Monthly Archives: marec 2023

Úvod filozofie revolúcií

Posted on by

(Lívia Jánošíková § Martin Šoman)

Definícia pojmu revolúcia

Ak chceme skúmať problém revolúcie, je v prvom rade potrebná jej samotná definícia, ktorá bude obsahovať viacdimenzionálne hľadisko potvrdené na historickom vývoji revolúcií. Pojem revolúcia pochádza z latinského revolutio, čo znamená odďaľovanie, otáčanie alebo násilný návrat. Vo všeobecnom zmysle znamená revolúcia každý náhly, prudký a radikálny vývojový skok vedúci k podstatnej zmene predchádzajúceho stavu. V politológii je revolúcia definovaná ako násilná zmena doterajších spoločenských pomerov, spojená zvyčajne s výmenou držiteľov moci. [1] Taktiež ide o fundamentálnu transformáciu sociopolitických pomerov alebo o radikálnu zmenu, ktorá je zvyčajne spôsobená použitím sily namiesto konsenzu alebo legálnych prostriedkov.[2] V procese revolúcie doterajšie spoločenské usporiadanie a legálne prostriedky strácajú na význame a relevancii. Na základe použitia sily diferencujeme revolúcie na násilné revolúcie, mierové evolúcie alebo pomedzie týchto dvoch typov.[3] Všeobecne na základe dejinnopolitickej skúsenosti považujeme za násilnú revolúciu napríklad Veľkú francúzsku revolúciu. Pri uplatnení rovnakého prístupu je vhodným príkladom mierovej evolúcie pád socialistického režimu v Československu známy ako takzvaná Nežná revolúcia. Posledný typ revolúcie, ktorý sme zadefinovali ako pomedzie dvoch uvedených typov je príznačný pre Japonsko v 19. storočí, kedy prebehlo násilie počas občianskej vojny, v rámci jednej časti spoločnosti, avšak cieľom nebolo zvhrnutie mocenskej zložky. Pri historickej reflexii často z pohľadu pozorovateľov dochádza k splývaniu morálnej a silovej typológie. Je však otázna vecnosť tohto hodnotenia, keďže dochádza k strate relevancie bývalého legálneho rámca. Taktiež je možné revolúcie diferencovať na základe signifikantných zmien v živote jednotlivca, napríklad vplyvom technologického pokroku. V tomto prípade je nemožné morálne hľadisko aplikovať. Ďalší pojem súvisiaci s revolúciou je kríza, ktorá predchádza revolučnému aktu.

Kríza podľa Diamonda v kontexte revolúcie

Autor Jared Diamond pristupuje ku kríze prostredníctvom porovnávania individuálnych a národných kríz. Vytyčuje 12 bodov riešenia krízy jednotlivca a 9 bodov riešenia výstupov národných kríz, ktoré mu slúžia ako paralely.[4] Krízy jednotlivcov sa však nedajú očakávať, na druhú stranu krízy, ktorými trpia národy – klimatická, ekonomická alebo bezpečnostná – sa pomerne často dajú očakávať. V dôsledku krízy strácajú ako ľudia, tak aj národy isté časti svojich identít, ktoré sa stávajú nefunkčnými a nežiadúcimi v kontexte nových podmienok. Diamond to opisuje v rámci mozaiky, „v ktorej komplikovane koeexistujú vedľa seba tie najprotikladnejšie prvky.”[5] Metafora mozaiky, ktorou Diamond vysvetľuje koexistenciu „starých“ a „nových“ identít, je prístupom reformistickým. Fundamentálna otázka je pri bode obratu, kedy revolúcia totiž nie je výsledkom revolúcie. Výsledkom revolučných procesov je nastolenie nového poriadku.

Globálna kríza – globálna revolúcia? 

Aj keď je predpovedanie národných kríz možné, tak ako sme už uviedli, do revolučných procesov vstupuje veľké množstvo premenných, ktoré nedokážeme predpovedať. Zároveň nemusia byť tieto premenné viditeľné v období priebehu týchto procesov. Ich dôsledky môžu mať oveľa významnejší vplyv na proces vytvárania novej spoločnosti. Príkladom procesov prebiehajúcich na pozadí radikálnych spoločenských zmien sú dôsledky priemyselnej revolúcie v podobe znečisťovania životného prostredia. Výroba a konzum ako každodenná súčasť našich životov tvoria charakter spoločenského poriadku.  Akýkoľvek zásah do tohto spoločenského poriadku má drastický dopad na naše rozhodovanie a konanie v jeho rámcoch. Na príklade priemyselnej revolúcie a jej dôsledkov vieme vysvetliť aj logiku ďalších kríz v globálnom rozmere. Začiatok antropogénnej klimatickej zmeny datujeme do obdobia priemyselnej revolúcie. Ak bol začiatok spaľovania fosílnych palív bodom obratu v globálnom otepľovaní,[6] tak môžeme konštatovať, že bol zároveň začiatkom klimatickej krízy. V tomto období došlo k transformácii v oblasti výroby a spotreby v globálnom meradle, čo znamená, že aj riešenie vzniknutej krízy si vyžaduje globálny charakter. Rovnako tak je od tohto obdobia dominantným systémom určujúcim svetový poriadok ekonomický model kapitalizmu. Ten stojí na zákonitosti pravidelných kríz a výkyvov, keďže ich potrebuje pre svoje fungovanie.[7]

Revolúcia ako prirodzenosť 

V ontologickom ponímaní fyzis je základom kozmickej prepojenosti celku prechod od skrytého k neskrytému vo všetkých procesoch, ktoré značí jednotu a jedinečnosť v jednom, pohyb a poriadok tým pádom vždy tvoria v histórii jednotu, čo znamená, že revolúcie môžeme takisto ako stabilitu považovať za niečo prirodzené.[8] Nespokojnosť s prítomnosťou u jednotlivca sa stáva hybnou silou jeho neposlušnosti, ktorú takisto môžeme vnímať ako prirodzenú. Revolúcie sa vyznačujú novosťou a zmenou fundamentov – ide o momenty, v ktorých staré zaniká a nové vzniká súbežne. Už Diamondova teória mozaiky hovorí o tom, že po obdobiach otrasov a kríz nastáva ako u jednotlivca, tak aj u národov moment, kedy vedľa seba koexistujú stará identita (z obdobia pred krízou) a nová identita (vznikajúca ako následok vysporiadania sa s krízou). Spor ako zjednocujúci a večne spájajúci rozdiel – keďže je v kozme všetko prepojené a spor tu vždy bol, v istom zmysle spája (napríklad ak vznikne triedny spor, môže spojiť triedu v revolúcii).

Celosvetová revolúcia a nový človek

Sociálny psychológ a humanistický filozof Erich Fromm vo svojej knihe Mať či byť? otvára tézu zlyhania veľkého prísľubu. Tvrdí, že priemyselný vek nenaplnil veľkolepé očakávania spojené s neobmedzeným pokrokom a ekonomickým rastom. Toto zlyhanie má podľa jeho tvrdení základ v dvoch psychologických premisách priemyselného systému. Prvou je viera v to, že práve radikálny hedonizmus prispieva k všeobecnému blahu. Druhá premisa spočíva v samotnom systéme, ktorý plodí samoľúbosť a chamtivosť. Pokiaľ akceptujeme predpoklad, že premisa o tom, že len fundamentálna zmena v ľudskej povahe, spočívajúca v presune od prevahy spôsobu mať k prevahe spôsobu byť nás môže zachrániť pred katastrofou ekonomického či psychologického charakteru, naskytá sa nám otázka: je zmena v takom veľkom rozsahu dnešného globálneho sveta možná? A ak áno, ako by ju bolo možné dosiahnuť? Zmena ľudskej povahy môže podľa Fromma nastať ak existujú tieto podmienky:

  1. Trpíme a uvedomujeme si, že trpíme.
  2. Rozpoznávame zdroj nášho zlého stavu.
  3. Chápeme, že existuje spôsob, ako náš zlý stav prekonať.
  4. Uznávame, že na prekonanie nášho zlého stavu musíme nasledovať isté normy pre žitie a zmeniť náš súčasný spôsob života.[9]

Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že spoločnosť aktívne vníma tieto problémy, a tým pádom je možná existencia záverov, podľa Fromma potrebných pre uskutočnenie reálnej zmeny. Ak je tomu tak, hovoríme o celosvetovej zmene zmýšľania ľudského druhu. Tým pádom aj o novom človeku.

Harlem

LANGSTON HUGHES

What happens to a dream deferred?

      Does it dry up

      like a raisin in the sun?

      Or fester like a sore—

      And then run?

      Does it stink like rotten meat?

      Or crust and sugar over—

      like a syrupy sweet?

      Maybe it just sags

      like a heavy load.

      Or does it explode?

Zdroje: 

ADAPT NSW: Causes of climate change. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete:

<https://www.climatechange.environment.nsw.gov.au/causes-climate-change>.

BEDNÁŘ M.: Pohyb a řád. Pokus o fenomenologickou ontologii. Praha: Togga, 2018, 336 s. 

DIAMOND, J.: Otrasy: Ako národy riešia svoje krízy. Bratislava: Premedia, 2019, 416 s. 

DIAMOND J.: Rozvrat. Jak se národy vyrovnávají s krizemi. Brno: Jan Melvin Publishing, 2020, 408 s.

FROMM, E.: Mať či byť. Bratislava: Citadella, 2015, 292 s.

Kolektív autorov: Filosofický slovník. Olomouc: 1998, Nakladatelství Olomouc, 463 s. 

KURUMA S.: An Overview of Marx’s Theory of Crisis. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete: <https://www.marxists.org/archive/kuruma/crisis-overview.htm>. 

Stanford Encyclopedia of Philosophy: Revolution. [online], [cit. 21/3/2023]. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/revolution/?fbclid=IwAR2OQqWEcegIpBFOxdHVraZIEywZSXzAn7vihuDJNxRwyox7TbwPf6D0dZk>.

Extrémizmus a krajná pravica na Slovensku – fenomén doby alebo posledná možnosť?

Posted on by

V kontexte posledných rokov sa čoraz viac stretávame s nárastom inklinácie k myšlienkam krajnej pravice a extrémizmu. Tento trend je sprevádzaný radikalizáciou spoločnosti, združení a rovnako politických strán. Krajne pravicové zmýšľanie nepredstavuje novú formu smerovania, ale ide o záležitosť, ktorej výtlak sa mimoriadne zvyšuje. Ide však skutočne o radikalizáciu spoločnosti alebo je vízia lepších zajtrajškov tak márna, že spoločnosť v krajne pravicových subjektoch vidí poslednú možnosť?

         Koncepcia boja proti extrémizmu MV SR označuje extrémnu pravicu na základe kľúčových znakov ako „ultranacionalizmus, xenofóbia, rasizmus, antidemokratické, tzv. antisystémové postoje spojené s volaním po tzv. „silnom štáte“, ktorý musí nahradiť právny štát.“[1] Spomenuté zložky však nemusia byť stále spoločne zastúpené. Extrémisti, ktorých radíme k radikálnej pravici cez svoje subjektívne a vykonštruované definície odmietajú rovnosť medzi nimi a inými náboženstvami, rasami, národnosťami, kultúrami a podobne. Pravicový extrémizmus sa podľa koncepcie taktiež prezentuje „snahou o budovanie kultúrnej jednoty národa a odmietaním politickej plurality, ktorú sa jej prívrženci môžu snažiť dosiahnuť aj prostredníctvom odopierania univerzálnych práv a slobôd ostatným obyvateľom, ich diskriminovaním či degradovaním, a to aj pomocou verbálneho alebo fyzického násilia“.[2]

         Dôležité je však zdôrazniť, že tento pojem je natoľko širokospektrálny, že jeho záber zasahuje do všetkých sfér spoločenského života, či už politickej, náboženskej, kultúrnej, globálnej a rovnako individuálnej. A preto je náročné ho explicitne definovať a problémom je taktiež jeho častá dezinterpretácia a zamieňanie s inými pojmami.  Tento názor zdieľa aj nemecký politológ Eckhard Jesse, ktorí tvrdí: „Čo sa týka terminológie, môžeme hovoriť o babylonskom zmiešaní jazykov: pravicový extrémizmus, pravicový radikalizmus, (neo)fašizmus, pravicový populizmus, pravicový fundamentalizmus, nová pravica, neonacizmus – všetky tieto pojmy sa v (politickej) vede, publicistike a politike viac-menej ako synonymá.“[3]

         V kontexte spomenutých reálií tak prichádzame k prvému rozporu. Ten pramení v skutočnosti, že je niekedy príliš unáhlené a nejednoznačné niekoho alebo niečo označiť ako pravicovo extrémistické. Koniec-koncov samotní občania tomuto pojmu rozumejú vágne, čo neraz prináša ich príklon k týmto myšlienkam bez komplexného chápania rizika obhajoby a inklinácie k týmto myšlienkam. Príkladom pre naše konštatovanie je vysoká prítomnosť rasizmu v slovenských domácnostiach. Jeden z hlavných bodov pravicovo extrémistických subjektov je práve rasizmus a xenofóbia. Tento problém má na Slovensku dlhú históriu, keďže rómska menšina je dlhodobo vytláčaná na perifériu, v dôsledku čoho vzniká prehlbovanie sociálnej chudoby tejto menšiny. To má za následok zníženú úroveň vzdelania, kultúry a kvality bývania. V spoločnosti však panuje názor, že tento spôsob života si rómska menšina vybrala sama. To dokresľuje aj spoločnosť PolRom, ktorá na základe prieskumu z roku 2019 uvádza, že až 80% slovenských občanov súhlasí s tvrdením, že Rómovia disponujú nezaslúženými výhodami.[4] Spomenutý faktor sa tak prenáša aj do sympatizácie s extrémistickými subjektmi. V posledných parlamentných voľbách v roku 2020 získala strana Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko takmer 8%.[5] Je však objektívne označovať všetkých voličov za krajne pravicových extrémistov.

         Optikou objektívnosti je takéto označovanie neprípustné. Väčšina voličov týchto strán inklinuje k rasistickým myšlienkam, nie z dôvodu, že sú presvedčení o rasovej menejcennosti rómskeho obyvateľstva, ale aj z dôvodu vytvárania umelého nepriateľa a neriešiteľnosti rómskej otázky. To dokresľuje aj fakt, že rétorika pravicových subjektov sa výrazne zmiernila. Vo vyjadreniach pravicových extrémistov už nenachádzame priame útoky na etnické znaky rómskeho obyvateľstva, ale mieria na ich údajnu neprispôsobivosť. Početná časť voličov extrémistických subjektov tak neinklinuje ku komplexným myšlienkam krajnej pravice, ide o frustráciu zo zanedbávania sociálnych otázok po celé desaťročia, čo v konečnom dôsledku vedie obyvateľstvo k myšlienkam ukrivdenia v prospech iných.

         Ďalším fenoménom, ktorý môžeme pozorovať je znížená dôvera v štátne inštitúcie, médiá a politické elity. Ak si vezmeme prieskumy spoločnosti Ako sa máte, Slovensko? z novembra 2022, tak sa nám ponúkajú veľmi negatívne čísla. Dôvera v prezidentku republiky je na úrovni 25%. Omnoho horšie je na tom vláda, ktorej dôveruje len 12%. Rovnako zlé obstáli aj mainstreámové médiá, ktorým dôveruje len 17% opýtaných.[6] Tento trend pocitu zastúpenia je rovnako ako pri rasizme dlhotrvajúci. Občania sú dlhodobo nespokojní s vládnucou elitou, čomu nepomáha ani fakt, že politické strany sa síce pri vládnutí menia, no nedokážu priniesť želaný účinok. Dochádza tak k pocitu beznádeje, ktorá vedie k radikálnym formám riešenia, teda aj k voľbe krajne pravicových strán. K faktoru radikalizácie nedopomáha ani nedôvera v médiá, ktorá len podporuje príklon k alternatíve, ponúkajúcej aj myšlienky práve krajného spektra. Ide však len o beznádej, alebo skutočnú radikalizáciu?

         Hlavným aspektom, ktorý zohráva v tejto problematike primárnu rolu, je téma otázok, ktorým sa extrémna pravica venuje. Tá si vyberá primárne otázky, ktoré sú dlhodobo neriešené a snaží sa prostredníctvom nich získať čo najväčší výtlak. Z pohľadu bežného voliča tak nemôžeme hovoriť o tom, že inklinuje ku krajne pravicovým myšlienkam. Ide skôr o príklon k týmto subjektom z nedostatku alternatívy k riešeniu týchto otázok. Môžeme tu hovoriť o dlhodobej skepse z neriešenia  rómskej otázky, v nedávnej minulosti nezvládnutej migračnej kríze a v podmienkach posledných dní aj pomoci Ukrajine a hospodárskej krízy, ktorá je spojená s vysokou infláciou.

         Podstatným faktorom je aj doba dezinformácií, ktoré sú bežnou súčasťou života v dnešnom globalizovanom svete. Tie častokrát dokážu bežného človeka priviesť k názorom, ktoré sa nestotožňujú s realitou, no nesú základ, ktorý dokáže čitateľa natoľko zaujať, že im prejaví svoju dôveru. Podľa knihy DE-FAKE IT!, ktorá vyšla aj s podporou MV SR: „Každý druhý Slovák verí v konšpiračné teórie. Viac ako polovica Slovákov (52%) si myslí, že svetový poriadok nie je ovládaný voliteľnými reprezentantmi, ale akousi úzkou skupinou ľudí, ktorí sa snažia vytvoriť totalitný svetový poriadok.“[7]. V konečnom dôsledku sa táto skutočnosť prenáša aj do politického boja. Volení lídri často využívajú známe a úspešné osobnosti, ako Bill Gates, George Soros a podobne k vytvoreniu domnienky, že za ich negatívne nažívanie môžu nejaké skryté nevolené elity, ktoré vlastnia moc celej planéty. Aj napriek tomu, že šírenie dezinformácií a príklon k nim môžeme považovať za znak krajnej pravice, tak označenie jej voličov za extrémistov alebo sympatizantov k nej je veľmi zjednodušené. Pretože ak nemôžu uveriť vládnucej triede, ktorá má predstavovať to najlepšie zo spoločnosti, komu majú prejaviť svoju dôveru?

         Situácia v podmienkach Slovenska spojená s krajnou pravicou je v dnešnej dobe naozaj veľmi skeptická. Aj na príkladoch, ktoré sme predostreli vidíme, že spoločnosť smeruje čoraz viac k politickému kraju, no častokrát nie z dôvodu vlastného presvedčenia k tomuto kraju ideologicky patriť. Krajne pravicové subjekty si častokrát vyberajú cielene otázky, ktoré sú v očiach voličov neriešené. Nie z dôvody úprimnej snahy riešiť tieto problemy, ale z ambície využiť dôveru voličov. Tieto otázky tak znova zostanú neriešené. Doba preplnená populizmom, dezinformáciami a zníženou politickou kultúrou tento fakt len znásobuje.

Zdroje:

[1]KONCEPCIA BOJA PROTI RADIKALIZÁCII A EXTRÉMIZMU DO ROKU 2024. s. 10-11, [online],[cit.

25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.minv.sk/?zakladne-dokumenty-3&subor=395760>.

[2]KONCEPCIA BOJA PROTI RADIKALIZÁCII A EXTRÉMIZMU DO ROKU 2024. s. 10-11, [online],[cit.

25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.minv.sk/?zakladne-dokumenty-3&subor=395760>.

[3]MIKULČIKOVÁ, A.: Súčasný pravicový extrémizmus – jeho príčiny, možné podoby a prejavy. In:

GREŠKOVÁ, L. (et al.). Náboženské korene pravicového extrémizmu. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu

a cirkvi, 2010, s.21-22.

[4]Negatívne postoje voči Rómom súvisia s nepriateľským politickým diskurzom. [online],[cit.

25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://polrom.eu/sk/negativne-postoje-voci-romom-suvisia-s-nepriatelskym-politickym-diskurzom/>.

[5]PLATNÉ HLASY ODOVZDANÉ PRE POLITICKÉ SUBJEKTY PODĽA ÚZEMNÉHO ČLENENIA. [online],[cit.

26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://volby.statistics.sk/nrsr/nrsr2020/sk/data02.html>.

[6]Dôvera v inštitúcie. In: Ako sa máte Slovensko? 2022. [online],[cit.

26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.akosamateslovensko.sk/tema/dovera-v-institucie/>.

[7]ŽÚBOROVÁ, V; BORÁROSOVÁ, I.: De-Fake It! 2019. [online],[cit.26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.bpi.sk/wp-content/uploads/2020/10/De-fake-it_KNIHA.pdf>.

Dezertifikácia – tichá, neviditeľná kríza 21.storočia

Posted on by

Svet v 21. storočí čelí nielen vojnovým konfliktom a zvyšujúcemu sa tlaku v priestore medzinárodného diania, ale stále zhoršujúcim sa environmentálnym krízam. Vedci varujú, ak nezmeníme spôsob akým žijeme a spotrebovávame zdroje do roku 2050, naša Zem nebude môcť naďalej fungovať. Následkom zvyšujúcej sa teploty a roztápaním ľadovcov stúpa aj hladina morí, čo spôsobuje záplavy obývaných pobreží. A klimatická migrácia bude len vzrastať. Množstvo pitnej vody sa zmenšuje. Pitná voda už teraz predstavuje hlavný predmet mocenských bojov. V neposlednom rade, za zmenou klímy stojí aj odlesňovanie Amazonského dažďového pralesa. Lesy totiž prirodzene chránia zemský povrch pred slnečným žiarením a ochladzujú podnebie.

Náš konzumný spôsob života nám prináša potešenie a uspokojuje naše túžby, no za cenu ničenia biodiverzity fauny a flóry našej planéty. Jedným z týchto problémov je aj dezertifikácia, ktorou sa v nasledujúcich riadkoch budeme zaoberať.[1]

Dezertifikácia je proces spôsobený prírodou alebo ľudskou činnosťou, ktorý znižuje biologickú produktivitu pôdy. Toto zníženie môže byť spôsobené odlesňovaním, zlým spôsobom spásania pôdy, dôsledkami klimatických zmien, neudržateľným spôsobom poľnohospodárstva, alebo prehnojovaním polí. Za dezertifikáciou môže stáť aj nestabilná politická situácia v krajine, ktorá nevie daný proces regulovať. Tento pojem neznamená priamu zmenu lesov na dnešné púšte, ale silnejúcim vysychaním pôdy sa môžeme dostať k tomuto výsledku. Samozrejme, suchosť pôdy ovplyvňuje aj zemepisná šírka a podnebie. Výsledkom sú najmä trávnaté pláne a krovinaté oblasti, ktoré sa nachádzajú najčastejšie v Austrálii a na juhu Európy, až ku drasticky suchým pláňam aké máme v severnej Afrike a Strednej Ázii.[2]

Degradácia pôdy podľa Dohovoru Organizácie Spojených národov o boji proti dezertifikácii (UNCCD) znamená redukciu až zánik polosuchých a suchých polo-vlhkých oblastí, z dôvodu biologickej alebo ekonomickej produktivity, nedostatku dažďovej vody a zavlažovania. Následkom týchto faktorov sa znehodnocuje pôda, či už ide o eróziu spôsobenú vetrom a vodou, zhoršenie fyzikálnych, chemických alebo biologických vlastností pôdy a stratu pôvodnej prirodzenej vegetácie. Tento problém a jeho rozsah bol prehliadaný desaťročia. Jednou z alarmujúcich tém sa stala až od roku 2018. Vedci hovoria, že ide o čas päť minút pred dvanástou. Práve vysychajúce rezervoáre vody a jazerá, potravinová neistota a strata prirodzenej biodiverzity sú výsledkom dezertifikácie. Klimatické zmeny s ľudskou činnosťou dopomáhajú k zvyšovaniu teplôt, zmenšeniu ozónovej vrstvy, ktorá prirodzene cháni pred silnejúcim slnečným žiarením.[3]

Erózia znamená odstránenie alebo porušenie vrchnej časti zemského povrchu. Táto narušená vrstva vplyvom prírodných činiteľov, ako sú vietor a voda, alebo ľudských činností stráca svoju geologickú štruktúru. 

Dezertifikácia sa stala rezonujúcou témou v politickej a mediálnej sfére v roku 1988, kedy Ridley Nelson vydal publikáciu s názvom Dryland Management: The Desertification, v ktorej zdôraznil, že tento fenomén bol nesprávne charakterizovaný v rozličných publikáciách a časopisoch. K terminologickému problému prispieva aj fakt, že neexistuje samotná zhoda medzi vedcami a odborníkmi z praxe. Avšak, Nelsonova publikácia ponúka viacero strategických priorít, ktoré by mali dopomôcť k riešeniu tohto problému, ako napríklad prístup a technológie, ktoré by mali byť vhodné pre pomer pôdy a práce v postihnutej oblasti. Táto publikácia bola najmä mienená ako odrazový bod pre prácu pracovnej skupiny Svetovej banky pre riadenie suchých oblastí, ale zároveň poskytla aj hlbšie vnímanie samotnej dezertifikácie a následné kroky štátov k jej riešeniu.[4]

Zvyšujúce sa riziko dezertifikácie postihuje viac ako 100 krajín sveta. Najťažšie postihnuté sú práve krajiny s najväčším znečistením a ohrozenou populáciou, keďže ich hlavný príjem je poľnohospodárstvo, ktoré dezertifikácia ohrozuje najviac.

Podľa správy nového Zemského atlasu dezertifikácie Európskej komisie, viac ako 75% zemského povrchu už teraz trpí znehodnotením pôdy. Ročne sa znehodnotí od 1,61 – 4,18 miliónov štvorcových kilometrov. Najhoršie sú postihnuté oblasti Afriky a Ázie.[5]

Zvyšujúca sa teplota dôsledkom klimatických zmien urýchľuje dezertifikáciu. Oblasť okolo Stredomoria by mohli postihnúť drastické zmeny, práve na základe otepľovania o 2 stupne Celzia, ako na súši, tak pod morskou hladinou.[6]

Utečenci z Dust Bowl

Termín „Dust Bowl“ označuje obdobie piesočných búrok naprieč pláňami Ameriky v 30. rokoch 20. storočia. Naznačuje podmienky, v ktorých sa daný región ocitol, následkom zlého spôsobu hospodárstva. Po prvej svetovej vojne, kedy Amerika potrebovala zväčšiť svoje zásoby obilia, hospodárila na miliónoch akroch pôdy. Vtedajší agrikultúrny spôsob zavinil úpadok pôdy, spôsobil väčšie sucho, ktoré pretrvávalo niekoľko rokov. Vrchná vrstva pôdy bola ochudobnená o vlahu a absolútne vyschla.[7]

Následne bola vystavená sezónnym silným vetrom, ktoré oblasť ešte viac vysušili. Krajinou sa začali premávať piesočné búrky „black blizzards“. Súčasné štúdie odhadujú až 1,2 miliardy ton pôdy sa doslova stratilo z oblasti o rozmere 156 000 metrov štvorcových. Tisícky rodín boli nútené opustiť oblasť. Týchto ľudí nazývame aj Dust Bowl Refugees.[8]

Dopady dezertifikácie

Klimatická migrácia

Počet klimatických utečencov narastá. Zmeny klimatického prostredia spôsobujú nadmerné sucho, nedostatok vody a prachové znečistenie vzduchu. Nedýchateľnosť ovzdušia núti skupiny k migrácií. Pôda bez vlahy nedokáže dostatočne vyprodukovať potrebné množstvo potravy aby zasýtilo obyvateľov postihnutých oblastí.

Na druhej strane, vysokohorské oblasti sa stávajú viac nestabilnými, kvôli zvyšujúcemu sa teplu. Zrážky, ktoré by mali ostať na vrcholoch hôr vo forme snehu, stekajú do dolín. Horské oblasti sa stali vlhkejšie a teplejšie, čo napomáha aj k úbytku ľadovcov a zvýšeniu hladiny oceánu. To spôsobuje zvýšenie povodní v záplavových oblastiach, ktoré taktiež nepredstavujú vhodné prostredie na život.  So zámerom nájsť stabilnejšie podnebie obyvateľstvo postihnutých oblastí bude migrovať. [9]

Úhyn fauny a flóry

Kvôli zvyšujúcej sa teplote a suchu, druhy rastlín, ktoré vedia prežiť v týchto podmienkach sa stali v daných oblastiach dominantnými čím prichádzame o biodiverzitu rastlinných druhov. A tento fakt nie je prítomný len v rastlinnom svete, ale aj vo svete zvierat. Druhy, ktoré sú závislé od trávnatých oblastí, s úbytkom pastvín prichádzajú o svoju obživu. Následne migrujú do iných oblastí, kde sú vytláčané inými druhmi alebo ľudskou aktivitou. Od roku 1980 sa so stúpajúcou teplotou púštne oblasti rozšírili cez 100 kilometrov hlavne v oblastiach Strednej Ázie.[10]

Degradácia pôdy, vzdušné znečistenie a vplyv na zdravie človeka

Viac než 60% Strednej Ázie má suché podnebie s občasným dažďom najmä počas zimy. S malým množstvom vody pre rastliny a iné organizmy, početné regióny sú náchylné na zvyšujúce sa teploty, ktoré len podporujú prenikanie vody hlbšie do pôdy a zvyšujúce vysúšanie pôdy. Približne 84% degradácie pôdy je spôsobených eróziou pôdy, najmä v Ázii. Dezertifikácia je dôležitou formou degradácie pôdy, ktorá postihuje jednu šestinu svetovej populácie a môže viesť k ničeniu ornej pôdy a k chudobe. To následne ovplyvňuje okolité regióny, vytváraním púštnych prachových búrok. Tuhé častice (piesok a prach) následne ohrozujú ľudské zdravie a vedú k chorobám. Efekty vzdušného znečistenia spôsobujú širokú škálu chorôb, od podráždenia očí, nosa, ústnej dutiny, hrdla, až po vyčerpanosť, migrénu a závrat, závažné respiračné ochorenia a rakovinu pľúc. Ďalšími problémami sú pneumónia, leukémia, kardiovaskulárne problémy až predčasná smrť. So zvyšujúcim sa znečistením v postihnutých oblastiach sa zvýšilo množstvo kardiovaskulárnych problémov, srdcových ochorení, infarktov a porúch imunitného systému. Erózia pôdy ochudobňuje pôdu o uhlík, dusík a fosfor – kľúčové živiny potrebné na rast plodín. a tým sa znižuje ich kvalita. Je to jedna z najväčších environmentálnych hrozieb, ktorá ovplyvňuje dlhodobo udržateľný rozvoj poľnohospodárskej produktivity. Stredná Ázia je typickým regiónom dezertifikácie s počtom viac ako 80% svetových púští, ktoré trpia silnou eróziou pôdy.[11]

Riešenia dezertifikácie

Organizácia Spojených národov v roku 1994 zaviedla Dohovor Organizácie Spojených národov o boji proti dezertifikácii, pod ktorým sa zaviazalo 122 krajín o dosiahnutie zastavenia degradácie pôdy.[12]

V Nigeri miestna vláda vynaložila veľké úsilie, aby obnovila úrodnosť pôdy, čo pozitívne ovplyvnilo krajinu, ktorej hospodárstvo je do značnej miery závislé od poľnohospodárstva. Tu prevzali drobní farmári iniciatívu do vlastných rúk tým, že vyvinuli princíp farmármi riadenej prirodzenej obnovy (FMNR). Táto technika zahŕňa regeneráciu a rozmnožovanie cenných stromov. Vyrúbané pne stromov zostávajú v pôde. Pôvodné koreňové systémy udržujú vlahu v pôde, a tým vytvárajú lepšie podmienky pre klíčiace semená – budúce stromy. Práve tento krok zvýšil produktivitu pôdy, zlepšil poľnohospodársky príjem a krajina je zelenšia ako predtým. Dedinské komunity v Keni a Tanzánii bojujú so suchom a dezertifikáciou kopaním polkruhových zákopov, ktoré uchovávajú vodu, keď prší, čím zadržiavajú vlhkosť pre rastliny a stromy. V Číne je celonárodým úsilím tzv. „Veľký zelený čínsky múr“, ktorého cieľom je vysadiť 88 miliónov akrov lesov pri hraniciach púšte Gobi. Línia lesa ohraničí púšť a zabráni jej rozširovaniu, či už z hospodárskych, alebo urbanizačných dôvodov, ktoré len ničia pôvodnú vegetáciu.

Podobná ambícia vysádzania stromov proti púšti, „Veľký zelený múr“ Afriky, sa od svojho vzniku v roku 2007 tiež neustále posúva. Ide o stratégiu pre obnovenie pôdy výsadbou stromov o rozlohe 100 miliónov hektárov, ktorá tiahne cez 20 krajín v Afrike. Projekt by mal byť ukončený do roku 2030.[13]

Podľa správy Dohovoru OSN je dezertifikácia „tichá neviditeľná kríza“, ktorá destabilizuje oblasti v globálnom meradle. Dopady dezertifikácie vidíme na populácii, ako aj na životnom prostredí najmä v Číne, kde najväčšiu zmenu pociťujú poľnohospodárske a hospodárske závody, čo predstavuje nedostatočnú rastlinnú výrobu, úhyn dobytka a vysychanie vodných prameňov. Dezertifikácia bráni prechodu k udržateľnému hospodárstvu, čo donútilo celé časti obyvateľstva opustiť dané oblasti. Dezertifikácia je jedným z hlavných dôvodov klimatickej migrácie. 

Organizácia Spojených národov si každoročne pripomína Svetový deň boja proti dezertifikácií a suchu (17. jún). Je to dobrá príležitosť na zväčšenie povedomia verejnosti o prítomnosti dezertifikácie a sucha. Tento deň sa ľuďom pripomína ako možnosť riešenia degradácie pôdy pomocou efektívnych techník riešenia problémov a spolupráce medzi miestnymi vládnymi a environmentálnymi orgánmi. Všetky dopady krízy vedú k migrácii do iných častí sveta a začlenenie sa obetí klimatickej migrácie do iných kultúr. Celý proces rozvracia samotné štáty a aj štáty, ktoré podajú pomocnú ruku. Tieto situácie dokážu vyústiť až do vojny o zdroje na prežitie v reakcii na potravinovú neistotu, nedostatok vody, čo ohrozuje blahobyt a bezpečnosť vo všeobecnosti. Bez snahy nájsť riešenie sa rozsah daného problému každým dňom znásobuje.[14]

Zdroje:

[1]  Watts, J. The environment in 2050: flooded cities, forced migration – and the Amazon turning to savannah. [online] theguardian.com. K dispozícii na: https://www.theguardian.com/environment/2019/dec/30/environment-2050-flooded-cities-forced-migration-amazon-turning-savannah [Otvorené 1 Jan. 1970].

[2] 936_UNCCD_Convention_ENG.pdf. [online]. K dispozícii na: https://catalogue.unccd.int/936_UNCCD_Convention_ENG.pdf.

[3] 936_UNCCD_Convention_ENG.pdf. [online]. K dispozícii na: https://catalogue.unccd.int/936_UNCCD_Convention_ENG.pdf.

[4] NELSON, Ridley. Dryland Management: The „Desertification“ Problem.  United Nations National Porgram. 1988.

[5] New World Atlas of Desertification shows unprecedented pressure on planet’s resources. [online]. K dispozícii na: https://phys.org/news/2018-06-world-atlas-desertification-unprecedented-pressure.html.

[6] Nunez, C. (2019). Desertification, explained. [online] nationalgeographic.com. K dispozícii na: https://www.nationalgeographic.com/environment/article/desertification [Otvorené 1 Jan. 1970].

[7] Dust Bowl | Duration, Effects, & Facts | Britannica. [online]. K dispozícii na: https://www.britannica.com/place/Dust-Bowl.

[8] (2022). Dust Bowl. [online] history.com. K dispozícii na: https://www.history.com/topics/great-depression/dust-bowl#:~:text=The%20Dust%20Bowl%20was%20the%20name%20given%20to,killed%20and%20crops%20failed%20across%20the%20entire%20region. [Otvorené 1 Jan. 1970].

[9] Climate Change, Water Security and Migration in Central Asia: A | Environmental Migration Portal. [online]. K dispozícii na: https://environmentalmigration.iom.int/events/climate-change-water-security-and-migration-central-asia-dialogue-stakeholders-and-partners.

[10] Desertification in China: Causes, Impacts, and Solutions | Earth.Org. [online]. K dispozícii na: https://earth.org/desertification-in-china/.

[11] Climate change is turning more of Central Asia into desert. [online]. K dispozícii na: https://www.nature.com/articles/d41586-022-01667-2.

[12] 936_UNCCD_Convention_ENG.pdf. [online]. K dispozícii na: https://catalogue.unccd.int/936_UNCCD_Convention_ENG.pdf.

[13] KEEGAN CARVALHO, Časopis Earth Org, Desertification: Causes, Effects, And Solutions, dostupné z: https://earth.org/what-is-desertification/?fbclid=IwAR0Ai2aymnWxPDh5ghLF-O71yrfkV2OL6SsxUZ8hQSK1GBp0l8ykHmxiYyQ

[14] 936_UNCCD_Convention_ENG.pdf. [online]. K dispozícii na: https://catalogue.unccd.int/936_UNCCD_Convention_ENG.pdf.

Rozpad po viac ako 70-tich rokoch. Čo viedlo k rozpadu ČSR?

Posted on by

Rozpad dvoch štátov, ktoré dokázali spoločne fungovať 74 rokov. Čo však spôsobilo koniec tohto spolunažívania? Nemožno povedať, že za rozpadom v roku 1992 stojí len jedna príčina či jeden problém, bola to prirodzená reakcia na nepochopenie dvoch strán a na ich dlhodobo neriešené problémy. V januári tohto roku uplynulo už 30 rokov od zániku Česko-Slovenska a zároveň od vzniku samostatných republík Česka a Slovenska. Tento rozpad mnohé médiá, a hlavne tie zahraničné, označujú ako „Zamatový rozvod“ (Velvet Divorce) a uvádzajú ho ako príklad pokojného a pozitívneho rozdelenia dvoch štátov.

Jedným z problémov, ktorý naštrbil spoločné vzťahy, bola takzvaná pomlčková (spojovníková) vojna v roku 1990. Najskôr sa z názvov republík odstránilo slovo „socialistická“, nasledoval však návrh vtedajšieho prezidenta Václava Havla o zmenu názvu na „Československá republika“. Tento návrh odmietali najmä slovenskí politici. Tí navrhli, aby sa názov krajiny písal so spojovníkom „Republika Česko-Slovensko“ alebo „Federácia Česko-Slovensko“. Českí poslanci však označovali spojovník ako pomlčku a to vytváralo ďalší spor ohľadom zmeny názvu. Na schôdzi 29. marca 1990 federálny parlament prerokoval dva návrhy, nový Havlov návrh „Republika Česko-Slovensko“ a návrh poslancov „Československá federatívna republika“. Výsledkom prerokovania bolo vytvorenie kompromisu, a to v podobe názvu v českom jazyku bez spojovníka „Československá federativní republika“, a v slovenskom jazyku so spojovníkom „Česko-slovenská federatívna republika“. Ani s týmto riešením však neboli všetci spokojní, a tak sa názov znova zmenil na „Česká a Slovenská Federatívna Republika“ (ČSFR). (1)

Okrem tejto tzv. pomlčkovej vojny, už v roku 1990 dochádzalo k nesúhlasným stretom slovenských a českých politikov ohľadom kompetencií republík. Jedným z problémov bol aj zákaz majorizácie. Ten znamenal potrebu nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov v oboch častiach Snemovne národov, konkrétne to predstavovalo aspoň 38 zo 75 poslancov. Tento zákaz výrazne narúšal procesy prerokovania zákonov. Ďalším problémom bola nerovnosť inštitúcií na slovenskej a českej strane. Zatiaľ čo v Česku pôsobila Československá televízia na Slovensku pôsobila len jej zložka.  Až 1. júla 1991 bola zákonom Slovenskej národnej rady zriadená Slovenská televízia. Zároveň vznikali návrhy na zriadenie slovenskej polície, armády či národnej banky. Situáciu na Slovensku komplikovala aj tzv. konverzia zbrojárskej výroby. Čo znamenalo útlm zbrojárskej výroby, neskôr až úplne zrušenie výroby na Slovensku. Väčšina fabrík bola teda nútená prejsť na civilnú výrobu. Konverzia spôsobila skokový rast nezamestnanosti na Slovensku z 2 % na 11,8 %. Avšak v tom istom čase v Česku bola nezamestnanosť iba 4,1%. (2)

V roku 1991 vznikol nový návrh spolužitia Čechov a Slovákov a to takzvaný „dvojdomček“ čo malo oficiálne predstavovať konfederáciu. Tento návrh predniesol vtedajší český premiér a líder českého Občianskeho hnutia Petr Pithart. Na Slovensku však padol návrh o prijatí Deklarácie zvrchovanosti Slovenskej republiky. Schválenie deklarácie podporovali politické strany HZDS, SDĽ a aj SNS. SNR a ČNR vytvorili komisie, ktoré mali pracovať na návrhu štátnej zmluvy. Rokovania o budúcej podobe federácie a republík začali 3. februára 1992, no skončili na mŕtvom bode. Zatiaľ čo po vytvorení spoločnej republiky v roku 1918 bola nálada občanov „pro-československá“ a strany, ktoré vo svojom volebnom programe obsahovali myšlienku rozdelenia štátov obdržali len veľmi malé percento hlasov, v roku 1992 pred rozdelením, tomu bolo práve naopak. Rozdelenie federácie podporovali viaceré slovenské politické strany. Naopak, Demokratická strana, ktorá bola za zachovanie spoločného štátu, vo voľbách prepadla. To viedlo k opätovnému víťazstvu strany HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom. (3)

V Česku vo voľbách zvíťazila Občanská demokratická strana s heslom „spoločný štát alebo rozdelenie“. Českí politici presadzovali schválenie funkčnej federácie, avšak 17. júla 1992 bola ústavnou väčšinou prijatá Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, čím zanikla možnosť pre funkčnú federáciu. Následne na to došlo k dohode medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky o zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných štátov. Rozdeleniu ČSFR však bránil existujúci ústavný zákon o referende z roku 1991. Tento zákon stanovil možnosť rozdelenia týchto dvoch štátov len referendom. Na zmenu spôsobu rozdelenia bol potrebný nový ústavný zákon. Nový návrh zákona stanovoval zánik federácie presne 31. decembra 1992 o 24:00 SEČ. Bol schválený oboma národnými radami v deň tretieho výročia Nežnej revolúcie, a teda 17. novembra 1992. Týždeň na to prebehlo hlasovanie o novom kompromisnom návrhu, kde sa rozhodlo, že 31. decembra 1992 zanikne Česká a Slovenská Federatívna Republika. Jej nástupníckymi štátmi sa stali Slovenská republika a Česká republika. Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) zanikla 31. decembra 1992 po 74 rokoch od vyhlásenia nezávislosti „Československa“ v roku 1918. (4)

Zdroje: 

(1) BALÁZS, M. Ako to bolo s rozdelením Československa. [online], [cit. 25.3.2023] .Dostupné na internete: <https://dennikn.sk/875084/ako-to-bolo-s-rozdelenim-ceskoslovenska/>

(2) Rozpad Československa 1992. [online], [cit. 25.3.2023].Dostupné na internete:<https://www.aktuality.sk/clanok/210516/rozpad-ceskoslovenska-1992/>

(3) RYCHLÍK, J. Rozpad Československa. Česko-slovenské vzťahy 1989-1992. Bratislava: AEPress s.r.o , 2002.

 (4) ŽATKULIAK, J. Spory o novú ústavu Česko-slovenskej federácie v druhej polovici 80.rokov XX. storočia. In: Historický časopis, 2008, roč.56, č.1, s.161-162.

Quo vadis, liberálna demokracia v Európe?

Posted on by

Článok začneme vysvetlením, čo vlastne pojem liberálna demokracia znamená. Z dôvodu, že takýto politický režim sa nachádza aj v Slovenskej republike a mnoho jej občanov o tom ani nevie. Okrem Slovenska sa nachádza táto demokracia napríklad aj v Nemecku, Spojenom kráľovstve, Francúzsku a v krajinách Škandinávie, čo prinieslo týmto krajinám prosperitu. Pojem liberálna demokracia berú niektorí občania ako niečo negatívne, čo môže iba uškodiť našej krajine.

Príkladom je aj vyjadrenie Generálneho prokurátora Maroša Žilinku, ktorý tvrdí, že pojem liberálna demokracia je v rozpore s ústavou Slovenskej republiky. Podľa Maroša Žilinku náš právny systém tento výraz nepozná.[1] „Určite je to nešťastné, pretože vytvára problém tam, kde nie je. Ak liberalizmus vnímame ako ideológiu, tak liberálnu demokraciu vnímame ako systém, ktorý je založený na rešpektovaní ľudských práv, na deľbe moci, na slobode,“ vyjadril sa politológ Radoslav Štefančík.[2]

 V skutočnosti je táto forma vlády považovaná za pomerne vydarenú a má dlhú históriu v krajinách Európy. Samozrejme, nič nie je bezchybné a liberálna demokracia nie je žiadnou výnimkou a občania môžu nadobudnúť pocit, že sú vylúčení z procesu rozhodovania.  

Liberálnu demokraciu môžeme chápať ako politický režim, spojený črtami liberalizmu a demokracie. Tento systém je postavený na zastupiteľskej demokracii, kde vôľou väčšiny zvolení zástupcovia vykonávajú moc. Členovia parlamentu sú volení v slobodných voľbách. Dôraz sa kladie na individuálnu slobodu a rovnaké príležitosti. Najdôležitejším bodom, a to v každej demokracii, je dodržiavanie zásad právneho štátu. Typickými prvkami je aj otvorená spoločnosť, tolerancia a pluralizmus.[3]

Hlavným nepriateľom liberálnej demokracie v Európe a hlavne na Slovensku je obrovský odpor k liberalizmu a populizmus. Tieto dva faktory majú obrovský vplyv na pomalý úpadok liberálnej demokracie, ktorú jedného dňa môže nahradiť niečo celkom iné. Strany a politici, ktorí presadzujú politiku populizmu sa tešia podpore v Európe.

Do dnešného dňa nemáme jednotný ucelený výklad termínu populizmus, avšak, najčastejšie sa vyjadrujeme o populizme ako o forme politickej ideológie, založenej na prepojených a navzájom posilňujúcich sa princípoch. Populizmus rozlišuje medzi „ľudom“ a „elitou“. Elita je principiálne skazená a zlá. Je potrebné ju vymeniť za ľudí, ktorí budú schopní zmeniť tento nevyhovujúci systém. Jedine populista zastupuje ľud, chráni jeho práva a slobody a len on vie, čo je preň najlepšie – skutočný reprezentant ľudu. Samozrejme, až do momentu, kedy sa populista stane súčasťou elity. Jeho rétorika sa následne mení.[4]

Populizmus sa dostáva k moci v období kedy krajina zažíva hodnotovú krízu,, „elity robia nespravodlivú politiku, hazardujú s budúcnosťou našich detí, medzinárodné organizácie majú príliš veľký vplyv…“ Populisti sa zhodujú v rétorike obsahujúcej heslo: „Chcem späť svoju krajinu!“[5]

Pekným príkladom môže byť aj Slovensko. Slovensko sa môže „pýšiť“ vysokým počtom populistických politikov, či už sú to ľavičiari alebo pravičiari. Aj vďaka tomuto faktu vyhral populizmus na Slovensku posledné parlamentné voľby. Bývalého premiéra Igora Matoviča, ktorý bol zároveň strojcom víťazstva politického hnutia OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností (OĽANO) vo voľbách, môžeme označiť za príklad ukážkového populistu. Môžeme povedať, že Slovensko sa nachádza jednou nohou v liberálnej demokracii a tou druhou v demokracii ovládanej populistami.

Populizmus má zastúpenie na oboch stranách politického spektra. „Populista patrí na okraj a ak je v strede, je neskoro.“[6] Pravicovo orientovanou populistkou je Francúzka Marine Le Penová a jej strana Rassemlement national (Národné zhromaždenie, pôvodne Národný front). Z ľavého spektra populizmu je príkladom španielska politická strana Podemos.

Liberálna demokracia sa blíži ku koncu svojej životnosti a okrem populizmu a odporu voči liberalizmu je ďalšou príčinou nárast polarizácie spoločnosti. Rétorika populistov vytvára polarizáciu v spoločnosti, hlavne v témach akými boli Covid-19 a súčasná vojna na Ukrajine. Kríza a neistota v spoločnosti predstavujú úrodnú pôdu pre dezinformácie a manipulatívnu rétoriku. Všetky tieto prekážky, ktorým čelí liberálna demokracia majú za následok úpadok dôvery v štátne inštitúcie, vládu a médiá. Ľudia majú tendenciu veriť hoaxom a dezinformačným webom ako hodnoverným zdrojom.

Podľa prieskumu agentúry Median z obdobia od 9. – 20. februára 2022 je najdôveryhodnejšou političkou prezidentka Zuzana Čaputová (48%). Po nej nasleduje Peter Pellegrini (35%), Richard Sulík (32%), Róbert Fico (28%) a Boris Kollár (21%). Spomínaný Igor Matovič sa v rebríčku dôveryhodnosti umiestnil na dvanástom mieste so 14%. Zaujímavejší je rebríček nedôveryhodnosti, kde na prvom mieste figuruje Igor Matovič s 80%. Menej nedôveryhodnými politikmi sú Marian Kotleba (78%), Boris Kollár (72%) Milan Uhrík (56%). Zarmucujúci je aj fakt, že prezidentke Čaputovej nedôveruje takmer také isté množstvo ľudí (46%) ako ju považujú za dôveryhodnú. Čaputová predstavuje liberálnu prezidentku aj v európskom priestore.[7] Po vyhlásení výsledkov volieb z roku 2019 Guy Verhofstadt, šéf európskych liberálov, vyhlásil: „…Vaším zvolením vyslali Slováci silný signál nádeje pre celú Európu: odkaz, že humanizmus, slušnosť, solidarita a odvaha môžu zvíťaziť v časoch populizmu, egoizmu a strachu. Toto je svieži vietor do plachiet liberálov a centristov. Poďme spolu meniť Európu!“ Hodnoty dôveryhodnosti sú dôkazom úpadku viery v liberálnu demokraciu na Slovensku.[8]Ďalší prieskum mimovládnej organizácie GLOBSEC prišiel s výsledkami, že  v roku 2020 nedôverovalo politickým stranám až 70 % opýtaných respondentov.[9] „Európania, rovnako ako väčšina ostatných obyvateľov planéty, v súčasnosti čelia kríze politiky, ako ju poznáme a to stavu interregnum,“ vyjadril sa taliansky filozof Antonio Gramsci, ktorý touto vetou chcel opísať situáciu, v ktorej staré je už mŕtve, ale nové sa ešte nezrodilo.[10] 

Aj keď je náročné predpovedať, akým smerom sa bude liberálna demokracia uberať, myslím si, že ju nedokážeme udržať dlho pri živote, aj vďaka tomu, že ľudia si nevážia demokraciu a mnohí si ju interpretujú podľa seba. Môžeme to vidieť aj pri nízkej volebnej účasti vo všetkých voľbách na Slovensku. Môže nastať viacero možností ako bude vyzerať forma vlády po páde liberálnej demokracie. Rôzne ekonomické, politické a sociálne podmienky v krajinách Európy majú vplyv na to čo bude nasledovať po tejto forme vlády. Jednou z možnosti je príchod totalitného režimu. Myslím si, že táto možnosť je menej pravdepodobná, pretože občania, ktorí zažili dlhé roky demokracie by sa nevedeli zmieriť s takým režimom a viedlo by to k revolúcii. Druhou možnosťou je, že sa liberálna demokracia transformuje do inej podoby demokracie, v ktorom sa niektoré hodnoty liberalizmu vytratia a niektoré zas pribudnú. Avšak ak má nastať takáto zmena, je potrebné, aby sa dodržali demokratické zásady a požiadavky občanov.

Transformácia liberalizmu do inej podoby je pomerne reálna možnosť. Na vznik tejto formy demokracie je potrebné niekoľko okolností. Hospodársku krízu môžeme považovať za jednu z nich. V súčasnosti stojí Európa a Slovensko pred výzvou udržania liberálnej demokracie a zároveň čelí hospodárskej kríze, politickej nestabilite a nástupu až priveľmi nacionalistických a populistických hnutí. Príklad nacionalistického hnutia môžeme pozorovať v Taliansku, kde parlamentné voľby vyhrala ultrapravicová strana Bratia Talianska. Iná forma liberalizmu môže hlásať ústup od liberálnych princípov ako napríklad voľný trh a hlavne sloboda jednotlivca. Môže smerovať k premene na hybridný režim, ktorý kombinuje autokratické a demokratické prvky alebo až k autoritárskemu režimu, kedy bude dochádzať k  utláčaniu individuálnych práv a slobôd a nárastu hospodárskej a politickej nestability.

Ak chceme udržať fungovanie liberálnej demokracie v Európe, je potrebné, aby sa občania pravidelne podieľali na demokratických procesoch a vyvíjali snahu o zlepšenie demokracie v ich krajinách a zachovanie demokratických hodnôt ako sloboda, spravodlivosť a v neposlednom rade ľudské práva.

Verím, že budúcnosť Európy bude demokratická, a aj po vytratení sa liberálnej demokracie budú štáty Európy schopné prijať novú demokratickú formu vlády a vyhnú sa praktizovaniu nedemokratických režimov.

Zdroje:

Richard Nemec: Žilinkovi a Krajniakovi sa nepáči liberálna demokracia. Experti varujú príkladmi Maďarska a Ruska. [online], [cit. 28/12/2022]. Dostupné na internete: https://www.noviny.sk/slovensko/701180-zilinkovi-a-krajniakovi-sa-nepaci-liberalna-demokracia-experti-varuju-prikladom-madarska-a-ruska.

Šéf európskych liberálov Guy Verhofstadt. [online]. K dispozícii na: https://dennikn.sk/minuta/1428010/.

Dôveryhodnosť politikov | MEDIAN SK, s.r.o.. [online]. K dispozícii na: https://www.median.sk/sk/doveryhodnost-politikov/.

Čo je to a ako funguje liberálna demokracia. [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://financnenoviny.com/co-je-to-a-ako-funguje-liberalna-demokracia/.

Agáta Šustová Drelová, Viktor Hlavatovič: Ako vďaka slovenským komunistom rozkvitol populistický nacionalizmus. [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://historickarevue.sme.sk/c/23010821/ako-vdaka-slovenskym-komunistom-rozkvitol-populisticky-nacionalizmus.html.

Lukáš Krupa: Čaputovej nedôveruje viac ako polovica občanov, vláda a parlament sú na tom ešte horšie! [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://ereport.sk/prieskum-caputovej-nedoveruje-viac-ako-polovica-obcanov-vlada-a-parlament-su-na-tom-este-horsie/.

Slováci nedôverujú politickým stranám a justícií. [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://www.teraz.sk/slovensko/slovaci-nedoveruju-politickym-stran/492151-clanok.html.

Stančík, J. Blog N: Čo je populizmus?. [online]. K dispozícii na: https://dennikn.sk/blog/1147462/co-je-populizmus/.

Zygmund Bauman: Quo vadis, Europe? [online], [cit. 26/12/2022]. Dostupné na internete: https://www.opendemocracy.net/en/can-europe-make-it/quo-vadis-europe/.