19. decembra 1918 sa v Žiline dostal Tiso pozvánku na zjazd Slovenskej ľudovej strany. Pozvaný bol na základe odporúčania biskupa Kmeťku. Tiso do strany vstúpil ako málo známy kvôli jeho pasivite v politickom dianí pred vzniku ČSR. Tento nedostatok kompenzuje snaživosťou a schopnosťou rečnenia zo skúseností plynúcich z kňazskej činnosti. K ľuďom sa im blízkym jazykom. Vďaka jeho horlivosti a schopnostiam ho Hlinka začal poverovať úlohami, ktoré mali pre stranu väčší význam. Ponuku miesta šéfredaktora straníckych novín odmietol. V 1919 založil v Nitre pobočku SĽS (od 1925 HSĽS) a taktiež založil organizáciu Sokol. Pred prvými parlamentnými voľbami na Slovensku sa voči najväčším oponentom (sociálnym demokratom) vyjadril takto: „Sociálna demokracia po slovenských obciach nemá čo hľadať a kde by sa už bola prikradla, odtiaľ ju zdravo zmýšľajúci slovenský ľud čoskoro vyhodí, lebo kto nám nešetrí naše náboženstvo, kto si nevšimne našu slovenčinu a kto sa so židmi spojí, ten nech sa na slovenských obciach neukazuje.“[1] SĽS vo voľbách skončila tretia a Tiso sa do parlamentu ani nedostal. Koncom roka 1920 bol založený Politický klub katolíckeho duchovenstva SĽS. Tiso sa stal jeho podpredsedom. Skrz klub sa dostal bližšie k vedeniu strany. Neskôr sa stal tajomníkom nitrianskeho biskupa. Veľa povinností, ktoré plynuli z postu tajomníka a jeho angažovanosti v politike sa nedali spojiť, a tak rezignoval z postu tajomníka biskupa. V roku 2023 si odsedel štrnásť dní za jeho prejav v Bánovciach nad Bebravou. Publicita, ktorá z trestu plynula Tisovi politicky pomohla.[2]
Vo voľbách v 1925 sa po intenzívnej kampani dočkal úspechu. Stal sa poslancom Národného zhromaždenia a v parlamente často krát figuroval ako tlmočník postojov HSĽS. HSĽS v parlamente požadovala dodržanie Pittsburskej dohody (autonómia pre Slovensko). Vyjadroval sa aj k vzťahom Svätej stolice a ČSR no najmä o nutnosti zmeny administratívneho riadenia Slovenska. V štruktúrach HSĽS dochádzalo k názorovým rozkolom, ale Tiso ostal vždy verný Hlinkovi. Po rokovaniach o vstupe do vlády (Hlinka bol odcestovaný do USA a Tiso zastával jeho pozíciu v strane) sa HSĽS dohodla na zostavení koalície. 15. januára 1927 bol Tiso menovaný ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Tiso 8. októbra 1929 odstúpil z funkcie ministra zdravotníctva (kvôli Tukovej afére za, ktorú bol odsúdený na 15 rokov). Vo voľbách z 27. októbra 1929 sa Tiso opäť prebojoval do parlamentu. V 1930 sa stal podpredsedom HSĽS. Počas Pribinových osláv (Tiso bol prítomný) v Nitre, v auguste 1933, podľa plánov organizátorov nemali vystúpiť rečníci HSĽS. Na ich nešťastie si prívrženci autonomistického hnutia vynútili Hlinkovu reč. Po parlamentných voľbách Tiso prehlásil: : „Máme právo hovoriť menom slovenského národa, lebo máme za sebou jeho numerickú väčšinu, ale aj preto, že o slovenskom národe na Slovensku jedine my hovoríme.“[3] Tento výrok mohol značiť jeho postupnú radikalizáciu a predstavu vládnutia jednej strany. V 1938 HSĽS nezískala nadpolovičnú väčšinu hlasov v neúplných obecných voľbách a Henleinova strana vystupovala čoraz agresívnejšie.[4]
V auguste 1938 Hlinka umiera. Tiso sa týmto stal vedúcou osobnosťou HSĽS. Začal viesť rokovania o slovenskej autonómii. Stretol sa premiérom Hodžom aj prezidentom Benešom. Do tejto Tisovej snahy vstúpila Mníchovská dohoda. 6. októbra bola na zasadnutí HSĽS prijatá Žilinská dohoda. V dohode znelo: „Vládna a výkonná moc na Slovensku sa má okamžite odovzdať do rúk slovenskej vlády, preto žiadame okamžite poveriť podpredsedu HSĽS, poslanca dr. Jozefa Tisu, aby ako dezignovaný predseda zostavil v dohode s podpísanými politickými stranami prvú slovenskú vládu“[5]. Nasledujúceho dňa sa Tiso stal predsedom autonómnej slovenskej vlády.[6]
Zdroje:
[1] TISO cit. podľa KAMENEC, I. Tragédia politika a kňaza. 2. vyd. Bratislava: Premedia, 2013, s. 46.
[2] KAMENEC, ref. 7, s. 41-50.
[3] TISO, cit. podľa KAMENEC, ref. 7, s. 69.
[4] KAMENEC, ref. 7, s. 52-73.
[5] ŽILINSKÁ DOHODA, cit. podľa KAMENEC, ref. 7, s. 74.
[6] KAMENEC, ref. 7, s. 75.
Pridaj komentár