Komodifikácia umenia a jej dôsledky

Diskusia o vzťahu politickej moci a umenia nie je úplne novým diskurzom, ktorý by sa týkal výlučne konkrétnych autorov a politických štruktúr. V umení sa totiž odzrkadľuje schopnosť umelca pretvárať a uchopovať okolitú realitu a vnútorné procesy, rovnako aj ducha a podstatu danej doby, v ktorej umenie vzniká. Umenie a kultúra je preto stále výsledkom konkrétnej spoločnosti, bez ktorej by neexistovala. Je to vzťah, ktorý sa nezaobíde jeden bez druhého a nabáda nás ku skúmaniu prelínania dominantnej moci, respektíve ideológie a osoby umelca, ktorá tvorí v područí tejto moci. Umelecké diela boli naprieč históriou využívané na propagáciu náboženstva, ideológií a bohatých elitných kruhov, ktoré umelecké aktivity využívali na svoje zviditeľnenie a prestíž. Napriek tejto skutočnosti by bolo nesprávne tvrdenie, že tvorbu umenia od vzniku mocenských štruktúr determinovali výlučne politické ciele mocných, ktoré ich transformovali na zrejmú, respektíve menej explicitnú propagandu. Vždy totiž slúžilo tým najčistejším, pre autora primárnym cieľom, teda v záujme samotného umenia, ktorého podstata je obsiahnutá v autorovi a jeho diele.

Politické umenie nutne nepredstavuje to umenie, ktoré je vytvárané s cieľom vyzdvihovať a odobrovať súčasne nastavené mocenské štruktúry. Umenie prekračujúce hranice našej konformity a zaužívaných predstavách o status quo nám dokazuje jeho nadčasovosť a schopnosť pretvárať naše chápanie okolitej reality, ktoré môže a nemusí operovať s kategóriou moci. Inherentne politický charakter umenia obhajovali a obhajujú niektorí známi autori ako Toni Morrison, George Orwell alebo Amiri Baraka najmä z dôvodu schopnosti komentovať a kritizovať spoločenskú klímu a politické štruktúry, ktoré limitujú významné úskalia ich tvorby, prípadne reagujú na konkrétne citlivé spoločenské témy. Otázka zasahovania moci do umeleckých činností je jednoznačne živou problematikou, ktorá si zaslúži pozornosť verejnosti, respektíve konzumentov umenia. V článku si preto priblížime vzťah súčasného umenia a moci, teda akým spôsobom je umenie deformované v prípade, že sa stáva komoditou podliehajúcou záujmom jeho predajnosti.  

Komerčné umenie je pojem vzťahujúci sa na ten typ umenia, ktorého samotné vytvorenie nachádzame v reklamných účeloch. Začiatky istého typu komerčného umenia v minulosti prevládal najmä v elitných a cirkevných kruhoch, ktoré vzhľadom na dostupné finančné prostriedky dokázali do sveta umenia pretláčať ako svoje individuálne záujmy, tak aj samotný vkus, na základe čoho dokázali limitovať celkové umelecké slohy a estetiku. Cirkev túto komercializáciu podporovala najmä z dôvodu snahy prinavrátiť ľudí k viere v Boha, preto sa napríklad v barokovej sakrálnej architektúre snažila zakotviť veľkoleposť, dramatickosť či majestátnosť, čím u pozorovateľa vytvárajú pocit podriadenosti a svetskej pominuteľnosti. Moc cirkvi a elitných zámožných rodín meniť umelecký, kultúrny a estetický svet, sa viditeľne prejavila najmä v období renesancie, gotiky a baroka.[1] 

Pre umelcov v tomto období bola otázka práce a tvorby pre tieto elitné kruhy otázkou nielen finančného zabezpečenia, ale aj prežitia. Len málo umelcov bolo úplne slobodných, pričom hanlivé či inak poburujúce kusy umenia, ktoré sa nezhodovali s dominantným nábožensko-dogmatickým zobrazením, mohli jeho autora dostať do väzenia, v inom prípade mohol byť exkomunikovaný – až popravený. Prominentné rodiny florentskej renesancie, spomedzi ktorých sú najznámejší Mediciovci, sa usilovali o podporu umelcov nielen z dôvodu kultúrneho a umeleckého rozvoja. V prípade prominentnej florentskej rodiny išlo najmä o prezentovanie svojho vplyvu a bohatstva skrz umelecké zbierky a diela, na ktorých si žiadali byť zobrazovaní ako mocní patróni, čím sa snažili verejnosť upozorňovať na svoje významní politické postavenie.[2]   

Aj v tomto období však nachádzame u niektorých významných umelcov snahu vzdorovať prísnym doktrínam pretláčaných elitnými kruhmi a náboženským dogmám. Životný príbeh barokového talianskeho maliara Michelangela Merisi, prezývaného Caravaggio, je príbehom umelca, ktorý navzdory dominujúcim religióznym pravidlám v maliarskom remesle maľoval portréty svätých na základe žijúcich modelov – konkrétne išlo o “najspodnejšiu” časť spoločnosti, pozostávajúcej zo zlodejov, prostitútok či trestancov. Revolučnosť tohto umeleckého rozhodnutia nachádzame v snahe o priblíženie kresťanského boha bežným a hriešnym ľuďom, ktorí napriek svetským pochybeniam, na základe ktorých boli samotnou cirkvou odsúvaní na okraj spoločnosti, boli podľa kresťanského učenia stvorení na obraz boží.[3]

Umenie vytvorené s cieľom vyhovieť požiadavkám dominujúcej ideológie a estetiky má rovnako dlhú históriu ako umenie, ktoré vyzýva a vyvracia podobné doktríny a rámce. V akom štádiu sa však nachádza súčasné umenie a akým spôsobom sa ideológia podieľa na rozklade umeleckých aktivít v súčasnosti? Je zrejmé, že vplyv náboženstva v umení vyprcháva spolu so silnejúcim humanizmom a antropocentrizmom. To ale neznamená, že by ideológia nezasahovala do umeleckých aktivít aj v dnešnej dobe. Prejavuje sa najmä v komodofikácii umenia, ktoré je objektom konzumu globálneho trhu. Praktický rozmer problému presahovania kapitalistických vzťahov do umeleckej sféry nachádzame v pretváraní významu a esencie samotného umenia, ktorý je v tomto systéme redukovaný na predajný produkt, ktorého suma sa dá vyčísliť. Touto logikou totiž nedokážeme hodnotu umenia vnímať inak, jedine skrz jeho predaj, čím sa stávame svedkami komodifikácie umenia. Pozorovateľ či prijímateľ umenia je z pohľadu kapitalistických vzťahov konzumentom. Premisa uspokojovania potrieb konzumenta je spolu s dynamicky rozvíjajúcim sa technologickým a priemyselným odvetvím katalyzátorom, zracionalizovaným odôvodnením pretláčania celej mašinérie masovej kultúry do popredia. 

Gilles Lipovetsky, francúzsky filozof, sociológ a spisovateľ, pozoruje prenikanie logiky trhových síl do všetkých významných spoločenských inštitúcií vrátane umeleckej sféry, kde sa prejavuje ako bezhraničný konzumerizmus. Týmto procesom vzniká nový fenomén, kult nadbytku, ktorý podporuje neutíchajúcu potrebu konzumácie stále väčšieho množstva komodít. Povahu dnešnej doby, ktorú charakterizuje táto zintenzívňujúca konzumácia, Lipovetsky obsiahol v pojme hypermodernita. Hypermodernitu teda chápe ako nový kultúrny stav vyspelých spoločností. V hypermodernej dobe sú jednotlivci podnecovaní k vyššej miere flexibility, výkonnosti, súťaživosti a napredovania, ktorá im má zabezpečiť uplatnenie a presadenie sa na trhu práce, ale aj v osobnom živote. Vysoké požiadavky v oblasti efektivity a neustáleho zlepšovania upevňujú radikálny individualizmus, čím sa Lipovetsky dostáva k jeho radikálnej forme, ktorú predstavuje hyperindividualizmus. Tento vzťah však nie je jednosmerný. Okrem premeny systémových požiadaviek, ktoré sú na jednotlivca kladené sa menia aj požiadavky, ktoré musia konzumované komodity spĺňať. Spotrebiteľ preferuje flexibilné a luxusné tovary, ktoré sú symbolom slobody hypermodernej kultúry aj napriek tomu, že ich zadováženie okliešťuje jeho ekonomické správanie. Ich zadováženie je totiž podmienené dostatočným množstvom kapitálu a teda výsledkom našich ekonomických aktivít.[4] Konzumácia luxusných tovarov je teda v kontexte kapitalistických ekonomických aktivít možná len dvomi spôsobmi – prostredníctvom otvoreného vykorisťovania druhých, respektíve úplnej podriadenosti jednotlivca a jeho osobného života pravidlám a požiadavkám trhu. Lipovetsky vo svojej kritike hypermodernity reflektuje rozvoj vedy a technológií, ktorý významne pretvára rýchlosť, ktorou “konzumujeme krásu”. Vďaka moderným výdobytkom, napríklad smartfónom, sme schopní zachytávať, zdieľať a konzumovať oveľa väčšie množstvo umenia a estetických zážitkov ako kedysi. Sme svedkami komercializácie životného štýlu sprevádzaného nadbytkom spotrebných tovarov a  bezbrehou potrebou po stále nových inováciách, ktoré sú produktom kultu technokratickej modernizácie. Podľa Lipovetského v hypermoderne boli potlačené všetky alternatívy k zrýchlenému pohybu a napredovaniu k nejasnej budúcnosti, ktorá od nás, rovnako ako my od spotrebných tovarov, očakáva čím väčšiu flexibilitu a pripravenosť.[5]  

Likvidita a flexibilita komodity je kľúčová pre prežitie kapitalistického systému, ktorý veľmi efektívne dokáže pretvárať na predajný tovar každú oblasť našich životov a to vrátane tých vecí, ktoré sa mu snažia vzdorovať. V kontexte súčasného umenia je komodifikácia umenia pozorovateľná na viacerých úrovniach. V roku 2018 sa na aukcii Sotheby’s predala maľba Dievča s balónom, ktorej autorom je známy súčasný street-artový umelec Bansky, za 1,4 milióna dolárov. V momente predaja sa však dielo na mieste skartovalo, nakoľko autor predtým nainštaloval (v prípade jeho predaja) do rámu obrazu skartovačku. Len prostredníctvom komodifikácie mohlo dôjsť k záveru, že Banskyho (podľa viacerých kritikov gýčová) maľba Dievčaťa s balónom približne sedemnásobne stúpla na cene po tom, ako dostala nálepku performatívneho kusu umenia – originálnej a neopakovateľnej tvorby, ktorá vznikla práve vtedy, keď bola zničená.[6] Oficiálne vyjadrenie dobrovoľne anonymného umelca nie je známe, viaceré interpretácie kritikov, dlhodobo sledujúcich Banksyho aktivity sa však zhodujú v tom, že primárnym zámerom umelca bolo znehodnotenie svojho výtvoru. Reakcia na nezmyselné utrácanie elitných kruhov, ktoré reprezentujú aj aukčné domy Sotheby’s však dokázala pravý opak – zničený výtvor stúpol na cene, spravila sa reklama aukčným domom a európska zberateľka umenia, ktorá kúpila, naďalej rozširuje svoju kolekciu o nesmierne drahé kusy umenia.[7] 

Ako písal už Marx, peniaze transformujú trh tak, že sa nevyhnutne nekupuje to, čo je užitočné. Cieľom kupovania vďaka peniazom môže stať aj následný predaj za vyššiu cenu. Týmto spôsobom sa kumuluje kapitál v rukách úzkej skupiny, ktorá je schopná kupovať za náramne vyššie sumy ako zvyšok populácie a tým významne zasahovať do trhového toku, naceňovať produkty a určovať trendy. Marx zároveň definuje komoditu ako niečo, voči čomu sa stávame ľahostajnými, pretože je zameniteľná s inými predmetmi.[8]    

Ako teda vplývajú tieto faktory na konzumenta súčasného umenia? Odpoveď môžeme nájsť už v samotnom termíne konzument, ktorým odhaľujeme podstatu vzťahu medzi subjektom – konzumentom a objektom – umením. Tento vzťah ovplyvňuje našu schopnosť vnímania umenia v takom zmysle, v akom ho opisoval americký filozof a psychológ John Dewey. Dewey tvrdil, že moderná spoločnosť nás podnecuje skôr k spoznávaniu umenia ako jeho vnímaniu, respektíve prežívaniu. Spoznávanie umenia je v tomto kontexte akýmsi predstupňom skutočnej umelecko-estetickej skúsenosti. Za umeleckou skúsenosťou podľa neho stojí organická interakcia medzi umením a jeho prijímateľom, čo sa prejavuje fyziologickými zmenami, no najmä tým, že skúsenosť presahuje samotný organizmus.[9]

V modernej spoločnosti, ktorá je umením presýtená v dôsledku používania internetu, fotografie, streamovacích služieb a sociálnych sietí na jeho zdieľanie a propagovanie, sa vytráca priestor pre autentickú umeleckú, podľa Lipovetského skôr estetickú skúsenosť. Moderná spoločnosť pomaly zabúda, akým spôsobom interagovať a byť v prítomnosti umenia iným spôsobom, ako s komoditou. Konzumácia umenia sa však zamieňa s autentickým umeleckým zážitkom. Prejavuje sa najmä tým, že nedokážeme tráviť s umením čas. Dokážeme ho len rýchlo konzumovať ako každý iný spotrebný tovar, prípadne vlastniť. Z viacerých štúdií vyplýva, že priemerný návštevník galérie strávi pri pohľade na umelecké dielo najviac osem sekúnd. Mať autentický umelecký zážitok, respektíve vnímať umenie tak, ako ho chápe John Dewey, nie je z pohľadu trhu s umením produktívna činnosť a zaberá veľké množstvo času (minimálne viac ako osem sekúnd). Masová kultúra nehľadí na umenie skrz jeho jedinečné vlastnosti, napríklad schopnosť komunikovať a odovzdávať významy naprieč históriou, vytrhnúť pozorovateľa zo zaužívaných predstáv o statuse quo a predstaviť mu novú perspektívu. Namiesto toho je v popredí otázka jeho výmeny a peňažná hodnota, čím sa voči umeniu v jeho základnej podstate stávame ľahostajnými. Predstaviteľ Frankfurtskej školy, Theodor Adorno, prichádza s teóriou culture industry, ktorá je aplikovateľná na súčasné rýchle a masové umenie. Kultúrny priemysel podľa Adorna predstavuje mechanizovanú a rýchlu produkciu tzv. nízkeho umenia, u ktorého pomerne často absentuje estetická hodnota. Toto umenie je do značnej miery ľahko reprodukovateľné a konzumovateľné, ide totiž o zámerne produkovanie rovnakosti.[10] Culture industry je len organickým výsledkom aktivít hyperindividualizovanej spoločnosti, ktorá kladie dôraz na neustálu potrebu konzumácie nových komodít a pohŕda všetkým, čo nie je dostatočne efektívne, zrejmé a rýchle.

Súčasne umenie a umelci čelia viacerým výzvam, pričom najvážnejšou z nich je práve komodifikácia umenia. Nie je to len vkus umelcov a prekonávanie estetických pravidiel predchádzajúcej doby, ktoré menia svet umenia. Mnohé pravidlá, ktorým umenie podliehalo a podlieha, nastavuje ekonomika, respektíve logika trhu. Umelci, ktorí sa snažia usilujú uživiť sa svojim remeslom majú obmedzené možnosti, keďže musia naplniť požiadavky trhu a prekonať bujnejúcu komercializáciu. V kontexte mašinérie masovej produkcie kultúry je pre umelca ústredný faktor času, respektíve rýchlosti tak, ako ju chápe Lipovetsky. Umelci bez ekonomického a marketingového pozadia sú do značnej miery znevýhodnení v presadení sa svojou tvorbou, bez ohľadu na jej kvalitu. Aukčné domy a vkus mega-zberateľov, ktorí sú schopní ovplyvňovať a kontrolovať trh s umením na základe svojich preferencií a investícií sú dnes oveľa efektívnejšie v distribuovaní estetických zážitkov medzi širokú verejnosť, respektíve masy. Prostredníctvom logiky spotreby vyhľadávame ako konzumenti krásy stále nové a nové impulzy prinášajúce estetické zážitky a emócie. Je zrejmé, že ekonomický aspekt nie je vôbec zanedbateľný pri našom stretnutí s umením a preto sa musíme zaoberať tým, aké javy prinášajú do sveta umenia trhové sily a akým spôsobom ovplyvňujú naše vnímanie a úlohu umenia v našich životoch. (Ak budete najbližšie v galérii, skúste venovať vystavenému obrazu viac ako osem sekúnd.)


Zdroje:

[1] Ash-Grimm, A. (2021). The Commodification of Art, and Capitalism’s Infiltration of the Art World. [online] Medium. Available at: https://medium.com/@annalieseashgrimm/the-commodification-of-art-and-capitalisms-infiltration-of-the-art-world-bd8076a2b690 [Accessed 30 Dec. 2023].

[2] Lesso, R. (2023). How Did the Medici Family Support the Arts? [online] TheCollector. Available at: https://www.thecollector.com/how-did-medici-family-support-the-arts/# [Accessed 30 Dec. 2023].

[3] Morrin, D. (2020). CARAVAGGIO’S DEATH OF THE VIRGIN. [online] St Albert’s. Available at: https://scotland.op.org/caravaggios-death-of-the-virgin/ [Accessed 31 Dec. 2023].

[4] Rudrum, D. and Stavris, N. (2015). Supplanting the postmodern : an anthology of writings on the arts and culture of the early 21st century. New York: Bloomsbury Academic. s.153 – 160.

[5] ICS – International Communication Summit. (2016). ICS NewsZine. [online] Available at: http://internationalcommunicationsummit.com/en/ics-newszine/ics-interview/gilles-lipovetsky- [Accessed 27 Jan. 2024].

[6] Kordic, A. (2018). Banksy’s Shredded Artwork Becomes a Newly Completed Work and Sells | Widewalls. [online] www.widewalls.ch. Available at: https://www.widewalls.ch/magazine/banksy-love-is-in-the-bin-sothebys [Accessed 31 Dec. 2023].

[7] Mattha Busby (2018). Woman who bought shredded Banksy artwork will go through with purchase. [online] the Guardian. Available at: https://www.theguardian.com/artanddesign/2018/oct/11/woman-who-bought-shredded-banksy-artwork-will-go-through-with-sale [Accessed 31 Dec. 2023].

[8] TSING, A. (2013). Sorting out commodities. HAU: Journal of Ethnographic Theory, s.21–43.

[9] Schreyach, M. (2014). John Dewey and Art. s.367-370.

[10] Neilson, T. (2022). What is The Culture Industry? | Summary, Analysis & Examples. [online] Perlego Knowledge Base. Available at: https://www.perlego.com/knowledge/study-guides/what-is-the-culture-industry/ [Accessed 31 Dec. 2023].

Legislatívne prekážky obmedzujúce hlasovanie v USA

V roku 1964 na získanie oprávnenia voliť v štáte Louisiana bol občan nútený na získanie oprávnenia voliť vyplniť test gramotnosti. Tento test gramotnosti trval 10 minút a obsahoval 30 otázok, kde jediná zlá odpoveď mohla v očiach komisie posudzujúcej test znamenať zamedzenie práva voliť. Problém nastával v spôsobe ako boli samotné otázky koncipované. Recipient testu sa tak v pomerne krátkom časovom limite ocitol pred otázkami ako: „spell backwards forwards“ ,alebo „print the word vote upside down but in correst order“ a mnoho ďalšími mätúcimi otázkami.[1] Vo všeobecnosti hovoríme o spôsobe obmedzovania volebného práva, ktoré môžeme pozorovať v období po občianskej vojne vo všetkých štátoch juhu. Celkovo história rozširovania volebného práva sa v Spojených štátoch začína už v 18. storočí, kedy hovoríme o veľmi exkluzívnej skupine bielych mužov a v niektorých prípadoch dokonca okresanej na vlastníkov pôdy. Postupnou inklúziou sa začal zväčšovať počet ľudí, ktorí nadobúdali právo voliť, no stále hovoríme o systéme, ktorý bol založený na diskriminácii pohlavia a rasy. Situáciu mala zmeniť občianska vojna.

Výsledkom občianskej vojny boli 13., 14. a 15. dodatok Ústavy, ktoré mal zabezpečiť práva a slobody garantované Listinou práv Spojených štátov amerických pre všetkých bývalých otrokov, oslobodiť a zakázať otroctvo a rozšíriť hlasovacie právo práve pre túto časť spoločnosti. Napriek tomu stále hovoríme o mužoch. No regulácia volebného práva ostala naďalej podľa Ústavy v rukách jednotlivých štátov. Tu prevažne bývalé otrokárske štáty postupne prichádzali so systémom volebných poplatkov, byrokratického aparátu a testov gramotnosti, na limitovanie prístupu afroamerického obyvateľstva ku voľbám.[2] Tu sa vraciame ku testu gramotnosti, ktorý sme si predstavili v úvodnej časti. Ako sme si priblížili, o správnosti testu rozhodovala vyčlenená komisia. Tá hodnotila, či ste zodpovedali správne a štatisticky to bolo vidieť na výsledkoch týchto testoch, kde komunity, ktoré mali viac ako 50% afroamerického obyvateľstva mali 80% zamietnutých gramotnostných testov. Celkovo sa šanca uspieť zvyšovala, čím menší bol podiel afroamerického obyvateľstva v danom susedstve.[3] Všeobecne zaujímavý bol experiment, kedy tento konkrétny test dali v roku 2014 študentom Harvardu, ktorý ho nedokázali vyplniť.[4] Napriek tomu bola takmer 100% šanca získať právo hlasovať, ak ste boli bielej pleti. Takže napriek 15. dodatku Ústavy bol tento prísľub volebného práva nerealizovaný takmer storočie.[5]

Ku zmene dochádza až v roku 1965, kedy na podnet brutálneho policajného potlačenia protestu za hlasovacie práva, došlo ku naštartovaniu legislatívneho procesu na federálnej úrovni. Vtedajší prezident Lyndon B. Johnson využil svoj vplyv v Kongrese na to, aby zaviedol do platnosti Zákon o hlasovacích právach z roku 1965. Tento zákon zakázal široké spektrum mechanizmov používaných prevažne v južanských štátoch na obmedzovanie volebného práva. No najsilnejšia zbraň tohto legislatívneho balíčka bola zavedenie mechanizmu „preclerance“ a teda potreby povolenia Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických na implementáciu nových regulačných volebných zákonov, a rovnako zaviedol úrad komisii z District of Columbia na registrovanie nových voličov. Výsledkom bola registrácia vyše 250 000 nových voličov do konca roka. Tento zákon bol približne každých 5 rokov opätovne ratifikovaný a rozširovaný, s poslednou takouto úpravou v roku 2006. Predstavovalo to koniec boja o hlasovacie právo a zmenilo celkovú voličskú demografiu, ktorá bola historicky dominovaná populáciou bielej pleti. Čo koniec koncov zohralo kľúčovú úlohu napríklad pre zvolenie prezidenta Baraca Obamu, ktorý akumuloval až 80% minoritných hlasov. A samozrejme táto voličská demografia sa naďalej vyvíjala ku znižovaniu tohto rozdielu na základe migrácie do Spojených štátov amerických.[6]

To všetko sa však zmenilo v roku 2013, kedy sa odohral historický súdny proces Shelby county vs Holder. Shelby county v štáte Alabama podala námet na Najvyšší súd o protiústavnosti volebného zákona z roku 1965. Odôvodnenie bolo, že 15. dodatok ústavy má síce zabezpečovať rovné hlasovacie právo bez ohľadu na farbu pleti, s volebným zákonom ako prostriedkom vynútenia tohto dodatku, no samotná „preclerance“ bola podľa Shelby county v rozpore s 10. dodatkom Ústavy, ktorý delegoval legislatívnu úpravu volebnej registrácie a celého volebného procesu na jednotlivé štáty. Rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo finálne po dvoch odvolaniach, ktoré uznali ústavnosť tohto zákona, no práve počas procesu na Najvyššom súde nastal zvrat. Rozsudok v skratke hovoril o protiústavnosti menovaných odsekov volebného zákona v kontexte mechanizmu „preclerance“. Pričom rozhodnutie bolo prijaté v pomere 5 za, 4 proti v prospech protiústavnosti. Odôvodnené to bolo zastaranosťou, keďže sa predpokladala potreba takejto regulácie v 60. a 70. rokoch, no dnešnú spoločnosť považoval Najvyšší súd za oslobodenú od rasových predsudkov. Rovnako súd tvrdil, že zákon už nereflektuje zmeny, ktoré sa za posledných 50 rokov v spoločnosti udiali. A teda najsilnejší legislatívny mechanizmus na ochranu iluzívnosti volebného systému ostal odkrytý jednotlivým štátnym reguláciami.[7]

7 hodín a 41 minút bol v roku 2020 počas prezidentských volieb priemerný čas čakania v niektorých volebných miestnostiach. Obdobná situácia bola aj v meste Atlanta Georgia, kde došlo ku zlučovaniu volebných obvodov, no štatisticky sa jednalo často o obvody kde bol podiel bielej populácie do 10%.[8] Ďalší problém v týchto zlúčených obvodoch, ktorý spôsobil dlhé čakacie rady na hlasovania boli systémové výpadky volebných strojov a nastal celkový chaos pri kontrole hlasovacích preukazov, ktoré boli v obdobných štátoch opätovne zavedené. Texas a Severná Carolina to dokonca stihli do 24 hodín po zrušení potreby federálnej kontroly a zaviedli zákony o kontrole registrácie voličov. Pričom v Severnej Caroline v roku 2018 bolo federálne zrušené rozširovanie kontrolného zákona, ktorý takmer špecificky targetoval afroamerických obyvateľov štátu. Okrem toho došlo k obmedzeniu hlasovacieho práva trestancom, alebo k skráteniu otváracích dôb v jednotlivých volebných miestnostiach. Ale vrátime sa ešte ku štátu Georgia, keďže Atlanta je multikultúrna metropola obklopená silným konzervatívnym vidiekom, ktorý zaznamenal zmenu z konzervatívne demokratického voliča na republikánskeho, zatiaľ čo tendencie elektorátu v meste Atlanta sa začali meniť na demokratického voliča. A tu keď zoberieme do úvahy, že štátny aparát štátu Georgie je v rukách republikánov, to dáva voľnú ruku na implementáciu obdobných zákonov a zo závodu o to, koho bude človek voliť sa opäť stáva závod o to, kto môže voliť. V tomto duchu nezávislá Americká komisia pre občianske práva vymedzuje 5 najčastejších taktík na potlačovanie volebného práva, ktorými sú: práve spomínané registrované volenie, zatváranie volebných miestností, požadovanie potvrdenia o občianstve, čistky vo volebnom registri a redukovanie predčasného hlasovania.[9] No a jediný štát, ktorý spĺňa všetky tieto taktiky je práve Georgia. A prečo sa to deje? Najčastejší argument, ktorý dominantne prezentujú republikáni sú podvody pri voľbách a ochrana voliča. Čo keď sa pozrieme na názory odborníkov na volebný proces sú neopodstatnené, keďže v priemer bolo v období rokov 2000 až 2014 zaznamenaných okolo 30 prípadov volebného podvodu. Kde čisto štatisticky je viac pravdepodobné, že bude občan Spojených štátov zasiahnutý bleskom ako to, že spácha nejaký volebný podvod. A práve posledné prezidentské voľby boli v tomto zmysle prelomové, keďže na základe pandémie vírusu COVID-19 bolo najviac rozšírené predčasné hlasovanie poštou (takzvané absentee voting). Prezidentské voľby tak v kombinácii s meniacou sa demografiou Spojených štátov na multikultúrnejšiu spoločnosť dávajú rozhodujúci hlas menšinovým komunitám a afroamerickej časti populácie čo nehrá do kariet republikánom, keďže spravidla hovoríme o presne opačnej voličskej základni.  Aj preto sa veľmi často stávajú čistky registrovaných voličov, ktoré sú na jednej strane nutné, kvôli presunu obyvateľstva a kontrole či je daný volič, jednoducho povedané stále živý, no zároveň je to priestor, ktorý môže byť zneužitý na targetovanie vybraných komunít. Ďalej v niektorých štátoch prísne regulácie na kontrolu registrovaného voliča, ktoré hlavne v priezviskách poskytovali priestor na využívanie potlačovacích taktík, keďže mäkčene priezviská, ktoré sa skladajú z viacerých slov a podobne sú často evidované inak v iných registroch.[10]

 A prečo je táto téma aktuálna? Nakoľko rok 2024 v kontexte Spojených štátov, bude poznačený prezidentskými voľbami, tak sa tradične do popredia budú dostávať otázky o legalite a legitimite volebného procesu, ktorý už od spomínaného roku 2013 sa nenachádza pod federálnou ochranou. Tým sa ruka v ruke zvyšuje relevantnosť straníckej politiky v jednotlivých štátoch, čo otvára priestor na nové diskusie, pozorovania a bude koniec koncov ovplyvňovať smerovanie Spojených štátov ako takých.


Zdroje:

[1]ONION, R.: Tke the “impossible” literacy test Louisiana gave black voters in 1960’s. [online], [cit. 27/1/2024]. Dostupné na internete: <https://slate.com/human-interest/2013/06/voting-rights-and-the-supreme-court-the-impossible-literacy-test-louisiana-used-to-give-black-voters.html>.

[2]Voting Rights: A Short History. [online], [cit. 27/1/2024]. Dostupné na internete: <https://www.carnegie.org/our-work/article/voting-rights-timeline/>.

[3] ONION, R.: Ref. 1.

[4] ANNEAR, S.: Even Harvard Students Failed The 1964 Louisiana Literacy Test. [online], [cit. 27/1/2024]. Dostupné na internete: <https://www.bostonmagazine.com/news/2014/11/07/harvard-students-failed-the-1964-louisiana-literacy-test/>.

[5] ONION, R.: Ref. 1.

[6] CRAYTON, K.: The Voting Rights Act Explained. [online], [cit. 27/1/2024]. Dostupné na internete: <https://www.brennancenter.org/our-work/research-reports/voting-rights-act-explained>.

[7] Shelby County v. Holder. [online], [cit. 27/1/2024]. Dostupné na internete: <https://www.oyez.org/cases/2012/12-96>.

[8] COHEN, A.: No One in America Should Have to Wait 7 Hours to Vote. [online], [cit. 27/1/2024]. Dostupné na internete: <https://www.theatlantic.com/politics/archive/2012/11/no-one-in-america-should-have-to-wait-7-hours-to-vote/264506/>.

[9] LOPEZ, T.: Shelby County: One Year Later.  [online], [cit. 27/1/2024]. Dostupné na internete: <https://www.brennancenter.org/our-work/research-reports/shelby-county-one-year-later>.

[10] Why Voting in This U.S. Elections Will Not Be Equal.  [online], [cit. 27/1/2024]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=UYgX1ONUkq4&list=WL&index=124>. 

Sovietska invázia do Afganistanu

Dejiny Afganistanu sa celkovo vyznačujú mnohými konfliktmi, jednak vnútorného charakteru vzhľadom na heterogenitu obyvateľstva, no rovnako aj zásahmi vonkajších aktérov snažiacich sa presadiť svoje mocenské nároky na danom území. Dosiaľ sa však nikomu nepodarilo ovplyvniť politické procesy Afganistanu, či vojensky tu dominovať natoľko, aby sa v moderných dejinách mohol z dlhodobejšieho hľadiska označiť za víťaza v strete s týmto štátom. 

Afganistan už od 19. storočia možno považovať za strategické miesto pre viaceré kolonizačné mocnosti – predovšetkým pre Britániu a Rusko, ktoré sa najvýraznejšie angažovali v tejto časti Strednej Ázie. Ruský záujem spočíval v snahe o získanie prístupu k Arabskému moru a Indickému oceánu skrze Afganistan, ktorý leží na tejto trase smerom na juh. Británia zasa považovala toto územie za priestor hlbšieho prenikania z Indie smerom k Číne, Tibetu a rieke Jang-c´-ťiang.[1] Afganistan stál na ceste rozširovania vplyvu týchto dvoch relevantných geopolitických hráčov.

Označovaný ako tzv. Veľká hra (The Great Game) je mocenský stret britskej a ruskej angažovanosti v danom regióne,[2] ktorý definitívne skončil po tretej britsko-afganskej vojne na začiatku 20. storočia. V nasledujúcom období dochádza k viacerým reformám v Afganistane a vnútropolitickým zmenám, ktoré vyústili do nástupu Šáha Muhammada Záhira vo vedení štátu v roku 1933. Jeho zámerom bola modernizácia štátu, centralizácia a prehĺbenie vzťahov so Sovietskym zväzom.[3] Po druhej svetovej vojne sa snažil Afganistan o udržiavanie dobrých vzťahov ako so ZSSR, tak aj so Spojenými štátmi americkými. No v období studenej vojny, kedy znepriatelené strany nebojujú proti sebe otvorene, ale predsa sa snažia udržať si väčší vplyv než protistrana, sa Afganistan stal istou podobou nárazníkového štátu v bipolárnom svete. 

Pre pochopenie sovietsko-afganskej vojny je však potrebný krátky kontext priebehu tejto skutočnosti. V apríli 1978 sa dostala pučom k moci afganská marxistická strana – Ľudová demokratická strana Afganistanu (ĽDSA). Nový režim požiadal Moskvu o pomoc, pričom v decembri 1978 podpísali so Sovietskym zväzom Zmluvu o priateľstve, dobrom susedstve a spolupráci.[4] Sovietsky zväz sa mohol tešiť z kooperatívnych vzťahov s Afganistanom, ale iba do času, kedy začalo dochádzať k nespokojnosti afganského ľudu a nezhodám vo vedení ĽDSA. Priamym vyústením týchto skutočností bola sovietska vojenská intervencia, resp. so sovietskou podporou zvonku uskutočnený štátny prevrat, ktorý sa uskutočnil 27. decembra 1979, kedy sovietske špeciálne jednotky prepadli dôležité inštitúcie v hlavnom meste Afganistanu a zabili vtedajšieho prezidenta Amína.[5]  

Prevrat bol síce uskutočnený pomerne rýchlo – za dva týždne boli vládne inštitúcie a dôležité afganské mestá v rukách Červenej armády.[6]  Rýchle víťazstvo mohlo ozaj posilniť imidž a mocenskú projekciu v rámci regiónu. Avšak od svojho krátkodobého plánu ZSSR čoskoro upustil a uvedomil si svoju rolu v kontexte obnovy Afganistanu. 

S cieľom ZSSR posilňovať svoju geopolitickú pozíciu súvisí aj silová projekcia, ktorou sa Sovietsky zväz snažil naplniť svoju „morálnu povinnosť“ chrániť rozširujúci sa komunizmus aj v štátoch mimo krajín ZSSR. Zvrhnutie ĽDSA by znamenalo aj oslabenie dôveryhodnosti východného bloku.[7]  Tzv. prozápadný Afganistan by značne poškodil obraz celého sovietskeho bloku. Zároveň L. I. Brežnev uviedol ako ďalší motív pre sovietsky zásah: „reálne nebezpečenstvo, že Afganistan príde o svoju nezávislosť a zmení sa v imperialistické vojenské nástupište pri južných hraniciach našej zeme…“[8]  

ZSSR sa musel postaviť aj na odpor v islamskom svete, pretože Moskva teraz čelila potenciálne nepriateľskému štátu, hraničiacemu s moslimskými republikami sovietskej Strednej Ázie. Sovietsky zväz sa obával presunu radikalizmu na sever[9] a neželal si, aby došlo k islamskému „obrodeniu“ jeho vlastného moslimského obyvateľstva. V mnohom však takáto intervencia podkopala právoplatnosť nového režimu v Afganistane a poskytla povstalcom možnosť odvolávať sa na islamský princíp džihádu v podobe obrannej reakcie na pozadí ideologickej legitimity.[10] Sovietske politbyro podcenilo zásadnú rolu islamu v afganskej spoločnosti. 

Sovietsky zväz sa usiloval aj o ekonomickú angažovanosť, kedy poskytoval Afganistanu výraznú vojenskú pomoc, aby na danom území vytvoril sily schopné zaistiť bezpečnosť režimu. Zároveň sa rozvinula iniciatíva implementácie ekonomického (komunistického) modelu, ktorý ale nebol v súlade s tradičnými afganskými hodnotami, čo nepomáhalo jeho legitimizácii.[11] Taktiež tu nastal problém, keď sovietska armáda začala v rámci silnejúceho odboja uplatňovať brutálne postupy vojenského správania v Afganistane, ako zastrašovacie údery letectva, subverzné činnosti, vojenské čistky, zamínovanie veľkého priestoru či bombardovanie civilných objektov, dobytka a podobne, čím rastu afganskej ekonomiky nijako neprospievala. Zničená úroda, opúšťanie vlastnej pôdy majiteľmi z obáv o život, či neschopnosť zabezpečiť ekonomickú udržateľnosť vlastnými silami bez zahraničnej pomoci, bola výsledkom takmer dekády sovietskej snahy o postavenie pevných základov hospodárstva v Afganistane.

Veľký vplyv na priebeh sovietskej invázie malo aj zapojenie sa externých aktérov do diania. Afganskú zastupiteľskú vládu podporovali mudžahedínski povstalci, ktorí bojovali proti Sovietom. Tí boli podporovaní sekundárnymi aktérmi – Spojené štáty, Pakistan, Čína, Egypt a Saudská Arábia – ktoré zásobovali povstalcov v boji proti ZSSR.[12] Práve jednou z najbežnejších stratégií, ktoré pri konfrontácii s medzinárodnými nepriateľmi možno uplatniť, je financovanie, ukrývanie a sponzorovanie povstaleckých organizácií, povstalcov alebo „teroristických“ skupín“. 

V afganskej kríze však nejde len o samotný Afganistan, ale aj o dichotómiu celosvetový mier verzus vojna. V 60. – 70. rokoch 20. storočia prevládala na medzinárodnom poli snaha o détente – uvoľňovanie napätia a normalizáciu vzťahov. Avšak „zdrojom nebezpečných, svetový mier ohrozujúcich konfliktov nie sú revolúcie, ani pokrokové prerody s nimi späté, ale pokusy vnútiť prebudeným národom poriadky, ktoré tieto národy odmietajú.[13] 

Sovietska vojenská invázia sa vyznačovala viacerými chybami a žiadne vojenské opatrenia nepomáhali ZSSR definitívne zvíťaziť nad povstalcami. V rámci bojov v Afganistane boli použité zbraňové systémy, napríklad tanky, ktoré sú využiteľné pre klasickú konvenčnú vojnu, avšak v špecifickom horskom teréne Afganistanu svoje prednosti nemohli plnohodnotne využiť vzhľadom na to, že ani tradičné poňatie boja (v podobe priameho súboja) nebolo možné realizovať. Dôvodom bolo vedenie gerilovej opotrebovacej vojny vzbúrencami, pri ktorej sa priamej konfrontácii úspešne vyhýbali.[14] Vycvičenosť sovietskej armády pre tento spôsob bojov bola oproti afganskej mudžahedínskej značne slabšia, rovnako absentovalo aj poznanie kultúrnych vzorcov, ktoré by pomohlo pochopiť odhodlanosť protivníka.

V roku 1986 vodca ZSSR, Michail Gorbačov, na zasadnutí Politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu prehlásil: „V Afganistane bojujeme už šesť rokov. Ak nezmeníme svoje postoje, tak tam budeme bojovať ešte 20-30 rokov.“[15] 

Predstava Sovietskeho zväzu stabilizovať krajinu a následne sa stiahnuť sa ukázala ako nereálna. „Sovietska vojna v Afganistane opäť potvrdila, že žiadna veľmoc nikdy úspešne nedobyla túto zem, ktorá pri všetkej svojej odľahlosti leží na strategicky dôležitej križovatke impérií.[16] Tento sovietsky neúspech poukázal na skutočnosť, že len vojenská prevaha nevedie k jednoznačnému víťazstvu. 

Invázia a stiahnutie sovietskych vojsk v roku 1989 z tohto územia pretavili skôr do diskreditácie samotného ZSSR a stali sa urýchľovačom zásadných zmien a rozpadu tohto štátneho celku.[17] Pre Spojené štáty výsledok intervencie sovietskeho režimu v Afganistane pôsobil uspokojujúcim dojmom, pretože Afganistan začal byť označovaný ako tzv. sovietsky Vietnam. Pre Ameriku a Západ symbolizoval Afganistan posledné pokorenie ZSSR a definitívne víťazstvo studenej vojny.[18] V konečnom dôsledku sovietsko-afganská vojna po sebe zanechala nestabilné koalície islamských organizácií, mnoho skúsených bojovníkov i veľké množstvo vojenského vybavenia. Terorizmus ako problém Afganistanu má zárodky už v časoch sovietsko-afganského konfliktu. A teda cesta k 11. septembru 2001 začala už tu, sovietskou inváziou do Afganistanu v roku 1979. 


Zdroje:

[1] HYNEK, N. (a kol.): Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy, s. 15.

[2] HOPKINS, B. D.: The Making of Modern Afghanistan, s. 34

[3] WAISOVÁ, Š.: Řešení konfliků v medzinárodních vztazích, s. 43.

[4] RO’I, Y.: The Bleeding Wound – The Soviet War in Afghanistan and the Collapse of the Soviet System, s. 10.

[5] HYNEK, N. (a kol.): Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy, s. 29.

[6] MINKOV, A.; SMOLYNEC, G.: Economic Development in Afghanistan During the Soviet Period, 1979-1989: Lessons Learned from the Soviet Experience in Afghanistan, s. 1.

[7] LIFFITON, A.: The Soviet-Afghanistan War: Direct and Indirect Intervention

[8] BRÖNNER, W.: Afghánistán: Revoluce a kontrarevoluce, s. 41.

[9] FEIFER, G.: The Great Gamble – The Soviet war in Afghanistan, s. 49 – 50.

[10] MINKOV, A.; SMOLYNEC, G.: Economic Development in Afghanistan During the Soviet Period, 1979-1989: Lessons Learned from the Soviet Experience in Afghanistan, s. 1.

[11] MINKOV, A.; SMOLYNEC, G.: Economic Development in Afghanistan During the Soviet Period, 1979-1989: Lessons Learned from the Soviet Experience in Afghanistan, s. iii.

[12] LIFFITON, A.: The Soviet-Afghanistan War: Direct and Indirect Intervention.

[13] BRÖNNER, W.: Afghánistán: Revoluce a kontrarevoluce, s. 36.

[14] HYNEK, N. (a kol.): Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy, s. 32.

[15] ŠIŠKA, J. F.: Bojiště Afghánistán : sovětsko-afghánský válečný konflikt 1979-1989, s. 130.

[16] FEIFER, G.: The Great Gamble – The Soviet war in Afghanistan, s. 4.

[17] HYNEK, N. (a kol.): Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy, s. 10.

[18] HUNTINGTON, S. P.: Střet civilizací: boj kultur a proměna světového řádu, s. 298.

Na trhu demokracie

V dnešnej spoločnosti sme svedkami bezprecedentného používania a šírenia sofistikovaných politických, mediálnych, marketingových a reklamných manipulácii, ktoré sú zamerané na politicky a morálne neprofilovaných mladých ľudí. Tento trend je čoraz viac rozširovaný v digitálnej dobe, keďže najmä mladí ľudia sú na dennom poriadku vystavení záplave informácii a správ cez rôzne platformy, sociálne média a reklamné kanály. Prepájanie jednotlivých digitálnych priestorov spoločne so svetom médií a politiky vytvorili zložitý priestor, kde hranice medzi informáciami, zábavou a presvedčením sú čoraz ťažšie definovateľné. Pre lepšie pochopenie vplyvu týchto manipulácii je potrebné preskúmať jednotlivé dimenzie, vrátane stratégií a taktík, ktoré používajú jednotliví politický aktéri a mediálne a reklamné organizácie. Sú v tom zahrnuté jednotlivé psychologické a sociálne faktory, ktoré spôsobujú zvýšenú náchylnosť mladých (a nielen ich) na manipuláciu, čo predstavuje potencionálne dôsledky pre demokraciu, slobodnú občiansku spoločnosť a mravné, etické rozhodovanie.

Prieniky medzi svetom politiky, médií a marketingu viedli k novej ére manipulácie a vytvorili sofistikované techniky na ovplyvňovanie postojov, presvedčení a správania mladých ľudí. Politickí kandidáti, ako aj politické strany a záujmové skupiny cielene targetujú na základe údajov, personalyzovaných dát oslovujú mladých voličov a formujú ich politické preferencie svojim záujmom. Použitím analýzy veľkých dát, algoritmov sociálnych médií a online sledovanie digitálnej stopy užívateľa, teda jeho správanie sa v tomto priestore, umožňujú tvorcom politických kampaní prispôsobiť ich správy a odkaz konkrétnym demografickým skupinám a cieleným jednotlivcom. Tento spôsob využívajú aj mediálne a reklamné organizácie. V dobe vzostupu natívnej reklamy[1], marketingu a sponzorovaného obsahu je náročnejšie pre mladých ľudí rozlišovať medzi redakčným obsahom a platenými propagáciami, čím sa rúcajú hranice medzi informovaním a presviedčaním. Prihliadajúc na falošné správy, dezinformácie a deep-fake sa vytvorila atmosféra nedôvery a zmätok v orientácii v internetovom priestore. Tým ničí schopnosť sa rozhodovať na základe pravdivých a podložených informácii.

Spomínané faktory v kombinácii s psychologickými a sociálnymi predstavujú obzvlášť nebezpečie pre mladých ľudí. Dospievanie je obdobím formovania identity, zvýšeniu sociálnych interakcii a vzájomnému vplyvu. Mladí hľadajú skupinovú identitu, utvrdenie sa vo zvyšku spoločnosti a prijatie, čo ich robí náchylných na sociálne tlaky a externé vplyvy. Ponorenie sa súčasnej generácie mladých ľudí v digitálnom prostredí vytvorilo nový rozmer v kognitívnom a emocionálnom prostredí. Táto zraniteľnosť ničí filtračné bubliny, čo len posilňuje ich silu presvedčenia v ich vnímanie reality a obmedzuje vystaveniu rôznym perspektívam života. Skresľovanie potvrdenia heuristika dostupnosti vedú mladých ľudí k nekritickému prijímaniu interpretácii manipulatívnych správ.[2]

V demokratickej spoločnosti je pre fungovanie politického systému nevyhnutná informovaná a angažovaná občianska spoločnosť. Zámerné šírenie zavádzajúcich informácií, rozporuplných príbehov a emocionálne nabitého obsahu však môže narušiť schopnosť verejnosti prijímať informované rozhodnutia a zmysluplne sa zúčastňovať na demokratickom procese. Cielenie manipulatívnych správ na mladých ľudí môže mať dlhodobé následky na občianske postoje a ich správanie. Vystavenie sa politickej propagande a emocionálne manipulatívnemu obsahu môže viesť k cynizmu, apatii a odpojeniu sa od politického a občianskeho života. Narušenie dôvery v inštitúcie a odpútanie sa od verejných záležitostí môže mať dopad na zdravie demokracie a fungovanie občianskej spoločnosti.

Táto všadeprítomná povaha politických, mediálnych, marketingových a reklamných manipulácii má hlboké dôsledky pre demokratickú spoločnosť a občiansku angažovanosť. V demokracii je pre fungovanie politického systému nevyhnutná informatizácia, transparentnosť a dobrovoľná angažovanosť občana. Zámerné a cielené šírenie zavádzajúcich informácii a emocionálne nabitého obsahu môže narušiť schopnosť verejnosti uskutočňovať rozhodnutia na báze pravdivých informácii a tým sa zmysluplne zúčastňovať na demokratickom procese. Aj z etického hľadiska zámerné používanie manipulatívnych taktík na ovplyvňovanie verejnej mienky vyvoláva vážne obavy z morálnej zodpovednosti politických aktérov a mediálnych organizácii. Nemôžeme prehliadať etické dôsledky plynúce zo zamerania sa na zraniteľné skupiny obyvateľstva a využívania týchto psychických zraniteľností, či už šírením zavádzajúcich a klamlivých informácií. Zainteresované strany by mali dodržiavať etické normy, transparentnosť a zodpovednosť vo svojich komunikačných postupoch.

V zmysle posilnenia odolnosti voči manipuláciám je podstatná podpora vzdelávania mladých ľudí a ich kritických zručností, najmä v oblasti mediálnej gramotnosti so zmyslom orientácie na súčasný informačný priestor. Programy mediálnej gramotnosti môžu umožniť mladým ľuďom kriticky hodnotiť a analyzovať mediálne správy, identifikovať propagandu a dezinformácie a stať sa aktívnymi a náročnými spotrebiteľmi (konzumentmi) informácií.

Rozvíjanie povedomia mladých ľudí o digitálnej gramotnosti by zvýšilo mieru odolnosti voči manipulatívnym taktikám. Podporou etickej komunikácie, zodpovedného prístupu k médiám a občianskej participácii by sa spoločnosť vedela zmysluplnejšie zapojiť do verejného diskurzu. Regulačné a priemyselné opatrenia zamerané na podporu transparentnosti, zodpovednosti a zodpovedných reklamných praktík môžu pomôcť zmierniť negatívny vplyv manipulatívnych správ na mladých ľudí. Zvýšené požiadavky na transparentnosť politickej reklamy, prísnejšie presadzovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa a podpora etických reklamných noriem môžu prispieť k zdravšiemu mediálnemu prostrediu, ktoré rešpektuje práva a blaho mladých spotrebiteľov. Vývojom technológií, médií a politiky vzniká zložitý bezhraničný priestor. Záplava manipulatívnych správ, dezinformácií a presvedčivých taktík upravuje verejnú mienku a hlavne neprofilovaných mladých ľudí. V zmysle ochrany demokracie a občianskej spoločnosti je nevyhnutné riešenie tejto naliehavej spoločenskej otázky. Podporou etických komunikačných postupov môžeme pracovať na vytvorení mediálneho a politického prostredia, ktoré rešpektuje práva a blaho mladých ľudí a podporuje kultúru informovaného, kritického a etického zapojenia sa do politického, mediálneho, marketingového a reklamného obsahu.


Zdroje:

Masová komunikace a propaganda: [sborník. Praha: Svoboda, 1975. Sociologická knižnice.

Herman, E. S., & Chomsky, N. (2002). Manufacturing consent: the political economy of the mass media. New York, Pantheon Books.

Press, P. (2023). Ako si zjednodušujeme svet – Heuristika dostupnosti – Slovak Behavioral Economics Network – (blog.sme.sk). [online] blog.sme.sk. Dostupné na: https://blog.sme.sk/sben/ekonomika/ako-si-zjednodusujeme-svet-heuristika-dostupnosti [Otvorené 11 Dec. 2023].

Nasdaq.com. (2018). 5 Market Manipulation Tactics And How To Avoid Them. [online] Dostupné na: https://www.nasdaq.com/articles/5-market-manipulation-tactics-and-how-avoid-them-2018-04-11 [Otvorené 12 Nov. 2023].

Prečo Lenin?

Meno človeka žije aj po jeho smrti. Žije v skutkoch, ktoré po sebe človek na zemi zanechá. Ak bol stavbárom, ostanú tu po jeho smrti budovy a stavby, ktoré postavil. Ak bol lesníkom, ostanú tu ním zasadené stromy aj desaťročia po jeho smrti. Tak aj meno Lenin prekročilo ďaleko hranice ruskej vlasti a cestuje po celom svete. A prečo je Lenin večne živý, keď sa Lenin vôbec Lenin nevolal?  

Pseudonym, má svoj pôvod v gréckom slove pseudōnymos, čo v doslovnom preklade znamená „nesúci falošné (krycie) meno“. Mnoho slávnych autorov a verejných osobností používa pseudonymy. Ako príklad môžeme uviesť Samuela Clemensa, ktorý písal pod pseudonymom Mark Twain a Mary Ann Evansovú, ktorá používala pseudonym George Eliot.[1] V nasledujúcej časti si spomenieme viaceré pseudonymy, ktoré počas svojho života používal zakladateľ Zväzu sovietskych socialistických republík.

Vladimír Lenin je meno, ktoré poznajú milióny ľudí na celom svete. Meno Lenin, nemá hranice. Ale Leninove skutočné priezvisko zo strany jeho otca bolo Uljanov. Je to dôsledkom toho, že Vladimír Iľjič Uljanov bol počas svojej revolučnej práce v cárskom Rusku nútený skrývať svoje skutočné meno. Obával sa obvinenia zo sprisahania, keďže cárska tajná polícia išla tvrdo po krku nepriateľom cárskej autokracie. V týchto podmienkach fiktívne mená pomáhali Vladimírovi Iľjičovi zmiasť policajných agentov a umožňovali vydávanie nových a nových diel.[2] Ukážeme si však, že Lenin nebolo jediným pseudonymom, ktoré počas svojho života Vladimír Iľjič používal.

Prvým využívaným pseudonymom Vladimíra Iľjiča bolo priezvisko Tulin. Týmto priezviskom sa podpísal už pod jednou zo svojich prvých vedeckých prác v roku 1895. Dodnes neexistuje jednoznačná odpoveď, čo sa v tomto pseudonyme skrýva. Predpokladá sa však, že to súvisí s jeho nelegálnymi aktivitami, ktoré vykonával počas svojho dospievania. Mohlo by ísť o odvodenie ruského slova „tulitsya“ – čo by znamenalo schovať sa, ukryť sa (skrytý Vladimír Iľjič?). Mohlo by sa jednať aj o odvodenie z názvu ruského mesta Tula. Pod týmto pseudonymom vydával články do roku 1897.[3]

Petersburg sa bez pochýb spája s mnohými významnými udalosťami, ktoré sú späté so životom Vladimíra Iľjiča. Po prvýkrát objavil krásu tohto mesta v auguste roku 1890 a  v Petersburgu si vyslúžil mnoho prezývok ako Nikolaj Petrovič, Petrov či Starec. Pod pseudonymom Starec, ho poznali najmä jeho blízki priatelia súdruhovia zo Zväzu za oslobodenie robotníckej triedy. Prečo však Starec, keď mal vtedy Vladimír Iľjič ani nie 25 rokov? Na túto otázku odpovedal jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, súdruh Kržižanovskij takto: „Vyslúžil si to za svoje odhalené čelo… za jeho obrovskú  znalosť v tak mladom veku… a za to, že k ľudom nepristupoval ako arogantný učiteľ, ale ako priateľ a súdruh.“[4] Starý muž sa po návrate z exilu v roku 1900 podpisuje pod svoje ďalšie diela Ilyin – syn Ilyi. Pod týmto pseudonymom vyšla jeho známa práca, „Vývoj kapitalizmus v Rusku“.

Píše sa rok 1901, kedy Vladimir Iľjič začína s používaním jeho najznámejšieho pseudonyma Lenin. Jeho dielo s názvom Čo robiť? vydané v marci  roku 1902 sa stalo bez pochýb prvým slávnym dielom, ktoré potvrdzuje prijatie pseudonymu Lenin. Táto kniha vyvolala veľký záujem revolucionárov i širokej robotníckej triedy. K tomuto pseudonymu sa vyjadrila Cecília Bobrovskaja takto: „Keď som si prečítala jeho knihu Čo robiť?, pod pseudonymom Lenin, hneď som si uvedomila, že tu sa skrývajú všetky jeho predošlé…“[5] Lenin od tohto času nenieslo už len meno človeka, ale postupne sa stalo súčasťou mena veľkého učenia, Marxizmu-Leninizmu.

Vladimír Iľjič Uljanov mal počas svojho života niečo okolo 150 rôznych krycích mien. Dodnes nie je jasné, prečo sa rozhodol pre prezývku Lenin. Existuje však viacero pôvodov tohto pseudonymu:

1. Prvým a najpravdepodobnejším možným pôvodom je názov rieky Lena, ktorá sa rozprestiera pozdĺž Sibíri, kde bol istý čas vyhnaný. Priezvisko Lenin bolo v Rusku taktiež veľmi prirodzené, preto nevzbudzovalo žiadnu zvýšenú pozornosť.

2. Vladimír Iľjič bol fanúšikom Leva Tolstého. V jednom z jeho románov sa píše o hrdinovi s priezviskom Olenin, ktorý je poslaný na nútené práce na Kaukaz. Podľa Leninovej manželky Nadeždy Krupskej čítal Vladimír Iľjič tento román v čase, keď ho poslali na Sibír v roku 1898.[6]

V tomto článku sme si ukázali, že Vladimír Iľjič Uljanov počas svojho nie príliš dlhého, no veľmi zaujímavého života používal množstvo krycích mien. Je to späté predovšetkým s dobou, v ktorej svoje revolučné myšlienky publikoval. Nie je však jediným, kto si svoje skutočné meno zamenil. A boľševici to využívali veľmi radi. Okrem pseudonyma Vladimír Lenin poznáme aj ďalšie – Josif Stalin, Lev Trockij, Viačeslav Molotov. Ale poznáme aj pseudonym Peter Vidovan, pod ktorým sa musel slovenský politik Ľuboš Blaha v roku 2022 skrývať, ak chcel publikovať svoju knihu Lenin a 21. storočie. Aký paradox, však?


Zdroje:

[1] https://www.merriam-webster.com/dictionary/pseudonym

[2] https://leninism.su/books/4290-psevdonimy-v-i-lenina.html

[3] https://leninism.su/books/4290-psevdonimy-v-i-lenina.html?start=4

[4]https://leninism.su/books/4290-psevdonimy-v-i-lenina.html?start=4

[5] https://leninism.su/books/4290-psevdonimy-v-i-lenina.html?start=4

[6] https://www.rbth.com/history/332831-vladimir-lenin-nickname

Tradícia a modernita u A. Giddensa

Teoretické vymedzenie moderny a postmoderny je jednou z kľúčových výziev modernej sociológie a filozofie. K popularizácii termínu postmoderna, opisujúceho stav radikálnej plurality a rozkladu univerzálnosti ideálu v ľudskom poznaní, významne prispel francúzsky filozof Jean-François Lyotard.[1] Inými slovami, Lyotard útočí na vedeckosť, spochybňuje vedeckú metódu prezentovanú ako pravdivú a argumentuje, že poznanie, ktoré bolo podľa neho vždy relatívne, sa v postmoderne roztrieštilo, pričom popieral akúkoľvek formu univerzálnosti poznania. V postmodernom poznaní tak hovoríme o stave radikálnej plurality, teda o absolútnej rovnocennosti mnohých východísk a záverov. Obrat, ktorý v postmodernej epoche nastáva v ľudskom poznaní je sprevádzaný s dôrazom na individualitu, subjektivitu a konkrétnosť, ktoré sa manifestujú v ľudskom vedomí a identite. V postindustriálnom veku sa istým spôsobom stav poznania a vedomostí, vzhľadom na dynamickú technologickú transformáciu, nepopierateľne mení. O to zreteľnejšie je toto tvrdenie viditeľné, ak k vedeckému poznaniu pristupujeme ako k istému druhu diskurzu, ktorého základom je jazyk a vedecký naratív. Pod pribúdajúcim množstvom produkovaných informácií a výrokov, ktoré dnes označujeme za vedecké, je univerzálnosť vedeckých téz naštrbená.[2]

Postmoderna 20. storočia by mala byť logickým historickým pokračovaním a prekonaním epochy modernity. Toto tvrdenie však je v kontexte humanitných vied ultimátne a nevyvrátiteľné a prístupy sociológov sa môžu radikálne líšiť vzhľadom na súbor premenných, ktoré pre uchopenie postmoderny využívajú. V článku si preto načrtneme niektoré z teoretických problémov, ktoré do diskusie o moderne a postmoderne vstupujú. Na začiatok je potrebné vysvetliť si hlavné časové, priestorové a obsahové úskalia modernity, ktoré nám aspoň z časti vyjasnia zrejmú terminologickú nejednoznačnosť. V nadväznosti na Giddensa, budeme modernitu v článku chápať v súvislosti so špecifickým spôsobom organizácie spoločenského života, ktorý je v 17. storočí v Európe na vzostupe, no postupne naberá globálny charakter.[3] 

Britský profesor sociológie Anthony Giddens v knihe Dôsledky modernity približuje koncept reflexívnej modernity v kontraste s tradičnou reflexivitou. Skúmanie „postmoderny“, respektíve neskorej modernity sa stáva jeho hlavným teoretickým záujmom začiatkom 90. rokov.[5]

Reflexivita v Giddensovej práci vystupuje ako neoddeliteľná a definujúca súčasť ľudského konania. V tomto zmysle chápeme ľudské konanie ako reakciu na okolitú realitu, preto by sme mohli povedať, že toto konanie reflektuje predchádzajúce skúsenosti a ponaučenia, ktoré z kontaktu s realitou prichádzajú. Človek nedokáže oddeliť svoju činnosť od týchto atribútov, keďže nedokáže oddeliť svoje konanie od seba samého, od svojej bezprostrednej empírie. Základnou líniou modernity je to, že pôsobí ako protiklad k tradičnosti. Tradičné spoločnosti a kultúry chápu poznanie a odvolávanie sa na tradície a minulosť ako významný a dôležitý prvok pre rozvoj, usporiadanie a kontinuitu spoločnosti v priestore a čase. Táto skutočnosť potvrdzuje, že aj tradičné kultúry obsahujú dynamický faktor, ktorý zaručuje schopnosť adaptácie spoločnosti vzhľadom na novovzniknuté podmienky. 

Historické poznanie súvisí s poznaním pôvodu týchto tradícií, čo pomáha človeku v orientácii sa v dejinnom vývoji a poznaní jeho aktuálneho stavu v kontexte spoločenského usporiadania. V tradícii sa totiž prejavuje skúsenosť predošlých generácií, ktorá má slúžiť ako kompas pre budúce generácie, čo zabezpečuje rozvoj písma (znakov, symbolov…). Reflexivita a celková gramotnosť je však v tejto historickej ére obmedzená, čo spôsobuje zacyklenie a jednostrannú orientáciu na minulosť. Feudálne poznanie a predstavy o svete bolo autormi modernity nahradené v prospech väčšej istoty, ktorú predstavuje vedecké poznanie, ktoré síce môže byť chybné a časom vyvrátiteľné, avšak už naďalej nezávisí od iracionálnych tradičných predstáv a dogiem. Vedeckosť a rozumnosť je výsadou moderného poznania, ktoré formuje naše každodenné správanie, vytvára nespochybniteľnú rutinu, ktorej hlavným cieľom je ustavičný rozvoj a pokrok. Práve preto je pre modernitu nepríjemným vytriezvením skutočnosť, že vedecké teórie sú prísne časovo a priestorovo limitované a zároveň sa môžu radikálne líšiť interpretácie rôznych výskumov a výpočtov konkrétnymi vedcami. Stav, v ktorom sa naše doterajšie konanie zo dňa na deň môže stať nesprávnym a neprípustným, je stav radikálnej modernity. Tradícia v modernite zastáva podľa Giddensa oveľa menej významné postavenie ako kedysi, predstavuje podľa neho len modernitou ospravedlňovanú, teda „zdanlivú tradíciu, ktorá svoju identitu získava jedine v rámci reflexivity modernity“. Základ reflexivity modernity spočíva v tom, že spoločenské konanie prechádza neustálym preverovaním, pričom na základe nových poznatkov v jeho pôsobení je možné úplne zmeniť charakter tohto konania. Reflexivita sa tu totiž objavuje v samotných základoch systémovej reprodukcie. V stave, v ktorom je myslenie a konanie v neustálej interakcii, nachádzame rutinizáciu modernity. Nevyhnutnou podmienkou modernity, ktorú kladie reflexivite, je súhrnná reflexia,  teda reflexia obsahu samotnej reflexie. Je to teda stav bez jasne stanovených princípov, všeobecne platných východísk, na ktorých by sme sa vedeli zhodnúť. Zároveň racionálne  (resp. vedecké) poznanie, ktoré je modernitou zbožťované, je v neutíchajúcom strese, ktorý vyplýva z absencie vedenia s istotou. Tento problém zdieľajú podľa autora ako spoločenské, tak aj prírodné vedy. Giddens v súvislosti s termínom postmodernita tvrdí, že napriek mnohým významným zmenám, ktoré sa udiali v tejto epoche, sa nepodarilo východiskové úskalia modernity prekonať, a preto nemôžeme hovoriť o postmodernite, ale hovoríme skôr o radikalizovanej ére modernity, čím vyzdvihuje význam historickej kontinuity.[6]


Zdroje:

[1] Gratton, P. (2018).  Jean François Lyotard (Stanford Encyclopedia of Philosophy). [online], [cit. 27.10.2023]. Stanford.edu. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/lyotard/>.

[2] Lyotard, J.-F. (1979). The Postmodern Condition: A Report on Knowledge. Minneapolis, Minn. Univ. of Minnesota Press. s. 23 – 60.

[3] Giddens, A. (1990): Důsledky modernity. Praha, 2003, Sociologické nakladatelství. s.11 – 17.

[4] Giddens, A. (n.d.). Anthony Giddens – Berggruen Institute. [online], [cit. 27.10.2023]. www.berggruen.org. Dostupné na internete: <https://berggruen.org/people/anthony-giddens>.

[5] Welsch, W. (1991): Naše postmoderní moderna.  Praha, 1994, Zvon, České katolícke nakladatelství. s. 9 – 15.

[6] Giddens, A. (1990): Důsledky modernity. Praha, 2003, Sociologické nakladatelství.  s. 39 – 53, 144 – 156.

Analýza ekonomických problémov v ZSSR podľa Stalina

dávno zmizli portréty Josifa Stalina zo stien našich škôl, úradov či pohostinstiev. Avšak myšlienky a množstvo vydaných kníh tohto sovietskeho vodcu tu ostanú naveky. A to aj napriek tomu, že za večné živého sa považuje jeho predchodca Vladimír Lenin. Dnes máme pred sebou knihu od Josifa Vissarionoviča Stalina – Ekonomické problémy socializmu v SSSR. V tejto práci sa zameriame ako už napovedá názov práce, predovšetkým na ekonomické problémy, ktorými vtedajší Zväz sovietskych socialistických republík trpel. Avšak, trpí týmito istými problémami aj dnešné kapitalistické svetové spoločenstvo?

V úvode tejto práce si povieme niečo o autorovi tejto knihy, o ktorom už s určitosťou každý z nás počul. Josif Vissarionovič Džugašvili, alebo ako ho prezývala jeho matka Soso – neskôr Stalin – či muž z ocele sa narodil v Gruzínskom meste Gori do chudobnej rodiny v auguste roku 1878. Jeho matka však bola silne veriaca a zo svojho syna chcela mať kňaza.[1] S postupom veku však jeho záujem o cirkevné knihy upadal, no zakázaná literatúra na čele s Marxom mu chutila čoraz viac. V roku 1899 sa stal ateistom a seminár, ktorý dovtedy navštevoval nadobro opustil. Postupom času vstúpil do boľševickej strany kde zaujal aj samotného predsedu Vladimíra Lenina – v tomto čase Stalin organizoval rôzne štrajky a protesty voči cárovi. Po prevzatí moci komunistami v Rusku v roku 1917, ho Lenin vymenoval za generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Ruska.  Po Leninovej smrti v roku 1924 sa začína boj o moc v strane, z ktorého Stalin vzišiel úspešne a stal sa tak na štvrť storočie najvyšším predstaviteľom ZSSR.[2]

Stalin bol nízkej postavy, mal mäkký hlas, no bol veľmi dobrým manipulátorom bez štipky zľutovania. Za svoje roky vládnutia si dokázal vybudovať silný kult osobnosti, ktorý je aj v dnešnej dobe niektorými ľuďmi oslavovaný a naopak mnohými zatracovaný. Stalin pomohol v druhej svetovej vojne poraziť nacizmus a premeniť zaostalú krajinu na svetovú veľmoc. Táto skutočnosť o z neho spravilo hrdinu Zväzu sovietskych socialistických republík – avšak treba poznamenať, že tieto úspechy si vyžiadali množstvo nevinných obetí a neľútostného teroru zo strany štátu.

Vráťme sa už však k samotnej knihe, ktorá vyšla na sklonku jeho života, v roku 1952. Ide o zbierku článkov, v ktorých ako ho mnohí prezývajú „kormidelník SSSR“ reaguje a vkladá vlastnú ideu k napísaniu novej učebnici politickej ekonómií. Po Stalinovej smrti boli všetky jeho knihy, aj táto zaradené do skupiny zakázanej literatúry, a boli poväčšine skartované. Spomínaná kniha je písaná spôsobom, kde Stalin odpovedá na 10 konkrétnych otázok a zároveň reaguje na prejavy troch ako sa v knihe píše „súdruhov“. V tejto knihe je najlepšie vidieť spôsob uvažovania Stalina o ekonomických otázkach a marxistickom chápaní politickej ekonómie.

Ekonomické zákony za socializmu – Stalin na úvod tejto knihy porovnáva zákony prírody so zákonmi ekonomickými. Za dávnych čias predstavovalo pre ľudstvo najväčšiu pohromu rozvodnenie veľkých riek, povodne a silné búrky,  s ktorými ľudia nedokázali bojovať. S postupom času a rozvojom ľudských znalostí sa im to podarilo a vodu dokázali naplno využívať vo svoj prospech. Ľudia nedokázali zrušiť prírodné faktory, ani nevytvorili nové zákony prírody. To isté tvrdí Stalin o zákonoch politickej ekonómie socializmu –  že zákony ekonómie sú objektívne, nedajú sa zrušiť úplne, ale len pozmeniť v prospech širokých más. Teda oba druhy zákonov – tie prírodné i ekonomické sú nezrušiteľné len s tým rozdielom, že už existujúce ekonomické zákony predstavujú základ pre nové, ktoré vznikajú na základe nových výrobných vzťahov. Teda ekonomické zákony za socializmu sú zákony objektívne, odrážajúce zákonitosť procesov ekonomického života, ktoré prebiehajú nezávisle od našej vôle. Celý tento úryvok je akýmsi úvodom pre marxistickú výchovu nevzdelaných súdruhov. Táto kapitola je koniec koncov aj zhrnutím základu marxistickej teórie ktorá tvrdí, že príroda a spoločnosť sa vyvíja a svet predstavuje obraz nekonečného pohybu. Svet sa vyvíja, materiálne vzťahy sa vyvíjajú-

Tovarová výroba – odpoveď na druhú otázku sa začína citátom nemeckého sociológa a filozofa Friedricha Engelsa – na ktorého Stalin reaguje, a končí sa výrokom Vladimíra Lenina. Otázka znie, zrušiť alebo nezrušiť tovarovú výrobu v ZSSR? Friedrich Engels vo svojej knihe tvrdí, že tovarová výroba bude odstránená po tom, ako sa spoločnosť zmocní všetkých výrobných prostriedkov, a to len v najrozvinutejšej kapitalistickej spoločnosti. Dôležité je slovo všetkých, teda nie len v priemysle ale aj v poľnohospodárstve. Na konci 20. storočia bolo takýmto rozvinutým štátom len Anglicko – a ak by v tom čase podľa Stalina v Anglicku prevzal moc ľud v podobe proletariátu, bolo by možné odovzdať všetky výrobné prostriedky v krajine do vlastníctva všetkého ľudu a odstrániť tak tovarovú výrobu. V roku 1952 takýto štát na svete neexistoval. Stalin v tejto knihe potvrdzuje plán, ktorého strojcom je Vladimír Lenin:

1. Moc v štáte musí uchopiť utláčaný proletariát, nemá čakať na okamih, kedy sa kapitalistickému systému podarí priniesť na mizinu široké masy ľudí.

2. Vyvlastniť všetky výrobné prostriedky v priemysle.

3. Združovať malých a stredných individuálnych výrobcov do družstiev.

4. Rozvíjať priemysel.

5. Na istú dobu zachovať tovarovú výrobu ako výmenu prostredníctvom kúpy a predaja.

6. Plne rozvinúť sovietsky obchod a vytlačiť z obehu tovarov všetkých možných kapitalistov.

Stalin verí, že sa to podarí, a že tovarová výroba nebude viesť ku kapitalizmu, v ktorom je všetko sústredené v súkromných rukách a robotník je vykorisťovaný. Práve naopak tvrdí, že všetky výrobné prostriedky budú socialistickým vlastníctvom a pracovná sila nebude tovarom.

Zákon hodnoty podľa Stalina za socializmu určite existuje. Nemá však regulujúci význam, ale predsa pôsobí na výrobu. Pred akoukoľvek výrobou je k nej nutnosť prirátať výšku pracovnej mzdy. Mzdy zasa ovplyvňujú výšku cien produktov, ktoré zasa ovplyvňujú ziskovosť produktu. Pre podniky je tento zákon kľúčový, pretože zabraňuje jeho nerentabilnosti. Podľa Stalina je zákon hodnoty iný v kapitalizme a socializme. Kapitalizmus núti kapitalistov v honbe za ziskom regulovať produkciu. V období, odrody – teda kedy sa im darí, kapitalisti produkujú na trh množstvo tovarov, kým v čase krízy znižujú produkciu a ľudia prichádzajú o prácu. To robia kapitalisti len vo svojom vlastnom záujme, v záujme zisku a zotročovania robotníkov. Ako sa to líši s centrálne riadenou ekonomikou? Stalin odpovedá nasledovne: v centrálne riadenej ekonomike sám štát kontroluje rast výroby, a bráni tomu, aby sa vytváral nadbytok tovarov. Taktiež tvrdí, že na kapitalistickom trhu medzi sebou kapitalisti zvádzajú boj o výdobytky a techniku, ktorá postupne nahrádza ľudskú pracovnú silu. Predbiehajú sa v tom, kto vyrobí novšie a viac. V centrálne riadenej ekonomike sa štát nemá s kým predbiehať, ustanoví sa plán, ktorý sa dokáže naplniť.

V ďalšej kapitole tejto knihy sa Stalin venuje svetovému trhu a prehlbovaniu krízy svetovej kapitalistickej spoločnosti. Podľa Stalina bolo spúšťačom druhej svetovej vojny snaha o úplne ovládnutie trhu jednej kapitalistickej krajiny na úkor ostatných. Spojené štáty americké dúfali, že ovládnu trh a že konkurenciu v podobe Nemecka a Japonska úplne odstránia. Sčasti je to podľa Stalina pravda, pretože dva štáty z trhu vyradili – no ostali celkovo traja konkurenti: Spojené štáty Americké, Anglicko a Francúzsko. Súčasne to však dopomohlo k rozdeleniu sveta na dve paralelné ekonomické sústavy – kapitalistickú (západný model) a socialistickú (východný model). Stalin veril, že Sovietsky zväz, Čínska ľudová republika a ostatné ľudovodemokratické štáty východnej Európy dokážu kapitalistov premôcť. Domnieval sa, že len v jednote je sila a veril, že keď tieto štáty medzi sebou nadviažu ekonomické a hospodárske väzby, dokážu ovládnuť svetový trh. Mal na to konkrétny nasledovný plán: Sovietsky zväz týmto menej rozvinutým krajinám ponúkne pomoc, ktorá bude vysoko kvalifikovaná, maximálne lacná a technicky prvotriedna. To bude mať za následok to, že zaostalé krajiny sa dokážu postaviť na nohy, zaznamenajú všeobecný hospodársky vzostup a na základe vysokého tempa rozvoja priemyslu budú tieto štáty nie len, že z kapitalistických krajín tovary dovážať, ale samy pocítia potrebu vyvážať prebytočný tovar svojej výroby. Na základe tejto teórie Stalin usúdil, že moc kapitalistických krajín sa na trhu bude znižovať a podniky v socializme rozkvitať. V dnešnej dobe kapitalistické podniky rastú, ich zisk rastie, avšak kvalita tovarov a reálne mzdy sa znižujú. Kolobeh je nastavený pre čo najväčší zisk kapitalistu a produkty sa vyrábajú s najnižšou možnou výdržou.

Poslednú kapitolu, ktorú z tejto knihy spomenieme, je odpoveď na zásadný rozdiel medzi kapitalizmom a socializmom. Josif Stalin v nej definuje moderný kapitalizmus nasledovne: zabezpečenie maximálneho kapitalistického zisku vykorisťovaním, zbedačovaním a ožobračovaním väčšiny obyvateľstva danej krajiny, zotročovaním a sústavným drancovaním národov iných krajín, najmä zaostalých krajín a napokon vojnami a militarizáciou národného hospodárstva, ktoré sa využívajú na zabezpečenie najvyšších ziskov – teda inými slovami, maximálny zisk kapitalistu na úkor proletariátu. Následne socializmus definuje nasledovne: zabezpečenie maximálneho uspokojenia neustále rastúcich materiálnych a kultúrnych potrieb celej spoločnosti nepretržitým rastom a zdokonaľovaním socialistickej výroby na základe najvyššej techniky.

Teda základné rozdiely podľa Stalina medzi kapitalizmom a socializmom vyzerajú nasledovne: Kapitalizmus – maximálny zisk; Socializmus – uspokojenie materiálnych a kultúrnych potrieb celej spoločnosti; Kapitalizmus – namiesto vývinu výroby s výkyvmi a teda najprv rast, potom kríza a opať od krízy k vzostupu; Socializmus –  nepretržitý rast výroby; Kapitalizmus  – periodické výkyvy vo vývine techniky, sprevádzaných ničením výrobných síl v spoločnosti; Socializmus – nepretržité zdokonaľovanie výroby na základe najvyššej techniky.

Táto kniha je ukončená slávnym výrokom, Proletariáti všetkých krajín spojte sa!. Pol roka po vydaní tejto knihy najvyšší veliteľ a maršal Zväzu sovietskych socialistických republík umiera.


Zdroje:

https://hnonline.sk/history/nove-dejiny/1861079-zakomplexovany-paranoik-ci-chladne-monstrum-polovzdelany-stalin-bol-muzom-bez-zabran

https://www.britannica.com/biography/Joseph-Stalin

J.V.Stalin – Ekonomické problémy socializmu v SSSR. Bratislava 1952.

Stáva sa ústava Slovenskej republiky „trhacím kalendárom?“

„Vysoká intenzita pokusov o zmeny a doplnenia Ústavy Slovenskej republiky zaznamenaných v uplynulých dvadsiatich rokoch, ktoré boli nie zriedka motivované osobným exhibicionizmom ich iniciátorov, úzko straníckymi záujmami, či neskrývanou účelovosťou a nie úprimnou snahou skvalitniť a modernizovať ústavný text, signalizujú absenciu elementárnej úcty k základnému zákonu štátu u podstatnej časti politickej reprezentácie.“[1]

Urýchlený proces prijatia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) mohol do budúcnosti naznačiť prístup ústavodarcu k základnému zákonu štátu. Politické a spoločenské okolnosti prijímania prispeli k nedostatkom ústavného textu, čo ústavodarcovi ponúklo priestor a potrebu do budúcna meniť a dopĺňať ústavu. Celkovo bola do decembra 2022 ústava zmenená dvadsaťkrát a jedenkrát do nej zasiahol Ústavný súd Slovenskej republiky. Kvantita noviel avšak nesvedčí o nekvalite pôvodného ústavného textu; práve naopak, ústava počas svojej tridsaťročnej existencie jednoznačne preukázala svoju silu najmä v nepredvídaných situáciách. Z tohto dôvodu by som vylúčil i akékoľvek úvahy o potrebe prijatia novej ústavnej matérie.

Za úvahu, avšak, stojí väčšie zrigídnenie ústavy. Súčasný postup zmeny ústavy je od ostatných legislatívnych aktov ústavodarcu, ktorý je v podmienkach Slovenskej republiky zároveň i zákonodarcom, odlíšený len zvýšením prijímacieho kvóra tzv. kvalifikovaná väčšina, t. j. 3/5 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“). Zväčšenie tohto kvóra podporuje i fakt, že len 3 koalície z celkových 12 koalícii na Slovensku mali ústavnú väčšinu, no napriek tomu došlo až k dvadsiatim novelizáciám. Na druhej strane je dôležité predísť úplnému zablokovaniu novelizácie ústavy. Novela ústavy by mala byť podporovaná naprieč politickým spektrom, nielen vládnucou garnitúrou. Na mieste je i úvaha zachovania kvalifikovanej väčšiny v procese prijímania ústavy, no v konečnom štádiu by akékoľvek zmeny potvrdzoval zdroj štátnej moci, občania Slovenskej republiky, prostredníctvom referenda. Lenže s vedomím histórie referend na Slovensku a politickej negramotnosti priemerného občana táto možnosť by mohla spôsobiť zablokovanie prijímania ústavných zmien. Za ďalší problém považujem možnosť využitia skráteného legislatívneho konania pri prijímaní ústavných textov. V takomto prípade bola ústava zmenená alebo doplnená najmenej šesťkrát.[2] Okrem iného by ústava mala prejsť aj dlhším legislatívnym procesom, t. z. medzi jednotlivými čítaniami by mali byť dlhšie rozostupy. Tým by sa celý proces skomplikoval a časom by došlo k vytriezveniu prvotného nadšenia predkladateľov a zváženiu intenzívnej potreby prijatia konkrétnej novely, resp. k prediskutovaniu novely v rámci spoločnosti a odborných kruhoch.

Ústava je zároveň i odrazom politickej kultúry slovenských politikov. Len málokedy ústava ustála svojvôľu politickej garnitúry. Politici si do ústavy presadzujú konkrétne formulované články, ktoré sú zbytočné. Ústava má byť formulovaná abstraktne a vágne, aby dala priestor na vysvetľovanie pri rôznych situáciách. Ústavní aktéri by mali mať istú mieru slobodného výkladu ústavy a zváženie možnosti aplikácie ústavných článkov na danú situáciu. Ústavodarca musí uznať, že nie je v jeho kompetencii predpovedať možné budúce situácie a preto by nemal presne a taxatívne formulovať ústavu. Ústava ukázala svoju kvalitu a pripravenosť najmä v prvom desaťročí jej fungovania. Od roku 1992 do roku 2002 boli prijaté len 3 novely ústavy a to dokonca v období, keď prezidentský úrad nebol obsadený vyše jedného roka.

Ústava potvrdila svoju silu a kvalitu počas jej existencie. Aj keď bola prijímaná za nepredvídateľných podmienok, oslavujeme jej 30. výročie prijatia. Od ústavy samostatného a unitárneho štátu prešla k ústave, ktorá umožňuje združovať sa Slovenskej republike s ďalšími demokratickými a právnymi štátmi. Ústava si zaslúži požívanie úcty a preto by som ju trhacím kalendárom nenazval. Hoc niekedy boli jej novely písané „na kolene,“ je oveľa viac noviel, ktoré boli kvalitné a udržiavajú Slovenskú republiku a jej občanov v demokratickom a právnom štáte, ktorý si koniec-koncov zaumienili samotní občania prostredníctvom svojich zástupcov hneď v prvých článkoch ústavy.


Zdroje:

[1] OROSZ, Ladislav, 2012. Ústava Slovenskej republiky a jej priame novelizácie [online]. Košice: Ústavný súd Slovenskej republiky [cit. 15.11.2022]. Dostupné na internete: https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/konferencia+ke+2012+pr%C3%ADspevok.pdf/7a8b7eeb-35fe-47c0-ae90-5a9564863d36

[2] TASR. I. Fiačan: Slovenská ústava obstála, prijatie novej nie je reálne. In: Teraz.sk [online]. 01.09.2022 [cit. 26.11.2022]. Dostupné na internete: https://www.teraz.sk/slovensko/i-fiacan-slovenska-ustava-obstala/657620-clanok.html

Genocídy a ich prevencia

Pri správnom pochopení prevencie genocíd si na začiatok  musíme uvedomiť, čo je to genocída. Preto tu prikladám presnú definíciu od Chovanca a Hotára, ktorá mi prišla najkonkrétnejšia: „Čiastočné alebo úplné vyvražďovanie či vyvraždenie skupiny osôb, alebo jej ťažké duševné či telesné poškodenie s cieľom zničiť ju, zvyčajne z náboženských, jazykových, národných, niekedy aj kultúrnych či politických príčin: podľa medzinárodného práva je genocída nepremlčateľný  medzinárodný zločin a zaraďujeme ju medzi zločiny proti ľudskosti.“[1] Genocídy sa spájajú aj s našou, ale aj celosvetovou históriou. Dalo by sa povedať, že každý štát na tomto svete bol stvorený nenávisťou. Už od počiatku sa krajiny navzájom napádali a ničili pre väčšiu silu a lepšie územie. Mohli by sme povedať, že do dnešných dní sa nič nezmenilo. Najlepší spojenci sú tvorení spoločným nepriateľom. Genocídy netvoria žiadne spojenectvá, tvoria nenávisť, ktorá zapája celé masy do boja proti niekomu.

Množstvo psychológov sa zhodne, že ak ide o riešenie určitého problému, treba o tom hovoriť, hovoriť a ešte raz hovoriť. Ak si myslíme, že niečo nie je aktuálne alebo sa nás to konkrétne nedotýka, neznamená to, že sa o tom nemá rozprávať a riešiť. Niekedy aj malý vietor dokáže priviesť loď do prístavu. Z histórie sa môžeme poučiť a už ju neopakovať aj keď často opakujeme tie isté chyby. Aj to je jedna z  nástrojov prevencií – informovanosť národa.

Pri genocídach zomrie neuveriteľné množstvo ľudí. Často si tak veľké číslo nevieme predstaviť. 6 miliónov – toľko Židov zomrelo v Holokauste. Slovenská republika má menej obyvateľov. Je neskutočné si predstaviť takéto číslo, ak si uvedomíme, že to číslo znázorňuje reálnych ľudí. Podľa vedcov si človek takéto veľké číslo nevie predstaviť. V africkej Rwande zomrel 1 milión príslušníkov etnickej skupiny Tutsov. Toto vyhladenie bolo brané ako zlyhanie celého sveta. Ukázalo sa, že aj v modernej dobe s modernými a lepšími právami a normami, je stále nad nami otáznik ako dokázať, aby tieto práva a normy mali všetci.

Čísla z genocíd hovoria o všetkom. Ale nie sú to len čísla. Za týmito číslami sa skrývajú ľudia, celé etniká alebo až kultúry. Ich príbehy a fotografie prežívajú a my to s hrôzou sledujeme. Kultúra, ktorá mohla vymrieť, spoločenstvo, ktoré sa už možno nikdy nespojí. Rodiny, ktoré si už nesadnú za jeden stôl, lebo my sme to nechali zájsť príliš ďaleko. Treba si ich pripomínať a treba bojovať, aby sa takéto zverstvá neopakovali a aby sme na nich nezabudli.

Genocída nie je niečo, čo sa stane cez noc alebo bez varovania. Genocída si vyžaduje a predstavuje v skutočnosti zámernú stratégiu, ktorá sa väčšinou uskutočňovala vládami alebo skupinami kontrolujúcimi štátny aparát. Pochopiť spôsobu, akým dochádza ku genocíde a naučiť sa rozpoznávať znaky, ktoré by mohli viesť ku genocíde, sú dôležité pre zaistenie toho, aby sa už tieto hrôzy neopakovali.[2]

Ak nás obrázky desiatok tisíc ľudských tiel, ktoré hrýzli psy, neprebudia z našej apatie, neviem, čo sa stane,“ vyjadril sa generálny podtajomník OSN Kofi Annan v roku 1994.[3]

V dôsledku rwandskej genocídy sa v medzinárodnom spoločenstve začal zintenzívňovať dialóg o prevencii genocídy s presunom zamerania medzi prevenciu a intervenciu genocídy. Napriek výzvam „nikdy viac“ po holokauste nastalo kolísanie záujmu medzinárodného spoločenstva o prevenciu genocídy, čo nikdy nebolo zjavnejšie ako v dialógu po roku 1994. Potreba predchádzať genocíde a potrestať jej páchateľov je kľúčovým zameraním medzinárodného práva od vytvorenia Dohovoru o predchádzaní a trestaní genocídy z roku 1948, ktorý podľa medzinárodného práva definoval genocídu ako zločin. Napriek dohovoru, ktorý genocídu stavia mimo zákon, však chýbala politická vôľa zabrániť páchateľom genocídy a prenasledovať ich. Trestné právo neznamená zodpovednosť štátu za trestný čin, ale predstavuje ďalší zdroj ochrany obetí a ukladá štátom zodpovednosť za páchateľov. Nedostatok politickej vôle v medzinárodnom spoločenstve pri podpore prevencie genocídy chýba. Napriek tomu však došlo k významnému pokroku na medzinárodnej úrovni aj prostredníctvom iniciatív prijatých jednotlivými štátmi, ktoré majú prístup k rôznym aspektom ako prevencie, tak reakcie na občasné genocídy. Snáď najdôležitejším bodom úspechov medzinárodného spoločenstva je princíp zodpovednosti chrániť.[4]

Jednou z hlavných otázok pri skúmaní výskytu a prevencie genocídy je pochopenie toho, čo robí kognitívne procesy na individuálnej aj kolektívnej úrovni zraniteľnými voči manipulácii zvonku. Ktoré poskytujú sociálne a politické podmienky a živnú pôdu pre túto manipuláciu do násilia.

Vedci v oblasti štúdií genocídy identifikovali súbor široko rizikových faktorov. Tie zvyšujú riziko pre krajinu alebo sociálnu skupinu pri uskutočňovaní genocídy. Rizikové faktory zahŕňajú širokú škálu politických a kultúrnych faktorov, ktoré vytvárajú kontext, v ktorom je genocída pravdepodobnejšia, ako sú politické otrasy alebo zmena režimu, ako aj psychologické javy, s ktorými je možné manipulovať a využívať ich vo veľkých skupinách ľudí. Prevencia genocídy závisí vo veľkej miere od znalostí a sledovania týchto rizikových faktorov, ako aj od identifikácie včasných varovných signálov, že sa genocída začína formovať.[5]

Vzdelanie je veľkou časťou našich životov. Sú to vedomosti, ktoré nás sprevádzajú celý život. Čo ak nás ale v škole neupozornia, že toto správanie už môžeme považovať za rasistické alebo, že názor vieme ukázať aj inak ako päsťami alebo hádkou. Argument je základ komunikácie. Rozpoznávať pravdivé a lživé argumenty je niekedy ťažké a je škoda, že aj v minulosti ľudia radšej zavierali oči ako by si mali zisťovať a stavať sa systému. Je to práve školstvo lebo deti sú budúcnosť a ich myšlienky sa ešte len kreujú. Preto veľakrát systémy, ktoré chcú niečo zmeniť, menia aj osnovy v školách. Ak by sa v školách viac vyučovalo ako predísť situácii a rozpoznať situáciu, možno by sa veľa veciam v našej histórii dalo predísť. Stačilo by vzdelanie a informovanosť na to, aby sme predchádzali genocídam? Na túto otázku neviem odpovedať. Isté je, že sa tam nachádza mnoho ďalších faktorov, ako politická stabilita alebo vo všeobecnosti politika štátu. Genocídy sa nestávajú zo dňa na deň. Väčšinou im predchádzajú činnosti. Nie je to len armáda (ľudia, ktorí sú postavení pred danú vec a sú presvedčení, že zabiť „tých druhých“ je správne), sú potrebné davy a možno aj oklamanie emócií a využitie slova na to, aby ľudia začali uvažovať o inom  ako nepriateľom. Na genocídy treba veľa zlomených ľudí. Nie je náhodou, že po 1. svetovej vojne, keď bolo Nemecko nestabilné, sa dostal k moci Hitler. A to uvádzam len ako jeden z príkladov.

Ekonomická a politická nestabilita sú dva faktory, ktoré bránia účinnej prevencii genocíd a zločinov proti ľudskosti. Tieto dva faktory sa môžu vyskytnúť nezávisle od seba alebo v rovnakom čase. Politická nestabilita ovplyvňuje širokú komunitu, ale ekonomická nestabilita je skôr individuálnym aspektom. V prípade hrozby útokov genocídy sú ekonomicky zabezpečený jedinci v spoločnosti schopní utiecť. Stabilizovať krajinu nie je ľahké a ani sa to nedá za deň, ale vždy sa nájde cesta. Ak dochádza k nestabilite, treba to zastaviť už v začiatkoch.


Zdroje:

[1] Jaroslav Chovanec a Viliam S. Hotár: Politológia Terminologický a výkladový slovník.  Fakulta Masmediálnej komunikácie UCM Trnava, 2010, s. 102, ISBN 978-80-85717-35-8

[2] Pavel Borša: Pamäť a genocída.  Argo, 2011, s. 78, ISBN: 978-80-25703-68-7

[3] Michal Beňo, Zabudnuté genocídy: Neznáme príbehy krutých činov, ktoré mali zaručiť zánik celých etník a náboženstiev. Refresher, 2017 (online)  https://refresher.sk/49822-Zabudnute-genocidy-Nezname-pribehy-krutych-cinov-ktore-mali-zarucit-zanik-celych-etnik-a-nabozenstiev

[4] BAUMAN Zygmunt. Modernita a holocaust. 2. vyd. Praha: Sociologické nakladateľstvo, 2010. s. 98 ISBN 978- 80-7419-028-5, str. 194-212

[5] Pavel Borša: Pamäť a genocída.  Argo, 2011, s. 183, ISBN: 978-80-25703-68-7