„Nemýlim sa však aj ja, keď chcem vyzdvihnúť za vzor našej súčasnosti starý Rím? Nie – kontrast vtedajších preukázateľných výsledkov a súčasná úbohosť bijú do očí. Preto by som rád zachytil vo svojich rozpravách všetko podstatné, čo by bolo možné z minulosti oživiť, aby dnešní, najmä mladí ľudia vedeli, kadiaľ sa majú do budúcnosti uberať.“[1] V diele od Machiavelliho – Rozpravy nad prvými desiatimi knihami Tita Livia sa tvorca snaží poukázať históriu nad ktorou by sme sa mali zamyslieť a samozrejme aj poučiť. Ukazuje aké hlavné pravidlá a fungovanie by si svet mal nastaviť. V diele Machiavelli skúma Rím a dáva ho za príklad ďalším generáciám. My porovnávame Rím z jeho diela s dnešným Slovenskom. Hlavné podnety, ktoré nám Machiavelli zanechal. Je Slovensko podľa dôležitých meradiel kvalitnou republikou ?
Dá sa povedať, že sa jedná o knihu oslavujúcu Rím. Naprieč celými Rozpravami Machiavelli toto mesto velebí, nech už sa jedná o zakladateľov, panovníkov, občanov, zákony, vojnové ťaženia, štátne zriadenie či náboženstvo. Treba však dodať, že k úlohe pristupuje racionálne, teda sa v niekoľkých málo úsekoch objaví aj kritika politických krokov a rozhodnutí, ktoré viedli ku komplikácii rastu rímskeho impéria. Úspech mesta podľa neho spočíva nielen v už spomínaných predpokladoch, ktoré dokázali Rimania naplniť. Pri zrode Ríma stálo na jeho strane šťastie, dobré zákony i schopní vladári. Avšak najpodstatnejší bol moment, keď múdri zákonodarcovia skĺbili tri typy vlády vo formu zmiešanú- zmes oligarchie, aristokracie a demokracie, ktoré sa navzájom kontrolujú.
Diela „Tito Lívio“ obsahuje množstvo myšlienok, ktoré majú za cieľ analyzovať rímsku republiku a jej politický systém. Machiavelli zdôrazňuje, že občania by mali byť zodpovední a zaujímať sa o verejné blaho. Podľa neho to bolo jedným z kľúčových faktorov, ktoré zabezpečili úspech rímskej republiky. Ďalej tvrdí, že silná a stabilná vláda je kľúčovým prvkom pre správne fungovanie spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že politický systém by mal byť dobre organizovaný a vedený skúsenými a schopnými politickými lídrami. Potreba rovnováhy moci medzi rôznymi politickými inštitúciami je nevyhnutná pre stabilný a fungujúci politický systém. Zároveň však zdôrazňuje, že každá inštitúcia by mala mať jasne definované kompetencie a obmedzenia. V neposlednom rade apeluje na význam vzdelania a kultúry. Podľa neho by mali byť občania vzdelávaní a podporovaní v kultúrnych aktivitách, aby zabezpečilo, že spoločnosť bude prosperovať a vyniknúť v umení, vede a literatúre.
Občianska zodpovednosť je povinnosťou jednotlivca, aby svojimi činmi a rozhodnutiami bral do úvahy záujmy spoločnosti a ostatných ľudí. Občianska zodpovednosť je úzko spojená s koncepciou občianstva a s tým, že jednotlivec je súčasťou väčšieho celku a preto musí svoje správanie prispôsobiť
potrebám celku. Občianska zodpovednosť zahŕňa nielen dodržiavanie zákonov a predpisov, ale aj etické a morálne normy, ktoré určujú správanie sa v spoločnosti. Jednotlivec by mal byť zodpovedný za svoje činy a za ich následky a mal by ho motivovať k tomu, aby svoje správanie riadil v súlade s pravidlami a zákonmi. Konkrétnymi prejavmi občianskej zodpovednosti môže byť napríklad ochota pomôcť druhým v núdzi, zapojenie sa do dobrovoľníckych aktivít, ohľaduplnosť a tolerancia voči iným ľuďom, ochrana životného prostredia a dodržiavanie pravidiel a predpisov pri cestovaní alebo pri práci. Občianska zodpovednosť je dôležitá pre udržanie stability a prosperujúcej spoločnosti. Je to aj základná hodnota pre fungovanie demokratického politického systému, kde každý občan má právo na slobodu prejavu a na účasť na politickom rozhodovaní, ale zároveň aj zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činnosti.
„Národ, ktorý dlhší čas žije v monarchii a náhle sa mu dostane slobody, sa chová ako zviera pustené z klietky. Stane sa korisťou prvého lovca a znovu upadne do zajatia, pretože nevie, kde hľadať potravu a ako ju vybojovať, nepozná úkryty ani obranné manévre. Všetkému ich život v klietke odnaučil. A práve tak je tomu aj s ľuďmi, takže spravidla upadnú vzápätí do jarma oveľa krutejšieho než to, ktoré zo seba pred nedávnom striasli.“[2] Slovensko po získaní nezávislosti v roku 1993 prešlo viacerými politickými zmenami. Niekoľko vlád bolo vystriedaných, a to ako v dôsledku politických rozporov, tak aj kvôli korupčným škandálom a nedôvere verejnosti. Tieto zmeny a krízy môžu mať negatívny vplyv na politickú stabilitu a kontinuitu rozhodovania. Je dôležité si uvedomiť, že politické zmeny a krízy môžu ovplyvniť hospodársky rast, dôveru investorov a verejnosti, ako aj efektívnosť vlády pri riadení krajiny. Opakované zmeny vlád a nestabilita môžu vytvárať neistotu a obmedzovať schopnosť krajiny dosahovať dlhodobé ciele a implementovať potrebné reformy. Silná a stabilná vláda je preto dôležitá pre udržanie politického súladu, hospodárskeho rozvoja a dôvery v politický systém. Je v záujme krajiny a jej obyvateľov, aby politické strany spolupracovali, dosahovali konsenzus a pracovali na prospech národa bez častých prerušení a kríz.
Slovenský súdny systém je založený na princípe nezávislosti a zásade rovnosti pred zákonom. Slovensko má oddelený súdny, výkonný a zákonodarný orgán. Existuje viacero súdnych inštitúcií, vrátane Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktoré zabezpečujú spravodlivé rozhodovanie a ochranu práv. „Otázka slobody je pre každý národ životne dôležitá, úplne zásadná a je záležitosťou všetkých.“[3]Rovnováha moci je dôležitým aspektom demokratického systému. Vláda na Slovensku má výkonnú moc, ktorá je obmedzená kontrolou zo strany zákonodarného orgánu – Národnej rady Slovenskej republiky. Je dôležité, aby existovala nezávislá súdna moc, ktorá je oddelená od exekutívy a legislatívy, a zabezpečuje tak kontrolu a rovnováhu moci. Politická kríza v roku 2018: Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa na Slovensku vytvorila politická kríza, ktorá viedla k rezignácii vtedajšieho premiéra Roberta Fica. Táto udalosť vyvolala rozsiahle protesty a otázky ohľadom politickej zodpovednosti a nezávislosti súdnictva. Slovensko sa stretlo s niekoľkými korupčnými škandálmi, ktoré
postihli politikov a významné osobnosti. Tieto prípady mohli mať negatívny vplyv na dôveru v politický systém a spôsobiť podozrenie z porušovania spravodlivosti a rovnosti pred zákonom. „Najhoršou a najčastejšou vlastnosťou všetkých slabých republík je nerozhodnosť. A keď sa náhodou stane, že sa zjednotí na niečom účelnom, potom to nikdy nie je výsledok slobodnej úvahy, ale zakaždým za tým stojí nevyhnutnosť a tlak okolností. Slabé republiky majú tendenciu večne kolísať medzi rôznymi názormi, nedokážu sa na niečom rozumnom dohodnúť a len holá nutnosť, spravidla tlak zvonku, ich dokáže prinútiť k opatreniam účelným a prospešným.“[4]
„Za ľudí bezcitných a hodných všeobecného opovrhnutia sú považovaní zľahčovatelia cnosti, poznania a umenia, ktoré život ľudstva obohatili a posunuli jeho vývoj dopredu, teda všetci tí prízemní cynici, tupci, nevzdelanci, darebáci a neschopní úbožiaci. Kto má len trochu rozumu a zdravé morálne základy, musí sa s týmto rebríčkom hodnôt stotožniť. A napriek tomu vo svojich skutkoch väčšinou, či vedome alebo nevedome, oslnení prchavým leskom a falošnou gloriolou, nasledujú mnohí skôr príkladov zlých než dobrých, miesto uznania, pokoja, bezpečnosti a nesmrteľnej slávy radšej volia tyraniu a vydávajú sa napospas všeobecnému opovrhnutiu a hanbe.“[5] Demokracia a samotná republika potrebuje občanov, ktorí si budú uvedomovať svoju moc a budú vedieť využívať možnosti, ktoré im daná politika ponúka. Informovanosť je na takej vysokej úrovni ako nikdy predtým ale ľudia stratili potrebu veci overovať či sa naozaj zaujímať. Málo kto prečíta celý článok a skončia už na názve daného textu. Len 20% až 30% čitateľov dočíta článok dokonca. Ľudia často strácajú záujem o politiku ak je nestabilná ako napríklad teraz na Slovensku. Práve vtedy by ju mali začať vnímať ešte citlivejšie. Vyžadovať vysvetlenia. Často nechápu prečo sa určité veci dejú napr. úradnícka vláda alebo kto hovorí pravdu. Toto nepochopenie súvislostí nie je ani tak chyba obyvateľov, keďže nato často treba vyššie vzdelanie alebo konkrétne vzdelanie o politike a práve ako takom. No viniť môžeme aj politikov, ktorí nie sú schopní byť súdržní a ozrejmovať pravdivé skutočnosti a nezavádzať. Teda ich klamstvá môžeme nazvať aj predvolebnou kampaňou či propagandou pre daný politický subjekt. No aj vieme, že bežný čitateľ by túto prácu ani nedočítal a nedošiel by k našej záverečnej myšlienke. Demokracia je tak dobrá ako sú ľudia v danej demokracii. Naša je slepá, hlúpa a často lenivá. Tak ako sme aj my.
„Národ je zrkadlom svojej vlády. Všetky nedostatky a hriechy v krajine sú výsledkom jej slabosti, nedbanlivosti alebo nepoctivosti.“ [6] Je otázne či vláda je odrazom ľudu alebo ľud odrazom vlády. Volíme si z nás. A ak nám toto dielo malo niečo dať nie je to ani ten prienik, že hľa toto bol veľký Rím a ten všetko robil správne je to o tom aby sme sa zamysleli aké chyby boli robené ako sa z nich dá poučiť. A aj keď Machiavelli tvrdí, že sa všetko opakuje a svojim spôsobom sa z toho nedá odbočiť my v sebe môžeme viesť vnútorný boj o lepšie zajtrajšky a lepšie republiky.
Zdroje:
N. Machiavelli – Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, thetis 2010, 360 s.
Pridaj komentár