Oblasť Afriky na území dvoch štátov, v súčasnosti Sudánu a Južného Sudánu, je jedným z najmenej stabilných regiónov tohto kontinentu. Rovnako ako u väčšiny súčasných štátov Afriky, aj Sudán a Južný Sudán, boli kedysi kolóniami, ktoré sa ocitli pod nadvládou vtedajších svetových mocností na úkor ich nedostatočnej industrializácie, silnej kmeňovej organizácie a tradícií, ktoré boli pre dané obyvateľstvo silnejšie ako akákoľvek vízia technologického progresu. No počiatky etnických a najmä náboženských konfliktov, môžeme na území Sudánu (územie Sudánu ešte pred rozdelením – pre pochopenie historického kontextu je potrebné identifikovať Sudán ešte pred rozdelením v roku 2011) pozorovať už v 6. storočí nášho letopočtu.[1]
Expanzívnosť vtedajšieho impéria, akým bola Byzantská ríša, sa okrem územného rozširovania, zameriavala aj na šírenie náboženstva, ktoré bolo považované za kľúčové pri formovaní byzantskej identity, pričom išlo prevažne o kresťanstvo. Proces kristianizácie na územiach mimo správy Byzantskej ríše môžeme vnímať ako preparáciu na možné budúce spravovanie tohto územia, vďaka ktorej bude obyvateľstvo na danom území už vopred pripravené, minimálne z náboženskej stránky, prijať nadvládu Byzantskej ríše, a stotožniť sa s identitou byzantského ľudu, resp. chápania byzantského života, rýchlejšie. Kresťanstvo sa teda na území vtedajšieho Sudánu začalo rozširovať v 6. storočí, najmä v správach kráľovstiev akými boli Nobatia, Makúria a Alodia. Spomínané kráľovstvá vynikali v budovaní kresťanských chrámov, teda kostolov, a tvorbou kresťanského umenia. Kristianizácia ale postupom času upadala, najmä v súvislosti s islamským vplyvom, ktorého počiatok evidujeme približne od 7. storočia nášho letopočtu. Islam sa do povedomia miestnych obyvateľov dostával menej strojovým spôsobom ako kresťanstvo. Primárne šlo o sociálny kontakt s moslimami, ktorí ale nešírili islam na príkaz z hora. Zväčša môžeme hovoriť o obchodníkoch, ktorí mali nadštandardné vzťahy s miestnym sudánskym obyvateľstvom a postupom času ich indoktrinovali do viery islamu. Zosilnenie islamského vplyvu viedlo k dohode zvanej Baqt, ktorá zabezpečovala mier medzi islamským Egyptom a kráľovstvom Makúria, zjednodušene teda môžeme hovoriť o mierovom pakte medzi islamom a kresťanstvom.[2]
Je potrebné si uvedomiť, že už tento historický a náboženský profil z geografického hľadiska determinuje súčasné rozdelenie Sudánu na dve štáty (islamský vplyv od severného suseda, teda Egyptu, a kresťanský vplyv ukotvený v kráľovstvách sudánskeho juhu). Spomínaný mierový pakt ale nastolil mier len do prelomu 14. a 15. storočia, kedy začal islam dominovať, a postupne sa toho chopili aj vtedajší panovníci na severe územia. Výsledkom bol vznik novej ríše Funj, ktorá bola primárne postavená na islamskej viere, a nachádzala sa v centrálnej oblasti Sudánu, teda o krok bližšie k islamskému prevzatiu celého územia Sudánu. Ríša Funj, v rámci vetiev islamu zakladala na sunnitskej viere, ktorá stále dominuje aj v súčasnosti v rámci islamu na území Sudánu (po rozdelení). V 19. storočí už môžeme hovoriť o islamizácii sudánskeho juhu. Juh vtedajšieho Sudánu izolovali od islamského vplyvu rôzne geografické bariéry, teda prírodné podmienky, a silná kresťanská tradícia započatá kráľovstvami zo 6. storočia. V rokoch 1820 až 1898 bol Egypt zväčša pod osmanskou nadvládou, ktorá je úzko spätá s expanzívnosťou a islamizáciou obyvateľstva (ideálnym príkladom je územie balkánu). V týchto rokoch začali islamizačné procesy smerované na juh územia Sudánu, no svoj vrchol dosiahli v období sudánskeho Mahdistického štátu (1885 – 1898), ktorý pod vedením panovníka Mahdiho (Mahdi bol známy ako islamský revolucionár, ktorý burcoval ľud do vedenia svätej vojny s inými náboženstvami) začal eliminovať všetkých „neveriacich“ (teda vyznávajúcich iné náboženstvo ako islam) obyvateľov jeho štátu, no ani za jeho vlády sa nepodarilo odstrániť kresťanstvo z územia juhu.[3]
Kresťania žijúci v Sudáne pocítili neskôr upokojenie paradoxne (paradox je evidentný vo veci autonómie juhu ako kresťanskej bašty) počas obdobia kolonizácie Veľkou Britániou. Toto obdobie je známe podporovaním kresťanstva, no to je z pohľadu islamského Sudánu zase obdobie napätia, keďže islamská viera sa bála možného posilnenia kresťanstva z juhu. Toto upokojenie ale skončilo v roku 1956, kedy Sudán získal nezávislosť a geograficky existoval ako sme ho poznali do roku 2011, a z dlhodobého hľadiska všetky popredné hlavy štátu, boli skôr naklonené islamizácii Sudánu, ako udržiavaniu náboženskej a etnickej stability medzi severom a juhom.[4]
Všetky tieto doposiaľ spomenuté historické faktory prispeli k eskalácii napätia v post koloniálnej ére nezávislého Sudánu a žiadne snahy o stabilitu neuspeli. Vyvrcholením boja severu proti juhu, teda boja arabov vyznávajúcich islam s tradičnejšími africkými etnikami vyznávajúcimi prevažne kresťanstvo, boli dokopy dve občianske vojny. Podstatou týchto občianskych vojen boli najmä snahy juhu získať autonómiu, no vždy to záviselo na tom ako radikálne islamské je vedenie štátu. Prakticky celú druhú polovicu 20. storočia až po rozdelenie v roku 2011, striedali obdobia autonómie juhu, s obdobiami centralizovanej vlády severu, teda situácia bola vždy zrkadlom vedenia štátu, no nikdy sa nezaobišla bez násilných riešení. Vyvrcholením bol tzv. „Comprehensive Peace Agreement“, ktorý bol oboma stranami schválený v roku 2005. Táto dohoda ukončila druhú občiansku vojnu, zabezpečila mier, a poskytla juhu silnú mieru autonómie, vďaka ktorej si občania mohli zvykať na formovanie svojho politického systému, keďže súčasťou dohody bolo aj uznesenie o konaní referenda týkajúce sa rozdelenia Sudánu, plánované na rok 2011. Referendum v roku 2011 sa konalo pod drobnohľadom medzinárodných pozorovateľov (súčasť dohody z roku 2005). Účasť bola vysoká, keďže hlasovalo okolo 97% oprávnených voličov, ktorí zahlasovali za rozdelenie Sudánu pomerom 98,8% za, ku 1,2% proti rozdeleniu (platných hlasov). 9.7.2011 bola teda vyhlásená nezávislosť Južného Sudánu, čím sa stal najmladším štátom sveta, a medzi štátmi, ktoré uznali existenciu Južného Sudánu patrí aj samotný Sudán, čo je zaujímavým faktorom, keďže podobným procesom si prešlo aj Kosovo, a Srbsko jeho existenciu neuznalo.[5]
Napriek oslavám o vzniku nového štátu si obyvatelia uvedomili, akým spôsobom bol ekonomicky vzájomne závislý sever a juh Sudánu. Na území Južného Sudánu sa nachádza prevažne 75% ropných zásob (z obdobia pred rozdelením), no všetky ropovody, infraštruktúru, prístavy, centrá transportu ropy, zostali na území Sudánu. Viackrát od rozdelenia Sudánu bola zastavená produkcia ropy, čo je vzhľadom na fakt, že produkcia ropy predstavuje primárne zdroje bohatstva Sudánu, a Južného Sudánu, katastrofálnym ekonomickým záverom a zdrojom výrazného ochudobnenia, ktoré postihlo takmer každého.[6]
Keďže sa v Južnom Sudáne nachádza približne 64 etnických skupín, ihneď po rozdelení si niektoré etniká uvedomili, že na novom územnom rozdelení majú potenciál väčšieho vplyvu ako za obdobia jedného štátu, a svojej šance sa chopili. Medzi najväčšie etniká patria obyvatelia Dinka, a obyvatelia Nuer, ktorí sa zapríčinili o počatie novej občianskej vojny, ktorá vypukla v Južnom Sudáne v roku 2013 a trvala 5 rokov. Príslušníci etnika Dinka boli na strane prvého prezidenta Južného Sudánu, Salvu Kiira (dinčan), a obyvatelia Nuer na druhú stranu podporovali jeho viceprezidenta Rieka Macharu (nuerčan), v snahe uchopiť moc.[7]
Rovnaké dopady na ekonomiku a stabilitu ako v Južnom Sudáne sú aj v Sudáne. V súčasnosti sa Sudán nachádza v stave občianskej vojny, do ktorej sú zapojené rôzne sily, a z ktorého prvotného lokálneho etnického vyvražďovania na území Darfuru (juhozápad Sudánu), ktoré je prevažne obývané Masalitským etnikom, pričom príčiny vyvražďovania tohto etnika nie sú známe a pretrvávajú vyše 10 rokov, sa stala dlhotrvajúca občianska vojna, ktorej dôsledkom je takmer absolútna devalvácia štandardných politických inštitúcii.[8]
Rozdelenie Sudánu teda neprinieslo stabilitu, poriadok, víziu do budúcnosti, ale prehĺbenie prvotného etnicko-náboženského konfliktu, v ešte väčšej miere a razancii. Južný Sudán zažíva jednu z najhorších humanitárnych kríz v histórii ľudstva, v kombinácii s nestabilným etnickým rozpoložením, a Sudán sa stal vďaka občianskej vojne konfliktom dvoch strán, ktoré majú vo zvyklosti radikálne riešenia a vďaka, ktorým sa obyvateľstvo v Sudáne polarizuje, pričom je evidentné aj geopolitické nastavenie týchto dvoch strán, akoby za obdobia studenej vojny (jedna strana nakupuje zbrane primárne od Ruskej Federácie a im naklonených štátov, a druhá od Spojených štátov a spojencov). Čo majú obe situácie spoločné je, že riešenie je v nedohľadne. Ekonomická závislosť na rope spôsobuje, že Južný Sudán nemá inú možnosť ako rokovať so Sudánom o spolupráci, no nevie zabezpečiť stabilitu vývozu ropy vďaka nestálej vláde, nefungujúcemu straníckemu systému a široko diverzifikovanému etnickému profilu, no na druhú stranu, momentálne je v Sudáne prakticky vojenský režim a vízia obchodného rokovania je narušená vďaka tomu, že v skutku nemá Južný Sudán s kým rokovať (je ťažké určiť, kto má v Sudáne reálnu moc), nehľadiac na fakt, že v Sudáne momentálne vládne ten, kto má viacej arzenálu, a ľudovo povedané, v rukách väčší kaliber.
Územie Sudánu ilustruje, akú silnú úlohu dokážu hrať etniká, priamo napojené na náboženstvo, v otázke uchopenia politickej moci, a či je vôbec možné etnický konflikt z dlhodobého hľadiska vyriešiť, alebo sa uspokojiť s hľadaním kompromisu, ktorý výsledne, v prípade Sudánu, a ako je v tejto práci historicky dokázané a analyzované, priniesť krátkodobé riešenie, striedajúce sa s následným vypuknutím konfliktu a destabilizáciou politického systému.
Zdroje:
[1] MALWAL Bona. Sudan and South Sudan: From One to Two, 2015.
[2] MALWAL Bona. Sudan and South Sudan: From One to Two, 2015.
Byzantine Religion: A Pillar of the Byzantine Empire [online]. Byzantine Empire [cit. 30.11.2024]. Dostupné z: https://byzantineempire.org/byzantine-religion-a-pillar-of-the-byzantine-empire/
[3] MALWAL Bona. Sudan and South Sudan: From One to Two, 2015.
The Mahdiyyah of Sudan [online]. Encyclopedia Brittanica, 2024 [cit. 30.11.2024]. Dostupné z: https://www.britannica.com/place/Sudan/The-Mahdiyyah
[4] MALWAL Bona. Sudan and South Sudan: From One to Two, 2015.
[5] S. NATSIOS Andrew. Sudan, South Sudan, and Darfur: What Everyone needs to know, 2012.
[6] The World Bank In South Sudan [online]. World Bank Group, 2024 [cit. 30.11.2024]. Dostupné z: https://www.worldbank.org/en/country/southsudan/overview
[7] S. NATSIOS Andrew. Sudan, South Sudan, and Darfur: What Everyone needs to know, 2012.
[8] S. NATSIOS Andrew. Sudan, South Sudan, and Darfur: What Everyone needs to know, 2012.
MALWAL Bona. Sudan and South Sudan: From One to Two, 2015.
Pridaj komentár