Počas ľudskej histórie existovali skupiny ľudí, ktoré cestovali, aby našli „zelenšie pláne“ alebo unikli pred nebezpečenstvom. Tieto osoby neboli špecificky definované až do druhej svetovej vojny, ktorá vytvorila jednu z prvých novodobých utečeneckých kríz. Po skončení vojny bolo veľa ľudí vysídlených zo svojho domova a vyskytli sa na miestach, kde by si to ani nepredstavili. Nachádzanie príbuzných a rodín sa začalo pomaly. Neexistovali žiadne záruky, že sa hľadané osoby bezpečne nájdu alebo sa dostanú domov. Svetové spoločenstvo sa v polovici 20. storočia začalo venovať tejto téme. Prvým z krokov bola Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948, ktorá stanovila základné práva, ktoré by mala mať každá ľudská bytosť. Otázka utečencov nemala konkrétne riešenie až do Dohovoru o právnom statuse utečencov z roku 1951 a neskoršie upravená Protokolom z roku 1967. Tieto dohody medzi štátmi znamenali začiatok medzinárodného práva o utečencoch. Na základe Konvencie z roku 1951 začali vznikať aj iné regionálne dohovory o právach utečencov.
Podľa Dohovoru z roku 1951 sa utečenec definuje ako jednotlivec, ktorý sa nachádza mimo vlastnej krajiny alebo obvyklého pobytu a ktorý sa nemôže alebo nechce vrátiť kvôli opodstatnenému strachu z prenasledovania, rasových, náboženských, národnostných, politických dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine.[1]
Táto definícia ukazuje, že osoba potrebuje niekoľko kvalifikačných podmienok, aby mohla byť považovaná za utečenca. Prvou je prítomnosť mimo domovskej krajiny; po druhé je to opodstatnený strach z prenasledovania (hrozba z ujmy nie je dostatočným dôvodom pri absencii diskriminačného prenasledovania); a tretia neschopnosť ochrany vlastného štátu pred obávaným prenasledovaním . Pojem utečenec mal od začiatku za cieľ vylúčiť vnútorne vysídlené osoby, ekonomických migrantov, obete prírodných katastrof a osoby, ktoré utekajú pred násilným konfliktom, ale nepodliehajú prílišnej diskriminácii rovnajúcej sa prenasledovaniu. Utečenec nemá rovnaký význam ako žiadateľ o azyl. Vysoký komisár OSN pre utečencov opisuje žiadateľa o azyl ako niekoho, kto o sebe hovorí, že je utečenec, no jeho žiadosť ešte nebola definitívne vyhodnotená. Ak dôjde k masovému pohybu utečencov, zvyčajne v dôsledku konfliktu, dôvody na útek sú zrejmé a nie je kapacita na individuálne rozhovory, takéto skupiny sú často vyhlásené za utečencov „prima facie“ čo podľa práva znamená, že na prvý pohľad existuje dostatok dôkazov na podporu prípadu v akomkoľvek smere.[2]
Podľa Dohovoru z roku 1951 môžu byť niektorí jednotlivci vylúčení alebo môžu mať ukončovacie doložky o statuse utečenca. Článok 1D vylučuje osoby, ktoré v čase Dohovoru z roku 1951 už dostávali ochranu alebo pomoc od iného orgánu alebo agentúry OSN. Tento článok sa väčšinou vzťahoval na Kórejčanov, ktorí dostávali pomoc od Agentúry OSN pre obnovu Kórey (UNKRA) a Palestínčanov, ktorým sa venoval Úrad OSN pre Palestínskych Utečencov na Blízkom Východe (UNRWA). Aj napriek tomu ľudia palestínskeho pôvodu, ktorí žijú v oblastiach, kde pôsobí UNRWA, majú stále nárok na štatút utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 v odseku 143.
Okrem toho článok 1(F) vylučuje zo statusu utečenca jednotlivcov (I.), ktorí spáchali zločin proti mieru, vojnový zločin alebo zločin proti ľudskosti, ako je to definované v medzinárodnom práve vypracovaným s cieľom zabezpečiť jasnosť v pojmoch, (II.) spáchali závažný nepolitický trestný čin mimo krajiny útočišťa pred jeho prijatím do tejto krajiny ako utečenca, (III.) boli vinní zo skutkov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Spojených Národov. Podľa článku 1C Dohovoru z roku 1951 môžu utečenci stratiť svoje postavenie šiestimi ukončovacími doložkami, pričom prvé štyri sú zmenami situácie, ktorú jednotlivec urobil sám. Prvým (1) je dobrovoľné opätovné žiadanie národnej ochrany; (2) dobrovoľné opätovné získanie štátnej príslušnosti; (3) získanie nového občianstva; a (4) dobrovoľné opätovné usadenie sa v krajine, kde sa vyskytovala obava prenasledovania. Ďalšie dve doložky, článok 1C ods. 5 a 6, hovoria, že jednotlivec nemá nárok na štatút utečenca z dôvodu, že boli vykonané zmeny v krajine, kde bol predtým prenasledovaný, ale teraz už nie je. Existujú dve výnimočné príležitosti, pri ktorých je štatút utečenca zrušený. Je to buď vtedy, keď jednotlivec úmyselne skreslil alebo zatajil podstatné skutočnosti, aby získal štatút utečenca, alebo keď sa objavia nové dôkazy odhaľujúce, že jednotlivec by sa nemal kvalifikovať ako utečenec, napríklad preto, že ho bolo možné vylúčiť.[3]
Základom medzinárodného utečeneckého práva, ako už bolo spomenuté, je Dohovor z roku 1951 o právnom postavení utečencov. Definuje pojem „utečenec“, stanovuje zásadu, že utečenci by nemali byť násilne vrátení na územie, známe ako aj zásade nevyhostenia, kde by boli ohrozené ich životy alebo sloboda, a stanovuje povinnosti utečencov a zodpovednosť štátov voči nim. Najhlavnejšie práva zahrnuté v Dohovore sú: sloboda pohybu, právo na slobodu a bezpečnosť jednotlivca a právo na rodinu. Po druhej svetovej vojne bol Dohovor vypracovaný najmä pre vtedajšiu utečeneckú krízu. Dohovor bol spísaný na základe Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 a štyroch Ženevských dohovorov z roku 1949.
Definícia utečenca, ktorá bola napísaná v Dohovore z roku 1951, sa vzťahuje na osobu, ktorá sa stala utečencom v dôsledku udalostí, ktoré nastali pred 1. januárom 1951. Národy sa tiež museli rozhodnúť, či budú túto definíciu aplikovať len na udalosti, ktoré sa stali v Európe alebo aj v iných častiach sveta. Otázka utečencov v 50. a začiatkom 60. rokov ukázala, že rozsah dohovoru z roku 1951 nebol dostatočne široký a bolo potrebné ho rozšíriť. Na tento účel bol prijatý Protokol k dohovoru z roku 1967.
Protokol z roku 1967 bol nezávislým aktom, ktorý však nasledoval po dohovore z roku 1951. Protokol odstránil časové a geografické obmedzenia uvedené v dohovore. Podpísaním tohto protokolu väčšina štátov súhlasila s obsahom oboch dohôd, ktoré opätovne potvrdili, že obe zmluvy sú ústredným prvkom medzinárodného systému ochrany utečencov. Dohovor z roku 1951 a protokol z roku 1967 sa týkajú troch hlavných tém: (1) definícia utečenca spolu s ustanoveniami o zániku postavenia utečenca a vylúčení z neho; (2) právne postavenie (práva a povinnosti) utečencov v krajine ich azylu. To zahŕňa povinnosť utečencov rešpektovať zákony a predpisy krajiny azylu a ich práva v tejto krajine vrátane ochrany pred vrátením; a (3) záväzky štátov vrátane spolupráce s UNHCR pri výkone jeho funkcií a uľahčenia jeho povinnosti dohliadať na uplatňovanie dohovoru.[4]
Hoci definícia Dohovoru z roku 1951 zostáva dominantná, regionálne zmluvy o ľudských právach ju upravili tak, aby reagovali na nové problémy vysídľovania, ktoré dohovor z roku 1951 nepokrýval.[5]
Príkladom je Dohovor Organizácie Africkej Jednoty (OAU) o špecifických aspektoch problémov utečencov v Afrike, regionálna zmluva prijatá v roku 1969, ktorá doplnila definíciu nachádzajúcu sa v Dohovore z roku 1951 s cieľom zahrnúť objektívnejší popis.[6]
Na základné ľudské práva sa pozeráme ako na niečo bežné a už dané. Vznik týchto práv bol možný vďaka mnohým rokom právnych dohovorov a legislatívnych zmien. Neskôr sa práva rozšírili na určité skupiny, ako sú utečenci. Aj keď bolo pre utečencov ustanovených mnoho medzinárodne uznávaných práv, stále existujú ľudia, ktorí ich vedia obísť. Robia to preto, aby mohli využívať tých v núdzi a tých, ktorí hľadajú lepší život. Na vyššej úrovni máme vlády niektorých krajín, ktoré tieto zákony nerešpektujú. Takejto situácii sme čelili a podľa mňa stále v Európe s čelíme, pokiaľ ide o utečencov. Riadiace orgány Európy budú musieť spolupracovať s inými krajinami, aj mimo EÚ, aby proces mohol byť oveľa plynulejší, transparentnejší a bezpečnejší.
Zdroje:
[1] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Who we protect. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/refugees
[2] ZAMFIR Ionel. Refugee status under international law. European Parliamentary Research Service. In: europarl.europa.eu [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/ATAG/2015/569051/EPRS_ATA(2015)569051_EN.pdf
[3] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Convention and Protocol Relating to the Status of Refugees. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/media/convention-and-protocol-relating-status-refugees
[4] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR), A guide to international refugee protection and building state asylum systems, Handbook for Parliamentarians N° 27, 2017. In: refworld.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.refworld.org/reference/manuals/unhcr/2017/en/120593
[5] UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Who we protect. In: unhcr.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.unhcr.org/refugees
[6] JASTRAM Kate, ACHIRON Marilyn, UN High Commissioner for Refugees (UNHCR). Refugee Protection: A Guide to International Refugee Law. In: refworld.org [online]. [cit. 2024-03-25]. Dostupné na internete: https://www.refworld.org/pdfid/3cd6a8444.pdf
Pridaj komentár