Súčasná situácia

Posledné obdobie v jednej z najsilnejších členských štátov Európskej únie a bývalej koloniálnej a vojenskej veľmoci Francúzsku je charakterizované neustále väčšími a násilnejšími protestami. Spomenúť môžeme už Hnutie žltých viest z roku 2018 bojujúce za väčšiu sociálnu spravodlivosť v spoločnosti, kde ťarcha cien pohonných hmôt dopadala nie len na členov nižšej vrstvy ale rovnako na strednú vrstvu, ktorá sa kvalitou života čoraz viac vzďaľovala hŕstke bohatých členov vyššej vrstvy.[1] Aj napriek tomu, že tento trend je elementárnou súčasťou kapitalistického systému už nejaké obdobie, o čom svedčia napríklad štatistiky o neustále zväčšujúcej sa majetkovej nerovnosti medzi svetovou populáciou,[2] spôsobili spomínané udalosti protesty s neporovnateľne väčšou mierou intenzity oproti iným štátom západnej civilizácie. Na tieto udalosti nadviazali protesty z tohto roka, ktorých spustenie spôsobila dôchodková reforma pod vedením prezidenta Emmanuela Macrona, ktorá zvyšovala vek odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov.[3] Ďalšie umocnenie protestov a ich eskaláciu vyvolalo usmrtenie Nahela Merzouka, podtrhnuté rasovým motívom, zdôrazneným potrestujúcimi, poukazujúcimi na systémový rasizmus najmä v prostredí bezpečnostných zložiek.[4] Ak prejdeme do globálneho kontextu, môžeme pozorovať, že hnev protestujúcich priamo koreluje s nárastom extrémnej pravice všade vo svete. Ako píše v úvode knihy Martin Milan Šimečka o jej autorke, historičke a novinárke Anne Applebaum, postupne sa z jej kruhu priateľov vytrácalo čoraz viac ľudí. Dôvodom bola najmä strata presvedčenia o tom, že liberálna demokracia je tým najlepším spoločenským zriadením v dejinách ľudstva a presun členov úzkeho kruhu autorky k pozíciam revolučnej vlny konzervativizmu.[5] Ešte väčším tragickým zistením ako to, že človek v rámci plynutia života stratí svojich blízkych na základe politického názoru je uvedomenie si, akým nevedomým prístupom sa k podobným situáciám stavajú zastáncovania statusu quo. Ako keby bola bývalým priateľom Anny Applebaum alebo rozhádaným členom rodiny, situácia, do ktorej sa dostali, príjemnou. Voči emóciám nemá šancu nikto, tak to tvrdí politický marketér Marek Prchal.[6] Ľudia si v obchodnom centre myslia, že ich voľba nákupu je úplne slobodnou aj v prípade nákupu produktu, na ktorý pri ceste do daného obchodu ani nepomysleli, avšak pôsobením psychologického efektu cenoviek v obchode predsa len po produkte siahli.[7] Rovnako sa správajú ľudia, ktorí od niekdajšej obhajoby demokracie upustili a to aj napriek svojmu vysokému intelektu či vzdelaniu. Nejedná sa totiž o slobodnú voľbu, jej počiatok sa nachádza skôr v nemožnosti  zlepšenia kvality svojho života. Tá produkuje následný hnev na demokratické zriadenie, a presun k prevažne konzervatívnym silám, oplývajúcim neofašistickými prvkami a predstavujúcim jedinú možnú alternatívu. Dôkazom sú posledné voľby v Taliansku[8] alebo vo Švédsku,[9] kde najväčším víťazom v celkovom meradle alebo v prípade nárastu preferencií boli strany z krajne pravicového politického spektra. A práve tu sa dostávame naspäť do kontextu Francúzska. Krajná pravica ako jediná alternatíva nespokojného občana sa dostala do svojho postavenia najmä vďaka samotnej podstate celospoločenského systému. Ten vytvára ekonomické podmienky, ktoré neumožňujú ľavicovým alternatívam zúčastňovať sa politického súboja o voliča, keďže nástroje týchto subjektov sú vďaka spomínanej povahe systému neefektívne a len spomaľujú prevažujúce trendy. Ide napríklad o neustále zväčšovanie sa nerovnosti, uvedené vyššie. Najväčším propagátorom myšlienky šiestej republiky vo Francúzsku je Jean-Luc Mélenchon, čelný predstaviteľ ľavicovej koalície Nová ekologická a sociálna ľudová únia, ktorá sa v posledných parlamentných voľbách umiestnila na druhom mieste, čím nie len že predbehla Le Penovej krajne pravicovú stranu Národné zhromaždenie ale postarala sa v najväčšom merítku o stratu väčšiny Macronovej centristickej aliancie.[10] Ako by však podobná transformácia Francúzskej republiky vyzerala a čo by znamenala v kontexte budúceho vývoja demokracie? 

Ako sme sa sem dostali a kam smerujeme

V prípade možnej transformácie Francúzskej republiky je potrebné začať jej historickým vývojom. Nie len pre klasické klišé, nachádzajúce sa vo výroku španielskeho filozofa Georga Santayanu o tom, že „tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení na to, aby si ju zopakovali,“[11] ale najmä kvôli analýze histórie demokratického vývoja, ktorá prispeje k pochopeniu súčasného obrazu demokracie. Od roku 1789 vzniklo päť francúzskych republík, ktoré mali 14 ústav.[12] Obdobie demokratického zriadenia bolo však vo Francúzsku viackrát narušené. Po nastolení prvej republiky v roku 1792, teda krátko po Veľkej francúzskej revolúcii,[13] sa k moci dostal Napoleon Bonaparte, ktorý sa prehlásil císarom, čím započal epochu Prvej francúzskej ríše. Tá existovala až do Napoleonovej porážky pri Waterloo v roku 1815.[14] Po Napoleonovom páde však nedošlo vo Francúzsku k obnove demokratického zriadenia, práve naopak, k moci sa dostal kráľ Ľudovít XVIII.[15] Monarchia existovala až do revolúcie v roku 1848,[16] ktorá vyústila do vytvorenia Druhej republiky.[17] Jej trvanie nebolo pridlhé, keďže už v roku 1852 vzniká Druhá francúzska ríša, pod vedením Napoleona III.[18] Naopak tá existovala až 18 rokov, do roku 1870, kedy ju na krátke obdobie nahradila Parížska komúna.[19] Po nej došlo k ustanoveniu Tretej francúzskej republiky, ktorej existenciu ukončila až druhá svetová vojna.[20] Prečo je tento vývoj vlastne dôležitým v kontexte nášho výskumu? Poukazuje na skutočnosť, že aj tak rozvinutá demokracia, akou Francúzsko v súčasnosti je, napríklad podľa Democracy indexu od The Economist Intelligence,[21] ktorý hodnotí mieru demokracie v jednotlivých štátoch, bol demokratický vývoj prerušený nástupom tvrdej autokracie až totality. Je teda možné, že súčasné problémy postkomunistických štátov, ktoré trpia nefunkčnosťou demokracie vo viacerých ohľadoch, sú prirodzenou súčasťou vývoja demokracie. Tomuto tvrdeniu však odporujú príklady Japonska či Južnej Kórei, ktoré sa v spomínanom Democracy indexe už dlhodobo umiestňujú na popredných priečkach, pričom súčasné demokratické zriadenie bolo v prostredí týchto štátov vytvorené až po konci druhej svetovej vojny. Je však otázne, nakoľko demokratický vývoj ovplyvňuje kultúrne nastavenie jednotlivých národov. Ešte dôležitejším je však vnímanie demokracie medzi občanmi. Ako pre Guardian uviedla účastníčka tohtoročných protestov vo Francúzsku Flavia Dauesea-Dautel, aj napriek tomu, že žije v demokracii, nie je to podľa jej pocitov demokracia.[22] Jedna z požiadaviek protestujúcich je práve väčšia moc ľudu, keďže napríklad v prípade dôchodkovej reformy zákon prešiel legislatívnym procesom a to aj napriek nepokojom, ktoré vyvolal.[23] Mélenchonova myšlienka prechodu k Šiestej francúzskej republike zahŕňa právomoc občanov iniciovať legislatívu a referendá či odvolávať svojich volených zástupcov.[24] Pri myšlienke takto výraznej reformy politického systému Francúzska je však dôležité uvedomiť si aj inú skutočnosť. Protesty Hnutia žltých viest či proti dôchodkovej reforme mali čisto sociálny charakter. Aj protesty vyvolané smrťou Nahela Merzouka majú súvis so sociálnym aspektom francúzskej spoločnosti, keďže francúzski imigranti, ktorých synom Nahel Mezrouk bol, sa dodnes potýkajú s väčšími ekonomickými ťažkosťami, ako majoritné francúzske obyvateľstvo.[25] Príspevok tak v nadväznosti na sociálny charakter protestov ukončíme citátom z krajne ľavicového francúzskeho časopisu La Riposte, ktorý sa k možnosti vytvorenia Šiestej francúzskej republiky Mélenchonom vyjadril takto: „Áno, chceme zničiť Piatu republiku. Ale ústavné zmeny nič nevyriešia, pokiaľ nie sú produktom spoločenského prevratu. Pokiaľ banky, hlavné priemyselné odvetvia – a vlastne celá ekonomika – zostanú pod kontrolou kapitalistov, nebude možné ukončiť sociálny a ekonomický úpadok. Robotnícke hnutie by malo vziať do úvahy túto realitu a postaviť vyvlastňovanie kapitalistov do centra svojho programu. Kapitalistov zaujíma len zisk. Všetky hlavné páky ekonomiky by sa im mali vytrhnúť z rúk a dať ich pod demokratickú kontrolu pracujúcich. Nová republika na novom sociálnom základe – to je ten druh zmeny, ktorý potrebujeme!“[26]

---

Zdroje:

[1]The ‘yellow vest’ movement explained. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2018/12/4/the-yellow-vest-movement-explained>.

[2] QUERSI Z.: Rising inequality: A major issue of our time. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/articles/rising-inequality-a-major-issue-of-our-time/>.

[3] LOCKWOOD P. ; RITCHIE H. ; BAIRIN P. ; BRISCOE O. ; HAQ S.: France wracked by more pension protests amid rising violence on the streets. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2023/03/28/europe/france-pension-reform-protests-biarritz-airport-intl/index.html>.

[4] AFP: Protest violence in France falls sharply, a week after fatal police shooting of teen. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.france24.com/en/europe/20230704-protest-violence-in-france-falls-sharply-a-week-after-fatal-police-shooting-of-teen>.

[5] APPLEBAUM A.: Súmrak demokracie. Zvodné lákadlo autoritárstva. Bratislava: N Press, 2020, s.11.

[6] ZELENKA J.: Češi jako Prchalův byznys. Vůči emocím nemá šanci nikdo, říká někdejší Babišův guru marketingu. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.e15.cz/rozhovory/cesi-jako-prchaluv-byznys-vuci-emocim-nema-sanci-nikdo-rika-nekdejsi-babisuv-guru-marketingu-1397114>.

[7] The Psychology of the Price Tag Label. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.labelvalue.com/blog/price-tag-label-psychology>.

[8] Estimated percentage of votes won in the chamber of deputies and senate in the Italian general election of 2022, by coalition. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.statista.com/statistics/1335834/italy-election-results/>.

[9] Sweden: General Election, September 2022. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.europeanmovement.ie/sweden-general-election-september-2022/>.

[10] TASR: Konečné výsledky parlamentných volieb 2022 vo Francúzsku: Macron stratil väčšinu. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://svet.sme.sk/c/22941970/francuzsko-parlamentne-volby-2022-vysledky.html>.

[11] COLLEGE OF LIBERAL ARTS AND HUMAN SCIENCES: History Repeating. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://liberalarts.vt.edu/magazine/2017/history-repeating.html>.

[12] EURIDYCE: France Historical development. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://eurydice.eacea.ec.europa.eu/national-education-systems/france/historical-development>.

[13] PARIS: Capital of the 19th Century: The First Republic (1792-1804). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology1.html>.

[14] PARIS: Capital of the 19th Century: The First Empire (1804-1815). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology2.html>.

[15] Paris: Capital of the 19th Century: The Restoration (1815-1830). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology3.html>.

[16] Paris: Capital of the 19th Century: The July Monarchy (1830-1848). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology4.html>.

[17] Paris: Capital of the 19th Century: The Second Republic (1848-1852). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology5.html>.

[18] Paris: Capital of the 19th Century: The Second Empire (1852-1870). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology6.html>.

[19] Paris: Capital of the 19th Century: War, Siege, the Commune (1870-1871). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology7.html>.

[20] Paris: Capital of the 19th Century: The Third Republic (1871-1940). [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://library.brown.edu/cds/paris/chronology8.html>.

[21] ÖLMUNGER P.: EIU 2022 democracy report: Stagnation, war and no post-COVID revival. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.democracywithoutborders.org/26249/economist-2022-democracy-report-stagnation-war-and-no-post-covid-revival/>.

[22] Guardian News: Protesters condemn French court’s ruling in favor Macron’s pensions bill. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=QbBIeKe-WS0>.

[23] Le Monde ; AFP: Macron signs French pension reform into law despite protests. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.lemonde.fr/en/french-pension-reform/article/2023/04/15/french-pension-reform-the-bill-has-been-officially-promulgated_6022995_234.html>.

[24] A new Republic: Leftist Mélenchon promises to topple France’s ‘presidential monarchy’. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.france24.com/en/europe/20220321-a-new-republic-leftist-m%C3%A9lenchon-promises-to-topple-france-s-presidential-monarchy>.

[25] PASCUAL J.: Immigrants in France are becoming more diverse but still face greater economic challenges. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.lemonde.fr/en/france/article/2023/03/31/immigrants-in-france-are-becoming-more-diverse-but-still-face-greater-economic-challenges_6021311_7.html>.

[26] OXLEY G.: France: Jean-Luc Mélenchon and the Question of the Sixth Republic. [online], [cit. 31/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.marxist.com/jean-luc-melenchon-and-the-question-of-the-sixth-republic.htm>.

Prekariát môžeme vnímať ako výsledok dnešnej hektickej doby, búrlivých ekonomických zmien a kríz. Napriek tomu, že ho tvoria milióny ľudí vo vyspelých priemyselných krajinách a tiež v rozvíjajúcich sa trhových ekonomikách, je tento pojem pre mnohých z nás neznámy. Kto je teda súčasťou vrstvy prekariátu a prečo je mnohými akademikmi označovaný za hrozbu dnešnej doby? 

Môžeme ho definovať ako sociálnu triedu ľudí, ktorí sa nachádzajú v neustálom stave neistoty a žijú bez predvídateľnosti vo vzťahu k svojmu zamestnaneckému prostrediu. Prekariát tvoria takzvaní pracovníci „gig economy“, čo sú najmä nezávislí pracovníci bez dlhodobých, alebo trvalých zmlúv a takisto ľudia s krátkodobými alebo nulovými pracovnými hodinami.[1] Tento fenomén je viditeľný a rozšírený aj na Slovensku, nakoľko je takýto formát práce výhodný najmä pre zamestnávateľa na úkor istoty pre zamestnanca. V praxi to znamená, že sa zamestnávateľovi znižujú náklady, napríklad v oblasti odvádzania príjmu do zdravotnej starostlivosti či nemocenských a materských dávok pre svojich zamestnancov. Okrem týchto spomenutých úľav pre zamestnávateľa taktiež spravidla nie sú splnené ďalšie rôzne zamestnanecké benefity. K šíreniu tohto moderného fenoménu prispelo aj zrútenie systému rozdeľovania príjmov v podobe, v akej sme ho poznali z 20. storočia. Aj s pomocou šírenia globalizácie, zrýchlenej modernizácie a flexibilných pracovných reforiem sa vytvorila nová globálna štruktúra tried. Dnešnú dobu by sme mohli charakterizovať ako dobu miliardárov s absurdnou mocou a neprimeraným prístupom k zdrojom, zmenšujúcou sa strednou pracovnou triedou a rastúcou škálou nemzdových výhod s rýchlo rastúcim prekariátom. Práve vďaka veľkej flexibilite práce, ktorú túto doba ponúka, sa prekariát stáva ohrozenou triedou s prevládajúcou neistotou. Vytvorili sa nové pojmy v pracovnom prostredí, ako napríklad „on-call work“ či „cloud work“. Pracovníci na týchto pozíciách častokrát postrádajú profesijnú identitu, nemajú žiadny kvalifikovaný profesijný príbeh a zároveň nemajú pocit, že by mali kariérnu dráhu. Nevýhodný je z dlhodobého hľadiska pre zamestnanca aj ekonomický faktor, nakoľko musí vykonať množstvo práce, ktorá sa v konečnom dôsledku neobjaví v oficiálnych štatistikách.[2] Jednoduchým príkladom z praxe je takzvaná práca za inú mzdu, ako je mzda uvedená na výplatnej páske. Tento zaužívaný spôsob má za následok nízky dôchodok v budúcnosti, a to aj napriek vyššiemu príjmu a odpracovaným hodinám. Nepresné uvedenie vykonanej práce zo strany zamestnávateľa dokáže zamestnanca poškodiť aj v ďalších rovinách. Častokrát sa tým zhoršuje aj možnosť získať hypotéku či prenajať si byt. Ľudia vykonávajúci prekarizovanú prácu pochádzajú takmer zo všetkých pracovných odvetví a rovnako vekových kategórií. Pozorujeme však, že hlavne mladí ľudia sú súčasťou tohto fenoménu najmä kvôli vidine rýchlych peňazí a bez dlhodobého čakania na pracovnú príležitosť, ktorá nikdy nemusí nastať. Staršia generácia využíva takúto formu práce najmä po strate stabilného zamestnania a to hlavne s cieľom vyhnúť sa možnej potrebe rekvalifikácie. To všetko vytvára u zamestnanca prekariátu frustráciu, neistotu a stres. Za opak prekariátu môžeme označiť salariát, pomerne nový pojem, ktorý označuje donedávna zaužívaný systém. Za salariátov sa považujú ľudia zamestnaní na trvalý pracovný pomer so všetkými zaužívanými zamestnaneckými výhodami, akými sú platená dovolenka, pracovná neschopnosť (PN) a sporenie do dôchodkového fondu. Všetky tieto výhody prekariáti strácajú, čo spôsobuje, že sa dostávajú do stavu, v ktorom sa môžu spoliehať len na priame peňažné mzdy alebo zárobky. Ľudia v týchto zamestnaneckých vzťahoch si preto nedokážu z dlhodobého hľadiska budovať a progresívne rozvíjať svoje živobytie a majetok. Tieto skutočnosti dovedú zamestnanca prekariátu k životu na hranici neudržateľného dlhu s vedomím, že jedna choroba, nehoda alebo chyba ich môže priviesť do finančnej priepasti či úplného bankrotu. Ostávajú tak bez vízie lepšej budúcnosti, čo spôsobuje už spomínanú frustráciu a stres v osobnom živote, čo sa spravidla odráža aj na ich pracovnom výkone. 

Čo si však množstvo prekariátov neuvedomuje je to, že prekariát je prvou hromadnou triedou v histórii, v ktorej úroveň vzdelania prevyšuje úroveň potrebnú pre druh práce, ktorú môžu očakávať. Prekariát existuje vo väčšine povolaní a na väčšine úrovní v rámci korporácií. Takáto práca sa zväčša vykonáva mimo bežných pracovísk a mimo klasických pracovných hodín. Neistota miesta a času, v ktorom bude človek pracovať, vytvára permanentný stres, z ktorého pramení frustrácia a nespokojnosť ako v pracovnom prostredí, tak aj v pracovnom živote. Historická skúsenosť nám hovorí, že práve takto frustrovaní ľudia sú problémom pre pokojný chod systému v krajine, keďže sa uchyľujú k jednoduchým riešeniam a nenávistným prejavom. Najväčšia neistota prekariátov je neistota v oblasti príjmu. Táto neistota sa líši od nepredvídaných rizík, akými sú nezamestnanosť, materstvo a choroba, ktoré boli hlavnými oblasťami sociálnych štátov. Pre tie je možné vypočítať pravdepodobnosť takýchto udalostí a vytvoriť poistnú schému. Neistotu prekariátu však nemožno poistiť, nakoľko ide o niečo „neznáme“. Prekariát v praxi častokrát stráca hmatateľné práva a prístup k ich vymáhaniu, konkrétne sociálne, politické či ekonomické práva. Problematické je najmä to, že si to neuvedomuje, až kým ich nepotrebuje, respektíve až vtedy, keď sú dramaticky a systematicky porušované. Absencia kultúrnych práv sa prejavuje najmä pri členstvách v odboroch či profesijných cechoch, ktoré by poskytli vrstve prekariátu bezpečnosť a identitu pri práci. O tomto jave hovorí aj citát: „byť v prekariáte je ako behať po potápajúcom sa piesku.“[3]

Prekariát je častokrát označovaný ako „nebezpečná, respektíve ohrozená  trieda“. Takýto pojem môžeme poznať od marxistov, no prekariát je nebezpečný v inom zmysle. V prvom rade tento fenomén vplýva nepriaznivo na zdravotný stav pracovníka. Neustála neistota prispieva k duševným poruchám, vysokej miere chorobnosti a v krajnom prípade môže vyústiť až k samovraždám. V druhom rade je prekariát nebezpečenstvom pre politický systém, najmä pre demokratické hodnoty. Títo ľudia sú totiž oddelení od hlavného politického prúdu, postavení na okraji spoločnosti. Majú pocit, že svojím konaním nemajú žiaden vplyv na chod systému, pracovného prostredia a v konečnom dôsledku ani nad svojim osobným životom. Mnohé sociálne skupiny, ktoré tvoria prekariát, majú zahmlené deformované vedomie, čo sa prejavuje rôznymi činmi, od anomálneho správania až po deštruktívne aktivity spojené s kriminálnym, delikventným správaním. Dochádza tak k duchovnej a mravnej degradácii osobnosti, strate ideálov a vízie lepšej budúcnosti, či viery v spravodlivosť a správne usporiadanie sveta.[4]

Môžeme konštatovať, že máme dočinenie so zásadne novou sociálnou formáciou, ktorá v súčasnosti ešte stále do značnej miery nesie črty neistoty a strachu. Z histórie poznáme prípady, kedy sa k neistej skupine pridal silný vodca a písali sa nové dejiny. Prekariát je nový, potenciálne nebezpečný fenomén dnešnej doby. Prekarizovaná práca poškodzuje pracovné prostredie a deformuje pracovné vzťahy. Ak sa tento trend bude rozširovať aj naďalej a budeme prehliadať tieto skutočnosti, hrozí nám sociálny kolaps, destabilizácia systému, občianske konflikty či odvrat od demokratických hodnôt.

---

Zdroje:

[1] The precariat. [online], [cit. 9/6/2023]. Dostupné na internete: <https://oxford-review.com/oxford-review-encyclopaedia-terms/the-precariat/>

[2] STANDING, G. Who are ‚The Precariat‘ and why do they threaten our society? [online], [cit. 9/6/2023]. Dostupné na internete: <https://www.euronews.com/2018/05/01/who-are-the-precariat-and-why-they-threaten-our-society-view>

[3] STANDING, G. The Precariat: Today’s Transformative Class? ? [online], [cit. 9/6/2023]. Dostupné na internete: <https://greattransition.org/publication/precariat-transformative-class>

[4] GOLUBEV,S. The Precariat: A New Social Phenomenon. [online], [cit. 9/6/2023]. Dostupné na internete: <https://hackernoon.com/the-precariat-a-new-social-phenomenon-au6f34io/>

Úvod 

Socializmus v Československu stál pred ťažkou prekážkou, ktorou bolo hľadanie  správneho pomeru medzi politickou mocou a vedeckým poznaním najmä v otázkach čo najefektívnejšieho centrálne plánovaného hospodárstva a úsilím o naplnenie hlavných prísľubov socializmu, ktorými boli napr. sociálna spravodlivosť, všeobecný blahobyt a vytvorenie „dokonalej“ beztriednej komunistickej spoločnosti.[1] Povojnové obdobie, ktoré bolo výrazne ovplyvnené diktatúrou Komunistickej strany Československa, delíme do troch fáz na: vplyv stalinizmu, reformného komunizmu a celospoločensky známeho obdobia takzvanej normalizácie. Signifikantnými znakmi týchto fáz boli primárne Stalinské politické procesy, reformná kultúra šesťdesiatych rokov minulého storočia a taktiež monotónna každodennosť neskorého socializmu.[2] Našimi hlavným zámerom bude poukázať na technokratické tendencie a tiež aj všeobecný vzťah moderného vládnutia a vládnutia prostredníctvom tzv. expertov a vedcov. Okrem toho sa taktiež na príklade socialistického Československa posnažíme ukázať, že aj technokratická depolitizácia je politickým jednaním, ktoré vyžaduje preklad politického jazyka zdanlivo nezaujatej vedy.[3]

Termín technokracia použil ako prvý americký inžinier Wiliam Henry Smith v diele Technokracia z roku 1920. Najväčším predstaviteľom technokratického myslenia bol jeden z najznámejších predstaviteľov utopického socializmu Francúz Henri de Saint-Simon, ktorý považoval vedu a vedecké poznanie za nástroj na riešenie spoločenských problémov. Veda mala podľa Saint-Simona nahradiť cirkev a spiritualitu ako sila, ktorá zjednocuje spoločnosť v ére industrializácie a technologického pokroku. Medzi ďalších významných mysliteľov v oblasti technokracie patril aj americký sociológ a ekonóm Thomas Veblen. Podľa Veblena mali inžinieri a vedci získať väčšiu rozhodovaciu právomoc a vyslobodiť výrobu a spoločnosť z moci podnikateľov, ktorým išlo len o svoj zisk.[4]

Hlavným znakom, ktorým sa prezentovali nielen moderné diktatúry ale aj demokracie bol príklon k vláde expertov a vedcov. Takýto spôsob následne zdôrazňuje zásadný význam vedeckého poznania pri riadení štátu aj jeho ekonomiky. Predstavitelia technokratických metód  neskôr argumentujú túto skutočnosť slovami že: „ide o nepolitickú vládu odborníkov a expertov v rôznych odvetviach.“[5]

Technokratická moc stavia politické, sociálne a hospodárske otázky do pozície technických problémov, ktoré je možné efektívne a rýchlo riešiť prostredníctvom korektných a odborne vytvorených nástrojov ako sú napríklad: analýzy empirických dát, vedecké metódy riadenia a najmodernejšie technológie. Štát, a teda aj spoločnosť sa stávajú jedným komplexným podnikom s vymedzenými zdrojmi, ktoré je potreba využiť čo najefektívnejšie. Faktom však následne ostáva, že dokonalú technokraciu a totálnu vládu apolitických expertov sa nikdy nepodarilo vytvoriť. Napriek tejto skutočnosti je dôležité podotknúť, že snahy o nahradenie politickej racionality expertným vedením boli v štátnom socializme intenzívne. Technokratické tendencie nás teda vedú k populárnym dobovým myšlienkam, ktoré tvrdili že: „socializmus bude možné alebo dokonca nutné riadiť ako firmu.”[6]

Reformný komunizmus a technokracia v období pred a počas Pražskej jari

Podľa českého historika Vítězslava Sommera z Ústavu pre súčasné dejiny Akadémie vied Českej republiky, bol zlatý vek technokratického socializmu v Československu počas sedemdesiatych rokov, ktoré sú označované za normalizačné. Obdobie Pražskej jari v roku 1968 môžeme označiť ako pragmatické nadviazanie na niektoré zložky jeho politiky.[7] Dôsledky reformačného obdobia vytvorili vzájomný boj na jednej strane medzi radikálnymi demokratickými úmyslami ako bolo napr. zavedenie pluralitného straníckeho systému a posilnenie zamestnaneckej samosprávy a na tej druhej uprednostňovanie významu vedy, moderných technológií a posilňovanie politickej úlohy vzdelaných vrstiev spoločnosti. Reformné politické a ekonomické myslenie taktiež okrem iného obsahovalo aj množstvo predstáv o následnom mocenskom rozložení v štáte. Základná dilema vznikala pri nejasných odpovediach na otázku, kto by mal v reformnom socializme vládnuť. Mal byť politický systém založený na súťaži viacerých politických strán? Alebo mala byť zachovaná otrepaná myšlienka o takzvanej „vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa“? Rôznorodá typológia reformných návrhov vyvolávala permanentný konflikt medzi manažérstvom a podnikovou samosprávou, najmä kvôli rastúcemu významu vzdelaných elít a základnej myšlienke o vláde robotníckej triedy a teda aj spomínanej vedúcej strane KSČ. Pri tejto problematike je však dôležité podotknúť, že aj napriek celosvetovej politickej demokratizácii a búraní povojnového usporiadania (USA, Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia) na konci šesťdesiatych rokov, vykazoval hlavný reformný prúd v Československu úsilie o „zdokonalenie“ politického a ekonomického systému a nie o jeho radikálne prekonanie. Fundamentálnymi cieľmi československých reformátorov boli vyššia úroveň organizácie hospodárskeho a politického života a signifikantnejší rast ekonomickej výkonnosti (minimalizácia nákladov – maximalizácia zisku, plnenie centrálnych plánov, dosiahnutie žiadúceho čísla HDP).[8]

Plánovanie a technokratické vládnutie

Friedrich Engels považoval plánovanie za jeden z najzákladnejších pilierov socializmu. Plánovanie bolo podmienkou uskutočnenia historického poslania, ktorého cieľom bolo dosiahnutie konečnej fázy historického vývoja v podobe komunizmu a beztriednej spoločnosti. Štátny socializmus sovietskeho typu sa niesol v znamení zložitého plánovacieho systému, v ktorom sa vytvárali napr. dobre známe „päťročnice“ (vypracovanie návrhu smerníc ÚV KSČ a vlády) alebo plány na rok, plány jednotlivých podnikov či regiónov.[9] Technokratickí predstavitelia boli pripravení vyvinúť postupy na plánovanie: budúceho vývoja hospodárstva, zahraničného obchodu, infraštruktúry, ukazovateľov produktivity práce, rozvoja výchovy ľudí, školstva, kultúry (čiže nie len súčasť ekonomiky), objemu výroby, vývoja zamestnanosti (určovanie počtu absolventov škôl vzhľadom na plánované budúce potreby československého hospodárstva) – základom toho všetkého bol silný byrokratický aparát na všetkých stupňoch.[10] Podľa rôznych sovietskych učebníc bolo plánované riadenie nielen ekonomickým zásahom ale taktiež „najdôležitejšou stránkou hospodársko-organizátorskej funkcie socialistického štátu“. V reformnej ekonómii však experti pripúšťali, že plánovanie je len „pravdepodobný odhad“ a je možné alebo dokonca účelné, aby sa skutočnosť odchyľovala od plánu s absenciou radikálneho plnenia za každú cenu.[11]

Urbanizmus a sociálne plánovanie v technokratickom vládnutí

Metodika sociálneho plánovania sovietskeho typu vypracovaná v roku 1970 sa podľa Vítězslava Sommera primárne zameriavala na päť oblastí: zvyšovanie kvalifikácie zamestnancov, zlepšovanie pracovných podmienok a bezpečnosti práce, zvyšovanie životnej úrovne, komunistická výchova pracujúcich a sociálno-psychologické vzťahy v kolektíve pracujúcich. Okrem toho sociálne plánovanie vychádzalo z predpokladov, že štátom vlastnený socialistický podnik nie je len čistým výrobcom a zamestnávateľom, ale taktiež orgánom štátnej správy. Preto by mal takýto podnik napĺňať štátnu politiku nielen vo výrobe, ale aj v starostlivosti o pracujúcich, ich životnej úrovne, životného štýlu ale aj v sústredení sa na tvorbu stratégie, ktorá dokáže čo najviac prehlbovať socialistický charakter celej spoločnosti.[12] Ďalšou významnou oblasťou, ktorá vychádzala zo sovietskej reality bolo sociálne plánovanie miest, regiónov a populácie v jednotlivých územných jednotkách, ktoré malo za následok budovanie typických priemyslových miest. Expertné sociálne plánovanie sa v takýchto prípadoch  zameriavalo primárne na budovanie zložitého technologického projektu, ktorého súčasťou bolo vybudovanie a premena celej zamestnaneckej štruktúry v tom danom regióne. Toto plánovanie zastrešovalo celú radu činiteľov ako boli napr.: plánovanie sociálnych služieb, kultúrneho vyžitia, rekreačného zázemia, školstva, dopravnej infraštruktúry či vytváranie pracovných miest pre manželky zamestnancov v strategických podnikoch daných oblastí.[13] V našich končinách ako príklad uvádzame košickú mestskú časť Šaca, ktorá bola prebudovaná pre potreby Východoslovenských železiarní alebo taktiež mesto Pripiať v Sovietskom zväze pri Černobyľskej atómovej elektrárni.[14] Najvyššiu daň za radikálne  plánovanie platilo najmä životné prostredie, ďalej pri urbanistickom plánovaní to bolo znehodnocovanie historických zástavieb, budov a dedičstva  a taktiež aj realita, pri ktorej „plánovačom“ nešlo o skutočné ľudské potreby len o napĺňanie vypracovaných prognóz a čísel.

Teória riadenia

Nástrojmi teórie riadenia boli v Československu psychológia práce a priemyslová sociológia, ktoré skúmali ľudský faktor v hospodárskom riadení a rozvíjali starostlivosť o skupiny ľudí, ktoré boli poverené riadením. Samotná personalistika a jej faktory boli vytvorené a prispôsobené špeciálne na socialistickú ekonomiku. Hlavným predmetom týchto výskumov boli samotní zamestnanci a systém práce s ľuďmi.[15] V našom štáte sa touto problematikou zaoberal najmä Inštitút pre výchovu vedúcich pracovníkov v priemysle, Ekonomický ústav ČSAV a taktiež aj Sociologický ústav ČSAV. Publikácie týchto subjektov sa sústredili na psychológiu práce ako aplikovanú vedu, ktorá skúma vzťah medzi organizáciou práce, fyzickou podobou pracoviska a vytváraním osobnosti samotného zamestnanca. Psychológovia a sociológovia vytvárali postupy personálneho vedenia zamestnancov, ktoré si mali vedúci pracovníci v jednotlivých podnikoch osvojiť a využívať v každodennej praxi. Okrem profesijného vzdelávania a školenia manažérov a vedúcich pracovníkov vychádzali publikácie a časopisy, ktoré sa zameriavali na ich životný štýl, starostlivosť o ich zdravie a rozvoj v osobnostnom živote. Vedúci pracovníci dostávali presné a stručné formulované návody ako si efektívne organizovať pracovný čas, voľný čas či dokonca stručné príručky o výbere svojej životnej partnerky.[16]

Ako príklad dokonalého socialistického manažéra môžeme uviesť napr. pána doc. Ing. Miroslava Grégra, CSc., ktorý pôsobil ako riaditeľ závodu Desta v českom Děčíne. Tento závod sa zaoberal výrobou vysokozdvižných vozíkov. Okrem neobyčajného úsilia a využívania správnych manažérskych metód, Grégr zdôrazňoval význam vzdelávania a kvalifikácie zamestnancov, budovanie značky, silný marketing a taktiež aj dnes už všetkým známe vzťahy s verejnosťou (PR). Po nežnej revolúcii pôsobil Miroslav Grégr ako minister strojárenstva a elektrotechniky a následne v rokoch 1998 až 2002 ako minister priemyslu a obchodu za Českú stranu sociálne demokratickú.[17] Paradoxom však pri tejto problematike ostáva skutočnosť, že napriek výraznej kritike reformátorov voči stalinistickému kultu osobnosti, teória riadenia presadzovala ideál výrazných a silných podnikateľských vodcov.[18] Následne v roku 1970 predstavitelia normalizácie tvrdili, že leninské tradície nevylučovali prijímanie poznatkov zo Západu. Podľa inštitútu riadenia mala teória riadenia naďalej zvyšovať odborné schopnosti manažérov a „poučovať sa pritom od priateľov aj protivníkov.“[19]  Súčasne však musela teória riadenia rešpektovať ideológiu marxizmu a leninizmu a odmietať tie súvislosti manažérstva, ktoré vychádzajú z triednej pozície západných manažérov pri ovládaní kapitalistickej ekonomiky a z triedneho zloženia kapitalistickej spoločnosti.“[20] 

Technokracia v praxi a číslach

Na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia boli mestá a obce tvorené prevažne zástavbou z medzivojnového obdobia alebo z dávnych čias Rakúsko-Uhorska. Infraštruktúra bola primárne zložená zo železnice a dláždených ciest. Dopravu vo veľkých mestách zaobstarávali električky alebo trolejbusy a osobný automobil vlastnil približne jeden človek zo sedemdesiatich. Následne v druhej polovici sedemdesiatych rokov boli mestá plné sídlisk z panelových domov, súčasťou viac ako milióna bytových jednotiek bolo ústredné vytápanie s prívodom teplej vody a republika bola prepojená prevažne asfaltovými cestami. Naprieč celou republikou sa budovali diaľnice, mestá boli sprístupnené pre masovú dopravu a na začiatku osemdesiatych rokov pripadal jeden automobil až na sedem obyvateľov. V priebehu piatich rokov bolo v Prahe postavených až dvadsať kilometrov metra.[21] Medzi najznámejšie typické socialistické panelové sídliská patrí okrem bratislavskej Petržalky či pražského Južného mesta taktiež berlínsky Marzahn alebo Halle-Neustadt.[22] Čo sa týka Bratislavy, v počiatkoch štátneho socializmu mala približne stopäťdesiat tisíc obyvateľov. V nasledujúcom období to zmenila politická zákazka Ústredného výboru KSČ na výstavbu štyridsať tisíc bytov počas desaťročného obdobia od roku 1960, ako reakcia na reálny príliv ľudí do mesta ako pracovnej sily v novovznikajúcich chemických a priemyselných závodoch. V prvotných plánoch malo byť sídlisko Petržalka postavené pre približne stošesťdesiat tisíc ľudí čo v danej dobe predstavovalo viac ľudí, ako mali napríklad celé Košice (momentálne  má Petržalka približne stoštrnásť tisíc obyvateľov).[23] Po Nežnej revolúcii sa počet obyvateľov v Bratislave vyšplhal až na necelých päťsto tisíc.[24]

Záver

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia panovalo silné presvedčenie, že automatizácia je základným pilierom na ceste ku komunistickej spoločnosti, v ktorej fyzickú prácu za ľudí plne prevezmú stroje, moderné technológie a expertízy, ktoré pomôžu vytvoriť nového človeka a novú spoločnosť. V tejto utopistickej predstave mali byť ľudia vzdelanejší, oslobodení od fyzicky namáhavej práce mali dosiahnuť plný materiálny blahobyt a kompletne podľa svojich predstáv meniť svet, v ktorom žijú. Podľa Vítězslava Sommera sa však už v druhej polovici sedemdesiatych rokov začala rúcať predstava, že pomocou vedy a techniky bude možné vytvoriť ideálne politické a spoločenské usporiadanie. Okrem toho sa v tomto období technokratické vládnutie nedokázalo prispôsobiť globálnym ekonomickým a sociálnym trendom, ktoré následne priniesli koniec éry vrcholnej modernity. Posadnutosť plánovaním a vedeckou racionalitou sa stala zdrojom absurdných situácií, ľudských zlyhaní a nástrojom úplnej deštrukcie. Prehlbujúce sa problémy socialistického usporiadania, primárne upadajúce  hospodárstvo a ničené životné prostredie  tvrdo oponovali predstavám o vede ako nositeľke pokroku.[25] Demokratizáciu nahradila politika tzv. odpolitizovania, ktorá účinne umŕtvila novovznikajúcu politickú verejnosť. V normalizačnom režime, v ktorom autoritárska vláda oprela svoju moc nielen o sovietske tanky ale taktiež o autoritu vedeckého poznania  a expertných orgánov vyžadovala aj bezpodmienečnú odpolitizovanú verejnú sféru. Politickú moc postavenú na údajne nespochybniteľných vedeckých faktoch a inžinierskych metódach tak môžeme bez pochýb označiť za technokratické alebo k technokracii smerujúce zriadenie.[26]

Napriek tomu, že technokratický socializmus je dnes už uzavretou témou, technokracia sama o sebe ešte nepovedala posledné slovo. Podľa kolektívu autorov publikácie Řídit socialismus jako firmu. Technokratické vládnutí v Československu, 1956–1989 môžeme dnes sledovať dve hlavné podoby technokracie. V prvom prípade sa jedná o technokratické tendencie v štýle vládnutia, podľa ktorého je hospodárstvo natoľko zložitým problémom, že sa k nemu môžu vyjadrovať len dobre vyškolení experti. V tomto prípade tak ekonomika a hospodárstvo nemôže podliehať politike, a tým pádom ani demokratickej kontrole. Pri tejto problematike je dôležité zvýrazniť akú významnú rolu hrajú v súčasnej hospodárskej politike nikým nevolení a verejnosti sa nezodpovedajúci aktéri  ako sú napr. nadnárodné korporácie, centrálne banky či ratingové agentúry. Tieto fakty nám ukazujú, že technokratické tendencie sú prítomné aj v súčasnej liberálnej demokracii. Druhá podoba technokracie v dnešnej dobe je technokratický populizmus. Na ten práve naráža aj známe heslo „riadiť štát ako firmu“, ktoré zhŕňa apel technokratického populizmu, ktorého súčasťou je charizmatická osobnosť politika alebo manažéra, ktorý má svoje mimoriadne podnikateľské  schopnosti využívať nezištne v prospech celej spoločnosti.[27]

---

Zdroje:

História mestskej časti. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.saca.sk/historia-mestskej-casti.html>. 

Miroslav Grégr. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete:  <https://www.vlada.cz/cz/clenove-vlady/historie-minulych-vlad/prehled-vlad-cr/1993-2007-cr/milos-zeman/miroslav-gregr-39948/#>

Obyvatelia – Základné výsledky. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete:  <https://www.scitanie.sk/obyvatelia/zakladne-vysledky/pocet-obyvatelov/OB/SK0105529460/OB>.

SOMMER, V.; SPURNÝ, M; MRŇKA, J.: Řídit socialismus jako firmu : technokratické vládnutí v Československu, 1956-1989. Praha: Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2019, 293 s.

Budúcnosť demokracie je na Slovensku najmä pred nadchádzajúcimi voľbami pomerne slušne skloňovanou témou. Šíria sa rôzne predikcie, podľa ktorých na Slovensku môže nastať nedemokratická vláda, v prípade, ak vyhrá konkrétna strana, alebo po voľbách vznikne koalícia strán, ktoré úplne nespĺňajú demokratické požiadavky. Problém však nevidíme len v nastávajúcich voľbách, ale ide o dlhotrvajúci proces, ktorého počiatky môžeme hľadať už v predchádzajúcom režime, respektíve pri prechode na súčasný stav. Aké nástrahy však Slovensko čakajú? Respektíve, akým výzvam už čelíme?

Slovensko je podľa Democracy Index od spoločnosti The Economist Intelligence z roku 2022 na 43. mieste so skoré 7.07, čo síce nie je skvelé číslo, no nepatrí ani k tým horším. Môžeme tak hovoriť o nejakom priemere. Vysoké číslo však vidíme pri hodnotení volebného procesu a pluralizmu politických strán. Konkrétne ide o skoré s hodnotou 9.58.[1] V kontexte Slovenska môžeme tvrdiť, že voľby prebiehajú bez priamej manipulácie, je tu voľná súťaž politických strán a strany ponúkajú politický pluralizmus. Zohľadňujú však tieto dáta dopodrobna reálny stav? Náš pohľad už taký pozitívny nie, nie len do budúcna, ale aj v súčasnosti. Áno, v súčasnosti môžeme vidieť, že každý má právo slobodne založiť stranu, ísť s ňou do volieb a tak pokúsiť sa získať mandát od občanov. No na to, aby strana dokázala získať akýkoľvek výtlak a rovnako vytvorila silný predvolebný marketing, sú potrebné peniaze. V skratke na to, aby ste dokázali byť vo voľbách úspešný, potrebujete za sebou silného sponzora alebo tým sponzorom byť sám. Tu už nastáva problém, ktorý z viacerých pohľadov popiera demokratické princípy. Tým je moc oligarchov v zákulisí strán. Tí za finančnú podporu strany pochopiteľne očakávajú určité záruky, ktoré im strana po prípadnom úspechu musí spätne vrátiť. Nie tak dávno sme tu mali kauzu, pri ktorej jeden z bývalých premiérov získaval peniaze pre stranu „vlastnou hlavou“.[2] Prostredníctvom týchto spomínaných faktorov sa dostávame priamo úmerne k problému plurality politických strán. Na papieri síce vidíme, že ide o pravicovú, ľavicovú alebo centristickú stranu, no ak na nich dokážu vplývať rôzne nátlakové skupiny a oligarchovia, je možné ešte hovoriť o tom, že strana je nejako presne ideologicky nastavená? Existuje však predpoklad, že v budúcnosti bude tento trend nie len že pokračovať, no príde aj zhoršenie. A to z dôvodu toho, že privatizácia je, respektíve bola už taká silná, že štát je prakticky čoraz viac odkázaný na dohody s korporáciami a bankami. Je tento princíp skutočne demokratický a udržateľný? Na papieri a podľa indexov, ktoré skúmajú len povrch problému áno, problém je však v samotnej podstate veci.

Ďalším nezanedbateľným faktorom, ktorý vplýva na budúcnosť demokracie na Slovensku je nárast extrémizmu. Posledné roky nám ukazujú silný nárast extrémizmu, nielen v samotnej spoločnosti, no rovnako v prostredí politických strán. Ak si vezmem rok 2016, tak Kotlebovci – Ľudová strana naše Slovensko získala v parlamentných voľbách 8,04%. V roku 2020 si podobný trend udržala, no súčasné prieskumy poukazujú na výrazný nárast. Spoločne so stranou Republika, ktorá je strana odídencov z „ĽSNS”, by podľa prieskumu AKO z apríla 2023 získali niečo vyše 12%. Je pravda, že podľa preferencií by sa do parlamentu dostala len strana Republika s 9%, no ide skôr o princíp, ktorý poukazuje na ich spoločný rast.[3] Extrémistické myšlienky však nenachádzame len v prostredí týchto strán, no rovnako aj u Smeru – SD. V ich kontexte však pravdepodobne nejde o samotné presvedčenie o týchto myšlienkach, ale skôr o čo najširší záber vplyvu na voliča. Extrémizmus taktiež definujeme ako aktivity s rôznorodým charakterom, odohrávajúce sa vo verejnom priestore, ktoré môžu disponovať konšpiračným charakterom. Táto činnosť je pomerne širokospektrálna a časť môže prekračovať zákonnú toleranciu. Bežná alebo laická verejnosť takéto myšlienky alebo aktivity spojené s konšpiráciami považuje za antidemokratické. Napriek tomu, môžu disponovať niekoľkými spoločnými znakmi, ale takisto môže prichádzať aj k ich významovej odlišnosti.[4] Je možné, aby aj v budúcnosti prišlo k väčšiemu nárastu extrémizmu a tak ohrozeniu demokracie?

Súčasný vývoj nám ukazuje, že budúcnosť by mohla priniesť ešte výraznejší nárast týchto politických subjektov. Hneď z niekoľkých dôvodov. Svet sa momentálne ocitol vo viacerých krízach, či už ide o krízu ekonomickú, energetickú alebo vojnu na Ukrajine a zvyšujúce sa napätie na Taiwane. Ako sme spomínali, tieto faktory priamo pomáhajú k výtlaku týmto extrémistickým stranám, ktoré takéto témy využívajú na manipuláciu s voličom. Spomínané strany prostredníctvom jednoduchých metód útočia na najzraniteľnejšie miesta voliča, ktorý na tomto základe má pocit, že sú jediní, ktorí sa o jeho problémy zaujímajú. To môžeme sledovať najme pri vzraste strany ĽSNS, ktorá využívala na maximum rómsku otázku. Teraz využívajú najmä krituku podpory Ukrajiny vo vojne proti Rusku a spomínané krízy. Všetky tieto faktory napomáhajú k proti-systémovým náladám, ktoré sa tvoria v spoločnosti a vytvárajú tak nedôveru v inštitúcie, čo pochopiteľne je útokom na demokraciu. Ak si vezmeme prieskumy z minulého roka, konkrétne z novembra 2022, tak prezidentke dôverovalo 25% opýtaných, vláde len 12%, médiám 17% a obecným zriadeniam 36%.[5] Tieto čísla sú drasticky nízke. Dôvodom nedôvery však nie je len demagógia spomínaných strán, ale rovnako neschopnosť inštitúcií ponúkať občanom dôstojné zastúpenie. Posledná, už padnutá vláda je najlepším príkladom pre toto naše tvrdenie. Nekompetentnosť nás doviedla do mizivého stavu dôvery, čo sa určite prejaví aj v nasledujúcich voľbách, kde z nášho pohľadu budú anti-systémové strany na historických maximách.

Z nášho pohľadu posledným faktorom, ktorý v budúcnosti markantne ovplyvní stav demokracie na Slovensku, je čoraz väčšia chudoba. Štatisticky má 2,6 milióna Slovákov mesačný príjem do 700 eur a 4,5 milióna do 1000 eur.[6] Ide síce o štatistiku pred vrcholom inflácie, teda z roku 2022, no ide skôr o princíp ako o explicitné čísla. Chudoba je z nášho pohľadu asi najsilnejším varovným prstom demokracií. Kapitalizmus v dnešnom ponímaní prakticky dopomáha k nárastu chudoby a to globálne. Bohatí bohatnú, chudobní sú čoraz chudobnejší. Asi nemusíme hovoriť o tom, že tento trend do budúcna bude narastať. Prečo tomu tak je?

Tento problém je síce globálny, no zasiahne aj Slovensko. Ak si ako príklad vezmeme veľké korporácie ako Meta, Microsoft a spoločnosti vlastnené Elonom Muskom, tak pri všetkých uvidíme jeden dôležitý fakt. Požierajú konkurenciu a stávajú sa stále silnejšími. Týmto firmám už ťažko niekto v niečom zabráni. Kumulujú neskutočný majetok, ktorý nie len že takmer nie je možné vyčísliť, no stále ho dokážu a chcú zväčšovať. Je prakticky nemožné sa im priblížiť, pretože ak by aj prišla konkurencia, v okamihu ju odkúpia a posilnia tak svoje postavenie. Prerozdelenie bohatstva je tak nepomerné, že zatiaľ čo polovica populácie nemá čo jesť, tak 0,1% obyvateľstva si môže denne postaviť vatru z peňazí. Áno, je pravdou, že tieto spoločnosti si vybudovali sami a ich zisk je opodstatnený, no treba podotknúť, že nič z toho by nebolo bez ľudí, ktorí sú spotrebitelia týchto služieb. V momentálnej situácii tak svoju moc využívajú a stále čoraz viac od svojich spotrebiteľov získavajú zisk. Problém však nastane, ak úplne vymizne stredná vrstva. Tieto veľké korporácie už nebudú kumulovať žiadne bohatstvo, keďže ho budú prakticky celé vlastniť. Tu sa takmer s istotou dostaneme k tomu, že ľudia budú hromadne voliť nedemokratické subjekty alebo dôjde k revolúcii. Súčasný model je jednoducho neudržateľný a chudoba sa rok čo rok zväčšuje. A to pochopiteľne zasiahne a už aj zasahuje Slovensko, v ktorom sa chudoba mimoriadne prehlbuje.

Slovensko v budúcnosti čaká viacero nástrah, ako sme spomínali netransparentná politická súťaž a falošný pluralizmus. Taktiež nárast anti-systémových strán, ktoré sú spojené aj s nerovnomerným prerozdelením bohatstva. K tomu všetkému nás čaká aj environmentálna kríza, ktorá so sebou prinesie veľa nástrah. Demokracia tak nie je ohrozená len na Slovensku, ale globálne.

---

Zdroje:

[1] Frontline democracy and the battle for Ukraine. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://pages.eiu.com/rs/753-RIQ-438/images/DI-final-version-report.pdf?mkt_tok=NzUzLVJJUS00MzgAAAGMGrIJvqyRAbCSaxUVHa5YT9bS–QwhswlNMOTLUMxaT-KxWoIfBk1gsiewE8PNjvT3J-T9jOlsjdEPJDNvkRgNRU4RvUlaeLekygRQ7t1HSXBhg>. 

[2] Fica má usvedčovať tajná nahrávka, odmieta ju. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://domov.sme.sk/c/5416129/fica-ma-usvedcovat-tajna-nahravka-odmieta-ju.html>. 

3] SME voľby. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://volby.sme.sk/parlamentne-volby/2023>.

[4] LICHNER, V. a kol.: Extrémizmus a radikalizácia v sociálnych kontextoch. Košice : UPJŠ, 2018, s. 19. 

5] Dôvera v inštitúcie. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://www.akosamateslovensko.sk/tema/dovera-v-institucie/>. 

[6] Príjmová chudoba: Polovica slovenských domácností žije zo 700 eur mesačne. [online], [cit.3/6/2023]. Dostupné na internete:<https://www.trend.sk/spravy/prijmova-chudoba-polovica-slovenskych-domacnosti-zije-700-eur-mesacne>.