Pojem genocída sa zaradil do nášho slovníka v 20. storočí a jeho význam nás sprevádza až do teraz. Pôvod pojmu vytvoril poľský právnik židovského pôvodu Raphael Lemkin, ktorý sa celý svoj život zaoberal problémami medzinárodného práva. Za svoju úlohu si dal špecificky definovať genocídu ako samostatný zločin. Základom slova genocída je grécke slovo genos (v preklade kmeň, rasa) a prípona –cide, odvodená z latinského slova caedere čo znamená zabíjať.[1] Pojem genocída nesie teda podľa Raphaela Lemkina význam zabíjania na základe rasovej príslušnosti.
Aj pomocou Raphaela Lemkina genocída dostala aj právne ukotvenie v medzinárodnom práve. Prvý krok urobila Organizácia spojených národov (OSN), keď v decembri 1946 prijala Rezolúciu 96 (I), kde je právne prvýkrát použitý pojem genocída. Definícia genocídy v tomto dokumente opisuje pojem ako popretie práva na život celých skupín.[2] O dva roky neskôr, 9. decembra 1948 je OSN prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocída. Valné zhromaždenie OSN prijalo týmto dohovorom širšiu definíciu genocídy. Pojem už sa definuje ako presne stanovené činy s úmyslom zničiť skupinu na základe národa, etnicity, rasy alebo náboženstva, pričom môže ísť o celkové, alebo čiastočné úmyselné zničenie. Medzi stanovené činy sú zaradené akcie ako zabitie členov skupiny, vážna telesná a duchovná ujma členom skupiny, úmyselné zavedenie takých životných podmienok, ktorých zámerom je deštrukcia skupiny, opatrenia s cieľom zabrániť natalite skupiny a násilné premiestňovanie detí. Slovensko prijalo toto znenie 20. decembra 1950 do Trestného zákona.[3]
Definícia nás privádza k otázke, kto a prečo by sa rozhodol zabíjať na základe rasy. Zárodok netreba hľadať v nenávisti, ale v príliš veľkom egu. Je dôležité poznamenať, že genocída nevzniká spontánne, ale ako plánovaný, systematický jav. Politiku genocídy tvorí rovnica, ešte pred samotnou akciou musí vzniknúť silný nacionalistický záujem medzi občanmi v štáte. Potom stačí túto myšlienku superiority národa spojiť s vojenskou prehrou, alebo ekonomickou krízou. Do rovnice sa nám pridá menšina ľudí, ktorá sa ocitla v „zlom“ štáte a konflikt s genocídou je na svete. Pre charizmatického vodcu nie je nič jednoduchšie ako
zvaliť vinu za každý ekonomický, politický či sociálny problém v štáte na niekoho iného. Etnické, náboženské a iné menšiny v štáte sú na túto situáciu priam stvorené. Ľudia od nepamäti odsudzujú to, čo im je cudzie resp. iné ako oni, a ak sa tomu „cudziemu“ darí v štáte viac ako tým čo predstavujú väčšinu, krivé pohľady na ulici sa vedia ľahko premostiť do úplnej nenávisti. Iskrička pre takúto situáciu vzplanie spolu s politickou kampaňou, ktorú môže začať budúci vodca. Akonáhle občan vidí, že jeho nenávisť plynúca zo závisti nie je ojedinelá, psychologicky pociťuje svoju dôležitosť a socializáciu v spoločnosti. Takýmto taktickým činom sa veľmi ľahko môžu isté menšiny stať objektom genocídy. Veď predsa ako jednoduchšie zjednotiť krajinu než proti nepriateľovi, o to viac, ak Váš nepriateľ býva vedľa Vás a má niečo, po čom Vy túžite..
Na otázku, aká bola najväčšia svetová genocída by pravdepodobne väčšina ľudí odpovedala jednoducho: Holokaust. Holokaust je jednoznačne najviac dokumentovaná genocída, ale ani zďaleka nie je najväčšia.[4] Prečo teda ľudia všeobecne nemajú prehľad o ostatných genocídach je výsledkom viacerých faktorov. Pri holokauste išlo o genocídu viacerých skupín ľudí, čo pochopiteľne zasiahlo mnoho krajín (nie len jednu až dve ako to pri genocídach býva). Nielen Židia, ale aj Rómovia, Slovania, homosexuáli, fyzicky postihnutí ľudia a vybrané náboženské skupiny sa stali obeťami holokaustu a život viac ako 6 miliónov ľudí z týchto skupín vyhasol v koncentračných táboroch. Tým pádom, sa holokaust podpísal na obyvateľstve 35 európskych krajín a stal sa ich neoddeliteľnou historickou tragédiou. Väčšina vzdelávania o genocídach v európskych krajinách sa pohybuje len vo sfére holokaustu, najmä kvôli historicko-geografickej blízkosti. Fakt historicko-geografickej blízkosti by však nemal ovplyvniť nedostatok vzdelania o iných genocídach, ktoré číslami bezkonkurenčne prevyšujú holokaust. Platí ale pravidlo, radšej menej ako nič. Je lepšie, že ľudia majú vedomosť aj keď iba o jednej genocíde, ako o žiadnej. Ideálne sa toto pravidlo postupom času vymení za hlášku radšej neskoro ako nikdy a znalosť genocíd sa medzi obyvateľmi Európy rozšíri aj o tie, ktoré sú geograficky vzdialenejšie.[5]
Doposiaľ najväčšou genocídou s odhadovaným počtom obetí okolo 40 miliónov až 70 miliónov ľudí je režim a kampane zakladateľa Čínskej ľudovej republiky a predsedu Čínskej komunistickej strany Maoa Zedonga. Počas jeho vlády v rokoch 1949 až 1976 vyhladil v Číne viac ľudí ako je súčasná populácia Veľkej Británie.[6] Práve on stál za kampaňami ako Veľký skok vpred (čin. 大跃进) a Veľká proletárska kultúrna revolúcia (čin. 文化大革命). Veľký skok
v pred bola národná, vládou organizovaná kampaň, ktorá trvala medzi rokmi 1958 až 1961. Cieľom bola rýchla modernizácia a maximalizácia pracovnej sily v potravinárskom a poľnohospodárskom priemysle na vidieku. V skutočnosti však 98% farmárov štát okradol o svoje polia a prinútil ich pracovať pre štátne farmárske organizácie. Zlá úroda a silný export potravín do zahraničia (aj do veľkých čínskych miest) priniesol hladomor na ktorý iba počas tejto kampane uhynulo 20 až 45 miliónov obyvateľov. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, aj táto kampaň je považovaná za genocídu, pretože vláda zakázala obyvateľom vidieka opustiť svoje obydlie a hľadať potravu inde, čo vyvrcholilo v úmyselnom znížení populácie v nerozvinutých častiach Čínskej ľudovej republiky. V druhej kampani vláda popravila a stíhala každého, kto mohol inklinovať k iným hodnotám ako Čínska komunistická strana, osoba bola považovaná za hrozbu pre národ a preventívne popravená. Vnútorná politika Číny je dodnes veľmi uzavretá a veľmi pro-genocídna.[7] Je ťažké pri tomto štáte použiť akékoľvek ochranné páky, lebo vláda si dáva veľký pozor komu a čo ukáže. Zároveň nie je možné úplne odstrihnúť takého veľkého geopolitického hráča ako Čína, kvôli predchádzaniu globálnym konfliktom. Na druhej strane, je veľa situácií, kde sa musí svet naučiť postaviť sa proti porušovaniu ľudských práv. Konkrétne nedať niekomu možnosť usporiadať olympijské hry, ak časť obyvateľstva násilne trpí v pracovných táboroch.
Ako pri každom probléme, tak aj tu platí, že dôležitá je prevencia a odstránenie problému na jeho úplne začiatočnej fáze. Je potrebné pri prvej pochybnosti, alebo pri prejavení akéhokoľvek faktoru naznačujúceho, či prechádzajúceho genocíde nastaviť dostatočne preventívne opatrenia, ktoré sa môžu ad hoc líšiť. Takéto faktory sú nám empiricky z histórie známe, ide najmä o nestabilitu politického režimu v krajine, náhla zmena politického režimu, revolúcie, vybrané psychologické javy, ekonomická kríza, uvalenie sankcií a vzrast náboženského fundamentalizmu.[8] Taktiež pomerne rýchle a tiché povstanie charizmatického vodcu, ktorý dáva výrazný dôraz na nacionalizmus, ako to bolo v Nemecku v medzivojnovom období, môže byť ako ticho pred búrkou. Jediné, čo môžeme urobiť je rýchla reakcia, evaluácia faktorov značiacich genocídu a dôsledné odsúdenie aktov.
Predísť genocídam dokážeme len ako ľudstvo spoločne. Šťastní ľudia sa do genocíd nepúšťajú a nikto spokojní so svojím životom a štátom nebude vyvolávať nepokoj. Zároveň je veľmi ťažké niekomu vysvetliť, že za ich nešťastím nestojí vybraná skupina ľudí, a ich charizmatický vodca pre svojich občanov nechce vždy to najlepšie. Je potrebné aby sa svet postavil v ekonomickej, politickej či inej kríze na stranu tých najslabších a najviac
zasiahnutých. Akonáhle si ľudia uvedomia, že v tom nie sú sami, predíde sa počiatočnému hnevu, ktorý im niekto z hora natlačí cez propagandu do hlavy. Kto vie ako by to bolo, keby Nemecko po prvej svetovej vojne neostalo samé a zlomené, ale iné štáty by jeho občanom podali pomocnú ruku a pomohli im dostať sa na správnu cestu mieru a vzájomnej spolupráce.
Zdroje:
BORŠA, P. Pamäť a genocída. Praha: Argo, 2011. ISBN 978-80-25703-68-7.
LUKÁČ, J. Pojem genocídy v medzinárodnom práve. Praha: Univerzita Karlova v Prahe, Právnická fakulta [online]. [cit. 31-05-23]. Dostupné z: https://dspace.cuni.cz/bitstream/handle/20.500.11956/110312/120275475.pdf?sequence=1&isAllowed=y
RILEY, E. N. Population in China. Cambridge: Polity Press, 2017. ISBN 978-0-7456-8863-3.
SLAWSON, L. The Top 10 Worst Genocides in History. In: Owlcation.com [online]. 05.01.2023 [cit.31.05.2023]. Dostupné z: https://owlcation.com/humanities/The-Top-10-Worst-Genocides-in-History
ŠVIHRANOVÁ, J. Fenomén zla. Ako vznikol pojem genocída? In: História 2017 [online]. Bratislava: SAV, 2017, s. 35-39 [cit. 31-05-23]. Dostupné z: https://www.sav.sk/journals/uploads/03022355%C5%A0vihrano
Pridaj komentár