Po studenej vojne sa zdalo, že politika odstrašovania dosiahla svoj zenit a v súčasnosti už nie je podstatnou ani účinnou stratégiou proti novodobým hrozbám. Avšak odstrašovanie bolo v roku 2022 potvrdené ako kľúčové samotnou Severoatlantickou alianciou v rámci Strategickej koncepcie, čo dosvedčuje, že sa táto medzinárodná organizácia usiluje naďalej predchádzať agresii bez toho, aby sa dopustila agresie.
Základom Strategickej koncepcie 2022 je odstrašovanie a obrana, predchádzanie krízam, ich riadenie a kooperatívna bezpečnosť. Postoj odstrašovania stavia ako na konvenčných spôsobilostiach, jadrových kapacitách, tak aj na nekonvenčných nástrojoch, ktoré sú najúčinnejšie ak sú využívané súbežne. No tak ako každá metóda vo výskume bezpečnosti aj odstrašovanie má okrem svojich silných stránok aj slabé miesta a limity. Napriek nim zostáva odstrašovanie relevantné pre Severoatlantickú alianciu, ktorá sa snaží v dnešnom svete zastávať úlohu garanta medzinárodnej bezpečnosti.
Strategická koncepcia 2022
Po studenej vojne sa odobruje účel a spisujú výzvy NATO v rámci dokumentu, nazvaný „Strategická koncepcia” stále nanovo, približne každých 10 rokov. Medzinárodné prostredie sa neustále mení a teda aj prispôsobenie sa prítomnosti, súčasným okolnostiam už bolo očakávané.
Dokument stavia na tom, že v euroatlantickom priestore mier nie je, keďže agresia Ruskej federácie na Ukrajinu narušila európsky bezpečnostný poriadok a stala sa tak priamym ohrozením pre spojencov i stabilitu v Európe. Zároveň sú narušené aj fundamentálne západné hodnoty autoritárskymi aktérmi, strategickými konkurentmi snažiacimi sa využívať širokú paletu hybridných taktík na vykonávanie škodlivých aktivít. Práve technologické pokroky sú arbitrom úspechu v súčasných konfliktoch, preto aj NATO uvádza dôležitosť usmerňovania príležitostí a rizík spojených s technológiami i kyberpriestorom. V koncepcii je v niekoľkých bodoch vyzdvihnutá aj hrozba terorizmu v jeho rozličných podobách. Rôzne neštátne ozbrojené skupiny investujú do posilňovania svojich kapacít aj v regiónoch Afriky a Blízkeho východu, čo môže mať dopad na bezpečnosť partnerov Aliancie. Rovnako silný dopad má aj klimatická zmena, ktorá môže vstúpiť do hry pri prehlbovaní konfliktov, nestabilite či samotnej medzinárodnej bezpečnosti.[1]
Daná koncepcia sa nesie v pomerne realistickom duchu, k čomu jednoznačne prispel aktívny konflikt na východnej hranici Aliancie. Mier v Európe už nie je samozrejmosťou (aj keď nikdy ani nebol). Zároveň ide o pomerne všeobecný dokument, kde je na jednej strane Ruská federácia opísaná ako veľká hrozba pre Alianciu, no na druhej strane NATO zastáva postoj otvorenosti komunikačných kanálov s Ruskom. Keďže však ide o dokument na obdobie cca 10 rokov, je žiadúce, že má informatívny, deklaratórny charakter a nevyzdvihuje vyhranené postoje. Strategická koncepcia 2022 teda predstavuje hlavné ciele, víziu a úskalia, ktorými je v súčasnosti NATO konfrontované.
Odstrašovanie
Už od začiatku vzniku NATO v roku 1949 bolo odstrašovanie ústredným prvkom strategických koncepcií Severoatlantickej aliancie. V čase studenej vojny to boli jadrové zbrane, ktoré predstavovali odstrašujúce nástroje. Spojené štáty americké sa taktiež zaviazali k ochrane a zaisteniu bezpečnosti demokracií západnej Európy, čo prispelo k stabilite v euroatlantickom regióne, pričom dané štáty získali silného protektora.
Severoatlantická aliancia sa riadi 14-timi článkami, z toho najznámejší je článok 5, ktorý hovorí o tom, že útok na jedného z členov NATO je automaticky útokom na celú Alianciu.[2] Tým, že sa jednotliví členovia zaviazali k ochrane slobody a bezpečnosti všetkých spojencov, uplatňuje sa v rámci tejto organizácie princíp kolektívnej obrany, ktorej hlavnou formou je stratégia odstrašovania.[3] Je však dôležité podotknúť, že celkový odstrašujúci postoj NATO získava na relevancii najmä v kombinácii s ďalšími spôsobmi a prostriedkami paralelne využívanými so strategickou koncepciou bezpečnostnej politiky. Je potrebný integrovaný prístup Aliancie, ktorý je ale v súčasnosti obmedzovaný nedostatočnou ochotou jednotlivých členských štátov míňať finančné prostriedky na obranu i vnútornými nezhodami.[4]
Základná definícia odstrašenia podľa NATO znie: „hrozba silou s cieľom odradiť súpera od nevítanej akcie”.[5] Predpokladom pre odrádzanie od útoku je udržiavanie vojenských kapacít v rovnováhe, no zároveň aj samotné záujmy jednotlivých strán dokážu ovplyvniť výslednú pozíciu. Vo väčšine prípadov sa nejedná len o výber z možností „buď-alebo”, „útočiť-neútočiť”, ale existuje pestrá paleta alternatív, čo môže štát v prípade pocitu ohrozenia robiť – čiastočná mobilizácia, demonštrácia sily, spustenie náletov, začať inváziu…[6]
Dynamika odstrašovania sa spája aj s pravdepodobnosťou vojny a nákladmi na ňu – ak sú náklady na vojnu nízke, vojna je potenciálnou možnosťou. No keďže v ére jadrových zbraní sú náklady na vojnu nadmerné, vojna ako racionálna možnosť sa stáva takmer nepravdepodobnou. Ak sa jedná o menšie či náhodné vojny, tie sa môžu realizovať bez ohľadu na cenu. Zároveň do hry vstupuje aj aspekt moci, kedy jej asymetrické rozdelenie je úzko prepojené s vojnou, pretože ak sú napríklad vojenské kapacity rozdelené nerovnomerne, odstrašovanie nemusí byť úspešné vzhľadom na to, že slabší štát prestane odporovať donucovaniu zo strany silnejšieho alebo mocnejší štát zaútočí, a tým si zabezpečí dosiahnutie svojich zámerov a požiadaviek.[7] Nejde len o vyhrážanie sa protivníkovi, ale aj o poskytnutie pohľadu na alternatívy a záruky, ktoré budú lákavejšie než potenciálna vojna. Ak už na začiatku vidí agresor len malý dôvod na útok, tak nebude náročné ho odradiť. Ale ak by videl v útoku ochranu svojich dôležitých záujmov, nebude ľahké ho zastaviť.[8] Na príklade súčasnej situácie na Ukrajine, ktorá síce nie je súčasťou Severoatlantickej aliancie, vidno, že ani dobre vycvičená pozemná armáda ani vlastníctvo jadrových zbraní niektorých západných štátov neodradilo Rusko ako od anexie Krymu, tak ani od invázie na územie Ukrajiny. Národné záujmy Ruskej federácie a ochota prinášať rozsiahle obete prevýšili obavy z akejkoľvek hrozby ex-ante či ex-post.
Limity odstrašovania
Ako v rámci každej stratégie či metódy vo výskume bezpečnosti, nachádzame aj pri odstrašovaní isté limity a obmedzenia. Jedným z potenciálnych dôsledkov, ktoré odstrašovanie so sebou prináša je bezpečnostná dilema. Štáty sa usilujú o zvyšovanie svojho mocenského a politického potenciálu pre zachovanie svojej bezpečnosti. Ak si jeden štát začne budovať kapacity v záujme vlastnej ochrany, protivník začne pociťovať ohrozenie a začne zbrojiť tiež. Tým sa zvyšuje aj riziko potenciálneho konfliktu.
S jadrovým odstrašovaním sa do značnej miery spája aj nedostatok istoty – jednak v tom, že protistrana nepozná presné rozmiestnenie arzenálu či jeho veľkosť, a jednak v tom, že ak by jadrová kríza vypukla neexistuje istota, že by niektorá strana dokázala jej priebeh kontrolovať.
Ďalším nedostatkom v politike odstrašovania je predpoklad racionality – jednotlivé strany uprednostnia svoje blaho pred prinášaním „zbytočných” obetí. Ak by počas studenej vojny Spojené štáty zbombardovali Sovietsky zväz viedlo by to k ich vlastnému sebazničeniu. Okrem toho, ak sa nejedná o konvenčnú vojnu, ale napríklad o odrádzanie od teroristických činov, hrozba smrti takmer nemá význam, pretože mnohí jednotlivci podstupujú samovražedné útoky pre dosiahnutie svojho zámeru.[9] Vedenie odstrašovania či zadržiavania proti sieťam terorizmu, ktoré nemajú stálu štruktúru ani stále miesto je obťažné. Využitie tradičných bojových prostriedkov pri reakcii na túto hrozbu síce nemožno vylúčiť, ale dosiahnutie cieľov je pravdepodobnejšie nevojenskými intervenciami.
Bezpečnostné záruky NATO sa nevzťahujú na nečlenské štáty. Tým pádom agresia voči daným štátom predstavuje riziko pre stabilitu v regióne, no Aliancia nedokáže plnohodnotne uplatniť svoj odstrašujúci postoj.[10] A dokonca častokrát nemá mechanizmy, ktoré by pomohli predchádzať násilným konfliktom v rámci jedného štátu – občianskym vojnám.
Obnova odstrašujúceho postoja Severoatlantickej aliancie nie je iba vojenská záležitosť, ale najmä politická. Odstrašovanie v kombinácii s inými nástrojmi obrannej politiky môže prispieť k udržaniu mieru. Nie je teda vonkoncom možné využívať odstrašovanie ako jediný legitímny prostriedok, ale je potrebné ho využívať v súčinnosti s ďalšími mechanizmami bezpečnostnej politiky a stratégií. Avšak, ak odstrašovanie neuspeje, dôsledky pre medzinárodné spoločenstvo vzhľadom na prepojenosť sveta môžu byť enormné. Z tohto dôvodu sa odstrašovanie v dnešnej dobe presúva čoraz viac z vojenskej úrovne aj k potrebe budovania nevojenských schopností v boji s protivníkom.
Zdroje:
[1] NATO.: NATO 2022 – STRATEGIC CONCEPT. Madrid, 2022, s. 3 – 6. [online], [cit. 28.12.2023]. Dostupné na: <https://www.nato.int/nato_static_fl2014/assets/pdf/2022/6/pdf/290622-strategic-concept.pdf>.
[2] NATO.: Severoatlantická zmluva. Washington D.C.,1949, s. 1. [online], [cit. 30.12.2023]. Dostupné na: <https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=186419>.
[3] NATO.: Deterrence and defence. Október 2023. [online], [cit. 29.12.2023]. Dostupné na: <https://www.nato.int/cps/en/natohq/topics_133127.htm>.
[4] SWEIJS, T. a kol.: Strengthening deterrence against nuclear, conventional, and hybrid threats. Strengths, weaknesses, and insights for US allies in Europe and Asia. Hague, 2023, s. 2. [online], [cit. 29.12.2023]. Dostupné na: <https://hcss.nl/wp-content/uploads/2022/01/06-The-State-of-Deterrence-in-Europe-and-Asia-HCSS-2022-1.pdf>.
[5] RÜHLE, M.: Deterrence: what it can (and cannot) do. Apríl 2015. [online], [cit. 29.12.2023]. Dostupné na: <https://www.nato.int/docu/review/articles/2015/04/20/deterrence-what-it-can-and-cannot-do/index.html>.
[6] QUACKENBUSH, S. L.; ZAGARE, F. C.: Modern Deterrence Theory: Research Trends, Policy Debates, and Methodological Controversies. In: Oxford Handbook Topics in Politics, 2015. [online], [cit. 29.12.2023]. Dostupné na: <https://academic.oup.com/edited-volume/41327/chapter/352325980>.
[7] QUACKENBUSH, S. L.; ZAGARE, F. C.: Modern Deterrence Theory: Research Trends, Policy Debates, and Methodological Controversies. In: Oxford Handbook Topics in Politics, 2015. [online], [cit. 29.12.2023]. Dostupné na: <https://academic.oup.com/edited-volume/41327/chapter/352325980>.
[8] MAZARR, M. J.: Understanding Deterrence. Santa Monica, CA: RAND Corporation, 2018, s. 2 – 8. [online], [cit. 28.12.2023]. Dostupné na: <https://www.rand.org/content/dam/rand/pubs/perspectives/PE200/PE295/RAND_PE295.pdf>.
[9] THE COUNCIL ON FOREIGN RELATIONS.: What Is Deterrence? In: World101, 2023. [online], [cit. 28.12.2023]. Dostupné na: <https://world101.cfr.org/foreign-policy/tools-foreign-policy/what-deterrence>.
[10] SWEIJS, T. a kol.: Strengthening deterrence against nuclear, conventional, and hybrid threats. Strengths, weaknesses, and insights for US allies in Europe and Asia. Hague, 2023, s. 1. [online], [cit. 29.12.2023]. Dostupné na: <https://hcss.nl/wp-content/uploads/2022/01/06-The-State-of-Deterrence-in-Europe-and-Asia-HCSS-2022-1.pdf>.
Pridaj komentár