Globalizácia je vývojový stupeň spoločnosti, ktorý sme dosiahli následkom jej vývoja v prielome dejín. Proces globalizácie bol vymedzený samotným ľudským poznaním, vedecko-technickým progresom a transformáciou prístupu týchto poznatkov. V dnešnom ponímaní globalizáciu najviac ovplyvňuje využívanie moderných informačno-komunikačných technológií, ktoré len urýchľujú „prekonávanie času“ a transformáciu vedecko-technického rozvoja.
Všeobecne uznávaným faktorom, ktorý vopred ustanovil podobizeň globalizácie, je chronologické a etapovité odstraňovanie bariér, ktoré stoja na ceste k centralizovane riadenému kapitálu. Dôkazom, ktorý potvrdzuje toto tvrdenie o rozvoji spoločenského trhového priestoru (tok peňazí, tovarov a služieb, pracovnej sily) je uvádzaný rýchly ekonomický rast. Môžeme to vidieť aj na prírastkoch hrubého domáceho produktu jednotlivých štátov, ale aj na raste celosvetového hrubého produktu.
Ak porovnávame vývoj spoločnosti a samotnej globalizácie, globalizácia nedosiahla univerzálneho charakteru. Natrafila na už vytvorené civilizačné, kultúrne, ideové a iné bariéry. Z týchto dôvodov boli vytvorené rozdielne štruktúry vyznávaných hodnôt, z ktorých sa neskôr stali organizácie akými sú Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), Severoamerická dohoda o voľnom obchode (NAFTA), Európska únia (EU), Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). Vzťahy medzi týmito organizáciami sú blízko prepojené a meniace sa na základe nimi vyznávaných hodnôt. V minulosti pôsobili viac lokálne. Dnes tieto organizácie majú celosvetový charakter.[1]
Rast ekonomických ukazovateľov je priamo úmerne spojený s environmentálnymi, sociálnymi a kultúrnymi problémami. Dopadom globalizácie je zvyšovanie nerovnosti a rozdielov v životných podmienkach časti populácie, predovšetkým v rozvojových oblastiach sveta. Kým priemyselný „Sever“ profituje z globalizácie, rozvojový „Juh“ dopláca na rozdiel týchto nerovností plynúci z globalizačného procesu. Reakciou na vznikajúce problémy a nerovnosti je aj samotná organizácia antiglobalizačných hnutí. Ich aktivitu evidujeme od protestu v Seattli v roku 1999, ktorý si ešte priblížime. Antiglobalizačné hnutia majú korene ešte v roku 1968 a postupom 70. a 80. rokov aj vo forme inštitúcií.[2]
Antiglobalizačné hnutie, alebo inak zvané aj protiglobalizačné hnutie je sociálne hnutie kritické voči ekonomickej globalizácii. Hnutie označujeme viacerými názvami. Najpopulárnejší a najviac výstižný v zmysle cieľa tohto hnutia, je názov Hnutie za globálnu spravodlivosť. Ďalšími názvami sú hnutie za zmenu globalizácie, hnutie proti globalizácií, hnutie proti korporátnej globalizácii, hnutie proti neoliberálnej globalizácii.
Aktivisti antiglobalizačného hnutia vyznávajú široké spektrum navzájom súvisiacich myšlienok. Spoločne sa zhodujú na boji proti veľkým nadnárodným korporáciám, ktorých moc uplatňovaná cez obchodné dohody len zhromažďuje kapitál a zvyšuje rozdiely v životnej úrovni. Ničia integritu národnej legislatívnej autority, zasahujú do nezávislosti a suverenity štátu. Ich činnosť nenapomáha k ochrane životného prostredia. Teda v praxi to znamená, nadnárodná spoločnosť si zvolí krajinu v rozvojovom „Juhu“, ktorá najviac ekonomicky vyhovuje jej podnikateľskému plánu. Rozhodne sa pre založenie novej výrobnej linky, pobočky, čo samozrejme predstavuje pre vládu danej krajiny príjem, zníženie nezamestnanosti a zvýšenie HDP. Avšak, zohľadniť pracovné podmienky zamestnancov, výšku platu, alebo vedľajší produkt výroby, teda, znečistenie životného prostredia krajiny už nie je v záujme vlády. Týmto spôsobom funguje väčšiny nadnárodných spoločností, ktorých výrobky máme každý deň na sebe, so sebou a v našej domácnosti.
Aktivisti antiglobalizačného hnutia veria, že koncom 20. storočia vládnuce elity, alebo táto „globálna oligarchia“, využila expanziu svetových trhov pre svoje vlastné záujmy. Brettonwoodske dohody v kombinácii s nadnárodnými korporáciami pomohli k vytváraniu globalizácie. Nazývame to aj globalizáciou zhora. Aktivisti veria, že medzinárodné dohody a globálne finančné inštitúcie ako Medzinárodný menový fond, Svetová obchodná organizácia narušujú mieste rozhodovanie a ovplyvňujú vnútropolitické dianie.[3]
Samotný pojem Hnutie za globálnu spravodlivosť prvýkrát teoreticky definoval britský novinár, ekologický a politický aktivista George Monbiot v knihe Vek súhlasu: Manifest nového svetového poriadku (2003) ako pojem, ktorý zastrešuje všetky globálne organizácie a jednotlivcov, ktorí vynakladajú úsilie o nastolenie spravodlivosti v distribúcii materiálnych a duchovných statkov v celosvetovom meradle. V danej publikácii predkladá plán organizácie svetového parlamentu, zloženého z počtu 600 členov svetovej vlády, ktorá by mala regulovať a zastrešovať nadnárodné organizácie a spoločnosti.[4]
Cieľom Hnutia za globálnu spravodlivosť nie je boj proti globalizácii ako takej, ale dosiahnutie obmedzenia moci nadnárodných korporácií v ekonomickej oblasti. Rozšíriť kontrolu na oblasť politiky, sociálnej redistribúcie a ochrany prírody. Vo finálnej fáze procesu by mala byť sformovaná politická demokratická kontrola globalizačného procesu.[5]
Hnutiu ide o dosiahnutie istej globálnej spravodlivosti a zabezpečenie spravodlivej distribúcie všetkých výhod globalizácie pre každého, a nie len pre bohatý Sever. Tieto zámery vedú k predstave o celosvetovej politickej autorite v hierarchickom usporiadaní, Svetový štát so svetovou vládou a s globálnym riadením sveta. Ide o dezintegráciu korporatívnej osoby a fundamentalizmu voľného trhu. Zvyšovanie diferencie v sociálnej a ekonomickej oblasti medzi Severom a Juhom zvyšuje moc a polarizáciu sveta. Neoliberálna ekonomická politika len poskytla bohatším štátom výhodu pred rozvojovými krajinami, čo viedlo k ich vykorisťovaniu a zväčšeniu rozdielov v globálnom bohatstve.[6]
Hlavným iniciačným aktom aktivistov antiglobalizačného hnutia bol protest v meste Seattle v štáte Washington, ktoré bolo hosťujúcim mestom konferencie Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v roku 1999. Témami konferencie boli prehodnotenia neriadení a inovácia práv obchodu. Táto konferencia dopadla neúspešne – bez toho, aby sa účastníci snažili prijať aspoň nejaké opatrenie alebo riešenia. Konferencia sa diala na prelome novembra a decembra daného roka. Protest bol zameraný na práva pracovníkov, environmentálnu bezpečnosť, sociálne problémy. Z protestu päťdesiatich tisícov ľudí sa postupom piatich dní zvýšil na protest jednej sto tisícky.[7]
Na tomto antiglobalizačnom proteste sa nachádzali ideovo odlišné skupiny, hnutia, ktoré však bojovali sa spoločnú vec – zmenu. Prítomní boli environmentalisti, feministky, bojovníci za ľudské práva a práva zvierat, občianske práva v Európe, latinskej Amerike, alebo iných krajinách, ktoré sú alebo boli kolóniami iných mocností. Nachádzali sa tam aj anarchisti, členovia, či už krajnej ľavice alebo pravice. Z veľkej skupiny protestujúcich sa malá skupina pustila do násilností, čo však vyústilo do silného zásahu seattleskej polície aj národnej gardy. Bol vyhlásený stav núdze. Členovia policajného zboru zatýkali protestujúcich a výtržníkov. Odháňali protestujúcich vodnými delami a slzným plynom. Aj z týchto dôvodov sa o proteste v Seattle hovorí aj ako o „Battle of Seattle“, teda bitke o Seattle.[8]
Útoky môžeme deliť na dva druhy, na základe cieľa útoku. Máme ciele radikálnejších antiglobalistov, ako boli prevádzky nadnárodných korporácií, či už značky Nike, McDonalds, a pod. Cieľom druhej skupiny bol akýkoľvek hnuteľný a nehnuteľný majetok v protestnej zóne, čo predstavovalo ciele antikapitalistov a anarchistov. Počas protestov boli viaceré budovy evakuované z dôvodu hlásenia bombových útokov, ktoré neboli potvrdené. A práve tieto násilnosti a falošné poplašné správy menšej skupiny vrhli na celý protest svetlo nepochopenia. Z pohľadu verejnosti išlo o stretnutie radikálov bez jednotného ideového cieľa a konkrétnych požiadaviek. Skupiny, ktorá „nevie za čo vôbec bojuje“.[9]
Máme viacero zdrojov, ktoré opisujú daných päť protestných dní. Pokladáme za podstatné podotknúť cez optiku akého zdroja nazeráme na udalosti v Seattli. Reporty a články z korporátnych médií vykresľujú protest ako útok na mesto a jeho obyvateľov. Každopádne, korporátne médiá sú častokrát platené inými väčšími korporáciami.
Aj napriek nesúrodosti celej skupiny je potrebné poukázať na mobilizačný potenciál celého protestu. Spomínaný počet protestujúcich boli aktivisti, z každého kúta sveta, a to hovoríme len o počte aktivistov. V tomto počte nie sú zahrnutí účastníci z konferencie, žurnalisti alebo zmobilizované zásahové zložky.[10]
Ako výnimka potvrdzuje pravidlo, tak nie každé hnutie, ktoré sa vyhradzuje voči neliberálnemu svetovému systému pokladáme za antiglobalizačné. S podobným názvom ale iným ideovým konceptom máme aj hnutie antikapitalistické. Kým cieľom antiglobalizačného hnutia je zastrešiť systém a obchod nadnárodných korporácií a vytvoriť inštitúciu ich kontroly, antikapitalistickému hnutiu ide o absolútne zrútenie kapitalistického systému západného sveta a silnú centralizáciu ekonomiky. Ako sme už spomenuli, antiglobalizačné hnutie sa snaží zmenšiť moc nadnárodných spoločností, a tým vytvoriť menší rozdiel v distribúcii hmotných a duchovných statkov. Napriek inému cieľu sa obe hnutia zúčastňujú protestov druhého hnutia. Z tohto dôvodu pokladáme za dôležité rozlišovať medzi antiglobalizačným hnutím a hnutím antikapitalistickým. Súčasťou antikapitalistického hnutia býva krajná ľavica ako aj anarchisti. Avšak, ako sme spomínali, tí sú častou súčasťou aj antiglobalizačných hnutí, a z tohto dôvodu vie byť náročné diferencovať medzi jedným a druhým hnutím.
Od januára roku 2012 vnímame silnejšiu rétoriku voči trhovému globálnemu mechanizmu. Priamoúmerne aj antiglobalizačné hnutia vystupujú ostrejšie voči svetovému trhu. Niektorí situáciu charakterizovali ako „turbokapitalizmus“ (Edward Luttwak), „trhový fundamentalizmus“ (George Soros), „kasínový kapitalizmus“ (Susan Strange), alebo termín „McWorld“ (Benjamin Barber), čím vystupujú ešte agresívnejšie voči svetovému trhu, na čo následne odpovedá aj antiglobalizačné hnutie a miestami sa stáva viac radikálnejším, až používa rétoriku krajnej ľavice.
Médiá po spomínanom roku 2012, ale aj teoretici, sociológovia a politológovia sa na tému antiglobalizačných hnutí začali vyjadrovať ako o antikapitalistických zároveň. Reagovali tým najmä na antiglobalizačný pochod v Londýne. Túto silnú kritiku sprevádzajú argumenty:
- Nikdy neexistovali žiadne antiglobalizačné hnutia. Išlo len o nový termín použitý médiami a menšej skupiny, na zviditeľnenie a zvýšenie čitateľnosti. Išlo o marketingový ťah.
- Po funkčnom období amerického prezidenta Busha a jeho aktivitách na blízkom východe, spoločne s ekonomickým krachom, trh už nie je najhlavnejšou prioritou pre aktivistov a médiá by mali označenie pre antiglobalizačné hnutie zmeniť.
- Aktivisti sa radikalizovali. Kritika nie je namierená na globalizačné procesy. Problém je kapitalizmus samotný.
- Globalizácia jednoducho vyhrala. Nedá sa voči nej bojovať. Je to niečo, čo vytvoril človek sám, a sám ho zvrátiť nevie, jedine, ak sa globálny svet zničí sám. Čo v inej reči znamená, kým sa neminú všetky zdroje a alternatívy pre pokračovanie konzumného sveta. Pri dnešnom prepojenom svete je náročné ho rozdeliť.[11]
„Proces globalizácie nevedie len k prehlbovaniu spotrebného charakteru spoločnosti, ale aj menej kontrolovateľným formám hromadenia finančného kapitálu v rukách oligarchie!“
(VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 202)
Jedným z najhorších dôsledkov a zároveň vedľajším produktom globalizácie je rýchly rast čiernej a šedej ekonomiky, akými je obchod so zbraňami, drogový priemysel, alebo obchod s bielym mäsom. Ide o nekontrolovateľné spoločenské štruktúry, ktoré vznikajú paralelne s rastom globalizácie. Tieto štruktúry kontrolujú finančné toky, ktoré až prečerpávajú rozpočty ekonomík tých najvyspelejších spoločenstiev. Snahu presadiť sa v globálnom priestore zakrýva činnosť týchto paralelných štruktúr. Mnohokrát sa snažia svoju činnosť odvolať na používanie ľudských práv.
Príkladom z minulosti je situácia kedy sa zakladatelia Európskeho hospodárskeho spoločenstva EHS (predchodcu Európskej únie) snažili zakryť snahu o zabránenie opätovného silného postavenia až dominancie Nemecka vo vojenskej a ekonomickej sfére.[12]
„Podstatou je, že ekonomická moc sa dostala do rúk zahraničných finančno-priemyselných korporácií“
(VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 202)
Čo znamená, že jednotlivé národné štáty mali už len zodpovednosť za hospodárske vedenie spoločnosti. Privatizačné procesy spoločnosti pripravili národné štáty o možnosť ich funkčnej realizácie. Dnes väčšina národných štátov nachádza v situácii, kedy ich rozvoj je dotovaný finančnými fondmi, ako aj Slovensko je dotované fondmi Európskej únie. Financie zo zahraničia sú posielané so zámerom stimulovať rast spoločnosti, samozrejme, aby vyhovovali zámerom zahraničného investora. Takýmto spôsobom nadnárodné korporácie získavajú nadvládu nad samotnými krajinami a určujú rytmus a pravidlá svetového obchodu.[13]
Antiglobalizačné hnutia si uvedomujú dopady globalizácie na spoločnosť, kultúru a svetovú ekonomiku. Avšak, spôsob akým upozorňujú na problém je častokrát nepochopený a bez silného ideového konceptu. Sme v dobe, kedy trh udáva smerovanie politiky, a nie naopak. Neoliberalizmus verí, že všetky otázky si vyrieši trh. Podľa tejto premisy trh nájde odpoveď aj na tento problém. Otázkou je, či to bude ešte predtým ako spotrebuje všetky existujúce zdroje.
Je potrebné, aby vládne špičky nastavili hranice, resp. súbor hodnôt a podmienok, ktoré by zabezpečili udržateľné formy rozvoja trhu. Avšak, aspekt morálky a etiky v trhovom priestore nemá miesto, keďže mať pre seba je viac ako mať pre nás a tých, čo prídu po nás.
Zdroje:
[1] VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 200
[2] KOLÁŘOVÁ, Marta. Protest proti globalizaci: gender a feministická kritika. Praha: Sociologické nakladatelství, 2009. Gender sondy. str. 23
[3] VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 24
[4] Hnutie za globálnu spravodlivosť | Encyclopaedia Beliana – slovenská všeobecná encyklopédia. [online]. K dispozícii na: https://beliana.sav.sk/heslo/hnutie-za-globalnu-spravodlivost..
[5] KOLÁŘOVÁ, Marta. Protest proti globalizaci: gender a feministická kritika. Praha: Sociologické nakladatelství, 2009. Gender sondy. str.32
[6] Hnutie za globálnu spravodlivosť | Encyclopaedia Beliana – slovenská všeobecná encyklopédia. [online]. K dispozícii na: https://beliana.sav.sk/heslo/hnutie-za-globalnu-spravodlivost..
[7] Shah, A. (2001). WTO Protests in Seattle, 1999 — Global Issues. [online]. K dispozícii na: https://www.globalissues.org/article/46/wto-protests-in-seattle-1999. [Otvorené 1 Apr. 2023].
[8] KOLÁŘOVÁ, Marta. Protest proti globalizaci: gender a feministická kritika. Praha: Sociologické nakladatelství, 2009. Gender sondy. Str.30
[9] Brandon, J. The Battle of Seattle – US History Scene. [online]. K dispozícii na: https://ushistoryscene.com/article/the-battle-of-seattle/..
[10] World Trade Organization Protests in Seattle – CityArchives | seattle.gov. [online]. K dispozícii na: https://www.seattle.gov/cityarchives/exhibits-and-education/digital-document-libraries/world-trade-organization-protests-in-seattle..
[11] Keating, J. (2009). When did anti-globalization become anti-capitalism? – Foreign Policy. [online]. K dispozícii na: https://foreignpolicy.com/2009/04/01/when-did-anti-globalization-become-anti-capitalism/. [Otvorené 1 Apr. 2023].
[12] VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 202
[13] VODZINSKÝ, Vladimír. Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2015. str. 202-204