Pojem “politická kultúra” je v našich končinách pomerne novým výrazom, ktorý je počuť naozaj veľmi často. Veda nám samozrejme klasicky ponúka viacero vysvetlení tohto pojmu, osobne sa prikláňam k chápaniu politickej kultúry na základe diela Luciana Pyea ako “súboru behaviorálnych znakov, postojov a názorov, ktoré popisujú správanie a konanie účastníkov politického života voči sebe navzájom”.[1] Politický život u nás dnes dospel do podoby, ktorú tu pred tridsiatimi rokmi istotne neočakával takmer nikto. Obrat o 360 stupňov v podobe zmeny režimu a demokratizácie celej štruktúry dovtedajšieho chápania politiky vytvorila míľnik v podobe rozhodnutia. Nie len individuálneho, avšak kolektívneho rozhodnutia spoločnosti čo robiť ďalej, spoločnosti, ktorá na danú voľbu nebola v tom čase určite pripravená. A to pociťujeme dodnes.
Samozrejme politickú kultúru výrazne determinuje intelektuálna a mravná úroveň ľudského a politického správania protagonistov politického diania v základných štátnych inštitúciách – v parlamente, vo vláde, na poste prezidenta republiky, na ústavnom súde v komunikácii medzi nimi a vo vzájomnej úcte a rešpektovaní sa týchto najvyšších predstaviteľov moci v krajine. Model ich vzájomného správania sa stáva vzorcom politickej kultúry pre všetky nižšie sféry politického života v krajine a prenáša sa do vzájomného vzťahu medzi občanom a štátom.[2]
Práve spoločenské zmeny formujú politickú kultúru. Zmeny po politickej búrke v osemdesiatom deviatom však prišli ako tsunami, nečakane a s devastačným účinkom. Namiesto vytúženej slobody a rovnosti začali vznikať v spoločnosti rozličné disproporcie. Alebo na druhej strane prišla vytúžená sloboda ktorá s filtrom ružového skla ovládla srdcia mnohých. Tieto dva diametrálne odlišné a u nás majoritné pohľady dokazujú, že rozličné generácie vždy vnímali politiku veľmi odlišne. “Generation gap” je skutočne pojmom, ktorý v chápaní politických procesov výrazne prispieva k nezhodám medzi mladšou a staršou generáciou. Účasť na politike mladých nebola ani po vzniku samostatnej Slovenskej republiky žiadnou samozrejmosťou. Je správne tvrdiť, že až neustále zlyhávanie politických reforiem odvolávajúcich sa na princípy demokracie a nevytvorenie sľubovaných istôt v rámci politického systému prinútilo mladých o akúsi obrodu. Po páde diktatúry sa začali pomaly prejavovať všetky sociálne a ekonomické dôsledky, ktoré nemali reálne obdobu. Samozrejme, že sa časom rozmohla nostalgia na časy, kedy “každý mal istoty a mlieko stálo korunu”. Je to veľmi tragikomický príklad. Možno aj práve teraz, kedy obchody napriek všetkej demokracii trpia nedostatkom cestovín alebo toaletného papiera kvôli pandémii, ktorá nás postihla a niektorí sa môžu pýtať čo sa vlastne zmenilo a či skutočne nebolo vtedy lepšie. Aj tieto pohľady určite spôsobujú že namiesto vítania demokracie nastáva reálny opak. Z historickej praxe sledujeme prípady, kde jednotlivci u nás zažívali viaceré štátne zriadenia ako aj myšlienkové prúdy. Prvotne parlamentná demokracia, neskôr totalitné a autoritárske zriadenia. Konzervativizmus aj liberalizmus, komunizmus aj fašizmus, reformovaný dokonca aj kresťanský socializmus. Tieto násilné vpády do celistvosti chápania politického systému ako garanta jednotnosti v štáte samozrejme úplne narúšajú akékoľvek pozitívne predstavy k akejkoľvek zmene. Koľko ľudí aj po zmene režimu volilo radšej starých známych? A prax pokračuje samozrejme ďalej aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
“Naši ľudia” sú lepší než “ich ľudia”. Bohužiaľ realita ukázala, že daní ľudia sa až tak moc nemenia. “Masky sa menia, herci ostávajú” napísal môj obľúbený autor Brent Weeks na adresu šľachty v jeho zmyslenom fantasy svete. Tento citát dokonale sedí aj na situáciu na Slovensku po páde režimu, kedy sa subjekty zlietli ako supi nad porazenú zebru. Nielen politici a novozrodení businessmani (bývalí priekupníci s bonmi) v šálikoch, ale viaceré subjekty preberajú reálnu moc v štáte. Najzaujímavejším prostriedkom bola istotne privatizácia, avšak osobne si myslím, že najviac znovu zaúradovala ľudská hlúposť ako taká. Prvý “šalát” ex-komunistov a národniarov vytvoril vhodné podhubie svojou politikou hrubých čiar za minulosťou, ktorá mala od reality na hony ďaleko a takisto ľuďmi, ktorí opakovane verili slepým sľubom. Rôzne kauzy, VSŽ a zlaté padáky, tunelovanie tunelov, únos prezidentovho syna – očakávania sa zmenili v bludný kruh, ktorý si ako mýtický Uroboros okusáva vlastný chvost. Problematicky vnímanou je určite skutočnosť, že kto sa mal dobre za socializmu, má sa prakticky dobre aj dnes. Košeľa bližšia než kabát je heslom mnohých štátnych funkcionárov, ktorí prežili dodnes na (hoci zmenených, avšak stále relevantných) postoch v rámci štátnej správy alebo samosprávy. Začalo to teda tu za Mečiara, kedy “vláda práva” takmer neexistovala. Už spomenutá privatizácia tu zažila vrchol, parlament a vláda boli doslova tieňovými inštrumentmi mocných, spoločne s SIS. Prijímanie zákonov, ako riadny legislatívny proces, bol fraškou. Vláda jednej strany popierajúca akékoľvek zásady demokracie pripomínala totalitu z čias bývalého režimu v mnohých veciach. A dohra? Mečiarove amnestie, ktoré doslova podupali akúkoľvek nádej na zmenu. Avšak Mečiar ostával stále obľúbeným, vždy jeho demagogické sľuby dokázali zorganizovať jeho voličov a priaznivcov natoľko aby mu to prešlo. Doktor Čarnogurský na adresu týchto samo-amnestií povedal, že tieto “neprávosti” je zbytočné vyšetrovať a celkovo by to iba viac poškodilo našej novonadobudnutej štátnosti. Pravdou však je, že práve politika týchto hrubých čiar otriasa verejnou mienkou asi najviac. Pachuť bývalého režimu je tu teda značne citeľná a to pomaly začínajú chápať aj občania.
Vláda SMERu len dokázala, že “mečiarizmus” ako taký nevymrel tak ako to predpokladala profesorka Radičová odchodom HZDS z parlamentu. Nastala ideová transformácia a tejto sa voličská základňa prispôsobila. Celý tento proces popisuje aj film Sviňa, ktorý nedávno bežal v kinách. Róbert Fico za svojej prvej vlády síce vymenil pár členov vlády, ktorý boli s kauzami neúprosne spojení, avšak na zmenu systému alebo jeho ozdravenie reálne nespravil nič. Ale častokrát práve on hovoril o tom, ako prinesie v oblasti politickej kultúry zmeny a práve on mal byť tým, kto skutočne zdemokratizuje akúsi politickú tradíciu. Znovu však pokračoval v nastavenom trende, najprv mierne a neskôr aktívnejšie preberá prvky populizmu. A týmto tak aj pripravoval podhubie pre ďalšie populistické subjekty. Správne dokázal uchopiť voličskú základňu sociálnou politikou, sľubmi a akciami ku Dňu žien. Kauzy šli, ako aj predtým, bokom. A spoločnosť? Stále rozdelená na nesúrodé spektrá, ktoré buď obhajujú alebo zatracujú vládnu garnitúru. Skorumpované súdy? Pohoda. Pochybné zákazky? Ale veď kradne každý. Rôzne Gorily? Čo pomôže ísť protestovať. Vražda novinára? Reálne sa pohlo niečo až tu. Ja ako zástupca svojej generácie politiku sledujem dlhší čas, ale po vražde vo Veľkej Mači je citeľná skutočná mobilizácia spoločnosti. Je teraz druhoradé, či ide o prirodzenú alebo umelú reakciu, názor na to si každý racionálne uvažujúci jedinec spraví sám. Toto bol však obrovský medzník pre politickú kultúru, ktorá sa zmenila. Všetko toto sa odzrkadľuje aj na výsledku posledných parlamentných volieb. Tak ako v roku 2016 nastalo (pre niektorých) obrovské prekvapenie a celá spoločnosť prechádza zmenou. To, či pozitívnou, môžeme pomaly sledovať teraz v období krízy, ktorá u nás (ako aj vo svete) nemá obdobu.
Je skutočne pravdou, že ani po viac než tridsiatich rokoch od revolúcie nie je politický život na Slovensku taký, aký sme ho chceli mať. Je naozaj jedno kto – pekár, vojak, spisovateľ alebo politik, dieťa alebo dospelý. Skutočne došlo k transformácii, prešli sme od vnímania potrieb jednotných a štátnych k možnosti na štýl bonboniéry a teda viacerým možnostiam napĺňať svoje potreby podľa vlastnej chuti. Napriek všetkým výhodám, ktoré demokracia priniesla, resp. priniesť mala, nám stále však chýba akýsi pocit zodpovednosti na politickom dianí. Stačí sa nám pozrieť na percentuálne štatistiky účasti na voľbách a referendách, ktoré sa od vzniku samostatnej SR uskutočnili. A presne takéto veľmi známe vyjadrenia typu “mňa sa to netýka” a “môj hlas nezaváži” sú dôvodom prečo Slovensko opakovane dopláca na chyby minulosti. Takisto je dobre si zodpovedať otázku, či skutočne je minulý režim aj minulým. Prvky socializmu pretrvávajú dodnes, či v podobe zákonov, ktoré ,hoc novelizované, stále nesú odkaz doby minulej alebo predstaviteľov politiky, ktorí prežívajú vládne garnitúry a darí sa im vý-bor-ne. Po naozaj dlhom období totalitného zriadenia je ťažké zmeniť celkové vnímanie a naučiť sa niečomu novému. Ďalším faktorom je aj skutočnosť, že Slovensko zažíva svojbytnosť v demokratickej podobe prvý krát. Historické faktory dokazujú, že slobodu za ktorú sa bojovalo dlho a tvrdo, sme v dôsledku naozaj nepremenili. Štátne útvary sa striedali tak rýchlo, že prázdne sľuby spôsobili apatiu a pasivitu na akomkoľvek politickom živote, ktorý je premietnutý aj v akomsi stereotypnom ponímaní tisícročného útlaku. Toto je aj veľmi pekne odsledovateľné v skutočnosti, že aj po absolútnom odmietnutí ideológie nacizmu sa u nás nájdu prívrženci národno-sociálnych myšlienok radikálneho rázu, ktoré velebia “nášho farára Tisa”. A to možno najmä pre ďalšie prázdne sľuby rýchleho riešenia politických, sociálnych a hospodárskych problémov skrze demagógiu.
Samuel Huntington za jadro problematiky demokratickej politickej kultúry považuje prepojenie a vzťahové väzby efektivity nového demokratického vládneho zoskupenia a jej legitimitou, teda determinantom, ktorý určuje nakoľko daným hodnotám demokracie verí spoločnosť a politické elity. Stabilná základňa demokratických režimov závisí najmä od schopností kľúčových aktérov a to straníckych predstaviteľov nájsť spoločnú reč pri riešení hlavných problémov, ktorým daná spoločnosť čelí. O stabilite demokracie taktiež rozhoduje, či verejnosť dokáže rozlišovať medzi režimom a vládou, nakoľko Huntington zdôrazňuje, rozdiel medzi podporou demokracie a podporou vlád. Elity a verejnosť preto musia chápať, že demokracia spočíva na predpoklade, podľa ktorého všetky vlády zlyhávajú, a preto musí byť garantovaná inštitucionalizovaná metóda ich výmeny. Demokracia však sama o sebe nerieši ani nevyrieši problémy, avšak znamená skutočnosť, že vládu je možné odstrániť. Rozčarovanie a s ním súvisiaci pokles očakávania sú v reálnom živote základom demokratickej stability, ktorá sa skonsoliduje, keď si spoločnosť uvedomí, že demokracia je riešením tyranie a nič ďalšieho nerieši.[3]
Niečo takéto nám zjavne stále chýba. Stále nie sme v bode, kedy vieme rozoznávať medzi podstatou pojmov, ktoré tvoria mechanizmus politického života a sme schopní podľahnúť medovým rečiam schopnejších rétorov. Hoci práve na takéto typy Slovensko doplatilo a stále aj dopláca veľmi trpko, stále sa nájdu jedinci, ktorí dokážu podľahnúť. Na záver pripomeniem citát amerického prezidenta Abrahama Lincolna, ktorý slúži ako aktuálna pripomienkou: “Sila víťazí všade, ale jej víťazstvá žijú len krátko. Takmer každý dokáže čeliť nepriazni – ak chceš spoznať skutočný charakter človeka, daj mu moc.” Práve my sme tí, kto v demokracií moc odovzdávajú a presne na to veľmi nesprávne častokrát zabúdame.
Zdroje:
[1] Morlino, Leonardo (2017). Political science : a global perspective. Berg-Schlosser, Dirk., Badie, Bertrand. London, England. str. 64–74.
[2] KUSÝ, M.: Stav ľudských a menšinových práv. In: SLOVENSKO: PROBLÉMY KONSOLIDÁCIE DEMOKRACIE. SPOR O „PRAVIDLÁ HRY“ POKRAČUJE (ed.Szomolányi, S.). Bratislava, Slovenské združenie pre politické vedy, Nadácia Friedricha Eberta, 1997 a, s. 207.
[3] HUNTINGTON, S.: TŘETÍ VLNA. DEMOKRATIZACE NA SKLONKU DVACÁTÉHO STOLETÍ. Brno, Centrum pro výskum demokracie a kultury, 2008, s. 343.