„Vysoká intenzita pokusov o zmeny a doplnenia Ústavy Slovenskej republiky zaznamenaných v uplynulých dvadsiatich rokoch, ktoré boli nie zriedka motivované osobným exhibicionizmom ich iniciátorov, úzko straníckymi záujmami, či neskrývanou účelovosťou a nie úprimnou snahou skvalitniť a modernizovať ústavný text, signalizujú absenciu elementárnej úcty k základnému zákonu štátu u podstatnej časti politickej reprezentácie.“[1]
Urýchlený proces prijatia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) mohol do budúcnosti naznačiť prístup ústavodarcu k základnému zákonu štátu. Politické a spoločenské okolnosti prijímania prispeli k nedostatkom ústavného textu, čo ústavodarcovi ponúklo priestor a potrebu do budúcna meniť a dopĺňať ústavu. Celkovo bola do decembra 2022 ústava zmenená dvadsaťkrát a jedenkrát do nej zasiahol Ústavný súd Slovenskej republiky. Kvantita noviel avšak nesvedčí o nekvalite pôvodného ústavného textu; práve naopak, ústava počas svojej tridsaťročnej existencie jednoznačne preukázala svoju silu najmä v nepredvídaných situáciách. Z tohto dôvodu by som vylúčil i akékoľvek úvahy o potrebe prijatia novej ústavnej matérie.
Za úvahu, avšak, stojí väčšie zrigídnenie ústavy. Súčasný postup zmeny ústavy je od ostatných legislatívnych aktov ústavodarcu, ktorý je v podmienkach Slovenskej republiky zároveň i zákonodarcom, odlíšený len zvýšením prijímacieho kvóra tzv. kvalifikovaná väčšina, t. j. 3/5 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“). Zväčšenie tohto kvóra podporuje i fakt, že len 3 koalície z celkových 12 koalícii na Slovensku mali ústavnú väčšinu, no napriek tomu došlo až k dvadsiatim novelizáciám. Na druhej strane je dôležité predísť úplnému zablokovaniu novelizácie ústavy. Novela ústavy by mala byť podporovaná naprieč politickým spektrom, nielen vládnucou garnitúrou. Na mieste je i úvaha zachovania kvalifikovanej väčšiny v procese prijímania ústavy, no v konečnom štádiu by akékoľvek zmeny potvrdzoval zdroj štátnej moci, občania Slovenskej republiky, prostredníctvom referenda. Lenže s vedomím histórie referend na Slovensku a politickej negramotnosti priemerného občana táto možnosť by mohla spôsobiť zablokovanie prijímania ústavných zmien. Za ďalší problém považujem možnosť využitia skráteného legislatívneho konania pri prijímaní ústavných textov. V takomto prípade bola ústava zmenená alebo doplnená najmenej šesťkrát.[2] Okrem iného by ústava mala prejsť aj dlhším legislatívnym procesom, t. z. medzi jednotlivými čítaniami by mali byť dlhšie rozostupy. Tým by sa celý proces skomplikoval a časom by došlo k vytriezveniu prvotného nadšenia predkladateľov a zváženiu intenzívnej potreby prijatia konkrétnej novely, resp. k prediskutovaniu novely v rámci spoločnosti a odborných kruhoch.
Ústava je zároveň i odrazom politickej kultúry slovenských politikov. Len málokedy ústava ustála svojvôľu politickej garnitúry. Politici si do ústavy presadzujú konkrétne formulované články, ktoré sú zbytočné. Ústava má byť formulovaná abstraktne a vágne, aby dala priestor na vysvetľovanie pri rôznych situáciách. Ústavní aktéri by mali mať istú mieru slobodného výkladu ústavy a zváženie možnosti aplikácie ústavných článkov na danú situáciu. Ústavodarca musí uznať, že nie je v jeho kompetencii predpovedať možné budúce situácie a preto by nemal presne a taxatívne formulovať ústavu. Ústava ukázala svoju kvalitu a pripravenosť najmä v prvom desaťročí jej fungovania. Od roku 1992 do roku 2002 boli prijaté len 3 novely ústavy a to dokonca v období, keď prezidentský úrad nebol obsadený vyše jedného roka.
Ústava potvrdila svoju silu a kvalitu počas jej existencie. Aj keď bola prijímaná za nepredvídateľných podmienok, oslavujeme jej 30. výročie prijatia. Od ústavy samostatného a unitárneho štátu prešla k ústave, ktorá umožňuje združovať sa Slovenskej republike s ďalšími demokratickými a právnymi štátmi. Ústava si zaslúži požívanie úcty a preto by som ju trhacím kalendárom nenazval. Hoc niekedy boli jej novely písané „na kolene,“ je oveľa viac noviel, ktoré boli kvalitné a udržiavajú Slovenskú republiku a jej občanov v demokratickom a právnom štáte, ktorý si koniec-koncov zaumienili samotní občania prostredníctvom svojich zástupcov hneď v prvých článkoch ústavy.
Zdroje:
[1] OROSZ, Ladislav, 2012. Ústava Slovenskej republiky a jej priame novelizácie [online]. Košice: Ústavný súd Slovenskej republiky [cit. 15.11.2022]. Dostupné na internete: https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/konferencia+ke+2012+pr%C3%ADspevok.pdf/7a8b7eeb-35fe-47c0-ae90-5a9564863d36
[2] TASR. I. Fiačan: Slovenská ústava obstála, prijatie novej nie je reálne. In: Teraz.sk [online]. 01.09.2022 [cit. 26.11.2022]. Dostupné na internete: https://www.teraz.sk/slovensko/i-fiacan-slovenska-ustava-obstala/657620-clanok.html
Pridaj komentár