Téma, na ktorú sa v rámci eseje a môjho písania zameriam, sa dotýka rozboru humanizmu z publikácie G.H. Wrighta, z ktorej možno priblížiť ďalšie pohľady a úvahy nad humanizmom, ktorý sa transformoval naprieč dejinami, pričom jeho premena pokračuje do súčasnosti. No môžeme sa pýtať, či táto premena bude žiadúca, resp. zaujímavá pre spoločnosť, či jednotlivcov, alebo sa bude úspešne rozvíjať aj v budúcnosti na pozadí ľudského snaženia v protiklade k takej robotike. Podľa môjho názoru prejavuje k humanizmu mnoho ľudí apatiu, z dôvodu, že kultúrny a vedecký rozvoj bol neuveriteľne urýchlený, tým pádom ľudia stratili záujem o tieto idey. Dokonca sa stretávame s antinatalistickými, environmentálnymi alebo potratovými hnutiami, ktoré deformujú obraz človeka na úkor prírody a ideológie. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí si humanizmus spájajú s právnymi normami a negatívnymi vplyvmi, ktoré zlepšujú životné podmienky zločincov a paradoxne humanizujú ľudí, ktorí humanistický životný postoj odmietli.
Napriek tomu, že si humanizmus niektorí spájajú s humanitnými vedami, predstavuje hlavne postoje k životným otázkam, než výskum. Podľa Wrighta je rovnaká chyba takto spájať filozofiu, ktorú neohraničuje človek ani príroda.[1]
Takto sa môžeme dostať k ďalšiemu problému. Je humanista iba človek, ktorý sa prikláňa k životným postojom, alebo vykonáva činnosť kultúrnu, či poznávaciu? Podľa Cicera išlo o „studia humanitatis“, intelektuálne činnosti, ktoré rozvíjali vlastnosti. Išlo o čítanie diel starých filozofov, dejepiscov, básnikov.
V renesancii predstavoval humanizmus múdrosť antických spisovateľov. V nemeckej podobe 19.storočia to bolo práve znovuobjavenie tohto svetského kultúrneho dedičstva antiky a tiež aj historických filozofických disciplín. Môžeme si všimnúť, že humanizmus sa prejavoval na pomedzí kríz, resp. dejinných etáp, kedy spoločnosť hľadala odpovede na svoje otázky od svojich predkov s dôrazom na kontext vtedajšej doby. Už konkrétne, grécky humanizmus chápal človeka ako mikrokozmos, jeho zdravie a blaho v spoločnosti spočívalo na zákonoch prírody. Príroda predstavovala ideál.[2] Človek sa neopieral už len o konvencie „nomoi“, ale o prírodu „physei“. Niektorí namiesto hľadania “lepšieho sveta” hľadali cestu mimo zla tohto sveta. U stoikov a epikurejcov to znamenalo spôsob života, ktorým akceptovali rozmary osudu, alebo nachádzali šťastie v záľubách a priateľstve s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi.
V stredoveku a renesančnom humanizme sa zmenila trojčlenka človek-príroda-Boh. Človek stojí nad prírodou a pretvára ju, na čo dostáva mandát. Postupne prichádzajú technické predispozície, ktoré začínajú zvedavosťou alchymistov a pretekmi získať kameň mudrcov. Ten modernejší prístup už v neskorej renesancii predstavuje F. Bacon, ktorý hovorí o poznaní príčin. Ak ich budeme poznať, môžeme ich rovnako usmerňovať, vyvolávať a potláčať. Na to aby sme získavali skúsenosti, musíme uskutočňovať pokusy. Tieto myšlienky vedeckého experimentovania ešte neboli známe antickým Grékom.[3] Aj napriek tomu, že existovali náboženské vplyvy, spoločnosť sa začínala výrazne sekularizovať a človek rozmýšľal veľmi materialisticky. Tento nový človek sa však musel naučiť ako správne pracovať s prírodou a nezničiť jemnú rovnováhu. Človek technologickej éry hľadá samého seba a snaží sa objasniť čím je.
Humanizmus osvietenstva uchopil spoločenské pomery skrz racionálnosť a takzvanú ríšu rozumu a humánnosti. V kontexte Veľkej francúzskej revolúcie a obdobia vlády M. Robespierra to vyznievalo cynicky, avšak aj oni mali vlastný pohľad na humanizmus v podobe nových občianskych práv pre ľudové vrstvy. Nemecký osvietenský humanizmus zas chápal proces formovania človeka na základe kultúrneho dedičstva, ako kultúrnej bytosti, čo nazývali „bildung“.[4] Tento dynamický štart po buržoáznej revolúcii pokračoval aj marxistickým humanizmom, ktorý kládol dôraz na sociálnu spravodlivosť, materiálny základ ako podmienku pre rozvoj človeka v spoločnosti.
Na základe retrospektívneho pohľadu si myslím, že ďalší rozvoj humanizmu je nielen žiadúci, ale nevyhnutný, aj napriek tomu, že ľudia sa odkláňajú od predstav dobrého „človečenstva“ a predstavujú si nástup robotickej spoločnosti. Ľudia stále nedokázali vyhľadať poslednú odpoveď na ideálny stav človeka v spoločnosti a jej realizáciu. Tieto produkty sú len ďalším výtvorom človeka v priebehu času a nedokážu plnohodnotne nahradiť a pochopiť kontextovú podstatu ľudských dejín, či pocit individuálneho bytia naprieč niekoho jedinečným životom. Aj produkty týchto produktov, ako umelá inteligencia, sú len nepriame výtvory človeka, ktoré využívajú ďalší v neprospech vlastnej originality. Nemali by sme hovoriť o robotizácii ľudí, ale pasívnosti ľudí, od ktorých záleží systém rozmýšľania a odpovede na kontexty doby. Aj súčasné rozmýšľanie bude prekonané, napriek tomu či je optimistické, alebo pesimistické a bude pokračovať heglovskými tézami do poslednej syntézy.
Zdroje:
[1] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 9.
[2] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 14.
[3] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 17-18.
[4] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 22-23.