Úvodné slovo

Ako uvádza v úvode knihy Tuskulské hovory jej prekladateľ Josef Hrúša,[1] obsahom diela sú filozofické úvahy rímskeho rečníka, politika a spisovateľa Marcusa Tulia Cicera.[2] Spisy boli vypracované v dobe, kedy politická situácia Cicerovi nedovoľovala sa aktívne zúčastňovať na politickom živote. V rámci týchto spisov sa Cicero venoval skôr otázkam, ktoré priamo nesúviseli s politikou ako takou. Základom sú myšlienky o vymietaní strachu zo smrti či znášaní bolestí a miernení zármutku. Predlohou boli pre Cicera pojednávania istých gréckych stoikov a filozofov, avšak na základe eklekticizmu. Ide o postup, ktorý je založený na vytváraní filozofického výkladu sveta prostredníctvom preberania riešení jednotlivých problémov a tém z rozmanitých filozofických systémov.[3] Sám Josef Hrúša poznamenáva, že Cicero si v podstate vyberal z predloh to, čo sa mu hodilo a následne úvahy prepojil s inými pojednávaniami.[4] V rámci nášho príspevku budeme uplatňovať rovnaký prístup, avšak našou predlohou bude práve kniha Tuskulské hovory. Cicerove tvrdenia tak budeme prepájať so súčasnými politickými či filozofickými otázkami, pričom sa rovnako budeme opierať aj iné filozofické prístupy. Môžeme tak konštatovať, že príspevok bude koncipovaný ako eklestická filozoficko-politická úvaha nad Cicerovými úvahami, ktoré vytváral rovnakým prístupom. 

Civilizačná nedotknuteľnosť

Hneď v úvode úvah o smrti Cicero pripomína Brutovi, ktorému je text adresovaný, že základom životného poznania je filozofia. Aj sám Cicero uvádza, že jeho inšpiráciou boli grécki filozofi, vzápätí však začína s porovnávaním gréckej a rímskej spoločnosti. Grom porovnávania je poukazovanie na nadradenosť rímskej civilizácie nad gréckou. Cicero túto nadradenosť nedemonštruje vulgárnym či nevhodným spôsobom, no vychádza z premisy rozvinutosti. Podľa jeho presvedčenia Rimania rozvinuli grécke myslenie a pozdvihli ho na vyššiu úroveň ale iba v prípade, ak to považovali za potrebné. Ako konkrétne príklady Cicero uvádza lepšie zachovanie rodinných či súkromných obyčajov, prepracovanejšie zákony či kvalitnejšiu ústavu. Je síce zrejmé, že Cicero vychádzal z čiastkových objektívnych skutočností, no ak sa na túto problematiku zameriame zo širšieho hľadiska, môžeme sa domnievať, že sa jednalo o klamlivé nadradzovanie jemu vlastnej civilizácie. Vtedajšie Grécko už síce bolo v čase Cicerovho písania de facto pod nadvládou Rimanov, no rovnaký osud o niekoľko storočí postihol aj vtedajšiu najrozsiahlejšiu ríšu. Jedným z hlavných dôvodov úpadku Rímskej ríše pritom bola neloajalita rímskej armády. Tá bola na sklonku života ríše zložená prevažne zo žoldnierov, ktorí nepociťovali silné puto k Rímu. Zároveň v tom čase existovala akási apatia zo strany rímskeho obyvateľstva, ktoré nepociťovalo potrebu bojovať za svoje spoločenské zriadenie.[5] Môžeme tak dedukovať, že proces úpadku začal v Rímskej ríši oveľa skôr. Sám Cicero spomína veľké úspechy rímskych vojenských ťažení v porovnaní s gréckymi, no zároveň si nebol a samozrejme ani nemohol byť vedomý toho, že niekdajšia pýcha Ríma bude v konečnom dôsledku jedným z dôvodov jeho úpadku. Toto myslenie sa zákonite vďaka Cicerovmu politickému vplyvu a rétorickým schopnostiam prenášalo na bežné obyvateľstvo či zvyšok elity. Ak tieto tvrdenia prepojíme s cyklickou teóriou vzostupu a pádu civilizácií, o ktorú sa často opierame,[6] môžeme konštatovať, že jedným z hlavných faktorov (nie jediným) zákonitého úpadku civilizácie je jej nadradzovanie medzi obyvateľstvom či elitami, ktoré sa v danej situácii javí ako prirodzené, no rovnako spúšťa proces udalostí vedúci k civilizačnému rozkladu.[7] 

Filozofia smrti ako súčasť politiky

V prvej kapitole s názvom Nebojme sa smrti sa Cicero sústredí na ponímanie smrti medzi ľuďmi, uvažuje o tom, čo smrť pre ľudí vlastne znamená a čo môžeme očakávať po nej. Bádanie je vedené v dialógu medzi učiteľom a poslucháčom. Keďže bol text adresovaný Brutovi, forma dialógu bola zvolená pre jednoduchšie vysvetlenie danej problematiky, ako sám Cicero uvádza a následne ku konverzáciám učiteľa a žiaka prikladá svoje poznámky. Základným východiskom pre Cicera sú koncepcie iných filozofov pojednávajúcich o smrti. Medzi inými uvádza Platónove rozdelenie duše na tri časti, Xenotrasove vysvetlenie duše ako niečoho beztvárne netelesného alebo Aristotelove štyri prvky, z ktorých vzniká všetko známe, ku ktorým následne pridal prvok piaty, ako základ duše. V rámci dialógu sa učiteľ snaží od týchto príkladov odvodzovať svoje vlastné vnímanie duše a smrti. Dôležitým je však pre nás postoj poslucháča. Ten považuje všetkých mŕtvych za nešťastných. Svoj postoj vysvetľuje napríklad aj tým, že po smrti stráca daný jedinec svoje bohatstvo či slávu. Aj napriek ďalšiemu priebehu konverzácie medzi učiteľom a poslucháčom, kde učiteľ postupne tieto tvrdenia vyvracia, sa zastavíme pri tomto nazeraní a skúsime ho preniesť na súčasné politické reálie. Ak by aj mŕtvi vedeli o tom, že už nie sú živými, čo Cicero v ďalšom priebehu dialógu vyvracia, je s ohľadom na dnešné príklady naivné si myslieť, že by boli zákonite nešťastnými. Ako vhodný príklad nám môžu poslúžiť teroristické organizácie ako Islamský štát alebo Al-Káida, ktoré svojich bojovníkov verbujú práve s prísľubom šťastného posmrtného života, na základe hlásaní pochádzajúcich z militantného výkladu islamu.[8] Nejedná sa však o ojedinelý príklad. Nedávne video z dielne Ukrajinských ozbrojených síl vyzýva Ukrajincov k tomu, aby sa pridali k armáde pred nadchádzajúcou protiofenzívou.[9] Podobné video vydali v rovnakom období aj Rusi.[10] V tomto prípade sa skôr zameriame na jednotlivcov, ktorí dané povolanie vypočujú a k armáde sa pridajú. Na videu, v ktorom šéf súkromnej Wagnerovej armády Jevgenij Prigožin verbuje vo väznici nových členov armády, vo svojom prejave spomína, že miera míňania munície je dva a pol krát vyššia ako počas bojov o Stalingrad.[11] Aj napriek tomu sa viacero Ukrajincov či Rusov rozhodne do armády v súčasnosti vstúpiť. Ak odhliadneme od ekonomických výhod, ktoré vstup do armády poskytuje, je jednoznačne jedným z najdôležitejších faktorov tohto vstupu národná hrdosť. Aj v tomto prípade tak môžeme tvrdiť, že ak by si títo mŕtvi vojaci boli svojej smrti vedomí, pravdepodobne by ju s ohľadom na svoje národné cítenie neľutovali. Naše tvrdenia v tomto prípade korelujú s Cicerovými. Ako ďalší príklad použil štátnikov alebo básnikov, ktorí vďaka ľudskej prorockej predtuche nachádzajúcej sa v duši, ako ju sám Cicero pomenoval, usilujú celú život o posmrtnú slávu, na základe ktorej si ich budú ďalšie generácie pamätať.[12] Ak by ju dosiahli, môžeme tvrdiť, že by počas vnímavej smrti boli nešťastnými? 

Sebadôvera vodcov davu 

„Aj keby neuvádzal Platón žiadny dôvod – hľa, akú veľkú dôveru voči tomu človeku mám! Už svojím ohlasom by zlomil môj odpor. Uviedol však toľko dôvodov, že je zrejmé, že chcel presvedčiť veľa ľudí ; seba však jednoznačne presvedčil.“[13] Aj napriek tomu, že Cicero tento výrok uvádza v inom kontexte, poslúži nám na poukázanie ďalšieho súčasného politického fenoménu. Psychológia davov, ktorej koncepciu vypracoval francúzsky psychológ Gustave Le Bon,[14] hovorí o tom, že jednotlivé myšlienkové procesy alebo vzorce správania sa pri jednotlivcoch často líšia v závislosti na tom, či sa jednotlivec nachádza vo väčšej skupine alebo nie. Tí istí jednotlivci sa totiž často prispôsobujú očakávaniam okolitého prostredia a modifikujú individuálne črty, aby sa identifikovali s davom.[15] V súčasnosti môžeme pozorovať element polarizácie v spoločnosti, ktorý je tak výrazný, že spoločnosť by sme mohli obrazne rozdeliť na dva davy. Ich čelní predstavitelia, ktorí davovú psychózu spúšťajú, musia zákonite prepadnúť podobnému sebapresvedčeniu, na ktoré poukazoval Cicero v Platónovom prípade. Následne tak svojou autentickosťou môžu ovplyvňovať davy, ktoré sú pozbavené kritického zmýšľania.

Zdroje:

[1] Hrůša Josef. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <http://databaze.obecprekladatelu.cz/databaze/H/HrusaJosef.htm>. 

[2] Marcus Tullius Cicero. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.databazeknih.cz/zivotopis/marcus-tullius-cicero-445>. 

[3] Eklekticizmus.[online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fve/eklekticizmus.html>.

[4] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 6.

[5] Decline of Ancient Greece and Ancient Rome. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.edu.gov.mb.ca/k12/cur/socstud/foundation_gr8/blms/8-3-5e.pdf>.

[6] ÖNDER M.: IBN KHALDUN’S CYCLICAL THEORY ON THE RISE AND FALL OF SOVEREIGN POWERS: THE CASE OF OTTOMAN EMPIRE. [online], [cit. 30/4/2023]. Dostupné na internete: <https://dergipark.org.tr/tr/download/article-file/617161>.

[7] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 7-8.

[8] Journal of Legal, Ethical and Regulatory Issues: THE WAY TO HEAVEN INDOCTRINATION AND INEFFICIENCY OF DEATH PENALTY AS TERRORISTDETERRENCE. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <http://repository.uki.ac.id/6553/1/THEWAYTOHEAVENINDOCTRINATION.pdf>.

[9] VOITOVYCH O.: Ukraine’s commander in chief hints counteroffensive could be imminent in slick video. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2023/05/27/europe/ukraine-counteroffensive-speculation-intl/index.html>.

[10] TALMAZAN Y.: The Kremlin wants ‘real men’ to prove themselves by joining the fight in Ukraine. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.nbcnews.com/news/world/russia-real-men-military-ad-war-ukraine-recruitment-rcna80792>. 

[11] The Telegraph: ‚If you desert, we’ll execute you‘: ‚Putin’s chef‘ recruits convicts for war. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=ufOVEKwY2sw>.  

[12] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 22.

[13] CICERO M.: Tuskulské hovory. Praha: Knižnice filosofická a sociologická, s. 29.

[14] Gustave Le Bon. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Gustave-Le-Bon>. 

[15] MALCOLM T.: What is Crowd Psychology?. [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: [online], [cit. 31/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.languagehumanities.org/what-is-crowd-psychology.htm>. 

Predikcie o vývoji absolútnej chudoby vo svete nie sú vôbec priaznivé, ak vezmeme do úvahy viaceré aktuálne celosvetové výzvy, akou je aj neodvrátiteľná klimatická kríza. Súčasná hranica určujúca stav extrémnej chudoby podľa Svetovej banky a OSN dnes predstavuje 1,90 USD na deň. Táto hranica sa spravidla spája s nedostatkom potravín, kalorickým deficitom, nedostatkom pitnej vody či absenciou základných tovarov potrebných pre kvalitný a dôstojný život. Najkritickejší je v tomto kontexte región subsaharskej Afriky, kde je dlhodobo prítomná humanitárna kríza. Spomenutá hranica, ktorá by mala odzrkadľovať minimálnu potrebu na prežitie, je značne odtrhnutá od reality. Ministerstvo poľnohospodárstva Spojených štátov dospelo v roku 2011 k záveru, že minimálna suma, ktorá by pokryla postačujúce množstvo potravín na deň, predstavuje 5,04 USD (ďalšie potreby ako bývanie, hygienické potreby či zdravotná starostlivosť nie sú zarátané). Môžeme preto konštatovať, že podvyživených detí a ľudí na svete je omnoho viac ako nám prezentujú súčasné relevantné výskumy.[1]

Obhajcovia súčasného globálneho ekonomického systému tvrdia, že priemyselná revolúcia a odštartovanie kapitalizmu stojí za vytrhnutím populácie takmer celého sveta zo stavu extrémnej chudoby. Znamená to teda skutočnosť, že do 19. storočia ľudia ustavične hladovali? Štatistiky dokazujúce podobné tvrdenia sa opierajú o dáta, ktoré podobne ako dáta o súčasnej miere extrémnej chudoby vo svete,  nemusia odzrkadľovať realitu ekonomického života ľudí a ich zásobovania zdrojmi potrebnými k životu. Nezohľadňujú rôzne spôsoby nadobúdania základných potrieb a obživy v daných historických obdobiach, akým je samozásobovanie či prístup k spoločným zdrojom.[2] Príkladov, ktoré by nás dokázali presvedčiť o mnohých chybách a nedôslednosti vo výpočtoch ekonomického správania ľudí však nemusia nutne znamenať chybu základných ekonomických tvorivých téz. Z tohto dôvodu si v eseji priblížime nenaplnené prísľuby kapitalizmu (respektíve neoliberalizmu) a koncept homo economicus, ktorý vnímame ako premisu, ktorá musí byť prekonaná, ak je naším cieľom vytvorenie ekonomicky spravodlivej spoločnosti. Ak sa chceme venovať otázke lepšej vízie budúcnosti, musíme sa vrátiť ku koreňom, ktoré tvoria základ súčasných početných zlyhaní neoliberálnych princípov. Súčasný ekonomický systém totiž nie je schopný vyrovnávať sa s výkyvmi a krízami, vytvára ekonomické priepasti, čo umožňuje nadštandardný životný štýl superbohatých na jednej strane a finančnú nestabilitu až extrémnu chudobu na strane druhej. Problém bohatstva a chudoby je totiž skôr vzťahovým problémom než problémom nezmieriteľných protikladov. Riešením nespravodlivej chudoby je spravodlivá redistribúcia bohatstva. 

Koncept homo economicus si prisvojili najmä mainstreamové ekonomické teórie a zároveň je základom súčasného globálneho ekonomického systému. Primárnou premisou tejto doktríny je presvedčenie, ktoré vo veľkej miere zjednodušuje vnímanie človeka a dezinterpretuje jeho záujmy či motívy jeho konania. Na ľudské bytosti je skrz túto optiku nazerané ako na inherentne racionálne, chamtivé, sebecké a čisto egostické tvory. Model homo economicus operuje s človekom, ktorý je racionálne zmýšľajúci a jeho bezprostredným cieľom je jeho osobná prosperita a šťastie počas celého svojho života. Jeho konanie je priamo podriadené týmto záujmom, ktoré sa snaží maximalizovať, a to aj na úkor prospechu druhých.[3] Sú teda ľudia racionálnymi a nenasýtnými aktérmi, ktorí sa nikdy nezastavia v úsilí maximalizovať svoj blahobyt? Viaceré prieskumy nám dokazujú iracionálne a impulzívne správanie človeka vo vzťahu k jeho financiám. Príkladom môže byť nadmerné utrácanie, vyberanie úspor až zadlžovanie nízkopríjmových domácností v prípade organizovania svadieb alebo dovoleniek.[4] Napriek tomu, že sa nedostatok financií môže odraziť na oveľa závažnejších a esenciálnejších potrebách (akými sú lieky, bývanie či jedlo), sú ľudia ochotní utrácať nad rámec pri podobných príležitostiach, ktoré by sme mohli nazvať vedľajšími. Tento jav sa netýka len stredných a vyšších vrstiev, finančnú nestabilitu si takto prehlbujú aj chudobné domácnosti. Ľudia sa preukázateľne v živote nesprávajú podľa predpísaných vzorcov a ich konanie nie je vždy motivované racionálnymi dôvodmi. Toto správanie je jedným z hmatateľných protirečení konceptu človeka ako homo economicus. 

Zdá sa, že protirečenia nastolené ekonomickým systémom sú do očí bijúce. Snaha o objavenie a vytvorenie všeobecne platných pravidiel a matematických vzorcov, ktorými sa riadi ekonomický život ľudí, predbehla snahy o bližšie poznanie a pochopenie toho, prečo k podobným javom dochádza. Prečo sa stal nakoniec práve racionálny model človeka globálne dominantným pri tvorbe ekonomických vzťahov? Prečo by sme sa snažili popierať ľudskú nevyspytateľnosť a iracionalitu vo vzťahu k jeho ekonomickým rozhodnutiam? Odpoveď nachádzame v zložitých strategických dôvodoch presadzovaných tými, ktorí zo súčasného systému profitujú. Homo economicus je doktrína využívajúca vieru v to, že ľudia sú oddeliteľní a oddelení od okolitého sveta a zároveň sú stredom vesmíru. Na ľudí v pracovnom prostredí je nazerané skôr ako na oddelené individuá, ľudských kapitalistov uvrhnutých do nezastaviteľnej súťaže, ktorí strácajú kolektívny charakter, možnosti kolektívneho vyjednávania sa postupne vzďaľujú, zatiaľ čo do popredia sa dostáva prekarizovaná práca. 

Viera v to, že sa človek vyvinul v homo economicus sa stala podkladom pri kreovaní ekonomických pravidiel a sociálnych štruktúr, čím znemožňuje budovanie sociálne spravodlivých a silných komunít, založených na prosperite pre všetkých. Na naše sociálne vzťahy a interakcie vplýva tým, že rozkladá a znekvalitňuje naše osobné a pracovné väzby s ostatnými členmi spoločnosti. Ak totiž veríme, že sa všetci na svete nachádzame s cieľom maximalizácie vlastného šťastia a prospechu aj za cenu utrpenia iných, v takýchto štruktúrach je takmer nemožné budovať dôveru v komunitu, alebo dôveru v rámci pracovných vzťahov. Napriek tomu, že nám svet ukazuje jeho prepojenosť na úrovniach ako spoločenských, tak aj environmentálnych, sa mainstreamová ekonómia opiera o individualizovaného človeka vytrhnutého od svojich koreňov. V systéme, v ktorom veríme, že každého ženú jeho vlastné egoistické záujmy a zároveň sú vo vzájomnom neprestajnom súperení, je takmer nemožné budovať základy ekonomiky na dôvere a spolupráci.

Potrebu viacúrovňovej spolupráce a pevných medziľudských vzťahov s cieľom prežitia, nám zdôrazňujú aj evolučné výskumy. David Sloan Wilson, americký evolučný biológ, zistil, že súťaž je prospešná pre jednotlivca, zatiaľ čo spolupráca pomáha spoločnému dobru. Ľudské povahové črty, akými sú altruizmus, pomoc, zdieľanie, empatia, spolupráca, darcovstvo a dobrovoľníctvo, sú skôr evolučnými adaptačnými črtami.[5] Sklony k nezištnej pomoci druhým je možné pozorovať už u štrnásť mesačných detí, ktoré dokážu pomáhať napríklad mladším deťom, ktoré sa nedokážu ešte kvôli svojej motorike dostať k jedlu alebo hračkám, no takisto sa dokážu vzájomne komfortovať a utešovať.[6] Ako by asi vyzeral svet postavený na týchto črtách ľudskej prirodzenosti? Odjakživa nám bolo mainstreamovou ekonómiou prezentované, že ľudia sú fundamentálne chamtiví a sebeckí. Pravdepodobnejšia je skôr skutočnosť, že ľudské správanie závisí od situácie a podmienok, v ktorých sa človek nachádza. 

Ekonomickej nerovnosti, klimatickej nespravodlivosti a ďalším závažným spoločenským problémom vytvára priestor systém dominanncie a moci, ktorou disponuje približne percento populácie. Homo economicus je základom systému, ktorý potvrdzuje súčasnú mocenskú štruktúru ospravedlňovaním extrémnej nerovnosti bohatstva a príjmov, privatizácie verejných zdrojov a vlád, ktoré ukladajú prísnejšie opatrenia pre obyvateľstvo namiesto toho, aby uprednostňovali spoločný blahobyt. S cieľom prebudovania dnešnej spoločnosti na slobodnejšiu, rovnejšiu a spravodlivejšiu, musíme prekonať dominujúce princípy nekonečného konzumu, maximalizácie komfortu a šťastia, keďže tieto princípy neprinášajú hodnoty pestujúce spoločné dobro. Musíme sa vzdať myšlienky, že spotreba a konzum nám prinášajú šťastie. Systém, v ktorom sme nútení kvôli prežitiu pracovať na pozíciách, ktoré nás vnútorne nenapĺňajú, neobohacujú a neposkytujú dostatok kvalitného voľného času na oddych, regeneráciu a záujmy, sa nesmie stať systémom, s ktorým sa uspokojíme. Zdravá ekonomika by mala vytvárať priestor pre rozkvet ľudstva a našich vzťahov, mala by nám dokázať zabezpečiť dostatok času na rodinu, priateľov a nás samotných. Z tohto dôvodu sa domnievame, že práve systematické zmeny v ekonómii sú kľúčové pre nastolenie systému, v ktorom stoja v popredí ľudia a planéta namiesto profitu. Nepodmienený základný príjem vníma odborná verejnosť ako jednou z reálnych možností riešenia dôsledkov, ktoré prináša zrýchľujúca sa automatizácia. Ako sme však už v eseji naznačili, redefinícia práce a ekonómie, ak má byť úspešná, bude musieť zohľadniť všetky úskalia, na ktorých dnes zlyhávame a vrátiť sa tak k primárnym problémom našich vzťahov a usporiadania spoločnosti. Tézy, z ktorých súčasný systém vychádza a ktoré sú pre neho charakteristické, sú zároveň našou odpoveďou, ako sa z tejto situácie dokážeme dostať. Dokážeme to práve tým spôsobom, že sa odnaučíme všetko, čo sme doteraz vyzdvihovali a považovali za nemenné. 

Zdroje:

HICKEL, J.: Could you live on $1.90 a day? That’s the international poverty line. 1. november 2015 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/global-development-professionals-network/2015/nov/01/global-poverty-is-worse-than-you-think-could-you-live-on-190-a-day>.

HICKEL, J.; SULLIVAND, D.: Capitalism and extreme poverty: A global analysis of real wages, human height, and mortality since the long 16th century. január 2023 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: < https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0305750X22002169>.

FLEMING, P.: The Death of Homo Economicus. Work, Debt and the Myth of Endless Accumulation. London: Pluto Press, 2017, s. 87 – 125.

PYE, J.: Wedding Debt Is Up And Traditions Are Out. 30. september 2019 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.debt.com/news/wedding-debt-average/>.

TOMASELLO, M.; WARNEKEN, F.: Helping and Cooperation at 14 Months of Age. Leipzig:  Max Planck Institute for Evolutionary Anthropology, s. 272 – 290.

WILSON, D. S.: Evolution for Everyone: How to Increase Acceptance of, Interest in, and Knowledge about Evolution. PLoS Biology, 2005.

21. storočie sa nesie, hlavne v západných kultúrach, v znamení pokroku a stability pre všetkých. Svet si podľa tohto naratívu užíva najdlhšie obdobie globálneho mieru. Tento globálny mier má podobu množstva ozbrojených konfliktov, ktoré azda mimo Antarktídy pokrývajú každý jeden svetadiel. 21. storočie a jeho pokrok a stabilita pre všetkých má ďalej vychádzať zo zdanlivého konca Studenej vojny, a teda výhry liberálnej formy demokracie po celom svete. Aj tu môžeme sledovať vysokú úroveň pozitivizmu a ignorancie nedostatkov, ktoré majú zdanlivo navodiť dojem približovania sa k neexistujúcej utópii. Ale presuňme svoju pozornosť k jadru problému tejto eseje, ktorým je samotná forma pokroku z prvej vety tohto textu. Pokrok, či už technologický alebo spoločenský, sa v kontexte kapitalizmu a úrovne konzumpcie nedá poprieť. Technológie ovplyvňujú každý aspekt nášho života a prihliadajúc na fakt, že žijeme v krajine, ktorá sa člení do tohto západného sveta, možnosti ako míňať osobný kapitál sa javia byť nekonečnými. Svet sa stáva zdanlivo menším a prepojenejším a čas viac nedostatkovým v kontexte osobnostného a kariérneho rastu. A práve tieto dva post produkty globalizácie sú najviac citeľné pre bežného človeka strednej vrstvy žijúceho v našej západnej spoločnosti. A práve dopad tohto zrýchľovania života na našu planétu je to, čo v konečnom dôsledku ostane ako memento pre budúce generácie, keď sa 21. storočie stane len ďalšou kapitolou v dejepise, ak teda bude existovať niekto, kto by tú históriu písal.

Predtým než sa zamyslíme nad osudom ľudstva, považujem za dôležité zadefinovať rozmer dopadu globalizácie na životné prostredie ako také. Pravdepodobne najzreteľnejší dopad globalizácie na životné prostredie je rapídny nárast v transporte tovarov a služieb. Globalizácia zabezpečila, že jednotlivé podniky sú schopné prepravovať a distribuovať svoj tovar po celom svete. Okrem toho, že sa to drasticky líši od produkcie minulosti, ktorá bola viac naviazaná na lokálnu úroveň, to spôsobuje aj niekoľko citeľných negatív. V prvom rade, neprekvapivo, to spôsobuje nárast emisií. Tu slúži jednoduchá rovnica, a to čím viac produkt precestuje, tým viac paliva sa spotrebuje, a tým sa zvyšujú celkové emisie. Celkovo to prispieva k znečisťovaniu ovzdušia a oceánov, čo má dopad aj na samotnú biodiverzitu.[1] To sú premenné všeobecne známe, no stále relevantné, čo podčiarkuje pozorovanie International Trade Forum, ktoré vo svojom výročnom reporte z roku 2021 poukázalo na 16% nárast emisií len v oblasti dopravy.[2] V tomto kontexte považujem za dôležité upozorniť na spomínaný dopad na biodiverzitu. Frekventovanejšia námorná doprava má priamo dopad na zvieracie biotopy a migračné trasy. Tento trend pritom nie je limitovaný len na námorný ekosystém. Rozvoj námornej dopravy je len súčasť rozvoju reťazca pozemnej infraštruktúry ako sú mosty a cesty, ktoré rovnakým spôsobom narúšajú životné prostredie a prispievajú k znečisťovaniu ovzdušia. Na to sa dá jednoducho naviazať ekonomická špecifikácia regiónov, ktorá okrem zvyšovania kvality a efektivity produkcie zabezpečuje znižovanie kvality životného prostredia, ako je to napríklad v prípade deforestácie v Brazílii. Toto je len jeden z príkladov, ako rozvojové regióny vo svete snahou o ekonomické vyrovnanie sa rozvinutým krajinám cestou masívnej industrializácie zvyšujú úroveň produkovaných emisií. No a ešte nakoniec ku téme rozvoja globálneho obchodu, to spôsobuje príležitosti pre invazívne druhy na presun do iných častí sveta. Kontajnery prevážané z kontinentu na kontinent predstavujú ideálne miesto pre rôzne živočíchy a mikroorganizmy na presun do úplne novej lokality. Takéto organizmy sa ocitnú v ekosystéme, v ktorom nemajú prirodzených predátorov a postupným rozmnožovaním sa začnú vytláčať ostatné rastliny alebo živočíchov. To spôsobilo od roku 1970 68% pokles v úrovni biodiverzity globálne.[3] A príkladov by sme tu vedeli hľadať enormné množstvo, od králikov v Austrálii cez hrochy drogového magnáta Pabla Escobara v Kolumbii.

Ale prejdime na dôležitejšiu časť tejto eseje, ktorou je samotná otázka o budúcnosti ľudstva. Nachádzame sa v období, kedy si spoločnosť začína uvedomovať potrebu zmeny nášho spôsobu života, ak chceme mať planétu, na ktorej by takýto život mohol pokračovať. Rozvojové krajiny sa dožadujú reparácií za znečistenie vyvezené rozvinutými krajinami, ktoré na druhej strane nie sú jednotné v prístupoch k riešeniu tejto situácie, alebo upriamujú svoju pozornosť na parciálne problémy. Ako perfektný príklad tu slúži elektromobilita a tlačenie na jej aplikovanie. Na jednej strane parciálne dobré riešenie, ktoré by zabezpečilo pokles emisií, no na strane druhej tu je stále otázka emisií pri výrobe takéhoto automobilu a hlavne emisií pri výrobe a údržbe ciest, po ktorých takéto autá majú chodiť. Obdobný problém tvorí potravinársky priemysel, kde napriek zníženiu našej osobnej uhlíkovej stopy pri obmedzení konzumácie mäsa, tu stále máme produkované emisie pri preprave rôznych exotických druhov ovocia, zeleniny a ďalších produktov do našich obchodov. A to ani nerozvíjam do hĺbky tému rozvojových krajín, ktoré na to, aby sa vyrovnali životnému štandardu rozvinutých krajín, nemajú inú možnosť ako zvýšiť uhlíkovú stopu na jednotlivca, keďže rastúce emisie idú ruka v ruke s rastúcou úrovňou života.

A tu sa dostávame do úrovne ľudskej prirodzenosti a z časti aj argumentačnej logiky. Rozvinuté krajiny tlačia na rozvojové, aby skôr adaptovali udržateľnejšie spôsoby rozvoja. Na jednej strane sú tieto spôsoby drahé a na druhej strane je celkom ťažké požadovať udržateľný rozvoj od rozvojových krajín ak prihliadame na fakt, že sú to práve rozvinuté krajiny, ktoré sa na svoju úroveň dostali prostredníctvom tvorby veľkého množstva emisií. Tu ako príklad môže slúžiť výroba betónu, ktorá má pomerne veľký podiel na celkovej produkcii emisií. Na jednej strane by bolo ideálne obmedziť jeho produkciu, no na strane druhej predstavuje pre veľa krajín jediný spôsob ako zabezpečiť dostupné bývanie pre svojich občanov. Na druhej strane rovnako problémovým sa javí dožadovanie rozvinutých krajín na cielenom znížení životného štandardu, ktorý je v nich zažitý. Celkovo to vytvára začarovaný kruh, kedy riešenia, aj keď sú parciálne, vyžadujú spoločenskú podporu a iniciatívu na to, aby boli aplikovateľné. A aj to nie je bez svojej dávky chýb, kedy vznikajú zaujímavé situácie, kde spoločnosť je proti nukleárnej výrobe elektriny no zároveň predstava veterných mlynov „na vlastnom dvore“ je rovnako odradzujúca.

Napriek všetkému tu máme riešenia na tieto problémy. Ostáva tu už iba jedno veľké „ALE“. Prirátajme do celej tejto zložitej rovnice konzumnú spoločnosť, v ktorej žijeme. Pre systém ideálne riešenia na redukciu našej osobnej uhlíkovej stopy sú také, ktoré zároveň generujú profit. Výmena spaľovacieho motora za elektrický, limitovanie využívania plynu v domácnosti, výmena klasických žiaroviek za LED žiarovky, limitovanie svietenia v domácnosti, aplikácia dvojvrstvových okien pre lepšiu izoláciu a vyradenie mäsa z potravy sa javia ako ideálne riešenia. No zároveň to je šikovné presmerovanie zodpovednosti z „kompetentných“ na bežného človeka, ktorý by sa mal v prípade nedostatku financií alebo času na takéto zmeny v tomto už tak hektickom svete cítiť zle. A zdanlivo by to aj mohlo fungovať, keby každý uprednostnil ekologicky vhodné riešenia oproti komfortu a prosperite. Zvlášť sa to zdá ako správne riešenie po pandémii vírusu COVID-19, kedy došlo k spomaleniu konzumpcie a mobility. Ale pravda je taká, že to spôsobilo pokles emisií v rokoch pandémie, ktoré sa následne zotavili po uvoľnení situácie. Rovnako sa nám celé toto riešenie na individuálnej úrovni rozpadá, ak sa pozrieme na celkový rozmer problému, proti ktorému ako ľudstvo stojíme. Inak povedané, individuálne kroky na redukovanie emisií sú správne, ale zatienené systémovou realitou globálnej produkcie emisií.

Aké je teda východisko z tohto všetkého a čo to znamená pre ľudstvo? Existuje ešte šanca niečo zmeniť tak, aby sme sa vyhli klimatickej zmene? V jednoduchosti odpoveď znie nie. Na druhej strane to ale neznamená ani koniec ľudskej civilizácie. Klimatická zmena v priebehu 21. storočia je už nevyvrátiteľná realita, s ktorou ide ruka v ruke zmena každodenného života ako ho poznáme. V dnešnej dobe aj najpesimistickejšie vývojové scenáre nepoukazujú na to, že by malo dôjsť ku koncu ľudstva ako takého. Ľudstvo je pozoruhodný druh, ktorý je schopný adaptácie na rôzne situácie, čo potvrdzuje diverzita osídlených podnebných pásiem. Teda nezodpovedané ostáva už iba to, ako budú budúce generácie spomínať na 21. storočie. A práve v tomto kontexte považujem za potrebné nepodliehať prehnanému pesimizmu vychádzajúcemu z pohľadu na rozsah situácie, v ktorej sa nachádzame. Každá zmena, ktorú dnes spravíme pre udržateľnosť našej spoločnosti prispieva pozitívne k budúcemu vývoju, aby 21. storočie bolo zapísané do histórie ako epocha zmeny, ktorá je možná.

Zdroje:

STOBIERSKI, T.: 4 Effects of Globalization on the Environment. [online], [cit. 21/5/2023]. Dostupné na internete: <https://online.hbs.edu/blog/post/globalization-effects-on-environment>

ITF Transport Outlook 2021. [online], [cit. 21/5/2023]. Dostupné na internete: <https://www.oecd-ilibrary.org/sites/16826a30-en/index.html?itemId=/content/publication/16826a30-en>