Úvod
Nemecké obdobie Weimarskej republiky patrilo k najdôležitejším etapám modernej Európskej histórie. Vznik republiky vyvolal zmenu v Nemeckej spoločnosti, ktorá bola otrasená 1.svetovou vojnou a vyžiadala si smrť približne 2 500 000 nemeckých vojakov a obyvateľov, ktorí, umreli na následky bojov, chorôb a hladomoru. Weimarská republika bola konštruktom Versaillskej mierovej dohody, ktorá sa zaprisahala o rekonštrukciu, spoluprácu a večný mier v Európe. V skutočnosti sa rokovania zapríčinili o 20 ročný nestabilný mier, kedy dôsledkom bol ešte horší konflikt, ktorý si vyžiadal život a relokáciu desiatok miliónov obyvateľov Európy. Dôsledky Weimarskej republiky je možné vidieť aj v súčasnosti napríklad v geopolitických, politických a sociálnych aspektoch európskej spoločnosti, ktoré sú výsledkom politiky Weimarskej republiky. Tému Weimarskej republiky sme si vybrali pre jej aktuálnosť najmä z dôvodov súčasných politických dianí vo svete, ako je vojna na Ukrajine, polarizácia spoločnosti, alebo aj riziko potenciálneho vypuknutia 3. svetovej vojny a zániku nášho demokratického spôsobu života. Chceme poukázať a porozumieť elementom v politike, ktoré zapríčinili pád demokratickej Weimarskej republiky a ako sa tieto elementy opakujú v našej súčasnej situácii, ako je napríklad odluka od zmiernených centristických strán na krajne politické spektra, ekonomická a hospodárska stagnácia alebo nedôvera obyvateľstva k svojim politickým reprezentantom. Článok je rozdelený do dvoch hlavných kapitol, ktoré sú rozdelené podľa období politiky akú Weimarská republika vykonávala v tých časoch a aké politické moci prevládali v republike. V prvej kapitole si vysvetlíme vznik a charakteristiky Weimarskej republiky, základné osobnosti, ktoré sa zapríčinili o zmenu v Nemeckej spoločnosti a charakterizujeme vnútorné konflikty, ktorými si republika musela prejsť. V druhej kapitole sa zameriame na posledné 3 roky republiky, politickú a ekonomickú situáciu, dôvody zániku republiky, či to bol následok vonkajších alebo vnútorných vplyvov, a či sa nedalo tomu celému predísť, ak by politický činitelia republiky zvolili iné rozhodnutia. Nosnou literatúrou tohto článku sú diela Výmerska republika od docentky D. Moravcovej z Karlovej univerzity, zameriava sa na politické, ekonomické a sociálne charakteristiky štátu a dôsledkami pádu Weimarskej republiky. V diele využíva veľa štatistík a číselných údajov, ktoré nám dopomohli lepšie uchopiť politickú situáciu. Druhým použitým dielom v článku je Ako umiera Demokracia od historika B.C. Hetta. Zameriava sa konkrétne na posledné roky Weimarskej republiky, konkrétnejšie analyzuje osobnosť A.Hitlera a politickú situáciu, v ktorej sa Nemecko nachádzalo pred a počas jeho skorej vlády.
Sociálno-liberálne obdobie 1918-1929
V prvej kapitole si vysvetlíme základné charakteristiky a štruktúru republiky, uvedieme si základné osoby, ktoré ovplyvnili politické dianie v republike a chronologicky si rozoberieme vznik a rozvoj republiky od prvej svetovej vojny až po hospodársku krízu v roku 1929. Nazrieme na prekážky, ktorými si museli prejsť politické strany koalície, aby udržali republiku v stabilnom stave a pomenujeme charakteristiky základných politických strán a ich smerovanie.
Vznik, situácia, politické strany a ich voličská základňa
Nemecko sa na konci 1.svetovej vojny nachádzalo v zložitej situácii. Krajinu ovládal od roku 1916 generálny štáb OHL (Oberste Heeresleitung), na čele ktorého boli generál E. Ludendorff a poľný maršal P. von Hindenburg. OHL sa snažilo pokračovať vo vojne a maximalizovať teritoriálne zisky, ktoré si konzervatívne pravicové spektrum politiky žiadalo na ukončenie konfliktu.[1] V ríšskom sneme pravicové spektrum zastupovala Nemecká národná ľudová strana (DNVP). Nemecko bolo na konci vojny v roku 1918 vojensky vyčerpané, najmä zo spojeneckej blokády v severnom mori, ktorá zablokovala import potravín do Nemecka, ktorý bol kľúčový na obživu obyvateľov a armády. Na fronte sa situácia taktiež nemenila, nemecké velenie OHL presúvalo na západný front viac prostriedkov na úkor nemeckého obyvateľstva, ktoré sa voči týmto zmenám búrilo. Ríšsky parlament bol pod kontrolou OHL, ktoré kontrolovalo legislatívu štátu.[2] Vytvorila sa proti ním silná opozícia, ktorá bola za okamžité ukončenie vojny. Na čele opozície stali sociálny demokrati so stranami MSPD a SPD a novo odtrhnutej radikálnejšej strany USPD, z ktorej neskôr vyšla Komunistická Nemecká strana (KPD). KPD a sociálny demokrati reprezentovali najmä robotnícku skupinu obyvateľstva z veľkých priemyselných miest ako bol Berlín. Významným predstaviteľom SPD bol prvý prezident republiky F. Ebert a predstaviteľom KPD bol E. Thälmann, ktorý zastaval post predsedu strany až do svojej smrti v roku 1944 kedy bol zabitý nacistami v koncentračnom tábore.
Ďalšími politickými stranami opozície, ktoré boli za ukončenie vojny, boli takzvane občianske strany, do ktorých patrila Nemecká strana centrum (Zentrum), ktorá zastupovala stredové až pravičiarske a katolícke spektrum ľudí, Nemecká demokratická strana (DDP) a Nemecká ľudová strana (DVP), ktoré zastupovali stredovo-ľavicovú a stredovo-pravicovú časť obyvateľstva najmä podnikateľov, živnostníkov, intelektuálov a boli spolu so stranou SPD silne za demokratizáciu Nemecka najmä v oblasti posilnenia parlamentu na úkor cisára, neskôr prezidenta. Ďalšou významnou stranou bola Bavorská ľudová strana (BVP), kde predsedom bol politik G. R. von Kahr. Jednalo sa o katolícku konzervatívnu pravicovú stranu podobnú ku strane Zentrum, ich voličská základná vychádzala čisto z Bavorska čo je obdivuhodné pretože sa strana niekoľko krát dostala do parlamentu z veľkými ohlasmi. Ich cieľom bolo získať autonómiu alebo úplnú samostatnosť od Nemecka. Strana sa dostala do konfliktu z ďalšou bavorskou stranou a to novo vzniknutou stranou NSDAP, ktorá vzišla z Nemeckej robotníckej strany (DAP), ktorá pôvodne mala podobne ciele ako BVP, ale príchodom A. Hitlera strana zastavala silnú opozíciu proti akejkoľvek separácie od Nemecka.[3] V prístavných mestách povstali proti OHL dôstojníci Nemeckej flotily a hneď za nimi nasledovali robotníci a obyvatelia veľkých miest. Nemecký cisár Wiliam II., ktorý sa obával násilnej revolúcie, sa na odporúčanie OHL a predsedov provizórnej vlády F. Eberta a P.H. Scheidemanna, rozhodol abdikovať z trónu a spolu so svojou rodinou utiekli do neutrálneho Holandska, kde im bol udelený azyl.[4] Opozícia 28.10.1918 schválila v parlamente mier navrhnutý Americkým prezidentom Woodrovom Wilsonom, ktorý hlásal spravodlivý mier v Európe aj pre znepriatelené štáty, ako Nemecko. A však 11.11.1918 členovia nemeckej diplomatickej misie na čele s M. Erzbergerom zo strany Zentrum, ktorí síce dúfali v spravodlivý mier, boli donútení podpísať bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka v Compiégne vo Francúzsku, kde sa za cenu mieru nechali odovzdať na milosrdenstvo spojeneckých vojsk. Signatári kapitulácie boli od tejto chvíle známy ako novembroví zradcovia, na ktorých neskôr poukazovali strany pravicového spektra ako DNVP alebo NSDAP.[5]
Vznik prvej vlády a základná politická štruktúra republiky
Weimarská republika bola oficiálne založená zo strán SPD, Zentrum a DPP, počas národného zhromaždenia v meste Weimar 6.2.1919. Weimarská republika patrila medzi federatívne republiky a bola zložená z 22 štátov a 3-roch slobodných miest. Najväčším štátom bolo Prusko a Bavorsko. Parlament bol zložený z dvoch komôr a to ríšskeho snemu (Reichstag), ktorý zastupoval politické strany a ríšskej rady (Reichshofrat), ktorá reprezentovala a hájila záujmy štátov Nemecka. Post cisára bol nahradený postom prezidenta, ktorý bol volený každých 7 rokov.[6] Post kancelára a zástupcu kancelára ostal zhodný s bývalým zriadením. Zvláštnym fenoménom na celej transformácií bol fakt, že z mocenského hľadiska nedošlo k veľkým zmenám. Post prezidenta bol právomocami zhodný s postom cisára. Prezident mohol na základe svojho úsudku rozpustiť parlament, vymenovať vlastných kandidátov z víťaznej koalície a mohol navrhovať vlastné iniciatívy, ktoré si presadzoval zneužívaním svojho postu, napríklad rozpustením ríšskeho snemu za každým, keď vládna koalícia nemohla naplniť jeho iniciatívu. Vo väčšine prípadov, najmä počas volebného obdobia prezidenta P. von Hindenburga (1925-1934) sa vládne koalície stávali obeťou prezidentských právomocí. Čo je jeden z dôvodov prečo žiadna vláda Weimarskej republiky nevydržala ani jedno volebné obdobie a maximálne 2 roky.[7] Tento fakt polarizoval frustrovanú spoločnosť, ktorá sa začala odpájať od centrického spektra, ku krajne pravicovým a ľavicovým stranám, ako NSDAP a KPD. Ďalším dôležitým faktom bola pluralita nemeckých strán, ktoré často nedokázali získať väčšinu v ríšskom sneme a preto boli donútené ísť do koalície so stranami, s ktorými nezdieľali rovnaké presvedčenia. Napríklad často tvorenou koalíciou počas republiky, bola štvorica strán Zentrum, DDP, DVP a SPD, ktoré okrem demokratizácie republiky nezdieľali rovnaké názory v oblasti vedenia štátu. Napríklad strana Zentrum a neskôr aj DDP boli proti sociálnemu programu strany SPD, ktorá mala politickú väčšinu až do roku 1932, kedy ju zosadila strana NSDAP.[8] Ku konfliktom nedochádzalo len medzi koaličnými partnermi. Dochádzalo k ním aj vo vnútri strán, ktoré boli rozbité do rôznych frakcií a lojálne skôr občianskym hnutiam, odborom a rôznym záujmovým skupinám, než strane. Medzi obete frakcie patria strany ako USPD, ktorá prišla o svoju voličskú základňu, najmä kvôli silnej komunistickej frakcii, ktorá sa od nich oddelila a zvyšok strany prešiel ku SPD.[9] Problém s frakciami mali aj občianske centrické strany, ako DVP a Zentrum, kde pravicové krídla inklinovali ku autokratickému programu pravicového spektra.
Ústava a obyvateľstvo
Po cisárovej abdikácií a zvrhnutí vojenského štábu OHL, republika bola riadená provizórnou vládou zostavenou z politických strán ľavice MSPD a USPD a na čele stáli F. Ebert, P.H. Scheidemann a O. Landsberg. Snažili sa o presadenie socialistického parlamentaristického štátu, ktorý by bol postavený na demokratických princípoch. Ústavu Weimarskej republiky napísal právnik Hugo Preuss z DDP a bola považovaná za najmodernejšiu v tom čase. Zaručovala základne ľudské práva, ktoré sú charakteristické pre súčasné demokratické štáty a silný sociálny štát, ktorý garantoval obsiahle príspevky a rôzne subvenčné balíky od zamestnávateľov k zamestnancom v industriálnych závodoch.[10] Riešením presunu zodpovedností od štátu k zamestnávateľom vytvorilo silnú opozíciu k terajšej koalícií, najmä od bohatých konglomerátov a junkerov (pruská šľachta, ktorá vlastnila väčšinu poľnohospodárskych statkov v Pruskom štáte). Prioritne financovali občianske strany DDP a DVP, ale aj ich opozíciu DNVP, ktorá zaručovala zrušenie sociálneho štátu a návratu monarchie a pruského militarizmu. Na čele DNVP stal A. Hugenberg, ktorý v roku 1933 vstúpil do koalície s NSDAP ako minister hospodárstva a výživy.[11] Spojencom strany bol aj bývalý veliteľ OHL P. von Hindenburg, ktorý zastupoval práva junkerov. Ako samotný junker odmietal akýkoľvek kompromis s ľavicovým spektrom republiky, ktorý by ohrozil ich práva. Skutočnou výhrou pravice bolo práve zvolenie Hindenburga do postu prezidenta v roku 1925, ktorý nahradil sociálne orientovaného prezidenta F. Eberta. Jeho zvolením sa republika postupne posúvala ku konzervativizmu a protekcionizmu. Takmer všetky strany mali však jednu vec spoločnú a to v otázke monarchie, keďže len strany NSDAP a KPD boli striktne proti znovu vytvoreniu monarchie. Dokonca aj centrické ľavicové strany ako SPD, DDP a DVP nemali jasno v tom, či konečne východisko republiky nebude práve formou konštitučnej monarchie. Bolo to z dôvodu, že mnohonásobná skupina občanov inklinovala k sociálnemu konzervativizmu a nacionalizmu. Dokonca aj liberálne spektrum občanov Nemecka, bolo silne nacionalistické, aj napriek programu demokratizácie.[12]
Versaillsky mier a dopady na Nemecko
Nemecko sa spoliehalo na Wilsonov mierový plán, ktorý im garantoval zhovievavé podmienky na kapituláciu. Ale ich pozitívne očakávania boli zmarené, keď sa dozvedeli že podmienkami mieru budú aj teritoriálne a vojenské koncesie. Nemecko muselo opustiť všetky okupované teritória vo Francúzsku, Belgicku a Luxembursku. Ďalším pokynom bolo anulovať Brest-Litovskú zmluvu z roku 1917, kedy so Zväzom sovietskych socialistických republík (ZSSR) uzavreli separátnu mierovú zmluvu, kde Nemecko získalo štáty východnej Európy a pobaltských štátov. Museli okamžite rozpustiť letectvo a armádu len na 10 pozemných divízií (zhruba 100 000 mužov) a odstaviť veľkú časť svojej námornej flotily, najmä veľkých krížnikov. Nemecko bolo nútené odovzdať Alsasko-Lotrinsko Francúzsku, územie Eupen-Malmedy Belgicku, provinciu Sársko bohatú na uhlie špeciálnej komisii, ktorú ustanovila Liga národov a úplne demilitarizovať územie Porýnia a štátu Báden. Na východe, kde Nemecko naplnilo všetky svoje vojenské ciele boli taktiež nútení odovzdať územie horného Sliezska a územie Poznaňu spolu so západným Pruskom, novo vzniknutej Poľskej republike. Mesto Gdánsk sa stal mestským štátom. Československá republika získala malú oblasť v Sliezsku, s názvom Hlučínsko a Litve odovzdali prístavné mesto Klaipėda (Memel v nemčine). Na severe Nemecko prišlo o provinciu Šlezvicko, ktorú získalo naspäť neutrálne Dánsko, ktoré sa do bojov 1. svetovej vojny nijako nezapájalo.[13] V otázke reparácií muselo Nemecko dopredu zaplatiť 20 miliárd zlatých mariek (RM), buď vo finančnej podobe, alebo v podobe nerastných surovín, či nástrojov a to v lehote do 10.1.1920, kedy mala Versaillská zmluva vojsť do platnosti. Neskôr sa finálna čiastka vyrokovala na 132 miliárd RM a splácať sa mala v ročných splátkach 2 miliardy RM, čo predstavovalo dokopy približne 26% celkových výnosov Nemecka.[14] Nemecká delegácia na čele s H. Müllerom, J. Bellom a kancelárom G. Bauerom bola zhrozená z podmienok, ktoré im boli predostreté. Pre Nemecký štát to znamenalo stratu 10% svojej populácie, 13% bohatých, defenzívnych území a definitívne prišli o politickú, a finančnú hegemóniu nad Európou, ktorú si dočasne získalo opäť Francúzsko.[15] Nálada nemeckého obyvateľstva bola tiež negatívna a to z dôvodu, že obyvateľstvo aj viacerí politici, najmä z pravicového spektra sa zhodli na tom, že Nemecko nebolo vojenský porazené a preto neakceptovali pre nich také ťažké a neférové podmienky. Zmluva potvrdzovala aj fakt, že Nemecko je hlavným vinníkom vojny. Delegácia nakoniec podpísala zmluvu 28.6.1919 a do platnosti mala prísť 10.1.1920.
Hypertrofická inflácia a okupácia Porýnia 1922-1925
Nemecko sa ocitlo vo finančnej tiesni a v roku 1922 nedokázalo splatiť požadovanú čiastku reparácií. Francúzsko sa snažilo situáciu využiť vo svoj prospech a to tým, že tlačilo na Nemecko, aby zaplatili požadovanú čiastku v nerastných surovinách z porýnskych baní. Ich úmyslom bolo eskalovať napätie, aby mohli napadnúť a okupovať bohaté územie Porýnia, za účelom vytvorenia hegemónie a oslabenia už zdevastovaného Nemecka. Nemecko sa snažilo situáciu riešiť diplomatickou cestou a to zvolaním rady krajín Veľkej Británie, Belgicka, Talianska a Francúzska. Nemecko argumentovalo tým, že je nemožné, aby splatili tak veľkú čiastku peňazí a žiadali o revíziu reparácií. Nakoniec sa Nemecka zastala len Veľká Británia, ktorá sa bála Francúzskej hegemónie nad Európou a uprednostňovala neutrálny status na kontinente. Francúzsko a Belgicko napriek námietkam Veľkej Británie napadlo a obsadilo územie Porýnia 11.1.1923. Svoje rozhodnutie argumentovali ochranou Medzi spojeneckej komisie inžinierov (MICUM), ktorá vznikla vo Versailleskej zmluve a dohliadala na prepravu a ťažbu uhlia v Porýní. V praxi sa snažili reparácie získať vykoristením Porýnia. Nemecká vláda vydala nariadenie pasívneho odporu, v ktorom bolo vyhlásené občanom Porýnia právo odolávať okupačným silám. Nemecký priemyselníci vyhlasovali štrajky a obyvatelia Porýnia odmietali akokoľvek spolupracovať s okupačnými vojskami. Okupačná armáda bola nútená pacifikovať Nemecké záškodnícke skupiny, ktoré sabotovali a spomaľovali prenos nerastných surovín do Francúzska a Belgicka. Medzi sabotérov patril aj člen strany NSDAP Leo Schlageter, ktorý bol zabitý Francúzskymi vojskami, keď sa snažil sabotovať železničnú trať. Jeho pamiatku si uctili okrem NSDAP aj členovia KPD a vládnuca koalícia.[16] Animozita medzi okupačnými vojskami a obyvateľmi Porýnia viedla k dvoj ročnej okupácií, ktorá si vyžiadala smrť 135 osôb, 11 trestov smrti, 5 doživotných uväznení a približne 140 000 obyvateľov opustilo celé územie okupácie. Územie Porýnia patrilo k najbohatším v Nemecku, najmä kvôli jeho masívnym ložiskám uhlia a železnej rudy. Z dôvodu okupácie muselo Nemecko nakupovať drahšie uhlie, aby mohli naplniť potreby obyvateľov. Zároveň sa z dôvodu vyhlásenia pasívneho odporu príjem z Porýnia zastavil, čo viedlo spolu s nákupom uhlia, ťažkou finančnou situáciou a inými faktormi spojenými s reparáciami, k nárastu inflácie za jeden rok 1 000 000 000-krát násobne. Nemecká banka nedokázala udržať RM, ktorá v roku 1921 mala hodnotu 76,6 RM, v novembri 1923 jej hodnota spadla na 4,2 bilióna RM.[17]
Politika zrovnoprávnenia Nemecka
Situáciu v Porýní sa podarilo stabilizovať novej vláde pod vedením G. Stresemanna zo strany DVP, spolu so stranami SPD a DDP. Stresemann ako kancelár vzápätí obdržal aj post ministra zahraničných vecí, ukončil pasívny odpor v Porýní a to aj napriek námietkam pravicového spektra, ktoré chcelo pokračovať v odpore proti okupačným vojskám Francúzska a Belgicka. Stresemann si uvedomoval, že odpor v štádiu, v ktorom sa Nemecko nachádzalo bol nezmyselný a neviedol ku žiadnym benefitom. Nastavil novú politiku takzvaného zrovnoprávnenia Nemecka, v ktorej uviedol niekoľko cieľov na záchranu republiky. Z hospodárskeho hľadiska bolo prvoradou úlohou zastavenie inflácie, čo sa Stresemannovi podarilo. 16.11.1923 bola ustanovená rentová marka, ktorá bola pokrytá zlatom a garantovaná ríšskou bankou a neskôr bola nahradená novou ríšskou markou, ktorá bola pokrytá 40% zlatom. Vďaka silnej mene sa Nemecko opäť stalo lukratívnym miestom pre zahraničné pôžičky a investície, ktoré dopomohli naštartovať nemeckú ekonomiku.[18] Silnou injekciou bola aj iniciatíva Ameriky, tzv. Dawesov plán navrhnutý americkým finančníkom a politikom Ch. G. Dawesom. Jednalo sa o 800 miliardovú pôžičku, ktorá mala dopomôcť nakopnúť nemeckú ekonomiku na splatenie reparácií. USA od tohto momentu osobne dohliadalo na splácanie reparácií a zasahovali do riadenia ríšskej banky a hospodárenia štátu. Napriek koncesiám zo straty autonómie v oblasti hospodárstva, Nemecko získalo dôveryhodnosť silného obchodného partnera a ich situácia sa na medzinárodnej pozícií začala zlepšovať.[19] Francúzsko, ktoré okupovalo Porýnie bolo svojimi činmi izolované od svojich spojencov v USA a Veľkej Británii, ktorí ich akt okupácie považovali za silné porušenie medzinárodného práva a aj samotnej Versaillskej zmluvy. Z politického hľadiska bol Stresemannovým ďalším cieľom dostať okupačné vojská z Porýnia a nastoliť novú spoluprácu zo západnými veľmocami. Jeho najväčším diplomatickým triumfom boli Locarnské dohody vo Švajčiarsku, vďaka ktorým Nemecko za garancie nenarušenia západných hraníc spojencov, získalo miesto v Lige národov. V dohode sa diskutovalo aj o evakuácií okupačných síl z Porýnia.[20] Výdavky Francúzska na okupáciu presiahli stanovenú cenu nerastného bohatstva Porýnia, ktoré získali počas okupácie a to o približne 171 miliónov frankov. Francúzsko nevidiac inú možnosť sa rozhodlo Locarnské dohody podpísať a 16.10.1925 opäť demilitarizovali Porýnie.[21] Otázka východných hraníc zostala na rokovaniach otvorená, keďže skutočným zámerom okrem zrovnoprávnenia Nemecka, bolo diplomaticky izolovať Poľsko a Československo od Francúzka v prípade budúceho konfliktu a zároveň si chceli ponechať možnosť otvorenia otázok o navrátení východných teritórií, o ktoré prišli vo Versaillskej zmluve. Tento fakt potvrdili Berlínske dohody z roku 1926, v ktorých Stresemann obnovil Rapallskú zmluvu so Sovietskym zväzom, ktorá bola podpísaná v roku 1922 a jednalo sa o vojenskú spoluprácu a vyzbrojenie Sovietskeho zväzu proti potenciálnemu útoku na Poľsko.[22]
Hindenburgové (konzervatívne) obdobie 1930-1933
V druhej kapitole si zodpovieme finálnu fázu Weimarskej republiky a prezidiálnu vládu, ktorú stanovil prezident P. von Hindenburg v roku 1930 z dôvodu vypuknutia veľkej hospodárskej krízy, navrátila Nemecko opäť do stavu nestability. Predmetom nášho výskumu v tejto kapitole budú dôsledky hospodárskej krízy na politickú situáciu v Nemecku, nečakaný vzostup krajne extrémistických strán NSDAP a KPD. Konkrétne nahliadneme aj na poslednú veľkú iniciatívu Weimarskej republiky a to agrárnej reformy s názvom Osthilfe, ktorá mala dopomôcť vyriešiť politickú aj poľnohospodársku krízu v štáte.
Hospodárska kríza a prezidiálny kabinet
G. Stresemann, ktorý prišiel o stoličku kancelára v predčasných voľbách v roku 1924, si dokázal udržať post ministra zahraničných veci počas 8 vlád a silnú podporu viacerých občianskych strán, aj bohatých priemyselníkov.[23] Jeho vlády sa považujú za najstabilnejšie a najproduktívnejšie počas celej existencie republiky. Situácia sa však zhoršila po jeho nečakanej smrti, keď 3.10.1929 utrpel mozgovú príhodu. Vláda H. Müllera nedokázala vyriešiť novú situáciu veľkej hospodárskej krízy z 24.10.1929, ktorá pozastavila zahraničné investície, na ktorých bolo Nemecko závislé pri vyplácaní reparácií. Najväčšie škody postihlo najmä nemecké ťažké hospodárstvo a poľnohospodárstvo, farmári a statkári boli nútení predávať svoje výrobky pod cenu.[24] Prezident P. von Hindenburg vymenoval 30.3.1930 prezidiálny kabinet, ktorý mal situáciu vyriešiť. Na čele kabinetu stal H. Brüning zo strany Zentrum, ale do diania a chodu vlády zasahoval aj prezident.
Agrárna reforma (Osthilfe)
V roku 1931 americký prezident H. Hoover na vrchole hospodárskej krízy schválil moratórium o odlúčení platieb za reparácie na jeden rok a Nemecko malo väčší priestor využiť rozpočet na rok 1931-1932. Stav hospodárstva bol v katastrofálnom stave, cena uhlia stúpala a v parlamente sa poslanci nevedeli rozhodnúť ako využijú prebytok peňazí, ktoré mali ísť na reparácie. Kancelár H. Brüning, ktorý reprezentoval priemyselníkov a ťažké hospodárstvo, sa dostal do konfliktu so stranou SPD, ktorá chcela prebytok peňazí využiť na posilnenie sociálneho štandardu. Na druhej strane sa z pravicového spektra ozývali hlasy agrárnych zväzov Landbound na východe krajiny, ktoré žiadali o dotácie pre poľnohospodársky sektor a zvýšenie exportu nemeckých agrárnych výrobkov. Zhoršila sa produkcia poľnohospodárskych výrobkov a farmári boli nútení predávať svoje výrobky pod cenu. Agrárnu reformu, s názvom Osthilfe. sa snažil presadiť prezident P. von Hindenburg. Jednalo sa o rozsiahly subvenčný balík pre zadlžených statkárov na východe krajiny, ktorý im mal dopomôcť splatiť dlhy a zvýšiť produkciu potravín. Dôvodom tejto iniciatívy bol aj fakt, že väčšina zadlžených statkárov patrili ku pruskej šľachte a medzi nimi bol aj P. von Hindenburg. Pre H. Brüninga bolo poľnohospodárstvo druhoradé, dôvodom boli nízke príjmy z tohto sektora, ale na druhej strane nechcel stratiť lojalitu prezidenta. Brüningovi sa podarilo v parlamente presadiť reformu, ktorá bola na konci marca 1931 schválená. Problém reformy spočíval v nedostatku financií na realizáciu celej reformy a preto celá iniciatíva stagnovala. Brüning narazil na problémy vo svojom kabinete aj v parlamente, zo strany SPD a priemyslových zväzov RDI, ktoré reformu sabotovali. Rozhodol sa preto podať demisiu, aby mohol na to zostaviť nový, viac konzervatívny kabinet, zložený prevažne z nestranných ministrov. H. Brüning mal čoraz väčší problém nájsť podporu v ríšskom sneme a preto sa obrátil na pomoc k prezidentovi a požiadal o jeho špeciálnu právomoc, ktorá mu umožňovala nariadiť núdzový stav na schválenie zákona.[25] Túto právomoc H. Brüning uplatnil počas svojej prvej vlády 6-krát. Dôvodom na polarizáciu strán v parlamente bol silný nástup dvoch krajných a extrémistických strán KPD a NSDAP, ktoré v roku 1932 obdržali 3. a 1. miesto v ríšskom sneme.[26]
KPD, NSDAP a Hitlerova situácia
Jeden z hlavných spúšťačov veľkého nárastu popularity strán KPD a NSDAP v tridsiatych rokoch bola práve veľká hospodárska kríza z roku 1929, ktorá zasiahla Nemecko najmä v oblastiach ťažkého priemyslu a poľnohospodárstva. Obidve strany sa odvolávali na problém demokracie, ktorá podľa nich nedokázala riešiť problémy republiky. Ich riešením bol totalitný a silne centralizovaný štát riadený silným vodcom, ktorý by mohol priamo zasahovať do ekonomiky štátu. Hitlerovým jadrom voličov bolo roľníctvo a robotnícka trieda zo severných štátov Nemecka. Obidve cielené skupiny boli najviac poznačené hospodárskou krízou a keďže vlády H. Müllera a H. Brüninga nedokázali situáciu riadne vyriešiť, tak sa polarizované obyvateľstvo odkláňalo od tradičného centra na krajné strany politického spektra.[27] Vzťahy medzi obidvomi stranami boli nepriateľské, NSDAP a ich súkromné polície tzv. freikorps, do ktorých patrili SA a SS, podnikali akty vrážd a výtržníctiev na členov KPD, a tí sa vyhrážali násilnou revolúciou. Najsilnejším rokom pre obidve strany bol 1932, kedy sa NSDAP stala najväčšou stranou v ríšskom sneme s 37,2% hlasov, na druhom mieste sa nachádzalo SPD s 21,5% hlasov, na treťom bolo KPD s 14,2% hlasov a na štvrtom mieste sa silno držala strana Zentrum s 12,4% hlasov. Strana DNVP, ktorej klesli hlasy z minulých volieb o 1,1% na 5,9% hlasov sa umiestnila na piatom mieste a tradičné strany ako DVP, a DDP prišli o väčšinu svojej voličskej základne a získali okolo 1% hlasov. Tieto voľby vyvolali krízu v parlamente. Pravicoví politici sa obávali prevratu zo strany KPD a NSDAP a prípadnej koalície ľavicových strán komunistov a sociálnych demokratov. Vládnuci kabinet, pod vedením F. von Papena, sa rozhodol pre radikálny krok darovať post zástupcu kancelára A. Hitlerovi, aby ho umlčali a zároveň získali jeho podporu proti KPD, ktorých považovali konzervatívci za väčšie zlo. Z dôvodu väčších ambícií stať sa kancelárom to odmietol. Jeho stanovisko bolo nemenné a na jeho prekvapenie mu prezident odmietol darovať post kancelára. P. von Hindenburg sa obával, že Hitler využije svoj post na vlastné záujmy, ktoré by mohli viesť ku vláde totalitného režimu.[28] Hitlerovi sa podarilo v tom istom roku položiť vládu F. von Papena, hneď na to novú vládu generála K. von Schleichera, ktorý sa snažil presadiť politickú stratégiu tzv. Querfrontu (front protipólov). Jeho cieľom bolo zjednotiť všetky proti nacistické a komunistické strany, aj tie ktoré boli na opačnej strane politického spektra, do jednej veľkej koalície, aby zabránil potenciálnej občianskej vojne.[29] Totiž strana NSDAP bola strana zložená z troch krídiel, ta najväčšia bola v Bavorsku pod vedením A.Hitlera, ďalšia bola v Berlíne pod J. Goebbelsom a najvplyvnejšia bola na severe krajiny v štátoch ako bol Hannover, Sasko a Mecklenburg pod vedením G. Strassera. J. Goebbels zostal lojálny A. Hitlerovi a podporoval jeho kroky, kvôli ktorým mu neskôr udelil post ministra pre ľudovú osvetu a propagandu. G. Strasser mal však odlišnú predstavu o vedení strany a aj myšlienky socializmu. Zastával miernejšiu konzervatívnejšiu politiku a chcel vypomôcť robotníkom nastoliť kolektivizáciu majetkov. Odmietal A. Hitlerovu politickú stratégiu, kde sa snažil získať podporu bohatých priemyselníkov, bankárov a junkerov, ako bol H. Schacht.[30] Nepáčilo sa mu ako A. Hitler nekompromisne jednal s vedením republiky. K. von Schleicher si uvedomoval túto príležitosť rozvrátiť NSDAP z vnútra, kontaktoval G. Strassera a ponúkol mu miesto ministra vnútra v jeho budúcej vláde. G. Strasser súhlasil pod podmienkou, že s tým bude súhlasiť A. Hitler, ktorý to odmietol a od tohto momentu považoval G. Strassera za nespoľahlivého. K. von Schleicher však precenil podporu, ktorú mal G. Strasser v NSDAP a tí, ktorí boli k nemu lojálny prešli na A. Hitlerovu stranu v novembri 1932, keď zvolal vedenie strany a získal si ich na svoju stranu.[31] A. Hitlerovi sa podarilo vďaka pomoci F. von Papena a prezidentovho syna O. von Hindenburga zostaviť vládu 30.1.1933, aj z dôvodu neúspešného prevratu generála K. von Schleichera, ktorý sa snažil odstaviť vládu, aby mohol nastoliť poriadok. Nebol však podporený prezidentom, najmä kvôli naliehaniu jeho syna O. von Hindenburga, ktorý sa už vopred dohodol s F. von Papenom a A. Hitlerom na novej vláde.[32]
Dôsledky zániku republiky a zmeny v spoločnosti
Po mesiaci vládnutia bol spálený ríšsky snem, z ktorého bol oficiálne obvinený komunistický aktivista M. van der Lubbe, ale podľa viacerých historikov, tento čin nariadil A. Hitler, aby mohol presadiť zmocňovací zákon.[33] A. Hitlerovi sa napriek silnej opozícií podarilo schváliť zmocňovací zákon 27.2.1933 na ochranu republiky proti komunistom, kde získal podporu od dvoch tretín parlamentu. Zákon mu umožňoval schvaľovať akékoľvek nariadenia bez súhlasu parlamentu, v podstate získal právomoci prezidenta a v konečnom výsledku sa stal absolútnym diktátorom.[34] Schválenie si však našlo odporcov v parlamente, najmä zo strany SPD. Zvyšní členovia parlamentu, ktorí boli v opozícií, napríklad členovia strany Zentrum, alebo aj jeho koaličný partneri ako F. von Papen nesúhlasili so zmocňovacím zákonnom, boli však donútení ho prijať pod vyhrážkou fyzického násilia. Nemecko si prešlo veľkými sociálnymi zmenami, kedy Hitler započal iniciatívu Gleichschaltung. Jednalo sa o proces nacifikácie a centralizácie štátu pod NSDAP, kde došlo ku zrušeniu slobody slova a tlače, zakázal vznik nových strán a neskôr zakázal aj všetky ostatné strany. Všetky aspekty spoločnosti ako boli odbory, kultúrne spolky, školy, mládežnícke a ženské kluby, živnosti, spadli pod kontrolu štátu, kde jeho tajná polícia, neskôr súkromná armáda SS podnikala násilne kroky voči osobám, ktoré nesúhlasili z A. Hitlerovým nástupom k moci.[35] Prvé koncentračné tábory, ako v meste Dachau, boli oficiálne spojazdnené najmä pre liberálnych a komunistických disidentov. Neskôr tam upadli aj členovia židovskej viery, homosexuáli, Rómovia, postihnuté osoby a vojenský zajatci. V ekonomickej oblasti chcel nastoliť autarkiu, proces osamostatnenia Nemecka v aspektoch hospodárstva a zahraničných investícií. Cieľom bolo zabezpečiť nezávislosť Nemecka v dôležitých nerastných surovinách, ako bola ropa, guma, železná ruda, uhlie, oceľ a nakoniec aj vo výrobe. Ekonomiku transformoval z voľného trhu na korporatistickú a neskôr plánovanú ekonomiku, kde celý proces mal na starosť H. W. Göring, člen NSDAP a A.Hitlerov blízky priateľ. V roku 1936 začal proces štvorročnice, kde pod správu štátu a H. Goeringa upadli dôležité oceliarske, vojenské a chemické závody, ktoré boli kľúčové pre militarizáciu štátu. Celý proces autarkie dopomohol znížiť nezamestnanosť v Nemecku avšak celý proces vytvoril ekonomickú bublinu, štát bol vo veľkom deficite a jedinou možnosťou udržať Nemeckú ekonomiku bolo dobývaním a kradnutím zlatých rezerv susedných štátov.[36] Štátnu moc si definitívne zabezpečil schválením vrážd svojich politických rivalov cez noc 29-30.6 1934. Táto udalosť sa nazýva Noc dlhých nožov. Medzi obeťami boli osobnosti republiky, ako bol K. von Schleicher, G. R. von Kahr , G. Strasser, ale aj Hitlerov priateľ a veliteľ SA E. J. Röhm. Po smrti prezidenta P. von Hindenburga, ktorý zomrel 2.8.1934, A. Hitler oficiálne zlúčil post prezidenta a kancelára a stal sa führerom – najvyšším vodcom. Politická opozícia bola po tomto dní neexistujúca. Ríšsky snem, lokálne parlamenty, politické strany, odbory mu prisahali vernosť. Jediný odporcom voči A. Hitlerovej vláde bola časť Nemeckej armády Wermacht, ktorá nesúhlasila s jeho agresívnou zahraničnou politikou voči spojencom.[37] Za jeho vlády Nemecko vystúpilo z Ligy národov v roku 1933, militarizovalo Porýnie v roku 1936, anektovali Rakúsko a Československo v rokoch 1938-1939 a 1.9.1939. Nemecké vojska prekročili Poľskú hranicu a začali 2.svetovú vojnu, ktorá si vyžiadala životy približne od 50-80 miliónov ľudí.
Záver
Na záver môžeme na základe celého výskumu skonštatovať, že príčiny pádu Weimarskej republiky sú zložité a nie sú prácou jednej osoby, alebo dôvodom jedného problému. Republika od svojho počatia bola ovplyvňovaná vonkajšími a vnútornými vplyvmi, ktoré jej zabránili vyvinúť sa do skutočnej demokracie. Na začiatok je dôležité podotknúť spôsob akým republika fungovala. Oficiálnym cieľom zakladateľa ústavy republiky H. Pressa bolo vytvorenie pluralistickej, straníckej, parlamentárnej republiky, ktorá by fungovala na báze ľavicového demokratického štátu. V skutočnosti však operovala skôr autokraticky. V demokratickom štáte funguje princíp horizontálnej deľby moci, kedy je moc prerozdelená rovnovážne medzi legislatívnu, výkonnú a súdnu moc. Vo Weimarskej republike držal najvyššiu politickú moc prezident, ktorý mohol vymenovať svojich preferovaných kandidátov z víťaznej koalície. Vzápätí mohol kabinet rozpustiť, alebo ho ovplyvniť, ak jeho plány neboli v súlade s plánmi kabinetu. Príkladom bol prezident P. von Hindenburg a jeho agrárna reforma Osthilfe, ktorá nielenže znepriatelila centrické strany a SPD, ale vytvorila aj precedens, v ktorom členovia kabinetu intrigovali medzi sebou, aby získali priazeň prezidenta, aby mohli byť súčasťou novej vlády. Pluralita strán taktiež znemožňovala vytvorenie silnej koalície a jasného smerovania štátu a často sa dialo, že koaličný partneri nedokázali nájsť kompromis. Ďalším dôležitým faktorom neúspechu republiky bola ostrakizácia Nemecka západnými veľmocami, najmä Francúzskom, ktoré sa za každú cenu snažilo oslabiť Nemecko vnútorne. Napríklad reparácie, okupácia Porýnia, hypertrofická inflácia a veľká hospodárska kríza zohrávali dôležitú rolu v stagnácií Nemeckej ekonomiky, kedy si štát nemohol dovoliť rozvíjať hospodárstvo. Nálada obyvateľstva v súvislosti s touto situáciou bola tiež negatívna. Veľká časť populácie bola nacionálne zmýšľajúca a nedôverovala predstaviteľom republiky. Obyvatelia Nemecka sa totiž nezmierili s prehrou v 1.svetovej vojne. Verili, že Nemecko nebolo vojensky porazené, ale zradené z vnútra. Môžeme skonštatovať, že samotný vznik republiky im pripomínal túto prehru a viedlo to ešte k väčšej nenávisti k západným veľmociam a celému konštruktu Weimarskej republiky. Dopomohlo to k nástupu krajne extrémistických strán, ako NSDAP a KPD, ktoré dokázali využiť chaos republiky na dosiahnutie moci. Ďalším faktorom boli útoky z pravicového spektra strán, najmä DNVP a NSDAP, ktoré sa snažili spochybniť samotné piliere republiky, ako je demokracia, sloboda a v prípade DNVP aj silný sociálny štát. Dostávame sa k otázke: mohla republika prežiť, ak by sa NSDAP a A. Hitler nikdy nedostali k moci? A. Hitler a jeho agitačná politika určite dopomohla zrýchliť pád, ale ak si zhrnieme všetky príčiny je očividné, že republika bola od počatia v určitých sférach dysfunkčná a po roku 1932 bolo jasné, že štát smeroval k nejakej forme autokracie, či z ľavicového, alebo pravicového spektra. Čo sa týka občianskych centristických strán DVP a DDP, ktoré reprezentovali princípy demokracie a republiky, boli už v roku 1932 marginálne, ale aj v prípade straníckeho kabinetu by nedokázali zostrojiť väčšinu s tradičnou koalíciou SPD, Zentrum, DVP, DDP, ako to bolo počas vlád G. Stresemanna, alebo na začiatku republiky. Poznatky z tohto článku poskytujú ucelený pohlaď na problémy demokratického štátu v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia. Zistenia z tohto výskumu môžu byť užitočné pre politológov, ktorí sa zameriavajú na procesy a dôvody zániku demokratických princípov, a práv v demokratických štátoch. Pokračovanie v tomto výskume môže prispieť aj k novým zisteniam alebo riešeniam v otázkach problematiky štátu a spoločnosti.
Zdroje:
[1] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 11-13.
[2] Moravcová, D. ref. 1, s. 13.
[3] Hett, B.C. Ako Umiera Demokracia: Hitlerov nástup k moci a úpadok Weimarskej republiky. Henry Holt and Company. New York: 2018, Slovenská edícia: N Press s.r.o., 2021, s. 17-19.
[4] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 19-21.
[5] Moravcová, D. ref. 4, s. 21-24.
[6] Fell, A., Clarkson, G. The Weimar Constitution. The Holocaust Explained: The Nazi rise to power [online]. London: The Wiener Holocaust Library, 2020 [cit. 31-12-2024], Dostupné na: https://www.theholocaustexplained.org/the-nazi-rise-to-power/the-weimar-republic/the-weimar-constitution/
[7] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 180-182, 214-215.
[8] Moravcová, D. ref. 7, s. 25.
[9] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 24-25.
[10] Moravcová, D. ref. 9, s. 45-47.
[11] Moravcová, D. ref. 9, s. 28.
[12] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 145-152.
[13] Moravcová, D. ref. 12, s. 42-45.
[14] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 58.
[15] Moravcová, D. ref. 14, s. 234.
[16] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 79-83.
[17] Moravcová, D. ref. 16, s. 89-91.
[18] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 90-91.
[19] Moravcová, D. ref. 18, s. 97-104.
[20] Moravcová, D. ref. 19, s. 104-118.
[21] Moravcová, D. ref. 19, s. 89.
[22] Moravcová, D. ref. 19, s. 125-139.
[23] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 238-239.
[24] Moravcová, D. ref. 23, s. 165-166.
[25] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 179-183.
[26] Moravcová, D. ref. 25, s. 193-194, 196.
[27] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 221.
[28] Moravcová, D. ref. 27, s. 195-207.
[29]Hett, B.C. Ako Umiera Demokracia: Hitlerov nástup k moci a úpadok Weimarskej republiky. New York: Henry Holt and Company. 2018, Slovenská edícia: N Press s.r.o., 2021, s. 207-208.
[30] Hertl, D. Gregor Strasser. Nacista, který to ze socializmem myslel vážne. Český rozhlas Plus [Online]. Praha: Vydavatelství a nakladatelství Českého rozhlasu. 2021 [cit. 18-1-2025], Dostupné na: https://plus.rozhlas.cz/gregor-strasser-nacista-ktery-se-socialismem-myslel-vazne-8150479
[31] Hett, B.C. ref. 29, s. 207-214.
[32] Moravcová, D. Výmarská republika: Problémy demokracie v Německu 1918-1932. Univerzita Karlova. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2006, s. 195-207.
[33] Fell, A., Clarkson, G. The Reichstag Fire. The Holocaust Explained: The Nazi rise to power. [online]. London: The Wiener Holocaust Library, 2020 [cit. 31-12-2024], Dostupné na: https://www.theholocaustexplained.org/the-nazi-rise-to-power/how-did-the-nazi-gain-power/reichstag-fire/
[34] Leopold, R., Pondman. M. The Enabling Act: even more power for Hitler [Online]. Amsterdam: Anne Frank House, 2011 [cit. 19-1-2025], Dostupné na: https://www.annefrank.org/en/timeline/48/the-enabling-act-even-more-power-for-hitler/
[35] The Enabling Act of 23 March 1933. Deutscher Bundestag [online]. In: Administration of the German Bundestag, Research Section WD 1, 2006 [cit. 19-1-2025], Dostupné na: https://www.bundestag.de/resource/blob/189778/d0f948962723d454c536d24d43965f87/enabling_act.pdf
[36] Moorhouse, D. Herman Goering and the 4 Year Plan: 1936-40 [Online]. Southampton: Schoolshistory.org.uk., 1998 [cit. 19-1-2025], Dostupné na: https://schoolshistory.org.uk/topics/european-history/nazi-germany/goering-4-year-plan/
[37] Hett, B.C. Ako Umiera Demokracia: Hitlerov nástup k moci a úpadok Weimarskej republiky. New York: Henry Holt and Company. 2018, Slovenská edícia: N Press s.r.o., 2021, s. 279-282.
Pridaj komentár