Od lokálnej až po globálnu úroveň, práva žien participovať v politickej sfére či kandidovať na vyššie miesta sú značne obmedzené. Ženy sú častokrát podceňované či už ako líderky, členky parlamentu, vykonávateľky štátnej služby alebo aj ako voličky. Stáva sa to aj napriek ich preukázateľným silným schopnostiam vo vyššie zmienených pozíciách či aj ako osoby snažiace sa akýmkoľvek spôsobom zmeniť súčasnú situáciu, a takisto aj napriek ich právu rovnocenne participovať na demokratických procesoch. Čelia prekážkam a situáciám ako diskriminácia, sexuálne obťažovanie, mansplaining (muž vysvetľujúci žene niečo s použitím nadriadeného tónu, ktorým vyjadruje, že ženy nič nevedia) takisto aj kapacitné nedostatky v inštitúciách. Ako uvádza rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z roku 2011 o politickej účasti žien: „Ženy v každej časti sveta sú naďalej marginalizované z politickej sféry, častokrát ako výsledok diskriminačných zákonov, praktík, postojov a rodových stereotypov, nízkej úrovne vzdelania, nedostatku prístupu k zdravotnej starostlivosti a neúmerný vplyv chudoby na ženy.“[1] Jednotlivo ženy prekonali tieto prekážky s veľkým uznaním a často v prospech celej spoločnosti, ale pre ženy ako celok sa musia vytvoriť rovnaké dlhodobé podmienky a treba im otvárať nové príležitosti. 

Politická nerovnosť, patriarchát, nadvláda mužov a splnenie spoločenských cieľov. To je to, čo najviac ženy motivuje k zmene.  Pojem feminizmus sa dlhodobo spája s témou žien, stáva sa novodobým trendom či už v médiách alebo v politike, a keďže sa mu častokrát kladie zlý význam, tak ho stručne ujasníme . Feminizmus je súborom hnutí a politických smerov usilujúcich sa o zrovnoprávnenie žien v rôznych sférach. Poznáme doposiaľ tri vlny feminizmu, kde prvú vlnu označujeme za predhistóriu feminizmu, objavili sa tu prvé myšlienky zrovnoprávnenia žien v podobe volebného práva a takisto aj orientácia na zrovnoprávnenie základných ľudských práv. Neskôr, v 60. až 80. rokoch 20. storočia sa začalo toto hnutie zaoberať nerovnomerným postavením žien na pracovnom trhu a v rodine, otvorila sa aj téma dovtedy tabuizovanej ženskej sexuality a reprodukčných práv. V 90. rokoch minulého storočia až doteraz sa prúdy rozštiepili, znakom tejto vlny je prekonávanie genderových stereotypov, takisto aj spochybňovanie tradičných rolí.[2]

Výsledkom je značná diverzifikácia pojmu, pretože by bolo vhodnejšie hovoriť o viacerých feminizmoch, keďže má viaceré prúdy, ktoré častokrát môžu ísť proti sebe. Predstava, ako nerovnosť žien a mužov odstrániť, je v jednotlivých prúdoch rôzna, a tak nemôžeme radikalizovať toto hnutie a zástancov feminizmu a hádzať ich do jedného vreca, ako sa to momentálne zvykne. 

Ako to súčasne so zastúpením žien vyzerá? K januáru tohto roka sa vyskytlo 31 štátov, v ktorých ženy zastupovali najvyššie pozície či už v úrade hlavy štátu alebo  predsedu vlády. Pri aktuálnych celosvetových číslach, ktoré spracovala Organizácia Spojených národov prognózy naznačujú, že pohlavná vyrovnanosť sa na týchto pozíciách nedosiahne ďalších 130 rokov. Čo sa týka zastúpenia žien na ministerských postoch takisto na celom svete, tak len 22.8% žien z celkového počtu ministrov zastupuje práve toto miesto. Ministerky zväčša zastávajú a presadzujú myšlienky ako rodina a deti, sociálne zabezpečenie, rodová rovnosť či záležitosti menšín. Je veľmi znepokojujúce, že aj napriek značnému významu tohto vedúceho postavenia ako je ministerský post sa vyskytuje len takéto malé percento žien. Častokrát majú ženy ako líderky, ministerky alebo politické aktérky väčší potenciál uspieť ako muži. Ako jeden z príkladov si pokojne môžeme uviesť aj kancelárku Angelu Merkelovú, železnú dámu, považovanú svojho času za „líderku Európskej Únie“, ktorá udala príklad mnohým ďalším ženám ašpirujúcim udržať sa čo najvyššie v politike, ale aj príklad, ako to v mnohých krokoch naopak nerobiť. Čo sa týka parlamentov, nie je to o nič lepšie. Na svete celkovo 26.5% členov parlamentov či už jednokomorových alebo dvojkomorových tvoria ženy, avšak oproti roku 1995, kedy to bolo len 11%, sa to samozrejme výrazne zlepšilo. Len šesť štátov má 50% alebo viac žien v parlamente a jedným z štátov sú aj Spojené arabské emiráty. Naopak, na celom svete existuje celkovo „len“ 22 štátov, ktoré majú menej ako 10% žien v parlamente. Slovensko sa drží viacmenej stále v tradičných stereotypoch, kde počet žien v parlamente dosahuje niečo cez 20%. Pri takýchto výsledkoch sa rodová rovnosť vo vnútroštátnych legislatívnych orgánoch nedosiahne skôr ako v roku 2063. Nakoniec je vhodné spomenúť aj miestne samosprávy, kde sa konečne dostáva k lepším číslam, a to konkrétne ženy tvoriace 34% volených členov v miestnych orgánoch.[3]

Vývoj zastúpenia žien v politike pomaly ale isto naberal na svetlých obrátkach. Keď sa pozrieme do minulosti, z dostupných dát z roku 2008 zisťujeme, že líderky krajín to nemali až také ružové, stále sa len pomaly začínala vkladať viera do rúk práve ženám. Z chabých 8 štátov sveta sme prešli až na tohtoročných 31 štátov so ženou na čele. Postupne stúpali aj čísla žien v parlamentoch a na postoch ministeriek. Slovensko ostáva na viacmenej rovnakej priečke ako z roku 2008, čo značí, že sa ako štát nevyvíjame smerom, ktorým by sme možno chceli.[4] Ukazovateľom progresu obsadenia žien v politike sú kvóty. Tento nástroj je použitý vo vládach na zabezpečenie dostatočného využitia hlasu žien. Samozrejme, kvóty sa stretávajú s nesúhlasom s ich systémom či od samotných žien, referujúcich na poskytovanie nedostatočných príležitostí, či od občanov krajín a iných politikov – mužov, – že kvóty znehodnocujú princípy liberálnej demokracie, alebo aj voľba kandidáta na základe pohlavia, nie na základe skúseností.[5] Čo však kvóty naozaj napĺňajú, je kompenzácia a odstraňovanie prekážok, ktoré bránia ženám získať ich podiel, takisto aj splnenie povinnosti práva, ktoré všetkým zabezpečuje participáciu v občianskej demokracii. Príklad si môžeme zobrať z Belgicka, ktoré ako prvé zaviedlo kvóty už v roku 1994 a dosahujú 42% ženské zastúpenie, či Francúzsko, ktoré síce kvótu 50/50 zaviedlo, ale doposiaľ ju stále úplne nenaplnilo. Perfektným príkladom je Poľsko, kde boli zavedené kvóty aj pre mužov, aj pre ženy.[6] Predsa len, je to o rovnosti aj mužov aj žien. 

Dostávame sa však k otázke, prečo to tak vlastne je? Prečo štáty neprogresujú, nerozvíjajú ženský potenciál? Má to nejaký psychologický dôvod, či to je čisto len o zachovávaní pohlavných stereotypov? Bohužiaľ, aj psychologické hľadisko má na to masívny vplyv. Ženám sa prikladajú akési pomenovania, ktoré ohraničujú ich vnímanie voličmi. Podľa profesora Romera z Madridského inštitútu rodových štúdií:  „nedostatočné zastúpenie žien je vyjadrené v troch dimenziách: vnímanie médií, verejnej mienky a politiky ako takej.“ Čo sa týka napríklad zobrazovania v médiách, tak prischli ženám stereotypné charakteristiky alebo aj takzvané pascové role, a tie sú: „zvodkyňa, matka, maskot a železná matka.“[7]

Všetko sa to odvíja od ich podceňovania v ich politickej roli na základe verejnej mienky a predsudkov. Výskumy ukazujú, že ich nedostatočná docenenosť sa rozdeľuje do kategórií:

1.   Odvážnosť – ženy majú častokrát viacero pochybností o sebe ako osobe voči kandidovaniu do politiky, pre viacero už spomenutých dôvodov

2.  Selekcia kandidáta – keď už sa rozhodnú kandidovať, stretávajú  sa s viacerými prekážkami dostať sa na kandidátnu listinu

3.  Kultúra – nekontrolovateľný sexizmus, politika mužov kde ženy nie sú vítané

4.     Financie – pri kampani žien sa častokrát rozpráva o menšej financovanosti

5.   Starostlivosť o dieťa – naprieč Európou ženy trávia dvakrát viac času na materských a rodičovských dovolenkách ako muži. [8]

Na základe týchto kategórií si môžeme ukázať aj konkrétnu situáciu zobrazenia politickej líderky v novinách, a to konkrétne článok New York Times z marca 2019, kedy bola zvolená naša terajšia prezidentka Zuzana Čaputová. Napísali o nej: „Pani Čaputová, rozvedená matka dvoch tínedžerských dievčat žije v Pezinku, v malej dedine pri Bratislave. Pred jej nástupom do politiky, Pezinok bol známy pre dve veci: víno a skládka s toxickým odpadom.“[9] Opäť je vhodné spomenúť aj Angelu Merkelovú, ktorá sa na verejnosti prejavovala s rozvážnosťou, nezlomnosťou a jednoduchosťou, a aj napriek tomu sa vždy objavilo niečo, čo jej vytkli. Všetko samozrejme čo sa týka jej osobnosti alebo výzoru.

Ku koncu je potrebné poukázať na vážnosť tejto situácie týkajúcej sa žien. Stereotypy bohužiaľ ešte stále dominujú vo svete a postupne by sme sa mali snažiť ich zmeniť. Takisto z veľkej časti prevláda aj nálepkovanie a kategorizovanie žien, ona je taká a taká. Začnime zdieľať svoje myšlienky a svoje pocity aby sme aktívne zabránili presadzovaniu spoločenských stereotypných vzorov. Nepodceňujme ženy na významných postoch, ako sa hovorí nesúďme knihy podľa ich obalov, práve naopak, nahlas ich podporujme. Takisto je dôležité, aby sme z politiky prestali robiť niečo, čo nie je, hlavne v negatívnom slova zmysle. Samozrejme, dostať sa napríklad na kandidátku politických strán alebo kandidovať na post je tiež výzvou a závisí na každej strane, aké kvóty si určí, ale treba nachádzať ženy s potenciálom a dovoliť im využiť ho. Celkovo sú ženy súčasťou tejto spoločnosti a aj politiky, tak ich musíme ako pochopiť tak aj podporiť aby prekonávali samé seba.

Zdroje:

[1]  What UN does for women. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.unwomen.org/en/what-we-do/leadership-and-political-participation

[2] Pomocný slovník filozofie. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/pomocny-slovnik-filozofie.pdf

[3] Women in politics 2023 [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.unwomen.org/en/digital-library/publications/2023/03/women-in-politics-map-2023

[4] Women in politics 2008. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.ipu.org/resources/publications/infographics/2016-07/women-in-politics-2008

[5] Quotas. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.idea.int/data-tools/data/gender-quotas/quotas

[6] Women ranking. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://data.ipu.org/women-ranking

[7] Rovira, C. How Are Women Politicians Treated in the Press? The Case of Spain, France and the United Kingdom. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.mdpi.com/2673-5172/2/4/43

[8] Women in politics. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.womenlobby.org/Women-in-Politics-507?lang=en

[9] Zuzana Caputova as president. [online], [cit. 21/6/2023]. Dostupné na internete: https://www.nytimes.com/2019/06/15/world/europe/zuzana-caputova-slovakia-president.html

Moc predstavuje ústredný pojem v medzinárodných vzťahoch, ktorý od začiatku ich vzniku hýbe svetovými dejinami. V snahe získať dominantné postavenie a stanoviť si svoju vlastnú sféru vplyvu sa štáty prikláňajú k rôznym metódam a nástrojom.

Nástroje tvrdej a mäkkej moci sa začali uplatňovať ešte dávno pred samotnou ich klasifikáciou. Avšak prvýkrát s pojmom tvrdá a mäkká moc prišiel americký politológ Jozef Nye v roku 1990 vo svojom diele „Bound to Lead“. Tvrdá moc vychádza priamo z realistického chápania dejín, kedy vojenská sila, ekonomický tlak, hospodárske sankcie, donútenie a hrubá sila vo vzťahu k iným štátom sú nevyhnutnými nástrojmi na presadenie si svojej sféry vplyvu. Dôležitú úlohu zohrávajú aj také aspekty ako veľkosť územia, počet obyvateľov, hrubý domáci produkt, veľkosť ozbrojených zložiek a podobne.[1]

Postupne v polovici 20. storočia s príchodom globalizačných procesov a liberalizácie takéto násilné chápanie moci ide do úzadia a do popredia sa dostáva mäkká moc, ktorá je postavená na nepriamom politickom, kultúrnom a morálnom vplyve na štáty vytváraním túžby po cieľoch držiteľa moci, na presadzovanie svojich presvedčení, hodnôt a ideálov. Na to využíva nástroje ako diplomacia, posilnenie bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov, nadviazanie partnerstiev, angažovanosť v rôznych alianciách, organizáciách, inštitúciách s cieľom posilniť svoju atraktivitu a dôveryhodnosť medzi inými štátmi, a tým aj svoju mäkkú moc. Zaujímavé je to, že čím je štát vyspelejší a populárnejší na medzinárodnej scéne, tým efektívnejšie dokáže uplatňovať nástroje mäkkej moci. Súvisí to s tým, že je atraktívnejší pre ostatných, ktorí sa ho snažia napodobňovať.[2]

Dôležitým konceptom v súčasnosti je sofistikovaná moc, ktorá predstavuje kombináciu nástrojov ako tvrdej, tak aj mäkkej moci, zdôrazňuje potrebu silnej armády, ale zároveň výrazne investuje do spojenectiev, partnerstiev a inštitúcií na všetkých úrovniach s cieľom rozšíriť vplyv štátu a potvrdiť legitimitu jeho činnosti.[3] Prečo ju môžeme považovať za dôležitú a kľúčovú? Pretože v súčasných medzinárodných vzťahoch sa dá efektívna zahraničná politika dosiahnuť racionálnym použitím sofistikovanej moci, ktorej výsledná podoba závisí od toho, v akom pomere sú využité nástroje tvrdej a mäkkej moci. Práve z tohto uhla pohľadu musíme vnímať aj zahraničnú politiku Spojených štátov amerických, ktorá je úžasným príkladom toho, ako jej charakter závisí od človeka, ktorý zastáva funkciu hlavy štátu aj keď hodnoty, ktoré vyznávajú od začiatku svojej nezávislosti sú nemenné (demokracia, rovnosť, ochrana ľudských práv a slobôd) výsledná zahraničná politika môže vyzerať úplne inak.

Za vlády Donalda Trumpa, ktorý v rokoch 2017 – 2021 pôsobil ako 45. prezident Spojených štátov amerických americká mäkká sila, ako aj celková atraktivita a dôveryhodnosť USA vo svete klesli. Tento graf nám ukazuje, že od začiatku Trumpovej administratívy výrazne klesla podpora prezidenta Spojených štátov v 24 krajinách sveta, kde sa viedol prieskum a mierne kleslo pozitívne vnímanie samotných Spojených štátov. Prečo k tomu došlo? Aké nástroje tvrdej a mäkkej moci používal Donald Trump vo svojej zahraničnej politike?

Graf č. 1: Korelácia vnímania USA vo svete a dôveryhodnosti D. Trumpa.

Ešte pred začiatkom funkčného obdobia počas svojej volebnej kampane Donald Trump začal spochybňovať americkú demokraciu, ktorá sa budovala storočiami a dodnes slúži ako vzor pre mnohéďalšie štáty, ekonomiku označil za upadajúcu, spochybňoval nezávislosť volieb, slobodu tlače a verejnej mienky, čím významne podkopal autoritu USA.[4] S cieľom posilniť národnú bezpečnosť zvyšoval výdavky do armády, na zbrojenie, a naopak neprejavoval veľký záujem o verejnú diplomaciu.[5]

Na medzinárodnej úrovni počas vlády Trumpa Spojené štáty vystúpili z množstva medzinárodných dohôd a organizácií, ktoré prispievali k rozvoju americkej mäkkej sily. Krátko po svojej inaugurácii Trump nariadil vystúpenie Spojených štátov z Transpacifického partnerstva (TPP), znamenalo to koniec nadnárodných obchodných dohôd pre USA. O implementácii dohody sa rokovalo ešte za vlády predošlého prezidenta Baracka Obamu, ktorý vo svojej zahraničnej politike jasne inklinoval k mäkkej moci. Využíval ju na nadviazanie spojenectiev a usiloval sa o čo najväčšiu spoluprácu s ostatnými štátmi. Podľa viacerých zdrojov by táto dohoda pre USA znamenala najmä hospodárske profity v Ázii, ale aj upevnenie postavenia dôveryhodného partnera a ekonomickej mocnosti vo svete. Bol to prvý prípad, kedy USA odstúpilo od dohody, ktorú samo presadzovalo. Trump zo svojej strany prejavoval záujem len o bilaterálne dohody so spojencami. Odborníci tvrdia, že tento odchod poškodil celkovú dôveru voči Spojeným štátom ako spoľahlivému partnerovi.[6]

Ďalším, pre mnohých prekvapujúcim, odchodom bol odstup USA od Parížskej klimatickej dohody, ktorá nadobudla platnosť v novembri 2016 s cieľom globálneho riešenia problému klimatickej zmeny. Trump to odôvodnil tým, že dohoda predstavovala ekonomickú záťaž pre USA. Okrem toho podporoval fosílne palivá a petrochemický priemysel a zrušil množstvo ďalších environmentálnych nariadení. Výsledkom bolo, že Spojené štáty stratili svoje významné postavenie vo svete z hľadiska environmentálnych otázok, ktoré sa im podarilo získať v čase vlády Baracka Obamu.[7]

V čase vzostupu pandémie COVID-19 Trump začal proces vylúčenia USA zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Rozhodnutie výrazne oslabilo americký vplyv v oblasti medzinárodnej zdravotníckej diplomacie.[8] Taktiež Trumpova administratíva odmietla participovať s viac ako 170 štátmi na programe Globálnej iniciatívy pre spravodlivý prístup k vakcínam proti COVIDU-19 (COVAX), ktorá vznikla s cieľom urýchliť vývoj a testovanie vakcín a zabezpečiť efektívnu distribúciu.[9]

Taktiež ostro kritizoval Severoatlantickú alianciu (NATO) a Organizáciu Spojených národov (OSN). V snahe o obranu národnej bezpečnosti a boj proti terorizmu Trump asertívnym spôsobom reagoval aj na migráciu do Spojených štátov. Podpísal zákaz cestovania, ktorý zakázal imigráciu z prevažne moslimských krajín. Nariadenie čelilo veľkému množstvu kritiky, odsúdenia a neskôr vyústilo do právneho zásahu proti nariadeniu. Neskôr boli vydané aj ďalšie nariadenia proti utečencom. To malo negatívne dopady na mäkkú silu USA.

Vyznačoval sa aj tvrdým postupom voči Číne, kedy v júli 2018  začal zavádzať clá v hodnote viac ako 300 miliárd dolárov a iné obchodné prekážky na čínske tovary s cieľom znížiť bilaterálny obchodný deficit, obmedziť vývoz amerických špičkových technológií, vytvoriť nové pracovné miesta a obmedziť import čínskeho tovaru v prospech domáceho trhu. USA obvinili Čínu z krádeže duševného vlastníctva, nečestných obchodných praktík, núteného transferu amerických technológií, nedostatočného prístupu amerických spoločností na čínsky trh a vytvárania nerovnakých podmienok prostredníctvom štátnych dotácií čínskych spoločností.[10] V reakcii na to, Čína prijala odvetné opatrenia voči USA a uviedla, že svojimi krokmi sa USA snažia zabrániť vzostupu Číny ako hospodárskej veľmoci. Znamenalo to zhoršenie bilaterálnych vzťahov medzi týmito mocnosťami.

Donald Trump sa riadil princípom „America first“, ktorý významne ovplyvnil nie len jeho zahraničnú politiku, ale aj domácu. Trump sa usiloval o izoláciu Spojených štátov od vonkajšieho sveta a o posilnenie domácej politiky a ekonomiky sčasti aj na úkor ostatných štátov. Vyznačil sa svojou protekcionistickou, izolacionistickou, populistickou a nacionalistickou politikou. Jeho politika čelila veľkej kritike a diskusiám. Americká mäkká sila, ktorá sa budovala počas vlády Baracka Obamu bola poškodená, ako aj atraktivita Spojených štátov v očiach ostatných. Joseph Nye, ktorý prišiel s konceptom mäkkej a tvrdej moci, sa vyjadril o vláde Trumpa takto: „To, ako sa vláda správa doma, v medzinárodných inštitúciách a v zahraničnej politike, môže svojím príkladom ovplyvniť ostatných. Vo všetkých týchto oblastiach Trump zmenil atraktívnu americkú politiku.“[11]

Donalda Trumpa vo funkcii prezidenta USA vystriedal po víťazstve v prezidentských voľbách v roku 2020 demokrat Joe Biden, ktorý sa stal v poradí 46. prezidentom Spojených štátov amerických. Aký smer v implementovaní zahraničnej politiky preferuje súčasný americký prezident? Podarilo sa mu napraviť napäté vzťahy medzi štátmi v dôsledku tvrdej politiky predchodcu? Aj keď funkčné obdobie Joe Bidena ešte neskončilo, už môžeme analyzovať hlavné piliere jeho zahraničnej politiky smerované na obnovu americkej mäkkej sily.

Keď Joe Biden nastúpil do funkcie prezidenta USA, v prvom prejave vyhlásil: „America is back, the transatlantic alliance is back“ („Amerika je späť, NATO je späť“). V tomto bode vidíme základný rozdiel medzi politikou Trumpa a Bidena, od ktorého sa všetko ďalej odvíja. Biden sa zaviazal obnoviť transatlantické vzťahy, politiku materializmu, diplomaciu, zaviazal sa vrátiť Spojeným štátom pozíciu dôveryhodného partnera. Inými slovami, Biden chce posilniť americkú mäkkú moc, ktorá významne klesla počas vlády Trumpa.

Graf č. 2: Porovnanie vývoja dôveryhodnosti voči USA.

Podľa prieskumu Pew Research Center môžeme sledovať výraznú zmenu postoja ostatných krajín sveta voči Spojeným štátom počas konca funkčného obdobia Donalda Trumpa a nástupu Joe Bidena do úradu.^[12] Kým prvý aplikoval izolacionistickú a protekcionistickú politiku, čo spôsobilo úpadok atraktivity a dôveryhodnosti USA vo svete, Biden sa vo svojom funkčnom období snaží vrátiť americkú mäkkú silu. Ako môžeme vidieť, s rastúcimi ukazovateľmi pozitívneho vnímania Spojených štátov počas vlády Bidena sa výrazne zvýšila aj dôvera prezidentovi, čo je v medzinárodných vzťahoch neoddeliteľná súčasť úspešnej zahraničnej politiky.

V prvý deň svojej funkcie podpísal 15 exekutívnych nariadení, jedným z nich bolo zrušenie zákazu cestovania do Spojených štátov pre imigrantov z prevažne moslimských krajín. V environmentálnej oblasti Biden, tak ako sľúbil, vrátil Spojené štáty medzi signatárov Parížskej klimatickej dohody a zaviazal sa bojovať proti klimatickým zmenám. V oblasti zdravotníctva Biden zastavil proces odchodu USA z WHO a výrazne sa podieľal na projekte COVAX. Bidenova administratíva naliehala na väčšiu mieru spolupráce v oblasti distribúcie vakcín, najmä vyrobených v USA, do zámoria.[13]

Vzťahy s Čínou však stále pretrvávajú napäté, obchodná vojna medzi štátmi neskončila. Biden nezrušil clá na čínsky tovar a naopak zavádza ďalšie opatrenia na úkor Číny. Avšak, z Bidenovej rétoriky môžeme konštatovať, že USA má záujem o vzájomnú spoluprácu s Čínou, ale jednoznačne národnoštátny záujem pokladá na prvé miesto. Musíme dokonca uznať, že vo veľkej miere sú Spojené štáty a Čína na sebe navzájom závislé a z obidvoch strán by bolo iracionálne sa snažiť od seba navzájom úplne oddeliť.

Ďalšou výzvou, ktorou Biden čelí, je Ruská federácia a invázia na Ukrajinu. Ruská invázia na Ukrajinu kardinálne zmenila politiku voči Rusku nie len Spojených štátov, ale aj väčšiny krajín sveta. Ešte počas Trumpovho volebného obdobia sme mohli sledovať vývoj bilaterálnych vzťahov medzi dvoma štátmi. Biden sa na začiatku svojho funkčného obdobia taktiež snažil o budovanie stabilného, racionálneho a pragmatického vzťahu s Ruskom napríklad prostredníctvom diplomacie a spolupráce pri kontrole jadrových zbraní. Ruská agresia na Ukrajinu však úplne zmenila charakter americkej politiky vo vzťahu k Rusku. Ukázalo sa, že na Rusko nástroje mäkkej moci nie sú efektívne, najmä v etape, kedy Putin už hovoril o plánoch zaútočiť na Ukrajinu. Štáty sa snažili prostredníctvom diplomatických rokovaní s Putinom zabrániť budúcej vojne, ale ako môžeme vidieť, neúspešne. Bidenova administratíva začala uplatňovať tvrdú a asertívnu politiku vo vzťahu k agresorovi, čo je jednoznačne odôvodnené. Spolu s inými krajinami USA uvalili na Rusko od začiatku invázie veľké množstvo sankcií v ekonomickej, finančnej, obchodnej, dokonca kultúrnej oblasti. Ako člen NATO, hoci USA neposielajú vojakov na Ukrajinu, zvyšuje počty amerických vojakov vo východných štátoch NATO, tým si potvrdzujú americký záväzok voči Aliancii.[14]

Vychádzajúc z Bidenovej zahraničnej politiky môžeme konštatovať, že je orientovaná na posilnenie aliancií, partnerstiev, spoluprác a diplomacie. Naznačuje hodnoty ako demokracia, ochrana ľudských práv a slobôd, morálna autorita a evokuje mäkkú moc. Mäkká moc je v súčasnom svete dôležitá ako nikdy, pretože je postavená na nástrojoch ako diplomacia, kultúra, atraktivita a spolupráca a tvorí tak kvalitnú platformu pre úspešnú politiku štátu nie len doma, ale aj v zahraničí. Avšak, pre udržanie si svojho postavenia na medzinárodnej scéne je nevyhnutná aj tvrdá moc, a preto úspešnosť zahraničnej politiky štátu sa dá dosiahnuť racionálnou symbiózou nástrojov ako tvrdej, tak aj mäkkej moci v podobe sofistikovanej moci.

---

Zdroje:

[1] DZURŇÁKOVÁ, Jana; PEŠOUT, Ivan. Mäkka moc ako faktor zahranično politického vplyvu štátov. Banská Bystrica: Fakulta politických a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 15-17.

[2] NYE, Joseph. Soft power: The means to success in world politics. New York: Public Affairs, 2004, s. 5-6.

[3] NYE, Joseph. Soft power: The means to success in world politics. New York: Public Affairs, 2004, s. 147.

[4] RUGH, William. President Trump and America’s Soft Power. In: Palgrave Macmillan [online]. [cit. 27/06/2023]. Dostupné na internete: < https://www.palgrave.com/gp/palgrave/campaigns/us-elections-and-politics/president-trump-and-america-s-soft-power/11996866>

[5] MERICA, Dan. Trump’s ‘hard power budget’ increases defense spending, cuts to State Dept, EPA. In: CNN [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2017/03/16/politics/donald-trump-budget-blueprint/index.html>

[6] SOLÍS, Mireya. Trump withdrawing from the Trans-Pacigic Partnership. In: Brookings [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/blog/unpacked/2017/03/24/trump-withdrawing-from-the-trans-pacific-partnership/>

[7] SOLÍS, Mireya. Trump withdrawing from the Trans-Pacigic Partnership. In: Brookings [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/blog/unpacked/2017/03/24/trump-withdrawing-from-the-trans-pacific-partnership/>

[8] ROGERS, Katie; MANDAVILLI Apoorva. Trump Administration Signals Formal Withdrawal From W.H.O.. In: The New York Times [online]. Júl 2020 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.nytimes.com/2020/07/07/us/politics/coronavirus-trump-who.html>

[9] ARATANI, Lauren. US refuses to join international effort to develop Covid-19 vaccine. In: The Guardian [online]. September 2020 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2020/sep/01/us-covid-19-vaccine-refuses-international-effort-coronavirus>

[10] RUSHE, Dominic. Here are the reasons for Trump’s economic war with China. In: The Guardian [online]. August 2019 [cit. 27/06/2023]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/us-news/2019/aug/23/trump-china-economic-war-why-reasons>

[11] NYE, Joseph. Donald Trump and the Decline of US Soft Power. In: Project Syndicate [online]. Február 2018 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.project-syndicate.org/commentary/trump-american-soft-power-decline-by-joseph-s–nye-2018-02?barrier=accesspay>

[12] WIKE, Richard; POUSHTER, Jacob; SILVER, Laura; FETTEROLF, Janell; MORDECAI, Mara. America’s Image Abroad Rebounds With Transition From Trump to Biden. In: Pew Research Center [online]. Jún 2021 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.pewresearch.org/global/2021/06/10/americas-image-abroad-rebounds-with-transition-from-trump-to-biden/>

[13] MADHANI, Aamer. Biden declares ‘America is back’ in welcome words to allies. In: AP News [online]. Február 2021 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://apnews.com/article/biden-foreign-policy-g7-summit-munich-cc10859afd0f542fd268c0a7ddcd9bb6>

[14] CHENGHAO, Sun. Biden’s Reshaped Russia Policy. In: China-US Focus [online]. Apríl 2022 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.chinausfocus.com/foreign-policy/bidens-reshaped-russia-policy>

Vznik novej multipolarity v súčasných medzinárodných vzťahoch nie je novým javom. Svet už zažil vplyv bipolarity, ktorá existovala v minulom storočí medzi USA a ZSSR. V tom čase to boli práve tieto krajiny, ktoré boli zodpovedné za udržanie stability a mieru vo svete alebo za jeho rozbitie. Dôvodom bola dominancia týchto dvoch štátov v hospodárskych, vojenských, mobilizačných a zdrojových faktoroch, ktoré vznikli ako dôsledok druhej svetovej vojny.

Dnešná polarizácia, ktorá sa aktívne formuje pred našimi očami, má trochu iné podmienky vzniku ako predchádzajúca. Globalizácia je hlavným základom, na ktorom sa budujú medzinárodné vzťahy na rôznych úrovniach. V prvom rade je dôležité pochopiť, že globalizácia je nezvratný a logický postupný proces, ktorý vznikol ako výsledok ľudského rozvoja. Technologický pokrok viedol k rozvoju dopravy, komunikačných technológií, logistiky, infraštruktúry a finančných možností. Globalizácia pokrýva všetky oblasti života. Zjednodušene možno tento jav vysvetliť ako proces ekonomickej, kultúrnej, politickej integrácie jednotlivých skupín, národov, štátov a ich zjednocovania..“>[2]

Prirodzene to vedie k integračným procesom medzi rôznymi štátmi a následne aj národmi a priamo ovplyvňuje ich vnútorné procesy. Svet sa stáva vzájomne závislým, čo zvyšuje efektivitu, mobilitu, dynamiku a zisky, no zároveň znižuje mieru nezávislosti každého jednotlivého subjektu tohto procesu. Štát stále zostáva hlavným aktérom pri formovaní systému medzinárodných vzťahov, ale dnes sme svedkami nových pólov systému, ktorými sú veľmoci, ktoré získavajú čoraz väčší vplyv v oblastiach svojej pôsobnosti.

Multipolarita, na rozdiel od globalizácie, ktorá vedie k väčšej vzájomnej závislosti a úzkej spolupráci, naopak, vytvára samostatné skupiny v medzinárodných vzťahoch a vedie k určitému oddeleniu a vytvoreniu určitých hraníc medzi týmito skupinami. Formovanie týchto skupín má často regionálny charakter, ktorý sa môže formovať nielen na základe geografického hľadiska, ale aj v súlade so sférami vplyvu jednotlivých najsilnejších hráčov na medzinárodnej scéne, ako to bolo v minulom storočí medzi USA a ZSSR. Štáty patriace do týchto zoskupení spájajú spoločné, často situačné záujmy s cieľom riešiť problémy, ktoré jednotlivé štáty nedokážu riešiť samostatne a môžu sa líšiť ideológiou, politickým systémom a úrovňou rozvoja.[3]

Spravidla existujú tri hlavné modely usporiadania sveta: multipolárny, bipolárny a unipolárny. Bez ohľadu na typ uvedených modelov sa postavenie tzv. pólu priznáva štátu, ktorý prevyšuje ostatné v určitých oblastiach: vojenská sila, hospodársky rozvoj a stabilita, vysoký vedecko-technický rozvoj, efektívna verejná správa, vnútropolitická stabilita, stabilné demografické ukazovatele a rozvinutá ideológia, ktorá ovplyvňuje nielen občanov, ale aj medzinárodné subjekty.[4]

Na začiatku dvadsiateho prvého storočia sa vytvorili rôzne verzie prognóz týkajúcich sa budúceho usporiadania sveta, od absencie polarity až po multipolaritu. Existovali aj verzie, že globálne procesy je schopný riadiť len jeden štát, teda USA, ale dnes sme svedkami vývoja v globálnom meradle, ktorý nezodpovedá uvedenej prognóze.

Ekonóm a sociológ V. Inozemcev bol najbližšie k modernej realite, odklonil sa od koncepcie multipolarity a poukázal na budúce formovanie tripolárneho svetového poriadku. Tromi hlavnými hráčmi na medzinárodnej scéne by boli Európa, USA a Čína. V. Ivantsev tvrdí, že tento model nebude konečný, pretože o ich miesto budú súťažiť ďalšie štáty. Menuje nasledujúce krajiny, ktoré môžu prejaviť svoje ambície: Rusko, Japonsko, India, Irán, arabské štáty, Pakistan a Brazília. Z tohto dôvodu sa domnieva, že takýto systém nemôže zostať stabilný a povedie k mnohým konfliktom, z ktorých niektoré prerastú do vojen. V dôsledku toho bude svet pri hľadaní stability opäť nútený vrátiť sa k bipolárnemu systému.[5] Táto hypoteza  je obzvlášť prekvapujúca, pretože je blízka súčasnosti. Na pozadí ukrajinsko-ruskej vojny môžeme vidieť, ako sa Rusko, ktorému USA a Európa bránia v obrane svojich záujmov, snaží presadiť svoje právo na regionálny vplyv. Aj Čína sebavedomo deklaruje svoje zámery rozšíriť sféru svojho vplyvu a posilniť svoju pozíciu v konfrontácii so Spojenými štátmi. Rýchly hospodársky rozvoj krajiny slúži ako základ pre rastúci vplyv Číny v regióne. V dôsledku toho sa snaží zvýšiť svoju vojenskú silu. Po tom, ako USA v roku 2018 uvalili clá na čínsky tovar, sú Čína a USA v otvorenom napätí.[7]

Rusko využije tento moment, posilní svoju pozíciu vo vojne proti Ukrajine a ovládne väčšinu štátu, zatiaľ čo v najhoršom prípade Čína napadne Taiwan a získa úplnú kontrolu nad ostrovom. Týmto spôsobom Čína a Rusko prinútia západných spojencov rozdeliť svoje sily. V reakcii na to sa Spojené štáty pokúsia zmobilizovať sily NATO na svojich východných hraniciach, ale najvplyvnejšie krajiny Európskej únie (Nemecko a Francúzsko) odmietnu vyslať jednotky NATO na Ukrajinu, aby sa otvorene postavili Rusku. Podobne sa spojenci budú zdráhať začať preventívne údery proti čínskym inváznym silám zo strachu z ekonomickej a vojenskej odpovede. Krajiny Európy a Ázie budú opäť pôsobiť ako sprostredkovatelia pri riešení konfliktu.[8]

Európske štáty sa teda budú snažiť neustále riešiť konflikty, aby minimalizovali škody predovšetkým pre seba tým, že budú pôsobiť ako sprostredkovatelia. Štáty, ktoré sú geograficky bližšie k východným hraniciam, budú od Spojených štátov požadovať bezpečnostné záruky kvôli hrozbe zo strany Ruska. Prípadné pokusy o vytvorenie európskej armády, ktorá by zabezpečila autonómne európske obranné sily, ktoré by neboli závislé od Spojených štátov, tak už nemajú šancu na realizáciu. Európa je rozdelená aj v otázke členstva Ukrajiny v NATO. To len polarizuje zahraničnú politiku Európskej únie. Spojené štáty sa budú naďalej snažiť izolovať Čínu od partnerstva s európskymi krajinami prostredníctvom rôznych sankcií, ako to už urobili v prípade Ruska.[9]

Ak sa svet nezapojí do veľkej vojny, ktorej najpravdepodobnejším scenárom je nová bipolarita (USA, Európa a spojenci proti Rusku, Číne a spojencom), budeme svedkami nového svetového poriadku, v ktorom budú vedúce mocnosti súčasne spolupracovať a súťažiť medzi sebou, čím sa dosiahne nová úroveň medzinárodnej stability a mieru. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti môžeme zhrnúť, že moderné medzinárodné vzťahy sa nachádzajú v stave multipolarity. Spojené štáty už vo svete nehrajú úlohu hegemóna; Rusko je príliš slabé na to, aby mohlo samostatne čeliť „kolektívnemu Západu“, hoci má stále postavenie významného hráča vo svojom regióne; Čína, ktorá nazbierala dostatok sily, sebavedome deklarovala svoje miesto medzi vedúcimi svetovými mocnosťami s úmyslom vziať si svoj podiel z koláča; Európa si chce zabezpečiť nezávislé a samostatné postavenie na medzinárodnej scéne.

---

Zdroje:

BURROWS, M.; AGACHI, A. Three visions of what the world could look like in ten years [online], In Atlanticcouncil.org [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://www.atlanticcouncil.org/content-series/atlantic-council-strategy-paper-series/welcome-to-2030-three-visions-of-what-the-world-could-look-like-in-ten-years/>.

Globalizácia [online]. Agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EÚ. [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://cloud-1.edupage.org/cloud/Lekcia_1_Globalizacia.pdf?z%3AaODcNLfyLBkhYJqIwo8bqRlV3TA4Um8N5zrggaKOGPKPCjC%2Behq1hhY%2BnJJq0vfA>.

GUBENKO, D. WTO odsúdila clá USA voči Číne [online], In Dw.com [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://www.dw.com/uk/u-sot-zasudyly-amerykanski-myta-proty-kytaiu/a-54938948>.

Kindratets, O. Formovanie multipolarity svetového poriadku: možné dôsledky a perspektívy [online], [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://ipiend.gov.ua/wp-content/uploads/2018/08/kindratets_formuvannia.pdf>.

RAZUMYUK, V. Model multipolárneho medzinárodného systému medzinárodných vzťahov: stabilita a konfliktný potenciál [online], In Ústav svetových dejín Národnej akadémie vied Ukrajiny [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://drive.google.com/file/d/1M8TVYdBxpZJHbHCbDJbIO6rMRjWchxDf/view>.

Demokracia je štátne zriadenie s pluralizmom politických strán, ktoré sú budované na báze demokratických práv a volieb. Zvolené politické strany s rozličným hodnotovým a ideologickým nastavením spoločne kooperujú a podieľajú sa na demokratickom riadení. Paradoxne, sú to práve hlavné prvky demokracie ako sloboda slova, prejavu a zhromažďovania, ktoré tvoria úrodnú pôdu pre extrémistické skupiny a radikálov, ktoré demokraciu postupne ničia zvnútra. Určitým spôsobom si sama demokracia vytvára vlastný nástroj skazy. Práve v demokracii, aj demokraticky volené zriadenie môže byť menej demokratické ako nedemokratické vedenie. Takýmto spôsobom sa k moci dostali komunistické strany jednotlivých štátov po druhej svetovej vojne. NSDAP v Nemecku. Avšak, vynára sa otázka, ako ochrániť demokraciu, keď jej samotná existencia živí svoju záhubu?

V posledných rokoch registrujeme nárast extrémizmu práve z radov mladších. Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo práve mladí ľudia inklinujú k extrémizmu, sme narazili na výskum doktorky Erin Marie Saltman. Saltman sa vo svojej vedeckej činnosti sústreďuje na islamistický extrémizmus, nadradenosť bielej rasy. Sústreďuje sa extrémistické procesy a radikalizáciu v sociálno-politických kontextoch. So zámerom nájsť odpoveď sa prihlásila do mládežníckeho kempu, ktorý vystupoval ideologicky v zmysle krajnej ľavice. Dôvod prečo mladí ľudia nachádzajú obľubu v týchto ľavicových táboroch je jednoduchý. Saltman došla k záverom, že letný kemp poskytuje veľmi podstatnú vec – skupinovú identitu.[1] Povrchovo, ide len o náplň voľného času. Aktivity v prírode, strieľanie z luku, hudba pod nočnou oblohou. Saltman opisovala momenty počas večerných posedení pri ohni. Po skončení oficiálneho programu sa diskusia presunula k ideológiám, nálada v skupine sa značne zmenila. Avšak, pocit skupinovej identity, zábava a bezpečie kempu boli zásadnejšie ako ideologické presvedčenia. Čo Saltman chcela vyzdvihnúť, je význam skupinovej identity. Pre členov byť súčasťou skupiny, znamená viacej ako skupinové ideologické presvedčenie. Ak to, že budú veriť v rovnakú vec ako ich noví kamaráti posilní ich vzťahy, nemajú problém ich ideológiu zdieľať. A tento faktor nie je len záležitosťou kempu, ale extrémistických skupín celkovo. Práve začlenenie do kolektívu je podstatnou vecou pre jednotlivcov, ktorí sa hľadajú, ktorí nie sú súčasťou svojich sociálnych skupín a nevedia ľahko zapadnúť. Takéto skupiny vytvárajú vo svojich členoch obraz hrdinu, niekoho dobrého, kto bojuje za správnu vec. Oni vám ukážu cestu a povedia vám, čo je dobré a čo zlé. Nahovoria vám, že vy ste tí dobrí hrdinovia a bojujete proti zlu, tým druhým, ostatným, ktorí ohrozujú váš krásny svet, vašu budúcnosť. Tí druhí môžu byť ktokoľvek. Tí, čo veria v Boha, čo veria v iného boha ako vy, ľudia inej farby pleti, inej národnosti. Dôvodov sa obávať je veľa. Extrémistické skupiny svojou rétorikou prisľúbia garancie a istoty.

V dnešnej dobe prepojeného globálneho sveta cez naše smartfóny je nájsť extrémistické skupiny a názory záležitosťou niekoľkých ťuknutí. Je jednoduchšie vyhľadať si nie len svetové skupiny, ale aj malé lokálne skupiny. Kontaktovať ich vodcov, vymieňať si správy, hromadiť informácie, ktoré utvrdzujú v extrémistických argumentoch. Osobne si myslím, že práve aspekt skupinovej identity je najviac kritický. Extrémistické skupiny vedia nalákať jedincov, ktorí sa cítia byť nepochopení spoločnosťou, buď preto lebo sú iní, alebo ich spoločnosť odmieta.

Extrémistické skupiny bojujú za lepší zajtrajšok, kde oni sú tí dobrí. Násilie je prítomná v aktivitách extrémistických skupín, avšak, to sa môže páchať le voči určitej skupine, ktora je z hľadiska danej skupiny považovaná za zlú a nepriateľskú. Násilie je páchané na ľuďoch inej rasy, národnosti, iného náboženstva, sexuálnej orientácie, ideologicky inak zmýšľajúcich.

Slováci si pod pojmom extrémizmus predstavujú „násilie, fyzickú a verbálnu agresivitu, pochody, nepokoje, bitky a výtržnosti“, alebo v druhom rade, „nenávisť, netoleranciu voči inakosti, aroganciu, vulgárnosť“.[2] Najviac percent ľudí si spája pojem extrémizmus s osobou Mariana Kotlebu a politickou stranou Kotlebovci – Ľudová strana naše Slovensko. Mládežnícka organizácia ĽSNS, Ľudová mládež, prehlasuje, že jej členovia sa odhodlanie stavajú pred historickú úlohu na záchranu slovenského národa z „pazúrov dekadencie, úpadku morálnych hodnôt a západného liberalizmu, ktoré sa svojím deštruktívnym pôsobením snažia zničiť identitu Slovákov“. Deklarovaným cieľom Ľudovej mládeže je spoločne predstaviť „krajšiu a lepšiu alternatívu k súčasnej dekadentnej dobe“.[3]

Je nespočetné množstvo extrémistických skupín vo svete. Jednou z globálne operujúcich skupín je aj anarchistická krajne ľavicová skupina Black Bloc. Ide o medzinárodné protestné hnutie anarchistov, ktorí sa snažia eliminovať moc vlády a finančných inštitúcií v globálnom systéme. Black bloc nie je jednotná organizácia. Ide o veľké množstvo skupín, ktoré operujú samostatne na lokálnej úrovni. V prípade, že ide o protest, alebo udalosť svetového diania, lokálne frakcie sa mobilizujú v danej oblasti. Neexistuje určitá organizovaná riadiaca štruktúra ani formálne členstvo. Väčšina členov funguje v hnutí anonymne. Oblečení v čiernych farbách so zahalenou tvárou pre zakrytie identity sa zúčastňujú na protestoch. Korene tohto hnutia siahajú do konca 60. rokov 20. storočia v Nemecku. Cieľom bolo sa zamerať na policajnú brutalitu, ekonomické rozdiely a iné neprávosti, ktoré vyplývali z rozdelenie Nemecka na Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku.[4]

Skupina našla priaznivcov aj v iných častiach sveta. Po páde Berlínskeho múru sa centrom protestov proti neoliberálnej politike stali Spojené štáty americké. Black Bloc sa zúčastnili protestu, ktorý nazývame aj „Boj o Seattle“ v 1999 počas konferencie Svetovej obchodnej organizácie (WTO).

Nezávislá redakcia Vice sa zameriava na reportáže s extrémistickými skupinami po celom svete. V jednej zo svojich reportáži sa venovali práve tejto antifašistickej, krajne ľavicovej skupine. Hlavným cieľom americkej Bloc je organizovaný boj proti fašistom v Spojených štátoch amerických. Podľa výpovede členov filadelfijskej frakcie Black Bloc, aktivita fašistov sa výrazne zvýšila počas funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa.[5] Práve silná nacionálna rétorika Trumpa, „America first“ otočila celé nazeranie Spojených štátov dovnútra. Počas jeho funkčného obdobia Amerika odišla z viacerých nadnárodných organizácií a zmlúv a sústreďovala sa na svoju vnútornú politiku: problém s migráciou a slávny múr na hraniciach s Mexikom. Slogan „Let’s make America great again“ dal signál krajnej pravici k mobilizácií. „Praví“ Američania sa organizujú do aktívnej domobrany, ktorej právo nosiť zbraň vytvorilo jedno z najviac vyzbrojených obyvateľstiev sveta.[6] Tieto skupiny podnikajú sústavné bojové cvičenia, pre prípad, že by sa vláda otočila voči nim a chcela zmeniť ich spôsob života. Nárast aktivity krajnej pravice priamoúmerne spôsobil zvyšujúcu sa aktivitu krajnej ľavice. Členovia Black Block sa vyjadrili aj o členstve v danej skupine. Členmi sa stali dobrovoľne so zámerom potlačiť fašistov a ochrániť seba a svojich najbližších. Väčšina z nich sa angažuje v skupine anonymne, pretože ak by to robili otvorene, fašisti sú schopní ich vystopovať a ohrozovať ich a ich rodiny. Sami sa označujú za pacifistov. Oni nie sú tí, ktorí sú násilní. Väčšina členov sa ohradzuje voči násiliu, avšak zdieľajú vieru, že ak oni majú páchať občasné násilie (počas bojov na uliciach protestu), aby tak mohli zabrániť páchaniu dlhodobého násilia fašistami, tak to budú robiť. Tento argument im potvrdzuje ich aktivita na jednom pochode pravice „Unite the right“ v meste Charlotesville štáte Virginia v roku 2017. [7] Práve to, že násilne bojovali proti fašistom v tom meste, spôsobilo, že fašisti sa v danej lokalite už nemobilizovali, aspoň nie do takej miery.[8] Ďalšie argumenty sú, že fašisti sú tí, ktorí vytláčajú zo spoločnosti minority, napríklad homosexuálne orientované skupiny, etnické, alebo náboženské skupiny. Ak nie ste heterosexuálny beloch, váš život je spolitizovaný. Argumenty krajnej ľavice znejú validne. Stačí si však vypočuť krajnú pravicu a až na určité obmeny ich argumenty sú takmer totožné.

Súčasný meta-priestor, sociálne platformy len pomáhajú transformácii extrémizmu z fyzickej násilnej činnosti k internetovému vydieraniu až hybridnej vojne a kradnutiu vzácnych informácií. Predstavme si známy scenár z filmov, že by sa niekomu podarilo získať informácie, heslá a kódy k raketovým systémom a v zmysle ideológie by bol zničený objekt záujmu, ktorým môže byť budova, ale aj mesto, národ, svetový systém, čím sa dostávame k limitom extrémizmu. Limitom konania by mohla byť výhra extrému, pretože v tom prípade by sme extrémistické chovanie/útoky len nazývali bežným utorkom alebo štvrtkom. V krajinách, v ktorých v slovníku neexistuje slovo sloboda (napr. Severná Kórea), slovo extrémizmus nemá veľký zmysel. Extrém z vlastného koreňa slova nemá limity. Je to extrém, stále sa bude nachádzať na absolútnom okraji. Podstatné je predchádzať samotnému extrémizmu a zamedziť aby sa do extrémistických skupín začleňovalo väčšie množstvo mladých ľudí. Zlepšiť vzdelanie v danej oblasti, zapájať mladých do diskusie, konzultovať následky činov extrémizmu.Túto úlohu by nemala ostať na pleciach učiteľov, ale celej spoločnosti. Zapájať do problematiky by sa mali rodičia, blízky, verejne známe osobnosti a najmä politici. Tí by mali byť vzorom občianom. So súčasným vzostupom extrémistických a populistických politických strán v Európe by s tým spoločnosť nemala vyčkávať. 

---

Zdroje:

[1] E., Saltman. How young people join violent extremist groups and how to stop them. 2017. [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://www.ted.com/speakers/erin_marie_saltman. 

[2] Z., Bútorová. Extrémizmus? Čo to vlastne je?. Denník N, 2017 [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://dennikn.sk/868358/extremizmus-co-to-vlastne-je/.

[3] J., Drábik. ĽSNS je neonacistická strana, usvedčujú ju jej spojenci aj vlastné činy. Denník N, 2019 [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://dennikn.sk/1634639/lsns-je-neonacisticka-strana-usvedcuju-ju-jej-spojenci-aj-vlastne-ciny/.

[4] Black Bloc. Counter Extremism Project, [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://www.counterextremism.com/supremacy/black-bloc..

[5] The Black Bloc: Inside America’s Hard Left. Hysteria, [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://video.vice.com/en_us/video/the-black-bloc-antifa-inside-americas-hard-left-fighting-alt-right/590cff588a99751977883e1b. 

[6] American Terror: Extremism in the Ranks . Vice special report, 2023. [online] [cit. 27.6.2023] K dispozícii na: https://www.vicetv.com/en_us/video/american-terror-extremism-in-the-ranks/63caca6bd26f66141a1f6089.

[7] MacFarquhar, N. (2021). What to Know About the Charlottesville Rally Civil Trial. The New York Times, [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://www.nytimes.com/live/2021/charlottesville-rally-trial-explained.

[8] The Black Bloc: Inside America’s Hard Left. Hysteria, [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://video.vice.com/en_us/video/the-black-bloc-antifa-inside-americas-hard-left-fighting-alt-right/590cff588a99751977883e1b.