Katalánsko je autonómne spoločenstvo a historický región nachádzajúci sa na severovýchode Španielska, ktoré sa pýši bohatou kultúrou, vlastným jazykom, hospodárskou produktivitou, ale predovšetkým bojom za nezávislosť. V priebehu histórie bolo Katalánsko súčasťou Aragónskeho kráľovstva, Francúzskeho kráľovstva a stovky rokov vrátane súčasnosti spadá územie Katalánska pod Španielske kráľovstvo. Najvýznamnejší okamih pre Katalánsko nastal v roku 1931, keď vznikla Katalánska republika, ktorá však rýchlo zanikla. Zlomový moment prináša španielska občianska vojna z rokov 1936 – 1939, pretože k moci sa dostávajú nacionalisti na čele s generálom Franciscom Francom a jeho centralizovaným fašistickým režimom, ktorý mal „raz a navždy skoncovať s katalánskym problémom.“[1] Režim násilne presadzoval myšlienku jednotnej kultúry a zakázal používanie katalánskeho jazyka. Toto temné obdobie, ktoré trvalo 36 rokov, ale umožnilo vývin a mobilizáciu nacionalistických hnutí etnicky odlišných regiónov v rámci Španielska, pričom Katalánsko nebolo výnimkou. Katalánsky nacionalizmus sa transformoval z primárne ekonomicky motivovaného nacionalizmu vyšších tried obyvateľstva zo začiatku 20. storočia do širšieho ľudového hnutia.[2] Z tejto čiernej éry pre Katalánsko, ale aj pre ostatné autonómne spoločenstvá pramení značná časť dnešného hnutia za nezávislosť. Hoci sa Katalánsko od sedemdesiatych rokov minulého storočia teší istej miere autonómie – samosprávy, najmä v posledných rokoch sa autonómne tendencie stávajú čoraz častejšou témou, čoho dôkazom sú referendá z rokov 2014 a 2017.
Za prelomový rok, alebo spúšťač novodobých katalánskych bojov za nezávislosť je možné považovať rok 2006, kedy dolná komora španielskeho parlamentu hlasovala o novom autonómnom štatúte. Katalánsko si ním rozšírilo svoju autonómiu a následne získalo štatút „národa“ a rovnakú úroveň daňovej zodpovednosti ako španielska ústredná vláda, čím stimulovalo obyvateľstvo k realizovaniu ašpirácie o nezávislosť.[3]
Štatút vstúpil do platnosti 9. augusta 2006 a obsahoval napríklad väčšiu kontrolu nad daňami a imigračnou politikou, a taktiež poskytol regiónu možnosť požiadať od obyvateľov, aby sa povinne naučili katalánsky jazyk.[4] Najdôležitejšou časťou štatútu však bolo uznanie Katalánska a jeho obyvateľov za samostatný národ. Lenže v roku 2010 španielsky ústavný súd modifikoval toto konkrétne stanovisko a namiesto toho deklaroval Katalánsko ako národnosť v rámci jediného a nerozlučného španielskeho národa. Iné články štatútu boli taktiež pozmenené, čo pochopiteľne pobúrilo verejnosť a hnutie za nezávislosť znova naberalo na obrátkach.[5]
Referendum v roku 2014
Dňa 9. novembra v roku 2014 sa konalo nezáväzné referendum, alebo aj ľudové hlasovanie o nezávislosti Katalánska, ktoré sa napriek nesúhlasu centrálnej vlády zrealizovalo. Podľa katalánskej vlády sa na referende zúčastnilo vyše 2,3 milióna z oprávnených 5,4 miliónov voličov v 1 200 volebných miestnostiach, čo predstavuje približne 40 % obyvateľov. Referendum pozostávalo z dvoch otázok a konkrétne sa pýtalo, či by Katalánsko malo byť štátom a ak áno, či by malo byť nezávislým štátom.[6] Vtedajší katalánsky líder Artur Mas považoval hlasovanie za obrovský úspech, pretože až 80 % zúčastnených voličov odpovedalo kladne na obidve otázky. Len malé percento voličov odpovedalo áno len v prvej, alebo ani v jednej z otázok. Referenda sa mohol zúčastniť rezident Katalánska s minimálnym vekom 16 rokov, ale hlasovať mali možnosť aj cudzinci s platným pobytovým preukazom dlhším ako 3 roky. Šancu na vyjadrenie svojho názoru mali aj španielski občania s bydliskom v zahraničí, ktorých posledný záznamom v registri bydliska bolo Katalánsko.[7]
Vtedajší predseda španielskej vlády Mariano Rajoy vyhlásil, že nikto nemôže jednostranne zbaviť celý španielsky národ práva rozhodovať o vlastnej budúcnosti. Katalánski predstavitelia prirovnali svoju situáciu ku Škótsku, ktoré v tom čase tiež plánovalo referendum o nezávislosti. Ústavný súd však zamietol takúto formu referenda a tvrdil, že španielska ústava takéto referendum neumožňuje. Rajoy následne argumentoval, že referendum nebude mať žiaden právny účinok práve kvôli rozhodnutiu ústavného súdu. Katalánska vláda však obraňovala a argumentovala uskutočnenie referenda tým, že pôjde o nezáväzné ľudové hlasovanie, ktoré sa považuje za konzultáciu s občanmi.[8]
Referendum v roku 2017
V roku 2017 bolo avizované uskutočnenie ďalšieho referenda, ktoré ale malo mať záväzný charakter. Katalánsky parlament sa chcel vyhnúť udalostiam z roku 2014, a tak v septembri roku 2017 schválil zákon, v ktorom bola upravená otázka uskutočnenia referenda o sebaurčení katalánskeho národa vo vzťahu k nezávislosti od Španielska. Podľa tohto zákona mal mať katalánsky ľud právo slobodne rozhodnúť o svojom politickom štatúte a parlament ako zástupca ľudu mu to mal umožniť. Španielsky ústavný súd však vzápätí vyhlásil tento zákon za protiústavný a neplatný. Odôvodnenie vyplýva z ústavy z roku 1978, v ktorej sa uvádza, že Španielsko nie je možné rozdeliť a referendum môže vyhlásiť iba centrálna vláda v Madride, nie vláda niektorého zo sedemnástich autonómnych spoločenstiev.[9]
Napriek tomuto rozhodnutiu sa 1. októbra 2017 uskutočnilo referendum o nezávislosti Katalánska. Zmena oproti hlasovaniu pred tromi rokmi spočívala v tom, že bola položená len jedna otázka. Konkrétne znenie otázky bolo nasledovné: „Chcete, aby sa Katalánsko stalo nezávislým štátom vo forme republiky?“ Výsledok bol jednoznačný, keďže až 90 % zúčastnených odpovedalo áno a len zanedbateľných 7,8 % odpovedalo nie. Celková účasť referenda bola 43 % oprávnených voličov, čo je takmer rovnaká účasť ako v referende z roku 2014.[10]
Referendum vzbudilo veľkú pozornosť, najmä vďaka španielskej polícii, ktorá zasahovala veľmi tvrdo v snahe zabrániť hlasovaniu. Podľa katalánskeho ministerstva zdravotníctva bolo počas zásahov zranených 893 ľudí. Jedným z dôsledkov bolo podľa katalánskej vlády aj to, že sa stratilo 770 000 hlasov a bolo zatvorených 400 volebných miestností z celkového počtu 2 300. Katalánski predstavitelia preto tvrdia, že volebná účasť mohla byť v skutočnosti vyššia ako oficiálnych 43 %. Španielske ministerstvo vnútra uviedlo, že uzavretých bolo len 92 volebných miestností. Katalánske orgány tiež vyzvali Európsku úniu, aby zasiahla a pôsobila ako mediátor. Európska komisia sa však postavila na stranu španielskej ústrednej vlády, označila referendum za nezákonné a vyzvala na dialóg medzi stranami.[11]
Carles Puigdemont, vtedajší predseda katalánskej vlády, respektíve prezident regionálnej správy Generalitat de Catalunya, 10. októbra 2017 jednostranne vyhlásil nezávislosť Katalánska, ale zároveň požiadal, aby sa následky tohto vyhlásenia odložili o niekoľko týždňov, s cieľom viesť ďalšie rozhovory a pokúsiť sa nájsť riešenie, ktoré by vyhovovalo všetkým zúčastneným stranám. Centrálna vláda požiadala Generalitat o jasné stanovisko, a keďže sa prezident Puigdemont jasne nevyjadril, odpoveďou španielskej ústrednej vlády bolo uplatnenie článku 155 španielskej ústavy.[12]
Podľa spomínaného článku ústavy, ak si niektoré z autonómnych spoločenstiev neplní povinnosti, ktoré jej ukladá ústava, alebo koná spôsobom, ktorý vážne ohrozuje všeobecné záujmy Španielska, centrálna vláda môže prijať opatrenia potrebné na dosiahnutie splnenia povinností, alebo na ochranu záujmov Španielska. Na vykonanie týchto opatrení môže ústredná vláda vydať priame pokyny zástupcom autonómnych spoločenstiev.
V rámci procesu uplatňovania článku 155 Mariano Rajoy oznámil, že boli schválené kráľovské dekréty, ktoré predstavujú konkrétne kroky na riešenie situácie po nezákonnom referende a jednostrannom vyhlásení nezávislosti Katalánska. Dekréty sa týkali najmä odvolania vrcholných predstaviteľov katalánskej vlády, prevzatia právomocí prezidenta a členov katalánskej vlády príslušnými ministerstvami ústrednej vlády.[13]
O pár týždňov neskôr bol na Carlesa Puigdemonta a ďalších katalánskych politikov vydaný zatykač v súvislosti so sporným referendom o nezávislosti. Puigdemont na zadržanie reagoval útekom do Bruselu, čo viedlo k vydaniu európskeho zatykača. Nakoniec sa v októbri 2019 Puigdemont sám prihlásil belgickým justičným orgánom. Vo svojom vyhlásení odmietol zatykač a akýkoľvek pokus o jeho návrat do Španielska, kde by čelil súdu. V júni 2021 udelil španielsky premiér Pedro Sánchez milosť všetkým katalánskym lídrom vrátane bývalého prezidenta Puigdemonta.[14]
Ďalším politickým dôsledkom bolo šírenie negatívneho obrazu Španielska nielen na jeho území, ale aj za jeho hranicami. Vynárali sa otázky, prečo španielske orgány a polícia nedokázali zabrániť samotnému konaniu referenda a otvoreniu volebných miestností, keď bolo považované za nezákonné. Otázna bola aj primeranosť policajných zásahov, ktoré vyvolali veľké emócie aj v zahraničných médiách. Situácia bola natoľko vážna, že kráľ Filip VI. vystúpil s prejavom, v ktorom odsúdil konanie katalánskeho Generalitatu a vyzval všetkých predstaviteľov na dodržiavanie zákonov a pokojné spolunažívanie.
Súčasnú situáciu môžeme považovať za pomerne pokojnú, kdežto pred vyše piatimi rokmi by to po spornom referende predpokladal asi málokto. Policajné zásahy pomohli zmedializovať referendum a na krátku dobu sa zrak ľudí z rôznych kútov sveta sústredil na dianie v Katalánsku, ktoré si dožadovalo uznanie referenda. To síce neprišlo, ale pomohlo to vyvolať diskusiu, ktorá nedospela k jasnému záveru. Európska únia nie je jednotná v otázke nezávislého Katalánska, nemalá časť Kataláncov si taktiež nepraje odtrhnutie sa Katalánska, takže jediný, kto je v tomto smere konzistentný je samotné Španielsko, ktoré si naplno uvedomuje aká veľká strata by v podobe secesie Katalánska vznikla.
Posledné roky spojené s pandémiou koronavírusu, prebiehajúcou vojnou na Ukrajine a inflačnou krízou, ale ukazujú, že obyvatelia majú momentálne iné priority, čo odzrkadľuje aj posledný prieskum verejnej mienky. Z prieskumu môžeme vyčítať, že už len približne 40 % občanov podporuje nezávislosť Katalánska, čo je prepad o takmer 10 % v porovnaní s rokom 2017.[15] História nám však neraz ukazuje, že sa vyskytujú periódy, v ktorých sú spoločenské nálady a atmosféra mimoriadne vypäté, čo zvyčajne vyúsťuje v istú formu rebélie alebo povstania. Preto je len otázkou času, kedy sa spoločnosť zmobilizuje a podnikne niečo podobné ako v roku 2017, kedy značná časť obyvateľstva Katalánska volala po nezávislosti.
Zdroje:
ANDERSON, P.: Recognition and Political Accommodation of National Minorities: The Case of Catalonia. [online], [cit. 28. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.academia.edu/7163072/Recognition_and_Political_Accommodation_of_National_Minorities_The_case_of_Catalonia>.
BALCELLS, A.: Breve Historia del Nacionalismo Catalán. Madrid: Alianza Editorial, 2004, s. 218-226, ISBN 9788420656434.
CRUZ, M.: Rajoy cesa a todo el Govern y convoca elecciones catalanas el 21 de diciembre. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.elmundo.es/espana/2017/10/27/59f33d27e5fdeac54b8b4647.html>.
DEARDEN, L.: The EU Commission just said the Catalan referendum was illegal. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.independent.co.uk/news/world/europe/catalan-independence-referendum-not-legal-spanish-constitution-european-commission-juncker-spain-law-a7978386.html>.
Generalitat de Catalunya, Título preliminar (artículos 1-14). [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <http://web.gencat.cat/es/generalitat/estatut/estatut2006/titol_preliminar>.
HEDGECOE, G.: Catalan exile Puigdemont freed by Italian court. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.bbc.com/news/world-europe-58674176>.
KASSAM, A.: Catalans vote in symbolic referendum on independence in defiance of Madrid. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2014/nov/09/catalans-vote-symbolic-referendum-independence-catalonia-madrid>.
LILJAS, P.: Spain Says Catalonia Can’t Vote for Independence, But Catalans Will Go Ahead Anyway. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://time.com/38137/catalonia-independence-referendum-ruled-unconstitutional-spain/>.
PÉREZ, F.; RÍOS, P.: 1,8 millones de personas votan por la independencia catalana en el 9-N. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://elpais.com/politica/2014/11/09/actualidad/1415542400_466311.html>.
PERICAY, G.: The Spanish Constitutional Court shortens the current Catalan Statute of Autonomy. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.catalannews.com/politics/item/the-spanish-constitutional-court-shortens-the-current-catalan-statute-of-autonomy>.
PONCE, L.: Rajoy anuncia el requerimiento a la Generalitat previo a la aplicación del artículo 155. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.eldiario.es/politica/rajoy_1_3142853.html>.
SENDRA, F.: ¿Qué es el referéndum de independencia de Catalunya? Fecha y 5 claves. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.elperiodico.com/es/politica/20171001/que-es-referendum-independencia-cataluna-2017-6270220>.
SOARES, I.: Catalonia referendum result plunges Spain into political crisis. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2017/10/01/europe/catalonia-spain-independence-referendum-result/index.html>.
TASR: Chronológia udalostí v súvislosti s vyhlásením nezávislosti Katalánska. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.teraz.sk/zahranicie/vyberova-chronologia-udalosti-v-suv/288972-clanok.html>.
TURNER, B.: Catalan independence: Five years on from referendum, is there any hope for separatists? [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.euronews.com/my-europe/2022/10/01/catalonia-independence-is-there-any-hope-for-separatists-five-years-after-failed-referendu>.