21. storočie sa nesie, hlavne v západných kultúrach, v znamení pokroku a stability pre všetkých. Svet si podľa tohto naratívu užíva najdlhšie obdobie globálneho mieru. Tento globálny mier má podobu množstva ozbrojených konfliktov, ktoré azda mimo Antarktídy pokrývajú každý jeden svetadiel. 21. storočie a jeho pokrok a stabilita pre všetkých má ďalej vychádzať zo zdanlivého konca Studenej vojny, a teda výhry liberálnej formy demokracie po celom svete. Aj tu môžeme sledovať vysokú úroveň pozitivizmu a ignorancie nedostatkov, ktoré majú zdanlivo navodiť dojem približovania sa k neexistujúcej utópii. Ale presuňme svoju pozornosť k jadru problému tejto eseje, ktorým je samotná forma pokroku z prvej vety tohto textu. Pokrok, či už technologický alebo spoločenský, sa v kontexte kapitalizmu a úrovne konzumpcie nedá poprieť. Technológie ovplyvňujú každý aspekt nášho života a prihliadajúc na fakt, že žijeme v krajine, ktorá sa člení do tohto západného sveta, možnosti ako míňať osobný kapitál sa javia byť nekonečnými. Svet sa stáva zdanlivo menším a prepojenejším a čas viac nedostatkovým v kontexte osobnostného a kariérneho rastu. A práve tieto dva post produkty globalizácie sú najviac citeľné pre bežného človeka strednej vrstvy žijúceho v našej západnej spoločnosti. A práve dopad tohto zrýchľovania života na našu planétu je to, čo v konečnom dôsledku ostane ako memento pre budúce generácie, keď sa 21. storočie stane len ďalšou kapitolou v dejepise, ak teda bude existovať niekto, kto by tú históriu písal.
Predtým než sa zamyslíme nad osudom ľudstva, považujem za dôležité zadefinovať rozmer dopadu globalizácie na životné prostredie ako také. Pravdepodobne najzreteľnejší dopad globalizácie na životné prostredie je rapídny nárast v transporte tovarov a služieb. Globalizácia zabezpečila, že jednotlivé podniky sú schopné prepravovať a distribuovať svoj tovar po celom svete. Okrem toho, že sa to drasticky líši od produkcie minulosti, ktorá bola viac naviazaná na lokálnu úroveň, to spôsobuje aj niekoľko citeľných negatív. V prvom rade, neprekvapivo, to spôsobuje nárast emisií. Tu slúži jednoduchá rovnica, a to čím viac produkt precestuje, tým viac paliva sa spotrebuje, a tým sa zvyšujú celkové emisie. Celkovo to prispieva k znečisťovaniu ovzdušia a oceánov, čo má dopad aj na samotnú biodiverzitu.[1] To sú premenné všeobecne známe, no stále relevantné, čo podčiarkuje pozorovanie International Trade Forum, ktoré vo svojom výročnom reporte z roku 2021 poukázalo na 16% nárast emisií len v oblasti dopravy.[2] V tomto kontexte považujem za dôležité upozorniť na spomínaný dopad na biodiverzitu. Frekventovanejšia námorná doprava má priamo dopad na zvieracie biotopy a migračné trasy. Tento trend pritom nie je limitovaný len na námorný ekosystém. Rozvoj námornej dopravy je len súčasť rozvoju reťazca pozemnej infraštruktúry ako sú mosty a cesty, ktoré rovnakým spôsobom narúšajú životné prostredie a prispievajú k znečisťovaniu ovzdušia. Na to sa dá jednoducho naviazať ekonomická špecifikácia regiónov, ktorá okrem zvyšovania kvality a efektivity produkcie zabezpečuje znižovanie kvality životného prostredia, ako je to napríklad v prípade deforestácie v Brazílii. Toto je len jeden z príkladov, ako rozvojové regióny vo svete snahou o ekonomické vyrovnanie sa rozvinutým krajinám cestou masívnej industrializácie zvyšujú úroveň produkovaných emisií. No a ešte nakoniec ku téme rozvoja globálneho obchodu, to spôsobuje príležitosti pre invazívne druhy na presun do iných častí sveta. Kontajnery prevážané z kontinentu na kontinent predstavujú ideálne miesto pre rôzne živočíchy a mikroorganizmy na presun do úplne novej lokality. Takéto organizmy sa ocitnú v ekosystéme, v ktorom nemajú prirodzených predátorov a postupným rozmnožovaním sa začnú vytláčať ostatné rastliny alebo živočíchov. To spôsobilo od roku 1970 68% pokles v úrovni biodiverzity globálne.[3] A príkladov by sme tu vedeli hľadať enormné množstvo, od králikov v Austrálii cez hrochy drogového magnáta Pabla Escobara v Kolumbii.
Ale prejdime na dôležitejšiu časť tejto eseje, ktorou je samotná otázka o budúcnosti ľudstva. Nachádzame sa v období, kedy si spoločnosť začína uvedomovať potrebu zmeny nášho spôsobu života, ak chceme mať planétu, na ktorej by takýto život mohol pokračovať. Rozvojové krajiny sa dožadujú reparácií za znečistenie vyvezené rozvinutými krajinami, ktoré na druhej strane nie sú jednotné v prístupoch k riešeniu tejto situácie, alebo upriamujú svoju pozornosť na parciálne problémy. Ako perfektný príklad tu slúži elektromobilita a tlačenie na jej aplikovanie. Na jednej strane parciálne dobré riešenie, ktoré by zabezpečilo pokles emisií, no na strane druhej tu je stále otázka emisií pri výrobe takéhoto automobilu a hlavne emisií pri výrobe a údržbe ciest, po ktorých takéto autá majú chodiť. Obdobný problém tvorí potravinársky priemysel, kde napriek zníženiu našej osobnej uhlíkovej stopy pri obmedzení konzumácie mäsa, tu stále máme produkované emisie pri preprave rôznych exotických druhov ovocia, zeleniny a ďalších produktov do našich obchodov. A to ani nerozvíjam do hĺbky tému rozvojových krajín, ktoré na to, aby sa vyrovnali životnému štandardu rozvinutých krajín, nemajú inú možnosť ako zvýšiť uhlíkovú stopu na jednotlivca, keďže rastúce emisie idú ruka v ruke s rastúcou úrovňou života.
A tu sa dostávame do úrovne ľudskej prirodzenosti a z časti aj argumentačnej logiky. Rozvinuté krajiny tlačia na rozvojové, aby skôr adaptovali udržateľnejšie spôsoby rozvoja. Na jednej strane sú tieto spôsoby drahé a na druhej strane je celkom ťažké požadovať udržateľný rozvoj od rozvojových krajín ak prihliadame na fakt, že sú to práve rozvinuté krajiny, ktoré sa na svoju úroveň dostali prostredníctvom tvorby veľkého množstva emisií. Tu ako príklad môže slúžiť výroba betónu, ktorá má pomerne veľký podiel na celkovej produkcii emisií. Na jednej strane by bolo ideálne obmedziť jeho produkciu, no na strane druhej predstavuje pre veľa krajín jediný spôsob ako zabezpečiť dostupné bývanie pre svojich občanov. Na druhej strane rovnako problémovým sa javí dožadovanie rozvinutých krajín na cielenom znížení životného štandardu, ktorý je v nich zažitý. Celkovo to vytvára začarovaný kruh, kedy riešenia, aj keď sú parciálne, vyžadujú spoločenskú podporu a iniciatívu na to, aby boli aplikovateľné. A aj to nie je bez svojej dávky chýb, kedy vznikajú zaujímavé situácie, kde spoločnosť je proti nukleárnej výrobe elektriny no zároveň predstava veterných mlynov „na vlastnom dvore“ je rovnako odradzujúca.
Napriek všetkému tu máme riešenia na tieto problémy. Ostáva tu už iba jedno veľké „ALE“. Prirátajme do celej tejto zložitej rovnice konzumnú spoločnosť, v ktorej žijeme. Pre systém ideálne riešenia na redukciu našej osobnej uhlíkovej stopy sú také, ktoré zároveň generujú profit. Výmena spaľovacieho motora za elektrický, limitovanie využívania plynu v domácnosti, výmena klasických žiaroviek za LED žiarovky, limitovanie svietenia v domácnosti, aplikácia dvojvrstvových okien pre lepšiu izoláciu a vyradenie mäsa z potravy sa javia ako ideálne riešenia. No zároveň to je šikovné presmerovanie zodpovednosti z „kompetentných“ na bežného človeka, ktorý by sa mal v prípade nedostatku financií alebo času na takéto zmeny v tomto už tak hektickom svete cítiť zle. A zdanlivo by to aj mohlo fungovať, keby každý uprednostnil ekologicky vhodné riešenia oproti komfortu a prosperite. Zvlášť sa to zdá ako správne riešenie po pandémii vírusu COVID-19, kedy došlo k spomaleniu konzumpcie a mobility. Ale pravda je taká, že to spôsobilo pokles emisií v rokoch pandémie, ktoré sa následne zotavili po uvoľnení situácie. Rovnako sa nám celé toto riešenie na individuálnej úrovni rozpadá, ak sa pozrieme na celkový rozmer problému, proti ktorému ako ľudstvo stojíme. Inak povedané, individuálne kroky na redukovanie emisií sú správne, ale zatienené systémovou realitou globálnej produkcie emisií.
Aké je teda východisko z tohto všetkého a čo to znamená pre ľudstvo? Existuje ešte šanca niečo zmeniť tak, aby sme sa vyhli klimatickej zmene? V jednoduchosti odpoveď znie nie. Na druhej strane to ale neznamená ani koniec ľudskej civilizácie. Klimatická zmena v priebehu 21. storočia je už nevyvrátiteľná realita, s ktorou ide ruka v ruke zmena každodenného života ako ho poznáme. V dnešnej dobe aj najpesimistickejšie vývojové scenáre nepoukazujú na to, že by malo dôjsť ku koncu ľudstva ako takého. Ľudstvo je pozoruhodný druh, ktorý je schopný adaptácie na rôzne situácie, čo potvrdzuje diverzita osídlených podnebných pásiem. Teda nezodpovedané ostáva už iba to, ako budú budúce generácie spomínať na 21. storočie. A práve v tomto kontexte považujem za potrebné nepodliehať prehnanému pesimizmu vychádzajúcemu z pohľadu na rozsah situácie, v ktorej sa nachádzame. Každá zmena, ktorú dnes spravíme pre udržateľnosť našej spoločnosti prispieva pozitívne k budúcemu vývoju, aby 21. storočie bolo zapísané do histórie ako epocha zmeny, ktorá je možná.
Zdroje:
STOBIERSKI, T.: 4 Effects of Globalization on the Environment. [online], [cit. 21/5/2023]. Dostupné na internete: <https://online.hbs.edu/blog/post/globalization-effects-on-environment>
ITF Transport Outlook 2021. [online], [cit. 21/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.oecd-ilibrary.org/sites/16826a30-en/index.html?itemId=/content/publication/16826a30-en>