Giovanni Sartori ako známy politológ a teoretik demokracie sa zaoberal predovšetkým fungovaním samotnej demokracie a problémami, ktoré sú s ňou späté. Na systém nahliadal kriticky a z jeho skúmania možno vycítiť skôr pragmatický a realistický pohľad na demokraciu. Jeho prínosom pre politológiu ako vedu bolo definovanie základných pojmov, ktoré strácali svoju jasnosť a zreteľnosť. Jedným z takých pojmov je samotná demokracia, ktorá sa stala tak rozšírenou vo svete, až sa stala dezinterpretovanou a jej význam sa stával nejasný a nejednoznačný.
V diele Teória demokracie vníma Sartori práve neudanie zreteľnej a jednotnej definície pojmu za jeden zo značných problémov pre fungovanie demokratického systému. To, že neexistuje všeobecne prijatá definícia je dôsledkom tendencií štátov modernej doby definovať sa ako demokratické, čím sa za demokraciu skrývajú.[1] Paradoxom je, že najmä tí, ktorí sa hodnotovo stavajú proti demokracií a obhajujú iné režimy, sa veľavravne hlásia ako prodemokratickí a nasadzujú si masku. Maska demokrata je v dnešnej dobe výhodná a prináša so sebou minimum problémov. Prijatie demokratického režimu je pre moderné štáty zárukou istej stability a najmä ekonomického rozvoja, pretože súčasný kapitalistický a globalizovaný svet vytvára podmienky pre obchod a výhodné trhové hospodárstvo práve pre tie štáty, ktoré sa zaručujú dodržiavať zásady ochrany ľudských práv a slobôd, odsudzovať násilie a nenávisť a zaisťovať princípy právneho štátu. Mnohé štáty, ktoré v globálnom meradle nie sú silnými hráčmi, sa takýmto spôsobom radšej zaviažu prijímať na prvý pohľad demokratický systém, ako si stáť za svojim hodnotovým postavením. Príkladom môže byť aj naša Slovenská republika a súčasná vláda, ktorá v čase, keď bola v opozícií, šírila rétoriku postavenú na pohŕdaní Európskou úniou, ktorej hlavnou hodnotou je udržiavať, resp. zabezpečovať demokratický chod štátov naprieč Európou. V momente dosiahnutia moci si štátni predstavitelia uvedomili dôsledky, ktoré by priniesol odklon od demokratického riadenia štátu a strach z istých represií ich postavil do situácie umiernenejších vyjadrení a nastolenia istej pózy podporujúcej demokratické princípy.
Sartori píše, že doslovná a základná interpretácia pojmu demokracia je odvodená z gréckych slov demos, teda ľud a kratos, ako vláda, čo znamená, že moc patrí ľudu. Samotný výklad demokracie však nie je totožný s praktickým vyjadrením veci. Bolo preto pre Sartoriho lepšie nahliadnuť aj k interpretáciám demokracie iných autorov. Do istej miery sa stotožňuje s Robertom Dahlom, ktorý používal termín polyarchia ako označenie demokracie v praxi a samotnú demokraciu označili ako ideálny systém.[2] Sartoriho vnímanie polyarchie je kritické, pretože vníma demokraciu ako nedokonalý, ale funkčný systém, ktorý musí byť neustále revidovaný a zdokonaľovaný. Upozorňoval na to, že polyarchia nemusí vždy zabezpečovať rovnosť alebo maximálnu slobodu, ale ponúka mechanizmy, ktoré chránia pred tyraniou a autoritárstvom. Dahl, rovnako ako Sartori neboli idealistami a tak interpretáciu demokracie ako ideálneho systému môžeme chápať aj ako systém, ktorý nie je dosiahnuteľný, pretože ním nie je ani ideálny stav. Demokracia existuje len do tej miery, do akej ju uvádzajú do života jej ideály a hodnoty, čím sa napĺňa Sartoriho teória, že demokracia by bez ideálov neexistovala, no skutočná demokracia existuje len v koexistenci ideálov a reality. Predstavuje vlastne ideálne ciele, ktoré sa snažíme dosiahnuť prostredníctvom demokratického zriadenia a riadenia.
Pre Sartoriho bolo dôležité zamerať sa aj na samotný ľud, ktorý má byť vlastne podstatným prvkom demokracie. Demos – ľud je taktiež vyjadrovaný rôznymi výkladmi, no o to komplikovanejšie je, že počas obdobia vývoja ľudstva, ale aj samotnej demokracie, sa pojem ľud vnímal odlišne a preto neexistuje jeden definitívny výraz. Na to, aby demokracia bola zrozumiteľná a jasne definovaná, je potrebné aj riadne zadefinovať pojem ľud, ktorý Sartori interpretoval šiestimi spôsobmi. Ľud vnímaný ako každý, ľud ako mnohí, ľud ako nižšia trieda, ako organický celok, ako absolútna väčšina a napokon ako obmedzená väčšina. Aj keď v takýchto kategóriách môže byť ľud definovaný, neznamená to, že všetky tieto kategórie môžu byť aplikovateľné ako nositelia moci v demokracii. Už od počiatku demokracie bola vláda ľudu obmedzená len na určitý typ ľudu v závislosti od majetkových pomerov, pohlavia a postavenia v spoločnosti. Demokracia ako v minulosti, tak aj v súčasnosti nie je postavená na vláde ľudu v zmysle každého, pretože aj dnes demokracia z participácie na systéme vylučuje mladistvých, ktorý ešte nedovŕšili istú vekovú hranicu.[3]
V súčasnosti sa šíria naratívy o obmedzenom práve pasívneho a aktívneho volebného práva na základe majetkového či vzdelanostného cenzu, či iných diskriminačných faktorov ako sú vek, pohlavie alebo rasa. Množstvo ľudí vníma demokraciu ako správnu, no s nesprávnym nastavením, pretože samotná účasť na demokracii by mala byť obmedzená. Názory sa rôznia už v tom, na základe čoho práva obmedziť a koho vylúčiť z participovania. Úvahy o tom, že človek z marginalizovanej komunity, ktorý nemá dostatočný prístup k informáciám, dostatočné vzdelanie či prípadne neprispieva do štátnej pokladnice, ale práve naopak ju „vyciciava“ by nemal mať právo na volení, je prinajmenšom úvahou bez rozmyslu. Demokracia v modernom štáte nie je od tej prvotnej priamej demokracie odlišná iba tým, že dáva do popredia slobodu, ľudskú dôstojnosť a rovnosť, ale aj tým, že zastupuje všetkých bez rozdielu. Z rôznych hľadísk by bolo pochopiteľné vylúčenie istej komunity, no zároveň by to bolo v rozpore s hodnotami (liberálnej) demokracie, ktorá si kladie do popredia ochranu jednotlivca, jeho práv a slobôd a vylučuje akékoľvek formy diskriminácie. Je preto otázne, na základe akých parametrov sa demokratický režim hodnotí ešte ako demokratický, keďže demokracia v minulosti bola označovaná za demokraciu aj napriek tomu, že vylučovala a diskriminovala skupiny ľudí, no pri súčasných podmienkach by takéto spôsoby boli vnímané ako nedemokratické.
Politické správanie závisí od vnímania toho, čím demokracia v skutočnosti je.[4] S touto autorovou myšlienkou si dovolím nesúhlasiť a to z jedného prostého dôvodu. Bez ohľadu na to, ako si zadefinujeme demokraciu, či ako ju vnímame, politické správanie bude závisieť vždy od daného človeka, od jeho charakteru, hodnôt, postojov a kultúrneho zasadenia. Samotné vnímanie demokracie je v závislosti od kultúrnych rozdielov, životných podmienok a iných faktorov vždy odlišné. To, čo v strednej Európe môže byť považované za nedemokratické, môže byť v Afrike či v Ázii vnímané ako demokratické, možno prehnané či nadštandardné. Najdôležitejším vplyvom na politické (a akékoľvek iné) správanie je moc. Dosiahnutie moci určuje smerovanie správania sa, čo následne určuje aj demokratickosť daného štátu. Koniec koncov demokracia je len prostriedkom na využívanie moci a občasnou zásterkou pri zneužívaní moci.
Zdroje:
[1] SARTORI, G.: Teória demokracie, s. 6.
[2] SARTORI, G.: Teória demokracie, s. 9.
[3] SARTORI, G.: Teória demokracie, s. 23-25.
[4] SARTORI, G.: Teória demokracie, s.20
Pridaj komentár