRACIE. SPOR O „PRAVIDLÁ HRY“ POKRAČUJE (ed.Szomolányi, S.). Bratislava, Slovenské združenie pre politické vedy, Nadácia Friedricha Eberta, 1997 a, s. 207.

[3] HUNTINGTON, S.: TŘETÍ VLNA. DEMOKRATIZACE NA SKLONKU DVACÁTÉHO STOLETÍ. Brno, Centrum pro výskum demokracie a kultury, 2008, s. 343.

Je humanizmus žiadúci v 21.storočí?

Téma, na ktorú sa v rámci eseje a môjho písania zameriam, sa dotýka rozboru humanizmu z publikácie G.H. Wrighta, z ktorej možno priblížiť ďalšie pohľady a úvahy nad humanizmom, ktorý sa transformoval naprieč dejinami, pričom jeho premena pokračuje do súčasnosti. No môžeme sa pýtať, či táto premena bude žiadúca, resp. zaujímavá pre spoločnosť, či jednotlivcov,  alebo sa bude úspešne rozvíjať aj v budúcnosti na pozadí ľudského snaženia v protiklade k takej robotike. Podľa môjho názoru prejavuje k humanizmu mnoho ľudí apatiu, z dôvodu, že kultúrny a vedecký rozvoj bol neuveriteľne urýchlený, tým pádom ľudia stratili záujem o tieto idey. Dokonca sa stretávame s antinatalistickými, environmentálnymi alebo potratovými hnutiami, ktoré deformujú obraz človeka na úkor prírody a ideológie. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí si humanizmus spájajú s právnymi normami a negatívnymi vplyvmi, ktoré zlepšujú životné podmienky zločincov a paradoxne humanizujú ľudí, ktorí humanistický životný postoj odmietli. 

Napriek tomu, že si humanizmus niektorí spájajú s humanitnými vedami, predstavuje hlavne postoje k životným otázkam, než výskum. Podľa Wrighta je rovnaká chyba takto spájať filozofiu, ktorú neohraničuje človek ani príroda.[1]

Takto sa môžeme dostať k ďalšiemu problému. Je humanista iba človek, ktorý sa prikláňa k životným postojom, alebo vykonáva činnosť kultúrnu, či poznávaciu? Podľa Cicera išlo o „studia humanitatis“, intelektuálne činnosti, ktoré rozvíjali vlastnosti. Išlo o čítanie diel starých filozofov, dejepiscov, básnikov. 

V renesancii predstavoval humanizmus múdrosť antických spisovateľov. V nemeckej podobe 19.storočia to bolo práve znovuobjavenie tohto svetského kultúrneho dedičstva antiky a tiež aj historických filozofických disciplín. Môžeme si všimnúť, že humanizmus sa prejavoval na pomedzí kríz, resp. dejinných etáp, kedy spoločnosť hľadala odpovede na svoje otázky od svojich predkov s dôrazom na kontext vtedajšej doby. Už konkrétne, grécky humanizmus chápal človeka ako mikrokozmos, jeho zdravie a blaho v spoločnosti spočívalo na zákonoch prírody. Príroda  predstavovala ideál.[2] Človek sa neopieral už len o konvencie „nomoi“, ale o prírodu „physei“. Niektorí namiesto hľadania “lepšieho sveta” hľadali cestu mimo zla tohto sveta. U stoikov a epikurejcov to znamenalo spôsob života, ktorým akceptovali rozmary osudu, alebo nachádzali šťastie v  záľubách a priateľstve s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. 

V stredoveku a renesančnom humanizme sa zmenila trojčlenka človek-príroda-Boh. Človek stojí nad prírodou a pretvára ju, na čo dostáva mandát. Postupne prichádzajú technické predispozície, ktoré začínajú zvedavosťou alchymistov a pretekmi získať kameň mudrcov. Ten modernejší prístup už v neskorej renesancii predstavuje F. Bacon, ktorý hovorí o poznaní príčin. Ak ich budeme poznať, môžeme ich rovnako  usmerňovať, vyvolávať a potláčať. Na to aby sme získavali skúsenosti, musíme uskutočňovať pokusy. Tieto myšlienky vedeckého experimentovania ešte neboli známe antickým Grékom.[3] Aj napriek tomu, že existovali náboženské vplyvy, spoločnosť sa začínala výrazne sekularizovať a človek rozmýšľal veľmi materialisticky.  Tento nový človek sa však musel naučiť ako správne pracovať s prírodou a nezničiť jemnú rovnováhu. Človek technologickej éry hľadá samého seba a snaží sa objasniť čím je. 

Humanizmus osvietenstva uchopil spoločenské pomery skrz racionálnosť a takzvanú ríšu rozumu a humánnosti. V kontexte Veľkej francúzskej revolúcie a obdobia vlády M. Robespierra to vyznievalo cynicky, avšak aj oni mali vlastný pohľad na humanizmus v podobe nových občianskych práv pre ľudové vrstvy. Nemecký osvietenský humanizmus zas chápal proces formovania človeka na základe kultúrneho dedičstva, ako kultúrnej bytosti, čo nazývali „bildung“.[4] Tento dynamický štart po buržoáznej revolúcii pokračoval aj marxistickým humanizmom, ktorý kládol dôraz na sociálnu spravodlivosť, materiálny základ ako podmienku pre rozvoj človeka v spoločnosti. 

Na základe retrospektívneho pohľadu si myslím, že ďalší rozvoj humanizmu je nielen žiadúci, ale nevyhnutný, aj napriek tomu, že ľudia sa odkláňajú od predstav dobrého „človečenstva“ a predstavujú si nástup robotickej spoločnosti. Ľudia stále nedokázali vyhľadať poslednú odpoveď na ideálny stav človeka v spoločnosti a jej realizáciu. Tieto produkty sú len ďalším výtvorom človeka v priebehu času a nedokážu plnohodnotne nahradiť a pochopiť kontextovú podstatu ľudských dejín, či pocit individuálneho bytia naprieč niekoho jedinečným životom. Aj produkty týchto produktov, ako umelá inteligencia, sú len nepriame výtvory človeka, ktoré využívajú ďalší v neprospech vlastnej originality. Nemali by sme hovoriť o robotizácii ľudí, ale pasívnosti ľudí, od ktorých záleží systém rozmýšľania a odpovede na kontexty doby. Aj súčasné rozmýšľanie bude prekonané, napriek tomu či je optimistické, alebo pesimistické a bude pokračovať heglovskými tézami do poslednej syntézy. 


Zdroje:

[1] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 9.

[2] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 14.

[3] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 17-18.

[4] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 22-23.

Medzi univerzálnou a subjektívnou predstavou slobody

Téma, na ktorú sa v rámci eseje a môjho písania zameriam, sa dotkne výkladu slobody, aj ako politickej hodnoty, z publikácie B. Williamsa. Samotný autor tvrdí, že cieľom nie je vytvoriť ucelenú definíciu, ale všeobecne sa zaoberať poňatím slobody. Môžem však doplniť definíciu cambridgeského slovníka, ktorý rámcuje slobodu ako „stav alebo právo bytia, v ktorom je dovolené robiť, hovoriť, myslieť si… čokoľvek čo chcete, bez toho aby ste boli kontrolovaný, či limitovaný“.[1] Toto rámcovanie sa približuje absolútnej slobode, pričom mnohí môžu oponovať, že toto predstavuje anarchiu, nie slobodu. Predsa len každá spoločnosť, aj tie demokratické, nedemokratické, či staré a nové civilizácie, boli limitované právnymi kódexami, ktoré vyslovene obmedzujú ľudí na určitých právach, čím regulujú správanie jednotlivcov a spoločnosti. Tieto spoločnosti mali zároveň rôzne predstavy slobody. Williams ďalej hovorí o špecifickej a obecnej hodnote slobody. Špecifickú možno použiť na praktické účely, ktoré predstavujú základ pre obecné chápanie. 

Mali by sme povedať, že sloboda sa v rámci filozofických sporov a diskusií rozoberá hlavne ako politická hodnota, keďže spory medzi aktérmi sú politické. V tomto prípade ide o politický kontext a sloboda sa javí ako subjektívna. Tento výklad slobody ako politickej hodnoty preto môžu ovplyvňovať 4 faktory. Politická filozofia, ktorá nie je aplikovateľná morálnou filozofiou ani odvetvím filozofie práva. Politický a morálny nesúhlas, pričom morálny nesúhlas predstavujú rôzne úvahy a dôvody, politický nesúhlas predstavuje aplikácia, či využitie/nevyužitie štátnej moci. Rôzne výklady politických hodnôt, slobody, rovnosti, spravodlivosti, pričom ich vzájomný vzťah nesmie byť založený na výkladoch ústavy, keďže rozdeľujeme aktuálne a ideálne výklady ústav. Posledný faktor je politický vzťah priateľov a nepriateľov, resp. odporcov, kde politická odlišnosť vychádza zo vzťahu politickej opozície, nie z intelektuálnych a výkladových nezhôd.[2] 

Aby sme pojali slobodu ako politickú hodnotu správne, mali by sme brať do úvahy aj nezhody okolo tejto hodnoty zo strany politickej opozície. Mohli by sme sa sťažovať, že opozícia nad nami vynáša mylné súdy, avšak to by sme nemali pokladať za chybné myslenie, keďže ovplyvňuje naše nazeranie na odporcov. Podľa môjho názoru autor zdôrazňuje názorovú flexibilitu spojenú s politikou, ktorej by sme sa nemali vzdať neuváženými krokmi. 

Iný autor, J. S. Mill, súhlasí s Lockeom, ktorý tvrdí, že „sloboda spočíva v moci konať, či nekonať, z vlastnej vôle konať, či sa konania zdržať.“ To má jednu nevýhodu a to, že slobodu a voľnosť nazývame inými menami. Preto nám uniká dôvod, prečo by sme sa vôbec zaoberali týmito výrazmi. Tento dôvod sa ukáže akonáhle pridáme podmienku, napr. pridaním prekážky, ktorá nám zabraňuje urobiť niečo, čo by sme urobiť chceli. V tomto zmysle povedané, sme neslobodní v prípade, že naša neschopnosť niečo robiť bola dôsledkom nátlaku. I. Berlin hovoril o negatívnej slobode, Williams hovorí o primitívnej slobode v prípade, že nám druhí nebránia nátlakom v tom, čo chceme robiť.[3]  Nátlak môže predstavovať násilné bránenie, hrozby silou, súperenie v hre s nulovým súčtom, kde jeden zabraňuje druhému dosiahnutie cieľa, ďalej vedľajšie dôsledky cudzích činov a štrukturálne znevýhodnenie. Taktiež je potrebné doplniť podklady a politický rámec, ktorý rozoberá neschopnosť osoby niečo robiť s prekážkami, alebo, že zabudla urobiť to čo mala. 

Podľa môjho názoru, pri prekážkach môžeme hovoriť ako univerzálnych problémoch, ktoré presahujú slobodu ako politickú hodnotu, aj keď sa jej dotýkajú. Činy cudzích ľudí alebo štrukturálne znevýhodnenie obmedzovalo a obmedzuje slobodu ľudí v komunitách, ktoré sa neriadia subjektívnymi politickými, ideologickými, ale primordiálnymi hodnotami samoregulácie. V prípade, že hovoríme o primitívnej slobode ako pomernom pojme, riešime pomer medzi tým, čo ľudia chcú, a či im v tom iní bránia. V inom slova zmysle každý otrok bol slobodný, kým nemal novú túžbu. Reformátor, ktorý otrokovi predstaví novú túžbu mu paradoxne zoberie starú predstavu slobody, otrok si uvedomí, že je otrokom. Toto Williams taktiež odmieta, lebo podľa neho smerujú takéto nedostatočné argumenty k Berlinovej pozitívnej slobode, kde obmedzenie túžob a prianí je v záujme ľudí, keďže sa mali lepšie bez nich. Ďalším problémom je fakt, že niektorí nemajú túžby ako ostatní, ktoré by sa u nich očakávali. To môže v krajnosti vyústiť až do paradoxu, o ktorom hovoril Rousseau: 

„Ľudí možno prinútiť, aby boli slobodní.“[4]

Som presvedčený, že slobodu najviac vystihuje heslo liberálnych občanov, a to,  moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého. Každý má rovnaké práva podľa spoločenskej zmluvy, na ktorej sme sa spoločne dohodli a dohadujeme. Vidíme však, že ideologické, štrukturálne, či právne prostriedky nedokážu odstrániť negatívne zásahy do životov jednotlivcov. Právne normy naprieč civilizáciami dokazujú nedostatky ľudí, ktoré by v ideálnej spoločnosti neboli potrebné. Aby sme dosiahli spravodlivosť a slobodu, musíme odstrániť primordiálne nedostatky ľudí, ktoré nedokáže odstraňovať oveľa univerzálnejšia právna regulácia, nieto subjektívne ideológie a systémové štruktúry. 


Zdroje:

[1] https://dictionary.cambridge.org/dictionary/english/freedom

[2] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011. s. 129-131.

[3] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011. s. 132-133.

[4] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011.  s. 135.

Pozorujeme v súčasnosti umenie vojny alebo umenie deštrukcie? – súčasný vývoj geopolitky v kontexte vplyvu ideológie

Súčasnosť plná konfliktov 

Vývojové trendy, ktoré môžeme pozorovať posledné roky hovoria jasnou rečou. Jednoznačne smerujeme do podstatne nebezpečnejšieho sveta. Jeho súčasťou bude čoraz väčšie celospoločenské napätie. Naša dedukcia nepochádza iba zo štatistických indikátorov. Naopak, ak do kontextu uvedieme dnes už nevyhnutné dôsledky klimatických zmien, tak nás v blízkej budúcnosti pravdepodobne čaká aj neustále zvyšujúci sa počet vojen, týkajúcich sa zdrojov, medzi ktoré patrí napríklad voda. Nesmieme opomenúť ani zvyšujúci sa počet vnútroštátnych konfliktov, spôsobených masovou migráciou klimatických utečencov. Opísané problémy budúcnosti však môžeme badať už dnes. Ako môžeme vidieť z grafu nižšie, uplynulý rok 2022 v sebe zahŕňal najväčší počet úmrtí v dôsledku vojenských konfliktov za posledných 30 rokov. Výnimkou bol rok 1994, kedy došlo ku genocíde v Rwande, ktorej následkom bolo zabitie najmenej 800 000 členov miestneho etnika Tutsiov.[1] Udalosti Rwandskej genocídy naznačujú prítomnosť istej miery vzájomnej nevraživosti v ľudskej spoločnosti počas jej vývoja. Znepokojujúcimi sú však najmä indikátory zvyšujúceho sa počtu obetí v rámci medzištátnych konfliktov alebo na miestach, kde sme doteraz takéto množstvo úmrtí v rámci ozbrojených konfliktov nezaznamenali (napríklad Európa), a to aj napriek tomu, že tam isté konflikty prebehli (vojny na Balkáne). 

Graf ourworldindata zobrazujúci počet obetí vojenských konfliktov (farebné rozlíšenie podľa kontinentov) v jednotlivých rokoch  

[2]

Primárnou otázkou je teda to, či sa nevyhnutne rútime ku deštruktívnejšej budúcnosti alebo máme ešte šancu zvrátiť súčasný trend? Ako k danej situácii pristupujú aktéri medzinárodných vzťahov? A čo má so súčasným nastavením spoločné ideológia? Všetky tieto otázky budú obsahom ďalšej časti nášho článku. Začnime postupne. 

Deštruktívna podstata konfliktov

V poslednom období sa internetové články alebo televízne reportáže čoraz viac venujú bezpečnostným otázkam. Tento apel na pozornosť divákov prostredníctvom noviniek ohľadom vojenských konfliktov a noviniek s nimi spojených môžeme badať od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022. Zintenzívnenie dôležitosti otázok týkajúcich sa vojenských konfliktov priniesla súčasná situácia v pásme Gazy. Odhliadnuc od toho, aký nerovný podiel pozornosti širokej verejnosti môžeme badať pri nazeraní na oba konflikty, čo tiež naznačuje istú formu pokrytectva, sa novinky z prostredia kde prebiehajú vojenské operácie bojujúcich strán týkajú prevažne jedného základného faktu. Tým je neustále sa zväčšujúca deštruktívna povaha oboch konfliktov. Dôkazom sú napríklad zábery z mesta Soledar, o ktoré bojovali Rusi s Ukrajincami na začiatku tohto roka. Satelitné fotografie ukazujú mesto Soledar v auguste 2022, kedy sa ho vojenský konflikt ešte priamo nedotkol. Snímok z desiateho januára ukazuje už len totálne ruiny, s pár ledva stojacimi budovami a kompletne zničenou okolitou krajinou.[3] Ak sa na chvíľu vrátime ku grafu v predošlej časti nášho textu môžeme z neho okrem spomínanému vyššiemu počtu obetí vojenských konfliktov v roku 2022 taktiež vyčítať, že len samotný vojenský konflikt na Ukrajine stál život porovnateľné množstvo ľudí ako všetky konflikty dohromady v uplynulých rokoch (znova s výnimkou roku 1994, kedy prebehla Rwandská genocída). Pokiaľ sa pozrieme na konflikt medzi islamským militantným hnutím Hamas a štátom Izrael, môžeme pozorovať rovnaký princíp bojov vyusťujúci v obrovské straty, najmä medzi civilným obyvateľstvom.[4] Tento konflikt je však ideálnym príkladom na presun k našej poslednej časti, ktorá poukáže na ideologizáciu nazerania v rámci globálnych problémov, medzi ktoré jednoznačne patria aj vojenské konflikty zahŕňajúce potencionálne angažovanie sa zo strany globálnych aktérov. Problém elementárneho uvedenia konfliktu do kontextu a opomínanie historických faktov ako exodus z roku 1948,[5] sú len čiastkovými problémami neschopnosti alebo neochoty vytvárať širší kontext v rámci konceptualizácie jednotlivých problémov, ako napríklad vojenských konfliktov. Táto neschopnosť alebo neochota však nie sú náhodnými javmi.

Vplyv ideológie 

Počas uplynulého mesiaca sa k nám kontinuálne hrnú správy o porušovaní vojenských regúl v zmysle útokov na civilné objekty či obyvateľstvo. V prípade Gazy sme nedávno počuli o útoku na nemocnicu na palestínskom území, pri ktorom zahynulo najmenej 300 ľudí.[6] V súčasnosti takisto prebieha boj o ukrajinskú obec Avdijivka, ktorý sa v poslednom období výrazne zintenzívnil, čoho následkom sú zničené rezidenčné budovy, v ktorých už našťastie veľký počet obyvateľov nebýva, nakoľko boj o túto obec trvá od začiatku vojny vo februári 2022.[7] Samozrejme, istá miera pohoršenia vo verejnom diskurze prebehne. Ale to je asi tak všetko. Ku výraznejším krokom k zastaveniu podobných vojenských excesov nedochádza ani na medzinárodnom fóre a rovnako tak ani medzi bojujúcimi stranami. A pohoršenie laickej verejnosti rýchlo opadne. Tým pádom dochádza k istej normalizácii týchto aktov. Podobný trend však môžeme pozorovať aj v iných oblastiach. Jedná sa napríklad o klimatické zmeny v Grónsku, ktoré sa prejavujú s ohľadom na tamojšie doterajšie podnebie oveľa výraznejšie ako v iných častiach zemegule. Napriek tomu dochádza k legitimizácii týchto zmien a to prostredníctvom vyzdvihovania ekonomických výhod, ktoré klimatická zmena Grónsku poskytuje[8] alebo možností pestovania rôznych druhov zelenín alebo byliniek, takisto vďaka prebiehajúcim klimatickým zmenám.[9] Normalizácia problémov obrovských rozmerov, akými klimatická zmena či čoraz deštruktívnejšia povaha vojenských konfliktov však istým skupinám vyhovuje. Či už sa jedná o ropný priemysel v kontexte klimatických zmien alebo o zbrojársky priemysel produkujúci rok čo rok modernejšie a deštruktívnejšie zbrane a iné vojenské príslušenstvo, alebo ide o rôzne partikulárne záujmy jednotlivých záujmových skupín. Cieľom ideologických naratívov je pokračovanie súčasných aktivít a to za podpory verejnej mienky, ktorá už vôbec nemusí vychádzať z logického uvažovania, ale jedná sa čisto o emocionálnu voľbu podpory daného ideologického naratívu, ktorý je jednotlivcovi pri utváraní názoru najbližší. Tento názor mal už jednotlivec vštiepený ďaleko predtým, ako informáciu týkajúcu sa istého problému prijal. Takto totiž funguje efektívna ideológia, ktorej cieľom bohužiaľ nie je utváranie ideálov jednotlivých členov spoločnosti ale len podpora mocenských cieľov. Čo nám z tohto všetkého vyplýva na záver? Sun-c’ v Umení vojny uviedol, že zdĺhavé ťaženie bude na konci nad sily štátu.[10] Naproti tomu sa ozývajú z tábora spojencov Ukrajiny opačné tvrdenia. Michael Žantovský, ktorý je poradcom českého prezidenta Petra Pavla pre zahraničnú politiku a zároveň diplomatom uviedol, že vojnu s Putinom prehrávame, pretože sme podcenili jeho mocného spojenca. Tým je čas.[11] Napriek tomu, že od stredovekej doby charakterizovanej rytierskou hrdosťou ubehla dlhá doba, možno by sme si mali niečo z nej zobrať. Pretože vo vojne nie je víťazom nikto. A pri jej súčasnej deštruktívnej povahe pribúda stále viac porazených.


Zdroje:

[1] REID, K.: Rwandan genocide: Facts, FAQs, and how to help. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.worldvision.org/disaster-relief-news-stories/1994-rwandan-genocide-facts>.

[2] ROSER, M ; HASELL, J. ; HERRE, B. ; MACDONALD, B.: War and Peace. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://ourworldindata.org/war-and-peace>.

[3] Wall Street Journal: Satellite Images Show Destruction Near Ukraine’s Soledar as Russia Claims Advances. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.wsj.com/video/satellite-images-show-destruction-near-ukraines-soledar-as-russia-claims-advances/C76144D5-6409-4F0B-962C-05F736BD2512>.

[4] AJLabs: Israel-Gaza war in maps and charts: Live Tracker. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/longform/2023/10/9/israel-hamas-war-in-maps-and-charts-live-tracker>.

[5] GLAZER, S.: The Palestinian Exodus in 1948. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.palestine-studies.org/en/node/38640>.

[6] AL-MUGHRABI, N.: In deadly day for Gaza, hospital strike kills hundreds. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.reuters.com/world/middle-east/least-500-victims-israeli-air-strike-hospital-gaza-health-ministry-2023-10-17/>.

[7] EBEL, F. ; KOROLCHUK, S.: Russia and Ukraine intensify fight over Avdiivka, another ruined city. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.washingtonpost.com/world/2023/10/28/avdiivka-russia-ukraine-war-donetsk/>.

[8] ROSSI, M.: Greenland isn’t in a rush to fight climate change because it’s good for the country’s economy. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://qz.com/813742/climate-change-is-benefitting-greenland>.

[9] SALVO, D.: Greenland reaps benefits of global warming. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.independent.co.uk/climate-change/news/greenland-reaps-benefits-of-global-warming-8555241.html>.

[10] SUN-C²: Umenie vojny. Praha: Plus, 2017, s.14.

[11] ŽANTOVSKÝ, M.: Vojnu s Putinom prehrávame. Podcenili sme jeho mocného spojenca – čas. [online], [cit. 31/10/2023]. Dostupné na internete: <https://dennikn.sk/3647167/vojnu-s-putinom-prehravame-podcenili-sme-jeho-mocneho-spojenca-cas/>

Predchádzanie genocídam

Pojem genocída sa zaradil do nášho slovníka v 20. storočí a jeho význam nás sprevádza až do teraz. Pôvod pojmu vytvoril poľský právnik židovského pôvodu Raphael Lemkin, ktorý sa celý svoj život zaoberal problémami medzinárodného práva. Za svoju úlohu si dal špecificky definovať genocídu ako samostatný zločin. Základom slova genocída je grécke slovo genos (v preklade kmeň, rasa) a prípona –cide, odvodená z latinského slova caedere čo znamená zabíjať.[1] Pojem genocída nesie teda podľa Raphaela Lemkina význam zabíjania na základe rasovej príslušnosti.

Aj pomocou Raphaela Lemkina genocída dostala aj právne ukotvenie v medzinárodnom práve. Prvý krok urobila Organizácia spojených národov (OSN), keď v decembri 1946 prijala Rezolúciu 96 (I), kde je právne prvýkrát použitý pojem genocída. Definícia genocídy v tomto dokumente opisuje pojem ako popretie práva na život celých skupín.[2] O dva roky neskôr, 9. decembra 1948 je OSN prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocída. Valné zhromaždenie OSN prijalo týmto dohovorom širšiu definíciu genocídy. Pojem už sa definuje ako presne stanovené činy s úmyslom zničiť skupinu na základe národa, etnicity, rasy alebo náboženstva, pričom môže ísť o celkové, alebo čiastočné úmyselné zničenie. Medzi stanovené činy sú zaradené akcie ako zabitie členov skupiny, vážna telesná a duchovná ujma členom skupiny, úmyselné zavedenie takých životných podmienok, ktorých zámerom je deštrukcia skupiny, opatrenia s cieľom zabrániť natalite skupiny a násilné premiestňovanie detí. Slovensko prijalo toto znenie 20. decembra 1950 do Trestného zákona.[3]

Definícia nás privádza k otázke, kto a prečo by sa rozhodol zabíjať na základe rasy. Zárodok netreba hľadať v nenávisti, ale v príliš veľkom egu. Je dôležité poznamenať, že genocída nevzniká spontánne, ale ako plánovaný, systematický jav. Politiku genocídy tvorí rovnica, ešte pred samotnou akciou musí vzniknúť silný nacionalistický záujem medzi občanmi v štáte. Potom stačí túto myšlienku superiority národa spojiť s vojenskou prehrou, alebo ekonomickou krízou. Do rovnice sa nám pridá menšina ľudí, ktorá sa ocitla v „zlom“ štáte a konflikt s genocídou je na svete. Pre charizmatického vodcu nie je nič jednoduchšie ako

zvaliť vinu za každý ekonomický, politický či sociálny problém v štáte na niekoho iného. Etnické, náboženské a iné menšiny v štáte sú na túto situáciu priam stvorené. Ľudia od nepamäti odsudzujú to, čo im je cudzie resp. iné ako oni, a ak sa tomu „cudziemu“ darí v štáte viac ako tým čo predstavujú väčšinu, krivé pohľady na ulici sa vedia ľahko premostiť do úplnej nenávisti. Iskrička pre takúto situáciu vzplanie spolu s politickou kampaňou, ktorú môže začať budúci vodca. Akonáhle občan vidí, že jeho nenávisť plynúca zo závisti nie je ojedinelá, psychologicky pociťuje svoju dôležitosť a socializáciu v spoločnosti. Takýmto taktickým činom sa veľmi ľahko môžu isté menšiny stať objektom genocídy. Veď predsa ako jednoduchšie zjednotiť krajinu než proti nepriateľovi, o to viac, ak Váš nepriateľ býva vedľa Vás a má niečo, po čom Vy túžite..

Na otázku, aká bola najväčšia svetová genocída by pravdepodobne väčšina ľudí odpovedala jednoducho: Holokaust. Holokaust je jednoznačne najviac dokumentovaná genocída, ale ani zďaleka nie je najväčšia.[4] Prečo teda ľudia všeobecne nemajú prehľad o ostatných genocídach je výsledkom viacerých faktorov. Pri holokauste išlo o genocídu viacerých skupín ľudí, čo pochopiteľne zasiahlo mnoho krajín (nie len jednu až dve ako to pri genocídach býva). Nielen Židia, ale aj Rómovia, Slovania, homosexuáli, fyzicky postihnutí ľudia a vybrané náboženské skupiny sa stali obeťami holokaustu a život viac ako 6 miliónov ľudí z týchto skupín vyhasol v koncentračných táboroch. Tým pádom, sa holokaust podpísal na obyvateľstve 35 európskych krajín a stal sa ich neoddeliteľnou historickou tragédiou. Väčšina vzdelávania o genocídach v európskych krajinách sa pohybuje len vo sfére holokaustu, najmä kvôli historicko-geografickej blízkosti. Fakt historicko-geografickej blízkosti by však nemal ovplyvniť nedostatok vzdelania o iných genocídach, ktoré číslami bezkonkurenčne prevyšujú holokaust. Platí ale pravidlo, radšej menej ako nič. Je lepšie, že ľudia majú vedomosť aj keď iba o jednej genocíde, ako o žiadnej. Ideálne sa toto pravidlo postupom času vymení za hlášku radšej neskoro ako nikdy a znalosť genocíd sa medzi obyvateľmi Európy rozšíri aj o tie, ktoré sú geograficky vzdialenejšie.[5]

Doposiaľ najväčšou genocídou s odhadovaným počtom obetí okolo 40 miliónov až 70 miliónov ľudí je režim a kampane zakladateľa Čínskej ľudovej republiky a predsedu Čínskej komunistickej strany Maoa Zedonga. Počas jeho vlády v rokoch 1949 až 1976 vyhladil v Číne viac ľudí ako je súčasná populácia Veľkej Británie.[6] Práve on stál za kampaňami ako Veľký skok vpred (čin. 大跃进) a Veľká proletárska kultúrna revolúcia (čin. 文化大革命). Veľký skok

v pred bola národná, vládou organizovaná kampaň, ktorá trvala medzi rokmi 1958 až 1961. Cieľom bola rýchla modernizácia a maximalizácia pracovnej sily v potravinárskom a poľnohospodárskom priemysle na vidieku. V skutočnosti však 98% farmárov štát okradol o svoje polia a prinútil ich pracovať pre štátne farmárske organizácie. Zlá úroda a silný export potravín do zahraničia (aj do veľkých čínskych miest) priniesol hladomor na ktorý iba počas tejto kampane uhynulo 20 až 45 miliónov obyvateľov. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, aj táto kampaň je považovaná za genocídu, pretože vláda zakázala obyvateľom vidieka opustiť svoje obydlie a hľadať potravu inde, čo vyvrcholilo v úmyselnom znížení populácie v nerozvinutých častiach Čínskej ľudovej republiky. V druhej kampani vláda popravila a stíhala každého, kto mohol inklinovať k iným hodnotám ako Čínska komunistická strana, osoba bola považovaná za hrozbu pre národ a preventívne popravená. Vnútorná politika Číny je dodnes veľmi uzavretá a veľmi pro-genocídna.[7] Je ťažké pri tomto štáte použiť akékoľvek ochranné páky, lebo vláda si dáva veľký pozor komu a čo ukáže. Zároveň nie je možné úplne odstrihnúť takého veľkého geopolitického hráča ako Čína, kvôli predchádzaniu globálnym konfliktom. Na druhej strane, je veľa situácií, kde sa musí svet naučiť postaviť sa proti porušovaniu ľudských práv. Konkrétne nedať niekomu možnosť usporiadať olympijské hry, ak časť obyvateľstva násilne trpí v pracovných táboroch.

Ako pri každom probléme, tak aj tu platí, že dôležitá je prevencia a odstránenie problému na jeho úplne začiatočnej fáze. Je potrebné pri prvej pochybnosti, alebo pri prejavení akéhokoľvek faktoru naznačujúceho, či prechádzajúceho genocíde nastaviť dostatočne preventívne opatrenia, ktoré sa môžu ad hoc líšiť. Takéto faktory sú nám empiricky z histórie známe, ide najmä o nestabilitu politického režimu v krajine, náhla zmena politického režimu, revolúcie, vybrané psychologické javy, ekonomická kríza, uvalenie sankcií a vzrast náboženského fundamentalizmu.[8] Taktiež pomerne rýchle a tiché povstanie charizmatického vodcu, ktorý dáva výrazný dôraz na nacionalizmus, ako to bolo v Nemecku v medzivojnovom období, môže byť ako ticho pred búrkou. Jediné, čo môžeme urobiť je rýchla reakcia, evaluácia faktorov značiacich genocídu a dôsledné odsúdenie aktov.

Predísť genocídam dokážeme len ako ľudstvo spoločne. Šťastní ľudia sa do genocíd nepúšťajú a nikto spokojní so svojím životom a štátom nebude vyvolávať nepokoj. Zároveň je veľmi ťažké niekomu vysvetliť, že za ich nešťastím nestojí vybraná skupina ľudí, a ich charizmatický vodca pre svojich občanov nechce vždy to najlepšie. Je potrebné aby sa svet postavil v ekonomickej, politickej či inej kríze na stranu tých najslabších a najviac

zasiahnutých. Akonáhle si ľudia uvedomia, že v tom nie sú sami, predíde sa počiatočnému hnevu, ktorý im niekto z hora natlačí cez propagandu do hlavy. Kto vie ako by to bolo, keby Nemecko po prvej svetovej vojne neostalo samé a zlomené, ale iné štáty by jeho občanom podali pomocnú ruku a pomohli im dostať sa na správnu cestu mieru a vzájomnej spolupráce.


Zdroje:

BORŠA, P. Pamäť a genocída. Praha: Argo, 2011. ISBN 978-80-25703-68-7.

LUKÁČ, J. Pojem genocídy v medzinárodnom práve. Praha: Univerzita Karlova v Prahe, Právnická fakulta [online]. [cit. 31-05-23]. Dostupné z: https://dspace.cuni.cz/bitstream/handle/20.500.11956/110312/120275475.pdf?sequence=1&isAllowed=y

RILEY, E. N. Population in China. Cambridge: Polity Press, 2017. ISBN 978-0-7456-8863-3.

SLAWSON, L. The Top 10 Worst Genocides in History. In: Owlcation.com [online]. 05.01.2023 [cit.31.05.2023]. Dostupné z: https://owlcation.com/humanities/The-Top-10-Worst-Genocides-in-History

ŠVIHRANOVÁ, J. Fenomén zla. Ako vznikol pojem genocída? In: História 2017 [online]. Bratislava: SAV, 2017, s. 35-39 [cit. 31-05-23]. Dostupné z: https://www.sav.sk/journals/uploads/03022355%C5%A0vihrano

Význam diskusie v kontexte slobody myslenia

Boj, ktorý zvádza autorita a sloboda nachádzame naprieč celými dejinami. Na jednej strane, v priebehu vývoja sociálno-politického myslenia, sa objavujú teórie v prospech slobodného vyjadrovania názorov, na strane druhej sa prelínajú s postulátmi nevyhnutnej regulácie mienkotvorných ideí pre všeobecné blaho spoločnosti. Súčasnosť nám ukazuje, že tak ako je nevyhnutné zabezpečiť ľuďom priestor pre možnosť vyslovenia svojho presvedčenia bez strachu pred trestom, či iným spôsobom útlaku, je bezbrehá tolerancia aj intolerantných myšlienok nebezpečná. Hľadanie balansu medzi extrémami zostáva nekončiacim úsilím každej doby.

V dnešných časoch sú hlavným sprostredkovateľom informácií médiá, ku ktorým má prístup väčšia časť svetovej populácie. S tým sa spája aj fenomén preinformovanosti, t. j. ľudia sú zaplavení množstvom správ a je problém rozoznať, na čo sa zamerať. Pričom  tí, ktorí dokážu rozlíšiť podstatné od nepodstatného, získavajú moc.[1] V masmediálnej komunikácii sú taktiež využívané viaceré techniky a psychologické stratégie, ktorými si dokáže jednotlivec či skupina získať prevahu v ovplyvňovaní druhých. Týmito prostriedkami sú napríklad čas vysielania, prispôsobená agenda setting, zdanlivá objektivita, stereotypy, atď.[2] Z rôznych strán na ľudí číhajú špecificky štruktúrované a cielené myšlienky postavené na „veľkých“ frázach, ktoré sú však vnútorne prázdne, no vzbudzujú ilúzie ľahkého riešenia existujúcich problémov (napr. nesplniteľné politické sľuby).

Slová majú obrovskú moc, ktorá súvisí s podvedomým vyvolávaním obrazov nezávislých na ich reálnom význame. Pôsobivosť a veľkoleposť niektorých pojmov (napr. demokracia, rovnosť) znie v našich mysliach zvučne a lákavo, avšak ich obsah môže byť v rôznych situáciách a kontextoch nejasný.[3] Zjednodušovanie, časté opakovanie tvrdení, apel na city, hyperbolizácia či spochybňovanie niektorých (historických) udalostí sú pomerne frekventovane využívané metódy pri ovplyvňovaní okolia. Môže sa dokonca javiť, že „zámerom je ovládnutím jazyka ovládnuť myslenie ľudí na spôsob Orwellovho newspeaku.“[4]

Na to, aby človek odhalil, že prezentovaná idea (či už politikmi, médiami…), aj keď pôsobiaca vierohodne, sa v skutočnosti môže skrývať len za oparom floskúl a významovo prázdnych slov, je nutné mať isté poznanie. Vedomostiam však častokrát chýba nejaká syntetizujúca sila – nadobúdame poznatky síce rýchlo,  ale rovnako rýchlo je možné ich aj zabudnúť.[5] Je nutné si zároveň uvedomiť, že informácie samy o sebe ešte nie sú vedením – každý sa musí naučiť ako a kde ich relevantne použiť.[6] Človek by sa mal usilovať o vlastné zdokonaľovanie sa a čo môže byť lepšou zárukou pred hrozbou nezmyselných a nepodložených názorov, než ich overovanie?

Skepsa, nie ako nedôvera voči všetkému povedanému, počutému či videnému, ale ako žiadúce spochybňovanie, vďaka ktorému môže človek diskutovať sám so sebou by mala byť využívaným nástrojom v komunikácii. Aby teda jednotlivec, a s ním aj spoločnosť, mohol nastúpiť na cestu pravdy prostredníctvom diskusie, musí si najprv uvedomiť, že absolútna istota správnosti názoru neexistuje. Otec projektu otvorenej spoločnosti, Karl Raimund Popper, tvrdí, že „niet neomylného kritéria pravdy: nikdy, alebo takmer nikdy si nemôžeme byť celkom istí, či sme sa nezmýlili.“[7] Človek nikdy nevie, či len zaslepene nekráča za svojou subjektívne vytvorenou domnienkou, ktorej pravdivostná hodnota je neznáma.

Podľa tohto popredného filozofa, pravda nie je jednoznačne uchopiteľná, preto pri jej hľadaní musíme uplatňovať buď našu fantáziu, alebo skrze pokus-omyl a postupné odhaľovanie našich predsudkov, rozoberať vytýčenú oblasť skúmania.[8] Kritické sebaskúmanie je najlepšou spätnou väzbou, ktorú človek môže získať a zároveň sa učí „zostať pri zemi“ bez snahy arogovať si neomylnosť svojich názorov.

John Stuart Mill, politický teoretik, taktiež zastáva názor, že každý človek je omylný a absolútna istota neexistuje. Ak by sme si osobovali moc rozhodovať o správnosti istého tvrdenia a navykli si veriť v kategorickú správnosť našich vlastných názorov, umlčali by sme tým diskusiu a privlastnili si neomylnosť. Rovnako, ak sa pozrieme na historické obdobia v retrospektíve, prídeme na to, že názory dnes všeobecne uznávané, by v minulosti boli považované za herézy. „Nikdy si nemôžeme byť istí, že mienka, ktorú sa snažíme potlačiť, je falošná.“[9]

Mill aj Popper si však uvedomujú isté hranice slobody, ak ide o zásah do práv druhého. Žiadna tolerancia nesmie byť neobmedzená, inak by poľahky mohla viesť k sebadeštrukcii spoločenstva. Avšak skôr než tolerancia, je to naša spoločenská neznášanlivosť, ktorá sa objavuje paradoxne aj v demokracii. Už síce človeka nepripravuje o život, nesnaží sa (viac-menej) skrze cenzúru potlačiť všetky protichodné názory, ale tým, že podnecuje ľudí, aby skrývali svoje názory alebo sa vzdávali úsilia o ich šírenie, uháša ducha pokroku.

Každé riešenie istého problému so sebou vždy prináša nové nevyriešené otázky, pretože čím viac sa dozvedáme, čím väčšiu hĺbku dosahuje naše poznanie, tým si jasnejšie uvedomujeme našu vlastnú nevedomosť. Avšak napriek bezhraničnej nevedomosti, sa vždy oplatí poznávať a diskutovať o výsledkoch nášho bádania. Bez diskusie neexistuje priblíženie sa objektívnej pravde, a bez hľadania niet poznania, ktoré sa významne spolupodieľa na rozvoji jednotlivca i celej spoločnosti. Skrze načúvanie protiargumentom, sebakritiku a reflexiu zo strany druhých, si človek osvetľuje vlastné stanovisko. Ľudské myslenie by sa nepohlo, ak by sa vyhýbalo náročným otázkam a bálo sa čeliť múrom konformity.


Zdroje:

[1] NYE, J. S., Jr.: Soft Power: The Means To Success In World Politics. New York: PublicAffairs, 2004, s. 105 – 106.

[2] ČULENOVÁ, E.: Verbálna manipulácia. Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 40.

[3] LE BON, G.: Psychologie davu. Praha: Portál, 2016, s. 65 – 66.

[4] BRESTOVANSKÝ, M.: Úvod do mediálnej výchovy. Trnava: PF TU, 2010, s. 65.

[5] LIESSMANN, K. P.: Teorie nevzdělanosti: omyly společnosti vědění. Praha: Academia, 2008, s. 9 – 10.

[6] ŠEDÝ, J.: Kritické myšlení. Praha: Galén, 2021, s. 23.

[7] POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta. Bratislava: Archa, 1995, s. 180.

[8] POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta, Bratislava: Archa, 1995, s. 144.

[9] MILL, J. S.: O slobode. Bratislava: Iris, 1995, s. 22.

Budovanie klimaticky spravodlivej spoločnosti

Korene klimatickej zmeny zapríčinenej ľudskou činnosťou najmä v súvislosti s ekonomickými aktivitami, siahajú do obdobia priemyselnej revolúcie. Významnú závislosť ľudí na vyčerpateľných prírodných zdrojoch sa nám dodnes nepodarilo prekonať, čo okrem iných negatívnych dopadov na kvalitu zdravia ľudí a prírody, spôsobuje aj neschopnosť samoregenerácie prírody. Prejavy zmien, ktoré vznikajú ako dôsledok nadmernej produkcie skleníkových plynov, sú sprevádzané aj narušením prirodzených biotopov, extrémnymi výkyvmi počasia, degradáciou pôdy, masívnym odlesňovaním, znečisťovaním a nadmernou produkciou emisií skleníkových plynov, dnes dokážeme v rozdielnych intenzitách pozorovať na celom svete, čo nám prezrádza nevyvrátiteľnú komplexnosť tohto javu. Javy, akým je aj klimatická migrácia dokazujú, že táto kríza stiera hranice a aj keď sa najrýchlejšie a najdrastickejšie prejavuje a eskaluje práve v oblasti globálneho juhu, viacúrovňové negatívne dopady čoskoro pocíti zvyšok sveta.[1]

 Otázka toho, či je možné odvrátiť klimatickú krízu, je dnes pasé. Podstatná je otázka potreby radikálnych a systémových zmien, adaptácie a ambicióznej politickej vízie. To, ako by mali vyzerať potrebné systémové zmeny, dokážeme odvodiť z identifikácie príčin, ktoré nás priviedli do súčasného, nezvrátiteľného stavu. Dejiny ľudstva sú zároveň dejinami neutíchajúcej snahy o jeho prežitie. Neistota v náročných prírodných podmienkach prinútila ľudí nachádzať nové spôsoby využívania prírodných zdrojov v ich prospech. Ustavičné snahy o vymedzenie výsostného postavenia človeka v prírode sa nám však nakoniec stanú osudnými. Ľudstvo si technologickým pokrokom prírodu úplne podmanilo, čo spôsobilo dnešný stav, v ktorom sa osud planéty ocitol v rukách toho, ktorý ju zničil. Prijatie zodpovednosti by preto malo byť nevyhnutným krokom, potrebným k riešeniu krízovej situácie. Kto by však mal prijať túto zodpovednosť? Môžeme jednoznačne odpovedať, že túto zodpovednosť musia prijať tí, ktorí disponujú patričnou mocou zmeniť súčasný systém, v ktorom maximalizácia zisku pár jednotlivcov predbieha záujmy planéty. Je však jedno percento elít ochotných prijať svoju mieru zodpovednosti, ak dokážeme nevyvrátiteľnú spojitosť medzi generovaním profitu a klimatickou nespravodlivosťou?[2]

Systém, v ktorom je celé hospodárstvo závislé od prístupu k nerastným surovinám a nadprodukcie, nedržíme pri živote všetci rovnako, ako by nás mohli presvedčiť mnohé greenwashingové kampane. Ak je naším cieľom dosiahnutie systémových zmien, rovnako ako prijatie zodpovednosti za súčasný stav, nie je možné opomenúť dôležitý krok v tejto transformácii, ktorým je odstraňovanie nerovností. Nerovnosť v prístupe ku zdrojom je kľúčová pre udržanie aktuálneho deštruktívneho systému, no prítomná je aj pri znášaní negatívnych environmentálnych dopadov. Máme tým na mysli to, že práve nerovnosť v prístupe ku zdrojom a prostriedkom spôsobila, že sa štátom globálnemu severu darí udržať si nadštandardné pohodlie a životný štýl, pričom štáty globálneho juhu zápasia s chudobou a nestabilitou. Spôsob života globálneho severu nemá za cenu „iba“ porušovanie ľudských práv a drancovanie prírody v prospech dynamických ekonomických aktivít a maximalizácie profitu jedného percenta elít, ale prejavuje sa aj tým, že produkcia skleníkových plynov je  tu mnohonásobne vyššia v porovnaní s chudobnými regiónmi. Prehlbujúca sa ekonomická nerovnosť sa prejaví aj pri pociťovaní dôsledkov klimatickej krízy. Vyčerpávaním zdrojov a degradáciou pôdy sa dostávame k zdražovaniu produktov, energií, liekov a potravín, čo spôsobí neschopnosť zadovážiť si základné potreby a vyženie milióny ľudí na hranicu chudoby. Odstránenie nerovností je teda esenciálnou zložkou klimaticky spravodlivej transformácie systému.[3]

Ako sme si už naznačili, problémy a riešenia v oblasti ekológie, životného prostredia a prírody ako takej, sú neodmysliteľne spojené s politikou a mocou. Komplexné uchopenie politickej ekológie nachádzame u André Gorza. Významný sociálny filozof 70-tych rokov 20. storočia André Gorz je označovaný za zakladateľa politickej ekológie. Základnou premisou politickej ekológie je skutočnosť, že nadvláda človeka nad prírodou je nevyhnutne spojená s nadvládou človeka nad iným človekom.[4] Nespravodlivé prerozdeľovanie prírodných zdrojov stojí za ochudobňovaním na jednej strane, a kumuláciou zdrojov a výrobných prostriedkov na strane druhej. Práve tento mocenský aspekt je v teórii politickej ekológie veľkým prínosom, keďže prináša možnosť chápania ekológie nielen vedeckým a dátovým prístupom, ale aj ako dôležitého mocenského a politického boja. Systém, v ktorom tento boj prebieha, je plný protirečení. V konzumnom svete nekonečných možností sa nakoniec stávame neslobodnými. Túto neslobodu spôsobuje naša jednostranná závislosť od toho, čo niekto iný zvolil a predurčil za nás. Ilúzia výberu naráža na nezmieriteľnú realitu, ktorá hovorí, že budovanie lepšieho sveta nie je našou možnosťou, lebo negeneruje profit. Jadro tohto systému je skostnatené a nepripúšťa zmenu východiskových princípov, čím odďaľuje priebeh potrebných zmien.[5]

Keď premýšľame o slobode človeka ako o stavebnom pilieri moderných spoločností, môžeme sa takisto zamyslieť, ako slobodný je v systéme, v ktorom je takmer každý aspekt a vzťah podriadený ekonomickým záujmom elít. Istú formu slobody si moderní ľudia boli schopní zabezpečiť technologickým pokrokom a masovou produkciou. Je to preto, že naša sloboda sa odvíja od materiálnych podmienok, v ktorých sa nachádzame. Hovoríme však naozaj o našej nekonečnej slobode výberu, ktorú nám súčasný systém zabezpečuje, alebo len o vedľajšom produkte technologického pokroku a nadprodukcie? A ak si dnes dokážeme vďaka technologickému pokroku vybrať akékoľvek auto, no nedokážeme si vybrať svet bez áut?

Takto sa dostávame k záverečnej otázke – existuje lepšia, spravodlivejšia a udržateľnejšia alternatíva k aktuálnemu stavu? A ak áno, na akých základoch by mala byť založená? Technologické riešenia krízy sú totiž nepostačujúce a pomerne často odtrhnuté od reality (napríklad celoplošný prechod na elektromobily či zelený rast), keďže ani táto produkcia nedokáže byť udržateľnou. Pri hlbšej analýze ľahko dospejeme k záverom, že mnohé z ponúkaných riešení zelenej tranzície nie sú úplné zelené. Pre komplexnú transformáciu spoločnosti bude totiž potrebné budovanie novej infraštruktúry, budov či energetických systémov, ktoré nebude možné uskutočniť bez akýchkoľvek emisií.[6]

Literárny kritik a filozof Fredric Jameson raz povedal, že je ľahšie si predstaviť koniec sveta, než si predstaviť koniec kapitalizmu. U mnohých nájdeme politickú imagináciu natoľko zredukovanú, že je pre nich naozaj nemožné predstaviť si iné nastavenie spoločnosti ako to, v ktorom niekoľko jednotlivcov parazituje na prírodných zdrojoch a lacnej pracovnej sile. Správne nastavenie ekonomického systému je však esenciálne pre klimatickú udržateľnosť. Produkcia a konzum sú neoddeliteľné od práce, ktorá predstavuje určujúci faktor spôsobu života a využívania zdrojov. Je to práve práca, v ktorej trávime väčšinu našich životov. Nie je preto prekvapením, že pri tak komplexnej tranzícii bude potrebná aj redefinícia ľudskej práce. Ak preto hovoríme o potrebe systémových zmien, máme tým na mysli radikálne zmeny v spôsobe života, ako ho poznáme dnes. Vytváranie tlaku na systémové zmeny a hlasy ekologických aktivistov však ostávajú zo strany politických a ekonomických elít úspešne démonizované či ignorované, v horších prípadoch sú zneužití na greenwashingové kampane korporátnych magnátov a politikov. Spoliehať sa však na ochotu sebareflexie elít, ktoré zo systému profitujú najviac, dlhodobo nevedie k potrebným zmenám. Aj z týchto dôvodov by sme mali ochranu prírody vnímať ako neustály boj o práva prírody, ktorá svoj hlas nemá. Konzumná spoločnosť, masívna výroba, hospodársky rast a kapitalistický systém sú nezlučiteľné s udržateľnosťou – to je téza, z ktorej je potrebné vychádzať. 

Ak v budúcnosti existuje zdravší, zmysluplnejší a klimaticky spravodlivý systém, musí ho charakterizovať spomalenie ako produkcie, tak aj nášho doterajšieho spôsobu života. Menej produkcie zároveň znamená menej práce, ktorú budú ľudia vykonávať, čo výrazne prospeje aj k budovaniu súdržnejších vzťahov a komunít. Ďalšou črtou je zmena uvažovania, transformácia nášho vzťahu voči prírode. Ochrana prírody by sa mala stať prioritou samou o sebe, nielen pre účely človeka. Sociálne vzťahy a väzby takisto prejdú nevyhnutnou transformáciou s dôrazom na odstraňovanie ekonomických nerovností. Zelenšie alternatívy teda existujú, sú živé a sú našou jedinou možnosťou, ak sa cieľom ľudstva stane snaha o prežitie a prebudovania nášho vzťahu s prírodou a komunitou. 


Zdroje:

[1] NSW Government: Causes of climate change. [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete:  

<https://www.climatechange.environment.nsw.gov.au/causes-climate-change>.

[2] MATTHIAS, M.: What Did We Call America’s Elite Before the “1 Percent”?.  [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/story/what-did-we-call-americas-elite-before-the-1-percent>.

[3] Generation Climate Europe: Global North and Global South: How Climate Change Uncovers Global Inequalities. 10. máj 2022 [online], [cit.19 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://gceurope.org/global-north-and-global-south-how-climate-change-uncovers-global-inequalities/>. 

[4] TURNER, CH.: André Gorz. 7. november 2007 [online], [cit.19 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://www.theguardian.com/news/2007/nov/07/guardianobituaries.obituaries>.

[5] GORZ, A: Political ecology: Expertocracy versus self-limitation. [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://newleftreview.org/issues/i202/articles/andre-gorz-political-ecology-expertocracy-versus-self-limitation>.

[6] GALLAGHER, K.: The Paradox of the Green Transition. 18. marec 2023 [online], [cit.19 /5/2023]Dostupné na internete: <https://www.oecd-forum.org/posts/the-paradox-of-the-green-transition-or-stuck-between-a-rock-and-a-hard-place>.

Chce ľud demokraciu?

Tak ako uvádza v predslove Ústavy významný český filológ František Novotný,[1] cieľom Platónových štátotvorných úvah bolo hľadanie dobra, ktoré považoval za základnú esenciu života. Zároveň však v ďalšej časti predslovu pripomína, že rozdelenie Platónskej ideálnej spoločnosti odporovalo pojmu rovnosť, keďže na samom vrcholku stáli vládcovia-filozofi a pracujúci ľud sa nachádzal na opačnom konci pomyselnej pyramídy. Ak k uvedenému pridáme fakt, že dôležitou časťou knihy Ústava, ktorá je azda najznámejšou Platónovou knihou o usporiadaní spoločnosti, je pojem spravodlivosť,[2] môžeme dospieť ku kontradikčným záverom. Ako je možné, že by idea dobra a spravodlivosť bola kompatibilná s usporiadaním prísne hierarchickej spoločnosti, dokonca za používania klamstiev a tyranských metód?[3] Je možné, že by to bolo v záujme samotného ľudu ako takého? Práve toto hľadanie bude predmetom nášho ďalšieho politologického bádania obohateného o zakomponovanie filozofických prvkov do praktických rovín.  

Ak sa chceme venovať problematike ľudu a jeho ochote prijímať demokratické zriadenie alebo snahe ľudu ako takého bojovať za zachovanie takéhoto zriadenia alebo hodnôt s ním spojených, musíme v prvom rade uviesť definíciu toho, čo pod pojmom ľud myslíme. Keďže v politologickom diskurze existuje viacero názorov na to, čo pojem ľud znamená a jeho exaktné zadefinovanie je takmer nemožné, budeme sa opierať o definíciu jedného z najvýznamnejších politológov 20. storočia Roberta Dahla, avšak iba okrajovo.[4] Aj okrajové nazeranie na tento pojem však poslúži pre potreby nášho ďalšieho skúmania, pričom aj najlepšie vystihuje to, čo si väčšina spoločnosti pod týmto pojmom predstaví. Dahl okrem iného definoval ľud ako vládnucu triedu v demokratických alebo takzvaných polyarchických zriadeniach. Pri skúmaní otvorenej spoločnosti však Karl Raimund Popper, jeden z najvýznamnejších filozofov rakúskeho pôvodu[5] uviedol, že na demokraciu práve kvôli problematike ľudovlády, môže byť nazerané ako na podvod. Tá totiž nikdy neexistovala a vždy záležalo skôr na vôli tej najpočetnejšej, najaktívnejšej a najvplyvnejšej skupiny. Práve tu narážame na prvý spor medzi ľudom a demokraciou. V dnešnej dobe nedôvery v demokratické inštitúcie je ešte viac badateľný. Samozrejme, uvedomelý a racionálne zmýšľajúci volič vie, že v skutočnosti ozajstným vládcom v demokracii nie je, avšak prostredníctvom výberu svojich volených zástupcov vo volebný deň môže zhodnotiť vládnutie stávajúcich elít a prispieť k ich výmene. Následne nám však vystáva otázka.[6] Existuje vôbec takýto volič? 

Je totiž dôležité poznamenať, že tak ako ako uvádza vo svojom výskume otvorenej spoločnosti politológ Daniel Dobiaš,[7] širokú verejnosť nezaujímajú argumenty vedeckej či intelektuálnej povahy, avšak sú to primárne výsledky, ktoré by mali naplniť jej očakávania.[8] Zároveň môžeme predpokladať, že z valnej väčšiny sa tieto očakávania nezakladajú na racionálnom predpoklade, čo môžeme odvodiť napríklad od myšlienok jedného z najznámejších psychológov Sigmunda Freuda,[9] ktorý opisoval fungovanie ľudského psychického aparátu výlučne na princípe vyhýbania sa strasti alebo hľadania slasti.[10] Na chvíľu sa ešte vrátime k problematike otvorenej spoločnosti, ktorá priamo súvisí s praktickým fungovaním demokratických zriadení, kde Dobiaš uvádza ďalší pojem. Ide o autoritatívny intelektualizmus, ktorý je opakom tradičnej koncepcie racionalizmu, keďže sa zakladá na presvedčení o možnosti dosiahnutia nespochybniteľného vedenia a poznania dokonalej pravdy.[11] Takýto prístup môžeme v súčasnosti pozorovať na takmer celej politickej scéne, ale rovnako tak v akademickom prostredí. Je dôležité si totiž uvedomiť, že aj číselné koncepty v prírodných vedách sú produktom ľudskej mysle a je možné, že mimo nášho prirodzeného prostredia strácajú zmysel. Vráťme sa však späť k ľudu. Ten v súčasnosti sleduje politiku, založenú na rýdzom marketingu. Vychádza to z poznania, že ľud fungujúci na emocionálnej báze si vyberá medzi politickými stranami ako medzi rôznymi produktami, prezentovanými v reklamách na obrazovkách našich televízií. Jedno má však s elitami spoločné. Tým spoločným menovateľom je autoritatívny intelektualizmus. Možno by bolo na mieste pýtať sa, ako je možné, že ľud fungujúci na emociálnom základe oplýva aj autoritatívnym intelektualizmom, avšak z definície, ktorú sme uviedli, jedno nevylučuje druhé. Výrok slávneho učenca z klasických Atén Sokrata[12] o tom, že viem, že nič neviem,[13] je vynikajúcim príkladom. Autoritatívny intelektualizmus vychádza z nevedomosti o tom, že sme vo svojej podstate nevedomými všetci. Tento vzájomný menovateľ zároveň pôsobí medzi elitami a ľudom ako odstredivý prostriedok, keďže obidve skupiny považujúce svoje presvedčenia za nespochybniteľné zákonite odsudzujú presvedčenie druhej skupiny. Práve z tohto vzťahu plynie dnešný odpor väčšiny ľudu k demokracii, obhajovanej elitami, či už na základe pádnych alebo neodvôvodnených argumentov, a z neho vyplývajúca kríza demokracie. Samozrejme, ide iba o jeden z faktorov, no pri problematike ľudu ide taktiež o jeden z najvýznamnejších. 

Úvod sme začali Platónovou Ústavou, ktorá ako sme uviedli jednoznačne patrí medzi najvýznamnejšie diela gréckeho filozofa. V závere sa k nej vrátime. Esenciálnou súčasťou demokracie v jej teoretickom ale hlavne praktickom prevedení je spravodlivosť. Toto tvrdenie nevyvodzujeme iba z elitárskeho pohľadu poskytnutého prostredníctvom teoretikov zaoberajúcich sa znakmi a atribútmi demokracie, ale rovnako tak je spravodlivosť predpokladanou súčasťou demokracie aj medzi ľudom. Práve spravodlivosťou sa Platón zaoberal v úvodnej kapitole spomínanej Ústavy, a to najmä prostredníctvom dialógu medzi Sokratom a Trasymachom, aj keď sa do tejto konverzácie zapájali aj ďalší účastníci. Práve Trasymachos dlhodobo argumentoval ku klasickým Sokratovým otázkam o spravodlivosti tým, že je to nespravodlivosť, ktorá je v praktickom živote užitočnejšou. Rovnako tak Trasymachos vo svojej argumentácii uviedol, že spravodlivosť je právom silnejšieho. Počas dlhého rozhovoru sa snažil Sokrates tieto tvrdenia vyvrátiť, svojím typickým spôsobom, a to prostredníctvom otázok. Na konci ich dlhého dialógu sa nakoniec obidvaja diskutujúci zhodli, že všade tam kde jestvuje nespravodlivosť, prináša so sebou skázu.[14] Čo vlastne chceme poukazovaním na Platónov rozbor spravodlivosti dosiahnuť? Dôležitou je argumentačná línia Trasymachosa hlavne v bode, kedy poukazuje na spravodlivosť ako na právo silnejšieho. V súčasnom globalizovanom kapitalizme môžeme tvrdiť, že je to právo silnejšieho, ktoré rozhoduje o tom, čo je spravodlivé a čo nie. Taktiež by sme mohli argumentovať tým, že tomu tak bolo po celú históriu, určite poznáme viacero výrokov o tom, ako históriu píšu víťazi, medzi najtrefnejší v našom prípade zaradzujeme výrok Georgea Orwella o tom, že „kto ovláda minulosť, ovláda aj budúcnosť.[15] Najväčším rozdielom v súčasnosti je však to, že jedinou a absolútnou hodnotou sú peniaze, ktoré sú zároveň jediným ukazovateľom väčšej sily a zároveň moci. Vystáva tak otázka, či ľud, – ktorý ako sme uviedli považuje nie len vďaka teoretickému zadefinovaniu demokracie ale hlavne kvôli jej všeobecnému ponímaniu za jeden z jej hlavných atribútov spravodlivosť – môže vôbec v súčasnom systéme demokratické zriadenie podporovať alebo len akceptovať. Po rozbore niektorých aspektov vnímania demokracie medzi ľudom a faktorov, ktoré na toto vnímanie vplývajú, sa aj napriek všetkému uvedenému nedostaneme ku konkrétnemu záveru. Je tomu tak najmä vďaka rozsiahlosti témy, ktorá by si zaslúžila oveľa hlbší výskum. Jedno však jednoznačne vyplýva. Že niečo so súčasným ponímaním demokracie rozhodne nie je správne. Záver necháme otvorený podobne ako končí kniha Povesť o Atlantíde, ktorú napísal Slavomír Chren prostredníctvom vyberania jednotlivých častí z Platónových spisov, v ktorých spomína bájnu Atlantídu. Po tomto konci je viacero čitateľov zmätených, keďže by čakalo pokračovanie príbehu. Platón ho možno zámerne nechal otvorený práve preto, aby si čitateľ koniec domyslel. Po tom čo sa začalo kráľovstvo v Atlantíde rúcať, zvolal boh Zeus všetkých členov vládnucej vrstvy s myšlienkou potrestať ich. „Zhromaždil všetkých bohov do ich najslávnostnejšieho príbytku, ktorý stojí uprostred všehomíra a z neho vidieť všetko, čokoľvek bolo stvorené, a zhromaždiac ich povedal:“[16]


Zdroje:

[1] FLAITINGR L. ; HURYTA M.: František Novotný a jeho monumentální dílo věnované Platonovi.[online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.akropolis.cz/content/frantisek-novotny-jeho-monumentalni-dilo-venovane-platonovi>.

[2] Platón: Ústava. Praha: OIKOYMENH, 1996, s. 7-28.

[3] DAL MASCHIO E. A.: Platón. Pravda je jinde. Madrid: Emse Publishing, 2022, 142 s.

[4] DAUBNER P.: Robert Dahl – Elvis americkej politickej vedy. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/308622-robert-dahl-elvis-americkej-politickej-vedy/>.

[5] KARL RAIMUND POPPER. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.phil.muni.cz/fil/studenti/popper(charvat).html>.

[6] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 54.

[7] doc. PhDr. Daniel Dobiaš, PhD. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.upjs.sk/FF/zamestnanec/daniel.dobias/>.

[8] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 70.

[9] Sigmund Freud. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <http://biografia.sk/sigmund-freud/>.

[10] PATARÁK M.: Freudovo chápanie pudu smrti v čase jeho uvedenia. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <http://www.psychiatria-casopis.sk/files/psychiatria/3-4-2015/ppp3-4-2015-cla3.pdf>.

[11] DOBIAŠ D. ; GBUROVÁ M.: Otvorená spoločnosť. Politický projekt moderného sveta alebo produktívna metafora v intelektuálnej tradícii hľadania lepšieho človeka a sveta?. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 44.

[12] KTO TO BOL SOKRATES? MÁLOKTO VIE, ŽE NEPOVAŽOVAL DEMOKRACIU ZA IDEÁLNY ŠTÁT!. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.vedelisteze.sk/kto-to-bol-sokrates-malokto-vie-ze-nepovazoval-demokraciu-za-idealny-stat/>.

[13] SÓKRATÉS: „Viem, že nič neviem“. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://citaty-slavnych.sk/citaty/53003-sokrates-viem-ze-nic-neviem/>.

[14] Platón: Ústava. Praha: OIKOYMEN, s. 3-38.

[15] HIRST K.: Who Controls the Past Controls the Future“ Quote Meaning. [online], [cit. 9/12/2022]. Dostupné na internete: <https://www.thoughtco.com/what-does-that-quote-mean-archaeology-172300>.

[16] CHREN S.: Povesť o Atlantíde. Nové Zámky, Felix, 2004, s. 48.

Politické filozofovanie o nepolitickej filozofii

Úvodné slovo

Ako uvádza v úvode knihy Tuskulské hovory jej prekladateľ Josef Hrúša,[1] obsahom diela sú filozofické úvahy rímskeho rečníka, politika a spisovateľa Marcusa Tulia Cicera.[2] Spisy boli vypracované v dobe, kedy politická situácia Cicerovi nedovoľovala sa aktívne zúčastňovať na politickom živote. V rámci týchto spisov sa Cicero venoval skôr otázkam, ktoré priamo nesúviseli s politikou ako takou. Základom sú myšlienky o vymietaní strachu zo smrti či znášaní bolestí a miernení zármutku. Predlohou boli pre Cicera pojednávania istých gréckych stoikov a filozofov, avšak na základe eklekticizmu. Ide o postup, ktorý je založený na vytváraní filozofického výkladu sveta prostredníctvom preberania riešení jednotlivých problémov a tém z rozmanitých filozofických systémov.[3] Sám Josef Hrúša poznamenáva, že Cicero si v podstate vyberal z predloh to, čo sa mu hodilo a následne úvahy prepojil s inými pojednávaniami.[4] V rámci nášho príspevku budeme uplatňovať rovnaký prístup, avšak našou predlohou bude práve kniha Tuskulské hovory. Cicerove tvrdenia tak budeme prepájať so súčasnými politickými či filozofickými otázkami, pričom sa rovnako budeme opierať aj iné filozofické prístupy. Môžeme tak konštatovať, že príspevok bude koncipovaný ako eklestická filozoficko-politická úvaha nad Cicerovými úvahami, ktoré vytváral rovnakým prístupom. 

Civilizačná nedotknuteľnosť

Hneď v úvode úvah o smrti Cicero pripomína Brutovi, ktorému je text adresovaný, že základom životného poznania je filozofia. Aj sám Cicero uvádza, že jeho inšpiráciou boli grécki filozofi, vzápätí však začína s porovnávaním gréckej a rímskej spoločnosti. Grom porovnávania je poukazovanie na nadradenosť rímskej civilizácie nad gréckou. Cicero túto nadradenosť nedemonštruje vulgárnym či nevhodným spôsobom, no vychádza z premisy rozvinutosti. Podľa jeho presvedčenia Rimania rozvinuli grécke myslenie a pozdvihli ho na vyššiu úroveň ale iba v prípade, ak to považovali za potrebné. Ako konkrétne príklady Cicero uvádza lepšie zachovanie rodinných či súkromných obyčajov, prepracovanejšie zákony či kvalitnejšiu ústavu. Je síce zrejmé, že Cicero vychádzal z čiastkových objektívnych skutočností, no ak sa na túto problematiku zameriame zo širšieho hľadiska, môžeme sa domnievať, že sa jednalo o klamlivé nadradzovanie jemu vlastnej civilizácie. Vtedajšie Grécko už síce bolo v čase Cicerovho písania de facto pod nadvládou Rimanov, no rovnaký osud o niekoľko storočí postihol aj vtedajšiu najrozsiahlejšiu ríšu. Jedným z hlavných dôvodov úpadku Rímskej ríše pritom bola neloajalita rímskej armády. Tá bola na sklonku života ríše zložená prevažne zo žoldnierov, ktorí nepociťovali silné puto k Rímu. Zároveň v tom čase existovala akási apatia zo strany rímskeho obyvateľstva, ktoré nepociťovalo potrebu bojovať za svoje spoločenské zriadenie.[5] Môžeme tak dedukovať, že proces úpadku začal v Rímskej ríši oveľa skôr. Sám Cicero spomína veľké úspechy rímskych vojenských ťažení v porovnaní s gréckymi, no zároveň si nebol a samozrejme ani nemohol byť vedomý toho, že niekdajšia pýcha Ríma bude v konečnom dôsledku jedným z dôvodov jeho úpadku. Toto myslenie sa zákonite vďaka Cicerovmu politickému vplyvu a rétorickým schopnostiam prenášalo na bežné obyvateľstvo či zvyšok elity. Ak tieto tvrdenia prepojíme s cyklickou teóriou vzostupu a pádu civilizácií, o ktorú sa často opierame,[6] môžeme konštatovať, že jedným z hlavných faktorov (nie jediným) zákonitého úpadku civilizácie je jej nadradzovanie medzi obyvateľstvom či elitami, ktoré sa v danej situácii javí ako prirodzené, no rovnako spúšťa proces udalostí vedúci k civilizačnému rozkladu.[7] 

Filozofia smrti ako súčasť politiky

V prvej kapitole s názvom Nebojme sa smrti sa Cicero sústredí na ponímanie smrti medzi ľuďmi, uvažuje o tom, čo smrť pre ľudí vlastne znamená a čo môžeme očakávať po nej. Bádanie je vedené v dialógu medzi učiteľom a poslucháčom. Keďže bol text adresovaný Brutovi, forma dialógu bola zvolená pre jednoduchšie vysvetlenie danej problematiky, ako sám Cicero uvádza a následne ku konverzáciám učiteľa a žiaka prikladá svoje poznámky. Základným východiskom pre Cicera sú koncepcie iných filozofov pojednávajúcich o smrti. Medzi inými uvádza Platónove rozdelenie duše na tri časti, Xenotrasove vysvetlenie duše ako niečoho beztvárne netelesného alebo Aristotelove štyri prvky, z ktorých vzniká všetko známe, ku ktorým následne pridal prvok piaty, ako základ duše. V rámci dialógu sa učiteľ snaží od týchto príkladov odvodzovať svoje vlastné vnímanie duše a smrti. Dôležitým je však pre nás postoj poslucháča. Ten považuje všetkých mŕtvych za nešťastných. Svoj postoj vysvetľuje napríklad aj tým, že po smrti stráca daný jedinec svoje bohatstvo či slávu. Aj napriek ďalšiemu priebehu konverzácie medzi učiteľom a poslucháčom, kde učiteľ postupne tieto tvrdenia vyvracia, sa zastavíme pri tomto nazeraní a skúsime ho preniesť na súčasné politické reálie. Ak by aj mŕtvi vedeli o tom, že už nie sú živými, čo Cicero v ďalšom priebehu dialógu vyvracia, je s ohľadom na dnešné príklady naivné si myslieť, že by boli zákonite nešťastnými. Ako vhodný príklad nám môžu poslúžiť teroristické organizácie ako Islamský štát alebo Al-Káida, ktoré svojich bojovníkov verbujú práve s prísľubom šťastného posmrtného života, na základe hlásaní pochádzajúcich z militantného výkladu islamu.[8] Nejedná sa však o ojedinelý príklad. Nedávne video z dielne Ukrajinských ozbrojených síl vyzýva Ukrajincov k tomu, aby sa pridali k armáde pred nadchádzajúcou protiofenzívou.[9] Podobné video vydali v rovnakom období aj Rusi.[10] V tomto prípade sa skôr zameriame na jednotlivcov, ktorí dané povolanie vypočujú a k armáde sa pridajú. Na videu, v ktorom šéf súkromnej Wagnerovej armády Jevgenij Prigožin verbuje vo väznici nových členov armády, vo svojom prejave spomína, že miera míňania munície je dva a pol krát vyššia ako počas bojov o Stalingrad.[11] Aj napriek tomu sa viacero Ukrajincov či Rusov rozhodne do armády v súčasnosti vstúpiť. Ak odhliadneme od ekonomických výhod, ktoré vstup do armády poskytuje, je jednoznačne jedným z najdôležitejších faktorov tohto vstupu národná hrdosť. Aj v tomto prípade tak môžeme tvrdiť, že ak by si títo mŕtvi vojaci boli svojej smrti vedomí, pravdepodobne by ju s ohľadom na svoje národné cítenie neľutovali. Naše tvrdenia v tomto prípade korelujú s Cicerovými. Ako ďalší príklad použil štátnikov alebo básnikov, ktorí vďaka ľudskej prorockej predtuche nachádzajúcej sa v duši, ako ju sám Cicero pomenoval, usilujú celú život o posmrtnú slávu, na základe ktorej si ich budú ďalšie generácie pamätať.[12] Ak by ju dosiahli, môžeme tvrdiť, že by počas vnímavej smrti boli nešťastnými? 

Sebadôvera vodcov davu 

Aj keby neuvádzal Platón žiadny dôvod – hľa, akú veľkú dôveru voči tomu človeku mám! Už svojím ohlasom by zlomil môj odpor. Uviedol však toľko dôvodov, že je zrejmé, že chcel presvedčiť veľa ľudí ; seba však jednoznačne presvedčil.“[13] Aj napriek tomu, že Cicero tento výrok uvádza v inom kontexte, poslúži nám na poukázanie ďalšieho súčasného politického fenoménu. Psychológia davov, ktorej koncepciu vypracoval francúzsky psychológ Gustave Le Bon,[14] hovorí o tom, že jednotlivé myšlienkové procesy alebo vzorce správania sa pri jednotlivcoch často líšia v závislosti na tom, či sa jednotlivec nachádza vo väčšej skupine alebo nie. Tí istí jednotlivci sa totiž často prispôsobujú očakávaniam okolitého prostredia a modifikujú individuálne črty, aby sa identifikovali s davom.[15] V súčasnosti môžeme pozorovať element polarizácie v spoločnosti, ktorý je tak výrazný, že spoločnosť by sme mohli obrazne rozdeliť na dva davy. Ich čelní predstavitelia, ktorí davovú psychózu spúšťajú, musia zákonite prepadnúť podobnému sebapresvedčeniu, na ktoré poukazoval Cicero v Platónovom prípade. Následne tak svojou autentickosťou môžu ovplyvňovať davy, ktoré sú pozbavené kritického zmýšľania.


Zdroje:

[1] Hrůša Josef. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <http://databaze.obecprekladatelu.cz/databaze/H/HrusaJosef.htm>. 

[2] Marcus Tullius Cicero. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.databazeknih.cz/zivotopis/marcus-tullius-cicero-445>. 

[3] Eklekticizmus.[online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fve/eklekticizmus.html>.

[4] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 6.

[5] Decline of Ancient Greece and Ancient Rome. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.edu.gov.mb.ca/k12/cur/socstud/foundation_gr8/blms/8-3-5e.pdf>.

[6] ÖNDER M.: IBN KHALDUN’S CYCLICAL THEORY ON THE RISE AND FALL OF SOVEREIGN POWERS: THE CASE OF OTTOMAN EMPIRE. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <https://dergipark.org.tr/tr/download/article-file/617161>.

[7] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 7-8.

[8] Journal of Legal, Ethical and Regulatory Issues: THE WAY TO HEAVEN INDOCTRINATION AND INEFFICIENCY OF DEATH PENALTY AS TERRORISTDETERRENCE. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <http://repository.uki.ac.id/6553/1/THEWAYTOHEAVENINDOCTRINATION.pdf>.

[9] VOITOVYCH O.: Ukraine’s commander in chief hints counteroffensive could be imminent in slick video. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2023/05/27/europe/ukraine-counteroffensive-speculation-intl/index.html>.

[10] TALMAZAN Y.: The Kremlin wants ‘real men’ to prove themselves by joining the fight in Ukraine. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.nbcnews.com/news/world/russia-real-men-military-ad-war-ukraine-recruitment-rcna80792>. 

[11] The Telegraph: ‚If you desert, we’ll execute you‘: ‚Putin’s chef‘ recruits convicts for war. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=ufOVEKwY2sw>.  

[12] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 22.

[13] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 29.

[14] Gustave Le Bon. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Gustave-Le-Bon>. 

[15] MALCOLM T.: What is Crowd Psychology?. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.languagehumanities.org/what-is-crowd-psychology.htm>. 

Prevencia proti absolútnej chudobe vo svete

Predikcie o vývoji absolútnej chudoby vo svete nie sú vôbec priaznivé, ak vezmeme do úvahy viaceré aktuálne celosvetové výzvy, akou je aj neodvrátiteľná klimatická kríza. Súčasná hranica určujúca stav extrémnej chudoby podľa Svetovej banky a OSN dnes predstavuje 1,90 USD na deň. Táto hranica sa spravidla spája s nedostatkom potravín, kalorickým deficitom, nedostatkom pitnej vody či absenciou základných tovarov potrebných pre kvalitný a dôstojný život. Najkritickejší je v tomto kontexte región subsaharskej Afriky, kde je dlhodobo prítomná humanitárna kríza. Spomenutá hranica, ktorá by mala odzrkadľovať minimálnu potrebu na prežitie, je značne odtrhnutá od reality. Ministerstvo poľnohospodárstva Spojených štátov dospelo v roku 2011 k záveru, že minimálna suma, ktorá by pokryla postačujúce množstvo potravín na deň, predstavuje 5,04 USD (ďalšie potreby ako bývanie, hygienické potreby či zdravotná starostlivosť nie sú zarátané). Môžeme preto konštatovať, že podvyživených detí a ľudí na svete je omnoho viac ako nám prezentujú súčasné relevantné výskumy.[1]

Obhajcovia súčasného globálneho ekonomického systému tvrdia, že priemyselná revolúcia a odštartovanie kapitalizmu stojí za vytrhnutím populácie takmer celého sveta zo stavu extrémnej chudoby. Znamená to teda skutočnosť, že do 19. storočia ľudia ustavične hladovali? Štatistiky dokazujúce podobné tvrdenia sa opierajú o dáta, ktoré podobne ako dáta o súčasnej miere extrémnej chudoby vo svete,  nemusia odzrkadľovať realitu ekonomického života ľudí a ich zásobovania zdrojmi potrebnými k životu. Nezohľadňujú rôzne spôsoby nadobúdania základných potrieb a obživy v daných historických obdobiach, akým je samozásobovanie či prístup k spoločným zdrojom.[2] Príkladov, ktoré by nás dokázali presvedčiť o mnohých chybách a nedôslednosti vo výpočtoch ekonomického správania ľudí však nemusia nutne znamenať chybu základných ekonomických tvorivých téz. Z tohto dôvodu si v eseji priblížime nenaplnené prísľuby kapitalizmu (respektíve neoliberalizmu) a koncept homo economicus, ktorý vnímame ako premisu, ktorá musí byť prekonaná, ak je naším cieľom vytvorenie ekonomicky spravodlivej spoločnosti. Ak sa chceme venovať otázke lepšej vízie budúcnosti, musíme sa vrátiť ku koreňom, ktoré tvoria základ súčasných početných zlyhaní neoliberálnych princípov. Súčasný ekonomický systém totiž nie je schopný vyrovnávať sa s výkyvmi a krízami, vytvára ekonomické priepasti, čo umožňuje nadštandardný životný štýl superbohatých na jednej strane a finančnú nestabilitu až extrémnu chudobu na strane druhej. Problém bohatstva a chudoby je totiž skôr vzťahovým problémom než problémom nezmieriteľných protikladov. Riešením nespravodlivej chudoby je spravodlivá redistribúcia bohatstva. 

Koncept homo economicus si prisvojili najmä mainstreamové ekonomické teórie a zároveň je základom súčasného globálneho ekonomického systému. Primárnou premisou tejto doktríny je presvedčenie, ktoré vo veľkej miere zjednodušuje vnímanie človeka a dezinterpretuje jeho záujmy či motívy jeho konania. Na ľudské bytosti je skrz túto optiku nazerané ako na inherentne racionálne, chamtivé, sebecké a čisto egostické tvory. Model homo economicus operuje s človekom, ktorý je racionálne zmýšľajúci a jeho bezprostredným cieľom je jeho osobná prosperita a šťastie počas celého svojho života. Jeho konanie je priamo podriadené týmto záujmom, ktoré sa snaží maximalizovať, a to aj na úkor prospechu druhých.[3] Sú teda ľudia racionálnymi a nenasýtnými aktérmi, ktorí sa nikdy nezastavia v úsilí maximalizovať svoj blahobyt? Viaceré prieskumy nám dokazujú iracionálne a impulzívne správanie človeka vo vzťahu k jeho financiám. Príkladom môže byť nadmerné utrácanie, vyberanie úspor až zadlžovanie nízkopríjmových domácností v prípade organizovania svadieb alebo dovoleniek.[4] Napriek tomu, že sa nedostatok financií môže odraziť na oveľa závažnejších a esenciálnejších potrebách (akými sú lieky, bývanie či jedlo), sú ľudia ochotní utrácať nad rámec pri podobných príležitostiach, ktoré by sme mohli nazvať vedľajšími. Tento jav sa netýka len stredných a vyšších vrstiev, finančnú nestabilitu si takto prehlbujú aj chudobné domácnosti. Ľudia sa preukázateľne v živote nesprávajú podľa predpísaných vzorcov a ich konanie nie je vždy motivované racionálnymi dôvodmi. Toto správanie je jedným z hmatateľných protirečení konceptu človeka ako homo economicus. 

Zdá sa, že protirečenia nastolené ekonomickým systémom sú do očí bijúce. Snaha o objavenie a vytvorenie všeobecne platných pravidiel a matematických vzorcov, ktorými sa riadi ekonomický život ľudí, predbehla snahy o bližšie poznanie a pochopenie toho, prečo k podobným javom dochádza. Prečo sa stal nakoniec práve racionálny model človeka globálne dominantným pri tvorbe ekonomických vzťahov? Prečo by sme sa snažili popierať ľudskú nevyspytateľnosť a iracionalitu vo vzťahu k jeho ekonomickým rozhodnutiam? Odpoveď nachádzame v zložitých strategických dôvodoch presadzovaných tými, ktorí zo súčasného systému profitujú. Homo economicus je doktrína využívajúca vieru v to, že ľudia sú oddeliteľní a oddelení od okolitého sveta a zároveň sú stredom vesmíru. Na ľudí v pracovnom prostredí je nazerané skôr ako na oddelené individuá, ľudských kapitalistov uvrhnutých do nezastaviteľnej súťaže, ktorí strácajú kolektívny charakter, možnosti kolektívneho vyjednávania sa postupne vzďaľujú, zatiaľ čo do popredia sa dostáva prekarizovaná práca. 

Viera v to, že sa človek vyvinul v homo economicus sa stala podkladom pri kreovaní ekonomických pravidiel a sociálnych štruktúr, čím znemožňuje budovanie sociálne spravodlivých a silných komunít, založených na prosperite pre všetkých. Na naše sociálne vzťahy a interakcie vplýva tým, že rozkladá a znekvalitňuje naše osobné a pracovné väzby s ostatnými členmi spoločnosti. Ak totiž veríme, že sa všetci na svete nachádzame s cieľom maximalizácie vlastného šťastia a prospechu aj za cenu utrpenia iných, v takýchto štruktúrach je takmer nemožné budovať dôveru v komunitu, alebo dôveru v rámci pracovných vzťahov. Napriek tomu, že nám svet ukazuje jeho prepojenosť na úrovniach ako spoločenských, tak aj environmentálnych, sa mainstreamová ekonómia opiera o individualizovaného človeka vytrhnutého od svojich koreňov. V systéme, v ktorom veríme, že každého ženú jeho vlastné egoistické záujmy a zároveň sú vo vzájomnom neprestajnom súperení, je takmer nemožné budovať základy ekonomiky na dôvere a spolupráci.

Potrebu viacúrovňovej spolupráce a pevných medziľudských vzťahov s cieľom prežitia, nám zdôrazňujú aj evolučné výskumy. David Sloan Wilson, americký evolučný biológ, zistil, že súťaž je prospešná pre jednotlivca, zatiaľ čo spolupráca pomáha spoločnému dobru. Ľudské povahové črty, akými sú altruizmus, pomoc, zdieľanie, empatia, spolupráca, darcovstvo a dobrovoľníctvo, sú skôr evolučnými adaptačnými črtami.[5] Sklony k nezištnej pomoci druhým je možné pozorovať už u štrnásť mesačných detí, ktoré dokážu pomáhať napríklad mladším deťom, ktoré sa nedokážu ešte kvôli svojej motorike dostať k jedlu alebo hračkám, no takisto sa dokážu vzájomne komfortovať a utešovať.[6] Ako by asi vyzeral svet postavený na týchto črtách ľudskej prirodzenosti? Odjakživa nám bolo mainstreamovou ekonómiou prezentované, že ľudia sú fundamentálne chamtiví a sebeckí. Pravdepodobnejšia je skôr skutočnosť, že ľudské správanie závisí od situácie a podmienok, v ktorých sa človek nachádza. 

Ekonomickej nerovnosti, klimatickej nespravodlivosti a ďalším závažným spoločenským problémom vytvára priestor systém dominanncie a moci, ktorou disponuje približne percento populácie. Homo economicus je základom systému, ktorý potvrdzuje súčasnú mocenskú štruktúru ospravedlňovaním extrémnej nerovnosti bohatstva a príjmov, privatizácie verejných zdrojov a vlád, ktoré ukladajú prísnejšie opatrenia pre obyvateľstvo namiesto toho, aby uprednostňovali spoločný blahobyt. S cieľom prebudovania dnešnej spoločnosti na slobodnejšiu, rovnejšiu a spravodlivejšiu, musíme prekonať dominujúce princípy nekonečného konzumu, maximalizácie komfortu a šťastia, keďže tieto princípy neprinášajú hodnoty pestujúce spoločné dobro. Musíme sa vzdať myšlienky, že spotreba a konzum nám prinášajú šťastie. Systém, v ktorom sme nútení kvôli prežitiu pracovať na pozíciách, ktoré nás vnútorne nenapĺňajú, neobohacujú a neposkytujú dostatok kvalitného voľného času na oddych, regeneráciu a záujmy, sa nesmie stať systémom, s ktorým sa uspokojíme. Zdravá ekonomika by mala vytvárať priestor pre rozkvet ľudstva a našich vzťahov, mala by nám dokázať zabezpečiť dostatok času na rodinu, priateľov a nás samotných. Z tohto dôvodu sa domnievame, že práve systematické zmeny v ekonómii sú kľúčové pre nastolenie systému, v ktorom stoja v popredí ľudia a planéta namiesto profitu. Nepodmienený základný príjem vníma odborná verejnosť ako jednou z reálnych možností riešenia dôsledkov, ktoré prináša zrýchľujúca sa automatizácia. Ako sme však už v eseji naznačili, redefinícia práce a ekonómie, ak má byť úspešná, bude musieť zohľadniť všetky úskalia, na ktorých dnes zlyhávame a vrátiť sa tak k primárnym problémom našich vzťahov a usporiadania spoločnosti. Tézy, z ktorých súčasný systém vychádza a ktoré sú pre neho charakteristické, sú zároveň našou odpoveďou, ako sa z tejto situácie dokážeme dostať. Dokážeme to práve tým spôsobom, že sa odnaučíme všetko, čo sme doteraz vyzdvihovali a považovali za nemenné. 


Zdroje:

HICKEL, J.: Could you live on $1.90 a day? That’s the international poverty line. 1. november 2015 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/global-development-professionals-network/2015/nov/01/global-poverty-is-worse-than-you-think-could-you-live-on-190-a-day>.

HICKEL, J.; SULLIVAND, D.: Capitalism and extreme poverty: A global analysis of real wages, human height, and mortality since the long 16th century. január 2023 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: < https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0305750X22002169>.

FLEMING, P.: The Death of Homo Economicus. Work, Debt and the Myth of Endless Accumulation. London: Pluto Press, 2017, s. 87 – 125.

PYE, J.: Wedding Debt Is Up And Traditions Are Out. 30. september 2019 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.debt.com/news/wedding-debt-average/>.

TOMASELLO, M.; WARNEKEN, F.: Helping and Cooperation at 14 Months of Age. Leipzig:  Max Planck Institute for Evolutionary Anthropology, s. 272 – 290.

WILSON, D. S.: Evolution for Everyone: How to Increase Acceptance of, Interest in, and Knowledge about Evolution. PLoS Biology, 2005.