Pozícia Európskej únie k západnému Balkánu
Prítomnosť Európskej únie, resp. jej predchodcov, na západnom Balkáne je datovaná už od roku 1980, keď bola podpísaná dohoda o spolupráci so Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou (SFRJ), pri ktorej humanitárna kancelária EÚ poskytovala pomoc obetiam regionálneho konfliktu v roku 1990 a rovnako tak podporila v tom čase aj nezávislé média a rozkvet občianskej spoločnosti. Podpísaním Daytonskej zmluvy, ktorá ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine, sa vytvorili právne predpoklady na stabilizáciu Balkánu. Európska únia vytvorila podmienky na tzv. regionálny prístup, ktorý zahŕňal všetky štáty západného Balkánu, na zlepšenie obojstrannej kooperácie a rozvoja bilaterálnych vzťahov v regióne. V roku 1999 Európska únia začala vnímať signály z krajín Balkánu, ktoré prejavili záujem stať sa členskými štátmi, v dôsledku prijímania nových členov zo strednej či východnej Európy.[1]
To malo za následok stretnutie Európskej rady vo Feire v roku 2000. Pokračovalo to potvrdením európskej perspektívy krajín západného Balkánu v Solúne v roku 2003 a rovnako tak v Sofii v roku 2018. V Solúne sa stretli vedúci predstavitelia Európskej únie a hlavy štátov, resp. predsedovia vlád pristupujúcich a kandidátskych štátov, Albánska, Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Bývalej juhoslovanskej republiky Macedónska, Srbska a Čiernej Hory, ktorí podpísali „Solúnsku agendu pre západný Balkán: Na ceste k európskej integrácii“. Zároveň súhlasili s hodnotami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou EÚ, akými sú demokracia, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a slobôd či trhové hospodárstvo. Zaviazali sa taktiež k dodržiavaniu medzinárodného práva, nedotknuteľnosti medzinárodných hraníc, mierovým riešeniam konfliktov či regionálnej spolupráci.[2]
Politika EÚ, ktorá sa vzťahuje ku štátom západného Balkánu, sa integrovala do Stabilizačného a asociačného procesu, ktorým sa predurčuje spoločná budúcnosť v radoch Európskej únie. Primárnym cieľom dohôd o stabilizácii a pridružení je podpora ekonomickej a hospodárskej prosperity, ktorá úzko súvisí s vytvorením dlhodobého partnerstva medzi krajinami západného Balkánu a EÚ. Tieto dohody predstavujú právne mechanizmy na harmonizáciu s právnymi normami EÚ a postupnú integráciu do európskeho trhu. V rámci procesu stabilizácie a pridruženia (SAP) pokrok každej krajiny závisí od plnenia kodanských kritérií a podmienok stanovených a potvrdených v záverečnej deklarácii záhrebského samitu z novembra 2000. Krajiny západného Balkánu rovnako vítali prehĺbenie spolupráce v oblasti politického dialógu, ktorým sa zlepšila koordinácia krokov ohľadom parlamentnej spolupráce, spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky či podporu vytvorenia inštitúcií.[3]
Podmienky členstva v Európskej únii
Členským štátom sa môže stať akýkoľvek štát, ktorý sa nachádza na európskom kontinente a splní podmienky členstva. Medzi podmienky členstva patria politické, ekonomické a právne rámce, bez ktorých nie je možné uvažovať o prípadnom prijatí do EÚ. Sú nimi napríklad stabilné inštitúcie demokratického charakteru, právny štát, trhové hospodárstvo či osvojenie si acquis Európskej únie. Štát, ktorý sa uchádza o členstvo v EÚ posiela žiadosť o členstvo Rade Európskej únie, ktorá následne zhodnotí schopnosti danej krajiny naplniť podmienky členstva. Ak sa tak stane, pristúpi sa ku formálnemu otvoreniu prístupových rokovaní medzi kandidátskou krajinou a všetkými členskými krajinami EÚ. Predvstupové rokovania ponúkajú zúčastneným stranám osobitné hodnotiace kritéria, ktoré sú dôležité pri hodnotení pripravenosti kandidátskych krajín. Jedným z nástrojov predvstupovej stratégie je prístupové partnerstvo, ktoré sa sústreďuje na krátkodobé a strednodobé priority, ciele a podmienky pre každú kandidátsku krajinu. S tým súvisí aj predvstupová pomoc, ktorá sa odzrkadľuje na základe vypracovania Národného programu pre prijatie acquis, ktorým sa harmonizujú zákony kandidátskej krajiny so zákonmi EÚ.[4]
Osamostatnenie sa a snaha o integráciu Čiernej hory do EÚ
Prístupové rokovania Čiernej Hory do EÚ začali v čase, keď ešte bola súčasťou štátu „Srbsko a Čierna Hora“ a to započatím rokovaní o podpise stabilizačnej a asociačnej zmluvy pod hlavičkou federácie Srbska a Čiernej Hory v apríli 2005. Rokovania sa viedli v tzv. „dvojpostupe“, ktorý zabezpečoval samostatnosť vyjednávania v určitých oblastiach, avšak rezultátom celého procesu mala byť jednotná stabilizačná a asociačná dohoda. V máji 2006 sa vyjednávania pozastavili najmä pre neúčinnú spoluprácu s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu.[5]
Dňa 21. mája 2006 sa v Čiernej Hore konalo referendum o tom, či sa štáty Čierna Hora a Srbsko stanú samostatnou entitou, ktorá bude mať v celosvetovom meradle plné právne uznanie alebo ostanú naďalej vo federálnom zväzku. Platné referendum v súlade s čiernohorským volebným zákonom nastáva vtedy, ak je volebná účasť vyššia ako 50% a zároveň ho schváli najmenej 55% voličov. Hlasovania sa zúčastnilo 86,3% oprávnených voličov, pričom za samostatnosť Čiernej Hory sa prihlásilo 55,5% občanov a zvyšných 45,5% chcelo zotrvať v štátnom zväzku so Srbskom.[6]
Integrácia Čiernej Hory do Európskej únie predstavuje novú fázu v jej krátkej samostatnosti, ktorá bola prijatá vôľou občanov v referende v roku 2006. Súčasná situácia ohľadom vojnového konfliktu na Ukrajine zrýchlila nutnosť vstupu krajín západného Balkánu do EÚ, či už z pohľadu bezpečnosti alebo z pohľadu ekonomického rozvoja, s čím súvisí aj možnosť navýšenia potenciálu pre zahraničný obchod. Koncom roku 2008 oficiálne Čierna Hora požiadala o členstvo v EÚ a po schválení žiadosti komisiou, radou a parlamentom sa začali predvstupové rokovania, na základe ktorých sa otvorilo 35 kapitol acquis, pričom do dnešných dní boli uzavreté len 3 kapitoly na preliminárnej úrovni. Najdôležitejšími kapitolami, pred ktorými stojí Čierna Hora sú kapitoly 23 a 24, ktoré sa venujú súdnictvu a základným právam spolu so spravodlivosťou, slobodou a bezpečnosťou. Bez uzatvorenia týchto dvoch kapitol sa v negociačných rokovaniach nebude postupovať, pretože pre Európsku úniu a pre následný integračný proces sú kapitoly 23 a 24 veľmi dôležité.
Zlepšenie krokov v oblasti justície či právneho štátu budú veľkou výzvou pre súčasnú vládu, ktorá sa okrem svojho domáceho vnútropolitického boja bude musieť popasovať aj s napredovaním v rokovaniach s Európskou úniou. Predchádzajúce pokusy o reformy v spomínaných oblastiach nedosiahli významné výsledky najmä pre politickú nestabilitu v krajine. Ani v súčasnosti po parlamentných voľbách v roku 2023 sa situácia nezlepšila. Menšinová vláda s podporou prosrbských nacionalistov neprejudikuje zmenu postupov voči EÚ, napriek vysokej podpore občanov stať sa jej členom.
Hoci výroky najvyšších predstaviteľov v krajine ubezpečujú občanov o jej vstupe do roku 2028, realitou ostáva fakt, že krajiny západného Balkánu, teda aj Čierna Hora, sa dostatočne nezbavili ruského či srbského vplyvu, ktorého snahou je destabilizovať proeurópske snahy o začlenenie týchto krajín do štruktúr EÚ a zároveň uchovávať svoj geopolitický vplyv v týchto oblastiach. Čierna Hora má podľa viacerých zdrojov najbližšie k tomu, aby sa stala 28. členom Európskej únie, avšak čaká ju ešte značná cesta, ktorou si bude musieť prejsť.
Zdroje:
[1] DUDIČ, B. Európska únia a hospodárska spolupráca so západným Balkánom. 1. vyd. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2023. s. 92. ISBN 978-80-223-5595-7.
[2] Eu-Western Balkans Summit Thessaloniki, 21 June 2003. [online], [cit. 3/5/2024]. Dostupné na internete: <https://ec.europa.eu/commission/presscorner/detail/en/PRES_03_163>.
[3] EU Trade Relations with Western Balkans. 21. december 2020. [online], [cit. 3/5/2024]. Dostupné na internete: <https://policy.trade.ec.europa.eu/eu-trade-relationships-country-and-region/countries-and-regions/western-balkans_en>.
[4] DUDIČ, B. Európska únia a hospodárska spolupráca so západným Balkánom. 1. vyd. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2023. 51 – 53 s. ISBN 978-80-223-5595-7.
[5] FODOROVÁ, V.; GRANČAY, M.; SZIKOROVÁ, N. a kol. Integrácia západného Balkánu a Turecka do Európskej únie. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2012. 55 – 56 s. ISBN 978-80-225-3383-6.
[6] Referendum on independence 2006 Montenegro. [online], [cit. 3/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.robert-schuman.eu/en/monitor/516-referendum-on-independence-in-montenegro-21st-may-2006>.
Pridaj komentár