Monthly Archives: september 2023

Voľby optikou gréckej filozofie

Posted on by

Grécka filozofia v kontexte „nášho“ prostredia 

Volebné obdobie je špecifickým časovým obdobím v rámci plynulého priebehu života ktorejkoľvek spoločnosti. So zreteľom na reálie súčasných politických systémov však so sebou prináša nové, špecifické a doteraz nepoznané prvky. Tie súvisia najmä s mierou intolerancie voči iným názorom, prejavujúcej sa v našom prostredí až dokonca fyzickým násilím.[1] Odhliadnuc od toho, že nazeranie na voľby prostredníctvom gréckej filozofie je širokospektrálnou úlohou a naša analýza predstavuje iba krátky úvod do danej problematiky, vyvstáva pri našej snahe o splnenie spomínanej úlohy ďalší problém. Ako aplikovať myšlienky gréckej filozofie, ktorá je považovaná za kolísku západnej civilizácie a východiskový bod moderného vedeckého skúmania používaného na západe[2] v prostredí, kde nedochádza ani len k rešpektovaniu opačného názoru. Práve vzájomný rešpekt osôb disponujúcich protichodnými názormi je základom dialógu, považovaného v gréckej filozofii za neodlúčiteľnú súčasť vedeckého bádania.[3] Vysoká miera polarizácie, prípadne môžeme tvrdiť, že v niektorých častiach spoločnosti ide až o atomizáciu, nie je príznačná len pre politické a celospoločenské nastavenie spoločností v rámci Strednej Európy. Rozdelenie na dva znepriatelené tábory v prípade problémov celospoločenského charakteru môžeme pozorovať v súčasnosti po celom svete. V tomto kontexte môžeme spomenúť anglického básnika a filozofa Samuela Taylora Coleridga, ktorý rozdelil ľudí na aristotelcov a platonikov. Toto rozdelenie obhajoval tézou, že k zaradeniu človeka do jednej zo skupín dochádza už pri narodení. Diferenciačným prvkom tohto rozdelenia bolo najmä individuálne nazeranie na idey. Kým skupina aristotelcov ich považuje za zovšeobecnenia, platonici ich vnímajú ako niečo skutočné. Okrem iného však toto rozdelenie súvisí aj s vnímaním vesmíru z pohľadu platonika ako poriadku, v Platónovej filozofii vyjadreného pod pojmom kozmos, pričom aristotelec ho považuje skôr za domnienku nášho čiastočného či obmedzeného poznania.[4] Pokiaľ chceme aplikovať tézu, že by prípadne mohlo byť práve toto rozdelenie dôvodom prehlbujúcej sa neznášanlivosti medzi dvoma proti sebe stojacimi skupinami spoločnosti, dochádzame k jej vyvráteniu hneď v úvode uvažovania. Myšlienky oboch filozofov, ktorých enormný vplyv na vývoj takzvanej západnej civilizácie prerástol až do tej miery, že sa podľa názoru Coleridga ľudia už rodia ako členovia jednej zo skupín prislúchajúcich mysleniu jedného z velikánov filozofie nemôžu byť spúšťačom súčasnej situácie z prostého dôvodu. Tým je, že ani jeden zo spomínaných filozofov by sa ani k jednému zo znepriatelených táborov neprihlásil. Stačí spomenúť Aristotelovo presvedčenie o tom, že by v politike malo byť čo najviac etiky a v etike čo najviac politiky.[5] Ale nepredbiehajme. V prvom rade je dôležité zadefinovať si naše myšlienkové zdroje pochádzajúce z myslenia jednotlivých gréckych filozofov a zároveň zaradiť týchto filozofov do vývoja myslenia antického Grécka.

Definičný rámec gréckej filozofie v kontexte volieb

Začneme druhou menovanou definíciou potrebnou pre našu analýzu. V rámci vývoja gréckej antickej filozofie môžeme identifikovať päť fáz. Prvou je takzvaná predsokratovská fáza, ktorá trvala od siedmeho po piate storočie pred naším letopočtom. Centrom jej pozornosti je hlavne kozmologické bádanie v spojení so štúdiom vesmíru a jeho zákonov. Medzi hlavných predstaviteľov radíme Thalesa, Anaximandrosa, Anaxagorasa z Atén či Pytagorasa, Herakleitosa z Efezu alebo Parmenidesa z Eleje. Druhou fázou je sokratovsko-sofistická, trvajúca počas druhej polovice piateho storočia pred naším letopočtom. Stredobodom pozornosti sa stáva človek a to hlavne v súvislosti s obdobím vrcholu prvého obdobia demokracie v dejinách. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto periódy sú Sokrates, Protagoras a Gorgias. Významným faktorom počas sokratovsko-sofistickej fázy bol rozkol Sokrata so sofistami, ktorý umožnil Sokratovi nastolenie nového smeru gréckej filozofie a zároveň celého západného myslenia. Tretia fáza prebiehajúca počas štvrtého storočia pred naším letopočtom je charakteristická prínosom dvoch velikánov, Platóna a Aristotela. Azda najväčším špecifikom medzi širokým filozofickým záberom oboch spomínaných filozofov bolo Platónove idealistické nazeranie v kontraste s Aristotelovým naturalistickým nazeraním. Štvrtou fázou je helénske obdobie. To prebiehalo od štvrtého storočia pred naším letopočtom do druhého storočia nášho letopočtu a bolo výrazne poznačené úpadkom gréckych mestských štátov. V dôsledku spomínaného úpadku dochádzalo k postupnému vymiznutiu politickej angažovanosti a rozkvet zažívali individualisticko-filozofické tendencie. Poslednou piatou fázou trvajúcou od druhého do siedmeho storočia nášho letopočtu je novoplatónizmus. Hlavným znakom novoplatónskeho obdobia je návrat k metafyzickým otázkam v prepojení s náboženstvom. Hlavnými predstaviteľmi boli Plotinos a Proklos.[6] Ako môžeme vidieť, inherentnou súčasťou gréckej antickej filozofie je jej členenie na viaceré smery, pričom sme ešte pri našom zadefinovaní vývoja vynechali podčlenenia v rámci jednotlivých vývojových fáz. Z tohto dôvodu sa budeme venovať iba obmedzenému počtu filozofov v súvislosti s voľbami. Výberovým prvkom je v našom prípade ich zameranie na politické otázky, keďže v tomto období ešte neexistovali voľby v ich súčasnom ponímaní. V kontexte uvedeného sme pre našu analýzu vybrali štyroch významných gréckych filozofov.

Pytagoras, Sokrates, Platón a Aristoteles a ich filozofia v súvislosti s konceptom volieb

V prípade Pytagora môže vyvstávať otázka, prečo sme do nášho výberu zaradili tohto filozofa. Okrem toho, že dopĺňa náš výber chronologicky, keďže všetci filozofi patria do prvých troch fáz, tak zároveň je Pytagorova filozofia v kontexte volieb prínosnou nepriamym spôsobom. Aj keď sa nevenuje politickým otázkam v takej miere ako ostatní vybraní filozofi, jeho filozofia je na koncept volieb aplikovateľná. Z pohľadu pytagorovej školy každá kríza poznania implikuje krízu etiky a politickej filozofie.[7] Prečo by tento princíp nemohol byť aplikovateľný aj v súčasnosti? Jedným z faktorov krízy západných liberálnych demokracií je možno aj kríza poznania základných a elementárnych súčastí politických systémov jednotlivých štátov zo strany voličov. Tu sa však ponúka ďalšia otázka a to či je vôbec možné čakať, že v globálnom kapitalizme je možné voličov udržať v pozornosti s možnými zmenami jednotlivých politických systémov a to ešte v tomto prípade neberieme do úvahy možnosť zle nastaveného vzdelávacieho procesu. Ak sledujeme reklamu o produkte kde sa hovorí o tom, že bol jeho vývoj založený na vedeckých poznatkoch, čo sa nám tvorcovia snažia povedať? Že iné produkty na ňom založené nie sú? Ako môžeme potom očakávať zodpovedný prístup vo voľbách založený na vedeckosti, či už zo strany voličov alebo politikov? Pritom je racionálna voľba voliča jedným zo základných predpokladov fungujúcej demokracie v jej teóriách pochádzajúcich z 20. storočia.[8] Pôvodcom demokratického zmýšľania tradične ukotveného v civilizačnom západe je druhý vybraný filozof, Sokrates. Aspoň tak to tvrdila americká významná politologička 20. storočia Hannah Arendtová,[9] pre ktorú bol Sokrates symbolom možného ďalšieho smerovania západnej filozofie. Sokrates podľa Arendtovej analýzy symbolizoval dialektiku, pluralitu a hľadanie pravdy. To sú myšlienky, proti ktorým neustále bojujú totalitné režimy a umlčujú hlavný znak sokratovského bádania: dialóg. Takéto smerovanie však bolo podľa Arendtovej zastavené hneď v zárodku Sokratovým žiakom, Platónom.[10] O ňom sa vyjadril britský matematik a filozof Bertrand Russel nasledovne: „Platón mal schopnosť zamaskovať protidemokratické zmýšľanie takým spôsobom, že úplne pomýlilo nadchádzajúce generácie, ktoré s obdivom vzhliadali k Ústave, bez toho aby si uvedomovali, čo jeho návrhy v skutočnosti znamenajú.“[11] Okrem uvedeného sa Platón neštítil pri otázke udržiavania moci v jeho ideálnej spoločnosti ani takých prostriedkov akými sú napríklad cenzúra, klamanie, indoktrinácia alebo výber na základe rasy. Aj napriek tomu, že samozrejme každý príčetný človek odmieta uplatňovanie takýchto praktík v politickom živote, vo verejnom diskurze absolútne chýba otázka, či k praktikám cenzúry, klamania, indoktrinácie či výberu na základe rasy nedochádza aj v demokratických režimoch. Na túto otázku si tak musí zodpovedať každý sám. Absencia uvedeného diskurzu možno pramení v našom prostredí zo všadeprítomného eurocentrizmu, ktorý je v nás dlhodobo zakorenený a okrem iného spôsobuje aj prehliadania imanentných problémov demokratických zriadení civilizačného západu a s nimi spojených volebných procesov. Ako uviedol posledný vybraný filozof a velikán gréckej antiky Aristoteles: „Ak chceme niečo poznať, musíme najprv zistiť príčiny.“[12]

Zdroje:

[1] KABRHEĽOVÁ, L.: Jedenáct dní do slovenských voleb. Situace je vážná, varuje sociolog. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.seznamzpravy.cz/clanek/audio-podcast-5-59-volici-na-slovensku-hledaji-silneho-vudce-bude-to-fico-236969>.

[2] DOWLING, M.: The Cradle of Western Civilization. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.mrdowling.com/ancient-greece-the-cradle-of-western-civilization>.

[3] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, 61-68 s.

[4] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 14.

[5] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 100.

[6] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 10-16.

[7] PIN, V.: Pythagoras. Počátky filozofie. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 15.

[8] ROSKIN, M.: Theory of rational choice. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/topic/political-science/Theory-of-rational-choice>.

[9] Hannah Arendt. [online], [cit. 30/9/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Hannah-Arendt>.

[10] COLLINA, B.: Sokrates. Učitel filozofie a života. Barcelona: Emse Publishing, 2022, 120-121.

[11] MASCHIO, E.: Platón. Pravda je jinde. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 80.

[12] TRUJILLO, R.: Aristotelés. Od možnosti ke skutečnosti. Barcelona: Emse Publishing, 2022, s. 85.

Je Slovenská republika kvalitná ako Rímska republika podľa Machiavelliho?

Posted on by

„Nemýlim sa však aj ja, keď chcem vyzdvihnúť za vzor našej súčasnosti starý Rím? Nie – kontrast vtedajších preukázateľných výsledkov a súčasná úbohosť bijú do očí. Preto by som rád zachytil vo svojich rozpravách všetko podstatné, čo by bolo možné z minulosti oživiť, aby dnešní, najmä mladí ľudia vedeli, kadiaľ sa majú do budúcnosti uberať.“[1] V diele od Machiavelliho – Rozpravy nad prvými desiatimi knihami Tita Livia sa tvorca snaží poukázať históriu nad ktorou by sme sa mali zamyslieť a samozrejme aj poučiť. Ukazuje aké hlavné pravidlá a fungovanie by si svet mal nastaviť. V diele Machiavelli skúma Rím a dáva ho za príklad ďalším generáciám. My porovnávame Rím z jeho diela s dnešným Slovenskom. Hlavné podnety, ktoré nám Machiavelli zanechal. Je Slovensko podľa dôležitých meradiel kvalitnou republikou ?

Dá sa povedať, že sa jedná o knihu oslavujúcu Rím. Naprieč celými Rozpravami Machiavelli toto mesto velebí, nech už sa jedná o zakladateľov, panovníkov, občanov, zákony, vojnové ťaženia, štátne zriadenie či náboženstvo. Treba však dodať, že k úlohe pristupuje racionálne, teda sa v niekoľkých málo úsekoch objaví aj kritika politických krokov a rozhodnutí, ktoré viedli ku komplikácii rastu rímskeho impéria. Úspech mesta podľa neho spočíva nielen v už spomínaných predpokladoch, ktoré dokázali Rimania naplniť. Pri zrode Ríma stálo na jeho strane šťastie, dobré zákony i schopní vladári. Avšak najpodstatnejší bol moment, keď múdri zákonodarcovia skĺbili tri typy vlády vo formu zmiešanú- zmes oligarchie, aristokracie a demokracie, ktoré sa navzájom kontrolujú.

Diela „Tito Lívio“ obsahuje množstvo myšlienok, ktoré majú za cieľ analyzovať rímsku republiku a jej politický systém. Machiavelli zdôrazňuje, že občania by mali byť zodpovední a zaujímať sa o verejné blaho. Podľa neho to bolo jedným z kľúčových faktorov, ktoré zabezpečili úspech rímskej republiky. Ďalej tvrdí, že silná a stabilná vláda je kľúčovým prvkom pre správne fungovanie spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že politický systém by mal byť dobre organizovaný a vedený skúsenými a schopnými politickými lídrami. Potreba rovnováhy moci medzi rôznymi politickými inštitúciami je nevyhnutná pre stabilný a fungujúci politický systém. Zároveň však zdôrazňuje, že každá inštitúcia by mala mať jasne definované kompetencie a obmedzenia. V neposlednom rade apeluje na význam vzdelania a kultúry. Podľa neho by mali byť občania vzdelávaní a podporovaní v kultúrnych aktivitách, aby zabezpečilo, že spoločnosť bude prosperovať a vyniknúť v umení, vede a literatúre.

Občianska zodpovednosť je povinnosťou jednotlivca, aby svojimi činmi a rozhodnutiami bral do úvahy záujmy spoločnosti a ostatných ľudí. Občianska zodpovednosť je úzko spojená s koncepciou občianstva a s tým, že jednotlivec je súčasťou väčšieho celku a preto musí svoje správanie prispôsobiť

potrebám celku. Občianska zodpovednosť zahŕňa nielen dodržiavanie zákonov a predpisov, ale aj etické a morálne normy, ktoré určujú správanie sa v spoločnosti. Jednotlivec by mal byť zodpovedný za svoje činy a za ich následky a mal by ho motivovať k tomu, aby svoje správanie riadil v súlade s pravidlami a zákonmi. Konkrétnymi prejavmi občianskej zodpovednosti môže byť napríklad ochota pomôcť druhým v núdzi, zapojenie sa do dobrovoľníckych aktivít, ohľaduplnosť a tolerancia voči iným ľuďom, ochrana životného prostredia a dodržiavanie pravidiel a predpisov pri cestovaní alebo pri práci. Občianska zodpovednosť je dôležitá pre udržanie stability a prosperujúcej spoločnosti. Je to aj základná hodnota pre fungovanie demokratického politického systému, kde každý občan má právo na slobodu prejavu a na účasť na politickom rozhodovaní, ale zároveň aj zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činnosti.

„Národ, ktorý dlhší čas žije v monarchii a náhle sa mu dostane slobody, sa chová ako zviera pustené z klietky. Stane sa korisťou prvého lovca a znovu upadne do zajatia, pretože nevie, kde hľadať potravu a ako ju vybojovať, nepozná úkryty ani obranné manévre. Všetkému ich život v klietke odnaučil. A práve tak je tomu aj s ľuďmi, takže spravidla upadnú vzápätí do jarma oveľa krutejšieho než to, ktoré zo seba pred nedávnom striasli.“[2] Slovensko po získaní nezávislosti v roku 1993 prešlo viacerými politickými zmenami. Niekoľko vlád bolo vystriedaných, a to ako v dôsledku politických rozporov, tak aj kvôli korupčným škandálom a nedôvere verejnosti. Tieto zmeny a krízy môžu mať negatívny vplyv na politickú stabilitu a kontinuitu rozhodovania. Je dôležité si uvedomiť, že politické zmeny a krízy môžu ovplyvniť hospodársky rast, dôveru investorov a verejnosti, ako aj efektívnosť vlády pri riadení krajiny. Opakované zmeny vlád a nestabilita môžu vytvárať neistotu a obmedzovať schopnosť krajiny dosahovať dlhodobé ciele a implementovať potrebné reformy. Silná a stabilná vláda je preto dôležitá pre udržanie politického súladu, hospodárskeho rozvoja a dôvery v politický systém. Je v záujme krajiny a jej obyvateľov, aby politické strany spolupracovali, dosahovali konsenzus a pracovali na prospech národa bez častých prerušení a kríz.

Slovenský súdny systém je založený na princípe nezávislosti a zásade rovnosti pred zákonom. Slovensko má oddelený súdny, výkonný a zákonodarný orgán. Existuje viacero súdnych inštitúcií, vrátane Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktoré zabezpečujú spravodlivé rozhodovanie a ochranu práv. „Otázka slobody je pre každý národ životne dôležitá, úplne zásadná a je záležitosťou všetkých.“[3]Rovnováha moci je dôležitým aspektom demokratického systému. Vláda na Slovensku má výkonnú moc, ktorá je obmedzená kontrolou zo strany zákonodarného orgánu – Národnej rady Slovenskej republiky. Je dôležité, aby existovala nezávislá súdna moc, ktorá je oddelená od exekutívy a legislatívy, a zabezpečuje tak kontrolu a rovnováhu moci. Politická kríza v roku 2018: Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa na Slovensku vytvorila politická kríza, ktorá viedla k rezignácii vtedajšieho premiéra Roberta Fica. Táto udalosť vyvolala rozsiahle protesty a otázky ohľadom politickej zodpovednosti a nezávislosti súdnictva. Slovensko sa stretlo s niekoľkými korupčnými škandálmi, ktoré

postihli politikov a významné osobnosti. Tieto prípady mohli mať negatívny vplyv na dôveru v politický systém a spôsobiť podozrenie z porušovania spravodlivosti a rovnosti pred zákonom. „Najhoršou a najčastejšou vlastnosťou všetkých slabých republík je nerozhodnosť. A keď sa náhodou stane, že sa zjednotí na niečom účelnom, potom to nikdy nie je výsledok slobodnej úvahy, ale zakaždým za tým stojí nevyhnutnosť a tlak okolností. Slabé republiky majú tendenciu večne kolísať medzi rôznymi názormi, nedokážu sa na niečom rozumnom dohodnúť a len holá nutnosť, spravidla tlak zvonku, ich dokáže prinútiť k opatreniam účelným a prospešným.“[4]

„Za ľudí bezcitných a hodných všeobecného opovrhnutia sú považovaní zľahčovatelia cnosti, poznania a umenia, ktoré život ľudstva obohatili a posunuli jeho vývoj dopredu, teda všetci tí prízemní cynici, tupci, nevzdelanci, darebáci a neschopní úbožiaci. Kto má len trochu rozumu a zdravé morálne základy, musí sa s týmto rebríčkom hodnôt stotožniť. A napriek tomu vo svojich skutkoch väčšinou, či vedome alebo nevedome, oslnení prchavým leskom a falošnou gloriolou, nasledujú mnohí skôr príkladov zlých než dobrých, miesto uznania, pokoja, bezpečnosti a nesmrteľnej slávy radšej volia tyraniu a vydávajú sa napospas všeobecnému opovrhnutiu a hanbe.“[5] Demokracia a samotná republika potrebuje občanov, ktorí si budú uvedomovať svoju moc a budú vedieť využívať možnosti, ktoré im daná politika ponúka. Informovanosť je na takej vysokej úrovni ako nikdy predtým ale ľudia stratili potrebu veci overovať či sa naozaj zaujímať. Málo kto prečíta celý článok a skončia už na názve daného textu. Len 20% až 30% čitateľov dočíta článok dokonca. Ľudia často strácajú záujem o politiku ak je nestabilná ako napríklad teraz na Slovensku. Práve vtedy by ju mali začať vnímať ešte citlivejšie. Vyžadovať vysvetlenia. Často nechápu prečo sa určité veci dejú napr. úradnícka vláda alebo kto hovorí pravdu. Toto nepochopenie súvislostí nie je ani tak chyba obyvateľov, keďže nato často treba vyššie vzdelanie alebo konkrétne vzdelanie o politike a práve ako takom. No viniť môžeme aj politikov, ktorí nie sú schopní byť súdržní a ozrejmovať pravdivé skutočnosti a nezavádzať. Teda ich klamstvá môžeme nazvať aj predvolebnou kampaňou či propagandou pre daný politický subjekt. No aj vieme, že bežný čitateľ by túto prácu ani nedočítal a nedošiel by k našej záverečnej myšlienke. Demokracia je tak dobrá ako sú ľudia v danej demokracii. Naša je slepá, hlúpa a často lenivá. Tak ako sme aj my.

„Národ je zrkadlom svojej vlády. Všetky nedostatky a hriechy v krajine sú výsledkom jej slabosti, nedbanlivosti alebo nepoctivosti.“ [6] Je otázne či vláda je odrazom ľudu alebo ľud odrazom vlády. Volíme si z nás. A ak nám toto dielo malo niečo dať nie je to ani ten prienik, že hľa toto bol veľký Rím a ten všetko robil správne je to o tom aby sme sa zamysleli aké chyby boli robené ako sa z nich dá poučiť. A aj keď Machiavelli tvrdí, že sa všetko opakuje a svojim spôsobom sa z toho nedá odbočiť my v sebe môžeme viesť vnútorný boj o lepšie zajtrajšky a lepšie republiky. 

Zdroje:

N. Machiavelli – Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, thetis 2010, 360 s.

Dôsledky pandémie koronavírusu na dôveru ako fundamentálnu súčasť konceptu sociálneho kapitálu na Slovensku ?

Posted on by

ÚVODNÁ DEFINÍCIA A TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ KONCEPTOV SOCIÁLNEHO KAPITÁLU A DÔVERY

Žijeme v turbulentných časoch ovplyvnených spoločenskými krízami, ktoré nepriaznivo zasahujú do sfér nášho každodenného života. Hodnotové sféry demokratických princípov, občianskych slobôd a dôvery medzi občanmi, sú ovplyvnené spoločenskou polarizáciou, nepriaznivými dôsledkami globálnej pandémie a rastúcich hrozieb ďalších globálnych kríz v podobe migrácie, vojenských konfliktov a klimatických zmien.

V tejto dynamickosti je nespochybniteľným faktom, že svet okolo nás prechádza rôznymi zmenami a krízami, ktoré rôznorodo dopadajú na každodenný život. Jedným z takýchto fenoménov vo svetle sociologického diskurzu, vývinu spoločenských vied, demokratických spoločností a posunu k porozumeniu nášho spoločenského fungovania, bol kontinuálny vývoj konceptov a sociálnej praxe sociálneho kapitálu a dôvery.

Dôvera je jedným zo základných pilierov našich demokratických režimov a konceptu sociálneho kapitálu. Sociálny kapitál predstavuje analytický koncept sociálnej praxe, vyzdvihujúci spoločenské väzby umožňujúce hodnoty reciprocity, spolunažívania a predovšetkým dôvery.[1] Taktiež, sociálny kapitál a dôvera predstavujú koncepty, ktoré rôznorodo spolutvoria našu spoločnosť. Sociálny kapitál vyzdvihuje cnosti sociálnych väzieb, ktoré spájajú spoločnosť a upevňujú reciprocitu, efektivitu, spolunažívanie a predovšetkým dôveru ; čo v konečnom dôsledku preniká do politickej sféry, kde sa posilňuje dôverčivosť a dôstojnosť demokratických spoločností.[2] Je relevantné usúdiť, že koncept sociálneho kapitálu a faktor dôvery zostáva v spoločenskom živote v dôsledku súčasných okolností ako veľká téma.

Pre kontext tohto článku je nosné sústrediť sa na podmienky pandémie koronavírusu a prostredie Slovenska. Keďže existuje domnienka, že v krajine chýba primeraná úroveň dôvery[3] alebo je možné usúdiť, že slovenská spoločnosť prechádza istou „krízou dôvery“[4] vo svetle rôznych spoločenských transformácií a kríz. Je podstatné zdôrazniť, že v slovenskej akademickej sfére a spoločenskom diskurze absentujú poznatky ohľadom sociálneho kapitálu a jeho významu pre spoločnosť. Tieto spoločenské konštrukty predstavujú kľúčový prvok súdržnosti, blahobytu, stability demokratickej vlády a rôznych hodnôt a noriem v rámci spoločností.[5] Taktiež tieto hodnoty pomáhajú zvládať krízové situácie, akým Slovensko v posledných rokoch čelí v dôsledku politickej polarizácie, korupcie, nestability politického systému a odklonu od fundamentálnych demokratických hodnôt a v neposlednom rade aj v dôsledku nedávnej pandémie koronavírusu.

SOCIÁLNY KAPITÁL A DÔVERA V KONTEXTE SLOVENSKEJ REPUBLIKY A GLOBÁLNEJ PANDÉMIE COVID-19

Z týchto dôvodov je primárny cieľom tohto článku poskytnúť relevantný obraz stavu dôvery a sociálneho kapitálu vplyvom pandémie koronavírusu, ktorá nepochybne zasiahla do našich životov v rôznych spoločenských sférach. Práve táto kríza stavia spoločnosti a tieto koncepty pred nevyspytateľné dôsledky,  na čo poukazuje primárny kontext Slovenskej republiky. Ten vďaka historickému kontextu turbulentných udalostí, politickej situácii a istej identite hodnotových postojov nepoukazuje na najlepší status ohľadom dôvery a sociálneho kapitálu.

Pre získanie relevantných výsledkov ohľadom tejto problematiky  je dôležité z teoretického pohľadu dôveru rozdeliť na spoločenskú a inštitucionálnu, ako relevantné ukazovatele sociálneho kapitálu, a to najmä v kontexte dopadov rôznorodých kríz. V tomto kontexte je to preskúmané prostredníctvom dostupných empirických dát a sledovaním vývoja počas globálnej pandémie ochorenia COVID-19. Za účelom vykreslenia týchto výsledkov bolo potrebné čerpať a následne znázorniť dostupné dáta z výskumov európskeho výskumu hodnôt (EVS) z roku 2017,[6] projektu Ako sa máte, Slovensko ? zhotovený pomocou sociologického ústavu Slovenskej Akadémie Vied (SAV) v rokoch 2020, 2021 a 2021,[7] a na záver z výskumu svetových hodnôt (WVS) z roku 2022.[8] Sami o sebe tieto výskumy nezachytávajú mieru sociálneho kapitálu, no obsahujú relevantné dáta ohľadom indikátorov podľa ktorých je možné sociálny kapitál definovať. Vravíme najmä o spoločenskej dôvere, a taktiež inštitucionálnej dôvere, podľa ktorých pozorovaných hodnôt môžeme v istej miere vykresliť sociálny kapitál.

HLAVNÉ ZISTENIA, DOPADY A VÝSLEDKY

Dostupné dáta a ich analýza potvrdila dlhodobo pretrvávajúci diskurz Slovenska ako „nedôverčivej krajiny“, alebo krajiny s pretrvávajúcou „krízou dôvery“. Každopádne v súvislosti s  pandémiou ochorenia COVID-19 sa táto situácia ešte väčšmi zhoršila, najmä v kontexte inštitucionálnej dôvery, ktorá dosahuje signifikantne nízke hodnoty. Z týchto zistení môžeme pridať aj odpoveď na mieru sociálneho kapitálu , ktorý je skrz tieto analyzované indikátory taktiež nízky a v rámci pandémie koronavírusu ešte nižší, čo sa relevantne preukázalo na miere dopadov pandémie na životy ľudí a politickú situáciu v krajine.

Môžeme spomenúť najmä rozvrat politickej situácie a excesy najvyšších autorít, ktoré mali túto krízu zmierniť, no bohužiaľ, prispeli k vyššej miere nedôvery, polarizácie, nízkej zaočkovanosti, utiekaniu sa k šíreniu nepravdivým zdrojom informácii, kolapsu zdravotníctva a napokon, k najväčšej kríze, ktorú naša spoločnosť v nedohľadnom čase zažila a jej dopady budú ešte dlho zanechávať negatívne spomienky. Preto je relevantné zhodnotiť a determinovať, že pandémia ochorenia COVID-19 signifikantne ovplyvnila sociálny kapitál skrz nízku dôveru a „vice versa“. 

S týmto statusom a obrazom súvisia aj výsledky inštitucionálnej dôvery z dostupných výskumov čo poukázalo na podstatne nízke čísla dôvery v kľúčové inštitúcie ústavného systému čo súvisí s kontextom mocenského systému a kontinuálnou politickou nestabilitou, systémovou korupciou, a taktiež politickou a spoločenskou polarizáciou. Najdôležitejšie je spomenúť primárny kontext pandémie ochorenia COVID-19, ktorá tieto problémy ešte väčšmi prehĺbil a podlomil dôveru v kľúčové inštitúcie (vláda, parlament) a elity (premiér, prezidentka) na najnižšie pozorované hodnoty za posledné roky.  Tieto hodnoty jednoznačne našu spoločnosť ohromili a zanechali citeľné dôsledky na ľudských životoch a spoločenskej štruktúre, ktorých zmiernenie je v súvislosti s preukázanou a signifikantne nízkou mierou dôvery a sociálneho kapitálu v nedohľadne.

ZÁVER

Na záver úprimne verím, že tento článok čiastočne prispel k lepšiemu poznaniu tematiky sociálneho kapitálu a dôvery, ktoré aj v súvislosti s pandémiou, klimatickými zmenami a najnovšie vojnou proti Ukrajine a rôznymi geopolitickými, ekonomickými, kybernetickými, klimatickými a humanitnými nástrahami naberajú na svojej dôležitosti pre spoločenský život. Preto bude nevyhnutným krokom v budúcnosti pokračovať v rozširovaní znalostí a skúmaniu týchto konceptov vo svetle týchto fenoménov, ktoré jednoznačne poznačujú naše spoločnosti v rôznych smeroch, no práve vďaka budovaniu sociálneho kapitálu a dôvery môžu byť zmiernené.

Graf č. 1

Percentuálne vyjadrenie dôvery k vybraným inštitúciám na Slovensku prostredníctvom priemerného sčítania všetkých sérii výskumov (celkovo 13) „Ako sa máte, Slovensko ?“ osobitne za rok 2020, 2021 a 2022

Zdroj dát : SAV – Ako sa máte, Slovensko ? : 2020, 2021, 2022 – vlastné spracovanie

Poznámka : V záujme prehľadnosti sú varianty odpovedí na použitej 11 stupňovej „Veľmi dôverujem“ (10) po označenie hodnoty (6) na danej škále označené, ako „Dôvera“, ako aj varianty odpovedí „Vôbec nedôverujem“ (0) po označenie hodnoty (5) na danej škále, ako „Nedôvera“.  Zároveň tieto odpovede (0-10), predstavujú súčet 100% respondentov, ktorý sme dosiahli vylúčením odpovede „Neviem posúdiť “ z celkovej reprezentatívnej vzorky.

Zdroje

EVS.: Výskum európskych hodnôt 2017: Integrovaná databáza. [online], [cit. 25/09/2023]. Dostupné na internete : <https://dbk.gesis.org/dbksearch/sdesc2.asp?no=7500&db=e&doi=10.4232/1.13560.>  

GAJDOŠ, A., MATHIAS, M., MRVA,M. a RÉVÉSZOVÁ, Z.: Kultúra v štyroch dejstvách. Národné osvetové centrum, 2019.

GREŽO, M., ed. Kríza dôvery: Teória a výskum. IRIS-Vydavateľstvo a tlač s.r.o., 2020.

NEWTON, K.: Trust, social capital, civil society, and democracy.  In : International political science review. 22(2)/ 2001, s. 201-214.

PUTNAM, R.: Bowling alone: America’s declining social capital.  In :Journal of Democracy.  6(1)/ 1995, s. 65-78.

SLOVENSKÝ ARCHÍV SOCIÁLNYCH DÁT. : Katalóg dát. Slovenská Akadémia Vied (SAV). [online], [cit. 25/09/2023].  Dostupné na internete : <http://sasd.sav.sk/sk/data_katalog.php >

van DER MEER T. W. G., & ZMERLI, S. : The deeply rooted concern with political trust. In : ZMERLI, S., & van DER MEER, T.W.G. (eds.):  Handbook on political trust. Edward Elgar Publishing, 2017, s. 1- 19.

WORLD VALUES SURVEY .: World Values Survey Database. World Values Survey Association. [online], [cit. 25/09/2023]. Dostupné na internete : <https://www.worldvaluessurvey.org/WVSDocumentationWV7.jsp>

Predchádzanie genocídam

Posted on by

Pojem genocída sa zaradil do nášho slovníka v 20. storočí a jeho význam nás sprevádza až do teraz. Pôvod pojmu vytvoril poľský právnik židovského pôvodu Raphael Lemkin, ktorý sa celý svoj život zaoberal problémami medzinárodného práva. Za svoju úlohu si dal špecificky definovať genocídu ako samostatný zločin. Základom slova genocída je grécke slovo genos (v preklade kmeň, rasa) a prípona –cide, odvodená z latinského slova caedere čo znamená zabíjať.[1] Pojem genocída nesie teda podľa Raphaela Lemkina význam zabíjania na základe rasovej príslušnosti.

Aj pomocou Raphaela Lemkina genocída dostala aj právne ukotvenie v medzinárodnom práve. Prvý krok urobila Organizácia spojených národov (OSN), keď v decembri 1946 prijala Rezolúciu 96 (I), kde je právne prvýkrát použitý pojem genocída. Definícia genocídy v tomto dokumente opisuje pojem ako popretie práva na život celých skupín.[2] O dva roky neskôr, 9. decembra 1948 je OSN prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocída. Valné zhromaždenie OSN prijalo týmto dohovorom širšiu definíciu genocídy. Pojem už sa definuje ako presne stanovené činy s úmyslom zničiť skupinu na základe národa, etnicity, rasy alebo náboženstva, pričom môže ísť o celkové, alebo čiastočné úmyselné zničenie. Medzi stanovené činy sú zaradené akcie ako zabitie členov skupiny, vážna telesná a duchovná ujma členom skupiny, úmyselné zavedenie takých životných podmienok, ktorých zámerom je deštrukcia skupiny, opatrenia s cieľom zabrániť natalite skupiny a násilné premiestňovanie detí. Slovensko prijalo toto znenie 20. decembra 1950 do Trestného zákona.[3]

Definícia nás privádza k otázke, kto a prečo by sa rozhodol zabíjať na základe rasy. Zárodok netreba hľadať v nenávisti, ale v príliš veľkom egu. Je dôležité poznamenať, že genocída nevzniká spontánne, ale ako plánovaný, systematický jav. Politiku genocídy tvorí rovnica, ešte pred samotnou akciou musí vzniknúť silný nacionalistický záujem medzi občanmi v štáte. Potom stačí túto myšlienku superiority národa spojiť s vojenskou prehrou, alebo ekonomickou krízou. Do rovnice sa nám pridá menšina ľudí, ktorá sa ocitla v „zlom“ štáte a konflikt s genocídou je na svete. Pre charizmatického vodcu nie je nič jednoduchšie ako

zvaliť vinu za každý ekonomický, politický či sociálny problém v štáte na niekoho iného. Etnické, náboženské a iné menšiny v štáte sú na túto situáciu priam stvorené. Ľudia od nepamäti odsudzujú to, čo im je cudzie resp. iné ako oni, a ak sa tomu „cudziemu“ darí v štáte viac ako tým čo predstavujú väčšinu, krivé pohľady na ulici sa vedia ľahko premostiť do úplnej nenávisti. Iskrička pre takúto situáciu vzplanie spolu s politickou kampaňou, ktorú môže začať budúci vodca. Akonáhle občan vidí, že jeho nenávisť plynúca zo závisti nie je ojedinelá, psychologicky pociťuje svoju dôležitosť a socializáciu v spoločnosti. Takýmto taktickým činom sa veľmi ľahko môžu isté menšiny stať objektom genocídy. Veď predsa ako jednoduchšie zjednotiť krajinu než proti nepriateľovi, o to viac, ak Váš nepriateľ býva vedľa Vás a má niečo, po čom Vy túžite..

Na otázku, aká bola najväčšia svetová genocída by pravdepodobne väčšina ľudí odpovedala jednoducho: Holokaust. Holokaust je jednoznačne najviac dokumentovaná genocída, ale ani zďaleka nie je najväčšia.[4] Prečo teda ľudia všeobecne nemajú prehľad o ostatných genocídach je výsledkom viacerých faktorov. Pri holokauste išlo o genocídu viacerých skupín ľudí, čo pochopiteľne zasiahlo mnoho krajín (nie len jednu až dve ako to pri genocídach býva). Nielen Židia, ale aj Rómovia, Slovania, homosexuáli, fyzicky postihnutí ľudia a vybrané náboženské skupiny sa stali obeťami holokaustu a život viac ako 6 miliónov ľudí z týchto skupín vyhasol v koncentračných táboroch. Tým pádom, sa holokaust podpísal na obyvateľstve 35 európskych krajín a stal sa ich neoddeliteľnou historickou tragédiou. Väčšina vzdelávania o genocídach v európskych krajinách sa pohybuje len vo sfére holokaustu, najmä kvôli historicko-geografickej blízkosti. Fakt historicko-geografickej blízkosti by však nemal ovplyvniť nedostatok vzdelania o iných genocídach, ktoré číslami bezkonkurenčne prevyšujú holokaust. Platí ale pravidlo, radšej menej ako nič. Je lepšie, že ľudia majú vedomosť aj keď iba o jednej genocíde, ako o žiadnej. Ideálne sa toto pravidlo postupom času vymení za hlášku radšej neskoro ako nikdy a znalosť genocíd sa medzi obyvateľmi Európy rozšíri aj o tie, ktoré sú geograficky vzdialenejšie.[5]

Doposiaľ najväčšou genocídou s odhadovaným počtom obetí okolo 40 miliónov až 70 miliónov ľudí je režim a kampane zakladateľa Čínskej ľudovej republiky a predsedu Čínskej komunistickej strany Maoa Zedonga. Počas jeho vlády v rokoch 1949 až 1976 vyhladil v Číne viac ľudí ako je súčasná populácia Veľkej Británie.[6] Práve on stál za kampaňami ako Veľký skok vpred (čin. 大跃进) a Veľká proletárska kultúrna revolúcia (čin. 文化大革命). Veľký skok

v pred bola národná, vládou organizovaná kampaň, ktorá trvala medzi rokmi 1958 až 1961. Cieľom bola rýchla modernizácia a maximalizácia pracovnej sily v potravinárskom a poľnohospodárskom priemysle na vidieku. V skutočnosti však 98% farmárov štát okradol o svoje polia a prinútil ich pracovať pre štátne farmárske organizácie. Zlá úroda a silný export potravín do zahraničia (aj do veľkých čínskych miest) priniesol hladomor na ktorý iba počas tejto kampane uhynulo 20 až 45 miliónov obyvateľov. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, aj táto kampaň je považovaná za genocídu, pretože vláda zakázala obyvateľom vidieka opustiť svoje obydlie a hľadať potravu inde, čo vyvrcholilo v úmyselnom znížení populácie v nerozvinutých častiach Čínskej ľudovej republiky. V druhej kampani vláda popravila a stíhala každého, kto mohol inklinovať k iným hodnotám ako Čínska komunistická strana, osoba bola považovaná za hrozbu pre národ a preventívne popravená. Vnútorná politika Číny je dodnes veľmi uzavretá a veľmi pro-genocídna.[7] Je ťažké pri tomto štáte použiť akékoľvek ochranné páky, lebo vláda si dáva veľký pozor komu a čo ukáže. Zároveň nie je možné úplne odstrihnúť takého veľkého geopolitického hráča ako Čína, kvôli predchádzaniu globálnym konfliktom. Na druhej strane, je veľa situácií, kde sa musí svet naučiť postaviť sa proti porušovaniu ľudských práv. Konkrétne nedať niekomu možnosť usporiadať olympijské hry, ak časť obyvateľstva násilne trpí v pracovných táboroch.

Ako pri každom probléme, tak aj tu platí, že dôležitá je prevencia a odstránenie problému na jeho úplne začiatočnej fáze. Je potrebné pri prvej pochybnosti, alebo pri prejavení akéhokoľvek faktoru naznačujúceho, či prechádzajúceho genocíde nastaviť dostatočne preventívne opatrenia, ktoré sa môžu ad hoc líšiť. Takéto faktory sú nám empiricky z histórie známe, ide najmä o nestabilitu politického režimu v krajine, náhla zmena politického režimu, revolúcie, vybrané psychologické javy, ekonomická kríza, uvalenie sankcií a vzrast náboženského fundamentalizmu.[8] Taktiež pomerne rýchle a tiché povstanie charizmatického vodcu, ktorý dáva výrazný dôraz na nacionalizmus, ako to bolo v Nemecku v medzivojnovom období, môže byť ako ticho pred búrkou. Jediné, čo môžeme urobiť je rýchla reakcia, evaluácia faktorov značiacich genocídu a dôsledné odsúdenie aktov.

Predísť genocídam dokážeme len ako ľudstvo spoločne. Šťastní ľudia sa do genocíd nepúšťajú a nikto spokojní so svojím životom a štátom nebude vyvolávať nepokoj. Zároveň je veľmi ťažké niekomu vysvetliť, že za ich nešťastím nestojí vybraná skupina ľudí, a ich charizmatický vodca pre svojich občanov nechce vždy to najlepšie. Je potrebné aby sa svet postavil v ekonomickej, politickej či inej kríze na stranu tých najslabších a najviac

zasiahnutých. Akonáhle si ľudia uvedomia, že v tom nie sú sami, predíde sa počiatočnému hnevu, ktorý im niekto z hora natlačí cez propagandu do hlavy. Kto vie ako by to bolo, keby Nemecko po prvej svetovej vojne neostalo samé a zlomené, ale iné štáty by jeho občanom podali pomocnú ruku a pomohli im dostať sa na správnu cestu mieru a vzájomnej spolupráce.

Zdroje:

BORŠA, P. Pamäť a genocída. Praha: Argo, 2011. ISBN 978-80-25703-68-7.

LUKÁČ, J. Pojem genocídy v medzinárodnom práve. Praha: Univerzita Karlova v Prahe, Právnická fakulta [online]. [cit. 31-05-23]. Dostupné z: https://dspace.cuni.cz/bitstream/handle/20.500.11956/110312/120275475.pdf?sequence=1&isAllowed=y

RILEY, E. N. Population in China. Cambridge: Polity Press, 2017. ISBN 978-0-7456-8863-3.

SLAWSON, L. The Top 10 Worst Genocides in History. In: Owlcation.com [online]. 05.01.2023 [cit.31.05.2023]. Dostupné z: https://owlcation.com/humanities/The-Top-10-Worst-Genocides-in-History

ŠVIHRANOVÁ, J. Fenomén zla. Ako vznikol pojem genocída? In: História 2017 [online]. Bratislava: SAV, 2017, s. 35-39 [cit. 31-05-23]. Dostupné z: https://www.sav.sk/journals/uploads/03022355%C5%A0vihrano

Maskulinizmus – mužský náprotivok feminizmu

Posted on by

Maskulinizmus (Maskulizmus) je termín, ktorý používame na označenie rôznych variácií sociálneho, politického a kultúrneho hnutia ako aj ideológie. Ide o súhrn morálnej filozofie, ktorá je založená predovšetkým na empírií, teda skúsenostiach a prežívaní mužov. Považujeme ho za mužský náprotivok feminizmu. Je potrebné podotknúť, že v maskulinizme absentuje úroveň historickej a organizovanej obhajoby hnutia ako vo feminizme. Hlavné idey maskulinizmu pozostávajú najmä z kritiky spoločnosti a sociálnych vzťahov v asociácií s mužmi.[1] Analýzou súčasných rodových nerovností alebo rovností u maskulinistov vzniká premisa, že väčšina mužov boli tak isto utláčaní silným patriarchátom ako ženy. Avšak, so silnejúcou emancipáciou žien a aktivitou feministických hnutí za posledné polstoročie sú muži v dnešnej dobe viacej znevýhodnení v spoločnosti ako ženy.[2]

Maskulinisti nechcú vyzdvihovať postavenie muža, no poukazujú na jeho význam ako otca, manžela a člena spoločnosti a iných sociálnych rolách. Ako ideológia nemá zvýhodňovať mužské postavenie, avšak radikálnejšie odnože ako mačizmus a mizogýnia sa vyznačujú šovinizmom voči ženám a dokonca aj mužom, ak nevyhovujú ich mužskému ideálu.[3] Cieľom nášho článku je predstaviť čitateľovi aj druhý protipól boja za rodovú rovnosť a priblížiť ako vnímajú problematiku rodového boja maskulinisti.

Je široké spektrum oblastí záujmu maskulinistov. Určité maskulinistické hnutia sa sústreďujú na mužov a chlapcov, najmä na ich zdravie, vzdelanie a určitý tlak a očakávania od spoločnosti k mužom, ktoré „je potrebné naplniť na základe historickej predispozície“. Z ich uhla pohľadu aj muži trpia zastaranými, tradičnými rolami ako ženy. Maskulinizmus môžeme deliť na dve hlavné odvetvia – liberálny a konzervatívny maskulinizmus. Konzervatívni maskulinisti prehlasujú, že nerovnosť medzi pohlaviami je vytvorená na základe ľudskej prirodzenosti. Sú to práve premisy feminizmu, ktoré vyhlásili rodové role za umelo vytvorený konštrukt určený na utláčanie žien. Sú to práve ženy, ktoré sa snažia zničiť prirodzené status quo cez právne predpisy a iné prostriedky. So zvýšenou emancipáciou žien sa zvýšila miera rozvodovosti, čo zapríčinilo deti vyrastajúce bez otca. Deti v neúplných rodinách sú viac náchylné k drogovej závislosti a ku kriminálnej činnosti, čo zapríčiňuje preplnené väznice. Emancipácia má za následok odcudzenosť pohlaví. Silnejúce feministické hnutia pretlačili do spoločnosti ženský šovinizmus, spoločenskú nenávisť voči mužom, čo sa odzrkadľuje na duševnom zdraví mužov. V oblasti duševného zdravia sa neprihliada na emocionálny stav mužov. Vyplývajúc z tradičných hodnôt muž má byť tým silným, nezlomným, tou stabilnou časťou rodiny a spoločnosti. Označenie citlivý pre muža je skôr potupným prívlastkom. Muži páchajú samovraždu 3,5 krát častejšie ako ženy.[4] Väčšina z prípadov samovrážd boli nečakané a pozostalí si nikdy nevšimli žiadnych náznakov, depresie, alebo prejavov zlého psychického stavu. Muž je vnímaný ako potenciálny zdroj násilia. Maskulinisti to dávajú za vinu spomínaným tradičným rolám, do ktorých štylizujeme už malých chlapcov. Z dôvodu typických hier chlapcov ako je hra na vojaka a bojovať, hra na kovboja a zabíjať indiánov, byť policajtom a strieľať zločincov – násilie je mužom blízke už od malého veku.

Kritici zákonov o rodovej rovnosti tvrdia, že feminizmus sa stal hlavnou ideológiou v boji rodovej rovnosti a zákony sú vytvorené najmä aby preferovali ženy a diskriminovali mužov. Kým feminizmus bojuje voči patriarchátu, konzervatívni maskulinisti veria, že patriarchát je prirodzeným a nevyhnutným výsledkom rozdielnosti pohlaví. Feministky svojou aktivitou vytvárajú „skrytý matriarchát“.[5] Z ich pohľadu je feministické hnutie voči maskulinizmu nepriateľské. Konzervatívni maskulinisti so svojimi ideami tradičného patriarchátu sa odvolávajú na hodnoty, náboženstvo a prirodzené mužské prvenstvo, ktoré bolo dané od Boha. Adam bol prvý človek stvorený na obraz Boží. Eva bola stvorená z Adamovho rebra. Žena je druhá v poradí. Konzervatívny

maskulinizmus nazývame aj mačizmus alebo najradikálnejšia forma konzervatívneho maskulinizmu, mizogýnia. Podľa niektorých sociológov konzervatívny maskulinizmus ako reakčné hnutie vie byť až misogýnické.[6]

Druhým smerom je liberálny maskulinizmus. Ten je považovaný ako doplnok k feminizmu. Má ísť o „novú mužskosť“. Toto hnutie novej mužskosti nevyzdvihuje muža. Chce poukázať na jeho význam. Obe hnutia, maskulinizmus a feminizmus a aj ideológie sa snažia zmeniť nazeranie na rodové roly a nimi vyvolané rozdiely. Zaoberajú sa oblasťami, v ktorých sú znevýhodnení muži ako v úlohe rodiča, v úlohe opatrovníka, v sektore zdravotníctva a vzdelania, na pracovnom trhu, v trestno-právnom procese. Liberálni maskulinisti sa vymedzujú voči názorom radikálneho feminizmu. Maskulinisti a feministky by mali byť prirodzenými spojencami proti spoločnému nepriateľovi, ktorým je sexizmus, a ten je škodlivý pre obe pohlavia. Rodoví rovnostári vyzývajú maskulinistov a feministky k zjednoteniu pod jednotným smerom hnutia rodovej rovnosti. Týmto spôsobom by dokázali dosiahnuť viac v boji za rodovú rovnosť.[7]

Jedným z maskulinistov, ktorý zasvätil život skúmaniu rodovej rovnosti a nerovnosti je doktor Warren Farrell. Práve jeho publikácia Krize chlapectví (The Boy Crisis, 2018) podrobne vysvetľuje odvetvia, kde rodičia, učitelia a celá spoločnosť zlyhali. Kniha je zároveň formou odbornej príručky obsahujúcej aj riešenia ako krízu našich chlapcov riešiť.

Feministický maskulinista alebo maskulinistický feminista

Warren Farrell je americký politológ a politický aktivista. Vo svojej vedeckej činnosti sa venuje najmä problematike pohlavia a rovnosti mužov a žien. Jeho publikácie boli preložené do 17 jazykov. Počas druhej vlny feminizmu bol jedným z najznámejších aktívnych femistov, kedy vo svojich publikáciách hovoril, že hlavný problém sa nachádza na strane mužov. V 90. rokoch 20. storočia sa miera rozvodovosti manželstiev rapídne zvýšila, následkom čoho boli ženy viac zvýhodnené v rozvodových konaniach, bola im priznaná starostlivosť o dieťa, keďže matka je považovaná za hlavného rodiča. Práve týmito udalosťami Farrell prehodnotil svoj názor, keďže hlavným zámerom feminizmu sa namiesto boja o rovnoprávnosť stal skôr súboj o moc. Práve termín pracujúca žena a stagnujúca ekonomika v 20. storočí vytvorila sťažené podmienky pre mužov ako hlavných živiteľov rodiny, resp. platenie alimentov. To spôsobilo, že otcovia sa radšej odstrihli od svojej rodiny a záväzkov.[8] Práve Farrellova aktivita dala základy pre mužské oslobodzovacie hnutie.[9]

Farrell tvrdí, že práve ženská sexuálna sila je to, čo dodáva ženám výhody, ktoré by muži v akejkoľvek inej spoločnosti nemali. Práve postupnou zmenu nazerania na vzťah, rozvoj sex-culture, väčšia otvorenosť v intímnom živote a emancipáciou žien v tejto oblasti, sa zvýšilo množstvo sexuálneho obťažovania a násilia.[10] Avšak, kým ženy sú stále legislatívne chránené, pri verzie páchania sexuálneho násilia na mužoch sa daný prípad berie s veľkou neohľaduplnosťou. Ďalším scenárom je prípad, kedy k sexuálnemu styku je zhoda na oboch stranách, avšak po ukončení procesu sa ženy vyjadria, že daný styk nechceli a následne muži vychádzajú zo situácie s obžalobou zo znásilnenia. V takýchto prípadoch existuje dogma, že ženy neklamú a muž je vinný zo znásilnenia, bez akejkoľvek väčšej možnosti sa brániť.

Kniha vykresľuje tradičné mužské role, ktoré v dnešnej spoločnosti nedovoľujú mužom rozvíjať natoľko samých seba ako to dovoľuje feminizmus. Práve z dôvodu ideálnej postavy muža ako hrdinu a bojovníka je od malého veku mužom vtískané násilie, či už ako forma hračiek, prevtelenie malého chlapca do role vojaka bojujúceho a zabíjajúceho, čo automaticky aj poníma o mužoch ako o zdroji násilia.[11] Maskulinisti nechcú aby existovala

povinná vojenská povinnosť. Nie je ich zavinením, že sa narodili ako muži. Zároveň povinná vojenská povinnosť platiaca len pre mužov vytvára dojem, že mužský život je menejcennejší ako život ženy.[12]

Existuje dvojaký meter pri prejedávaní násilia páchaného na ženách a násilia páchaného na mužoch. V prípade násilia páchaného na žene maskulinisti poukazujú na neprimerané tresty a ich „automatickú“ vinu, bez možnosti preukázania neviny. Ak sa rovnaké násilie pácha na mužovi, neexistuje dostatočná právna ochrana pre obete násilia. Upozorňujú na zobrazenie násilia páchaného na mužoch v médiách. Je viac prijateľné, keď vo filme zbije žena muža ako muž ženu, pritom ide o rovnaký druh násilia, ktorý spôsobí ublíženie na zdraví a psychickú traumu. Práve, násilie páchané na mužoch je v médiách zobrazené ako humorné alebo sú muži zobrazení ako babráci a alkoholici. Ako rodič je muž vnímaný ako ten druhý. Prvá je matka. V prípade, že žena sa rozhodne neprerušiť svoje tehotenstvo, aj napriek predošlej obojstrannej dohode o prerušení, núti a zaväzuje mužov k nechceným rodičovským povinnostiam a následnej podpory matky a dieťaťa. V prípade, že muži odmietnu je na nich nazerané ako na nezodpovedných. Maskulinisti upozorňujú aj na opačný scenár, kedy muž chce byť otcom. Muži nemajú právo rozhodovať o tehotenstve ženy. V prípade otehotnenia, kedy muž chce byť otcom, ale žena nechce byť matkou, na mužovom názore nezáleží. Jemu neprináleží posledné slovo v otázke tehotenstva. Neexistuje rovnosť v právach na adopciu. Štáty umožňujú adopciu skôr slobodným ženám ako slobodným mužom.[13]

Kritika maskulinizmu

Mnohé z problémov, na ktoré poukazujú maskulinisti ako duševné zdravie, otázka otcovstva sú riešené aj feministickým hnutím. Kritika maskulinizmu tvrdí, že maskulinizmus kritizuje veľa ďalších filozofií a najmä feminizmus.[14] Kritici spochybňujú platnosť niektorých maskulinistických názorov, keďže ani oni sami netolerujú iné názory, ktoré nespadajú pod ich koncept. Schopnosť odstrániť tieto nerovnosti zo spoločnosti spočíva aj tak v mužoch. Práve muži sú tí, čo by mali prevziať opraty nespokojnosti so svojou situáciou, tak ako to urobili ženy svojou vlastnou činnosťou v priebehu rokov, alebo etnické menšinové skupiny. Muži by mali prehodnotiť ako sú ich sociálne role definované v spoločnosti a snažiť sa ich zmeniť politicko-právnymi prostriedkami, nad ktorými majú kontrolu väčšinou oni. Kľúčom k produktívnemu dialógu medzi týmito perspektívami je podporovať otvorené a úctivé rozhovory, ktoré uznávajú zložitosť a širokospektrálnosť rodových otázok. Oba predsa ťahajú za ten istý koniec – prekonanie stereotypného nazerania na tradičné rodové role.

Zdroje:

Masculinism – Oxford Reference. [online] [cit. 6.6.2023]. K dispozícii na: https://www.oxfordreference.com/display/10.1093/oi/authority.20110803100138854;jsessionid=AF8E24DE0DBF91B2F6128B1F2BE27A1B.

BAIN, A. International Encyclopedia of Human Geography. Elsevier Science, 2009. ISBN 978-0-08-044910-4 [online] [cit. 6.9.2023] K dispozícii na: https://www.sciencedirect.com/topics/social-sciences/masculinism  

Machismo. English meaning – Cambridge Dictionary. [online] [cit. 6.6.2023]. K dispozícii na: https://dictionary.cambridge.org/dictionary/english/machismo..

FARRELL, W., GRAY,J. Krize chlapectví. Praha: Práh, 2020. ISBN 9788072528394.

BLAKE, M. Mad Men: Inside the Men’s Rights Movement and the Army of Misogynists and Trolls It Spawned. Mother Jones, [online] [cit. 6.6.2023]. K dispozícii na: https://www.motherjones.com/politics/2015/01/warren-farrell-mens-rights-movement-feminism-misogyny-trolls/..

FARRELL, W.,  Gray, J. The Boy Crisis | Why Our Boys Are Struggling and What We Can Do About It. [online] [cit. 6.6.2023].K dispozícii na: https://boycrisis.org/..

BATES, L. Men going their own way: the rise of a toxic male separatist movement. [online] [cit. 6.6.2023] theguardian.com. K dispozícii na:  https://www.theguardian.com/lifeandstyle/2020/aug/26/men-going-their-own-way-the-toxic-male-separatist-movement-that-is-now-mainstream..