Demokracia ako politický systém stojí na myšlienke zastupovania a participácie občanov na rozhodovaní. V rámci tohto systému sa však uplatňujú rôzne organizačné mechanizmy, ktoré umožňujú efektívne a plynulé prijímanie rozhodnutí. Jedným z kľúčových mechanizmov v demokratických, ale aj v iných politických systémoch, sú výbory. Giovanni Sartori v Teórii demokracie konkrétne v dvoch kľúčových podkapitolách – Výbory a jednomyseľnosť a Výbory, účasť a demo-distribúcia – analyzuje úlohu výborov a ich prínos k rozhodovacím procesom s pozitívnym súčtom, pričom ich chápe ako mechanizmus, ktorý zabezpečuje súdržnosť systému a väčšinu rozhodnutí prijíma jednomyseľne namiesto väčšinového hlasovania. Cieľom našej eseje je priblížiť koncept fungovania výborov a akým spôsobom prispievajú k stabilite a efektívnemu fungovaniu demokracie.
Na úvod je dôležitý významový aparát pojmu výbor, ktorý nám Giovanni Sartori definuje rovno viacerými charakteristikami. Výbory charakterizuje ako malé rozhodovacie skupiny, ktoré fungujú na základe vzájomných osobných interakcií aspoň minimálneho počtu troch členov. Ďalej ako inštitucionalizované – trvalé skupiny v tom zmysle, že ich činnosť je stabilná a pravidelná bez ohľadu na fluktuáciu ich členov. A nakoniec ako rozhodovacie skupiny, ktoré stoja pred tokom rozhodnutí, teda pred kontinuálnou sériou otázok, problémov a situácií, ktoré si vyžadujú riešenie.[1]
V rámci podkapitoly Výbory a jednomyseľnosť jedným z hlavných rysov fungovania výborov je tendencia dosahovania rozhodnutí jednomyseľne, čo nie je vždy absolútne. Jednomyseľné rozhodovanie výborov neznamená, že všetci členovia súhlasia s každým rozhodnutím rovnako intenzívne, práve naopak. Často menej presvedčení členovia ustupujú tým, ktorí zastávajú svoje názory s väčšou rozhodnosťou. Sartori zdôrazňuje, že mechanizmus jednomyseľnosti sa opiera o recipročné ústupky medzi členmi výboru, a to najmä prostredníctvom tzv. tichého súhlasu. Tento operačný kód udržiava stabilitu a znižuje počet možných konfliktov, nakoľko členovia môžu očakávať reciprocitu pri rozhodnutiach, na ktorých im viac záleží. Autor tento mechanizmus definuje tak, „že každý člen skupiny očakáva, že čo obetuje pri jednej otázke, získa späť recipročne pri druhej otázke.“[2] Práve takýto tichý súhlas umožňuje výborom fungovať efektívne bez väčšinového hlasovania a podporuje systém, ktorý prispieva k vytváraniu rozhodnutí s pozitívnym súčtom, v ktorom všetci členovia majú potenciál profitovať.
Napriek tomu, že rozhodovacie procesy výborov často vedú k pozitívnemu súčtu, Sartori priznáva existenciu vnútorných konfliktov. Konflikty vyplývajú z nerovnomernej distribúcie ziskov, ktoré sa nie vždy podarí rozložiť rovnomerne medzi členov. V takýchto prípadoch sa princíp väčšiny môže uplatniť ako posledná možnosť na vyriešenie sporu. Avšak Sartori upozorňuje, že ak sa tento princíp aplikuje príliš často, môže narušiť fungovanie výboru, ktorý sa postupne transformuje na väčšinový rozhodovací orgán, čím stráca výhody mechanizmu pozitívneho súčtu – teda výbor prestáva fungovať.
Sartori taktiež zdôrazňuje, že výbory sú súčasťou širšieho systému prepojených výborov, ktorý si vyžaduje vzájomnú koordináciu. Táto koordinácia je dosiahnutá pomocou tzv. bočných platieb, čo predstavujú „ústupky, ktoré každý výbor poskytuje iným výborom“.[3] Bočné platby sú definované ako interné vnútroskupinové výmeny, ktoré vytvárajú prúdy reciprocity medzi jednotlivými výbormi a podporujú vzájomnú spoluprácu. Sartori poznamenáva, že s rastúcou komplexnosťou siete výborov sa potreba týchto automatických či kváziautomatických adaptácií zvyšuje, čím sa zabraňuje neustálemu vyjednávaniu. V mnohých prípadoch bočné platby fungujú ako predvídateľné reakcie na očakávané správanie tretích strán.
Na záver tejto podkapitoly môžeme konštatovať, že výbory a mechanizmus jednomyseľnosti podporujú spoluprácu a vyhýbajú sa rozdeleniu väčšinového hlasovania. Výzvu, ktorú vnímame je v podobe hľadania rovnováhy medzi dosahovaním konsenzu a ochranou menšinových názorov, ktoré môžu byť častokrát prehliadané. Tým sa môže posilniť legitimita výborov, ale aj ich schopnosť prijímať rozhodnutia s pozitívnym súčtom pre všetkých členov spoločnosti.
V rámci druhej podkapitoly Výbory, účasť a demo-distribúcia sme sa zamerali na výbory ako kľúčových aktérov demokratických systémov, nakoľko umožňujú riešiť komplexnosť rozhodovacieho procesu v rámci zastupiteľských štruktúr. Sartori definuje výbory ako flexibilné orgány, ktoré formulujú rozhodnutia a v konečnom dôsledku ich aj prijímajú. Dôležité je podotknúť, že ich fungovanie a vplyv závisí od politického systému, do ktorého patria. Čo sa týka demokracií, výborový systém nadobúda špecifické charakteristiky. Počet výborov rastie oveľa výraznejšie ako v autokraciách, čo odráža snahu demokraciách zvýšiť participáciu občanov a zároveň zvládať náročné rozhodovacie procesy. V demokracii vznikajú výbory často ako menšie pracovné skupiny z väčších rozhodovacích orgánov. Tento proces má dve protikladné stránky. Na jednej strane môže vytvárať protiorgány, čím sa oslabuje demokratický charakter systému. Na druhej strane môže byť odrazom pluralistického vývoja demokracie, ktorý zvyšuje možnosti účasti a poskytuje priestor na zapojenie občanov. Sartori však upozorňuje, že zvýšenie počtu výborov rieši problém len pre tých, ktorí sa ich môžu zúčastniť. Tí, ktorí sú z rozhodovacieho procesu vylúčení, môžu pociťovať odcudzenie od systému, čo môže oslabiť ich dôveru v demokraciu.
Autor konštatuje, že výbory majú veľké množstvo výhod ako napríklad poskytujú priestor pre diskusiu a konsenzus, efektívne dokážu využiť nerovnomernú intenzitu preferencií, znižujú vonkajšie riziká bez alebo len s minimálnym zvýšením rozhodovacích nákladov a produkujú výsledky s pozitívnym súčtom pre celú kolektivitu. V neposlednom rade pre menšiny, ktoré môžu byť pri voľbe podľa pravidle väčšiny marginalizované, výbory ponúkajú alternatívu, kde ich preferencie majú šancu na prijatie konsenzu.[4]
Na záver tejto podkapitoly môžeme konštatovať, že výbory sú optimálnym mechanizmom rozhodovania len vtedy, ak dokážu efektívne reprezentovať rôznorodosť názorov a zároveň prinášať výsledky s pozitívnym súčtom pre celú kolektivitu. Stále tu môžeme vidieť riziko v tom, že ich zneužitie alebo prílišná izolácia od verejnosti môže oslabiť samotný demokratický systém, ktorý majú podporovať.
Výbory v demokratických systémoch podľa Sartoriho predstavujú jeden z najefektívnejších nástrojov, ako dosahovať rozhodnutia s pozitívnym súčtom. Ich schopnosť uplatňovať interné a externé platby zabezpečuje súdržnosť, ktorá by inak bola ohrozená pri voľbe podľa pravidla väčšiny. Sartoriho myšlienky by sme mohli zasadiť do kontextu súčasných demokratických spoločností na otázky participácie a efektivity. Výbory by mohli byť odpoveďou na fragmentáciu a polarizáciu súčasných demokracií, pretože slúžia ako vhodný mechanizmus pre konsenzus a dlhodobé riešenia. Zároveň však zostáva výzvou nájsť rovnováhu medzi počtom výborov a efektivitou ich fungovania, aby nedošlo k preťaženiu systému alebo k vytvoreniu privilegovaných skupín, ktoré by mohli pôsobiť proti demokratickému princípu rovnosti.
Zdroje:
[1] SARTORI, G.: Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993. s. 230
[2] SARTORI, G.: Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993. s. 231
[3] SARTORI, G.: Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993. s. 234
[4] SARTORI, G.: Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993. s. 240-241
Pridaj komentár