Propaganda a Komunistická strana Československa

Po februárovom prevrate 1948, kedy sa k moci v Československu dostala Komunistická strana Československa (KSČ) hovoríme až do Nežnej revolúcie v roku 1989 o zavedení komunistického totalitného režimu v štáte. K zavedeniu „knižného“ komunizmu však v Československu nikdy nedošlo. Systém ktorý v tomto období existoval v štáte označujeme ako komunistický, pretože moci mala v rukách komunistická strana. Ústava z roku 1960 hovorí o víťazstve socializmu s tým, že sa štát pripravuje na prechod ku komunizmu. Ďalšie články ústavy ukladajú vedúcu úlohu KSČ  a formálne zakotvujú ako štátnu ideológiu marxizmus-leninizmus.[1]

Samotný pojem propaganda pochádza z latinského slova propagare, čo v preklade znamená rozmnožovať. Žaloudek pri definícii pojmu propaganda rozlišuje medzi širším a užším zmyslom slova. V širšom zmysle považuje propagandu za prenos informácií, z centra riadenia medzi ďalších členov organizácií/sociálne skupiny, alebo do širokého obyvateľstva. V užšom zmysle slova, ide o rozširovanie vybraných názorov spojených so snahou o ich vnucovanie. Propaganda pôsobí dlhodobo a komplexne.[2]

Propagandu štandardne rozdeľujeme na oslavnú a očierňujúcu. Oslavná má za úlohu vyzdvihovať istú osobu, skutočnosť, alebo názor. Na druhej strane, očierňujúca propaganda má druhú stranu poškodiť a očierniť. Ďalšie delenie propagandy, podľa možnosti identifikovania autora a pôvod obsahu, rozdeľuje propagandu do troch kategórií, a to na bielu, šedú a čiernu. Biela propaganda, často braná aj ako propagácia, obsahuje overiteľné informácie z identifikovateľných/uvedených zdrojov. Jej cieľom je ovplyvniť verejnú mienku, najčastejšie za účelom mobilizácie. Šedá propaganda, stojí medzi bielou a čiernou propagandou, informáciám často chýba zdroj, ale odlišuje ju selektívne prezentovanie pravdivých skutočností, ktoré sú subjektívne prezentované. Čierna propaganda, ako opak bielej propagandy, obsahuje nepravdivé, neoveriteľné informácie, kde často chýba zdroj aj autor. Môže ísť napríklad o ohýbanie skutočností vo svoj prospech a zámerné šírenie nepravdivých a zavádzajúcich informácií (dezinformácie).[3]

Práve propaganda zohrala veľkú úlohu, nie len pri prechode k režimu KSČ, ale pomohla strane udržať si moc niekoľko desaťročí. Poďla Arendtovej „Propaganda a teror predstavujú v totalitných krajinách dve strany tej istej mince.“[4] Propaganda zohrávala v Československu kľúčovú úlohu, a môžeme jej pripísať veľkú časť „úspechu“ KSČ. Práve priazeň a dôvera širokej masy sa získava propagandou.[5]

KSČ pomohla taktiež situácia po druhej svetovej vojne, nakoľko práve Sovietsky zväz sa podieľal na porazení fašizmu a nacizmu v Európe, najmä na území Československa. KSČ prebrala túto rétoriku „spasiteľov“ a snažila sa využiť absolútny potenciál tejto situácie. Prirodzeným ideologickým zameraním oslovovali najmä pracujúcu triedu (znárodnenie strategických podnikov, reforma pozemkov…), ktorá bola nie len početná, ale zároveň bola najviac zasiahnutá povojnovou chudobou v ekonomickej sfére.[6]

Základný nástroj – strach

Strach predstavuje neodmysliteľný základ pre politickú propagandu. Ide o silnú emóciu, vlastnú každej živej bytosti, ktorá dokáže ovplyvniť myslenie a následné konanie človeka. V dejinách sa so zastrašovaním a fenoménom strachu stretávame už od úplného počiatku. Už v období antiky označil Tukydides strach za hybnú silu politického konania. Práve totalitné režimy využívajú, a spoliehajú sa na emóciu strachu, ktorú následne šíria prostredníctvom propagandy. Propaganda, ktorá nevyužíva faktor strachu je málo efektívna a nikdy nedosiahne svoj požadovaný potenciál. Zároveň, samotný strach bez propagandy nedisponuje dostatočnými prostriedkami na uskutočnenie akýchkoľvek cieľov.[7]

Využívanie fenoménu strachu so sebou prináša však aj isté nevýhody. Často sa strach stáva dvojsečnou zbraňou, pričom jeho šíritelia sa začnú samy obávať toho, čoho chcú aby sa obávala široká verejnosť. Výskum o strachu na území Československa po roku 1948 objavil, že tí, ktorí strach šírili (najmä strach zo zrady, triedny nepriateľ), sa samy báli neoddanosti svoji kolegov a spolustraníkov, pričom nešlo len o strach medzi straníkmi na nižších postoch, ale aj medzi vedúcimi funkcionármi. Súčasne existoval aj strach z Moskvy, ktorá predstavovala nevyspytateľného a veľkého hráča, ktorý mohol rýchlo zakročiť, ak satelit Československá socialistická republika nepredstavoval režim podľa predstáv Sovietskeho zväzu.[8]

Základom strachu sa však stal fenomén nepriateľa, ktorý bojuje proti režimu, a chce pomôcť globálnemu nepriateľovi ovládnuť štát. Vnútrostranícka podozrievavosť vyústila až do extrémov, keďže strana sa sústredila na odhalenie zradcov a prívržencov nepriateľa vo vlastných straníckych štruktúrach. Príkladom výsledku strachu ako dvojsečnej zbrane je proces s generálnym tajomníkom Ústredného výboru KSČ Rudolfom Slanským. Spolu s ním bolo odsúdených niekoľko ďalších členov údajného sprisahania proti režimu, pričom na čele mal stáť Slanský. Vo veci bolo v roku 1952 vynesených 11 rozsudkov trestu smrti, medzi ktorými bol jeden aj pre Slanského. Práve Rudolf Slanský však predtým stál za režimom a dohliadal na politické procesy s triednymi nepriateľmi.[9]

Triedny nepriateľ

Úlohou propagandy bolo vytvoriť v spoločnosti opozitá. Dominovalo delenie spoločnosti na „my“ a „oni“. Za druhú stranu bol označovaný každý, kto nesúhlasil s režimom, alebo pre neho predstavoval istú možnosť destabilizácie. Pod pojmom „oni“ sa skrýval aj obraz triedneho nepriateľa, ktorý zohrával v propagande KSČ dôležitú úlohu. Otázka, kto presne bol triedny nepriateľ ostávala veľmi nedôsledne zodpovedaná. Tým pádom mohol byť za triedneho nepriateľa označený takmer ktokoľvek, pričom nezáležalo na tom, či ide o významného člena strany KSČ, alebo o bežného občana. Nikto presne nevedel, kto je triedny nepriateľ, ako sa správa, či ako vyzerá, čo zámerne prinieslo medzi obyvateľov Československa veľkú podozrievavosť.[10]

Triedny nepriateľ sa mohol vyskytovať v dvoch podobách, a to vo forme vonkajšieho nepriateľa a vnútorného nepriateľa. Medzi vonkajších nepriateľov patrila opozitná sféra režimu, všetko čo odporovalo ideológii a vyskytovalo sa za hranicami štátu. Išlo napríklad o prívržencov kapitalizmu, Organizáciu Severoatlantickej zmluvy (NATO), Spojené štáty americké (USA) a predstaviteľov cirkvi, menovite napríklad Vatikán. Vnútorný nepriateľ sa nachádzal vo vnútri štátu. Išlo o občanov, ktorí neboli v súlade s režimom. Mohlo ísť o opozičných politikov, občianskych odporcov režimu a náboženských predstaviteľov. Neskôr sa však medzi vnútornými nepriateľmi objavili aj prívrženci režimu a vysoko postavení politici KSČ. Základom operácií proti vnútornému nepriateľovi bolo vydieranie a mučenie, aby sa požadovaná osoba priznala aj k veciam, ktoré vôbec nemusela spáchať. Výsledkom jednania s vnútornými nepriateľmi boli prenasledovania a politické procesy. Častým rozsudkom týchto procesov bol trest smrti. Z každého procesu ťažila KSČ propagandisticky čo najviac, aby posilnila faktor strachu a udržala si rešpekt.[11]

Obr. č. 1 – Propaganda o triednom nepriateľovi (https://vlast.cz/totalitni-propaganda/)

Obr. č. 2 – Propaganda proti USA (https://vlast.cz/totalitni-propaganda/)

Propaganda v kultúre a bežnom živote

Rétorika propagandy KSČ sa niesla v znamení „len to sovietske je najlepšie.“ Režim sa nezameriaval len na získanie politickej moci, ale mal za cieľ ovládnuť jednotlivca ako celok, jeho myslenie, správanie, výber povolania a aj spôsob trávenia voľného času. Ideológia mala vychovať z občana tzv. socialistického človeka, ktorý nemal konať podľa seba, ale podľa toho, čo sa KSČ páči, a čo strana považovala za vhodné pre režim. Táto kontrola siahala hlboko do kultúry, strana chcela ovplyvniť výber kníh, oblečenia aj hudby.  Základným pojmom sa stalo slovo práca, čo poznať už z pozdravu „Česť práci!“ Propaganda silne pôsobila na sféru manuálnej práce, čo je pochopiteľné, nakoľko KSČ sa zameriavala na pracujúcu triedu. Cieľom bolo aj túto triedu rozšíriť, a prilákať nových priaznivcov. Manuálna práca, a priloženie ruky k budovaniu štátu sa považovalo za šľachetné a úctyhodné.[12]

Obr. č. 3  – Podpora práce (https://vlast.cz/totalitni-propaganda/)

Propaganda sa prejavila aj v sfére hudby, keďže v medzivojnovom období sa na území Československa rozšírili žánre západného sveta ako džez a swing. Týmto žánrom prospel aj rozmach rozhlasového vysielania a čo raz viac populárnejší gramofónový priemysel. Po roku 1948 sa hranice uzavreli a boli nainštalované rozhlasové rušičky. Každý priemysel, ktorý mohol vyrábať a šíriť hudbu bol znárodnený a vzatý pod kontrolu KSČ. Náhradu za džez a swing mala poskytnúť estrádna hudba, ktorá bola umelo vytvorená na tanec a zábavu. Hudba mala umožniť oddych sovietskemu človeku mimo pracovnej doby. Piesne obsahovali jednoduché a ľahko zapamätateľné texty s ideologickým zafarbením.  Mnohé z nich zneli každodenne z rozhlasu a boli zároveň aj povinnou súčasťou mládežníckych speváckych zborov. Verejnosť ich však brala ako povinnosť a nikdy jej v skutočnosti neprirástli k srdcu, čo ukazuje aj ich neschopnosť uchytiť si obľúbenosť  v gramofónovom priemysle. V 50. rokoch 20. storočia sa džez a swing rehabilitovali a KSČ sa ich naučila akceptovať, nakoľko prišiel väčší hudobný problém vo forme rock and roll.[13]

Propaganda neobišla ani Československú televíziu, ktorá sa od svojho začiatku stala nositeľom propagandy KSČ. Aj keď len veľmi málo obyvateľov vlastnilo televízor, KSČ si uvedomovala potenciál vlastnej televíznej stanice. Vysielajúci program a obsah bol pod priamou kontrolou KSČ, pretože výbor Československej televízie sa pravidelne stretával s Ústredným výborom KSČ, kde konzultovali smerovanie televízie. Televízia prezentovala úspechy strany v štáte, ako napríklad pokroky vo výstavbe, podporovala vyhlásenia strany a vyzývala sledovateľov k oddanosti k režimu. Spravodajstvo medzinárodných udalostí bolo upravené tak, aby jasne označilo západné mocnosti za vinníka všetkého zla a nepokojov vo svete. Domáce problémy Československa nedostávali žiaden priestor, pretože televízia mala za úlohu prezentovať socialistický svet ako ten najlepší možný na život.[14] 

Americký chrobák a propaganda u detí

Nástrojom propagandy neunikol ani svet hmyzu. V období vlády KSČ si 12 mm dlhý chrobák pásavka zemiaková neprávom zaslúžil prezývky ako nepriateľ mieru a americký vyslanec z Wall Street. Príčinou bol zvýšený výskyt tohto chrobáka, ktorý KSČ využila ako propagandistickú kampaň proti západu. Pásavka zemiaková skutočne pochádza z USA, ale v 19. storočí sa za pomoci lodnej prepravy neúmyselne rozšírila do celej Európy. Jej nadmerný výskyt je škodlivý najmä pre úrodu. KSČ si spojila akcie na ochranu úrody s faktom, že pásavka pochádza zo zeme nepriateľa, a vytvorila propagandu zameranú na imperializmus. Prirovnávala obsadenie územia pásavkou zemiakovou k možnému obsadeniu Československa špiónmi USA. Do propagandy sa zapojilo každé vládne médium. Ministri dokonca chodili do krajov, aby na rôznych miestach zorganizovali akcie na ručné odstránenie pásavky zemiakovej z úrody. KSČ rozširovala rôzne propagandistické plagáty, ktoré vyobrazovali pásavku vo farbách vlajky USA, ako zastrašuje a podmaňuje si nebohý ľud.[15]

Obr. č. 4  – Prezident Truman a pásavka zemiaková

(https://www.ustrcr.cz/data/pdf/pamet-dejiny/0801-22-38.pdf)

Na druhej strane od pásavky zemiakovej stál ideálny predstaviteľ komunistu Ferdo mravec. Ferdo mravec sa vyskytoval v detskom časopise Mateřídouška. Komiksy publikované v časopise ukazovali Ferda mravca ako príkladného komunistu, ktorý pomáha svojej komunite, chodí na stranícke zrazy, šetrí si na vkladnú knižku, podporuje svojich kamarátov vo fyzickej práci a buduje socialistickú vlasť. Spolu so svojou kamarátkou Beruškou zbierali a separovali odpad a nosili papier do zberu. Ferdo mravec bol taktiež často vyobrazovaný s politickými tematikami sovietskych krajín, ako napríklad s novinami, ktoré mali na sebe nadpis Pětiletka.

Prepojenie príkladného komunistu Ferda mravca so „zlou“ americkou pásavkou zemiakovou sa môže zdať ako očividné a zároveň ideálne pre detského čitateľa. V roku 1950, v časopise Mateřídouška, sa práve Ferdo mravec vydal na pole aby pomohol s bojom proti pásavke. Okrem toho bolo vydaných aj mnoho detských kníh o zlej pásavke zemiakovej, ktorá chce kradnúť od dobrých ľudí.[16]

Obr. č. 5  – Ferdo mravec a Pětiletka (https://www.moderni-dejiny.cz/clanek/ferda-mravenec-ve-sluzbach-ideologie/)

Obr. č. 6  – Kniha pre deti o pásavke zemiakovej (https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/433800-zakerna-zbran-imperializmu-ako-nas-napadol-americky-chrobak/)

Obr. č. 7  – Ferdo mravec bojuje proti pásavke zemiakovej (https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/433800-zakerna-zbran-imperializmu-ako-nas-napadol-americky-chrobak/)


Zdroje:

[1] KLUBERT, T.: Prijatie socialistickej ústavy. Ústav pamäti národa [online]. [cit. 9/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.upn.gov.sk/sk/11-jul-1960—prijatie-socialistickej-ustavy/>.

[2] ŽALOUDEK, K.: Encyklopedie politiky. Praha: Libri, 1999. str. 369. ISBN 80-85983-75-3.

[3] KANIČÁROVÁ, K.: Propaganda (DISINFO BASICS). Infosecurity [online]. [cit. 9/5/2024]. Dostupné na internete: <https://infosecurity.sk/sukromie-a-bezpecnost/propaganda-disinfo-basics/>.

[4] ARENDTOVÁ, H.: Původ totalitarismu I – III. Praha: Premedia, 2018. str. 473. 978-80-8159-618-6.

[5] ARENDTOVÁ, H.: Původ totalitarismu I – III. Praha: Premedia, 2018. str. 473. 978-80-8159-618-6.

[6] HALEVY, E.: The Era of Tyrannies. New York: New York University Press, 1966, s. 214-215. ISBN 9780814701775.

[7] BYSTRICKÝ, V., ROGUĽOVÁ, J.: Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií. Bratislava: AEPress, 2005, str. 181. ISBN 80-88880-64-5.

[8] BYSTRICKÝ, V., ROGUĽOVÁ, J.: Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií. Bratislava: AEPress, 2005, str. 182-183. ISBN 80-88880-64-5.

[9] BYSTRICKÝ, V., ROGUĽOVÁ, J.: Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií. Bratislava: AEPress, 2005, str. 183. ISBN 80-88880-64-5.

[10] BYSTRICKÝ, V., ROGUĽOVÁ, J.: Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií. Bratislava: AEPress, 2005, str. 182. ISBN 80-88880-64-5.

[11] BYSTRICKÝ, V., ROGUĽOVÁ, J.: Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií. Bratislava: AEPress, 2005, str. 182-183. ISBN 80-88880-64-5.

[12] BYSTRICKÝ, V., ROGUĽOVÁ, J.: Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií. Bratislava: AEPress, 2005, str. 189. ISBN 80-88880-64-5.

[13] BYSTRICKÝ, V., ROGUĽOVÁ, J.: Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií. Bratislava: AEPress, 2005, str. 189-193. ISBN 80-88880-64-5.

[14] RUŽIČKA, D.: Československá televize. Totalita.cz [online]. [cit. 9/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.totalita.cz/sp/sp_d_cst_50.php>.

[15] FORMÁNKOVÁ, P.: Kampaň proti „americkému brouku“ a její politické souvislosti. Paměť a dějiny [online]. str. 23-25 [cit. 9/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.ustrcr.cz/data/pdf/pamet-dejiny/0801-22-38.pdf>.

[16] KRČMÁRIK, R.: Zákerná zbraň imperializmu. Ako nás napadol „americký chrobák“. Pravda[online]. [cit. 9/5/2024]. Dostupné na internete: <https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/433800-zakerna-zbran-imperializmu-ako-nas-napadol-americky-chrobak/>.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *