Grécka filozofia v kontexte „nášho“ prostredia
Volebné obdobie je špecifickým časovým obdobím v rámci plynulého priebehu života ktorejkoľvek spoločnosti. So zreteľom na reálie súčasných politických systémov však so sebou prináša nové, špecifické a doteraz nepoznané prvky. Tie súvisia najmä s mierou intolerancie voči iným názorom, prejavujúcej sa v našom prostredí až dokonca fyzickým násilím.[1] Odhliadnuc od toho, že nazeranie na voľby prostredníctvom gréckej filozofie je širokospektrálnou úlohou a naša analýza predstavuje iba krátky úvod do danej problematiky, vyvstáva pri našej snahe o splnenie spomínanej úlohy ďalší problém. Ako aplikovať myšlienky gréckej filozofie, ktorá je považovaná za kolísku západnej civilizácie a východiskový bod moderného vedeckého skúmania používaného na západe[2] v prostredí, kde nedochádza ani len k rešpektovaniu opačného názoru. Práve vzájomný rešpekt osôb disponujúcich protichodnými názormi je základom dialógu, považovaného v gréckej filozofii za neodlúčiteľnú súčasť vedeckého bádania.[3] Vysoká miera polarizácie, prípadne môžeme tvrdiť, že v niektorých častiach spoločnosti ide až o atomizáciu, nie je príznačná len pre politické a celospoločenské nastavenie spoločností v rámci Strednej Európy. Rozdelenie na dva znepriatelené tábory v prípade problémov celospoločenského charakteru môžeme pozorovať v súčasnosti po celom svete. V tomto kontexte môžeme spomenúť anglického básnika a filozofa Samuela Taylora Coleridga, ktorý rozdelil ľudí na aristotelcov a platonikov. Toto rozdelenie obhajoval tézou, že k zaradeniu človeka do jednej zo skupín dochádza už pri narodení. Diferenciačným prvkom tohto rozdelenia bolo najmä individuálne nazeranie na idey. Kým skupina aristotelcov ich považuje za zovšeobecnenia, platonici ich vnímajú ako niečo skutočné. Okrem iného však toto rozdelenie súvisí aj s vnímaním vesmíru z pohľadu platonika ako poriadku, v Platónovej filozofii vyjadreného pod pojmom kozmos, pričom aristotelec ho považuje skôr za domnienku nášho čiastočného či obmedzeného poznania.[4] Pokiaľ chceme aplikovať tézu, že by prípadne mohlo byť práve toto rozdelenie dôvodom prehlbujúcej sa neznášanlivosti medzi dvoma proti sebe stojacimi skupinami spoločnosti, dochádzame k jej vyvráteniu hneď v úvode uvažovania. Myšlienky oboch filozofov, ktorých enormný vplyv na vývoj takzvanej západnej civilizácie prerástol až do tej miery, že sa podľa názoru Coleridga ľudia už rodia ako členovia jednej zo skupín prislúchajúcich mysleniu jedného z velikánov filozofie nemôžu byť spúšťačom súčasnej situácie z prostého dôvodu. Tým je, že ani jeden zo spomínaných filozofov by sa ani k jednému zo znepriatelených táborov neprihlásil. Stačí spomenúť Aristotelovo presvedčenie o tom, že by v politike malo byť čo najviac etiky a v etike čo najviac politiky.[5] Ale nepredbiehajme. V prvom rade je dôležité zadefinovať si naše myšlienkové zdroje pochádzajúce z myslenia jednotlivých gréckych filozofov a zároveň zaradiť týchto filozofov do vývoja myslenia antického Grécka.
Definičný rámec gréckej filozofie v kontexte volieb
Začneme druhou menovanou definíciou potrebnou pre našu analýzu. V rámci vývoja gréckej antickej filozofie môžeme identifikovať päť fáz. Prvou je takzvaná predsokratovská fáza, ktorá trvala od siedmeho po piate storočie pred naším letopočtom. Centrom jej pozornosti je hlavne kozmologické bádanie v spojení so štúdiom vesmíru a jeho zákonov. Medzi hlavných predstaviteľov radíme Thalesa, Anaximandrosa, Anaxagorasa z Atén či Pytagorasa, Herakleitosa z Efezu alebo Parmenidesa z Eleje. Druhou fázou je sokratovsko-sofistická, trvajúca počas druhej polovice piateho storočia pred naším letopočtom. Stredobodom pozornosti sa stáva človek a to hlavne v súvislosti s obdobím vrcholu prvého obdobia demokracie v dejinách. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto periódy sú Sokrates, Protagoras a Gorgias. Významným faktorom počas sokratovsko-sofistickej fázy bol rozkol Sokrata so sofistami, ktorý umožnil Sokratovi nastolenie nového smeru gréckej filozofie a zároveň celého západného myslenia. Tretia fáza prebiehajúca počas štvrtého storočia pred naším letopočtom je charakteristická prínosom dvoch velikánov, Platóna a Aristotela. Azda najväčším špecifikom medzi širokým filozofickým záberom oboch spomínaných filozofov bolo Platónove idealistické nazeranie v kontraste s Aristotelovým naturalistickým nazeraním. Štvrtou fázou je helénske obdobie. To prebiehalo od štvrtého storočia pred naším letopočtom do druhého storočia nášho letopočtu a bolo výrazne poznačené úpadkom gréckych mestských štátov. V dôsledku spomínaného úpadku dochádzalo k postupnému vymiznutiu politickej angažovanosti a rozkvet zažívali individualisticko-filozofické tendencie. Poslednou piatou fázou trvajúcou od druhého do siedmeho storočia nášho letopočtu je novoplatónizmus. Hlavným znakom novoplatónskeho obdobia je návrat k metafyzickým otázkam v prepojení s náboženstvom. Hlavnými predstaviteľmi boli Plotinos a Proklos.[6] Ako môžeme vidieť, inherentnou súčasťou gréckej antickej filozofie je jej členenie na viaceré smery, pričom sme ešte pri našom zadefinovaní vývoja vynechali podčlenenia v rámci jednotlivých vývojových fáz. Z tohto dôvodu sa budeme venovať iba obmedzenému počtu filozofov v súvislosti s voľbami. Výberovým prvkom je v našom prípade ich zameranie na politické otázky, keďže v tomto období ešte neexistovali voľby v ich súčasnom ponímaní. V kontexte uvedeného sme pre našu analýzu vybrali štyroch významných gréckych filozofov.
Pytagoras, Sokrates, Platón a Aristoteles a ich filozofia v súvislosti s konceptom volieb
V prípade Pytagora môže vyvstávať otázka, prečo sme do nášho výberu zaradili tohto filozofa. Okrem toho, že dopĺňa náš výber chronologicky, keďže všetci filozofi patria do prvých troch fáz, tak zároveň je Pytagorova filozofia v kontexte volieb prínosnou nepriamym spôsobom. Aj keď sa nevenuje politickým otázkam v takej miere ako ostatní vybraní filozofi, jeho filozofia je na koncept volieb aplikovateľná. Z pohľadu pytagorovej školy každá kríza poznania implikuje krízu etiky a politickej filozofie.[7] Prečo by tento princíp nemohol byť aplikovateľný aj v súčasnosti? Jedným z faktorov krízy západných liberálnych demokracií je možno aj kríza poznania základných a elementárnych súčastí politických systémov jednotlivých štátov zo strany voličov. Tu sa však ponúka ďalšia otázka a to či je vôbec možné čakať, že v globálnom kapitalizme je možné voličov udržať v pozornosti s možnými zmenami jednotlivých politických systémov a to ešte v tomto prípade neberieme do úvahy možnosť zle nastaveného vzdelávacieho procesu. Ak sledujeme reklamu o produkte kde sa hovorí o tom, že bol jeho vývoj založený na vedeckých poznatkoch, čo sa nám tvorcovia snažia povedať? Že iné produkty na ňom založené nie sú? Ako môžeme potom očakávať zodpovedný prístup vo voľbách založený na vedeckosti, či už zo strany voličov alebo politikov? Pritom je racionálna voľba voliča jedným zo základných predpokladov fungujúcej demokracie v jej teóriách pochádzajúcich z 20. storočia.[8] Pôvodcom demokratického zmýšľania tradične ukotveného v civilizačnom západe je druhý vybraný filozof, Sokrates. Aspoň tak to tvrdila americká významná politologička 20. storočia Hannah Arendtová,[9] pre ktorú bol Sokrates symbolom možného ďalšieho smerovania západnej filozofie. Sokrates podľa Arendtovej analýzy symbolizoval dialektiku, pluralitu a hľadanie pravdy. To sú myšlienky, proti ktorým neustále bojujú totalitné režimy a umlčujú hlavný znak sokratovského bádania: dialóg. Takéto smerovanie však bolo podľa Arendtovej zastavené hneď v zárodku Sokratovým žiakom, Platónom.[10] O ňom sa vyjadril britský matematik a filozof Bertrand Russel nasledovne: „Platón mal schopnosť zamaskovať protidemokratické zmýšľanie takým spôsobom, že úplne pomýlilo nadchádzajúce generácie, ktoré s obdivom vzhliadali k Ústave, bez toho aby si uvedomovali, čo jeho návrhy v skutočnosti znamenajú.“[11] Okrem uvedeného sa Platón neštítil pri otázke udržiavania moci v jeho ideálnej spoločnosti ani takých prostriedkov akými sú napríklad cenzúra, klamanie, indoktrinácia alebo výber na základe rasy. Aj napriek tomu, že samozrejme každý príčetný človek odmieta uplatňovanie takýchto praktík v politickom živote, vo verejnom diskurze absolútne chýba otázka, či k praktikám cenzúry, klamania, indoktrinácie či výberu na základe rasy nedochádza aj v demokratických režimoch. Na túto otázku si tak musí zodpovedať každý sám. Absencia uvedeného diskurzu možno pramení v našom prostredí zo všadeprítomného eurocentrizmu, ktorý je v nás dlhodobo zakorenený a okrem iného spôsobuje aj prehliadania imanentných problémov demokratických zriadení civilizačného západu a s nimi spojených volebných procesov. Ako uviedol posledný vybraný filozof a velikán gréckej antiky Aristoteles: „Ak chceme niečo poznať, musíme najprv zistiť príčiny.“[12]
Zdroje:
[1] KABRHEĽOVÁ, L.: Jedenáct dní do slovenských voleb. Situace je vážná, varuje sociolog. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.seznamzpravy.cz/clanek/audio-podcast-5-59-volici-na-slovensku-hledaji-silneho-vudce-bude-to-fico-236969>.
[2] DOWLING, M.: The Cradle of Western Civilization. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.mrdowling.com/ancient-greece-the-cradle-of-western-civilization>.
[3] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, 61-68 s.
[4] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 14.
[5] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 100.
[6] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 10-16.
[7] PIN, V.: Pythagoras. Počátky filozofie. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 15.
[8] ROSKIN, M.: Theory of rational choice. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/topic/political-science/Theory-of-rational-choice>.
[9] Hannah Arendt. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Hannah-Arendt>.
[10] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, 120-121.
[11] MASCHIO, E.: Platón. Pravda je jinde. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 80.
[12] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 85.
Pridaj komentár