Téma, na ktorú sa v rámci eseje a môjho písania zameriam, sa dotkne výkladu slobody, aj ako politickej hodnoty, z publikácie B. Williamsa. Samotný autor tvrdí, že cieľom nie je vytvoriť ucelenú definíciu, ale všeobecne sa zaoberať poňatím slobody. Môžem však doplniť definíciu cambridgeského slovníka, ktorý rámcuje slobodu ako „stav alebo právo bytia, v ktorom je dovolené robiť, hovoriť, myslieť si… čokoľvek čo chcete, bez toho aby ste boli kontrolovaný, či limitovaný“.[1] Toto rámcovanie sa približuje absolútnej slobode, pričom mnohí môžu oponovať, že toto predstavuje anarchiu, nie slobodu. Predsa len každá spoločnosť, aj tie demokratické, nedemokratické, či staré a nové civilizácie, boli limitované právnymi kódexami, ktoré vyslovene obmedzujú ľudí na určitých právach, čím regulujú správanie jednotlivcov a spoločnosti. Tieto spoločnosti mali zároveň rôzne predstavy slobody. Williams ďalej hovorí o špecifickej a obecnej hodnote slobody. Špecifickú možno použiť na praktické účely, ktoré predstavujú základ pre obecné chápanie.
Mali by sme povedať, že sloboda sa v rámci filozofických sporov a diskusií rozoberá hlavne ako politická hodnota, keďže spory medzi aktérmi sú politické. V tomto prípade ide o politický kontext a sloboda sa javí ako subjektívna. Tento výklad slobody ako politickej hodnoty preto môžu ovplyvňovať 4 faktory. Politická filozofia, ktorá nie je aplikovateľná morálnou filozofiou ani odvetvím filozofie práva. Politický a morálny nesúhlas, pričom morálny nesúhlas predstavujú rôzne úvahy a dôvody, politický nesúhlas predstavuje aplikácia, či využitie/nevyužitie štátnej moci. Rôzne výklady politických hodnôt, slobody, rovnosti, spravodlivosti, pričom ich vzájomný vzťah nesmie byť založený na výkladoch ústavy, keďže rozdeľujeme aktuálne a ideálne výklady ústav. Posledný faktor je politický vzťah priateľov a nepriateľov, resp. odporcov, kde politická odlišnosť vychádza zo vzťahu politickej opozície, nie z intelektuálnych a výkladových nezhôd.[2]
Aby sme pojali slobodu ako politickú hodnotu správne, mali by sme brať do úvahy aj nezhody okolo tejto hodnoty zo strany politickej opozície. Mohli by sme sa sťažovať, že opozícia nad nami vynáša mylné súdy, avšak to by sme nemali pokladať za chybné myslenie, keďže ovplyvňuje naše nazeranie na odporcov. Podľa môjho názoru autor zdôrazňuje názorovú flexibilitu spojenú s politikou, ktorej by sme sa nemali vzdať neuváženými krokmi.
Iný autor, J. S. Mill, súhlasí s Lockeom, ktorý tvrdí, že „sloboda spočíva v moci konať, či nekonať, z vlastnej vôle konať, či sa konania zdržať.“ To má jednu nevýhodu a to, že slobodu a voľnosť nazývame inými menami. Preto nám uniká dôvod, prečo by sme sa vôbec zaoberali týmito výrazmi. Tento dôvod sa ukáže akonáhle pridáme podmienku, napr. pridaním prekážky, ktorá nám zabraňuje urobiť niečo, čo by sme urobiť chceli. V tomto zmysle povedané, sme neslobodní v prípade, že naša neschopnosť niečo robiť bola dôsledkom nátlaku. I. Berlin hovoril o negatívnej slobode, Williams hovorí o primitívnej slobode v prípade, že nám druhí nebránia nátlakom v tom, čo chceme robiť.[3] Nátlak môže predstavovať násilné bránenie, hrozby silou, súperenie v hre s nulovým súčtom, kde jeden zabraňuje druhému dosiahnutie cieľa, ďalej vedľajšie dôsledky cudzích činov a štrukturálne znevýhodnenie. Taktiež je potrebné doplniť podklady a politický rámec, ktorý rozoberá neschopnosť osoby niečo robiť s prekážkami, alebo, že zabudla urobiť to čo mala.
Podľa môjho názoru, pri prekážkach môžeme hovoriť ako univerzálnych problémoch, ktoré presahujú slobodu ako politickú hodnotu, aj keď sa jej dotýkajú. Činy cudzích ľudí alebo štrukturálne znevýhodnenie obmedzovalo a obmedzuje slobodu ľudí v komunitách, ktoré sa neriadia subjektívnymi politickými, ideologickými, ale primordiálnymi hodnotami samoregulácie. V prípade, že hovoríme o primitívnej slobode ako pomernom pojme, riešime pomer medzi tým, čo ľudia chcú, a či im v tom iní bránia. V inom slova zmysle každý otrok bol slobodný, kým nemal novú túžbu. Reformátor, ktorý otrokovi predstaví novú túžbu mu paradoxne zoberie starú predstavu slobody, otrok si uvedomí, že je otrokom. Toto Williams taktiež odmieta, lebo podľa neho smerujú takéto nedostatočné argumenty k Berlinovej pozitívnej slobode, kde obmedzenie túžob a prianí je v záujme ľudí, keďže sa mali lepšie bez nich. Ďalším problémom je fakt, že niektorí nemajú túžby ako ostatní, ktoré by sa u nich očakávali. To môže v krajnosti vyústiť až do paradoxu, o ktorom hovoril Rousseau:
„Ľudí možno prinútiť, aby boli slobodní.“[4]
Som presvedčený, že slobodu najviac vystihuje heslo liberálnych občanov, a to, moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého. Každý má rovnaké práva podľa spoločenskej zmluvy, na ktorej sme sa spoločne dohodli a dohadujeme. Vidíme však, že ideologické, štrukturálne, či právne prostriedky nedokážu odstrániť negatívne zásahy do životov jednotlivcov. Právne normy naprieč civilizáciami dokazujú nedostatky ľudí, ktoré by v ideálnej spoločnosti neboli potrebné. Aby sme dosiahli spravodlivosť a slobodu, musíme odstrániť primordiálne nedostatky ľudí, ktoré nedokáže odstraňovať oveľa univerzálnejšia právna regulácia, nieto subjektívne ideológie a systémové štruktúry.
Zdroje:
[1] https://dictionary.cambridge.org/dictionary/english/freedom
[2] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011. s. 129-131.
[3] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011. s. 132-133.
[4] WILLIAMS, B.: Na počiatku bol čin. Realizmus a moralizmus v politickej diskusii. Červený Kostelec, 2011. s. 135.
Pridaj komentár