Autor píše, že moc je pojem politický nie etický. Taktiež tvrdí že moc nie je sloboda. Obávam sa, že opak je pravdou. Rozdiel je však v tom kto tou mocou disponuje a kto je ovládaný. Práve moc je hnacou silou slobody. Veď kto je viac slobodný ako človek, ktorý je pri moci a vládne?
Sartori poukazuje na stredovek kde vládol neobmedzený vládca mal prístup k plnej moci je považovaný za slobodného. Dokonca sa cítili tak mocní, že častokrát svetskí monarchovia si v boji s cirkvou potvrdzovali svoju nezávislosť, tak že formulu všetka moc pochádza od Boha nahrádzali výrokom všetka moc pochádza od ľudu. Touto zmenou sa snažili nejak demokraticky zdôvodniť svoje myšlienky. Avšak bolo to tak? Bola im moc pridelená ľudom? Monarchovia sa na trón nedostávali slobodnými voľbami ale dedením trónu z generácie na generáciu. Tak ak si aj ľud zvolil svojho prvotného zástupcu tak postupom generácii sedel na tróne niekto s kým nemuseli a s veľakrát ani nesúhlasili. Ako aj vraví Sartori ak ten, kto je zvolený, nie je považovaný za zástupcu tých, ktorí ho zvolili, voľba jednoducho vytvára absolútneho vládcu. Takýto vládca predsa nesúcití s ľudom, nie je mu zaviazaný. Vládne si ako chce a to ho robí slobodným.
Cirkev Sartori zmieňuje v súvislosti s historickým vzťahom medzi cirkevnou a svetskou mocou, pričom rozoberá rolu cirkvi ako formy moci nad ľuďmi v minulosti. Podobne ako iné inštitúcie aj cirkev plnila dôležitú úlohu pri zachovávaní poriadku v spoločnosti a pri usmerňovaní jej chovania. Sartori zdôrazňuje, že v stredoveku a ranom novoveku mala cirkev okrem náboženskej aj politickú a spoločenskú moc, ktorú uplatňovala nad ľuďmi. V takomto ponímaní cirkev reprezentovala moc nad ľuďmi, keďže mala vplyv na vytváranie predpisov, mravných hodnôt a konania jednotlivcov.
V stredoveku sa taktiež snažili aby sa neprehlbovala priepasť medzi nominálnou mocou a vykonávaním moci pomocou zastupovania. Malo to byť tak, že titulovaný držiteľ moci poverí vykonávanie moci niekomu inému. Avšak toto bola len utopia. Dobre vieme, že v stredoveku sa moc nerozdeľovala. Taktiež sa neočakávalo ani nevyžadovali aby zástupcovia či už orgán alebo osoba, ktorým bola predsa delegovaná časť výkonu moci boli volení ľudom. Práve preto bol stredovek príznačný pre monarchistický absolutizmus v zmysle trvalej, neodvolateľnej reprezentácie, ktorá dedičným právom patrila titulovanému vládcovi a jeho potomkom. Preto bol tento vládca vďaka neobmedzenej moci slobodný.
Azda hlavným rozdielom medzi prerozdelením moci v stredoveku a v modernej demokracii je prítomnosť volieb. Samozrejme voľby musia byť slobodné. Bez slobodných volieb nie je zmysel tvoriť zástupcov ľudu a nemôžeme sa ani tvári, že to sú legitímni zástupcovia. Aj keď autor píše, že voľby nevytvárajú automaticky zástupcu. Zástupca ľudu musí prijať zodpovednosť za reprezentovanie svojich voličov a konať v súlade s ich záujmami. To či tak v dnešnej dobe zástupcovia robia je otázne.
Všeobecne v modernej demokracii platí, že si zakladáme na obmedzenej vláde väčšiny. V podstate to môžeme chápať tak že aj tých 51 percent väčšiny zastupuje menší počet zástupcov. Z toho vyplýva, že z celku ktorý predstavuje ľud, niektorí ľudia sú svojim spôsobom viac a niektorí menej. Ďalej vieme povedať, že ani tých víťazných minimálne 51 percent nedisponuje v skutočnosti mocou ani rozhodovacími privilégiami. A ako autor píše aj to čo sa nazýva vôľa ľudu je v skutočnosti iba súhlas ľudu. A aj nad tým by sa dalo polemizovať v určitých prípadoch či sa to dá vôbec nazvať súhlasom. Práve toto uvedomenie by malo ľudí inšpirovať niečo zmeniť pretože je veľmi dôležité aj podľa Rosseaua to, že ľud nedeleguje svoju moc a nemá sa vzdať vykonávania moci.
Aby bola demokracia naozaj realizovaná je veľmi dôležité prerozdelenie moci a to tak, že víťazovi vo voľbách nie je pripísaná absolútna moc ale jej skutočné vykonávanie je rozdelené do viacerých inštitúcii. A tak neostáva v tých istých rukách.
Preto môžeme demokraciu chápať ako moc ľudu nad ľudom. Avšak tu sa naskytá otázka. Moc ľudu nad kým? Sám nad sebou? Preto si myslím, že táto definícia je trochu zvláštna. Keďže zastupiteľskú moc vykonávajú ľudia, ktorým bola zverená moc väščinou ľudu tak to je už nie moc ľudu nad ľudom ale moc istej skupiny privilegovaných ľudí nad ľudom. Veď keby to bolo v realite tak, že by platilo, že zažívame moc ľudu nad ľudom tak by bolo oveľa viac spokojných či už voličov väčšiny alebo vo všeobecnosti ľudí.
Cieľom demokratických inštitúcií musí byť zabezpečenie toho, aby bola moc kontrolovaná a riadená v prospech celku, a nie len v úžitok malých skupín alebo jednotlivcov.
Sartori tvrdí, že systém demokracie by mal byť systémom, v rámci ktorého sa moc realizuje v záujme ľudu, pričom samotný ľud by mal priamo alebo nepriamo vplývať na dôležité politické rozhodovania. Z druhej strany poukazuje na nebezpečenstvo situácie, keď sa moc koncentruje v rukách elít alebo úradníkov, ktorí môžu svoje postavenie zneužívať a uplatňovať moc nad občanmi bez toho, aby ich verejnosť dostatočne kontrolovala. Myslím si, že aktuálna situácia je toho presne príkladom. Moc, ktorá je koncentrovaná medzi malý počet ľudí vytvára elitu, ktorú už nemožno dostatočne kontrolovať pri vykonávaní moci a ľudia sa stávajú čím ďalej tým pasívnejší v tomto smere.
Zdroje:
Giovanni Sartori – Teória demokracie (30-35s)
Pridaj komentár