Rozpad dvoch štátov, ktoré dokázali spoločne fungovať 74 rokov. Čo však spôsobilo koniec tohto spolunažívania? Nemožno povedať, že za rozpadom v roku 1992 stojí len jedna príčina či jeden problém, bola to prirodzená reakcia na nepochopenie dvoch strán a na ich dlhodobo neriešené problémy. V januári tohto roku uplynulo už 30 rokov od zániku Česko-Slovenska a zároveň od vzniku samostatných republík Česka a Slovenska. Tento rozpad mnohé médiá, a hlavne tie zahraničné, označujú ako „Zamatový rozvod“ (Velvet Divorce) a uvádzajú ho ako príklad pokojného a pozitívneho rozdelenia dvoch štátov.
Jedným z problémov, ktorý naštrbil spoločné vzťahy, bola takzvaná pomlčková (spojovníková) vojna v roku 1990. Najskôr sa z názvov republík odstránilo slovo „socialistická“, nasledoval však návrh vtedajšieho prezidenta Václava Havla o zmenu názvu na „Československá republika“. Tento návrh odmietali najmä slovenskí politici. Tí navrhli, aby sa názov krajiny písal so spojovníkom „Republika Česko-Slovensko“ alebo „Federácia Česko-Slovensko“. Českí poslanci však označovali spojovník ako pomlčku a to vytváralo ďalší spor ohľadom zmeny názvu. Na schôdzi 29. marca 1990 federálny parlament prerokoval dva návrhy, nový Havlov návrh „Republika Česko-Slovensko“ a návrh poslancov „Československá federatívna republika“. Výsledkom prerokovania bolo vytvorenie kompromisu, a to v podobe názvu v českom jazyku bez spojovníka „Československá federativní republika“, a v slovenskom jazyku so spojovníkom „Česko-slovenská federatívna republika“. Ani s týmto riešením však neboli všetci spokojní, a tak sa názov znova zmenil na „Česká a Slovenská Federatívna Republika“ (ČSFR). (1)
Okrem tejto tzv. pomlčkovej vojny, už v roku 1990 dochádzalo k nesúhlasným stretom slovenských a českých politikov ohľadom kompetencií republík. Jedným z problémov bol aj zákaz majorizácie. Ten znamenal potrebu nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov v oboch častiach Snemovne národov, konkrétne to predstavovalo aspoň 38 zo 75 poslancov. Tento zákaz výrazne narúšal procesy prerokovania zákonov. Ďalším problémom bola nerovnosť inštitúcií na slovenskej a českej strane. Zatiaľ čo v Česku pôsobila Československá televízia na Slovensku pôsobila len jej zložka. Až 1. júla 1991 bola zákonom Slovenskej národnej rady zriadená Slovenská televízia. Zároveň vznikali návrhy na zriadenie slovenskej polície, armády či národnej banky. Situáciu na Slovensku komplikovala aj tzv. konverzia zbrojárskej výroby. Čo znamenalo útlm zbrojárskej výroby, neskôr až úplne zrušenie výroby na Slovensku. Väčšina fabrík bola teda nútená prejsť na civilnú výrobu. Konverzia spôsobila skokový rast nezamestnanosti na Slovensku z 2 % na 11,8 %. Avšak v tom istom čase v Česku bola nezamestnanosť iba 4,1%. (2)
V roku 1991 vznikol nový návrh spolužitia Čechov a Slovákov a to takzvaný „dvojdomček“ čo malo oficiálne predstavovať konfederáciu. Tento návrh predniesol vtedajší český premiér a líder českého Občianskeho hnutia Petr Pithart. Na Slovensku však padol návrh o prijatí Deklarácie zvrchovanosti Slovenskej republiky. Schválenie deklarácie podporovali politické strany HZDS, SDĽ a aj SNS. SNR a ČNR vytvorili komisie, ktoré mali pracovať na návrhu štátnej zmluvy. Rokovania o budúcej podobe federácie a republík začali 3. februára 1992, no skončili na mŕtvom bode. Zatiaľ čo po vytvorení spoločnej republiky v roku 1918 bola nálada občanov „pro-československá“ a strany, ktoré vo svojom volebnom programe obsahovali myšlienku rozdelenia štátov obdržali len veľmi malé percento hlasov, v roku 1992 pred rozdelením, tomu bolo práve naopak. Rozdelenie federácie podporovali viaceré slovenské politické strany. Naopak, Demokratická strana, ktorá bola za zachovanie spoločného štátu, vo voľbách prepadla. To viedlo k opätovnému víťazstvu strany HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom. (3)
V Česku vo voľbách zvíťazila Občanská demokratická strana s heslom „spoločný štát alebo rozdelenie“. Českí politici presadzovali schválenie funkčnej federácie, avšak 17. júla 1992 bola ústavnou väčšinou prijatá Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, čím zanikla možnosť pre funkčnú federáciu. Následne na to došlo k dohode medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky o zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných štátov. Rozdeleniu ČSFR však bránil existujúci ústavný zákon o referende z roku 1991. Tento zákon stanovil možnosť rozdelenia týchto dvoch štátov len referendom. Na zmenu spôsobu rozdelenia bol potrebný nový ústavný zákon. Nový návrh zákona stanovoval zánik federácie presne 31. decembra 1992 o 24:00 SEČ. Bol schválený oboma národnými radami v deň tretieho výročia Nežnej revolúcie, a teda 17. novembra 1992. Týždeň na to prebehlo hlasovanie o novom kompromisnom návrhu, kde sa rozhodlo, že 31. decembra 1992 zanikne Česká a Slovenská Federatívna Republika. Jej nástupníckymi štátmi sa stali Slovenská republika a Česká republika. Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) zanikla 31. decembra 1992 po 74 rokoch od vyhlásenia nezávislosti „Československa“ v roku 1918. (4)
Zdroje:
(1) BALÁZS, M. Ako to bolo s rozdelením Československa. [online], [cit. 25.3.2023] .Dostupné na internete: <https://dennikn.sk/875084/ako-to-bolo-s-rozdelenim-ceskoslovenska/>
(2) Rozpad Československa 1992. [online], [cit. 25.3.2023].Dostupné na internete:<https://www.aktuality.sk/clanok/210516/rozpad-ceskoslovenska-1992/>
(3) RYCHLÍK, J. Rozpad Československa. Česko-slovenské vzťahy 1989-1992. Bratislava: AEPress s.r.o , 2002.
(4) ŽATKULIAK, J. Spory o novú ústavu Česko-slovenskej federácie v druhej polovici 80.rokov XX. storočia. In: Historický časopis, 2008, roč.56, č.1, s.161-162.