Definícia právneho štátu jasne zaväzuje všetky subjekty podieľajúce sa na realizácii moci, a teda predstaviteľov všetkých orgánov a úradov dodržiavať právne normy. Ďalej chráni pred zneužitím moci a je zárukou stability a prediktability. Dôležitými znakmi právneho štátu sú ochrana základných ľudských práv a slobôd, deľba moci, právna suverenita a istota, nezávislé súdnictvo, kontrola štátnej moci a zamedzenie svojvôle. Zrejme optimistické, teda resp. skôr oportunistické je zmierenie sa s tvrdením, že môže nastať situácia kedy je štát formálne považovaný za právny, aj keď nie všetky jeho charakteristické atribúty sú dodržiavané v praxi. Takýto dlhodobo neriešený stav môže viesť k značnej deformácii systému ako aj znechuteniu obyvateľstva.
Na otázku: “Je slovensko právny štát?”, je v aktuálnych turbulentných časoch značne náročné odpovedať. Tak poďme … troška z praxe … Rezort kultúry na čele s pani ministerkou Martinou Šimkovičovou, resp. s generálnym tajomníkom rezortného úradu MK, pánom Lukášom Machalom devastujú rokmi budované kultúrne inštitúcie. A to nie hocijaké. Ale tie, ktoré sú nositeľmi národného štýlu, čo v kontexte umenia znamená zásadné postavenie v rámci definovania kultúrnej jedinečnosti národa na rozmanitej mape Európy. Slovenské Národné Divadlo, Slovenská Národná Galéria a Slovenské Národné Múzeum, inštitúcie, hodné toho najkompetentnejšie odborného ako aj menežérskeho vedenia. Po každom predstavení herci SND čítajú vyslovenie participácie na kultúrnom štrajku a vyhradzujú sa voči krokom ministerstva. V SNG po dvanástich rokoch bola (podobne ako v SND pán Matúš Drlička) odvolaná jej riaditeľka pani Alexandra Kusá, špička vo svojom odbore a výrazná osobnosť, ktorej ako národ môžeme vďačiť za úspešné sfinalizovanie rekonštrukcie ikonického návrhu ešte ikonickejšieho architekta pána Vladimíra Dedečka.
Útok na verejnoprávneho vysielateľa len z dôvodu nemožnosti legitímneho odvolania generálneho riaditeľa kvôli nekorešpondencii s víziami ministerstva je plytvaním ľudského potenciálu, papiera a peňazí. Zmena vedenia nepriniesla žiadne zásadné pozitívne zmeny vo vedení inštitúcie. Rovnako ako v priebehu minulého roka, teda od nástupu aktuálneho personálneho obsadenia rezortu, je telerozhlas v rozpočtovom provizóriu čo obmedzuje výrobu, neprináša nové vysielacie štruktúry, tým pádom ani podnety zmodernizovania programu a v neposlednom rade frustruje zamestnancov. Opäť žiadne zlepšenie len regresia a naivná nekompetentnosť. A to ani nespomínam totálne nahlodanie Fondu na podporu umenia, orgánu dlhodobo slúžiacemu ako jadro prijímov pre umelecké inštitúcie, občianske združenia, neziskové organizácie a najmä umelcov v slobodnom povolaní.
Zrejme bolo dôležitejšie uviesť Mahlerovu Symfóniu č.8, tzv. “symfóniu tisícov” (nie, názov nedostala len tak, zo srandy), ktorá je v kontexte podmienok koncertných sál na Slovensku, a najmä toho vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, nie dramaturgickým prešľapom, ale priam kolosálnym šialenstvom a dychberúcim zločinom. Dôležitejšie je nanovo aranžovať štátnu hymnu síce absolventom prestížnej bostonskej Berklee College of Music, zdatným inštrumentátorom, ale človekom totálneho nepochopenia politického kompasu, keďže vníma ako dôležité (a zrejme aj normálne) navštevovať zvláštnych jednotlivcov niekde v Londýne a tým nahradiť pôvodnú verziu štátnej hymny geniálneho mysliteľa, muzikológa, etnomuzikológa, vzdelanca, pedagóga, autora kľúčových muzikologických publikácií pána profesora Ladislava Burlasa (ešteže sa toho nedožil a tesne pred zverejnením tohto absurdného nápadu vo svojich 97 rokoch zomrel). Alebo pozvať ruskú sopranistku (síce interpretačne výbornú) Annu Netrebko za príslušný honorár hodný jej mena. To nevadí, že patrí medzi tie ruské hviezdy, ktoré až pod tlakom verejnosti a po strate lukratívnych angažmánov odsúdili ruskú vojnovú agresiu na Ukrajine. A čo tak vyhodiť nekresťanské peniaze na oslavu cyrilometodiády, a zároveň si myslieť, že na rebranding verejnoprávneho vysielateľa postačí 10 000 eur…
Jedným z vypuklých zlyhávaní právneho štátu v aktuálnej situácii je rozhodne neschopnosť vyvodenia politickej zodpovednosti a absentujúca kontrola počínania si predstaviteľov výkonnej moci. Svojvôľa, ktorá netriští len z Ministerstva kultúry naberá ozrutánske rozmery naprieč viacerými rezortmi, najvyššími štátnymi orgánmi, súdmi, úradmi a ďalšími štátnymi orgánmi.
Kultúra má neoddeliteľné miesto v identite národa. Aj keď tou našou sú (zatiaľ) len korbáčiky, resp. bryndza, holý pupok, resp. kapce a valaška, resp. fujara. (Bolo by zaujímavé počúvať hymnu, kde by bola namiesto fujary použitá valaška. To by bolo dielo hodné majstra.) Netvrdím, že folklór nemá svoje miesto v kultúrnej identite národa. Rozhodne má, a je cennou súčasťou kultúrneho dedičstva. Avšak kultúrna identita národa stojí najmä na vysokých prejavoch kultúry. A tých je na Slovensku veru dosť. A to na všetkých frontoch druhoch umenia. Kultúrna identita podporuje uvedomenie si splynutia so spoločenstvom a začlenením sa doň. Buduje zdravú hrdosť vďaka poznaniu hodnotných výtvorov ľudí, ktorí sa hlásili k tým istým národným ideálom. A to môže prispieť aj k uvedomelej občianskej angažovanosti. Aj jej nedostatočná úroveň prispieva k zlyhávaniu právneho štátu. Ak nás nezaujíma, kým sme boli, tak to, kým sme teraz nás už vôbec netrápi a tobôž nám nebude záležať na tom kým sa staneme. Áno, rozumiem, náš štát nám nedodáva entuziazmus, aby sme sa podieľali na veciach verejných. Neprehlbuje v nás dôležitosť participácie ani nevzdeláva a nekultivuje. Je náročné si vybudovať pozitívny vzťah k vlastnému štátu, ak vystriedal niekoľko značne rozdielnych politických režimov, v ktorých sa vždy hľadal nepriateľ, vždy sa hľadal vinník, vždy sa hľadal dôvod toho, prečo sme sa ocitli v aktuálnej situácii. Za prvej Československej republiky to boli Česi, za Slovenského štátu to boli Židia (ako aj ďalšie nevyhovujúce entity), za socialistického Československa zas prehnitý Západ a kapitalisti. Za mečiarizmu sme sa utvrdili v odpúšťaní obludných zlyhaní predstaviteľov štátnej moci. Tak prečo by sme v aktuálnej situácii neodpustili tých pár korupčných škandálov, pár tisíc eur navyše, sem-tam nejaký odpustený trest, plytvanie verejnými zdrojmi, vyššie dane a v neposlednom rade výlety do Moskvy. Však, čo! A dnešným nepriateľom je každý ten, kto sa v aktuálnej rétorike hodí. Opozícia, prezidentka, bratislavská kaviareň popíjajúca tekvicové latéčko, Ukrajinci, Brusel, Západ a samozrejme homosexuáli, bez nás by to nešlo.
Slovensko postupne stále viac a viac opúšťa od zásad právneho štátu. Autoritárske či totalitné praktiky ako postupné oslabovanie mediálneho priestoru, rozkvet konšpirácií a hoaxov, korupcia na najvyšších miestach, zlyhávajúci súdny systém taktiež pošpinený úplatkárstvom a zneužívaním právomocí, neférový politický boj v rámci kampaní, presýtenosť verejného priestoru populizmom, budovanie sfanatizovaného publika na sociálnych sieťach neustálym štvaním, vyhrážaním sa, vulgarizovaním verejného priestoru, neochote odpovedať na pálčivé otázky verejnosti…
Aj keď Slovensko stále spĺňa formálne atribúty právneho štátu, v praktickej rovine by sme našli obrovské množstvo pochybení, a to nielen v súvislosti s aktuálnou vládou. Chaos riadenia pandémie však nemohol vyústiť vtipnejšie ako poverením splnomocnenca vlády pána Petra Kotlára, aby prešetril dianie počas tohto náročného obdobia. Aspoň si spomenieme na cirkus tých rokov. Riešenia tkvejúce v boji proti korupcii a klientelizmu, v posilnení nezávislosti súdnictva a prokuratúry, v ochrane práv menšín a znevýhodnených skupín, vo vyvodení politickej zodpovednosti, v prehĺbení transparentnosti, v odstránení vulgárneho slovníka, v podpore nezávislej a objektívnej žurnalistiky, v systematickej kultúrnej osvete obyvateľstva, v rozvíjaní kritického myslenia na školách, v zľahčení byrokratických postupov, v podpore strednej vrstvy… sú značne opočúvané. A možno z tohto marazmu ani neexistuje cesta von. Riešenie v kontexte povahy nášho národa jednoducho nie je. Aj to sa môže stať. A možno je cestou zvýšenie občianskej angažovanosti aj napriek značnej kazovosti právneho štátu. Práve tlakom verejnej mienky a tým pádom aj dosiahnutia zvýšenej kontroly zo strany obyvateľstva, je možné nastoliť kvalitné atribúty právneho štátu, ktoré Slovensko, povedzme si na rovinu, nikdy nemalo.
Pridaj komentár