Pri správnom pochopení prevencie genocíd si na začiatok musíme uvedomiť, čo je to genocída. Preto tu prikladám presnú definíciu od Chovanca a Hotára, ktorá mi prišla najkonkrétnejšia: „Čiastočné alebo úplné vyvražďovanie či vyvraždenie skupiny osôb, alebo jej ťažké duševné či telesné poškodenie s cieľom zničiť ju, zvyčajne z náboženských, jazykových, národných, niekedy aj kultúrnych či politických príčin: podľa medzinárodného práva je genocída nepremlčateľný medzinárodný zločin a zaraďujeme ju medzi zločiny proti ľudskosti.“[1] Genocídy sa spájajú aj s našou, ale aj celosvetovou históriou. Dalo by sa povedať, že každý štát na tomto svete bol stvorený nenávisťou. Už od počiatku sa krajiny navzájom napádali a ničili pre väčšiu silu a lepšie územie. Mohli by sme povedať, že do dnešných dní sa nič nezmenilo. Najlepší spojenci sú tvorení spoločným nepriateľom. Genocídy netvoria žiadne spojenectvá, tvoria nenávisť, ktorá zapája celé masy do boja proti niekomu.
Množstvo psychológov sa zhodne, že ak ide o riešenie určitého problému, treba o tom hovoriť, hovoriť a ešte raz hovoriť. Ak si myslíme, že niečo nie je aktuálne alebo sa nás to konkrétne nedotýka, neznamená to, že sa o tom nemá rozprávať a riešiť. Niekedy aj malý vietor dokáže priviesť loď do prístavu. Z histórie sa môžeme poučiť a už ju neopakovať aj keď často opakujeme tie isté chyby. Aj to je jedna z nástrojov prevencií – informovanosť národa.
Pri genocídach zomrie neuveriteľné množstvo ľudí. Často si tak veľké číslo nevieme predstaviť. 6 miliónov – toľko Židov zomrelo v Holokauste. Slovenská republika má menej obyvateľov. Je neskutočné si predstaviť takéto číslo, ak si uvedomíme, že to číslo znázorňuje reálnych ľudí. Podľa vedcov si človek takéto veľké číslo nevie predstaviť. V africkej Rwande zomrel 1 milión príslušníkov etnickej skupiny Tutsov. Toto vyhladenie bolo brané ako zlyhanie celého sveta. Ukázalo sa, že aj v modernej dobe s modernými a lepšími právami a normami, je stále nad nami otáznik ako dokázať, aby tieto práva a normy mali všetci.
Čísla z genocíd hovoria o všetkom. Ale nie sú to len čísla. Za týmito číslami sa skrývajú ľudia, celé etniká alebo až kultúry. Ich príbehy a fotografie prežívajú a my to s hrôzou sledujeme. Kultúra, ktorá mohla vymrieť, spoločenstvo, ktoré sa už možno nikdy nespojí. Rodiny, ktoré si už nesadnú za jeden stôl, lebo my sme to nechali zájsť príliš ďaleko. Treba si ich pripomínať a treba bojovať, aby sa takéto zverstvá neopakovali a aby sme na nich nezabudli.
Genocída nie je niečo, čo sa stane cez noc alebo bez varovania. Genocída si vyžaduje a predstavuje v skutočnosti zámernú stratégiu, ktorá sa väčšinou uskutočňovala vládami alebo skupinami kontrolujúcimi štátny aparát. Pochopiť spôsobu, akým dochádza ku genocíde a naučiť sa rozpoznávať znaky, ktoré by mohli viesť ku genocíde, sú dôležité pre zaistenie toho, aby sa už tieto hrôzy neopakovali.[2]
„Ak nás obrázky desiatok tisíc ľudských tiel, ktoré hrýzli psy, neprebudia z našej apatie, neviem, čo sa stane,“ vyjadril sa generálny podtajomník OSN Kofi Annan v roku 1994.[3]
V dôsledku rwandskej genocídy sa v medzinárodnom spoločenstve začal zintenzívňovať dialóg o prevencii genocídy s presunom zamerania medzi prevenciu a intervenciu genocídy. Napriek výzvam „nikdy viac“ po holokauste nastalo kolísanie záujmu medzinárodného spoločenstva o prevenciu genocídy, čo nikdy nebolo zjavnejšie ako v dialógu po roku 1994. Potreba predchádzať genocíde a potrestať jej páchateľov je kľúčovým zameraním medzinárodného práva od vytvorenia Dohovoru o predchádzaní a trestaní genocídy z roku 1948, ktorý podľa medzinárodného práva definoval genocídu ako zločin. Napriek dohovoru, ktorý genocídu stavia mimo zákon, však chýbala politická vôľa zabrániť páchateľom genocídy a prenasledovať ich. Trestné právo neznamená zodpovednosť štátu za trestný čin, ale predstavuje ďalší zdroj ochrany obetí a ukladá štátom zodpovednosť za páchateľov. Nedostatok politickej vôle v medzinárodnom spoločenstve pri podpore prevencie genocídy chýba. Napriek tomu však došlo k významnému pokroku na medzinárodnej úrovni aj prostredníctvom iniciatív prijatých jednotlivými štátmi, ktoré majú prístup k rôznym aspektom ako prevencie, tak reakcie na občasné genocídy. Snáď najdôležitejším bodom úspechov medzinárodného spoločenstva je princíp zodpovednosti chrániť.[4]
Jednou z hlavných otázok pri skúmaní výskytu a prevencie genocídy je pochopenie toho, čo robí kognitívne procesy na individuálnej aj kolektívnej úrovni zraniteľnými voči manipulácii zvonku. Ktoré poskytujú sociálne a politické podmienky a živnú pôdu pre túto manipuláciu do násilia.
Vedci v oblasti štúdií genocídy identifikovali súbor široko rizikových faktorov. Tie zvyšujú riziko pre krajinu alebo sociálnu skupinu pri uskutočňovaní genocídy. Rizikové faktory zahŕňajú širokú škálu politických a kultúrnych faktorov, ktoré vytvárajú kontext, v ktorom je genocída pravdepodobnejšia, ako sú politické otrasy alebo zmena režimu, ako aj psychologické javy, s ktorými je možné manipulovať a využívať ich vo veľkých skupinách ľudí. Prevencia genocídy závisí vo veľkej miere od znalostí a sledovania týchto rizikových faktorov, ako aj od identifikácie včasných varovných signálov, že sa genocída začína formovať.[5]
Vzdelanie je veľkou časťou našich životov. Sú to vedomosti, ktoré nás sprevádzajú celý život. Čo ak nás ale v škole neupozornia, že toto správanie už môžeme považovať za rasistické alebo, že názor vieme ukázať aj inak ako päsťami alebo hádkou. Argument je základ komunikácie. Rozpoznávať pravdivé a lživé argumenty je niekedy ťažké a je škoda, že aj v minulosti ľudia radšej zavierali oči ako by si mali zisťovať a stavať sa systému. Je to práve školstvo lebo deti sú budúcnosť a ich myšlienky sa ešte len kreujú. Preto veľakrát systémy, ktoré chcú niečo zmeniť, menia aj osnovy v školách. Ak by sa v školách viac vyučovalo ako predísť situácii a rozpoznať situáciu, možno by sa veľa veciam v našej histórii dalo predísť. Stačilo by vzdelanie a informovanosť na to, aby sme predchádzali genocídam? Na túto otázku neviem odpovedať. Isté je, že sa tam nachádza mnoho ďalších faktorov, ako politická stabilita alebo vo všeobecnosti politika štátu. Genocídy sa nestávajú zo dňa na deň. Väčšinou im predchádzajú činnosti. Nie je to len armáda (ľudia, ktorí sú postavení pred danú vec a sú presvedčení, že zabiť „tých druhých“ je správne), sú potrebné davy a možno aj oklamanie emócií a využitie slova na to, aby ľudia začali uvažovať o inom ako nepriateľom. Na genocídy treba veľa zlomených ľudí. Nie je náhodou, že po 1. svetovej vojne, keď bolo Nemecko nestabilné, sa dostal k moci Hitler. A to uvádzam len ako jeden z príkladov.
Ekonomická a politická nestabilita sú dva faktory, ktoré bránia účinnej prevencii genocíd a zločinov proti ľudskosti. Tieto dva faktory sa môžu vyskytnúť nezávisle od seba alebo v rovnakom čase. Politická nestabilita ovplyvňuje širokú komunitu, ale ekonomická nestabilita je skôr individuálnym aspektom. V prípade hrozby útokov genocídy sú ekonomicky zabezpečený jedinci v spoločnosti schopní utiecť. Stabilizovať krajinu nie je ľahké a ani sa to nedá za deň, ale vždy sa nájde cesta. Ak dochádza k nestabilite, treba to zastaviť už v začiatkoch.
Zdroje:
[1] Jaroslav Chovanec a Viliam S. Hotár: Politológia Terminologický a výkladový slovník. Fakulta Masmediálnej komunikácie UCM Trnava, 2010, s. 102, ISBN 978-80-85717-35-8
[2] Pavel Borša: Pamäť a genocída. Argo, 2011, s. 78, ISBN: 978-80-25703-68-7
[3] Michal Beňo, Zabudnuté genocídy: Neznáme príbehy krutých činov, ktoré mali zaručiť zánik celých etník a náboženstiev. Refresher, 2017 (online) https://refresher.sk/49822-Zabudnute-genocidy-Nezname-pribehy-krutych-cinov-ktore-mali-zarucit-zanik-celych-etnik-a-nabozenstiev
[4] BAUMAN Zygmunt. Modernita a holocaust. 2. vyd. Praha: Sociologické nakladateľstvo, 2010. s. 98 ISBN 978- 80-7419-028-5, str. 194-212
[5] Pavel Borša: Pamäť a genocída. Argo, 2011, s. 183, ISBN: 978-80-25703-68-7