Je možné riadiť socializmus ako firmu?

Úvod 

Socializmus v Československu stál pred ťažkou prekážkou, ktorou bolo hľadanie  správneho pomeru medzi politickou mocou a vedeckým poznaním najmä v otázkach čo najefektívnejšieho centrálne plánovaného hospodárstva a úsilím o naplnenie hlavných prísľubov socializmu, ktorými boli napr. sociálna spravodlivosť, všeobecný blahobyt a vytvorenie „dokonalej“ beztriednej komunistickej spoločnosti.[1] Povojnové obdobie, ktoré bolo výrazne ovplyvnené diktatúrou Komunistickej strany Československa, delíme do troch fáz na: vplyv stalinizmu, reformného komunizmu a celospoločensky známeho obdobia takzvanej normalizácie. Signifikantnými znakmi týchto fáz boli primárne Stalinské politické procesy, reformná kultúra šesťdesiatych rokov minulého storočia a taktiež monotónna každodennosť neskorého socializmu.[2] Našimi hlavným zámerom bude poukázať na technokratické tendencie a tiež aj všeobecný vzťah moderného vládnutia a vládnutia prostredníctvom tzv. expertov a vedcov. Okrem toho sa taktiež na príklade socialistického Československa posnažíme ukázať, že aj technokratická depolitizácia je politickým jednaním, ktoré vyžaduje preklad politického jazyka zdanlivo nezaujatej vedy.[3]

Termín technokracia použil ako prvý americký inžinier Wiliam Henry Smith v diele Technokracia z roku 1920. Najväčším predstaviteľom technokratického myslenia bol jeden z najznámejších predstaviteľov utopického socializmu Francúz Henri de Saint-Simon, ktorý považoval vedu a vedecké poznanie za nástroj na riešenie spoločenských problémov. Veda mala podľa Saint-Simona nahradiť cirkev a spiritualitu ako sila, ktorá zjednocuje spoločnosť v ére industrializácie a technologického pokroku. Medzi ďalších významných mysliteľov v oblasti technokracie patril aj americký sociológ a ekonóm Thomas Veblen. Podľa Veblena mali inžinieri a vedci získať väčšiu rozhodovaciu právomoc a vyslobodiť výrobu a spoločnosť z moci podnikateľov, ktorým išlo len o svoj zisk.[4]

Hlavným znakom, ktorým sa prezentovali nielen moderné diktatúry ale aj demokracie bol príklon k vláde expertov a vedcov. Takýto spôsob následne zdôrazňuje zásadný význam vedeckého poznania pri riadení štátu aj jeho ekonomiky. Predstavitelia technokratických metód  neskôr argumentujú túto skutočnosť slovami že: „ide o nepolitickú vládu odborníkov a expertov v rôznych odvetviach.“[5]

Technokratická moc stavia politické, sociálne a hospodárske otázky do pozície technických problémov, ktoré je možné efektívne a rýchlo riešiť prostredníctvom korektných a odborne vytvorených nástrojov ako sú napríklad: analýzy empirických dát, vedecké metódy riadenia a najmodernejšie technológie. Štát, a teda aj spoločnosť sa stávajú jedným komplexným podnikom s vymedzenými zdrojmi, ktoré je potreba využiť čo najefektívnejšie. Faktom však následne ostáva, že dokonalú technokraciu a totálnu vládu apolitických expertov sa nikdy nepodarilo vytvoriť. Napriek tejto skutočnosti je dôležité podotknúť, že snahy o nahradenie politickej racionality expertným vedením boli v štátnom socializme intenzívne. Technokratické tendencie nás teda vedú k populárnym dobovým myšlienkam, ktoré tvrdili že: socializmus bude možné alebo dokonca nutné riadiť ako firmu.”[6]

Reformný komunizmus a technokracia v období pred a počas Pražskej jari

Podľa českého historika Vítězslava Sommera z Ústavu pre súčasné dejiny Akadémie vied Českej republiky, bol zlatý vek technokratického socializmu v Československu počas sedemdesiatych rokov, ktoré sú označované za normalizačné. Obdobie Pražskej jari v roku 1968 môžeme označiť ako pragmatické nadviazanie na niektoré zložky jeho politiky.[7] Dôsledky reformačného obdobia vytvorili vzájomný boj na jednej strane medzi radikálnymi demokratickými úmyslami ako bolo napr. zavedenie pluralitného straníckeho systému a posilnenie zamestnaneckej samosprávy a na tej druhej uprednostňovanie významu vedy, moderných technológií a posilňovanie politickej úlohy vzdelaných vrstiev spoločnosti. Reformné politické a ekonomické myslenie taktiež okrem iného obsahovalo aj množstvo predstáv o následnom mocenskom rozložení v štáte. Základná dilema vznikala pri nejasných odpovediach na otázku, kto by mal v reformnom socializme vládnuť. Mal byť politický systém založený na súťaži viacerých politických strán? Alebo mala byť zachovaná otrepaná myšlienka o takzvanej „vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa“? Rôznorodá typológia reformných návrhov vyvolávala permanentný konflikt medzi manažérstvom a podnikovou samosprávou, najmä kvôli rastúcemu významu vzdelaných elít a základnej myšlienke o vláde robotníckej triedy a teda aj spomínanej vedúcej strane KSČ. Pri tejto problematike je však dôležité podotknúť, že aj napriek celosvetovej politickej demokratizácii a búraní povojnového usporiadania (USA, Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia) na konci šesťdesiatych rokov, vykazoval hlavný reformný prúd v Československu úsilie o „zdokonalenie“ politického a ekonomického systému a nie o jeho radikálne prekonanie. Fundamentálnymi cieľmi československých reformátorov boli vyššia úroveň organizácie hospodárskeho a politického života a signifikantnejší rast ekonomickej výkonnosti (minimalizácia nákladov – maximalizácia zisku, plnenie centrálnych plánov, dosiahnutie žiadúceho čísla HDP).[8]

Plánovanie a technokratické vládnutie

Friedrich Engels považoval plánovanie za jeden z najzákladnejších pilierov socializmu. Plánovanie bolo podmienkou uskutočnenia historického poslania, ktorého cieľom bolo dosiahnutie konečnej fázy historického vývoja v podobe komunizmu a beztriednej spoločnosti. Štátny socializmus sovietskeho typu sa niesol v znamení zložitého plánovacieho systému, v ktorom sa vytvárali napr. dobre známe „päťročnice“ (vypracovanie návrhu smerníc ÚV KSČ a vlády) alebo plány na rok, plány jednotlivých podnikov či regiónov.[9] Technokratickí predstavitelia boli pripravení vyvinúť postupy na plánovanie: budúceho vývoja hospodárstva, zahraničného obchodu, infraštruktúry, ukazovateľov produktivity práce, rozvoja výchovy ľudí, školstva, kultúry (čiže nie len súčasť ekonomiky), objemu výroby, vývoja zamestnanosti (určovanie počtu absolventov škôl vzhľadom na plánované budúce potreby československého hospodárstva) – základom toho všetkého bol silný byrokratický aparát na všetkých stupňoch.[10] Podľa rôznych sovietskych učebníc bolo plánované riadenie nielen ekonomickým zásahom ale taktiež „najdôležitejšou stránkou hospodársko-organizátorskej funkcie socialistického štátu“. V reformnej ekonómii však experti pripúšťali, že plánovanie je len „pravdepodobný odhad“ a je možné alebo dokonca účelné, aby sa skutočnosť odchyľovala od plánu s absenciou radikálneho plnenia za každú cenu.[11]

Urbanizmus a sociálne plánovanie v technokratickom vládnutí

Metodika sociálneho plánovania sovietskeho typu vypracovaná v roku 1970 sa podľa Vítězslava Sommera primárne zameriavala na päť oblastí: zvyšovanie kvalifikácie zamestnancov, zlepšovanie pracovných podmienok a bezpečnosti práce, zvyšovanie životnej úrovne, komunistická výchova pracujúcich a sociálno-psychologické vzťahy v kolektíve pracujúcich. Okrem toho sociálne plánovanie vychádzalo z predpokladov, že štátom vlastnený socialistický podnik nie je len čistým výrobcom a zamestnávateľom, ale taktiež orgánom štátnej správy. Preto by mal takýto podnik napĺňať štátnu politiku nielen vo výrobe, ale aj v starostlivosti o pracujúcich, ich životnej úrovne, životného štýlu ale aj v sústredení sa na tvorbu stratégie, ktorá dokáže čo najviac prehlbovať socialistický charakter celej spoločnosti.[12] Ďalšou významnou oblasťou, ktorá vychádzala zo sovietskej reality bolo sociálne plánovanie miest, regiónov a populácie v jednotlivých územných jednotkách, ktoré malo za následok budovanie typických priemyslových miest. Expertné sociálne plánovanie sa v takýchto prípadoch  zameriavalo primárne na budovanie zložitého technologického projektu, ktorého súčasťou bolo vybudovanie a premena celej zamestnaneckej štruktúry v tom danom regióne. Toto plánovanie zastrešovalo celú radu činiteľov ako boli napr.: plánovanie sociálnych služieb, kultúrneho vyžitia, rekreačného zázemia, školstva, dopravnej infraštruktúry či vytváranie pracovných miest pre manželky zamestnancov v strategických podnikoch daných oblastí.[13] V našich končinách ako príklad uvádzame košickú mestskú časť Šaca, ktorá bola prebudovaná pre potreby Východoslovenských železiarní alebo taktiež mesto Pripiať v Sovietskom zväze pri Černobyľskej atómovej elektrárni.[14] Najvyššiu daň za radikálne  plánovanie platilo najmä životné prostredie, ďalej pri urbanistickom plánovaní to bolo znehodnocovanie historických zástavieb, budov a dedičstva  a taktiež aj realita, pri ktorej „plánovačom“ nešlo o skutočné ľudské potreby len o napĺňanie vypracovaných prognóz a čísel.

Teória riadenia

Nástrojmi teórie riadenia boli v Československu psychológia práce a priemyslová sociológia, ktoré skúmali ľudský faktor v hospodárskom riadení a rozvíjali starostlivosť o skupiny ľudí, ktoré boli poverené riadením. Samotná personalistika a jej faktory boli vytvorené a prispôsobené špeciálne na socialistickú ekonomiku. Hlavným predmetom týchto výskumov boli samotní zamestnanci a systém práce s ľuďmi.[15] V našom štáte sa touto problematikou zaoberal najmä Inštitút pre výchovu vedúcich pracovníkov v priemysle, Ekonomický ústav ČSAV a taktiež aj Sociologický ústav ČSAV. Publikácie týchto subjektov sa sústredili na psychológiu práce ako aplikovanú vedu, ktorá skúma vzťah medzi organizáciou práce, fyzickou podobou pracoviska a vytváraním osobnosti samotného zamestnanca. Psychológovia a sociológovia vytvárali postupy personálneho vedenia zamestnancov, ktoré si mali vedúci pracovníci v jednotlivých podnikoch osvojiť a využívať v každodennej praxi. Okrem profesijného vzdelávania a školenia manažérov a vedúcich pracovníkov vychádzali publikácie a časopisy, ktoré sa zameriavali na ich životný štýl, starostlivosť o ich zdravie a rozvoj v osobnostnom živote. Vedúci pracovníci dostávali presné a stručné formulované návody ako si efektívne organizovať pracovný čas, voľný čas či dokonca stručné príručky o výbere svojej životnej partnerky.[16]

Ako príklad dokonalého socialistického manažéra môžeme uviesť napr. pána doc. Ing. Miroslava Grégra, CSc., ktorý pôsobil ako riaditeľ závodu Desta v českom Děčíne. Tento závod sa zaoberal výrobou vysokozdvižných vozíkov. Okrem neobyčajného úsilia a využívania správnych manažérskych metód, Grégr zdôrazňoval význam vzdelávania a kvalifikácie zamestnancov, budovanie značky, silný marketing a taktiež aj dnes už všetkým známe vzťahy s verejnosťou (PR). Po nežnej revolúcii pôsobil Miroslav Grégr ako minister strojárenstva a elektrotechniky a následne v rokoch 1998 až 2002 ako minister priemyslu a obchodu za Českú stranu sociálne demokratickú.[17] Paradoxom však pri tejto problematike ostáva skutočnosť, že napriek výraznej kritike reformátorov voči stalinistickému kultu osobnosti, teória riadenia presadzovala ideál výrazných a silných podnikateľských vodcov.[18] Následne v roku 1970 predstavitelia normalizácie tvrdili, že leninské tradície nevylučovali prijímanie poznatkov zo Západu. Podľa inštitútu riadenia mala teória riadenia naďalej zvyšovať odborné schopnosti manažérov a „poučovať sa pritom od priateľov aj protivníkov.“[19]  Súčasne však musela teória riadenia rešpektovať ideológiu marxizmu a leninizmu a odmietať tie súvislosti manažérstva, ktoré vychádzajú z triednej pozície západných manažérov pri ovládaní kapitalistickej ekonomiky a z triedneho zloženia kapitalistickej spoločnosti.“[20] 

Technokracia v praxi a číslach

Na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia boli mestá a obce tvorené prevažne zástavbou z medzivojnového obdobia alebo z dávnych čias Rakúsko-Uhorska. Infraštruktúra bola primárne zložená zo železnice a dláždených ciest. Dopravu vo veľkých mestách zaobstarávali električky alebo trolejbusy a osobný automobil vlastnil približne jeden človek zo sedemdesiatich. Následne v druhej polovici sedemdesiatych rokov boli mestá plné sídlisk z panelových domov, súčasťou viac ako milióna bytových jednotiek bolo ústredné vytápanie s prívodom teplej vody a republika bola prepojená prevažne asfaltovými cestami. Naprieč celou republikou sa budovali diaľnice, mestá boli sprístupnené pre masovú dopravu a na začiatku osemdesiatych rokov pripadal jeden automobil až na sedem obyvateľov. V priebehu piatich rokov bolo v Prahe postavených až dvadsať kilometrov metra.[21] Medzi najznámejšie typické socialistické panelové sídliská patrí okrem bratislavskej Petržalky či pražského Južného mesta taktiež berlínsky Marzahn alebo Halle-Neustadt.[22] Čo sa týka Bratislavy, v počiatkoch štátneho socializmu mala približne stopäťdesiat tisíc obyvateľov. V nasledujúcom období to zmenila politická zákazka Ústredného výboru KSČ na výstavbu štyridsať tisíc bytov počas desaťročného obdobia od roku 1960, ako reakcia na reálny príliv ľudí do mesta ako pracovnej sily v novovznikajúcich chemických a priemyselných závodoch. V prvotných plánoch malo byť sídlisko Petržalka postavené pre približne stošesťdesiat tisíc ľudí čo v danej dobe predstavovalo viac ľudí, ako mali napríklad celé Košice (momentálne  má Petržalka približne stoštrnásť tisíc obyvateľov).[23] Po Nežnej revolúcii sa počet obyvateľov v Bratislave vyšplhal až na necelých päťsto tisíc.[24]

Záver

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia panovalo silné presvedčenie, že automatizácia je základným pilierom na ceste ku komunistickej spoločnosti, v ktorej fyzickú prácu za ľudí plne prevezmú stroje, moderné technológie a expertízy, ktoré pomôžu vytvoriť nového človeka a novú spoločnosť. V tejto utopistickej predstave mali byť ľudia vzdelanejší, oslobodení od fyzicky namáhavej práce mali dosiahnuť plný materiálny blahobyt a kompletne podľa svojich predstáv meniť svet, v ktorom žijú. Podľa Vítězslava Sommera sa však už v druhej polovici sedemdesiatych rokov začala rúcať predstava, že pomocou vedy a techniky bude možné vytvoriť ideálne politické a spoločenské usporiadanie. Okrem toho sa v tomto období technokratické vládnutie nedokázalo prispôsobiť globálnym ekonomickým a sociálnym trendom, ktoré následne priniesli koniec éry vrcholnej modernity. Posadnutosť plánovaním a vedeckou racionalitou sa stala zdrojom absurdných situácií, ľudských zlyhaní a nástrojom úplnej deštrukcie. Prehlbujúce sa problémy socialistického usporiadania, primárne upadajúce  hospodárstvo a ničené životné prostredie  tvrdo oponovali predstavám o vede ako nositeľke pokroku.[25] Demokratizáciu nahradila politika tzv. odpolitizovania, ktorá účinne umŕtvila novovznikajúcu politickú verejnosť. V normalizačnom režime, v ktorom autoritárska vláda oprela svoju moc nielen o sovietske tanky ale taktiež o autoritu vedeckého poznania  a expertných orgánov vyžadovala aj bezpodmienečnú odpolitizovanú verejnú sféru. Politickú moc postavenú na údajne nespochybniteľných vedeckých faktoch a inžinierskych metódach tak môžeme bez pochýb označiť za technokratické alebo k technokracii smerujúce zriadenie.[26]

Napriek tomu, že technokratický socializmus je dnes už uzavretou témou, technokracia sama o sebe ešte nepovedala posledné slovo. Podľa kolektívu autorov publikácie Řídit socialismus jako firmu. Technokratické vládnutí v Československu, 1956–1989 môžeme dnes sledovať dve hlavné podoby technokracie. V prvom prípade sa jedná o technokratické tendencie v štýle vládnutia, podľa ktorého je hospodárstvo natoľko zložitým problémom, že sa k nemu môžu vyjadrovať len dobre vyškolení experti. V tomto prípade tak ekonomika a hospodárstvo nemôže podliehať politike, a tým pádom ani demokratickej kontrole. Pri tejto problematike je dôležité zvýrazniť akú významnú rolu hrajú v súčasnej hospodárskej politike nikým nevolení a verejnosti sa nezodpovedajúci aktéri  ako sú napr. nadnárodné korporácie, centrálne banky či ratingové agentúry. Tieto fakty nám ukazujú, že technokratické tendencie sú prítomné aj v súčasnej liberálnej demokracii. Druhá podoba technokracie v dnešnej dobe je technokratický populizmus. Na ten práve naráža aj známe heslo „riadiť štát ako firmu“, ktoré zhŕňa apel technokratického populizmu, ktorého súčasťou je charizmatická osobnosť politika alebo manažéra, ktorý má svoje mimoriadne podnikateľské  schopnosti využívať nezištne v prospech celej spoločnosti.[27]


Zdroje:

História mestskej časti. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete: <https://www.saca.sk/historia-mestskej-casti.html>. 

Miroslav Grégr. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete:  <https://www.vlada.cz/cz/clenove-vlady/historie-minulych-vlad/prehled-vlad-cr/1993-2007-cr/milos-zeman/miroslav-gregr-39948/#>

Obyvatelia – Základné výsledky. [online], [cit. 24/7/2023]. Dostupné na internete:  <https://www.scitanie.sk/obyvatelia/zakladne-vysledky/pocet-obyvatelov/OB/SK0105529460/OB>.

SOMMER, V.; SPURNÝ, M; MRŇKA, J.: Řídit socialismus jako firmu : technokratické vládnutí v Československu, 1956-1989. Praha: Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2019, 293 s.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *