Je rusko-ukrajinský konflikt návrat k časom minulým?

Vojna na Ukrajine je ozbrojený konflikt, ktorý začal 24. februára 2022. Ruský prezident Vladimir Putin, v spomínaný deň začatia invázie, ohlásil „špeciálnu vojenskú operáciu,“ s cieľom demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny. Federatívne vojská vtrhli na ukrajinské územie zo severovýchodnej a juhovýchodnej časti. Konflikt prebieha dodnes, pričom ho odsúdili takmer všetky štáty. Ruská propaganda sa v krajine zámerne vyhýba používaniu slov „vojna“    a „invázia“. Namiesto toho používa už vyššie spomínaný termín, ktorým je „špeciálna vojenská operácia“.[1]

Vyše 95% sveta s inváziou nesúhlasí a všetky fakty jasne naznačujú, že ide o konflikt mocenského záujmu, hlava Ruskej federácie sa na situáciu pozerá diametrálne odlišne. Už história, či už dávna alebo novšia, naznačuje, že neustála potreba a snaha o rozširovanie ruského územia by sa pokojne dala nazvať neutíchajúcou. Ako dokonalý príklad možno uviesť bývalý Sovietsky zväz, ktorý dodnes drží prvenstvo najväčšieho štátu v histórii ľudstva. Vtedy boľševici na čele s V. I. Leninom ovládli väčšiu časť bývalého cárskeho Ruska, následkom čoho bol 30. decembra 1922 sformovaný Zväz sovietskych socialistických republík.

Hoci v súčasnosti už ZSSR neexistuje a namiesto V. I. Lenina je na čele V. Putin, zdá sa, že cieľ ostal rovnaký – udržanie si prvenstva vo svete za každú cenu. Nasvedčuje tomu aj súčasnosť a už spomínaná invázia. Pre ruského prezidenta bola Ukrajina tŕňom v oku už vyše dvadsať rokov. Za ten čas sa ju neraz snažil podvoliť Ruskej federácii. Hlavný dôvod je najmä ten, že mnoho ruských národniarov dodnes neakceptuje Ukrajinu ako samostatný štát a stále ju považuje za neoddeliteľnú súčasť ruského národného dedičstva.[2] Okrem toho je geografická poloha Ukrajiny pre Putina veľmi strategická. Líder Kremľa sa obáva k jej postupnému prikláňaniu na Západ, najmä rastúcej blízkosti k NATO a následnej expanzii tejto medzivládnej obrannej organizácie. Taktiež je proti rozvíjaniu vzťahov Kyjeva s Európskou úniou. Všetko z toho sa už momentálne ale deje a zdá sa, že väčšina situácií hrá proti Putinovi. Rovnako aj postupná integrácia štátov Západného Balkánu (s výnimkou Srbska) do EÚ by znamenala veľmi výrazné oslabenie sféry vplyvu Ruska vo východnej časti Európy. Toto sú fakty, s ktorými sa najväčší štát sveta nedokáže zmieriť.[3]

Súčasnú inváziu označuje ruský prezident ako potrebnú obrannú akciu za účelom ochrániť ruských občanov a ich záujmy v okupovaných regiónoch. Spoločne so svojou vládou otvorene hlása, že Rusi sú na ukrajinských územiach diskriminovaní a opakovane vystavovaní ukrajinskému fašizmu. Tento „mýtus o obeti“ umožňuje Putinovi vykresliť celú situáciu ako vojnu z nevyhnutnosti, že Rusko je pod vojenským, politickým, ekonomickým a kultúrnym útokom zo strany Západu.[4] Presne ten istý dôvod použil bývalý Severokórejský vodca Kim Ir-sen, kedy v roku 1950 po začatí Kórejskej vojny argumentoval tým, že vojnou chce ochrániť štátnu suverenitu a odolávať invázii juhokórejských a spojeneckých síl podporovanými USA.

Čo ešte V. Putina s Kim Ir-senom spája je aj fakt, že obaja očakávali rýchly a úspešný priebeh konfliktu. Podľa profesora politológie Briana D. Taylora, ktorý pôsobí na Syracuse University, si najvyšší predstaviteľ Moskvy predstavoval, že všetko dopadne podľa jeho predstáv a Ukrajina za krátku chvíľu podľahne. S čím nepočítal bolo, že ukrajinský národ je zložený z vlasteneckých občanov odhodlaných brániť svoju krajinu pred podrobením cudzej mocnosti. Myslel si, že vláda je americký implantát, nie skutočný odraz podpory verejnosti. Politológ na záver spomenul aj smrť ruského opozičného politika Alexeja Navaľneho, ktorý pre mnohých predstavoval možnosť lepšej, slobodnejšej, modernejšej a demokratickejšej budúcnosti federácie. Jeho podozrivý skon je jasným dôkazom, že pokiaľ je prezidentom V. Putin, ísť proti ruskej vláde je takmer nemožné.[5]

Faktom ostáva, že Kremeľ si vypestoval mentalitu obliehania a príbeh sťažností predáva ďalej. Keďže prezidentské voľby v marci 2024 vyhral opakovane V. Putin, predpokladá sa, že situácia na ukrajinskom území ostane nezmenená. Aj po druhom výročí konfliktu si najvyšší predstaviteľ Moskvy stojí za názorom, že na Ukrajine nebude mier, pokiaľ Rusko nedosiahne svoje prioritné ciele – záchrana ruských občanov na okupovaných územiach a zastavenie rozširovania sféry vplyvu Severoatlantickej aliancie.

Čo by si však malo Rusko uvedomiť, je najmä to, že súčasný svet už dávno nie je o impériách a vojenskom dobývaní. Štáty sú suverénne, samostatné, s vlastnými vládami, ktoré pôsobia na vymedzenom území a majú vlastné obyvateľstvo. V minulosti sa impéria budovali spoločne s podmanením si významne geografických a nestrategických lokalít, aby boli pod kontrolou príslušnej autority. To znamená, že to, čo Rusko robí teraz, je návrat k časom minulým a jasný dôkaz toho, že sa dodnes nevie zmieriť nielen s prehrou v studenej vojne, ale aj celkovo s tým, že prvenstvo sa naskytlo iným mocnostiam. V súčasnosti už nehrá úlohu rozloha, ako to bolo kedysi. Je to najmä o ekonomickej a politickej situácii, ale taktiež aj o schopnosti spolupracovať navzájom.[6]


Zdroje:

[1] Ray, M. Russia-Ukraine War [online]. Britannica. 2024. <https://www.britannica.com/event/2022-Russian-invasion-of-Ukraine>.

[2] Hill, I. Russia’s invasion of Ukraine: Why and why now? [online]. The Interpreter. 22. Jún 2023. <https://www.lowyinstitute.org/the-interpreter/russia-s-invasion-ukraine-why-why-now>.

[3] Tisdall, S. The edge of war: what, exactly, does Putin want in Ukraine? [online]. The Guardian. 12. Február 2022. <https://www.theguardian.com/world/2022/feb/12/russia-ukraine-what-does-putin-want>.

[4] Hill, I. Russia’s invasion of Ukraine: Why and why now? [online]. The Interpreter. 22. Jún 2023. <https://www.lowyinstitute.org/the-interpreter/russia-s-invasion-ukraine-why-why-now>.

[5] Anderson, S. Putin Unlikely To Stop In Russia And Ukraine [online]. Forbes. 19. Február 2024. <https://www.forbes.com/sites/stuartanderson/2024/02/19/putin-unlikely-to-stop-in-russia-and-ukraine/?sh=3930fec622f0>.

[6] BRZEZINSKI, Z. Veľká šachovnica. New York. 1997.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *