Vznik novej multipolarity v súčasných medzinárodných vzťahoch nie je novým javom. Svet už zažil vplyv bipolarity, ktorá existovala v minulom storočí medzi USA a ZSSR. V tom čase to boli práve tieto krajiny, ktoré boli zodpovedné za udržanie stability a mieru vo svete alebo za jeho rozbitie. Dôvodom bola dominancia týchto dvoch štátov v hospodárskych, vojenských, mobilizačných a zdrojových faktoroch, ktoré vznikli ako dôsledok druhej svetovej vojny.

Dnešná polarizácia, ktorá sa aktívne formuje pred našimi očami, má trochu iné podmienky vzniku ako predchádzajúca. Globalizácia je hlavným základom, na ktorom sa budujú medzinárodné vzťahy na rôznych úrovniach. V prvom rade je dôležité pochopiť, že globalizácia je nezvratný a logický postupný proces, ktorý vznikol ako výsledok ľudského rozvoja. Technologický pokrok viedol k rozvoju dopravy, komunikačných technológií, logistiky, infraštruktúry a finančných možností. Globalizácia pokrýva všetky oblasti života. Zjednodušene možno tento jav vysvetliť ako proces ekonomickej, kultúrnej, politickej integrácie jednotlivých skupín, národov, štátov a ich zjednocovania..“>[2]

Prirodzene to vedie k integračným procesom medzi rôznymi štátmi a následne aj národmi a priamo ovplyvňuje ich vnútorné procesy. Svet sa stáva vzájomne závislým, čo zvyšuje efektivitu, mobilitu, dynamiku a zisky, no zároveň znižuje mieru nezávislosti každého jednotlivého subjektu tohto procesu. Štát stále zostáva hlavným aktérom pri formovaní systému medzinárodných vzťahov, ale dnes sme svedkami nových pólov systému, ktorými sú veľmoci, ktoré získavajú čoraz väčší vplyv v oblastiach svojej pôsobnosti.

Multipolarita, na rozdiel od globalizácie, ktorá vedie k väčšej vzájomnej závislosti a úzkej spolupráci, naopak, vytvára samostatné skupiny v medzinárodných vzťahoch a vedie k určitému oddeleniu a vytvoreniu určitých hraníc medzi týmito skupinami. Formovanie týchto skupín má často regionálny charakter, ktorý sa môže formovať nielen na základe geografického hľadiska, ale aj v súlade so sférami vplyvu jednotlivých najsilnejších hráčov na medzinárodnej scéne, ako to bolo v minulom storočí medzi USA a ZSSR. Štáty patriace do týchto zoskupení spájajú spoločné, často situačné záujmy s cieľom riešiť problémy, ktoré jednotlivé štáty nedokážu riešiť samostatne a môžu sa líšiť ideológiou, politickým systémom a úrovňou rozvoja.[3]

Spravidla existujú tri hlavné modely usporiadania sveta: multipolárny, bipolárny a unipolárny. Bez ohľadu na typ uvedených modelov sa postavenie tzv. pólu priznáva štátu, ktorý prevyšuje ostatné v určitých oblastiach: vojenská sila, hospodársky rozvoj a stabilita, vysoký vedecko-technický rozvoj, efektívna verejná správa, vnútropolitická stabilita, stabilné demografické ukazovatele a rozvinutá ideológia, ktorá ovplyvňuje nielen občanov, ale aj medzinárodné subjekty.[4]

Na začiatku dvadsiateho prvého storočia sa vytvorili rôzne verzie prognóz týkajúcich sa budúceho usporiadania sveta, od absencie polarity až po multipolaritu. Existovali aj verzie, že globálne procesy je schopný riadiť len jeden štát, teda USA, ale dnes sme svedkami vývoja v globálnom meradle, ktorý nezodpovedá uvedenej prognóze.

Ekonóm a sociológ V. Inozemcev bol najbližšie k modernej realite, odklonil sa od koncepcie multipolarity a poukázal na budúce formovanie tripolárneho svetového poriadku. Tromi hlavnými hráčmi na medzinárodnej scéne by boli Európa, USA a Čína. V. Ivantsev tvrdí, že tento model nebude konečný, pretože o ich miesto budú súťažiť ďalšie štáty. Menuje nasledujúce krajiny, ktoré môžu prejaviť svoje ambície: Rusko, Japonsko, India, Irán, arabské štáty, Pakistan a Brazília. Z tohto dôvodu sa domnieva, že takýto systém nemôže zostať stabilný a povedie k mnohým konfliktom, z ktorých niektoré prerastú do vojen. V dôsledku toho bude svet pri hľadaní stability opäť nútený vrátiť sa k bipolárnemu systému.[5] Táto hypoteza  je obzvlášť prekvapujúca, pretože je blízka súčasnosti. Na pozadí ukrajinsko-ruskej vojny môžeme vidieť, ako sa Rusko, ktorému USA a Európa bránia v obrane svojich záujmov, snaží presadiť svoje právo na regionálny vplyv. Aj Čína sebavedomo deklaruje svoje zámery rozšíriť sféru svojho vplyvu a posilniť svoju pozíciu v konfrontácii so Spojenými štátmi. Rýchly hospodársky rozvoj krajiny slúži ako základ pre rastúci vplyv Číny v regióne. V dôsledku toho sa snaží zvýšiť svoju vojenskú silu. Po tom, ako USA v roku 2018 uvalili clá na čínsky tovar, sú Čína a USA v otvorenom napätí.[7]

Rusko využije tento moment, posilní svoju pozíciu vo vojne proti Ukrajine a ovládne väčšinu štátu, zatiaľ čo v najhoršom prípade Čína napadne Taiwan a získa úplnú kontrolu nad ostrovom. Týmto spôsobom Čína a Rusko prinútia západných spojencov rozdeliť svoje sily. V reakcii na to sa Spojené štáty pokúsia zmobilizovať sily NATO na svojich východných hraniciach, ale najvplyvnejšie krajiny Európskej únie (Nemecko a Francúzsko) odmietnu vyslať jednotky NATO na Ukrajinu, aby sa otvorene postavili Rusku. Podobne sa spojenci budú zdráhať začať preventívne údery proti čínskym inváznym silám zo strachu z ekonomickej a vojenskej odpovede. Krajiny Európy a Ázie budú opäť pôsobiť ako sprostredkovatelia pri riešení konfliktu.[8]

Európske štáty sa teda budú snažiť neustále riešiť konflikty, aby minimalizovali škody predovšetkým pre seba tým, že budú pôsobiť ako sprostredkovatelia. Štáty, ktoré sú geograficky bližšie k východným hraniciam, budú od Spojených štátov požadovať bezpečnostné záruky kvôli hrozbe zo strany Ruska. Prípadné pokusy o vytvorenie európskej armády, ktorá by zabezpečila autonómne európske obranné sily, ktoré by neboli závislé od Spojených štátov, tak už nemajú šancu na realizáciu. Európa je rozdelená aj v otázke členstva Ukrajiny v NATO. To len polarizuje zahraničnú politiku Európskej únie. Spojené štáty sa budú naďalej snažiť izolovať Čínu od partnerstva s európskymi krajinami prostredníctvom rôznych sankcií, ako to už urobili v prípade Ruska.[9]

Ak sa svet nezapojí do veľkej vojny, ktorej najpravdepodobnejším scenárom je nová bipolarita (USA, Európa a spojenci proti Rusku, Číne a spojencom), budeme svedkami nového svetového poriadku, v ktorom budú vedúce mocnosti súčasne spolupracovať a súťažiť medzi sebou, čím sa dosiahne nová úroveň medzinárodnej stability a mieru. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti môžeme zhrnúť, že moderné medzinárodné vzťahy sa nachádzajú v stave multipolarity. Spojené štáty už vo svete nehrajú úlohu hegemóna; Rusko je príliš slabé na to, aby mohlo samostatne čeliť „kolektívnemu Západu“, hoci má stále postavenie významného hráča vo svojom regióne; Čína, ktorá nazbierala dostatok sily, sebavedome deklarovala svoje miesto medzi vedúcimi svetovými mocnosťami s úmyslom vziať si svoj podiel z koláča; Európa si chce zabezpečiť nezávislé a samostatné postavenie na medzinárodnej scéne.

---

Zdroje:

BURROWS, M.; AGACHI, A. Three visions of what the world could look like in ten years [online], In Atlanticcouncil.org [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://www.atlanticcouncil.org/content-series/atlantic-council-strategy-paper-series/welcome-to-2030-three-visions-of-what-the-world-could-look-like-in-ten-years/>.

Globalizácia [online]. Agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EÚ. [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://cloud-1.edupage.org/cloud/Lekcia_1_Globalizacia.pdf?z%3AaODcNLfyLBkhYJqIwo8bqRlV3TA4Um8N5zrggaKOGPKPCjC%2Behq1hhY%2BnJJq0vfA>.

GUBENKO, D. WTO odsúdila clá USA voči Číne [online], In Dw.com [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://www.dw.com/uk/u-sot-zasudyly-amerykanski-myta-proty-kytaiu/a-54938948>.

Kindratets, O. Formovanie multipolarity svetového poriadku: možné dôsledky a perspektívy [online], [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://ipiend.gov.ua/wp-content/uploads/2018/08/kindratets_formuvannia.pdf>.

RAZUMYUK, V. Model multipolárneho medzinárodného systému medzinárodných vzťahov: stabilita a konfliktný potenciál [online], In Ústav svetových dejín Národnej akadémie vied Ukrajiny [cit. 27.04.2023]. Dostupné na internete: <https://drive.google.com/file/d/1M8TVYdBxpZJHbHCbDJbIO6rMRjWchxDf/view>.

Demokracia je štátne zriadenie s pluralizmom politických strán, ktoré sú budované na báze demokratických práv a volieb. Zvolené politické strany s rozličným hodnotovým a ideologickým nastavením spoločne kooperujú a podieľajú sa na demokratickom riadení. Paradoxne, sú to práve hlavné prvky demokracie ako sloboda slova, prejavu a zhromažďovania, ktoré tvoria úrodnú pôdu pre extrémistické skupiny a radikálov, ktoré demokraciu postupne ničia zvnútra. Určitým spôsobom si sama demokracia vytvára vlastný nástroj skazy. Práve v demokracii, aj demokraticky volené zriadenie môže byť menej demokratické ako nedemokratické vedenie. Takýmto spôsobom sa k moci dostali komunistické strany jednotlivých štátov po druhej svetovej vojne. NSDAP v Nemecku. Avšak, vynára sa otázka, ako ochrániť demokraciu, keď jej samotná existencia živí svoju záhubu?

V posledných rokoch registrujeme nárast extrémizmu práve z radov mladších. Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo práve mladí ľudia inklinujú k extrémizmu, sme narazili na výskum doktorky Erin Marie Saltman. Saltman sa vo svojej vedeckej činnosti sústreďuje na islamistický extrémizmus, nadradenosť bielej rasy. Sústreďuje sa extrémistické procesy a radikalizáciu v sociálno-politických kontextoch. So zámerom nájsť odpoveď sa prihlásila do mládežníckeho kempu, ktorý vystupoval ideologicky v zmysle krajnej ľavice. Dôvod prečo mladí ľudia nachádzajú obľubu v týchto ľavicových táboroch je jednoduchý. Saltman došla k záverom, že letný kemp poskytuje veľmi podstatnú vec – skupinovú identitu.[1] Povrchovo, ide len o náplň voľného času. Aktivity v prírode, strieľanie z luku, hudba pod nočnou oblohou. Saltman opisovala momenty počas večerných posedení pri ohni. Po skončení oficiálneho programu sa diskusia presunula k ideológiám, nálada v skupine sa značne zmenila. Avšak, pocit skupinovej identity, zábava a bezpečie kempu boli zásadnejšie ako ideologické presvedčenia. Čo Saltman chcela vyzdvihnúť, je význam skupinovej identity. Pre členov byť súčasťou skupiny, znamená viacej ako skupinové ideologické presvedčenie. Ak to, že budú veriť v rovnakú vec ako ich noví kamaráti posilní ich vzťahy, nemajú problém ich ideológiu zdieľať. A tento faktor nie je len záležitosťou kempu, ale extrémistických skupín celkovo. Práve začlenenie do kolektívu je podstatnou vecou pre jednotlivcov, ktorí sa hľadajú, ktorí nie sú súčasťou svojich sociálnych skupín a nevedia ľahko zapadnúť. Takéto skupiny vytvárajú vo svojich členoch obraz hrdinu, niekoho dobrého, kto bojuje za správnu vec. Oni vám ukážu cestu a povedia vám, čo je dobré a čo zlé. Nahovoria vám, že vy ste tí dobrí hrdinovia a bojujete proti zlu, tým druhým, ostatným, ktorí ohrozujú váš krásny svet, vašu budúcnosť. Tí druhí môžu byť ktokoľvek. Tí, čo veria v Boha, čo veria v iného boha ako vy, ľudia inej farby pleti, inej národnosti. Dôvodov sa obávať je veľa. Extrémistické skupiny svojou rétorikou prisľúbia garancie a istoty.

V dnešnej dobe prepojeného globálneho sveta cez naše smartfóny je nájsť extrémistické skupiny a názory záležitosťou niekoľkých ťuknutí. Je jednoduchšie vyhľadať si nie len svetové skupiny, ale aj malé lokálne skupiny. Kontaktovať ich vodcov, vymieňať si správy, hromadiť informácie, ktoré utvrdzujú v extrémistických argumentoch. Osobne si myslím, že práve aspekt skupinovej identity je najviac kritický. Extrémistické skupiny vedia nalákať jedincov, ktorí sa cítia byť nepochopení spoločnosťou, buď preto lebo sú iní, alebo ich spoločnosť odmieta.

Extrémistické skupiny bojujú za lepší zajtrajšok, kde oni sú tí dobrí. Násilie je prítomná v aktivitách extrémistických skupín, avšak, to sa môže páchať le voči určitej skupine, ktora je z hľadiska danej skupiny považovaná za zlú a nepriateľskú. Násilie je páchané na ľuďoch inej rasy, národnosti, iného náboženstva, sexuálnej orientácie, ideologicky inak zmýšľajúcich.

Slováci si pod pojmom extrémizmus predstavujú „násilie, fyzickú a verbálnu agresivitu, pochody, nepokoje, bitky a výtržnosti“, alebo v druhom rade, „nenávisť, netoleranciu voči inakosti, aroganciu, vulgárnosť“.[2] Najviac percent ľudí si spája pojem extrémizmus s osobou Mariana Kotlebu a politickou stranou Kotlebovci – Ľudová strana naše Slovensko. Mládežnícka organizácia ĽSNS, Ľudová mládež, prehlasuje, že jej členovia sa odhodlanie stavajú pred historickú úlohu na záchranu slovenského národa z „pazúrov dekadencie, úpadku morálnych hodnôt a západného liberalizmu, ktoré sa svojím deštruktívnym pôsobením snažia zničiť identitu Slovákov“. Deklarovaným cieľom Ľudovej mládeže je spoločne predstaviť „krajšiu a lepšiu alternatívu k súčasnej dekadentnej dobe“.[3]

Je nespočetné množstvo extrémistických skupín vo svete. Jednou z globálne operujúcich skupín je aj anarchistická krajne ľavicová skupina Black Bloc. Ide o medzinárodné protestné hnutie anarchistov, ktorí sa snažia eliminovať moc vlády a finančných inštitúcií v globálnom systéme. Black bloc nie je jednotná organizácia. Ide o veľké množstvo skupín, ktoré operujú samostatne na lokálnej úrovni. V prípade, že ide o protest, alebo udalosť svetového diania, lokálne frakcie sa mobilizujú v danej oblasti. Neexistuje určitá organizovaná riadiaca štruktúra ani formálne členstvo. Väčšina členov funguje v hnutí anonymne. Oblečení v čiernych farbách so zahalenou tvárou pre zakrytie identity sa zúčastňujú na protestoch. Korene tohto hnutia siahajú do konca 60. rokov 20. storočia v Nemecku. Cieľom bolo sa zamerať na policajnú brutalitu, ekonomické rozdiely a iné neprávosti, ktoré vyplývali z rozdelenie Nemecka na Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku.[4]

Skupina našla priaznivcov aj v iných častiach sveta. Po páde Berlínskeho múru sa centrom protestov proti neoliberálnej politike stali Spojené štáty americké. Black Bloc sa zúčastnili protestu, ktorý nazývame aj „Boj o Seattle“ v 1999 počas konferencie Svetovej obchodnej organizácie (WTO).

Nezávislá redakcia Vice sa zameriava na reportáže s extrémistickými skupinami po celom svete. V jednej zo svojich reportáži sa venovali práve tejto antifašistickej, krajne ľavicovej skupine. Hlavným cieľom americkej Bloc je organizovaný boj proti fašistom v Spojených štátoch amerických. Podľa výpovede členov filadelfijskej frakcie Black Bloc, aktivita fašistov sa výrazne zvýšila počas funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa.[5] Práve silná nacionálna rétorika Trumpa, „America first“ otočila celé nazeranie Spojených štátov dovnútra. Počas jeho funkčného obdobia Amerika odišla z viacerých nadnárodných organizácií a zmlúv a sústreďovala sa na svoju vnútornú politiku: problém s migráciou a slávny múr na hraniciach s Mexikom. Slogan „Let’s make America great again“ dal signál krajnej pravici k mobilizácií. „Praví“ Američania sa organizujú do aktívnej domobrany, ktorej právo nosiť zbraň vytvorilo jedno z najviac vyzbrojených obyvateľstiev sveta.[6] Tieto skupiny podnikajú sústavné bojové cvičenia, pre prípad, že by sa vláda otočila voči nim a chcela zmeniť ich spôsob života. Nárast aktivity krajnej pravice priamoúmerne spôsobil zvyšujúcu sa aktivitu krajnej ľavice. Členovia Black Block sa vyjadrili aj o členstve v danej skupine. Členmi sa stali dobrovoľne so zámerom potlačiť fašistov a ochrániť seba a svojich najbližších. Väčšina z nich sa angažuje v skupine anonymne, pretože ak by to robili otvorene, fašisti sú schopní ich vystopovať a ohrozovať ich a ich rodiny. Sami sa označujú za pacifistov. Oni nie sú tí, ktorí sú násilní. Väčšina členov sa ohradzuje voči násiliu, avšak zdieľajú vieru, že ak oni majú páchať občasné násilie (počas bojov na uliciach protestu), aby tak mohli zabrániť páchaniu dlhodobého násilia fašistami, tak to budú robiť. Tento argument im potvrdzuje ich aktivita na jednom pochode pravice „Unite the right“ v meste Charlotesville štáte Virginia v roku 2017. [7] Práve to, že násilne bojovali proti fašistom v tom meste, spôsobilo, že fašisti sa v danej lokalite už nemobilizovali, aspoň nie do takej miery.[8] Ďalšie argumenty sú, že fašisti sú tí, ktorí vytláčajú zo spoločnosti minority, napríklad homosexuálne orientované skupiny, etnické, alebo náboženské skupiny. Ak nie ste heterosexuálny beloch, váš život je spolitizovaný. Argumenty krajnej ľavice znejú validne. Stačí si však vypočuť krajnú pravicu a až na určité obmeny ich argumenty sú takmer totožné.

Súčasný meta-priestor, sociálne platformy len pomáhajú transformácii extrémizmu z fyzickej násilnej činnosti k internetovému vydieraniu až hybridnej vojne a kradnutiu vzácnych informácií. Predstavme si známy scenár z filmov, že by sa niekomu podarilo získať informácie, heslá a kódy k raketovým systémom a v zmysle ideológie by bol zničený objekt záujmu, ktorým môže byť budova, ale aj mesto, národ, svetový systém, čím sa dostávame k limitom extrémizmu. Limitom konania by mohla byť výhra extrému, pretože v tom prípade by sme extrémistické chovanie/útoky len nazývali bežným utorkom alebo štvrtkom. V krajinách, v ktorých v slovníku neexistuje slovo sloboda (napr. Severná Kórea), slovo extrémizmus nemá veľký zmysel. Extrém z vlastného koreňa slova nemá limity. Je to extrém, stále sa bude nachádzať na absolútnom okraji. Podstatné je predchádzať samotnému extrémizmu a zamedziť aby sa do extrémistických skupín začleňovalo väčšie množstvo mladých ľudí. Zlepšiť vzdelanie v danej oblasti, zapájať mladých do diskusie, konzultovať následky činov extrémizmu.Túto úlohu by nemala ostať na pleciach učiteľov, ale celej spoločnosti. Zapájať do problematiky by sa mali rodičia, blízky, verejne známe osobnosti a najmä politici. Tí by mali byť vzorom občianom. So súčasným vzostupom extrémistických a populistických politických strán v Európe by s tým spoločnosť nemala vyčkávať. 

---

Zdroje:

[1] E., Saltman. How young people join violent extremist groups and how to stop them. 2017. [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://www.ted.com/speakers/erin_marie_saltman. 

[2] Z., Bútorová. Extrémizmus? Čo to vlastne je?. Denník N, 2017 [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://dennikn.sk/868358/extremizmus-co-to-vlastne-je/.

[3] J., Drábik. ĽSNS je neonacistická strana, usvedčujú ju jej spojenci aj vlastné činy. Denník N, 2019 [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://dennikn.sk/1634639/lsns-je-neonacisticka-strana-usvedcuju-ju-jej-spojenci-aj-vlastne-ciny/.

[4] Black Bloc. Counter Extremism Project, [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://www.counterextremism.com/supremacy/black-bloc..

[5] The Black Bloc: Inside America’s Hard Left. Hysteria, [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://video.vice.com/en_us/video/the-black-bloc-antifa-inside-americas-hard-left-fighting-alt-right/590cff588a99751977883e1b. 

[6] American Terror: Extremism in the Ranks . Vice special report, 2023. [online] [cit. 27.6.2023] K dispozícii na: https://www.vicetv.com/en_us/video/american-terror-extremism-in-the-ranks/63caca6bd26f66141a1f6089.

[7] MacFarquhar, N. (2021). What to Know About the Charlottesville Rally Civil Trial. The New York Times, [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://www.nytimes.com/live/2021/charlottesville-rally-trial-explained.

[8] The Black Bloc: Inside America’s Hard Left. Hysteria, [online] [cit. 27.6.2023]. K dispozícii na: https://video.vice.com/en_us/video/the-black-bloc-antifa-inside-americas-hard-left-fighting-alt-right/590cff588a99751977883e1b. 

(Viktória Molnárová § Adrián Kašper)

Ľudské práva sú neoddeliteľnou súčasťou medziľudských vzťahov a vzájomných interakcií. Sú to práva postavené na svojej prirodzenej podstate rovnosti, slobode a bezpečnosti každého človeka. Univerzálna deklarácia ľudských práv z roku 1948[1] je jedným zo základov medzinárodného právneho poriadku, kde sú obsiahnuté všetky ľudské práva, ktoré by sa mali dodržiavať. Avšak opak je pravdou. 

Príkladom na dlhotrvajúce porušovanie ľudských práv je práve situácia v Sýrii. Od roku 2011 je Sýria miestom dlhotrvajúcej občianskej vojny. Za dvanásť rokov konfliktu sa obyvatelia Sýrie stali terčom rôznych foriem násilia, potlačovania základných slobôd, nerovnosti, nedostatku humanitárnej pomoci, vyslovenej straty práva na život a v najhoršom prípade terčom vojnových zločinov. Viac ako 300 000^[2] civilistov stratilo svoje životy z dôvodu porušenia ľudských práv a zanedbávania prístupu humanitárnej pomoci. 

História konfliktu

Medzi faktory, ktoré prispeli k zhoršeniu humanitárnej situácie v Sýrii, môžeme zaradiť politickú represiu, ekonomické problémy, vysokú mieru korupcie, štátne násilie a prísnu cenzúru. Pod vplyvom udalostí Arabskej jari vypukli v marci 2011 v Sýrii prodemokratické protesty po tom, čo bolo zatknutých a mučených 15 dospievajúcich chlapcov kvôli graffiti nastriekaným revolučným sloganom na stenu strednej školy. Do júla 2011 vyšli do ulíc po celej krajine státisíce ľudí. Stúpenci opozície sa nakoniec začali chopiť zbraní, najprv sa bránili a neskôr vyhnali bezpečnostné zložky zo svojich miestnych oblastí.[3]

Násilie sa stupňovalo a krajina upadla do občianskej vojny, pričom vznik prodemokratických povstaleckých skupín prispel k stupňovaniu násilia počas bojov s vládnymi silami o kontrolu nad mestami, mestečkami a vidiekom. Boje zasiahli hlavné mesto Damask a druhé mesto Aleppo v roku 2012. Do júna 2013 OSN uviedla, že v konflikte zahynulo 90 000 ľudí.[4] Situáciu v revolúciou zmietanej Sýrii podstatne ovplyvnil aj príchod teroristickej skupiny Islamský štát (ISIS), ktorá od apríla 2013 pustošila rozsiahle časti Sýrie a decimovala kultúrne dedičstvo regiónu Levante.[5] Hrozbu ISIS sa počiatočne snažili zažehnať Spojené štáty americké s koalíciou Jordánska, Bahrajnu, Saudskej Arábie a Spojených arabských emirátov. To vyústilo do smrti 553 osôb v roku 2014, medzi nimi mnoho civilistov.[6]

Strany konfliktu naďalej beztrestne páchali závažné činy súvisiace s porušovaním medzinárodného humanitárneho práva vrátane vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a iného hrubého porušovania ľudských práv. Vládne sily podnikli priame útoky na civilistov a civilnú infraštruktúru vrátane nemocníc a plynárenských zariadení a útoky prostredníctvom leteckého bombardovania a delostreleckého ostreľovania v guvernoráte Idlib[7] a na vidieku západného Aleppa. Obliehali aj civilistov na juhu Sýrie a obmedzovali a odopierali civilistom prístup k humanitárnej pomoci v celej krajine.[8]

Aktéri zúčastnení v konflikte

Jedným z hlavných dôvodov, prečo konflikt v Sýrii pokračuje, je rozdielnosť vo vnímaní zainteresovaných strán. Napríklad, aj keď sa Spojené štáty a Rusko snažili vytvoriť komplexný plán budúceho vývoja rokovaní a štruktúry sýrskej politiky, neboli schopné dospieť k efektívnemu záveru. Najväčšími aktérmi tohto konfliktu sú:

• Sýrska vláda a jej ruskí spojenci, ktorí boli obvinení z používania zbraní, najmä barelových bômb a kazetovej munície na civilistov. Boli zámerne nasmerované na humanitárnu pomoc, zdravotnícke zariadenia, a školy. Došlo k ničivým obliehaniam, po ktorých nasledovali útoky a intenzívne násilie zamerané na civilné obyvateľstvo ovládané opozíciou; Najohavnejší vrchol sýrskej občianskej vojny bolo údajné použitie chemických zbraní v oblastiach ovládanými rebelmi.[9] Režim Bašara Al-Assada má na svedomí tisíce mŕtvych, mučených a zadržiavaných.
• Ozbrojené sýrske opozičné skupiny boli tiež obvinené z použitia krutých útokov na civilistov.
• Islamský štát v Iraku a Sýrii (ISIS) spáchal samovražedné atentáty na štvrte s vysokou hustotou obyvateľstva. Okrem toho implementovali tvrdé náboženské pravidlá v kontrolovaných oblastiach: tí, ktorí neposlúchli, boli potrestaní resp. odsúdení na trest smrti.
• Kurdské sily sa postarali o masové a násilné presťahovanie sýrskeho ľudu zo severu krajiny.
• Medzinárodná koalícia vedená Spojenými štátmi zabila desiatky civilistov, ktorých smrť bola spôsobená náletmi a bombardovaním amerického letectva.
• Turecko a jeho pozemné ofenzívy a letecké operácie na severe Sýrie, prevažne cielené na Kurdov si doteraz vyžiadali desiatky civilných obetí, pričom nálety s väčšími a menšími pauzami pokračujú do dnešného dňa.[10]

Výzvy týkajúce sa humanitárnej pomoci

Rivalita vlády a rebelov vytvorila vedľajší efekt v podobe zablokovaného prístupu k vode, jedlu a esenciálnym službám pre obyvateľstvo Sýrie. Strany konfliktu bránili medzinárodným organizáciám v dovoze humanitárnej pomoci a vzájomne sa obviňovali z porušovania ľudských práv. OSN viackrát naliehalo na vytvorenie humanitárneho koridoru, ktorý častokrát zlyhal. Jedným z nedávnych rozhodnutí o humanitárnej pomoci OSN je rezolúcia č. 2585 z roku 2021, ktorá hovorí o obnovení a autorizácii hraničného priechodu Bab al-Hawa pre doručenie humanitárnej pomoci z Turecka, pod hlavičkou OSN.[11] No ako to často býva, OSN a jej partneri, prevažne Rusko a sýrska vláda opätovne zabraňujú prístupu humanitárnej, zväčša zdravotnej pomoci. Podľa hlásenia Agentúry Spojených Štátov amerických pre Medzinárodný Rozvoj (USAID) bolo v Sýrii v roku 2021 13,4 milióna ľudí, ktorí potrebujú humanitárnu pomoc, či už sú to lieky, potraviny, oblečenie alebo prístrešie. Z toho bolo 12,4 milióna v potravinovej neistote.[12]

Migrácia do susedných krajín

Kvôli sýrskej kríze bolo viac ako 13 miliónov ľudí nútených opustiť svoje domovy, pričom 7 miliónov Sýrčanov je do dnešného dňa vnútorne vysídlených. Z 13 miliónov utečencov je drvivá väčšina v susedných štátoch ako Libanon, Jordánsko či Turecko. Tieto štáty však nie sú schopné zabezpečiť domov a základné potreby pre všetkých, preto sú mnohí nútení žiť na ulici, v stanoch alebo v utečeneckých táboroch, ktorých najväčší počet je Turecku, ktoré hostí viac ako 3 milióny sýrskych utečencov.[13] Štáty podporujúce Sýriu finančne a humanitárne, ako napríklad Spojené Arabské Emiráty, Saudská Arábia, Kuvajt, Katar a Bahrajn hranice pre utečencov doposiaľ neotvorili.

Detencie a zmiznutia

●  Sýrska vláda sa dopustila viacerých akcií, ktoré skončili zatknutím alebo zmiznutím politických aktivistov, ochrancov ľudských práv, právnikov, žurnalistov a či bežných ľudí, ktorí boli obvinení z kritiky vlády na internete.[14] Taktiež nie je tajomstvom, že vládne sily páchali medzi rokmi 2017 – 2021 násilné činy na utečencoch vracajúcich sa zo susedných štátov.

●  SNA (Sýrska Národná Armáda) „Rebeli“ Táto strana konfliktu sa dopustila násilných činov na kurdských civilistoch v mestách Afrin a Ras al-Ayn. Medzi násilné činy patrili únosy, mučenie či iné zlé zaobchádzanie.[15] Podľa vyšetrovacej komisie OSN mučili rebeli zadržaných za účelom ich priznania sa.

●  Autonómna samospráva Severnej a Východnej Sýrie (Kurdi) Kurdi a ich policajné sily Asayish zadržali a väznili desiatky tisíc Sýrčanov na severe krajiny pre podozrenie z afiliácie s Islamským štátom. Týmto väzňom, medzi ktorými boli aj deti, bolo odopreté právo na riadny súdny proces a dlhú dobu boli väznení, najmä v tábore al-Hol. Pri kurdskej polícii Asayish môžeme ešte chvíľu zostať. Je viacerými zdrojmi, najmä Human Rights Watch potvrdené, že unášali mladých chlapcov, ktorých podozrievali zo spolupráce s Islamským štátom a následne ich aj mučili a neskôr presunuli do „rehabilitačných centier“, ktoré mali slúžiť ako prevencia pred tým, aby ich islamský štát regrutoval pre svoje účely.[16]

Predchádzajúce medzinárodné akcie 

Po viac ako roku prijala Bezpečnostná rada OSN v apríli 2012 rezolúciu 2042 a rezolúciu 2043. Tieto rezolúcie schválili Kofiho Annana ako spoločného špeciálneho veľvyslanca a hlavného diplomata pracujúceho pre OSN. Takisto sa schválil jeho plán, podľa ktorého by prezident Assad rezignoval z funkcie prezidenta a začal by sa proces hľadania jeho nástupcu. Na podporu Annanovho plánu dala Bezpečnostná rada dokopy Dozornú misiu OSN v Sýrii (UNSMIS). UNSMIS mala dohliadať na prímerie a hlásiť každé násilie orgánom OSN. Do Sýrie bolo vyslaných vyše tristo pozorovateľov. Prímerie trvalo necelý týždeň. V roku 2015 bol ukončený mandát dozornej misie OSN v Sýrii. Okrem Bezpečnostnej rady zvažovala možné riešenia prebiehajúcej krízy aj Rada OSN pre ľudské práva, ako aj Valné zhromaždenie OSN. Opakovane prijímali uznesenia, ktoré mali žiadať odstránenie násilia v regióne.[17] 

Rezolúcia Rady pre ľudské práva S – 25/1 prijatá 21. októbra 2016 požadovala od strán konfliktu okamžité splnenie záväzkov podľa medzinárodného humanitárneho práva a medzinárodného práva v oblasti ľudských práv. Ďalej vyzvala na umožnenie bezpečného prístupu humanitárnych agentúr OSN a ich partnerov do Sýrie. Okrem toho rezolúcia ostro odsúdila teroristické útoky a násilie páchané na civilistoch.[18] Okrem Rady pre ľudské práva existuje množstvo agentúr a organizácií (napr. UNICEF, WHO, WFP, Medzinárodný výbor Červeného kríža atď.), ktoré pomáhajú znižovať následky humanitárnej krízy v Sýrii. Bohužiaľ, ich práca je väčšinou obmedzená a zničená úmyselnými útokmi a neustále hroziacim nebezpečenstvom.

Zemetrasenie ako príčina zhoršenia humanitárnej krízy

Ešte viac sa humanitárna situácia zhoršila po tom, ako 6. februára 2023 zasiahlo zemetrasenie s magnitúdou 7.8 hranice Turecka a Sýrie. Viac ako 55 000 ľudí zomrelo, a oveľa viac bolo zranených. Nespočetne veľa domovov, ale aj budov bolo kompletne zdevastovaných. Napriek neustálej vojne v Sýrii práve táto katastrofa pridala ešte viac olej do ohňa v situácii humanitárnej pomoci. Iba 1 z 7 zdravotných centier je čiastočne fungujúce, deti sú vystavené rôznym chorobám kvôli znemožnenému prístupu k čistej vode alebo k útočisku. Deti sa nemôžu vrátiť do svojich domovov a škôl, pretože boli zdevastované, a tak sú a do budúcna budú vystavené problémom ako vykorisťovanie, zneužívanie či separovanie od rodiny a nedostatočné vzdelanie.[19] Podľa OSN je v Sýrii postihnutých až 8.8 milióna ľudí, a finančné dotácie ani zďaleka nepokrývajú pomoc všetkým. 

Čo bolo však stanovené v Rezolúcii 2672 z januára 2023, bolo úplným opakom toho, čo sa dialo a nasledovalo. Táto rezolúcia vyzývala členské štáty, aby reagovali praktickými krokmi na riešenie naliehavých potrieb sýrskeho ľudu, takisto, aby sa zintenzívnili humanitárne dodávky elektriny, vzdelania tam, kde to je potrebné, ale aj úsilie vytvoriť záchranné projekty od medzinárodných organizácií na podporu krízovej situácie. Takisto OSN žiada o okamžité vykonanie všetkých ustanovení všetkých predošlých rezolúcií.[20]

Najväčším problémom je stále blokovanie pomoci zo strany sýrskej vlády. Medzi 9. februárom a 22. februárom tohto roku vláda zablokovala najmenej 100 kamiónov prevážajúcich nevyhnutnú pomoc akou sú potraviny, zdravotnícke potreby a tak ďalej.[21] Avšak, OSN nasadzuje expertov na hodnotenie katastrof, ktorí poskytujú núdzovú pomoc, aspoň sa o to snažia. Konvoje OSN prešli do severnej Sýrie cez priechod Báb al-Hawa, kde otvorenie tejto hranice bola podmienka Rezolúcie 2672.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) poslala zdravotnícke zásoby pre 400 000 ľudí postihnutých zemetrasením. Agentúra varuje, že je potrebné urýchlene obnoviť zdravotnícke služby, aby sa predišlo sekundárnej katastrofe, ktorá môže ublížiť mnohým ďalším. Svetový potravinový program OSN (WFP) poskytuje potravinovú pomoc a oslovil takmer 1,7 milióna ľudí v týchto dvoch krajinách.[22]

Záver 

Sýrska arabská republika dlhé roky čelí politickým a ekonomickým problémom, ktoré iba prilievajú do ohňa neutíchajúcej humanitárnej a utečeneckej kríze. Doterajšie akcie medzinárodného spoločenstva vyústili v niekoľko rezolúcií a k vytvoreniu humanitárnych koridorov pre pomoc postihnutým vojnou. Aj napriek státisícom mŕtvym, miliónom postihnutým a vysídleným sa doteraz nepodarilo nájsť spoločný konsenzus ako sa dostať zo zamotaného kruhu záujmov rozličných strán. Riešenie k ukončeniu krízy musí byť politické, musí byť na najvyššej úrovni a v spolupráci so všetkými. Len tak bude možné ukončiť dlhoročné trápenie obyvateľov Sýrie, ktorí dúfajú v návrat domov, ktorí dúfajú a veria v návrat k normálnemu životu.

---

Zdroje:

[1] Universal Declaration of Human Rights – Univerzálna deklarácia ľudských práv, Paríž, 1948 – [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.un.org/en/about-us/universal-declaration-of-human-rights

[2] UNHR Office- [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.ohchr.org/en/press-releases/2022/06/un-human-rights-office-estimates-more-306000-civilians-were-killed-over-10

[3] Článok v CBSNews, 2011, Global Post, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.cbsnews.com/news/how-schoolboys-began-the-syrian-revolution/

[4] UN News, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://news.un.org/en/story/2013/06/442182

[5] WRIGHT, R. 2017. The Jihadi Threat, ISIS, Al Qaeda, and Beyond. United States Institute of Peace. Wilson Center.

[6] Článok v BBC, 2014,  [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.bbc.com/news/world-middle-east-29737478

[7] Článok v Al Jazeera, 2021, Harun al-Aswad, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete:  https://www.aljazeera.com/news/2021/9/8/syria-regime-forces-enter-daraa-under-truce-monitor

[8] Článok vo VoaNews, 2016, Lisa Schlein, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete:  https://www.voanews.com/a/un-official-accuses-syria-of-blocking-humanitarian-aid/3274767.html

[9] Článok v The Guardian, 2023, Martin Chulov, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.theguardian.com/world/2023/jan/27/syrian-regime-found-responsible-for-douma-chemical-weapons-attack

[10] Human Rights Watch Report, 2022, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.hrw.org/news/2022/12/07/northeast-syria-turkish-strikes-exacerbate-humanitarian-crisis

[11] Press Release, UN Resolution 2585, (2021), [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete:  https://press.un.org/en/2021/sc14577.doc.htm

[12] USAID report Sýria, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.usaid.gov/humanitarian-assistance/syria

[13] UNHRC, Syria Refugee Crisis Explained, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.unrefugees.org/news/syria-refugee-crisis-explained/

[14] Článok v Reporters Without Borders, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://rsf.org/en/journalist-arrested-city-controlled-syrian-government

[15] Synergy Hevdesti NGO news, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://hevdesti.org/en/arrests-in-the-first-quarter-of-2023/

[16] Human Rights Watch Report, 2017, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete:  https://www.hrw.org/news/2017/06/03/kurdistan-region-iraq-new-detentions-fleeing-men-boys

[17] Peacekeeping mission UNSMIS, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://peacekeeping.un.org/en/mission/past/unsmis/

[18] UNHRC Session report, 2016, [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete: https://www.ohchr.org/en/hr-bodies/hrc/special-sessions/session25/th-special-session

[19] Turkey and Syria earthquake facts. [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete:  https://www.worldvision.org/disaster-relief-news-stories/2023-turkey-and-syria-earthquake-faqs

[20] Rezolúcia OSN 2672 z roku 2023

[21] Syria earthquake aid blocked. [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete:   https://reliefweb.int/report/syrian-arab-republic/syria-vital-earthquake-aid-blocked-or-diverted-aleppos-desperate-hour-need

[22] Syria earthqake response. [online], [cit. 08.05.2023]. Dostupné na internete:   https://www.un.org/en/turkiye-syria-earthquake-response

Katalánsko je autonómne spoločenstvo a historický región nachádzajúci sa na severovýchode Španielska, ktoré sa pýši bohatou kultúrou, vlastným jazykom, hospodárskou produktivitou, ale predovšetkým bojom za nezávislosť. V priebehu histórie bolo Katalánsko súčasťou Aragónskeho kráľovstva, Francúzskeho kráľovstva a stovky rokov vrátane súčasnosti spadá územie Katalánska pod Španielske kráľovstvo. Najvýznamnejší okamih pre Katalánsko nastal v roku 1931, keď vznikla Katalánska republika, ktorá však rýchlo zanikla. Zlomový moment prináša španielska občianska vojna z rokov 1936 – 1939, pretože k moci sa dostávajú nacionalisti na čele s generálom Franciscom Francom a jeho centralizovaným fašistickým režimom, ktorý mal „raz a navždy skoncovať s katalánskym problémom.“[1] Režim násilne presadzoval myšlienku jednotnej kultúry a zakázal používanie katalánskeho jazyka. Toto temné obdobie, ktoré trvalo 36 rokov, ale umožnilo vývin a mobilizáciu nacionalistických hnutí etnicky odlišných regiónov v rámci Španielska, pričom Katalánsko nebolo výnimkou. Katalánsky nacionalizmus sa transformoval z primárne ekonomicky motivovaného nacionalizmu vyšších tried obyvateľstva zo začiatku 20. storočia do širšieho ľudového hnutia.[2] Z tejto čiernej éry pre Katalánsko, ale aj pre ostatné autonómne spoločenstvá pramení značná časť dnešného hnutia za nezávislosť. Hoci sa Katalánsko od sedemdesiatych rokov minulého storočia teší istej miere autonómie – samosprávy, najmä v posledných rokoch sa autonómne tendencie stávajú čoraz častejšou témou, čoho dôkazom sú referendá z rokov 2014 a 2017.

Za prelomový rok, alebo spúšťač novodobých katalánskych bojov za nezávislosť je možné považovať rok 2006, kedy dolná komora španielskeho parlamentu hlasovala o novom autonómnom štatúte. Katalánsko si ním rozšírilo svoju autonómiu a následne získalo štatút „národa“ a rovnakú úroveň daňovej zodpovednosti ako španielska ústredná vláda, čím stimulovalo obyvateľstvo k realizovaniu ašpirácie o nezávislosť.[3]

Štatút vstúpil do platnosti 9. augusta 2006 a obsahoval napríklad väčšiu kontrolu nad daňami a imigračnou politikou, a taktiež poskytol regiónu možnosť požiadať od obyvateľov, aby sa povinne naučili katalánsky jazyk.[4] Najdôležitejšou časťou štatútu však bolo uznanie Katalánska a jeho obyvateľov za samostatný národ. Lenže v roku 2010 španielsky ústavný súd modifikoval toto konkrétne stanovisko a namiesto toho deklaroval Katalánsko ako národnosť v rámci jediného a nerozlučného španielskeho národa. Iné články štatútu boli taktiež pozmenené, čo pochopiteľne pobúrilo verejnosť a hnutie za nezávislosť znova naberalo na obrátkach.[5]

Referendum v roku 2014

Dňa 9. novembra v roku 2014 sa konalo nezáväzné referendum, alebo aj ľudové hlasovanie o nezávislosti Katalánska, ktoré sa napriek nesúhlasu centrálnej vlády zrealizovalo. Podľa katalánskej vlády sa na referende zúčastnilo vyše 2,3 milióna z oprávnených 5,4 miliónov voličov v 1 200 volebných miestnostiach, čo predstavuje približne 40 % obyvateľov. Referendum pozostávalo z dvoch otázok a konkrétne sa pýtalo, či by Katalánsko malo byť štátom a ak áno, či by malo byť nezávislým štátom.[6] Vtedajší katalánsky líder Artur Mas považoval hlasovanie za obrovský úspech, pretože až 80 % zúčastnených voličov odpovedalo kladne na obidve otázky. Len malé percento voličov odpovedalo áno len v prvej, alebo ani v jednej z otázok. Referenda sa mohol zúčastniť rezident Katalánska s minimálnym vekom 16 rokov, ale hlasovať mali možnosť aj cudzinci s platným pobytovým preukazom dlhším ako 3 roky. Šancu na vyjadrenie svojho názoru mali aj španielski občania s bydliskom v zahraničí, ktorých posledný záznamom v registri bydliska bolo Katalánsko.[7]

Vtedajší predseda španielskej vlády Mariano Rajoy vyhlásil, že nikto nemôže jednostranne zbaviť celý španielsky národ práva rozhodovať o vlastnej budúcnosti. Katalánski predstavitelia prirovnali svoju situáciu ku Škótsku, ktoré v tom čase tiež plánovalo referendum o nezávislosti. Ústavný súd však zamietol takúto formu referenda a tvrdil, že španielska ústava takéto referendum neumožňuje. Rajoy následne argumentoval, že referendum nebude mať žiaden právny účinok práve kvôli rozhodnutiu ústavného súdu. Katalánska vláda však obraňovala a argumentovala uskutočnenie referenda tým, že pôjde o nezáväzné ľudové hlasovanie, ktoré sa považuje za konzultáciu s občanmi.[8]

Referendum v roku 2017

V roku 2017 bolo avizované uskutočnenie ďalšieho referenda, ktoré ale malo mať záväzný charakter. Katalánsky parlament sa chcel vyhnúť udalostiam z roku 2014, a tak v septembri roku 2017 schválil zákon, v ktorom bola upravená otázka uskutočnenia referenda o sebaurčení katalánskeho národa vo vzťahu k nezávislosti od Španielska. Podľa tohto zákona mal mať katalánsky ľud právo slobodne rozhodnúť o svojom politickom štatúte a parlament ako zástupca ľudu mu to mal umožniť. Španielsky ústavný súd však vzápätí vyhlásil tento zákon za protiústavný a neplatný. Odôvodnenie vyplýva z ústavy z roku 1978, v ktorej sa uvádza, že Španielsko nie je možné rozdeliť a referendum môže vyhlásiť iba centrálna vláda v Madride, nie vláda niektorého zo sedemnástich autonómnych spoločenstiev.[9]

Napriek tomuto rozhodnutiu sa 1. októbra 2017 uskutočnilo referendum o nezávislosti Katalánska. Zmena oproti hlasovaniu pred tromi rokmi spočívala v tom, že bola položená len jedna otázka. Konkrétne znenie otázky bolo nasledovné: „Chcete, aby sa Katalánsko stalo nezávislým štátom vo forme republiky?“ Výsledok bol jednoznačný, keďže až 90 % zúčastnených odpovedalo áno a len zanedbateľných 7,8 % odpovedalo nie. Celková účasť referenda bola 43 % oprávnených voličov, čo je takmer rovnaká účasť ako v referende z roku 2014.[10]

Referendum vzbudilo veľkú pozornosť, najmä vďaka španielskej polícii, ktorá zasahovala veľmi tvrdo v snahe zabrániť hlasovaniu. Podľa katalánskeho ministerstva zdravotníctva bolo počas zásahov zranených 893 ľudí. Jedným z dôsledkov bolo podľa katalánskej vlády aj to, že sa stratilo 770 000 hlasov a bolo zatvorených 400 volebných miestností z celkového počtu 2 300. Katalánski predstavitelia preto tvrdia, že volebná účasť mohla byť v skutočnosti vyššia ako oficiálnych 43 %. Španielske ministerstvo vnútra uviedlo, že uzavretých bolo len 92 volebných miestností. Katalánske orgány tiež vyzvali Európsku úniu, aby zasiahla a pôsobila ako mediátor. Európska komisia sa však postavila na stranu španielskej ústrednej vlády, označila referendum za nezákonné a vyzvala na dialóg medzi stranami.[11]

Carles Puigdemont, vtedajší predseda katalánskej vlády, respektíve prezident regionálnej správy Generalitat de Catalunya, 10. októbra 2017 jednostranne vyhlásil nezávislosť Katalánska, ale zároveň požiadal, aby sa následky tohto vyhlásenia odložili o niekoľko týždňov, s cieľom viesť ďalšie rozhovory a pokúsiť sa nájsť riešenie, ktoré by vyhovovalo všetkým zúčastneným stranám. Centrálna vláda požiadala Generalitat o jasné stanovisko, a keďže sa prezident Puigdemont jasne nevyjadril, odpoveďou španielskej ústrednej vlády bolo uplatnenie článku 155 španielskej ústavy.[12]

Podľa spomínaného článku ústavy, ak si niektoré z autonómnych spoločenstiev neplní povinnosti, ktoré jej ukladá ústava, alebo koná spôsobom, ktorý vážne ohrozuje všeobecné záujmy Španielska, centrálna vláda môže prijať opatrenia potrebné na dosiahnutie splnenia povinností, alebo na ochranu záujmov Španielska. Na vykonanie týchto opatrení môže ústredná vláda vydať priame pokyny zástupcom autonómnych spoločenstiev.

V rámci procesu uplatňovania článku 155 Mariano Rajoy oznámil, že boli schválené kráľovské dekréty, ktoré predstavujú konkrétne kroky na riešenie situácie po nezákonnom referende a jednostrannom vyhlásení nezávislosti Katalánska. Dekréty sa týkali najmä odvolania vrcholných predstaviteľov katalánskej vlády, prevzatia právomocí prezidenta a členov katalánskej vlády príslušnými ministerstvami ústrednej vlády.[13]

O pár týždňov neskôr bol na Carlesa Puigdemonta a ďalších katalánskych politikov vydaný zatykač v súvislosti so sporným referendom o nezávislosti. Puigdemont na zadržanie reagoval útekom do Bruselu, čo viedlo k vydaniu európskeho zatykača. Nakoniec sa v októbri 2019 Puigdemont sám prihlásil belgickým justičným orgánom. Vo svojom vyhlásení odmietol zatykač a akýkoľvek pokus o jeho návrat do Španielska, kde by čelil súdu. V júni 2021 udelil španielsky premiér Pedro Sánchez milosť všetkým katalánskym lídrom vrátane bývalého prezidenta Puigdemonta.[14]

Ďalším politickým dôsledkom bolo šírenie negatívneho obrazu Španielska nielen na jeho území, ale aj za jeho hranicami. Vynárali sa otázky, prečo španielske orgány a polícia nedokázali zabrániť samotnému konaniu referenda a otvoreniu volebných miestností, keď bolo považované za nezákonné. Otázna bola aj primeranosť policajných zásahov, ktoré vyvolali veľké emócie aj v zahraničných médiách. Situácia bola natoľko vážna, že kráľ Filip VI. vystúpil s prejavom, v ktorom odsúdil konanie katalánskeho Generalitatu a vyzval všetkých predstaviteľov na dodržiavanie zákonov a pokojné spolunažívanie.

Súčasnú situáciu môžeme považovať za pomerne pokojnú, kdežto pred vyše piatimi rokmi by to po spornom referende predpokladal asi málokto. Policajné zásahy pomohli zmedializovať referendum a na krátku dobu sa zrak ľudí z rôznych kútov sveta sústredil na dianie v Katalánsku, ktoré si dožadovalo uznanie referenda. To síce neprišlo, ale pomohlo to vyvolať diskusiu, ktorá nedospela k jasnému záveru. Európska únia nie je jednotná v otázke nezávislého Katalánska, nemalá časť Kataláncov si taktiež nepraje odtrhnutie sa Katalánska, takže jediný, kto je v tomto smere konzistentný je samotné Španielsko, ktoré si naplno uvedomuje aká veľká strata by v podobe secesie Katalánska vznikla.

Posledné roky spojené s pandémiou koronavírusu, prebiehajúcou vojnou na Ukrajine a inflačnou krízou, ale ukazujú, že obyvatelia majú momentálne iné priority, čo odzrkadľuje aj posledný prieskum verejnej mienky. Z prieskumu môžeme vyčítať, že už len približne 40 % občanov podporuje nezávislosť Katalánska, čo je prepad o takmer 10 % v porovnaní s rokom 2017.[15] História nám však neraz ukazuje, že sa vyskytujú periódy, v ktorých sú spoločenské nálady a atmosféra mimoriadne vypäté, čo zvyčajne vyúsťuje v istú formu rebélie alebo povstania. Preto je len otázkou času, kedy sa spoločnosť zmobilizuje a podnikne niečo podobné ako v roku 2017, kedy značná časť obyvateľstva Katalánska volala po nezávislosti.

---

Zdroje:

ANDERSON, P.: Recognition and Political Accommodation of National Minorities: The Case of Catalonia. [online], [cit. 28. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.academia.edu/7163072/Recognition_and_Political_Accommodation_of_National_Minorities_The_case_of_Catalonia>.

BALCELLS, A.: Breve Historia del Nacionalismo Catalán. Madrid: Alianza Editorial, 2004, s. 218-226, ISBN 9788420656434.

CRUZ, M.: Rajoy cesa a todo el Govern y convoca elecciones catalanas el 21 de diciembre. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.elmundo.es/espana/2017/10/27/59f33d27e5fdeac54b8b4647.html>.

DEARDEN, L.: The EU Commission just said the Catalan referendum was illegal. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.independent.co.uk/news/world/europe/catalan-independence-referendum-not-legal-spanish-constitution-european-commission-juncker-spain-law-a7978386.html>.

Generalitat de Catalunya, Título preliminar (artículos 1-14). [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <http://web.gencat.cat/es/generalitat/estatut/estatut2006/titol_preliminar>.

HEDGECOE, G.: Catalan exile Puigdemont freed by Italian court. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.bbc.com/news/world-europe-58674176>.

KASSAM, A.: Catalans vote in symbolic referendum on independence in defiance of Madrid. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2014/nov/09/catalans-vote-symbolic-referendum-independence-catalonia-madrid>.

LILJAS, P.: Spain Says Catalonia Can’t Vote for Independence, But Catalans Will Go Ahead Anyway. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://time.com/38137/catalonia-independence-referendum-ruled-unconstitutional-spain/>.

PÉREZ, F.; RÍOS, P.: 1,8 millones de personas votan por la independencia catalana en el 9-N. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://elpais.com/politica/2014/11/09/actualidad/1415542400_466311.html>.

PERICAY, G.: The Spanish Constitutional Court shortens the current Catalan Statute of Autonomy. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.catalannews.com/politics/item/the-spanish-constitutional-court-shortens-the-current-catalan-statute-of-autonomy>.

PONCE, L.: Rajoy anuncia el requerimiento a la Generalitat previo a la aplicación del artículo 155. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.eldiario.es/politica/rajoy_1_3142853.html>.

SENDRA, F.: ¿Qué es el referéndum de independencia de Catalunya? Fecha y 5 claves. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.elperiodico.com/es/politica/20171001/que-es-referendum-independencia-cataluna-2017-6270220>.

SOARES, I.: Catalonia referendum result plunges Spain into political crisis. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2017/10/01/europe/catalonia-spain-independence-referendum-result/index.html>.

TASR: Chronológia udalostí v súvislosti s vyhlásením nezávislosti Katalánska. [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.teraz.sk/zahranicie/vyberova-chronologia-udalosti-v-suv/288972-clanok.html>.

TURNER, B.: Catalan independence: Five years on from referendum, is there any hope for separatists? [online], [cit. 29. 12. 2022]. Dostupné na internete: <https://www.euronews.com/my-europe/2022/10/01/catalonia-independence-is-there-any-hope-for-separatists-five-years-after-failed-referendu>.

Globalizácia je vývojový stupeň spoločnosti, ktorý sme dosiahli následkom jej vývoja v prielome dejín. Proces globalizácie bol vymedzený samotným ľudským poznaním, vedecko-technickým progresom a transformáciou prístupu týchto poznatkov. V dnešnom ponímaní globalizáciu najviac ovplyvňuje využívanie moderných informačno-komunikačných technológií, ktoré len urýchľujú „prekonávanie času“ a transformáciu vedecko-technického rozvoja.

Všeobecne uznávaným faktorom, ktorý vopred ustanovil podobizeň globalizácie, je chronologické a etapovité odstraňovanie bariér, ktoré stoja na ceste k centralizovane riadenému kapitálu. Dôkazom, ktorý potvrdzuje toto tvrdenie o rozvoji spoločenského trhového priestoru (tok peňazí, tovarov a služieb, pracovnej sily) je uvádzaný rýchly ekonomický rast. Môžeme to vidieť aj na prírastkoch hrubého domáceho produktu jednotlivých štátov, ale aj na raste celosvetového hrubého produktu.

Ak porovnávame vývoj spoločnosti a samotnej globalizácie, globalizácia nedosiahla univerzálneho charakteru. Natrafila na už vytvorené civilizačné, kultúrne, ideové a iné bariéry. Z týchto dôvodov boli vytvorené rozdielne štruktúry vyznávaných hodnôt, z ktorých sa neskôr stali organizácie akými sú Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), Severoamerická dohoda o voľnom obchode (NAFTA), Európska únia (EU), Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). Vzťahy medzi týmito organizáciami sú blízko prepojené a meniace sa na základe nimi vyznávaných hodnôt. V minulosti pôsobili viac lokálne. Dnes tieto organizácie majú celosvetový charakter.[1]

Rast ekonomických ukazovateľov je priamo úmerne spojený s environmentálnymi, sociálnymi a kultúrnymi problémami. Dopadom globalizácie je zvyšovanie nerovnosti a rozdielov v životných podmienkach časti populácie, predovšetkým v rozvojových oblastiach sveta. Kým priemyselný „Sever“ profituje z globalizácie, rozvojový „Juh“ dopláca na rozdiel týchto nerovností plynúci z globalizačného procesu. Reakciou na vznikajúce problémy a nerovnosti je aj samotná organizácia antiglobalizačných hnutí. Ich aktivitu evidujeme od protestu v Seattli v roku 1999, ktorý si ešte priblížime. Antiglobalizačné hnutia majú korene ešte v roku 1968 a postupom 70. a 80. rokov aj vo forme inštitúcií.[2] 

Antiglobalizačné hnutie, alebo inak zvané aj protiglobalizačné hnutie je sociálne hnutie kritické voči ekonomickej globalizácii. Hnutie označujeme viacerými názvami.  Najpopulárnejší a najviac výstižný v zmysle cieľa tohto hnutia, je názov Hnutie za globálnu spravodlivosť. Ďalšími názvami sú hnutie za zmenu globalizácie, hnutie proti globalizácií, hnutie proti korporátnej globalizácii, hnutie proti neoliberálnej globalizácii.

Aktivisti antiglobalizačného hnutia vyznávajú široké spektrum navzájom súvisiacich myšlienok. Spoločne sa zhodujú na boji proti veľkým nadnárodným korporáciám, ktorých moc uplatňovaná cez obchodné dohody len zhromažďuje kapitál a zvyšuje rozdiely v životnej úrovni. Ničia integritu národnej legislatívnej autority, zasahujú do nezávislosti a suverenity štátu. Ich činnosť nenapomáha k ochrane životného prostredia. Teda v praxi to znamená, nadnárodná spoločnosť si zvolí krajinu v rozvojovom „Juhu“, ktorá najviac ekonomicky vyhovuje jej podnikateľskému plánu. Rozhodne sa pre založenie novej výrobnej linky, pobočky, čo samozrejme predstavuje pre vládu danej krajiny príjem, zníženie nezamestnanosti a zvýšenie HDP. Avšak, zohľadniť pracovné podmienky zamestnancov, výšku platu, alebo vedľajší produkt výroby, teda, znečistenie životného prostredia krajiny už nie je v záujme vlády. Týmto spôsobom funguje väčšiny nadnárodných spoločností, ktorých výrobky máme každý deň na sebe, so sebou a v našej domácnosti.

Aktivisti antiglobalizačného hnutia veria, že koncom 20. storočia vládnuce elity, alebo táto „globálna oligarchia“, využila expanziu svetových trhov pre svoje vlastné záujmy. Brettonwoodske dohody v kombinácii s nadnárodnými korporáciami pomohli k vytváraniu globalizácie. Nazývame to aj globalizáciou zhora. Aktivisti veria, že medzinárodné dohody a globálne finančné inštitúcie ako Medzinárodný menový fond, Svetová obchodná organizácia narušujú mieste rozhodovanie a ovplyvňujú vnútropolitické dianie.[3]

Samotný pojem Hnutie za globálnu spravodlivosť prvýkrát teoreticky definoval britský novinár, ekologický a politický aktivista George Monbiot v knihe Vek súhlasu: Manifest nového svetového poriadku (2003) ako pojem, ktorý zastrešuje všetky globálne organizácie a jednotlivcov, ktorí vynakladajú úsilie o nastolenie spravodlivosti v distribúcii materiálnych a duchovných statkov v celosvetovom meradle. V danej publikácii predkladá plán organizácie svetového parlamentu, zloženého z počtu 600 členov svetovej vlády, ktorá by mala regulovať a zastrešovať nadnárodné organizácie a spoločnosti.[4]

Cieľom Hnutia za globálnu spravodlivosť nie je boj proti globalizácii ako takej, ale dosiahnutie obmedzenia moci nadnárodných korporácií v ekonomickej oblasti. Rozšíriť kontrolu na oblasť politiky, sociálnej redistribúcie a ochrany prírody. Vo finálnej fáze procesu by mala byť sformovaná politická demokratická kontrola globalizačného procesu.[5]

Hnutiu ide o dosiahnutie istej globálnej spravodlivosti a zabezpečenie spravodlivej distribúcie všetkých výhod globalizácie pre každého, a nie len pre bohatý Sever. Tieto zámery vedú k predstave o celosvetovej politickej autorite v hierarchickom usporiadaní, Svetový štát so svetovou vládou a s globálnym riadením sveta. Ide o dezintegráciu korporatívnej osoby a fundamentalizmu voľného trhu. Zvyšovanie diferencie v sociálnej a ekonomickej oblasti medzi Severom a Juhom zvyšuje moc a polarizáciu sveta. Neoliberálna ekonomická politika len poskytla bohatším štátom výhodu pred rozvojovými krajinami, čo viedlo k ich vykorisťovaniu a zväčšeniu rozdielov v globálnom bohatstve.[6]

Hlavným iniciačným aktom aktivistov antiglobalizačného hnutia bol protest v meste Seattle v štáte Washington, ktoré bolo hosťujúcim mestom konferencie Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v roku 1999. Témami konferencie boli prehodnotenia neriadení a inovácia práv obchodu. Táto konferencia dopadla neúspešne – bez toho, aby sa účastníci snažili prijať aspoň nejaké opatrenie alebo riešenia. Konferencia sa diala na prelome novembra a decembra daného roka. Protest bol zameraný na práva pracovníkov, environmentálnu bezpečnosť, sociálne problémy. Z protestu päťdesiatich tisícov ľudí sa postupom piatich dní zvýšil na protest jednej sto tisícky.[7]

Na tomto antiglobalizačnom proteste sa nachádzali ideovo odlišné skupiny, hnutia, ktoré však bojovali sa spoločnú vec – zmenu. Prítomní boli environmentalisti, feministky, bojovníci za ľudské práva a práva zvierat, občianske práva v Európe, latinskej Amerike, alebo iných krajinách, ktoré sú alebo boli kolóniami iných mocností. Nachádzali sa tam aj anarchisti, členovia, či už krajnej ľavice alebo pravice. Z veľkej skupiny protestujúcich sa malá skupina pustila do násilností, čo však vyústilo do silného zásahu seattleskej polície aj národnej gardy. Bol vyhlásený stav núdze. Členovia policajného zboru zatýkali protestujúcich a výtržníkov. Odháňali protestujúcich vodnými delami a slzným plynom. Aj z týchto dôvodov sa o proteste v Seattle hovorí aj ako o „Battle of Seattle“, teda bitke o Seattle.[8]

Útoky môžeme deliť na dva druhy, na základe cieľa útoku. Máme ciele radikálnejších antiglobalistov, ako boli prevádzky nadnárodných korporácií, či už značky Nike, McDonalds, a pod. Cieľom druhej skupiny bol akýkoľvek hnuteľný a nehnuteľný majetok v protestnej zóne, čo predstavovalo ciele antikapitalistov a anarchistov. Počas protestov boli viaceré budovy evakuované z dôvodu hlásenia bombových útokov, ktoré neboli potvrdené. A práve tieto násilnosti a falošné poplašné správy menšej skupiny vrhli na celý protest svetlo nepochopenia. Z pohľadu verejnosti išlo o stretnutie radikálov bez jednotného ideového cieľa a konkrétnych požiadaviek. Skupiny, ktorá „nevie za čo vôbec bojuje“.[9]

Máme viacero zdrojov, ktoré opisujú daných päť protestných dní. Pokladáme za podstatné podotknúť cez optiku akého zdroja nazeráme na udalosti v Seattli. Reporty a články z korporátnych médií vykresľujú protest ako útok na mesto a jeho obyvateľov. Každopádne, korporátne médiá sú častokrát platené inými väčšími korporáciami.

Aj napriek nesúrodosti celej skupiny je potrebné poukázať na mobilizačný potenciál celého protestu. Spomínaný počet protestujúcich boli aktivisti, z každého kúta sveta, a to hovoríme len o počte aktivistov. V tomto počte nie sú zahrnutí účastníci z konferencie, žurnalisti alebo zmobilizované zásahové zložky.[10]

Ako výnimka potvrdzuje pravidlo, tak nie každé hnutie, ktoré sa vyhradzuje voči neliberálnemu svetovému systému pokladáme za antiglobalizačné. S podobným názvom ale iným ideovým konceptom máme aj hnutie antikapitalistické. Kým cieľom antiglobalizačného hnutia je zastrešiť systém a obchod nadnárodných korporácií a vytvoriť inštitúciu ich kontroly, antikapitalistickému hnutiu ide o absolútne zrútenie kapitalistického systému západného sveta a silnú centralizáciu ekonomiky. Ako sme už spomenuli, antiglobalizačné hnutie sa snaží zmenšiť moc nadnárodných spoločností, a tým vytvoriť menší rozdiel v distribúcii hmotných a duchovných statkov. Napriek inému cieľu sa obe hnutia zúčastňujú protestov druhého hnutia. Z tohto dôvodu pokladáme za dôležité rozlišovať medzi antiglobalizačným hnutím a hnutím antikapitalistickým. Súčasťou antikapitalistického hnutia býva krajná ľavica ako aj anarchisti. Avšak, ako sme spomínali, tí sú častou súčasťou aj antiglobalizačných hnutí, a z tohto dôvodu vie byť náročné diferencovať medzi jedným a druhým hnutím.

Od januára roku 2012 vnímame silnejšiu rétoriku voči trhovému globálnemu mechanizmu. Priamoúmerne aj antiglobalizačné hnutia vystupujú ostrejšie voči svetovému trhu. Niektorí situáciu charakterizovali ako „turbokapitalizmus“ (Edward Luttwak), „trhový fundamentalizmus“ (George Soros), „kasínový kapitalizmus“ (Susan Strange), alebo termín „McWorld“ (Benjamin Barber), čím vystupujú ešte agresívnejšie voči svetovému trhu, na čo následne odpovedá aj antiglobalizačné hnutie a miestami sa stáva viac radikálnejším, až používa rétoriku krajnej ľavice.

Médiá po spomínanom roku 2012, ale aj teoretici, sociológovia a politológovia sa na tému antiglobalizačných hnutí začali vyjadrovať ako o antikapitalistických zároveň. Reagovali tým najmä na antiglobalizačný pochod v Londýne. Túto silnú kritiku sprevádzajú argumenty:

1. Nikdy neexistovali žiadne antiglobalizačné hnutia. Išlo len o nový termín použitý médiami a menšej skupiny, na zviditeľnenie a zvýšenie čitateľnosti. Išlo o marketingový ťah.
2. Po funkčnom období amerického prezidenta Busha a jeho aktivitách na blízkom východe, spoločne s ekonomickým krachom, trh už nie je najhlavnejšou prioritou pre aktivistov a médiá by mali označenie pre antiglobalizačné hnutie zmeniť.
3. Aktivisti sa radikalizovali. Kritika nie je namierená na globalizačné procesy. Problém je kapitalizmus samotný.
4. Globalizácia jednoducho vyhrala. Nedá sa voči nej bojovať. Je to niečo, čo vytvoril človek sám, a sám ho zvrátiť nevie, jedine, ak sa globálny svet zničí sám. Čo v inej reči znamená, kým sa neminú všetky zdroje a alternatívy pre pokračovanie konzumného sveta. Pri dnešnom prepojenom svete je náročné ho rozdeliť.[11]

„Proces globalizácie nevedie len k prehlbovaniu spotrebného charakteru spoločnosti, ale aj menej kontrolovateľným formám hromadenia finančného kapitálu v rukách oligarchie!“

(VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 202)

Jedným z najhorších dôsledkov a zároveň vedľajším produktom globalizácie je rýchly rast čiernej a šedej ekonomiky, akými je obchod so zbraňami, drogový priemysel, alebo obchod s bielym mäsom. Ide o nekontrolovateľné spoločenské štruktúry, ktoré vznikajú paralelne s rastom globalizácie. Tieto štruktúry kontrolujú finančné toky, ktoré až prečerpávajú rozpočty ekonomík tých najvyspelejších spoločenstiev. Snahu presadiť sa v globálnom priestore zakrýva činnosť týchto paralelných štruktúr. Mnohokrát sa snažia svoju činnosť odvolať na používanie ľudských práv.

Príkladom z minulosti je situácia kedy sa zakladatelia Európskeho hospodárskeho spoločenstva EHS (predchodcu Európskej únie) snažili zakryť snahu o zabránenie opätovného silného postavenia až dominancie Nemecka vo vojenskej a ekonomickej sfére.[12]

„Podstatou je, že ekonomická moc sa dostala do rúk zahraničných finančno-priemyselných korporácií“ 

(VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 202)

Čo znamená, že jednotlivé národné štáty mali už len zodpovednosť za hospodárske vedenie spoločnosti. Privatizačné procesy spoločnosti pripravili národné štáty o možnosť ich funkčnej realizácie. Dnes väčšina národných štátov nachádza v situácii, kedy ich rozvoj je dotovaný finančnými fondmi, ako aj Slovensko je dotované fondmi Európskej únie. Financie zo zahraničia sú posielané so zámerom stimulovať rast spoločnosti, samozrejme, aby vyhovovali zámerom zahraničného investora. Takýmto spôsobom nadnárodné korporácie získavajú nadvládu nad samotnými krajinami a určujú rytmus a  pravidlá svetového obchodu.[13]

Antiglobalizačné hnutia si uvedomujú dopady globalizácie na spoločnosť, kultúru a svetovú ekonomiku. Avšak, spôsob akým upozorňujú na problém je častokrát nepochopený a bez silného ideového konceptu. Sme v dobe, kedy trh udáva smerovanie politiky, a nie naopak. Neoliberalizmus verí, že všetky otázky si vyrieši trh. Podľa tejto premisy trh nájde odpoveď aj na tento problém. Otázkou je, či to bude ešte predtým ako spotrebuje všetky existujúce zdroje.

Je potrebné, aby vládne špičky nastavili hranice, resp. súbor hodnôt a podmienok, ktoré by zabezpečili udržateľné formy rozvoja trhu. Avšak, aspekt morálky a etiky v trhovom priestore nemá miesto, keďže mať pre seba je viac ako mať pre nás a tých, čo prídu po nás.

---

Zdroje:

[1] VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 200

[2] KOLÁŘOVÁ, Marta. Protest proti globalizaci: gender a feministická kritika. Praha: Sociologické nakladatelství, 2009. Gender sondy. str. 23

[3] VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 24

[4] Hnutie za globálnu spravodlivosť | Encyclopaedia Beliana – slovenská všeobecná encyklopédia. [online]. K dispozícii na: https://beliana.sav.sk/heslo/hnutie-za-globalnu-spravodlivost..

[5] KOLÁŘOVÁ, Marta. Protest proti globalizaci: gender a feministická kritika. Praha: Sociologické nakladatelství, 2009. Gender sondy. str.32

[6] Hnutie za globálnu spravodlivosť | Encyclopaedia Beliana – slovenská všeobecná encyklopédia. [online]. K dispozícii na: https://beliana.sav.sk/heslo/hnutie-za-globalnu-spravodlivost..

[7] Shah, A. (2001). WTO Protests in Seattle, 1999 — Global Issues. [online]. K dispozícii na: https://www.globalissues.org/article/46/wto-protests-in-seattle-1999. [Otvorené 1 Apr. 2023].

[8] KOLÁŘOVÁ, Marta. Protest proti globalizaci: gender a feministická kritika. Praha: Sociologické nakladatelství, 2009. Gender sondy. Str.30

[9] Brandon, J. The Battle of Seattle – US History Scene. [online]. K dispozícii na: https://ushistoryscene.com/article/the-battle-of-seattle/..

[10] World Trade Organization Protests in Seattle – CityArchives | seattle.gov. [online]. K dispozícii na: https://www.seattle.gov/cityarchives/exhibits-and-education/digital-document-libraries/world-trade-organization-protests-in-seattle..

[11] Keating, J. (2009). When did anti-globalization become anti-capitalism? – Foreign Policy. [online]. K dispozícii na: https://foreignpolicy.com/2009/04/01/when-did-anti-globalization-become-anti-capitalism/. [Otvorené 1 Apr. 2023].

[12] VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 202

[13] VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 202-204

Vegánstvo nie je len trend nového typu diéty pre dosiahnutie ideálov tela. Práve vegáni sú jednými z tých, ktorí kladú dôraz na zamedzenie všetkých foriem krutosti a zneužívania zvierat za účelom jedla, šatstva alebo iným účelom. Súčasný konzum živočíšnych produktov nie je z hľadiska environmentalistiky udržateľný.

V našom článku by sme Vám chceli priblížiť jedno z najmladších sociálnych hnutí, ktoré je spoločnosťou diskutabilne vnímané. Je pravdou, že na Slovensku je vegánstvo, či hnutie za oslobodenie zvierat pomerne mladé oproti západným krajinám, a preto je ťažké ho správne charakterizovať. Jedným z dôvodov je naše nazeranie na vegánstvo, keďže predstavuje súčasný trendový životný štýl, než sociálno-politické hnutie. V rozličných formách politického aktivizmu sa myšlienka odopretia si živočíšnych produktov stáva snahou o transformáciu nazerania na toto odvetvie nášho konzumného spôsobu života.

Ako sme spomenuli, vegánstvo je súčasným trendom životného štýlu, avšak, jeho korene siahajú aj do starovekého Grécka. Filozof a matematik Pytagoras zdôrazňoval úctu k životu, rovnosti a hodnotám všetkých druhov.

Hlavnou kolískou vegánstva je Ázia, kde práve džinisti boli prví, ktorí praktizovali tento spôsob stravovania. Náboženstvo džinizmus vzniklo v 10. storočí v Indii a zaviedlo tolerantnú etiku, ktorá bola založená na absolútnej úcte k všetkému národu a na princípe nenásilia platná pre všetky živé bytosti. Zabíjanie zvierat na dobrovoľnom rozhodnutí je v rozpore s tým, čo hlási doktrína ahimsa, považujúca všetky formy života za posvätné. Princíp násilia sa spája aj s hinduizmom, ktoré ako náboženstvo tiež presadzuje rešpekt k vegánskemu životnému štýlu. Počas renesancie boli znovuobjavené myšlienky zo staroveku, kedy výnimkou nie je ani vegetariánstvo. V 18. storočí ho spopularizovali Voltaire a Rousseau, nakoľko spochybnili tradíciu všežravcov.[1]

Moderné vegánstvo bolo definované v roku 1944, kedy bola vytvorená Vegánska spoločnosť, ktorej predchádzala Vegetariánska spoločnosť založená v roku 1847. Práve rok 1944 sa spája so vzostupom vegánstva ako hnutia založením Vegan Society, ktorej autorom bol známy nemliečny vegetarián Daniel Watson. Založil jednu z najstarších vegánskych organizácií na svete. V období nutnosti vytvorenia označenia pre spoločnosti termín „vegan“ v slovníku neexistoval. Zrodili sa nápady, ako „all-vegan“, „neo-vegetarian“, „dairyban“, „vitan“, „benevore“. Nakoniec bol presadený Watsonov návrh, ktorý používame aj dnes. Pomenovanie „vegan“ vytvorili zo slova „vegetarián“ tak, že z neho vyňal prvé tri a posledné dve písmená a zvyšok spojili. Termín si spoločnosť ľahko osvojila. Napriek historickosti vegánskeho hnutia je len pár rokov, čo možno vegánstvo definovať ako sociálne hnutie.[2]

Slovo vegánstvo je anglicizmus vytvorený z anglického slova veganism, odvodeného od slova vegan. Definícia z roku 1951 špecifikuje, že vegán je človek, ktorý sa snaží žiť bez vykorisťovania zvierat. Konkrétnejšie, vegán zo svojej stravy vylučuje všetky produkty živočíšneho pôvodu (mäso, ryby, mäkkýše, mlieko, vajcia alebo med), zo svojho oblečenia (kožušina, koža, vlna, hodváb, perie) a z akejkoľvek inej oblasti (kozmetika, voľný čas). Postupom času sa definícia vegánstva menila až do roku 1988. Táto charakteristika je platná dodnes: „Filozofia a spôsob života, ktorý sa snaží vylúčiť – pokiaľ je to možné – všetky formy vykorisťovania a krutosti voči zvieratám, či už pre jedlo, oblečenie alebo na akýkoľvek iný účel, a teda podporovať rozvoj a využívanie zvierat na bezplatné alternatívy v prospech ľudí, zvierat a životného prostredia. V stravovacích záležitostiach to označuje prax – vyhýbania sa všetkým výrobkom získaným úplne alebo čiastočne zo zvierat.“[3]

V diskusiách na tému vegánstva sa často používajú termíny ako abolicionistické, vegánske a antispeciestické. Aby sme pochopili ich význam, musíme sa vrátiť k základom vegánstva. Vznik súčasného hnutia ovplyvnili tri základné momenty. Prvý bol v roku 1944, kedy došlo k zdrodu konceptu vegánstva. Druhým bol prelomový rok 1947, v ktorom došlo k vytvoreniu vitamínu B12. Tento objav nám umožnil sa zaobísť bez vykorisťovania zvierat pre náš život. Dôležitosť vitamínu B12 bola zdôraznená lekárskym výskumom prostredníctvom štúdie vedenej Frankom Wokesom. A posledným dôležitým momentom v 70. rokoch 20. storočia je práve vzostup témy etiky zvierat ako filozofickej disciplíny. Etiku zvierat možno definovať ako štúdium morálnej zodpovednosti ľudí voči zvieratám. Ide o moderné hnutie, ktorého primárnym cieľom je ukončiť vykorisťovanie zvierat, teda abolicionizmus.[4]

Vegánstvo je v podstate súbor myšlienok smerujúce k praktickému výsledku. Má charakter etického záväzku, ktorého cieľom je odstrániť vykorisťovanie zvierat a spolitizovanie spôsobu života, ktorého jedným z hlavných prostriedkov je bojkot živočíšnych produktov a hľadania alternatív k nim. Môžeme povedať, že nejde o alternatívny výber potravín zo zdravotných, diétnych či módnych dôvodov. V tomto ponímaní odlišujeme vegánstvo od vegánskej stravy, pretože ľudia môžu byť vegánmi aj bez toho, aby sa to týkalo etiky zvierat. Taktiež vegánstvo nemôžeme postaviť na úroveň bezlepkového alebo surového stravovania, ale je ho potrebné chápať ako etický a politický záväzok.[6]

Reakciou na speciesizmus je antispeciesizmus. Ten, odmieta pojem hierarchie medzi druhmi a konkrétnejšie nadradenosť ľudských bytostí nad zvieratami. Táto koncepcia je v protiklade s koncepciou speciesizmu, pričom potvrdzuje, že druh, ku ktorému zviera patrí, predstavuje relevantné kritérium na stanovenie záujmu, ktoré sa musí prejaviť.[8]

Jeho cieľom je rovnako zmeniť kultúrne a spoločenské normy, ako aj zmeniť politické, právne a ekonomické inštitúcie, ktoré tieto hodnoty ratifikujú v organizácii spoločnosti. A čo viac, je to hnutie za sociálnu spravodlivosť. Pod týmto pojmom rozumieme hnutie, ktoré je poháňané ideálom spravodlivosti, a ktoré je proti situáciám nerovnosti a útlaku. Cieľom je spravodlivejší svet. Poznáme viacero hnutí za sociálnu spravodlivosť, ako napríklad hnutie za klimatickú alebo environmentálnu spravodlivosť, hnutie za práva žien alebo hnutia za práva LGBTQ.

Odmietnutie vykorisťovania zvierat má aj ďalšie výhody v súvislosti s ochranou klímy a životného prostredia. Na produkciu živočíšnych bielkovín potrebujeme väčšie množstvo pôdy a zdrojov k vytvoreniu určitého objemu kalórií, v porovnaní s produkciou rastlinných bielkovín. Rastlinná produkcia je energeticky menej náročná, časovo výhodnejšia. Svetový prechod k uprednostňovaniu rastlinnej stravy by predstavoval zníženie hladu vo svete. Živočíšna strava je zodpovedná za 20% svetových emisií. (Four reasons why going plant-based promotes social justice – ProVeg UK. [online]. K dispozícii na: https://proveg.com/uk/four-reasons-why-going-plant-based-promotes-social-justice/.. )

Transport obživy pre zvieratá a následný transport produktov a mäsa prispieva k ich tvorbe. Vegán vytvára 2,5-krát menej skleníkových plynov ako západný všežravec. Živočíšna výroba je jedným z hlavných príčin odlesňovania vo svete. Samotný chov je zodpovedný za zničenie viac ako 70% odlesnenej plochy amazonského pralesa. (Four reasons why going plant-based promotes social justice – ProVeg UK. [online]. K dispozícii na: https://proveg.com/uk/four-reasons-why-going-plant-based-promotes-social-justice/.. )

Odlesňovanie má zásadný vplyv na biodiverzitu a globálne otepľovanie. Výroba mäsa je náročná na spotrebu vody. Rastlinná výroba v priemere spotrebuje päťkrát menej litrov vody ako živočíšna. Nemôžeme opomenúť, že hospodárske zvieratá sú jedným z hlavných príčin znečistenia pitnej vody. Výkaly obsahujúce pozostatky antibiotík pridávaných do stravy, hormónov, chemikálií vytvárajú veľké množstvo amoniaku – plynu zodpovedného za kyslé dažde. Tie ochudobňujú pôdu, narúšajú rovnováhu ekosystémov a znečisťujú vodu v jazerách. Z toho vyplýva, že redukcia živočíšnych potravín spôsobuje výrazne nižší dopad na životné prostredie (pôda, vzduch, voda). Cena, ktorú platíme v supermarkete, neodráža tieto dôsledky, pretože nezohľadňuje mnohé následné ekologické náklady. Konflikty na medzinárodnej úrovni, ktoré sú poháňané nedostatkom pôdy a vody, sú dostatočným spôsobom na spochybnenie našich činov.

Zdroje:

VÉGANISME – LES ORIGINES ÉT DEFINITION DE CE MODE DE VIE, 2022 : MyVeggie.[online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://myveggie.fr/origines-veganisme/>.

THE VEGAN SOCIETY, HISTORY, 2022 : The Vegan Society .[online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://www.vegansociety.com/about-us/history>.

VEGÁNSTVO – DEFINÍCIA A KRÁTKA HISTÓRIA, 2020 : Definícia vegánstva .[online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://vegevega.sk/veganstvo/veganstvo-definicia-a-kratka-historia/>.

CLAIRE SUDDATH, 2008 : STRUĆNÁ HISTÓRIA VEGÁNSTVA .[online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://time-com.translate.goog/3958070/history-of-veganism/?>.

A. COCHRANE, 2022 : Veganism as a political solidarity. Beyond ethical veganism. [online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/josp.12460>.

CÉDRIC SUEUR, 2019 : Speciesm, antispeciesm and animal rights. [online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://hal.science/hal-03820300/document>

ANIMAL ETHICS, 2021 : Veganism and antispeciesm. [online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://www.animal-ethics.org/veganism-and-antispeciesism/>.

BRENNA DALDORPHOVÁ, 2017 : March to close all slaughterhouses. [online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://www.france24.com/en/20170611-france-activists-call-slaughterhouse-closure-meat-protests-L214>.

NILOTPAL KALITA, 2023 : Four reasons why going plant based promotes social justice. [online]. [cit. 17.3.2023]. Dostupné na internete : <https://proveg.com/uk/four-reasons-why-going-plant-based-promotes-social-justice/>.

Rusko aj Ukrajina patria medzi najväčších vývozcov obilnín a hnojiva, preto má súčasná vojna na Ukrajine celosvetový dopad najmä na potravinovú bezpečnosť. Predovšetkým sa týka množstva rozvojových štátov v Ázii a Afrike, ktoré dovážali značnú časť obilnín práve z Ukrajiny. V článku sa venujeme časovému obdobiu od začiatku ruskej invázie (24. februára 2022) do apríla 2023, pričom popisujeme postavenie Ukrajiny na svetovom trhu s obilninami pred ruskou inváziou a venujeme sa bezprostredným dôsledkom ruskej invázie na možnosti Ukrajiny produkovať a exportovať obilniny. V druhej časti textu sa zameriavame na zmluvu s názvom Black sea grain initiative medzi Ukrajinou, Ruskom a Tureckom o vytvorení morského koridoru pre vývoz obilnín z Ukrajiny a zohľadňujeme udalosti, ktoré viedli k jej podpísaniu.

V roku 2020 tvoril vývoz poľnohospodárskych produktov až 41% celkového exportu Ukrajiny. V poľnohospodárskom sektore je zamestnaných až 14% obyvateľstva.[1] Pre lepšie pochopenie celosvetového významu ukrajinských exportov obilnín je vhodné uviesť konkrétne čísla.

         Ukrajina je:

• najväčším vývozcom slnečnicového oleja – 46% podiel svetového vývozu;
• tretím najväčším vývozcom repky olejnej – 20% podiel svetového vývozu;
• tretím najväčším vývozcom jačmeňa – 17% podiel svetového vývozu;
• štvrtým najväčším vývozcom kukurice – 12% podiel svetového vývozu;
• piatym najväčším vývozcom pšenice – 9% podiel svetového vývozu.[2]

Mapa štátov dovážajúcich ukrajinskú pšenicu

Zdroj: https://www.weforum.org/agenda/2022/03/how-to-contain-the-cascading-impacts-of-war-in-europe-s-breadbasket

Na mape môžeme vidieť, že ukrajinská pšenica sa vyváža najviac do štátov Afriky, Stredného východu a juhovýchodnej Ázie.

Graf znázorňujúci cieľové štáty pre vývoz ukrajinskej pšenice

Zdroj: https://oec.world/en/profile/country/ukr?yearlyTradeFlowSelector=flow1 

Výpadky produkcie a blokáda ukrajinských prístavov znemožňujúca vývoz obilnín má celosvetový dopad, najmä pre rozvojové štáty, kde je ohrozená potravinová bezpečnosť. Aj napriek tomu, že sa o Ukrajine hovorí ako o obilnici Európy, väčšina jej vývozu pšenice smeruje do Ázie (59%) a do Afriky (36%), zatiaľ čo do štátov Európy smeruje len zhruba 5% ukrajinskej pšenice.[3] Viaceré štáty dovážajú značnú časť pšenice práve z Ukrajiny, napríklad Egypt dováža 23% svojej pšenice z tohto východoeurópskeho štátu.[4] Extrémnym príkladom je Libanon, ktorý podľa údajov svetového ekonomického fóra dováža až 80% svojej pšenice z Ukrajiny. [5] Blokáda ukrajinských prístavov spôsobila problém aj pre Svetový potravinový program, ktorý odoberal až 40% pšenice práve z Ukrajiny.[6] Zastavenie takmer polovice dodávok pšenice Svetového potravinového programu ďalej prehĺbilo krízu v štátoch ako Jemen, Južný Sudán, Etiópia či Somálsko.

Vývoj ceny pšenice v roku 2022

Zdroj: https://www.macrotrends.net/2534/wheat-prices-historical-chart-data 

Aj keď sa mnohým štátom darí hľadať alternatívy a dovážať pšenicu či ďalšie obilniny z iných štátov, výpadok ukrajinských obilnín mal za následok vyššie ceny obilnín na trhoch. Ako môžeme vidieť v grafe vyššie, cena pšenice deň po invázii výrazne stúpla až na 13 $ za bušel (merná jednotka pre obilniny na burze, 1 bušel = 27,216 kg pšenice).[7] To malo za následok nárast ceny pšenice a produktov z nej vyrobených. Aj keď zakrátko cena pšenice o niečo klesla, stále sa až do júna držala pomerne vysoko. Z tejto situácie profituje Rusko, ktoré je najväčším svetovým vývozcom pšenice.

Rastúca cena obilnín najviac zasiahla obyvateľstvo rozvojových štátov, ktoré za potraviny dávajú najväčšiu časť príjmu. Je potrebné spomenúť, že potravinová bezpečnosť v mnohých štátoch bola už pred vojnou na Ukrajine ohrozená počas pandémie COVID-19, či suchom alebo extrémnymi výkyvmi počasia v dôsledku klimatickej zmeny. Situáciu zhoršil aj fakt, že Rusko, najväčší svetový vývozca hnojív s 13% podielom svetového vývozu, tento rok výrazne obmedzilo vývoz hnojív.[8]

Väčšina ukrajinskej pšenice a obilnín sa z krajiny vyvážala cez ukrajinské prístavy na pobreží Čierneho mora. Krátko po začiatku vojny sa však niektoré z nich ocitli v bojovej zóne a ostatné boli zamínované a blokované ruským námorníctvom. Vojna mala za následok úplné zastavenie vývozu ukrajinských obilnín cez Čierne more.[9] Aj keď sa ako riešenie  zvažovali alternatívne spôsoby vývozu obilnín, napríklad železničnou dopravou cez štáty na západ od Ukrajiny, táto cesta by bola len dočasným riešením a kapacitne by nedokázala nahradiť námornú dopravu. Nehovoriac o zničenej cestnej a železničnej infraštruktúre potrebnej na prepravu obilnín do prístavov.

Rusko je taktiež obviňované z toho, že z okupovaných území vyváža obilie na vlastné územie, kde ho mieša s ruským obilím a následne exportuje do sveta. Potvrdzujú to nielen farmári žijúci na okupovaných územiach, ale nasvedčuje tomu aj veľký nárast vývozu obilnín z ruských prístavov v Čiernom mori, ako aj satelitné snímky. [10, 12]

Vojna ohrozila možnosti Ukrajiny obilniny nielen vyvážať, ale aj produkovať. Ruské rakety často dopadajú na polia, čo má za následok rozsiahle požiare a škody na úrode. Zničené je množstvo síl, skladísk a techniky. Taktiež, nevybuchnutá munícia na poliach predstavuje nebezpečenstvo aj do budúcnosti.[14] Všetky tieto faktory ohrozujú budúcu schopnosť Ukrajiny produkovať obilniny.

Ruská invázia prirodzene mala vplyv aj na sejbu. Väčšina ukrajinskej pšenice za minulý rok bola zasiata ešte pred vojnou.[15] Okrem týchto faktorov ukrajinských farmárov sužuje aj neistota spojená s nízkou cenou za ukrajinskú pšenicu a vysoké ceny hnojív. Oba aspekty majú za následok to, že bolo zasiatej omnoho menej pšenice, s použitím menšieho množstva hnojív. Výsledkom bude menšia úroda pravdepodobne nižšej kvality. Všetky spomenuté faktory a samozrejme aj fakt, že Rusko okupuje značnú časť ukrajinského územia mali za následok, že celková plocha, na ktorú bola vysadená pšenica počas vojny, je iba 3,6 miliónov hektárov. V porovnaní s predošlým rokom, kedy išlo o územie 6,1 milióna hektárov, ide o pokles až 41%.[16]

Black sea grain initiative

Koncom apríla 2022, generálny tajomník OSN António Guterres uskutočnil sériu návštev a rokovaní s tureckým prezidentom Erdoganom, ruským prezidentom Putinom a ukrajinským prezidentom Zelenským.[17] Počas týchto stretnutí sa postupne začalo črtať riešenie vzniknutej situácie a spôsob ako umožniť vývoz ukrajinských obilnín cez Čierne more. V júni 2022 sa v Turecku stretli ministri obrany Ruska a Turecka počas rokovania diskutovali o možnosti otvorenia koridoru z ukrajinských prístavov pre vývoz obilnín.[18] Zároveň sa v júni uskutočnilo stretnutie prezidenta Putina s predsedom Africkej únie Mackym Sallom. Predmetom stretnutia malo byť uvoľnenie blokády ukrajinských prístavov a riešenie potravinovej bezpečnosti afrických štátov.[20]

Začiatkom júla ruský minister zahraničia, na tlačovej konferencii v Ankare povedal, že Ukrajina kladie prekážky vo vývoze obilnín cez Čierne more tým, že zamínovala svoje prístavy. Zároveň dodal, že po odmínovaní ukrajinských prístavov je Rusko pripravené spolupracovať.[21]

Výsledkom rokovaní bolo podpísanie Iniciatívy za bezpečnú prepravu obilia a potravín z ukrajinských prístavov dňa 22. júla 2022. Na základe zmluvy sa Rusko, Ukrajina a Turecko zaviazali zriadiť bezpečný koridor pre lode prevážajúce potraviny, poľnohospodárske produkty a hnojivo z ukrajinských prístavov. Zároveň bolo zriadené kontrolné stanovište v Turecku, kde budú tými zložené z personálu zúčastnených strán kontrolovať lode plaviace sa do/z ukrajinských prístavov, či neprevážajú nedovolený náklad alebo personál. Zmluva bola podpísaná na obdobie 120 dní.[22] Krátko po jej podpísaní Rusko odpálilo štyri rakety na Odesu, dve z nich dopadli do prístavu.[23] Tento útok vyvolal pochybnosti o tom, či Rusko bude brať dohodu vážne a či sa koridor pre vývoz ukrajinských obilnín skutočne zrealizuje.

Napriek útoku sa však Ukrajina pripravila na obnovu vývozu obilnín. Prvá loď s názvom Razoni vyplávala z Odesy s nákladom 26 000 ton kukurice. Po kontrole v Istanbule smerovala do Libanonu.[24] Morský koridor fungoval bez väčších problémov, aj napriek tomu, že sa Rusko viackrát vyhrážalo odstúpením od dohody. Konkrétne po ukrajinskom útoku dronmi na ruskú flotilu zakotvenú v Sevastopole.[25] Nakoniec všetky zúčastnené strany v novembri – krátko pred vypršaním platnosti dohody – súhlasili s jej predĺžením o ďalších 120 dní.[26] Podľa údajov ukrajinského ministerstva poľnohospodárstva za mesiac október Ukrajina vyviezla porovnateľné množstvo obilnín ako pred vojnou.[27]

Krátko pred vypršaním dohody bola jej platnosť v marci 2023 opätovne predĺžená. Tentokrát však už iba o 60 dní, Rusko totiž podmienilo predĺženie zmluvy po máji 2023 zrušením niektorých sankcií, ktoré bránia vo vývoze ruských obilnín a hnojív. Aj keď na tieto komodity nie sú uvalené sankcie, Rusko tvrdí, že ich vývoz obmedzujú sankcie v oblasti bankovníctva, poisťovníctva, či dopravy.[28]

Aj napriek počiatočnému skepticizmu a pochybách o tom, či Ruská federácia bude dodržiavať dohodu Black sea grain initiative sa docielený konsenzus dá považovať za veľký úspech. Dohoda ukončila takmer pol roka trvajúcu blokádu ukrajinských prístavov v Čiernom mori. Prísun ukrajinských obilnín na svetový trh mal za následok zníženie ich cien. Aj napriek  tomu, že koncom októbra hrozilo, že Rusko od dohody odstúpi, alebo ju odmietne predĺžiť, je v apríli 2023 dohoda stále v platnosti. Podľa záznamov centra koordinujúceho prepravu obilnín cez Čierne more od podpísania dohody prebehlo už vyše 1050 plavieb s celkovým nákladom vyše 28 miliónov ton obilnín, prevažne kukurice a pšenice.

Zdroje:

[1] Ukraine Agricultural Production and Trade [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.fas.usda.gov/sites/default/files/2022-04/Ukraine-Factsheet-April2022.pdf>.

[2] Ukraine’s food exports by the numbers  [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.weforum.org/agenda/2022/07/ukraine-s-food-exports-by-the-numbers/>. 

[3] Exports of Ukraine  [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://oec.world/en/profile/country/ukr?yearlyTradeFlowSelector=flow0>. 

[4] Wheat in Egypt [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://oec.world/en/profile/bilateral-product/wheat/reporter/egy>. 

[5] How to contain the cascading impacts of war in ‘Europe’s breadbasket’ [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.weforum.org/agenda/2022/03/how-to-contain-the-cascading-impacts-of-war-in-europe-s-breadbasket>. 

[6] Forty Percent of the World Food Program’s Wheat Supplies Come from Ukraine [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.wilsoncenter.org/blog-post/forty-percent-world-food-programs-wheat-supplies-come-ukraine>. 

[7] Wheat Prices – 40 Year Historical Chart [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.macrotrends.net/2534/wheat-prices-historical-chart-data>. 

[8] Russia extends quotas for fertiliser exports to help domestic farmers  [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.reuters.com/article/ukraine-crisis-russia-fertilisers-idUSKBN2NH1G4>. 

[9] Mines, Port Damage Threaten Revival of Sea Route for Ukraine Grain  [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.wsj.com/articles/mines-port-damage-threaten-revival-of-sea-route-for-ukraine-grain-11656754200>.

[10] How Russian Ships Are Laundering Grain Stolen From Occupied Ukraine [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.bloomberg.com/graphics/2022-russian-stolen-grains/>. 

[11] Tracking where Russia is taking Ukraine’s stolen grain  [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.bbc.com/news/61790625>. 

[12] Turkey seizes Russian ship carrying ‘stolen’ Ukrainian grain  [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2022/jul/05/ukraine-russia-turkey-ship-grain-stolen>. 

[13] ‘They’re burning our crops on purpose’: Ukraine says Russia deliberately torching grain fields   [online], [02/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.france24.com/en/europe/20220720-they-re-burning-our-crops-on-purpose-ukraine-says-russia-deliberately-torching-grain-fields>. 

[14] World Agricultural Production Movements  [online], [26/01/2023]. Dostupné na internete: <https://apps.fas.usda.gov/psdonline/circulars/production.pdf>. 

[15] World Agricultural Production Movements  [online], [26/01/2023]. Dostupné na internete: <https://apps.fas.usda.gov/psdonline/circulars/production.pdf>.

[16] Analysis: Ukraine’s sparse wheat plantings sow further trouble for global food security Movements  [online], [26/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.reuters.com/markets/commodities/ukraines-sparse-wheat-plantings-sow-further-trouble-global-food-security-2022-11-15/>. 

[17] Beacon on the Black Sea  [online], [10/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.un.org/en/black-sea-grain-initiative>. 

[18] Russia, Turkey discuss grain export corridor from Ukraine [online], [10/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2022/6/7/russia-turkey-discuss-grain-exports-corridor-from-ukraine>. 

[19] African Union leader Macky Sall to meet Putin on Friday to ‘free cereal stocks’[online], [10/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.politico.eu/article/african-union-leader-macky-sall-meet-putin-friday-free-cereal-stocks/>. 

[20] EU sanctions against Russia following the invasion of Ukraine [online], [10/01/2023]. Dostupné na internete: <https://eu-solidarity-ukraine.ec.europa.eu/eu-sanctions-against-russia-following-invasion-ukraine_en>.

[21] Lavrov says onus is on Ukraine to de-mine ports to allow grain shipments [online], [10/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.reuters.com/world/europe/lavrov-says-onus-is-ukraine-de-mine-ports-allow-grain-shipments-2022-06-08/>. 

[22] Initiative on the Safe Transportation of Grain and Foodstuffs from Ukrainian Ports [online], [10/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.un.org/sites/un2.un.org/files/black_sea_grain_initiative_full_text.pdf>. 

[23] Russia fires missiles at Odesa port hours after signing grain export deal [online], [10/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2022/jul/23/russia-fires-missiles-odesa-port-hours-after-grain-export-deal>. 

[24] First grain ship leaves Ukraine: What, where and why it matters [online], [10/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2022/8/1/first-grain-ship-leaves-ukraine-what-where-and-why-this-matters>. 

[25] How much grain has been shipped from Ukraine?  [online], [11/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.bbc.com/news/world-61759692>. 

[26] Ukraine grain export deal extended for four months  [online], [11/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.aljazeera.com/news/2022/11/17/ukraine-grain-export-deal-extended-for-four-months>. 

[27] Ukraine Oct grain exports almost return to pre-war levels – ministry [online], [11/01/2023]. Dostupné na internete: <https://www.reuters.com/markets/europe/ukraine-oct-grain-exports-almost-return-pre-war-levels-ministry-2022-10-17/>. 

[28] Ukraine Black Sea grain deal extended for at least 60 days [online], [23/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.reuters.com/markets/commodities/black-sea-grain-deal-extended-turkey-ukraine-say-2023-03-18/>. 

[29] Vessel Movements  [online], [23/04/2023]. Dostupné na internete: <https://www.un.org/en/black-sea-grain-initiative/vessel-movements>. 

V kontexte posledných rokov sa čoraz viac stretávame s nárastom inklinácie k myšlienkam krajnej pravice a extrémizmu. Tento trend je sprevádzaný radikalizáciou spoločnosti, združení a rovnako politických strán. Krajne pravicové zmýšľanie nepredstavuje novú formu smerovania, ale ide o záležitosť, ktorej výtlak sa mimoriadne zvyšuje. Ide však skutočne o radikalizáciu spoločnosti alebo je vízia lepších zajtrajškov tak márna, že spoločnosť v krajne pravicových subjektoch vidí poslednú možnosť?

         Koncepcia boja proti extrémizmu MV SR označuje extrémnu pravicu na základe kľúčových znakov ako „ultranacionalizmus, xenofóbia, rasizmus, antidemokratické, tzv. antisystémové postoje spojené s volaním po tzv. „silnom štáte“, ktorý musí nahradiť právny štát.“[1] Spomenuté zložky však nemusia byť stále spoločne zastúpené. Extrémisti, ktorých radíme k radikálnej pravici cez svoje subjektívne a vykonštruované definície odmietajú rovnosť medzi nimi a inými náboženstvami, rasami, národnosťami, kultúrami a podobne. Pravicový extrémizmus sa podľa koncepcie taktiež prezentuje „snahou o budovanie kultúrnej jednoty národa a odmietaním politickej plurality, ktorú sa jej prívrženci môžu snažiť dosiahnuť aj prostredníctvom odopierania univerzálnych práv a slobôd ostatným obyvateľom, ich diskriminovaním či degradovaním, a to aj pomocou verbálneho alebo fyzického násilia“.[2]

         Dôležité je však zdôrazniť, že tento pojem je natoľko širokospektrálny, že jeho záber zasahuje do všetkých sfér spoločenského života, či už politickej, náboženskej, kultúrnej, globálnej a rovnako individuálnej. A preto je náročné ho explicitne definovať a problémom je taktiež jeho častá dezinterpretácia a zamieňanie s inými pojmami.  Tento názor zdieľa aj nemecký politológ Eckhard Jesse, ktorí tvrdí: „Čo sa týka terminológie, môžeme hovoriť o babylonskom zmiešaní jazykov: pravicový extrémizmus, pravicový radikalizmus, (neo)fašizmus, pravicový populizmus, pravicový fundamentalizmus, nová pravica, neonacizmus – všetky tieto pojmy sa v (politickej) vede, publicistike a politike viac-menej ako synonymá.“[3]

         V kontexte spomenutých reálií tak prichádzame k prvému rozporu. Ten pramení v skutočnosti, že je niekedy príliš unáhlené a nejednoznačné niekoho alebo niečo označiť ako pravicovo extrémistické. Koniec-koncov samotní občania tomuto pojmu rozumejú vágne, čo neraz prináša ich príklon k týmto myšlienkam bez komplexného chápania rizika obhajoby a inklinácie k týmto myšlienkam. Príkladom pre naše konštatovanie je vysoká prítomnosť rasizmu v slovenských domácnostiach. Jeden z hlavných bodov pravicovo extrémistických subjektov je práve rasizmus a xenofóbia. Tento problém má na Slovensku dlhú históriu, keďže rómska menšina je dlhodobo vytláčaná na perifériu, v dôsledku čoho vzniká prehlbovanie sociálnej chudoby tejto menšiny. To má za následok zníženú úroveň vzdelania, kultúry a kvality bývania. V spoločnosti však panuje názor, že tento spôsob života si rómska menšina vybrala sama. To dokresľuje aj spoločnosť PolRom, ktorá na základe prieskumu z roku 2019 uvádza, že až 80% slovenských občanov súhlasí s tvrdením, že Rómovia disponujú nezaslúženými výhodami.[4] Spomenutý faktor sa tak prenáša aj do sympatizácie s extrémistickými subjektmi. V posledných parlamentných voľbách v roku 2020 získala strana Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko takmer 8%.[5] Je však objektívne označovať všetkých voličov za krajne pravicových extrémistov.

         Optikou objektívnosti je takéto označovanie neprípustné. Väčšina voličov týchto strán inklinuje k rasistickým myšlienkam, nie z dôvodu, že sú presvedčení o rasovej menejcennosti rómskeho obyvateľstva, ale aj z dôvodu vytvárania umelého nepriateľa a neriešiteľnosti rómskej otázky. To dokresľuje aj fakt, že rétorika pravicových subjektov sa výrazne zmiernila. Vo vyjadreniach pravicových extrémistov už nenachádzame priame útoky na etnické znaky rómskeho obyvateľstva, ale mieria na ich údajnu neprispôsobivosť. Početná časť voličov extrémistických subjektov tak neinklinuje ku komplexným myšlienkam krajnej pravice, ide o frustráciu zo zanedbávania sociálnych otázok po celé desaťročia, čo v konečnom dôsledku vedie obyvateľstvo k myšlienkam ukrivdenia v prospech iných.

         Ďalším fenoménom, ktorý môžeme pozorovať je znížená dôvera v štátne inštitúcie, médiá a politické elity. Ak si vezmeme prieskumy spoločnosti Ako sa máte, Slovensko? z novembra 2022, tak sa nám ponúkajú veľmi negatívne čísla. Dôvera v prezidentku republiky je na úrovni 25%. Omnoho horšie je na tom vláda, ktorej dôveruje len 12%. Rovnako zlé obstáli aj mainstreámové médiá, ktorým dôveruje len 17% opýtaných.[6] Tento trend pocitu zastúpenia je rovnako ako pri rasizme dlhotrvajúci. Občania sú dlhodobo nespokojní s vládnucou elitou, čomu nepomáha ani fakt, že politické strany sa síce pri vládnutí menia, no nedokážu priniesť želaný účinok. Dochádza tak k pocitu beznádeje, ktorá vedie k radikálnym formám riešenia, teda aj k voľbe krajne pravicových strán. K faktoru radikalizácie nedopomáha ani nedôvera v médiá, ktorá len podporuje príklon k alternatíve, ponúkajúcej aj myšlienky práve krajného spektra. Ide však len o beznádej, alebo skutočnú radikalizáciu?

         Hlavným aspektom, ktorý zohráva v tejto problematike primárnu rolu, je téma otázok, ktorým sa extrémna pravica venuje. Tá si vyberá primárne otázky, ktoré sú dlhodobo neriešené a snaží sa prostredníctvom nich získať čo najväčší výtlak. Z pohľadu bežného voliča tak nemôžeme hovoriť o tom, že inklinuje ku krajne pravicovým myšlienkam. Ide skôr o príklon k týmto subjektom z nedostatku alternatívy k riešeniu týchto otázok. Môžeme tu hovoriť o dlhodobej skepse z neriešenia  rómskej otázky, v nedávnej minulosti nezvládnutej migračnej kríze a v podmienkach posledných dní aj pomoci Ukrajine a hospodárskej krízy, ktorá je spojená s vysokou infláciou.

         Podstatným faktorom je aj doba dezinformácií, ktoré sú bežnou súčasťou života v dnešnom globalizovanom svete. Tie častokrát dokážu bežného človeka priviesť k názorom, ktoré sa nestotožňujú s realitou, no nesú základ, ktorý dokáže čitateľa natoľko zaujať, že im prejaví svoju dôveru. Podľa knihy DE-FAKE IT!, ktorá vyšla aj s podporou MV SR: „Každý druhý Slovák verí v konšpiračné teórie. Viac ako polovica Slovákov (52%) si myslí, že svetový poriadok nie je ovládaný voliteľnými reprezentantmi, ale akousi úzkou skupinou ľudí, ktorí sa snažia vytvoriť totalitný svetový poriadok.“[7]. V konečnom dôsledku sa táto skutočnosť prenáša aj do politického boja. Volení lídri často využívajú známe a úspešné osobnosti, ako Bill Gates, George Soros a podobne k vytvoreniu domnienky, že za ich negatívne nažívanie môžu nejaké skryté nevolené elity, ktoré vlastnia moc celej planéty. Aj napriek tomu, že šírenie dezinformácií a príklon k nim môžeme považovať za znak krajnej pravice, tak označenie jej voličov za extrémistov alebo sympatizantov k nej je veľmi zjednodušené. Pretože ak nemôžu uveriť vládnucej triede, ktorá má predstavovať to najlepšie zo spoločnosti, komu majú prejaviť svoju dôveru?

         Situácia v podmienkach Slovenska spojená s krajnou pravicou je v dnešnej dobe naozaj veľmi skeptická. Aj na príkladoch, ktoré sme predostreli vidíme, že spoločnosť smeruje čoraz viac k politickému kraju, no častokrát nie z dôvodu vlastného presvedčenia k tomuto kraju ideologicky patriť. Krajne pravicové subjekty si častokrát vyberajú cielene otázky, ktoré sú v očiach voličov neriešené. Nie z dôvody úprimnej snahy riešiť tieto problemy, ale z ambície využiť dôveru voličov. Tieto otázky tak znova zostanú neriešené. Doba preplnená populizmom, dezinformáciami a zníženou politickou kultúrou tento fakt len znásobuje.

---

Zdroje:

[1]KONCEPCIA BOJA PROTI RADIKALIZÁCII A EXTRÉMIZMU DO ROKU 2024. s. 10-11, [online],[cit.

25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.minv.sk/?zakladne-dokumenty-3&subor=395760>.

[2]KONCEPCIA BOJA PROTI RADIKALIZÁCII A EXTRÉMIZMU DO ROKU 2024. s. 10-11, [online],[cit.

25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.minv.sk/?zakladne-dokumenty-3&subor=395760>.

[3]MIKULČIKOVÁ, A.: Súčasný pravicový extrémizmus – jeho príčiny, možné podoby a prejavy. In:

GREŠKOVÁ, L. (et al.). Náboženské korene pravicového extrémizmu. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu

a cirkvi, 2010, s.21-22.

[4]Negatívne postoje voči Rómom súvisia s nepriateľským politickým diskurzom. [online],[cit.

25/3/2023]. Dostupné na internete:<https://polrom.eu/sk/negativne-postoje-voci-romom-suvisia-s-nepriatelskym-politickym-diskurzom/>.

[5]PLATNÉ HLASY ODOVZDANÉ PRE POLITICKÉ SUBJEKTY PODĽA ÚZEMNÉHO ČLENENIA. [online],[cit.

26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://volby.statistics.sk/nrsr/nrsr2020/sk/data02.html>.

[6]Dôvera v inštitúcie. In: Ako sa máte Slovensko? 2022. [online],[cit.

26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.akosamateslovensko.sk/tema/dovera-v-institucie/>.

[7]ŽÚBOROVÁ, V; BORÁROSOVÁ, I.: De-Fake It! 2019. [online],[cit.26/3/2023]. Dostupné na internete:<https://www.bpi.sk/wp-content/uploads/2020/10/De-fake-it_KNIHA.pdf>.

Svet v 21. storočí čelí nielen vojnovým konfliktom a zvyšujúcemu sa tlaku v priestore medzinárodného diania, ale stále zhoršujúcim sa environmentálnym krízam. Vedci varujú, ak nezmeníme spôsob akým žijeme a spotrebovávame zdroje do roku 2050, naša Zem nebude môcť naďalej fungovať. Následkom zvyšujúcej sa teploty a roztápaním ľadovcov stúpa aj hladina morí, čo spôsobuje záplavy obývaných pobreží. A klimatická migrácia bude len vzrastať. Množstvo pitnej vody sa zmenšuje. Pitná voda už teraz predstavuje hlavný predmet mocenských bojov. V neposlednom rade, za zmenou klímy stojí aj odlesňovanie Amazonského dažďového pralesa. Lesy totiž prirodzene chránia zemský povrch pred slnečným žiarením a ochladzujú podnebie.

Náš konzumný spôsob života nám prináša potešenie a uspokojuje naše túžby, no za cenu ničenia biodiverzity fauny a flóry našej planéty. Jedným z týchto problémov je aj dezertifikácia, ktorou sa v nasledujúcich riadkoch budeme zaoberať.[1]

Dezertifikácia je proces spôsobený prírodou alebo ľudskou činnosťou, ktorý znižuje biologickú produktivitu pôdy. Toto zníženie môže byť spôsobené odlesňovaním, zlým spôsobom spásania pôdy, dôsledkami klimatických zmien, neudržateľným spôsobom poľnohospodárstva, alebo prehnojovaním polí. Za dezertifikáciou môže stáť aj nestabilná politická situácia v krajine, ktorá nevie daný proces regulovať. Tento pojem neznamená priamu zmenu lesov na dnešné púšte, ale silnejúcim vysychaním pôdy sa môžeme dostať k tomuto výsledku. Samozrejme, suchosť pôdy ovplyvňuje aj zemepisná šírka a podnebie. Výsledkom sú najmä trávnaté pláne a krovinaté oblasti, ktoré sa nachádzajú najčastejšie v Austrálii a na juhu Európy, až ku drasticky suchým pláňam aké máme v severnej Afrike a Strednej Ázii.[2]

Degradácia pôdy podľa Dohovoru Organizácie Spojených národov o boji proti dezertifikácii (UNCCD) znamená redukciu až zánik polosuchých a suchých polo-vlhkých oblastí, z dôvodu biologickej alebo ekonomickej produktivity, nedostatku dažďovej vody a zavlažovania. Následkom týchto faktorov sa znehodnocuje pôda, či už ide o eróziu spôsobenú vetrom a vodou, zhoršenie fyzikálnych, chemických alebo biologických vlastností pôdy a stratu pôvodnej prirodzenej vegetácie. Tento problém a jeho rozsah bol prehliadaný desaťročia. Jednou z alarmujúcich tém sa stala až od roku 2018. Vedci hovoria, že ide o čas päť minút pred dvanástou. Práve vysychajúce rezervoáre vody a jazerá, potravinová neistota a strata prirodzenej biodiverzity sú výsledkom dezertifikácie. Klimatické zmeny s ľudskou činnosťou dopomáhajú k zvyšovaniu teplôt, zmenšeniu ozónovej vrstvy, ktorá prirodzene cháni pred silnejúcim slnečným žiarením.[3]

Erózia znamená odstránenie alebo porušenie vrchnej časti zemského povrchu. Táto narušená vrstva vplyvom prírodných činiteľov, ako sú vietor a voda, alebo ľudských činností stráca svoju geologickú štruktúru. 

Dezertifikácia sa stala rezonujúcou témou v politickej a mediálnej sfére v roku 1988, kedy Ridley Nelson vydal publikáciu s názvom Dryland Management: The Desertification, v ktorej zdôraznil, že tento fenomén bol nesprávne charakterizovaný v rozličných publikáciách a časopisoch. K terminologickému problému prispieva aj fakt, že neexistuje samotná zhoda medzi vedcami a odborníkmi z praxe. Avšak, Nelsonova publikácia ponúka viacero strategických priorít, ktoré by mali dopomôcť k riešeniu tohto problému, ako napríklad prístup a technológie, ktoré by mali byť vhodné pre pomer pôdy a práce v postihnutej oblasti. Táto publikácia bola najmä mienená ako odrazový bod pre prácu pracovnej skupiny Svetovej banky pre riadenie suchých oblastí, ale zároveň poskytla aj hlbšie vnímanie samotnej dezertifikácie a následné kroky štátov k jej riešeniu.[4]

Zvyšujúce sa riziko dezertifikácie postihuje viac ako 100 krajín sveta. Najťažšie postihnuté sú práve krajiny s najväčším znečistením a ohrozenou populáciou, keďže ich hlavný príjem je poľnohospodárstvo, ktoré dezertifikácia ohrozuje najviac.

Podľa správy nového Zemského atlasu dezertifikácie Európskej komisie, viac ako 75% zemského povrchu už teraz trpí znehodnotením pôdy. Ročne sa znehodnotí od 1,61 – 4,18 miliónov štvorcových kilometrov. Najhoršie sú postihnuté oblasti Afriky a Ázie.[5]

Zvyšujúca sa teplota dôsledkom klimatických zmien urýchľuje dezertifikáciu. Oblasť okolo Stredomoria by mohli postihnúť drastické zmeny, práve na základe otepľovania o 2 stupne Celzia, ako na súši, tak pod morskou hladinou.[6]

Utečenci z Dust Bowl

Termín „Dust Bowl“ označuje obdobie piesočných búrok naprieč pláňami Ameriky v 30. rokoch 20. storočia. Naznačuje podmienky, v ktorých sa daný región ocitol, následkom zlého spôsobu hospodárstva. Po prvej svetovej vojne, kedy Amerika potrebovala zväčšiť svoje zásoby obilia, hospodárila na miliónoch akroch pôdy. Vtedajší agrikultúrny spôsob zavinil úpadok pôdy, spôsobil väčšie sucho, ktoré pretrvávalo niekoľko rokov. Vrchná vrstva pôdy bola ochudobnená o vlahu a absolútne vyschla.[7]

Následne bola vystavená sezónnym silným vetrom, ktoré oblasť ešte viac vysušili. Krajinou sa začali premávať piesočné búrky „black blizzards“. Súčasné štúdie odhadujú až 1,2 miliardy ton pôdy sa doslova stratilo z oblasti o rozmere 156 000 metrov štvorcových. Tisícky rodín boli nútené opustiť oblasť. Týchto ľudí nazývame aj Dust Bowl Refugees.[8]

Dopady dezertifikácie

Klimatická migrácia

Počet klimatických utečencov narastá. Zmeny klimatického prostredia spôsobujú nadmerné sucho, nedostatok vody a prachové znečistenie vzduchu. Nedýchateľnosť ovzdušia núti skupiny k migrácií. Pôda bez vlahy nedokáže dostatočne vyprodukovať potrebné množstvo potravy aby zasýtilo obyvateľov postihnutých oblastí.

Na druhej strane, vysokohorské oblasti sa stávajú viac nestabilnými, kvôli zvyšujúcemu sa teplu. Zrážky, ktoré by mali ostať na vrcholoch hôr vo forme snehu, stekajú do dolín. Horské oblasti sa stali vlhkejšie a teplejšie, čo napomáha aj k úbytku ľadovcov a zvýšeniu hladiny oceánu. To spôsobuje zvýšenie povodní v záplavových oblastiach, ktoré taktiež nepredstavujú vhodné prostredie na život.  So zámerom nájsť stabilnejšie podnebie obyvateľstvo postihnutých oblastí bude migrovať. [9]

Úhyn fauny a flóry

Kvôli zvyšujúcej sa teplote a suchu, druhy rastlín, ktoré vedia prežiť v týchto podmienkach sa stali v daných oblastiach dominantnými čím prichádzame o biodiverzitu rastlinných druhov. A tento fakt nie je prítomný len v rastlinnom svete, ale aj vo svete zvierat. Druhy, ktoré sú závislé od trávnatých oblastí, s úbytkom pastvín prichádzajú o svoju obživu. Následne migrujú do iných oblastí, kde sú vytláčané inými druhmi alebo ľudskou aktivitou. Od roku 1980 sa so stúpajúcou teplotou púštne oblasti rozšírili cez 100 kilometrov hlavne v oblastiach Strednej Ázie.[10]

Degradácia pôdy, vzdušné znečistenie a vplyv na zdravie človeka

Viac než 60% Strednej Ázie má suché podnebie s občasným dažďom najmä počas zimy. S malým množstvom vody pre rastliny a iné organizmy, početné regióny sú náchylné na zvyšujúce sa teploty, ktoré len podporujú prenikanie vody hlbšie do pôdy a zvyšujúce vysúšanie pôdy. Približne 84% degradácie pôdy je spôsobených eróziou pôdy, najmä v Ázii. Dezertifikácia je dôležitou formou degradácie pôdy, ktorá postihuje jednu šestinu svetovej populácie a môže viesť k ničeniu ornej pôdy a k chudobe. To následne ovplyvňuje okolité regióny, vytváraním púštnych prachových búrok. Tuhé častice (piesok a prach) následne ohrozujú ľudské zdravie a vedú k chorobám. Efekty vzdušného znečistenia spôsobujú širokú škálu chorôb, od podráždenia očí, nosa, ústnej dutiny, hrdla, až po vyčerpanosť, migrénu a závrat, závažné respiračné ochorenia a rakovinu pľúc. Ďalšími problémami sú pneumónia, leukémia, kardiovaskulárne problémy až predčasná smrť. So zvyšujúcim sa znečistením v postihnutých oblastiach sa zvýšilo množstvo kardiovaskulárnych problémov, srdcových ochorení, infarktov a porúch imunitného systému. Erózia pôdy ochudobňuje pôdu o uhlík, dusík a fosfor – kľúčové živiny potrebné na rast plodín. a tým sa znižuje ich kvalita. Je to jedna z najväčších environmentálnych hrozieb, ktorá ovplyvňuje dlhodobo udržateľný rozvoj poľnohospodárskej produktivity. Stredná Ázia je typickým regiónom dezertifikácie s počtom viac ako 80% svetových púští, ktoré trpia silnou eróziou pôdy.[11]

Riešenia dezertifikácie

Organizácia Spojených národov v roku 1994 zaviedla Dohovor Organizácie Spojených národov o boji proti dezertifikácii, pod ktorým sa zaviazalo 122 krajín o dosiahnutie zastavenia degradácie pôdy.[12]

V Nigeri miestna vláda vynaložila veľké úsilie, aby obnovila úrodnosť pôdy, čo pozitívne ovplyvnilo krajinu, ktorej hospodárstvo je do značnej miery závislé od poľnohospodárstva. Tu prevzali drobní farmári iniciatívu do vlastných rúk tým, že vyvinuli princíp farmármi riadenej prirodzenej obnovy (FMNR). Táto technika zahŕňa regeneráciu a rozmnožovanie cenných stromov. Vyrúbané pne stromov zostávajú v pôde. Pôvodné koreňové systémy udržujú vlahu v pôde, a tým vytvárajú lepšie podmienky pre klíčiace semená – budúce stromy. Práve tento krok zvýšil produktivitu pôdy, zlepšil poľnohospodársky príjem a krajina je zelenšia ako predtým. Dedinské komunity v Keni a Tanzánii bojujú so suchom a dezertifikáciou kopaním polkruhových zákopov, ktoré uchovávajú vodu, keď prší, čím zadržiavajú vlhkosť pre rastliny a stromy. V Číne je celonárodým úsilím tzv. „Veľký zelený čínsky múr“, ktorého cieľom je vysadiť 88 miliónov akrov lesov pri hraniciach púšte Gobi. Línia lesa ohraničí púšť a zabráni jej rozširovaniu, či už z hospodárskych, alebo urbanizačných dôvodov, ktoré len ničia pôvodnú vegetáciu.

Podobná ambícia vysádzania stromov proti púšti, „Veľký zelený múr“ Afriky, sa od svojho vzniku v roku 2007 tiež neustále posúva. Ide o stratégiu pre obnovenie pôdy výsadbou stromov o rozlohe 100 miliónov hektárov, ktorá tiahne cez 20 krajín v Afrike. Projekt by mal byť ukončený do roku 2030.[13]

Podľa správy Dohovoru OSN je dezertifikácia „tichá neviditeľná kríza“, ktorá destabilizuje oblasti v globálnom meradle. Dopady dezertifikácie vidíme na populácii, ako aj na životnom prostredí najmä v Číne, kde najväčšiu zmenu pociťujú poľnohospodárske a hospodárske závody, čo predstavuje nedostatočnú rastlinnú výrobu, úhyn dobytka a vysychanie vodných prameňov. Dezertifikácia bráni prechodu k udržateľnému hospodárstvu, čo donútilo celé časti obyvateľstva opustiť dané oblasti. Dezertifikácia je jedným z hlavných dôvodov klimatickej migrácie. 

Organizácia Spojených národov si každoročne pripomína Svetový deň boja proti dezertifikácií a suchu (17. jún). Je to dobrá príležitosť na zväčšenie povedomia verejnosti o prítomnosti dezertifikácie a sucha. Tento deň sa ľuďom pripomína ako možnosť riešenia degradácie pôdy pomocou efektívnych techník riešenia problémov a spolupráce medzi miestnymi vládnymi a environmentálnymi orgánmi. Všetky dopady krízy vedú k migrácii do iných častí sveta a začlenenie sa obetí klimatickej migrácie do iných kultúr. Celý proces rozvracia samotné štáty a aj štáty, ktoré podajú pomocnú ruku. Tieto situácie dokážu vyústiť až do vojny o zdroje na prežitie v reakcii na potravinovú neistotu, nedostatok vody, čo ohrozuje blahobyt a bezpečnosť vo všeobecnosti. Bez snahy nájsť riešenie sa rozsah daného problému každým dňom znásobuje.[14]

---

Zdroje:

[1]  Watts, J. The environment in 2050: flooded cities, forced migration – and the Amazon turning to savannah. [online] theguardian.com. K dispozícii na: https://www.theguardian.com/environment/2019/dec/30/environment-2050-flooded-cities-forced-migration-amazon-turning-savannah [Otvorené 1 Jan. 1970].

[2] 936_UNCCD_Convention_ENG.pdf. [online]. K dispozícii na: https://catalogue.unccd.int/936_UNCCD_Convention_ENG.pdf.

[3] 936_UNCCD_Convention_ENG.pdf. [online]. K dispozícii na: https://catalogue.unccd.int/936_UNCCD_Convention_ENG.pdf.

[4] NELSON, Ridley. Dryland Management: The „Desertification“ Problem.  United Nations National Porgram. 1988.

[5] New World Atlas of Desertification shows unprecedented pressure on planet’s resources. [online]. K dispozícii na: https://phys.org/news/2018-06-world-atlas-desertification-unprecedented-pressure.html.

[6] Nunez, C. (2019). Desertification, explained. [online] nationalgeographic.com. K dispozícii na: https://www.nationalgeographic.com/environment/article/desertification [Otvorené 1 Jan. 1970].

[7] Dust Bowl | Duration, Effects, & Facts | Britannica. [online]. K dispozícii na: https://www.britannica.com/place/Dust-Bowl.

[8] (2022). Dust Bowl. [online] history.com. K dispozícii na: https://www.history.com/topics/great-depression/dust-bowl#:~:text=The%20Dust%20Bowl%20was%20the%20name%20given%20to,killed%20and%20crops%20failed%20across%20the%20entire%20region. [Otvorené 1 Jan. 1970].

[9] Climate Change, Water Security and Migration in Central Asia: A | Environmental Migration Portal. [online]. K dispozícii na: https://environmentalmigration.iom.int/events/climate-change-water-security-and-migration-central-asia-dialogue-stakeholders-and-partners.

[10] Desertification in China: Causes, Impacts, and Solutions | Earth.Org. [online]. K dispozícii na: https://earth.org/desertification-in-china/.

[11] Climate change is turning more of Central Asia into desert. [online]. K dispozícii na: https://www.nature.com/articles/d41586-022-01667-2.

[12] 936_UNCCD_Convention_ENG.pdf. [online]. K dispozícii na: https://catalogue.unccd.int/936_UNCCD_Convention_ENG.pdf.

[13] KEEGAN CARVALHO, Časopis Earth Org, Desertification: Causes, Effects, And Solutions, dostupné z: https://earth.org/what-is-desertification/?fbclid=IwAR0Ai2aymnWxPDh5ghLF-O71yrfkV2OL6SsxUZ8hQSK1GBp0l8ykHmxiYyQ

[14] 936_UNCCD_Convention_ENG.pdf. [online]. K dispozícii na: https://catalogue.unccd.int/936_UNCCD_Convention_ENG.pdf.

Rozpad dvoch štátov, ktoré dokázali spoločne fungovať 74 rokov. Čo však spôsobilo koniec tohto spolunažívania? Nemožno povedať, že za rozpadom v roku 1992 stojí len jedna príčina či jeden problém, bola to prirodzená reakcia na nepochopenie dvoch strán a na ich dlhodobo neriešené problémy. V januári tohto roku uplynulo už 30 rokov od zániku Česko-Slovenska a zároveň od vzniku samostatných republík Česka a Slovenska. Tento rozpad mnohé médiá, a hlavne tie zahraničné, označujú ako „Zamatový rozvod“ (Velvet Divorce) a uvádzajú ho ako príklad pokojného a pozitívneho rozdelenia dvoch štátov.

Jedným z problémov, ktorý naštrbil spoločné vzťahy, bola takzvaná pomlčková (spojovníková) vojna v roku 1990. Najskôr sa z názvov republík odstránilo slovo „socialistická“, nasledoval však návrh vtedajšieho prezidenta Václava Havla o zmenu názvu na „Československá republika“. Tento návrh odmietali najmä slovenskí politici. Tí navrhli, aby sa názov krajiny písal so spojovníkom „Republika Česko-Slovensko“ alebo „Federácia Česko-Slovensko“. Českí poslanci však označovali spojovník ako pomlčku a to vytváralo ďalší spor ohľadom zmeny názvu. Na schôdzi 29. marca 1990 federálny parlament prerokoval dva návrhy, nový Havlov návrh „Republika Česko-Slovensko“ a návrh poslancov „Československá federatívna republika“. Výsledkom prerokovania bolo vytvorenie kompromisu, a to v podobe názvu v českom jazyku bez spojovníka „Československá federativní republika“, a v slovenskom jazyku so spojovníkom „Česko-slovenská federatívna republika“. Ani s týmto riešením však neboli všetci spokojní, a tak sa názov znova zmenil na „Česká a Slovenská Federatívna Republika“ (ČSFR). (1)

Okrem tejto tzv. pomlčkovej vojny, už v roku 1990 dochádzalo k nesúhlasným stretom slovenských a českých politikov ohľadom kompetencií republík. Jedným z problémov bol aj zákaz majorizácie. Ten znamenal potrebu nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov v oboch častiach Snemovne národov, konkrétne to predstavovalo aspoň 38 zo 75 poslancov. Tento zákaz výrazne narúšal procesy prerokovania zákonov. Ďalším problémom bola nerovnosť inštitúcií na slovenskej a českej strane. Zatiaľ čo v Česku pôsobila Československá televízia na Slovensku pôsobila len jej zložka.  Až 1. júla 1991 bola zákonom Slovenskej národnej rady zriadená Slovenská televízia. Zároveň vznikali návrhy na zriadenie slovenskej polície, armády či národnej banky. Situáciu na Slovensku komplikovala aj tzv. konverzia zbrojárskej výroby. Čo znamenalo útlm zbrojárskej výroby, neskôr až úplne zrušenie výroby na Slovensku. Väčšina fabrík bola teda nútená prejsť na civilnú výrobu. Konverzia spôsobila skokový rast nezamestnanosti na Slovensku z 2 % na 11,8 %. Avšak v tom istom čase v Česku bola nezamestnanosť iba 4,1%. (2)

V roku 1991 vznikol nový návrh spolužitia Čechov a Slovákov a to takzvaný „dvojdomček“ čo malo oficiálne predstavovať konfederáciu. Tento návrh predniesol vtedajší český premiér a líder českého Občianskeho hnutia Petr Pithart. Na Slovensku však padol návrh o prijatí Deklarácie zvrchovanosti Slovenskej republiky. Schválenie deklarácie podporovali politické strany HZDS, SDĽ a aj SNS. SNR a ČNR vytvorili komisie, ktoré mali pracovať na návrhu štátnej zmluvy. Rokovania o budúcej podobe federácie a republík začali 3. februára 1992, no skončili na mŕtvom bode. Zatiaľ čo po vytvorení spoločnej republiky v roku 1918 bola nálada občanov „pro-československá“ a strany, ktoré vo svojom volebnom programe obsahovali myšlienku rozdelenia štátov obdržali len veľmi malé percento hlasov, v roku 1992 pred rozdelením, tomu bolo práve naopak. Rozdelenie federácie podporovali viaceré slovenské politické strany. Naopak, Demokratická strana, ktorá bola za zachovanie spoločného štátu, vo voľbách prepadla. To viedlo k opätovnému víťazstvu strany HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom. (3)

V Česku vo voľbách zvíťazila Občanská demokratická strana s heslom „spoločný štát alebo rozdelenie“. Českí politici presadzovali schválenie funkčnej federácie, avšak 17. júla 1992 bola ústavnou väčšinou prijatá Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, čím zanikla možnosť pre funkčnú federáciu. Následne na to došlo k dohode medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky o zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných štátov. Rozdeleniu ČSFR však bránil existujúci ústavný zákon o referende z roku 1991. Tento zákon stanovil možnosť rozdelenia týchto dvoch štátov len referendom. Na zmenu spôsobu rozdelenia bol potrebný nový ústavný zákon. Nový návrh zákona stanovoval zánik federácie presne 31. decembra 1992 o 24:00 SEČ. Bol schválený oboma národnými radami v deň tretieho výročia Nežnej revolúcie, a teda 17. novembra 1992. Týždeň na to prebehlo hlasovanie o novom kompromisnom návrhu, kde sa rozhodlo, že 31. decembra 1992 zanikne Česká a Slovenská Federatívna Republika. Jej nástupníckymi štátmi sa stali Slovenská republika a Česká republika. Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) zanikla 31. decembra 1992 po 74 rokoch od vyhlásenia nezávislosti „Československa“ v roku 1918. (4)

---

Zdroje: 

(1) BALÁZS, M. Ako to bolo s rozdelením Československa. [online], [cit. 25.3.2023] .Dostupné na internete: <https://dennikn.sk/875084/ako-to-bolo-s-rozdelenim-ceskoslovenska/>

(2) Rozpad Československa 1992. [online], [cit. 25.3.2023].Dostupné na internete:<https://www.aktuality.sk/clanok/210516/rozpad-ceskoslovenska-1992/>

(3) RYCHLÍK, J. Rozpad Československa. Česko-slovenské vzťahy 1989-1992. Bratislava: AEPress s.r.o , 2002.

 (4) ŽATKULIAK, J. Spory o novú ústavu Česko-slovenskej federácie v druhej polovici 80.rokov XX. storočia. In: Historický časopis, 2008, roč.56, č.1, s.161-162.