Moc predstavuje ústredný pojem v medzinárodných vzťahoch, ktorý od začiatku ich vzniku hýbe svetovými dejinami. V snahe získať dominantné postavenie a stanoviť si svoju vlastnú sféru vplyvu sa štáty prikláňajú k rôznym metódam a nástrojom.
Nástroje tvrdej a mäkkej moci sa začali uplatňovať ešte dávno pred samotnou ich klasifikáciou. Avšak prvýkrát s pojmom tvrdá a mäkká moc prišiel americký politológ Jozef Nye v roku 1990 vo svojom diele „Bound to Lead“. Tvrdá moc vychádza priamo z realistického chápania dejín, kedy vojenská sila, ekonomický tlak, hospodárske sankcie, donútenie a hrubá sila vo vzťahu k iným štátom sú nevyhnutnými nástrojmi na presadenie si svojej sféry vplyvu. Dôležitú úlohu zohrávajú aj také aspekty ako veľkosť územia, počet obyvateľov, hrubý domáci produkt, veľkosť ozbrojených zložiek a podobne.[1]
Postupne v polovici 20. storočia s príchodom globalizačných procesov a liberalizácie takéto násilné chápanie moci ide do úzadia a do popredia sa dostáva mäkká moc, ktorá je postavená na nepriamom politickom, kultúrnom a morálnom vplyve na štáty vytváraním túžby po cieľoch držiteľa moci, na presadzovanie svojich presvedčení, hodnôt a ideálov. Na to využíva nástroje ako diplomacia, posilnenie bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov, nadviazanie partnerstiev, angažovanosť v rôznych alianciách, organizáciách, inštitúciách s cieľom posilniť svoju atraktivitu a dôveryhodnosť medzi inými štátmi, a tým aj svoju mäkkú moc. Zaujímavé je to, že čím je štát vyspelejší a populárnejší na medzinárodnej scéne, tým efektívnejšie dokáže uplatňovať nástroje mäkkej moci. Súvisí to s tým, že je atraktívnejší pre ostatných, ktorí sa ho snažia napodobňovať.[2]
Dôležitým konceptom v súčasnosti je sofistikovaná moc, ktorá predstavuje kombináciu nástrojov ako tvrdej, tak aj mäkkej moci, zdôrazňuje potrebu silnej armády, ale zároveň výrazne investuje do spojenectiev, partnerstiev a inštitúcií na všetkých úrovniach s cieľom rozšíriť vplyv štátu a potvrdiť legitimitu jeho činnosti.[3] Prečo ju môžeme považovať za dôležitú a kľúčovú? Pretože v súčasných medzinárodných vzťahoch sa dá efektívna zahraničná politika dosiahnuť racionálnym použitím sofistikovanej moci, ktorej výsledná podoba závisí od toho, v akom pomere sú využité nástroje tvrdej a mäkkej moci. Práve z tohto uhla pohľadu musíme vnímať aj zahraničnú politiku Spojených štátov amerických, ktorá je úžasným príkladom toho, ako jej charakter závisí od človeka, ktorý zastáva funkciu hlavy štátu aj keď hodnoty, ktoré vyznávajú od začiatku svojej nezávislosti sú nemenné (demokracia, rovnosť, ochrana ľudských práv a slobôd) výsledná zahraničná politika môže vyzerať úplne inak.
Za vlády Donalda Trumpa, ktorý v rokoch 2017 – 2021 pôsobil ako 45. prezident Spojených štátov amerických americká mäkká sila, ako aj celková atraktivita a dôveryhodnosť USA vo svete klesli. Tento graf nám ukazuje, že od začiatku Trumpovej administratívy výrazne klesla podpora prezidenta Spojených štátov v 24 krajinách sveta, kde sa viedol prieskum a mierne kleslo pozitívne vnímanie samotných Spojených štátov. Prečo k tomu došlo? Aké nástroje tvrdej a mäkkej moci používal Donald Trump vo svojej zahraničnej politike?
Graf č. 1: Korelácia vnímania USA vo svete a dôveryhodnosti D. Trumpa.
Ešte pred začiatkom funkčného obdobia počas svojej volebnej kampane Donald Trump začal spochybňovať americkú demokraciu, ktorá sa budovala storočiami a dodnes slúži ako vzor pre mnohéďalšie štáty, ekonomiku označil za upadajúcu, spochybňoval nezávislosť volieb, slobodu tlače a verejnej mienky, čím významne podkopal autoritu USA.[4] S cieľom posilniť národnú bezpečnosť zvyšoval výdavky do armády, na zbrojenie, a naopak neprejavoval veľký záujem o verejnú diplomaciu.[5]
Na medzinárodnej úrovni počas vlády Trumpa Spojené štáty vystúpili z množstva medzinárodných dohôd a organizácií, ktoré prispievali k rozvoju americkej mäkkej sily. Krátko po svojej inaugurácii Trump nariadil vystúpenie Spojených štátov z Transpacifického partnerstva (TPP), znamenalo to koniec nadnárodných obchodných dohôd pre USA. O implementácii dohody sa rokovalo ešte za vlády predošlého prezidenta Baracka Obamu, ktorý vo svojej zahraničnej politike jasne inklinoval k mäkkej moci. Využíval ju na nadviazanie spojenectiev a usiloval sa o čo najväčšiu spoluprácu s ostatnými štátmi. Podľa viacerých zdrojov by táto dohoda pre USA znamenala najmä hospodárske profity v Ázii, ale aj upevnenie postavenia dôveryhodného partnera a ekonomickej mocnosti vo svete. Bol to prvý prípad, kedy USA odstúpilo od dohody, ktorú samo presadzovalo. Trump zo svojej strany prejavoval záujem len o bilaterálne dohody so spojencami. Odborníci tvrdia, že tento odchod poškodil celkovú dôveru voči Spojeným štátom ako spoľahlivému partnerovi.[6]
Ďalším, pre mnohých prekvapujúcim, odchodom bol odstup USA od Parížskej klimatickej dohody, ktorá nadobudla platnosť v novembri 2016 s cieľom globálneho riešenia problému klimatickej zmeny. Trump to odôvodnil tým, že dohoda predstavovala ekonomickú záťaž pre USA. Okrem toho podporoval fosílne palivá a petrochemický priemysel a zrušil množstvo ďalších environmentálnych nariadení. Výsledkom bolo, že Spojené štáty stratili svoje významné postavenie vo svete z hľadiska environmentálnych otázok, ktoré sa im podarilo získať v čase vlády Baracka Obamu.[7]
V čase vzostupu pandémie COVID-19 Trump začal proces vylúčenia USA zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Rozhodnutie výrazne oslabilo americký vplyv v oblasti medzinárodnej zdravotníckej diplomacie.[8] Taktiež Trumpova administratíva odmietla participovať s viac ako 170 štátmi na programe Globálnej iniciatívy pre spravodlivý prístup k vakcínam proti COVIDU-19 (COVAX), ktorá vznikla s cieľom urýchliť vývoj a testovanie vakcín a zabezpečiť efektívnu distribúciu.[9]
Taktiež ostro kritizoval Severoatlantickú alianciu (NATO) a Organizáciu Spojených národov (OSN). V snahe o obranu národnej bezpečnosti a boj proti terorizmu Trump asertívnym spôsobom reagoval aj na migráciu do Spojených štátov. Podpísal zákaz cestovania, ktorý zakázal imigráciu z prevažne moslimských krajín. Nariadenie čelilo veľkému množstvu kritiky, odsúdenia a neskôr vyústilo do právneho zásahu proti nariadeniu. Neskôr boli vydané aj ďalšie nariadenia proti utečencom. To malo negatívne dopady na mäkkú silu USA.
Vyznačoval sa aj tvrdým postupom voči Číne, kedy v júli 2018 začal zavádzať clá v hodnote viac ako 300 miliárd dolárov a iné obchodné prekážky na čínske tovary s cieľom znížiť bilaterálny obchodný deficit, obmedziť vývoz amerických špičkových technológií, vytvoriť nové pracovné miesta a obmedziť import čínskeho tovaru v prospech domáceho trhu. USA obvinili Čínu z krádeže duševného vlastníctva, nečestných obchodných praktík, núteného transferu amerických technológií, nedostatočného prístupu amerických spoločností na čínsky trh a vytvárania nerovnakých podmienok prostredníctvom štátnych dotácií čínskych spoločností.[10] V reakcii na to, Čína prijala odvetné opatrenia voči USA a uviedla, že svojimi krokmi sa USA snažia zabrániť vzostupu Číny ako hospodárskej veľmoci. Znamenalo to zhoršenie bilaterálnych vzťahov medzi týmito mocnosťami.
Donald Trump sa riadil princípom „America first“, ktorý významne ovplyvnil nie len jeho zahraničnú politiku, ale aj domácu. Trump sa usiloval o izoláciu Spojených štátov od vonkajšieho sveta a o posilnenie domácej politiky a ekonomiky sčasti aj na úkor ostatných štátov. Vyznačil sa svojou protekcionistickou, izolacionistickou, populistickou a nacionalistickou politikou. Jeho politika čelila veľkej kritike a diskusiám. Americká mäkká sila, ktorá sa budovala počas vlády Baracka Obamu bola poškodená, ako aj atraktivita Spojených štátov v očiach ostatných. Joseph Nye, ktorý prišiel s konceptom mäkkej a tvrdej moci, sa vyjadril o vláde Trumpa takto: „To, ako sa vláda správa doma, v medzinárodných inštitúciách a v zahraničnej politike, môže svojím príkladom ovplyvniť ostatných. Vo všetkých týchto oblastiach Trump zmenil atraktívnu americkú politiku.“[11]
Donalda Trumpa vo funkcii prezidenta USA vystriedal po víťazstve v prezidentských voľbách v roku 2020 demokrat Joe Biden, ktorý sa stal v poradí 46. prezidentom Spojených štátov amerických. Aký smer v implementovaní zahraničnej politiky preferuje súčasný americký prezident? Podarilo sa mu napraviť napäté vzťahy medzi štátmi v dôsledku tvrdej politiky predchodcu? Aj keď funkčné obdobie Joe Bidena ešte neskončilo, už môžeme analyzovať hlavné piliere jeho zahraničnej politiky smerované na obnovu americkej mäkkej sily.
Keď Joe Biden nastúpil do funkcie prezidenta USA, v prvom prejave vyhlásil: „America is back, the transatlantic alliance is back“ („Amerika je späť, NATO je späť“). V tomto bode vidíme základný rozdiel medzi politikou Trumpa a Bidena, od ktorého sa všetko ďalej odvíja. Biden sa zaviazal obnoviť transatlantické vzťahy, politiku materializmu, diplomaciu, zaviazal sa vrátiť Spojeným štátom pozíciu dôveryhodného partnera. Inými slovami, Biden chce posilniť americkú mäkkú moc, ktorá významne klesla počas vlády Trumpa.
Graf č. 2: Porovnanie vývoja dôveryhodnosti voči USA.
Podľa prieskumu Pew Research Center môžeme sledovať výraznú zmenu postoja ostatných krajín sveta voči Spojeným štátom počas konca funkčného obdobia Donalda Trumpa a nástupu Joe Bidena do úradu.[12] Kým prvý aplikoval izolacionistickú a protekcionistickú politiku, čo spôsobilo úpadok atraktivity a dôveryhodnosti USA vo svete, Biden sa vo svojom funkčnom období snaží vrátiť americkú mäkkú silu. Ako môžeme vidieť, s rastúcimi ukazovateľmi pozitívneho vnímania Spojených štátov počas vlády Bidena sa výrazne zvýšila aj dôvera prezidentovi, čo je v medzinárodných vzťahoch neoddeliteľná súčasť úspešnej zahraničnej politiky.
V prvý deň svojej funkcie podpísal 15 exekutívnych nariadení, jedným z nich bolo zrušenie zákazu cestovania do Spojených štátov pre imigrantov z prevažne moslimských krajín. V environmentálnej oblasti Biden, tak ako sľúbil, vrátil Spojené štáty medzi signatárov Parížskej klimatickej dohody a zaviazal sa bojovať proti klimatickým zmenám. V oblasti zdravotníctva Biden zastavil proces odchodu USA z WHO a výrazne sa podieľal na projekte COVAX. Bidenova administratíva naliehala na väčšiu mieru spolupráce v oblasti distribúcie vakcín, najmä vyrobených v USA, do zámoria.[13]
Vzťahy s Čínou však stále pretrvávajú napäté, obchodná vojna medzi štátmi neskončila. Biden nezrušil clá na čínsky tovar a naopak zavádza ďalšie opatrenia na úkor Číny. Avšak, z Bidenovej rétoriky môžeme konštatovať, že USA má záujem o vzájomnú spoluprácu s Čínou, ale jednoznačne národnoštátny záujem pokladá na prvé miesto. Musíme dokonca uznať, že vo veľkej miere sú Spojené štáty a Čína na sebe navzájom závislé a z obidvoch strán by bolo iracionálne sa snažiť od seba navzájom úplne oddeliť.
Ďalšou výzvou, ktorou Biden čelí, je Ruská federácia a invázia na Ukrajinu. Ruská invázia na Ukrajinu kardinálne zmenila politiku voči Rusku nie len Spojených štátov, ale aj väčšiny krajín sveta. Ešte počas Trumpovho volebného obdobia sme mohli sledovať vývoj bilaterálnych vzťahov medzi dvoma štátmi. Biden sa na začiatku svojho funkčného obdobia taktiež snažil o budovanie stabilného, racionálneho a pragmatického vzťahu s Ruskom napríklad prostredníctvom diplomacie a spolupráce pri kontrole jadrových zbraní. Ruská agresia na Ukrajinu však úplne zmenila charakter americkej politiky vo vzťahu k Rusku. Ukázalo sa, že na Rusko nástroje mäkkej moci nie sú efektívne, najmä v etape, kedy Putin už hovoril o plánoch zaútočiť na Ukrajinu. Štáty sa snažili prostredníctvom diplomatických rokovaní s Putinom zabrániť budúcej vojne, ale ako môžeme vidieť, neúspešne. Bidenova administratíva začala uplatňovať tvrdú a asertívnu politiku vo vzťahu k agresorovi, čo je jednoznačne odôvodnené. Spolu s inými krajinami USA uvalili na Rusko od začiatku invázie veľké množstvo sankcií v ekonomickej, finančnej, obchodnej, dokonca kultúrnej oblasti. Ako člen NATO, hoci USA neposielajú vojakov na Ukrajinu, zvyšuje počty amerických vojakov vo východných štátoch NATO, tým si potvrdzujú americký záväzok voči Aliancii.[14]
Vychádzajúc z Bidenovej zahraničnej politiky môžeme konštatovať, že je orientovaná na posilnenie aliancií, partnerstiev, spoluprác a diplomacie. Naznačuje hodnoty ako demokracia, ochrana ľudských práv a slobôd, morálna autorita a evokuje mäkkú moc. Mäkká moc je v súčasnom svete dôležitá ako nikdy, pretože je postavená na nástrojoch ako diplomacia, kultúra, atraktivita a spolupráca a tvorí tak kvalitnú platformu pre úspešnú politiku štátu nie len doma, ale aj v zahraničí. Avšak, pre udržanie si svojho postavenia na medzinárodnej scéne je nevyhnutná aj tvrdá moc, a preto úspešnosť zahraničnej politiky štátu sa dá dosiahnuť racionálnou symbiózou nástrojov ako tvrdej, tak aj mäkkej moci v podobe sofistikovanej moci.
Zdroje:
[1] DZURŇÁKOVÁ, Jana; PEŠOUT, Ivan. Mäkka moc ako faktor zahranično politického vplyvu štátov. Banská Bystrica: Fakulta politických a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 15-17.
[2] NYE, Joseph. Soft power: The means to success in world politics. New York: Public Affairs, 2004, s. 5-6.
[3] NYE, Joseph. Soft power: The means to success in world politics. New York: Public Affairs, 2004, s. 147.
[4] RUGH, William. President Trump and America’s Soft Power. In: Palgrave Macmillan [online]. [cit. 27/06/2023]. Dostupné na internete: < https://www.palgrave.com/gp/palgrave/campaigns/us-elections-and-politics/president-trump-and-america-s-soft-power/11996866>
[5] MERICA, Dan. Trump’s ‘hard power budget’ increases defense spending, cuts to State Dept, EPA. In: CNN [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2017/03/16/politics/donald-trump-budget-blueprint/index.html>
[6] SOLÍS, Mireya. Trump withdrawing from the Trans-Pacigic Partnership. In: Brookings [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/blog/unpacked/2017/03/24/trump-withdrawing-from-the-trans-pacific-partnership/>
[7] SOLÍS, Mireya. Trump withdrawing from the Trans-Pacigic Partnership. In: Brookings [online]. Marec 2017 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/blog/unpacked/2017/03/24/trump-withdrawing-from-the-trans-pacific-partnership/>
[8] ROGERS, Katie; MANDAVILLI Apoorva. Trump Administration Signals Formal Withdrawal From W.H.O.. In: The New York Times [online]. Júl 2020 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.nytimes.com/2020/07/07/us/politics/coronavirus-trump-who.html>
[9] ARATANI, Lauren. US refuses to join international effort to develop Covid-19 vaccine. In: The Guardian [online]. September 2020 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2020/sep/01/us-covid-19-vaccine-refuses-international-effort-coronavirus>
[10] RUSHE, Dominic. Here are the reasons for Trump’s economic war with China. In: The Guardian [online]. August 2019 [cit. 27/06/2023]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/us-news/2019/aug/23/trump-china-economic-war-why-reasons>
[11] NYE, Joseph. Donald Trump and the Decline of US Soft Power. In: Project Syndicate [online]. Február 2018 [cit. 30/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.project-syndicate.org/commentary/trump-american-soft-power-decline-by-joseph-s–nye-2018-02?barrier=accesspay>
[12] WIKE, Richard; POUSHTER, Jacob; SILVER, Laura; FETTEROLF, Janell; MORDECAI, Mara. America’s Image Abroad Rebounds With Transition From Trump to Biden. In: Pew Research Center [online]. Jún 2021 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.pewresearch.org/global/2021/06/10/americas-image-abroad-rebounds-with-transition-from-trump-to-biden/>
[13] MADHANI, Aamer. Biden declares ‘America is back’ in welcome words to allies. In: AP News [online]. Február 2021 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://apnews.com/article/biden-foreign-policy-g7-summit-munich-cc10859afd0f542fd268c0a7ddcd9bb6>
[14] CHENGHAO, Sun. Biden’s Reshaped Russia Policy. In: China-US Focus [online]. Apríl 2022 [cit. 02/05/2023]. Dostupné na internete: <https://www.chinausfocus.com/foreign-policy/bidens-reshaped-russia-policy>
Pridaj komentár