Budovanie klimaticky spravodlivej spoločnosti

Korene klimatickej zmeny zapríčinenej ľudskou činnosťou najmä v súvislosti s ekonomickými aktivitami, siahajú do obdobia priemyselnej revolúcie. Významnú závislosť ľudí na vyčerpateľných prírodných zdrojoch sa nám dodnes nepodarilo prekonať, čo okrem iných negatívnych dopadov na kvalitu zdravia ľudí a prírody, spôsobuje aj neschopnosť samoregenerácie prírody. Prejavy zmien, ktoré vznikajú ako dôsledok nadmernej produkcie skleníkových plynov, sú sprevádzané aj narušením prirodzených biotopov, extrémnymi výkyvmi počasia, degradáciou pôdy, masívnym odlesňovaním, znečisťovaním a nadmernou produkciou emisií skleníkových plynov, dnes dokážeme v rozdielnych intenzitách pozorovať na celom svete, čo nám prezrádza nevyvrátiteľnú komplexnosť tohto javu. Javy, akým je aj klimatická migrácia dokazujú, že táto kríza stiera hranice a aj keď sa najrýchlejšie a najdrastickejšie prejavuje a eskaluje práve v oblasti globálneho juhu, viacúrovňové negatívne dopady čoskoro pocíti zvyšok sveta.[1]

 Otázka toho, či je možné odvrátiť klimatickú krízu, je dnes pasé. Podstatná je otázka potreby radikálnych a systémových zmien, adaptácie a ambicióznej politickej vízie. To, ako by mali vyzerať potrebné systémové zmeny, dokážeme odvodiť z identifikácie príčin, ktoré nás priviedli do súčasného, nezvrátiteľného stavu. Dejiny ľudstva sú zároveň dejinami neutíchajúcej snahy o jeho prežitie. Neistota v náročných prírodných podmienkach prinútila ľudí nachádzať nové spôsoby využívania prírodných zdrojov v ich prospech. Ustavičné snahy o vymedzenie výsostného postavenia človeka v prírode sa nám však nakoniec stanú osudnými. Ľudstvo si technologickým pokrokom prírodu úplne podmanilo, čo spôsobilo dnešný stav, v ktorom sa osud planéty ocitol v rukách toho, ktorý ju zničil. Prijatie zodpovednosti by preto malo byť nevyhnutným krokom, potrebným k riešeniu krízovej situácie. Kto by však mal prijať túto zodpovednosť? Môžeme jednoznačne odpovedať, že túto zodpovednosť musia prijať tí, ktorí disponujú patričnou mocou zmeniť súčasný systém, v ktorom maximalizácia zisku pár jednotlivcov predbieha záujmy planéty. Je však jedno percento elít ochotných prijať svoju mieru zodpovednosti, ak dokážeme nevyvrátiteľnú spojitosť medzi generovaním profitu a klimatickou nespravodlivosťou?[2]

Systém, v ktorom je celé hospodárstvo závislé od prístupu k nerastným surovinám a nadprodukcie, nedržíme pri živote všetci rovnako, ako by nás mohli presvedčiť mnohé greenwashingové kampane. Ak je naším cieľom dosiahnutie systémových zmien, rovnako ako prijatie zodpovednosti za súčasný stav, nie je možné opomenúť dôležitý krok v tejto transformácii, ktorým je odstraňovanie nerovností. Nerovnosť v prístupe ku zdrojom je kľúčová pre udržanie aktuálneho deštruktívneho systému, no prítomná je aj pri znášaní negatívnych environmentálnych dopadov. Máme tým na mysli to, že práve nerovnosť v prístupe ku zdrojom a prostriedkom spôsobila, že sa štátom globálnemu severu darí udržať si nadštandardné pohodlie a životný štýl, pričom štáty globálneho juhu zápasia s chudobou a nestabilitou. Spôsob života globálneho severu nemá za cenu „iba“ porušovanie ľudských práv a drancovanie prírody v prospech dynamických ekonomických aktivít a maximalizácie profitu jedného percenta elít, ale prejavuje sa aj tým, že produkcia skleníkových plynov je  tu mnohonásobne vyššia v porovnaní s chudobnými regiónmi. Prehlbujúca sa ekonomická nerovnosť sa prejaví aj pri pociťovaní dôsledkov klimatickej krízy. Vyčerpávaním zdrojov a degradáciou pôdy sa dostávame k zdražovaniu produktov, energií, liekov a potravín, čo spôsobí neschopnosť zadovážiť si základné potreby a vyženie milióny ľudí na hranicu chudoby. Odstránenie nerovností je teda esenciálnou zložkou klimaticky spravodlivej transformácie systému.[3]

Ako sme si už naznačili, problémy a riešenia v oblasti ekológie, životného prostredia a prírody ako takej, sú neodmysliteľne spojené s politikou a mocou. Komplexné uchopenie politickej ekológie nachádzame u André Gorza. Významný sociálny filozof 70-tych rokov 20. storočia André Gorz je označovaný za zakladateľa politickej ekológie. Základnou premisou politickej ekológie je skutočnosť, že nadvláda človeka nad prírodou je nevyhnutne spojená s nadvládou človeka nad iným človekom.[4] Nespravodlivé prerozdeľovanie prírodných zdrojov stojí za ochudobňovaním na jednej strane, a kumuláciou zdrojov a výrobných prostriedkov na strane druhej. Práve tento mocenský aspekt je v teórii politickej ekológie veľkým prínosom, keďže prináša možnosť chápania ekológie nielen vedeckým a dátovým prístupom, ale aj ako dôležitého mocenského a politického boja. Systém, v ktorom tento boj prebieha, je plný protirečení. V konzumnom svete nekonečných možností sa nakoniec stávame neslobodnými. Túto neslobodu spôsobuje naša jednostranná závislosť od toho, čo niekto iný zvolil a predurčil za nás. Ilúzia výberu naráža na nezmieriteľnú realitu, ktorá hovorí, že budovanie lepšieho sveta nie je našou možnosťou, lebo negeneruje profit. Jadro tohto systému je skostnatené a nepripúšťa zmenu východiskových princípov, čím odďaľuje priebeh potrebných zmien.[5]

Keď premýšľame o slobode človeka ako o stavebnom pilieri moderných spoločností, môžeme sa takisto zamyslieť, ako slobodný je v systéme, v ktorom je takmer každý aspekt a vzťah podriadený ekonomickým záujmom elít. Istú formu slobody si moderní ľudia boli schopní zabezpečiť technologickým pokrokom a masovou produkciou. Je to preto, že naša sloboda sa odvíja od materiálnych podmienok, v ktorých sa nachádzame. Hovoríme však naozaj o našej nekonečnej slobode výberu, ktorú nám súčasný systém zabezpečuje, alebo len o vedľajšom produkte technologického pokroku a nadprodukcie? A ak si dnes dokážeme vďaka technologickému pokroku vybrať akékoľvek auto, no nedokážeme si vybrať svet bez áut?

Takto sa dostávame k záverečnej otázke – existuje lepšia, spravodlivejšia a udržateľnejšia alternatíva k aktuálnemu stavu? A ak áno, na akých základoch by mala byť založená? Technologické riešenia krízy sú totiž nepostačujúce a pomerne často odtrhnuté od reality (napríklad celoplošný prechod na elektromobily či zelený rast), keďže ani táto produkcia nedokáže byť udržateľnou. Pri hlbšej analýze ľahko dospejeme k záverom, že mnohé z ponúkaných riešení zelenej tranzície nie sú úplné zelené. Pre komplexnú transformáciu spoločnosti bude totiž potrebné budovanie novej infraštruktúry, budov či energetických systémov, ktoré nebude možné uskutočniť bez akýchkoľvek emisií.[6]

Literárny kritik a filozof Fredric Jameson raz povedal, že je ľahšie si predstaviť koniec sveta, než si predstaviť koniec kapitalizmu. U mnohých nájdeme politickú imagináciu natoľko zredukovanú, že je pre nich naozaj nemožné predstaviť si iné nastavenie spoločnosti ako to, v ktorom niekoľko jednotlivcov parazituje na prírodných zdrojoch a lacnej pracovnej sile. Správne nastavenie ekonomického systému je však esenciálne pre klimatickú udržateľnosť. Produkcia a konzum sú neoddeliteľné od práce, ktorá predstavuje určujúci faktor spôsobu života a využívania zdrojov. Je to práve práca, v ktorej trávime väčšinu našich životov. Nie je preto prekvapením, že pri tak komplexnej tranzícii bude potrebná aj redefinícia ľudskej práce. Ak preto hovoríme o potrebe systémových zmien, máme tým na mysli radikálne zmeny v spôsobe života, ako ho poznáme dnes. Vytváranie tlaku na systémové zmeny a hlasy ekologických aktivistov však ostávajú zo strany politických a ekonomických elít úspešne démonizované či ignorované, v horších prípadoch sú zneužití na greenwashingové kampane korporátnych magnátov a politikov. Spoliehať sa však na ochotu sebareflexie elít, ktoré zo systému profitujú najviac, dlhodobo nevedie k potrebným zmenám. Aj z týchto dôvodov by sme mali ochranu prírody vnímať ako neustály boj o práva prírody, ktorá svoj hlas nemá. Konzumná spoločnosť, masívna výroba, hospodársky rast a kapitalistický systém sú nezlučiteľné s udržateľnosťou – to je téza, z ktorej je potrebné vychádzať. 

Ak v budúcnosti existuje zdravší, zmysluplnejší a klimaticky spravodlivý systém, musí ho charakterizovať spomalenie ako produkcie, tak aj nášho doterajšieho spôsobu života. Menej produkcie zároveň znamená menej práce, ktorú budú ľudia vykonávať, čo výrazne prospeje aj k budovaniu súdržnejších vzťahov a komunít. Ďalšou črtou je zmena uvažovania, transformácia nášho vzťahu voči prírode. Ochrana prírody by sa mala stať prioritou samou o sebe, nielen pre účely človeka. Sociálne vzťahy a väzby takisto prejdú nevyhnutnou transformáciou s dôrazom na odstraňovanie ekonomických nerovností. Zelenšie alternatívy teda existujú, sú živé a sú našou jedinou možnosťou, ak sa cieľom ľudstva stane snaha o prežitie a prebudovania nášho vzťahu s prírodou a komunitou. 


Zdroje:

[1] NSW Government: Causes of climate change. [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete:  

<https://www.climatechange.environment.nsw.gov.au/causes-climate-change>.

[2] MATTHIAS, M.: What Did We Call America’s Elite Before the “1 Percent”?.  [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/story/what-did-we-call-americas-elite-before-the-1-percent>.

[3] Generation Climate Europe: Global North and Global South: How Climate Change Uncovers Global Inequalities. 10. máj 2022 [online], [cit.19 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://gceurope.org/global-north-and-global-south-how-climate-change-uncovers-global-inequalities/>. 

[4] TURNER, CH.: André Gorz. 7. november 2007 [online], [cit.19 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://www.theguardian.com/news/2007/nov/07/guardianobituaries.obituaries>.

[5] GORZ, A: Political ecology: Expertocracy versus self-limitation. [online], [cit.20 /5/2023] Dostupné na internete:  <https://newleftreview.org/issues/i202/articles/andre-gorz-political-ecology-expertocracy-versus-self-limitation>.

[6] GALLAGHER, K.: The Paradox of the Green Transition. 18. marec 2023 [online], [cit.19 /5/2023]Dostupné na internete: <https://www.oecd-forum.org/posts/the-paradox-of-the-green-transition-or-stuck-between-a-rock-and-a-hard-place>.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *