(Lívia Jánošíková § Martin Šoman)
Východiskovým bodom druhého článku zo série o filozofii revolúcií je pre nás prepojenosť pojmov kríza a revolúcia, na ktorú sme poukázali už minule. Ak chceme skúmať počiatky revolúcie z filozofického hľadiska, musí byť pre nás vzťah revolúcia – kríza smerodajný, keďže jedno implikuje druhé a naopak. Ako sme si priblížili v predchádzajúcom článku, nie každá kríza podmieňuje vypuknutie revolúcie. Do týchto komplikovaných spoločensko-transformačných procesov vstupuje množstvo faktorov, akými sú rozsah krízy a jej dopady na členov týchto systémov, koncentrácia moci či historické náhodilosti. Historická skúsenosť nás však utvrdzuje o významnom prepojení krízovosti prameniacej z presvedčenia, že doterajší stav je v podmienkach nového, meniaceho sa sveta nežiadúci a revolúcia je tak odpoveďou na tieto krízy v podobe radikálnych systémových zmien. Je tomu tak najmä preto, že samotná revolúcia môže byť v konečnom dôsledku počiatočným bodom novej krízy. Toto tvrdenie korešponduje s teóriou cyklickej histórie, ktorá považuje historický vývoj civilizácií, ríš alebo štátov za totožný so životom človeka, teda pozostávajúcim z narodenia, dospievania, starnutia a smrti.[1]
Počiatok revolúcie
Počiatočná fáza krízy vyúsťujúca do revolúcie sa však neskladá len zo samotného aktu „narodenia“, čím môžeme označovať vznik. Ideový základ revolúcie tvorí myšlienka navodzujúca pocit potreby tohto vzniku a nastáva v momente, kedy jedinec verí, že revolúcia nie je iba možná, ale že pocit jej možného naplnenia zdieľajú aj ostatní príslušníci danej komunity, kmeňa, národa či pohlavia.[2] Kľúčovú úlohu tu zohráva kolektívna vízia nového a lepšieho sveta, ktorá slúži záujmom a potrebám človeka zajtrajška. Môžeme tak hovoriť o viere v to, že v túto víziu či myšlienku veríme viacerí zároveň. Ide o iracionálne zakotvenie počiatočného revolučného štádia, v ktorom reflektujeme systémové nedostatky premietnuté v okolitej realite, no zároveň je tu prítomná viera v to, že tento stav je možné prekonať radikálnym obratom vo východiskových myšlienkach určujúcich smerovanie spoločnosti – teda doktríny, dogmy či ideológie. Český filozof Michael Hauser myšlienku viery v rámci ideológie rozvíja – podľa Hausera môžeme na príklade neoliberalizmu popretkávanom krízami pozorovať pôsobenie ideológie, ktorá spôsobuje to, že napriek opakovaným zlyhaniam, ktoré by mali nabúrať vieru jej stúpencov, ideológia prežíva. Aj napriek viditeľným nedostatkom ideológia pretrváva, nie však z dôvodu jej efektívnosti alebo prospešnosti, ale vďaka viere v to, že rámec ideológie je neprekročiteľný. Dostávame sa teda do bodu, kedy degraduje ostatné ideológie na nižšiu úroveň a označuje ich za zdegenerované a odsúdeniahodné. V zárodku je revolúcia len teóriou. Tá sa ale hneď po prvom revolučnom akte mení vonkajšími okolnosťami a prispôsobuje sa realite.[3] Za prvotný revolučný akt môžeme považovať už fázu príprav, počas ktorej dochádza k systematickému pripravovaniu budúcich revolucionárov. Príprava spočíva v predaní revolučného know-how, ktorého základ tvorí sofistikovaná zmes nenásilnosti, marketingu a fundraisingu. Následne môžu byť vycvičení revolucionári využití na revolučné akty prebiehajúce v lokálnom priestore.[4] Na druhej strane tu však existuje potencionalita nadnárodnej, celosvetovej či systémovej krízy, na ktorú sa spomínané princípy nedajú aplikovať.
Ideológia ako realita
Michael Hauser sa v knihe Kapitalizmus ako zombie sústredí práve na otázky krízy v kontexte neoliberalizmu. Vo vzťahu neoliberálnych ekonomických princípov a ich krízovosti Hauser konštatuje: „Neoliberálna teória hlási, že trh oslobodený od štátnych zásahov smeruje k rovnováhe, a takto oslobodený trh sa z princípu nemôže dostať do krízy.“[5] Takto sa dostávame ku samotnej povahe všetkých ideológií, ktorou je práve odstránenie skutočnosti, že kríza pochádza z ideologických štruktúr. Úspešné (respektíve prežitia schopné) ideológie premietnuté do spoločensko-politických zriadení majú spoločné to, že postupnou implementáciou ich doktrín sú prípadné zlyhania označované za čiastkovú chybu, ktorá nepochádza z povahy systému. Prevládajúca ideológia tak úspešne zastiera svoje úskalia a prežíva, napriek opakovaným zlyhaniam. Za touto skutočnosťou stojí fakt, že usporiadanie spoločnosti, teda aj každodenná realita, sa kreuje na obraz ideológie, pričom tento proces neplatí opačne. V konečnom dôsledku to znamená, že každá časť nášho súkromného aj spoločenského života je podriadená a prispôsobovaná nastaveným a nemenným princípom, ktorých podstata je nespochybniteľná. Ak sa táto idea stáva okolitou realitou s platnými zákonmi, chybovosť a krízy, ktoré vyplynuli z postupného uplatňovania krokov potrebných pre jej realizáciu, už nie sú vyvrátiteľné v rovine akademickej kritiky. Absencia prehodnocovania nemenných princípov preto spôsobuje oddiaľovanie potrebnej transformácie. Prívrženci a obhajcovia kolektívnej ilúzie prirodzene vidia ako východisko z krízovej situácie prehlbovanie statusu quo.
Francúzsky psychológ a filozof Henri Wallon sa v diele Od činu k mysleniu snaží dokázať biologické predpoklady intelektuálnej činnosti. Wallonov prínos v tejto problematike môžeme vyvodiť z jeho výskumu senzomotorického a emocionálneho správania počas prvého roku života dieťaťa. V tomto období je inteligencia situačná. To znamená, že na tejto úrovni dochádza k manipulácii iba s vnímateľnými objektmi. Schopnosť kategorizovať a rozlišovať medzi podmienkou a účinkom sa vzťahuje na komunikačné prostriedky a jazyk. Wallon sa zhoduje so švajčiarskym psychológom a biológom Jeanom Pjagetom na tom, že „pojmy sú výsledkom súdov. Vydeľujú sa z nich, aby sa stali systémami vzťahov a tried. Tak sa stávajú východiskom nových súdov.“[6] V rámci tejto koncepcie je opísaný vývin dieťaťa pozostávajúci zo šiestich etáp, ktoré opisujú prechod od motorických schém k postupnému kreovaniu človeka ako intelektuálnej bytosti. V prvých troch fázach môžeme pozorovať koexistenciu a vzájomnú asimiláciu schém, no zároveň nemôžu byť vynechané. Prvotný základ činnosti je podmieňovaný zrakovým vnemom. Postupným vývinom sa dieťa dostáva do štádia, kedy je schopné opustiť isté vnemy pre vykonávanie potrebných činností. Prvé tri štádiá charakterizuje opakovanie predchádzajúcich činností a napodobňovanie. V treťom štádiu dochádza k výraznému pokroku koordinovania vnemov a motoriky. „Dieťa stimulované výsledkom alebo zaujímavým výjavom si vie spomenúť na gestá, ktoré k nemu viedli, a tak ho urobiť trvalým. No ešte stále opakuje bez zmeny predchádzajúce schémy. Nie je schopné adaptácie, jeho opakovanie nie je absolútne, pretože sa riadi očakávaným účinkom. Ide o vzťah medzi prostriedkom a cieľom.“[7] V prípade nekritického preberania doktrín ideológie sa v prenesenom slova zmysle dostávame opäť do tejto fázy, ktorá je charakteristická ideálnou totalitou, založenou na bezbrehej potrebe opakovať. Neschopnosť zapojenia všetkých vnemov do spoznávacieho procesu spôsobuje, že videnie okolitého sveta sa pre dieťa stáva nemenným a trvalým. Rovnakú implikáciu môžeme pozorovať pri pôsobení ideológie na členov systému.
Nemožnosť transformácie
V momente, kedy sa ideológia zhmotňuje a transformuje na okolitú realitu, prichádzame o možnosť podrobiť ju kritickej analýze, keďže sa stáva jediným možným a pravdivým východiskom. Priepasť, ktorá sa nachádza medzi teóriou a jej následným zhmotňovaním dokazuje, že prevedenie akejkoľvek idey do praxe potrebuje praktické kroky, ktoré však nemajú pôvod v teoretickom vákuu. Postupná aplikácia idey do spoločenského usporiadania si vyžaduje jej znečistenie. K znečisteniu idey nevyhnutne dochádza zakaždým, ak sa pokúšame vymaniť jednu myšlienku z mnohých z pôvodného teoretického vákua. Z tejto premisy môžeme odvodiť aj (zjednodušenú) logiku, ktorá stojí za neoliberálnymi princípmi, ktoré spôsobujú, že ústredná myšlienka maximálnej slobody jednotlivca sa v praxi okliešťuje na úplnú slobodu trhu. Stav ekonomickej krízy preto nie je z pohľadu neoliberálov pripisovaný chybám slobodného trhu, ale chybám všetkých ďalších skutočností, ktoré majú trh obmedzovať.
Touto logikou sa dostávame k nekritickému dogmatizmu. Doktríny sú zhmotnením jediného dobra, pravdy a entity oprostenej od ľudských nerestí, a preto nemôžu byť nikdy spytované či spochybňované. Na vine sú ľudia, ktorých myslenie a konanie nie je v súlade s jedinou pravdou. V neoliberalizme je podobnou modlou práve opakovane zlyhávajúci slobodný trh, pričom hriešnikmi sú opäť ľudia a štáty, ktoré bránia úplnej emancipácii trhu.[8]
Zdroje:
HAUSER, M.: Kapitalismus jako zombie neboli proč žijeme ve světě přízraku. Praha: Rybka publishers, 2012, 364 s.
JAUVERT V.: Tvorcovia revolúcií. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <ttps://legacy.blisty.cz/art/23789.html>.
KRAUSZ T. ; DESAI R. ; SZIGETI P. ; VARELA R.: In Need of Alternatives: Problems and issues of non-capitalist mixed economies. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <http://www.eszmelet.hu/wp-content/uploads/2022/02/eszmelet-kulonszam-2021-vagojelnelkul-1.pdf>.
ÖNDER M.: IBN KHALDUN’S CYCLICAL THEORY ON THE RISE AND FALL OF SOVEREIGN POWERS: THE CASE OF OTTOMAN EMPIRE. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <https://dergipark.org.tr/tr/download/article-file/617161>.
WALLON H.: Od činu k mysleniu. Bratislava: Pravda, 1983, 250 s.
ŽIŽEK S.: Raduj sa z národa svojho ako zo seba samého.Bratislava: GG, 1995, 71 s.