Šport a politika sa miešajú stále, a vždy to tak bolo. Aj stav bipolárneho usporiadania sveta a súperenie dvoch veľmocí sa okrem iných oblastí premietlo aj do už spomínanej oblasti športu. Vedenie komunistickej strany ZSSR si postupne uvedomilo, že na základe športu – majstrovstvá sveta, olympijské hry či rôzne medzinárodné zápasy… – dokáže zlepšiť nazeranie okolitého sveta na východný blok a komunizmus. Na základe tejto teórie sa stal šport jedným z hlavných nástrojov k sovietskej a komunistickej propagande vo svete. V USA predstavuje šport už dlhodobo vysoké postavenie. Presadzovanie atraktívnosti, svojich hodnôt a zaistenia športu pre každého sa snaží vylepšiť status a prestíž národa skrz šport. A tak sa stal šport jednou z mnohých oblastí, v ktorých Moskva a Washington tvrdo súperili.[1] Medzinárodný olympijský výbor však tvrdí, že olympijské hry nemajú byť v žiadnom prípade spájané s politickou mocou.

Prvé olympijské hry, na ktorých sa športovci súdruhovia zo ZSSR zúčastnili od roku 1917, boli letné olympijské hry vo Fínskych Helsinkách v roku 1952. Nik však v tomto momente nevedel, čo od tejto komunistickej veľmoci čakať. Ihneď prvou reakciou vedenia ZSSR bolo, že Sovieti sa odmietajú ubytovať v spoločnej olympijskej dedine s reprezentantmi ostatného kapitalistického sveta. Súdruhovia zo ZSSR tak bývali oddelene, spoločne len so športovcami z východného bloku. Prítomnosť sovietskeho športového tímu na tak významnej svetovej udalosti určite zvýšila na súťaživosti, atraktívnosti či sledovanosti. S blížiacim sa otváracím ceremoniálom na seba nenechali čakať ani domáce média v oboch znepriatelených blokoch. Na západe sa niesli novinové titulky v znamení „Spojené štáty by chceli poraziť všetkých, ale jediný kto sa počíta ako porazený, je Sovietsky zväz“. Vo východnom bloku sa zase šírila protiamerická propaganda, ktorá mala namotivovať sovietskych športovcov k úspechom z lásky k vlasti – „Každá medaila získaná našimi športovcami ukáže svetu výhody a silu sovietskeho systému!“[2]  Víťazmi tejto olympiády sa stali športovci z USA, ktorí  získali na tejto olympiáde najviac medailí spomedzi všetkých účastníkov – 76, pričom až 40 z nich boli zlaté. Naopak,  ZSSR túto prvú olympiádu nepovažovali za zlú keďže získali len o 5 medailí menej, ako ich najväčší a najnenávidenejší konkurent zo Spojených štátov amerických. Na týchto olympijských hrách sa teda ukázalo, že súdruhovia zo ZSSR boli skutočnou a statočnou športovou výzvou pre Spojené štáty americké aj v tejto oblasti.

Prvé olympijské hry konané vo východnom bloku, boli letné olympijské hry v Moskve v roku 1980. Prvé myšlienky bojkotu sa objavili už po zvolení ZSSR ako usporiadateľa hier v roku 1974, pretože viaceré štáty považovali tieto hry za hry osláv socializmu. Bojkotu zo strany západu však prispela iná skutočnosť – Sovietska invázia do Afganistanu v roku 1979. Prezident USA Jimmy Carter na základe týchto skutočností podal návrh do Snemovne reprezentantov na bojkot olympijských hier v Moskve, pričom návrh bol schválený potrebnou väčšinou. Olympijský výbor USA tak svojich športovcov do Moskvy štartovať neposlal. Bojkotu sa zúčastnili aj ostatné západné štáty, avšak štáty ako Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko či Švédsko tieto hry nebojkotovali. Niektorí športovci bojkotovali aj priamo na olympiáde, kedy sa odmietli zúčastniť otváracieho ceremoniálu.[4]  Úroveň tejto športovej udalosti značne utrpela, pretože sa zúčastnilo len 80 štátov, z ktorých najviac medailí získal usporiadateľský Zväz sovietskych socialistických republík – celkovo 195 medailí. Namiesto toho, aby sa olympijské hry podieľali na šírení idey mieru vo svete, sa zmenili na súboj dvoch veľmocí, ktorý pokračoval aj o štyri roky neskôr.

V máji 1984, teda len pár mesiacov pred otvorením letných olympijských hier v americkom Los Angeles vydal Sovietsky zväz vyhlásenie, v ktorom vyjadril zámer bojkotovať tieto hry. Oficiálnym dôvodom bojkotu bolo, že organizačný výbor nedokáže zabezpečiť bezpečnosť sovietskym športovcom či prevládajúca proti sovietska hystéria. Spoločne so ZSSR bojkotovalo tieto hry aj iné štáty východného bloku, ktoré svoje výpravy do USA neposlali. Rumunsko bolo jediným štátom východného bloku, ktorého športovci na tomto podujatí štartovali.[4]

ZSSR avšak na rýchlo zorganizoval vlastné podujatie, ktoré malo slúžiť ako alternatíva, k tým západným. Akcia mala názov Hry priateľstva a konali sa vo viacerých štátoch východného bloku. Podľa predstaviteľov ZSSR nešlo o alternatívu k LOH v Los Angeles ale len akúsi súťaž, ktorá podporovala mier a priateľstvo medzi národmi zoskupených pod červenou vlajkou. Ako sa však ukázalo na rôznych olympiádach či už počas studenej vojny, pred studenou vojnou alebo aj v súčasnosti, olympijské hry bohužiaľ často krát slúžia k presadzovaniu politických záujmov veľkých štátov. Avšak šport nie je vojna, šport má ponúkať radosť a spájať bežných ľudí. 

V Holandsku je chladná volebná noc z 22. na 23. novembra 2023. Exit-poll pre holandský denník NL Times ukazuje prekvapivé dáta,[1] ktoré o pár hodín s príchodom oficiálnych výsledkov otrasú politickým enviromentom tradične liberálneho a progresívneho západoeurópskeho štátu. „V Holandsku zvíťazilo PVV“, aj v takomto duchu sa niesli titulné strany mnohých európskych novín. Výsledok prekvapil ako občanov, tak aj politológov, ktorí do zátvorky Partij voor de Vrijheid – Strana slobody (PVV) nepovažovali za favorita volieb do Snemovne reprezentantov. Prieskumy verejnej mienky avšak poukazovali na náhly nárast volebných preferencií občanov v prospech PVV, ktoré začali stúpať začiatkom novembra,[2] no nikto zrejme nečakal že behom menej ako   mesiaca naberú váhu pre solídne percento, ktoré krajne pravicovej strane zaistí silný koaličný, ale aj vydieračský potenciál. V príspevku sa pozrieme bližšie na samotnú stranu PVV a na osobu Geerta Wildersa, ktorá je jej tvárou. Nesmieme opomenúť pád predchádzajúcej Rutteovej vlády a vplyv populizmu, euroskepticizmu či mnohých kríz, ktoré Holandské kráľovstvo do dnešného dňa zvierajú. Podarí sa PVV zložiť koalíciu? Aká bude budúcnosť Holandska v Európskej Únii? Kam vôbec Holandsko smeruje? Na tieto otázky sa pokúsime nájsť odpoveď. Tak teda začnime.

Kto je Geert Wilders a jeho strana PVV?

         Geert Wilders je krajne pravicový holandský politik a predseda Strany Slobody (PVV- Partij voor de Vrijheid), jeho parlamentná politická kariéra začala v roku 1998, v ktorom sa stal poslancom Snemovne reprezentantov za konzervatívne-liberálnu stranu VVD (Volkspartij voor Vrijheid en Democratie). VVD avšak v roku 2004, ako hovorca strany kvôli svojej anti-imigračnej a anti-islamistickej rétorike opustil a o dva roky na to založil vlastnú Stranu Slobody, známu pod skratkou PVV.[3] Strana Slobody bola od svojho založenia silne nacionalistická s dôrazom pre silnú kritiku voči islamu, ktorý má podľa Wildersa negatívny vplyv na holandskú kultúru a národ. Wildersová agresívna rétorika voči prisťahovalcom dlhé roky obhajuje striktné imigračné opatrenia a kontroly hraníc, pričom túto politickú líniu považuje za nevyhnutnú pre zachovanie holandskej kultúry a hodnôt.[4] Známa je aj jeho kritika Európskej Únie a akejkoľvek formy európskej integrácie, ktorá znevažuje suverenitu a autonómiu Holandska.[5]

PVV a Euroskepticizmus

         Geert Wilders bol dlhodobo prominentnou postavou európskej politiky, predovšetkým známy pre svoj konzistentný euroskepticizmus. V srdci jeho politickej filozofie leží obava zachovania národnej identity. Trvá na tom, že o rozhodnutiach, ktoré majú čo i len najmenší dopad na Holandsko, by malo byť rozhodované holandskými zástupcami, namiesto toho aby boli rozhodnutia diktované z nejakej vzdialenej inštitúcie vnútri Európskej Únie. Jeho volebný program stojí na „suverénnom Holandsku,.. Holandsku, ktoré má pod kontrolou svoju vlastnú menu, svoje vlastné hranice a svoje vlastné pravidlá“[6] Týmito slovami strana jasne odmieta akúkoľvek formu politickej únie v rámci EÚ, „inštitúcie, ktorá si viac a viac uzurpuje moc, nasáva peniaze daňových poplatníkov, a nastoľuje voči nám diktát“.[7] Takáto advokácia národnej autonómie je doplnená jeho kritikou  „demokratického deficitu“ vo vnútri EÚ, ktorý hovorí o tom, že rozhodovacím procesom chýba transparentnosť a priama demokratická zodpovednosť, ktorá je podľa Wildersa pre správne fungovanie demokracie esenciálna. Jeho názor zdieľajú mnohí euroskeptici, pričom sa problému nárastu euroskepticizmu, poklesu permisívneho konsenzu a komplexite vládnutia v kontexte EÚ venujú rôzni politickí vedci ako Hooghe & Marks vo svojom príspevku Sources of Euroscepticism,[8] v ktorom sa za pomoci literatúry sociológov, špecialistov na verejnú mienku, či politické strany, snažia prísť na to, čo vedie ľudí k podpore a adopcii euroskepticizmu a názorov z neho vyplývajúcich. Naopak problému demokratického deficitu sa prizmou realizmu, multilaterálneho vládnutia a suverenity venovali Beetz & Rossi vo svojom článku The EU´s democratic deficit in a realist key.[9]

Je to práve euroskepticizmus, ktorý bol jedným z hlavných hnacích síl nárastu sily populistických lídrov a krajne pravicových strán. Slovami talianskeho filozofa a politického aktivistu z Londýnskej Univerzity Lorenza Marsiliho je možné nárast euroskepticizmu vysvetliť neúspechom európskych lídrov uspokojiť kolektívne požiadavky Európanov týkajúce sa bezpečnosti či nárastu nákladov na živobytie naprieč celou Európou.[10] Rast politickej nespokojnosti obyvateľov starého kontinentu v mnohých prípadoch koreluje s nárastom euroskepticizmu a negatívnej verejnej mienky[11] vo vzťahu k európskym inštitúciám. Či už je to maďarský Fidesz, poľská strana Prawo i Sprawiedliwość, nemecký AfD, alebo talianski Fratelli d´Italia a mnoho ďalších. Všetky tieto strany zožali svoj vzostup za búrlivého počasia nacionalizmu a kritiky EÚ. Táto búrka sa nakoniec dostala aj do Holandska, ktorého politická scéna je súčasne v patovej situácii rokovaní o budúcej koalícii.

Pád Rutteho vlády

         Voľby do dolnej snemovne konajúce sa 22. novembra boli v tomto prípade predčasné. Po tom, čo 7. júla padla štvrtá vláda Marka Rutteho. Kolaps vládnej koalície strán VVD[12], D66[13], CDA[14] a CU[15] zapríčinili nezhody o navrhovanej legislatíve týkajúcej sa dlhoročne citlivej migračnej politiky. Holandská konsenzuálna politika bola avšak naštrbená vzájomným nesúhlasom a finálny ´deal´ azylovej politiky sa uzavrieť nepodarilo po tom čo predseda kabinetu Mark Rutte na stôl položil neprijateľné požiadavky. Jeho ultimátum koaličným partnerom nakoniec viedlo k hlasovaniu o vyhlásení nedôvery vláde, ktoré dolnou snemovňou aj zákonne prešlo a politik, ktorý bol po obdobie trinástich rokov primus inter pares bol tak nútený predložiť holandskému kráľovi dekrét o rezignácii.[16]

Čo ďalej?

         To čo nám prinesie budúcnosť v oblasti holandskej politiky zatiaľ nie je známe, každým dňom sa vedú vzájomné rokovania politických strán, ktorých sa tohto roku do parlamentu vďaka tradične nízkemu kvóru dostalo pätnásť. Verejnosti samozrejme nie sú známe zákulisné hry a vyjednávania. To čo sa zatiaľ vie, pochádza z tlače a oficiálnych stanovísk jednotlivých strán. Jediná strana, ktorá zatiaľ vylúčila spoluúčasť vo vládnej koalícii s krajne pravicovým Wildersom je bývala vládna strana VVD, ktorá sa zrejme chopí agendy „pántovej strany“ a PVV by podporila iba v legislatíve, ktorá by bola v im lahodiacej ideologickej línii a predstavovala by relevantné problémové riešenia.[17] Wilders aj naďalej hľadá koaličných partnerov k sformovaniu nového vládneho kabinetu. Ak by sa mu to podarilo, stal by sa prvým krajne-pravicovým politickým lídrom od výhry Georgii Meloni v Taliansku. Holanďania boli taktiež svedkom moderácie Wildersových stanovísk a presvedčení smerom bližšie k politickému stredu, rovnako ako to bolo u iných krajne pravicových politikov, za účelom priblíženia sa k ostatným stranám a potencionálnemu hľadaniu koaličných partnerov. Po jeho volebnej výhre v centrále PVV povedal, že chce byť premiérom „pre všetkých“[18] a jeho možný kabinet v žiadnom prípade nebude hájiť ani uvádzať opatrenia, ktoré by boli v rozpore s ústavou.

Čo to znamená pre Európu?

         PVV vzišlo ako víťaz volieb, zaisťujúci si 37 kresiel v Snemovni reprezentantov. Zatiaľ čo sformovanie vlády nie je isté, víťazstvo Geerta Wildersa predstavuje výzvy pre Európsku Úniu. Hľadiac na jeho anti-EU postavenie, volanie po referende o  „Nexite“, a negatívnemu postoju podpory Ukrajine[19] je jasné, že v prípade sformovania kabinetu sa môže Holandsko stať problémovým dieťaťom v ekonomickej únii, ktorú v roku 1951 pomáhalo zakladať. Analytici uvádzajú,  že aj v prípade vzniku kabinetu bez Wildersa, by bola debata v dolnej snemovni jasne ovplyvnená PVV a to len vďaka jej robustnému postaveniu  v 150 členom zbore. Na výsledky rokovaní si zrejme musíme počkať, no dovtedy sa zrejme budú politológia, sociológovia a rôzni experti humanitných oborov pýtať, čo viedlo k víťazstvu krajnej pravice, v tradične liberálnom, progresívnom a otvorenom štáte.

---

Zdroje:

[1] Exit poll puts far-right PVV as the largest party in Dutch parliament with defiant win, 22. 11. 2023, článok v NL Times – https://nltimes.nl/2023/11/22/exit-poll-puts-far-right-pvv-largest-party-dutch-parliament-defiant-win

[2] Politico-Poll of Polls – https://www.politico.eu/europe-poll-of-polls/netherlands/

[3] Snemovna reprezentantov, Biografia, Geert Wilders – https://www.tweedekamer.nl/kamerleden_en_commissies/alle_kamerleden/wilders-g-pvv/biografie

[4] Manifest strany PVV, online preklad – https://www.pvv.nl/images/2023/PVV-Verkiezingsprogramma-2023.pdf

[5] Ibid

[6] Wilders and the PVV: What do they stand for?, 23.11.2023, článok v France24 – https://www.france24.com/en/live-news/20231123-wilders-and-the-pvv-what-do-they-stand-for

[7] Ibid

[8] Hooghe & Marks, 2007.,  Sources of Euroscepticism, University of Amsterdam, Department of political Science a University of North Carolina, Department of Political Science. – https://garymarks.web.unc.edu/wp-content/uploads/sites/13018/2016/09/hooghe_marks_sources-of-euroskepticism.pdf

[9] Beetz & Rossi, 2017., The EU´s democratic deficit in a realist key: multilateral governance, popular sovereignty and critical responsiveness, Department of Political Science and Public Administration, University of Amsterdam, online – https://pure.uva.nl/ws/files/43691913/The_EU_s_democratic_deficit_in_a_realist_key_multilateral_governance_popular_sovereignty_and_critical_responsiveness.pdf

[10] Are we heading towards a far-right European Union?, 19.7.2023, článok v Al Jazeera – https://www.aljazeera.com/opinions/2023/7/19/are-we-heading-towards-a-far-right-european-union

[11] Support for Eurosceptic parties doubles in two decades across EU, 2.3.2020, článok v The Guardian

[12] VVD- Ľudová strana za slobodu a demokraciu-konzervatívny a ekonomický liberalizmus.

[13] D66-Demokrati66- Sociálny liberalizmus a progresivizmus

[14] CDA-Kresťanskí demokrati- kresťansko demokratická strana so sociálno konzervatívnym cítením. 

[15] CU-Kresťanská únia- stredne-ľavicová kresťansko demokratická strana

[16] What to Know About the Dutch Government´s Sudden Collapse-and What Comes Next, 10.7.2023, článok v TIMES – https://time.com/6293255/mark-rutte-netherlands-government-collapse/

[17] Week after shock Wilders win, Dutch government talks set to begin, 28.11.2023, článok v Reuters – https://www.reuters.com/world/europe/week-after-shock-wilders-win-dutch-government-talks-set-begin-2023-11-28/

[18] Ibid

[19] What a Hard-Right Victory in the Netherlands Means for Europe, 22.11.2023, článok v TIME

Introduction

The world around us precedes an unpredictable period affected by diverse global phenomena. The reverberating effects of the coronavirus pandemic, Russia’s heinous warfare attacks against Ukraine, dehumanizing and cruel conflict between Israel and Hamas, unprecedented climate calamities, the inevitable expansion in threats of the technology set by the rise of Artificial Intelligence (AI) tools, cyber and hybrid wars, societal polarisation, rising inequalities, migration crises, democratic backlash and the ideological tensions are only a few examples.

All these negative and indisputable situations have myriad consequences for the resilience of the international relations (IR) area. Nevertheless, even in this complex mosaic of current world dynamics, we cannot neglect the rivalry for supervision among the contemporary great powers concerning the contest between the dichotomies of realism and liberalism and the sparkling tendencies toward authoritarian and power inclinations and deviations from the principles of liberal democracy and fundamental democratic values.

In assessing recent global movements and order, the portrayal of China’s tendencies sparked considerable scholarly, international community and public awareness, raising crucial questions about its geopolitical intentions. As a result, this brief paper will address views about what China’s expansion means for the dynamics of IR and the potential difficulties China confronts in achieving this prominent and desired status.

The question of setting out the rising challenges confronting China’s status quo

As mentioned hitherto the social and political world surrounding us is experiencing volatility and uncertainty resulting from several phenomena. All have implications for the resilience of IR, geopolitics, and the battle for dominance. In assessing recent global directions and International Relations order, the portrayal of China’s geopolitical tendencies sparked considerable attention.

China is one of the world’s oldest societies, having an affluent history and culture. China has played a significant role in influencing the geopolitics of Asia and the world over the millennia. China remains currently the world’s largest populated nation and second most powerful economy, with prevalent tendencies at regional, continental, and even global levels, mainly in structures of nuclear, computer space, energy, military, automotive, medical, and biological technologies, and most currently in chips and Artificial Intelligence (AI) innovations.[1] Furthermore, China is a permanent member of the United Nations (UN) Security Council and a donor of economic aid and support to developing countries in Asia, the Middle East, and Africa. Simultaneously, China remains a robust power defined by the interaction of dictatorship inclinations, capitalism, and global aspirations.[2]

In recent decades, China’s rise as a worldwide economic and military force has had a profound impact on the global geopolitical environment. This expansion may have unpredictable and enormous consequences as the balance of power shifts, and anxiety and uncertainty about their pathways contribute to damaging overreactions, provocations, and miscalculations.[3] In addition, from our perspective, it is legitimate to argue that we cannot overlook China’s expanding actions and geopolitical influence on the dynamics of international affairs. We may see China emerging as a worldwide leader not only in economic terms but also in terms of political influence and security risks. Consequently, it is legitimate to say that China’s global impact is already affecting the dynamics of IR in multiple ways.

Those elements point to China as a superpower with a favourable power capital on a global scale. These influential assumptions arise from multidimensional sources, and the purpose of this article is to provide insights into some of them, as well as a possible perspective and suggest possible clarifications to their impact on today’s exacerbated global environment.

Nevertheless, what is more concerning from this viewpoint is that the emergence of China and its ideological narratives and nationalism may challenge the ideals of liberal international order. Furthermore, there is growing evidence that China falls short of fundamental democratic principles and experiences internal upheaval in its structures, which limits its vision of enormous power and raises scepticism about them. Among these are threats to human rights, restricting freedom through surveillance and prosecutions, increasing socioeconomic inequities, and violating liberal values among the restrictive policies and a crippled economy during the coronavirus outbreak, military manoeuvres against Taiwan, inhumane crimes against Uighurs, and an uncertain position regarding Russia’s war against Ukraine.[4] All these jeopardise  liberal and democratic values, which are fighting for surveillance in today’s complex and uncertain world.

Nevertheless, what is more concerning from this viewpoint is that the emergence of China and its ideological narratives and nationalism may challenge the ideals of liberal international order. In this context, we must frame the issues that may challenge Chinese President Xi Jinping’s perspective and intent to „make China great again,“ as well as his vision to reclaim what he believes is China’s rightful place as a world leader and economic, agricultural, and technological superpower.[5] Throughout the article, we will discuss three crucial areas where the repercussions of China’s ambitions are most visible: the purchase of vital land and infrastructure, environmental challenges, and human rights concerns.

Acquisition of benefits from critical regions and infrastructure beyond China’s  boundaries using enticing project methodologies of soft power inclinations and influential measures

Within the examination of the first pathway from our initial assumptions regarding the role of China towards its vision as a world leader and economic, agricultural, and technological superpower in global politics. Precisely, it is appropriate to illustrate China’s efforts within developing countries and the Middle East or African countries, which we consider a significant factor in assessing China’s status quo of ambitiousness.

China’s geopolitical influence in the Middle East and developing countries such as Africa or Latin America has grown significantly in recent decades, owing to its growing economic and military power, need for energy resources, and strategic interests in the region; it is now these region’s most important trading and commercial partner, and it has heavily invested in infrastructure and energy projects.[6]

According to our assessment, China’s actions might seriously alter the international order and geopolitical dynamics. Furthermore, China has emphasised non-interference in its foreign policy approach, which reinforces its diplomatic arrangement and use of so-called soft power to build and promote its objectives by strengthening its economic and political activities and partnerships and multilateral diplomacy, which is precisely one of the features of soft power,[7] which we consider to be a crucial concept in defining China’s position. Inevitably, China benefits from these approaches by constructing a new adaptable model of foreign politics and attaining its considerable soft power rank.

From this vantage point, we cannot overlook China’s well-known infrastructure scheme, the Belt and Road Initiative (BRI),[8] which emphasises infrastructure connectivity, policy coordination progress, financial integration, unrestricted commerce, personal relationships, peaceful coexistence, shared development, and cooperation between regions;[9] especially regions in Asia, the Middle East, and Africa.

Moreover, the impact on these countries modifies China’s position in the international system from which it profited through its enterprise strategies. While at the same time integrating itself, thus highlighting its growth and posing new geopolitical challenges. These challenges, the balancing of power and cooperation will be essential points, which we clearly recommend not to overlook from an academic perspective and the post-sojourners of other actors in the mosaic of the international community. 

The unavoidable question of climate change and environmental degradation: a critical hindrance to China’s capacity to influence and dominate the existing geopolitical environment

The purpose of this section is to look at another significant factor attracting excessive attention in today’s world, which is the climate crisis and environmental degradation, which can be a crucial impediment to China’s ability to influence and subjugate the current geopolitical environment.

China is the most prominent producer of greenhouse gases, accounting for the vast global emissions,[10] predominantly due to its reliance on coal for energy and its recent and quick economic growth, which will be discussed more in the report’s second section. In addition, Chinese emissions exceed those of all industrialised nations combined,[11] which is extraordinarily concerning.

At this point, we must acknowledge that these facts have a significant impact on the health and well-being of the Chinese people, and they also contribute to global environmental concerns such as climate change, air pollution, water insecurity, desertification, soil disintegration and nuclear obliteration.[12] The hitherto examined consequences, in turn, have a significant impact on the dynamics of the geopolitical environment and contemporary attitudes towards China.

Criticism and scepticism about stability, adaptation, and further steps of China towards the seriousness of the climate crisis, which risks falling short in handling the menaces posed by climate change, is legitimate to ask at this stage. From this standpoint, it will potentially damage and limit China’s chances of becoming an influential or dominating member of the international system. As an operative step, the international community requires developing an effective dialogue with China to cooperate and build trust to demonstrate that the world is committed to addressing climate change and other environmental challenges and establish straightforward limits on China’s energy, strategic, and economic plans. Nonetheless, as we have seen in China’s recent fast proliferation, this would be the most challenging feature or impediment to China’s ascent, transformation, and impact on the imaginative global geopolitical chessboard.

The complex reality of the human rights issues

Within the last part of our presented mosaic, we must deliberately assume that China’s narrative regarding human rights has hampered its ambitions to become an outstanding global leader on an imaginary geopolitical chessboard. In this sense, the compliance, respect and quality of the human rights situation in China are also perceived by many academics, especially in the context of imprisonment, intimidation, punishment, prosecution and persecution of people for condemning the procedures of government authorities, as well as the restriction of freedom of speech, expression and assembly, restricting and repressing civil society, in particular against non-governmental organisations (NGOs) along with the legalisation of restrictive laws.[13]

All of this, in our opinion, has provoked worldwide controversy and increased concerns about Chinese commitment to fundamental human rights standards. For illustration, China’s oppression of fundamental human freedoms and dignity of Uyghur inhabitants in the independent region of Xinjiang and other minority groups as lesbian, gay, bisexual, and transgender (LGBT) people and rights of women, suppression of political clashes at home by cultivated means of progressive technological achievements followed by increased efforts of China to enter United Nations (UN) human rights structures to oppose liberal nations and to defend itself against its objection and last area is Chinese unwavering resistance to the premise that liberal democracy is the foundation of the global order with its tendencies of illiberal approach to human rights with hostility to liberal principles.[14] 

In all seriousness, all these acts are dreadful and should not be tolerated by the international, academic, or civil society communities. Furthermore, if required, we must consider suitable measures and repercussions to demonstrate a clear stance of resistance to human rights breaches. These all are the foundation for our suggestions to continue raising human rights problems with China through diplomatic constructive partnership to encourage dialogue and discussion and, as a result, contribute to a more rights-respecting global community.

Eventually, we should highlight, as seen by crises such as the coronavirus pandemic, when Xi Jinping’s narrative of a „zero-tolerance“ stance towards COVID-19 strengthened the government prominence by instituting coercive mechanisms such as individual prosecution in the masked motivation of public health.[15] Undoubtedly, this pervasive phenomenon persists and is neither justified nor remedied by the mentioned fact of rapid economic growth and expanding global influence, which we see as an unprecedented factor undermining the worldwide prominence of China.

Conclusion

In conclusion, the People’s Republic of China’s expansion into the geopolitical theatre presents a complex and multifaceted challenge to the dynamics of the IR environment. While its economic progress and growing influence have undoubtedly reshaped the global landscape, China’s ambitions are not without their potential pitfalls and concerns.

Soft power strategies and other practical and sophisticated projects, such as infrastructure investments and diplomatic acquaintances, have enabled China to acquire substantial geopolitical advantages in various regions, notably in the Middle East, Africa, and Asia. However, these improvements have generated worries about hegemonic practices, which bring the possibility of worsening and deepening existing power disparities in the intricacies of IR.

Environmental concerns pose another significant limitation for China’s global expansion. Its rapid industrialization and insatiable energy demands have contributed to severe environmental degradation, both domestically and internationally. Addressing these concerns will require a concerted effort from China to adopt sustainable practices and harmonize its economic growth with environmental protection.

Human rights issues also remain a contentious aspect of China’s global engagement. Its authoritarian political system pathways and disregard for fundamental human rights values and freedoms have seduced widespread criticism and concerns. Discoursing these considerations will necessitate a paradigmatic transformation within China’s deeply rooted attitudes, embracing fundamental democratic principles, and values and supporting human rights as universal values essential for the prosperity of society.

At the conclusion of this brief article, we may presume that China’s route to global power and influence will be contingent on its capability to handle and confront these issues effectively and without selfishness or pride. Transparency, accountability, and commitment to international norms will be critical in obtaining the international community’s trust and cooperation. To guarantee that its global expansion benefits all stakeholders, China should exhibit a sincere commitment towards human rights issues and sustainable development. Only after eliminating, and with a humble and respectful awareness of, these multifaceted impediments can China reveal its real potential and intentions to become an influential international force in the IR arena.

---

Zdroje:

[1] LARSEN, C, B.: The geopolitics of AI and the rise of digital sovereignty. [online], [cit. 6/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.brookings.edu/articles/the-geopolitics-of-ai-and-the-rise-of-digital-sovereignty/>

[2] MITTER, R.: The World China Wants. [online], [cit. 6/10/2023]. Dostupné na internete : <https://www.foreignaffairs.com/articles/china/2020-12-08/world-china-wants>

[3] NYE, J, J, S.: The Rise of China. In Foreword by Joseph S. Nye, Jr. and Condoleezza Rice Preface by Nicholas Burns Edited by Leah Bitounis and Jonathon Price, The Struggle for Power: US-China Relations in the Twenty-First Century, 2020, s.132- 138.

[4] RUDD, K.: The World According to Xi Jinping What China’s Ideologue in Chief Really Believes. [online], [cit. 6/10/2023]. Dostupné na internete: <https://www.foreignaffairs.com/china/world-according-xi-jinping-china-ideologue-kevin-rudd>

[5] PBS.: China Power and Prosperity. [online], [cit. 6/10/2023]. Dostupné na internete : <https://www.pbs.org/newshour/show/china-power-and prosperity-full-documentary>

[6] LONS, C.; FULTON, J.; SUN, D.; AL-TAMIMI, N.; China’s great game in the middle east. [online], [cit. 27/10/2023]. Dostupné na internete : <https://ecfr.eu/wp-content/uploads/china_great_game_middle_east.pdf>

[7] DVORSKÝ, T.; Čínska mäkká moc a slovenská skúsenosť. Košice : Katedra politológie FF UPJŠ v Košiciach, 2022. 

[8] RAHMAN, U, Z.; A comprehensive overview of China’s belt and road initiative and its implication for the region and beyond. [online], [cit. 27/10/2023]. Dostupné na internete :<https://onlinelibrary.wiley.com/doi/epdf/10.1002/pa.2298>

[9] SCHULHOF, V.; VUUREN, V, D.; KIRCHHERR, J.; The Belt and Road Initiative (BRI): What Will it Look Like in the Future? [online], [cit. 27/10/2023]. Dostupné na internete :<https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S004016252100740X>

[10] PRYTHERCH, M., KENNETH G, L., HASS,R . : Unpacking China’s climate priorities. [online], [cit. 8/11/2023]. Dostupné na internete : <https://www.brookings.edu/articles/unpacking-chinas-climate-priorities/>

[11] BBC. : Report: China emissions exceed all developed nations combined. [online], [cit. 8/11/2023]. Dostupné na internete : <https://www.bbc.com/news/world-asia-57018837>

[12] MAIZLAND, L. : China’s Fight Against Climate Change and Environmental Degradation . [online], [cit. 8/11/2023]. Dostupné na internete : <https://www.cfr.org/backgrounder/china-climate-change-policies-environmental-degradation>

[13] DVORSKÝ, T.; Čínska mäkká moc a slovenská skúsenosť. Košice : Katedra politológie FF UPJŠ v Košiciach, 2022. 

[14] JONES,B.: YEO, A. : China the challenge to global order . [online], [cit. 24/11/2023]. Dostupné na internete : <https://www.brookings.edu/wp-content/uploads/2022/11/FP_20230214_china_global_order_jones_yeo.pdf>

[15] HUMAN RIGHTS WATCH .: World Report 2022 : China. Human Rights Watch. [online], [cit. 24/11/2023]. Dostupné na internete :<https://www.hrw.org/world-report/2022/country-chapters/china-and-tibet#981f12>

S pojmom „vesmírne vojny“ sa dnes v kontexte politiky nestretávame až tak často, no napriek tomu je to z hľadiska medzinárodných vzťahov a politiky jedna z najdôležitejších futuristických tém, a to práve z dôvodu, že v tomto kontexte v prípade konfliktu sa v ohrození ocitá celý svet. Práve to nás donútilo sa nad touto problematikou zamyslieť, keďže je nevyhnutné v súvislosti s budúcnosťou už teraz čeliť bezpečnostným výzvam, ktoré môžu nastať.

Jednou z prvých a doposiaľ najviac využívaných technológií vo vesmíre sú satelity. Ako je všeobecne známe, prvý do vesmíru vypustený satelit bol Sputnik I. sovietskeho pôvodu, ktorý svoju cestu odštartoval 4. októbra v roku 1957. Odvtedy bolo na obežnú dráhu Zeme umiestnených 12144 objektov obiehajúcich v pravidelných intervaloch a ďalších 4819 objektov vypustených mimo obežnú dráhu Zeme, čo predstavuje takmer 17000 umelých družíc za necelých 66 rokov.[1] Satelity však neplnia len úlohu komunikácie, výskumu alebo meteorológie, ale primárne boli vytvorené z vojenských a strategických dôvodov. Jedným z takýchto dôvodov bolo aj vytvorenie GPS americkou tajnou službou CIA v 70. rokoch minulého storočia. Funkciou tejto vymoženosti bolo poskytnutie presnej a spoľahlivej  informácie o polohe a čase pre vojenské operácie. Prvý testovací satelit s novým technickým výdobytkom GPS bol experimentálne vypustený v roku 1978.[2] Ako dnes môžeme pozorovať,  je jasné, že tento krok bol “strelou do čierneho“ a do roku 1995 sme na obežnej dráhe Zeme mali už 24 satelitov[3], ktorá zaručovali globálne pokrytie. Signály z týchto satelitov sú zachytávané GPS prijímačmi na povrchu Zeme, ktoré potom vypočítavajú svoju presnú polohu na základe týchto signálov. V kontexte s týmto systémom poznáme aj kauzy týkajúce sa nepresného určovania polohy potom, čo americká vláda predala práva súkromným spoločnostiam na používanie tohto systému. Kvôli bezpečnostným obavám americká vláda znížila presnosť určovania polohy pre komerčných užívateľov, tzv. „selective availibility“, z dôvodov, že nimi vyvinutý systém mohol byť použitý proti nim. Táto šachová partia sa však skončila v roku 2000[4], kedy Bill Clinton podpísal dekrét o zrušení týchto praktík. V európskom ponímaní krok USA naštartoval tvorbu vlastného navigačného systému “Galileo“, aby sme dokázali konkurovať a zároveň fungovať nezávisle od Spojených Štátov.[5] Práve však strach z funkcie GPS ale aj ďalších vesmírnych objektov, či satelitov z dôvodu ich obrovského potenciálu vo vojenskej sfére vyvolalo pobúrenie niektorých medzinárodných aktérov.

To viedlo niekoľko súperov v medzinárodnom priestore na reakciu v podobe ASAT (anti-satellite system). Jeho počiatky sa datujú na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia, kedy sa spustili vesmírne preteky USA a ZSSR. Reakcia na Sovietsky Sputnik I. bol raketový systém Bold Orion, ktorý sa spúšťal z lietadla. Na rade bol samozrejme Sovietsky zväz, ktorý vytvoril svoj vlastný systém, známy ako spoluobežný, nakoľko mal imitovať let vedľa satelitov a nakoniec sa v ich blízkosti odpáliť. Počas studenej vojny dochádzalo k prestrelkám v tomto smere a napríklad 13. septembra 1985 USA odpálili raketu, ktorá zničila ich družicový voz, P78-1 Solwind, na obežnej dráhe Zeme. Do súťaže sa neskôr zapojili aj ďalšie veľmoci, predovšetkým Čína v roku 2007, kedy zničila balistickou strelou svoj starý meteorologický satelit a v nedávnej histórii aj India, kedy v roku 2019 tiež zasiahli svoju družicu pomocou rakety nazývanou „Mission Shakti“.[6] V princípe sa medzi sebou prierezom tejto nedlhej histórie odsudzovali ako USA tak aj ZSSR. A to najmä preto, lebo 10. októbra 1967, kedy zmluvnými stranami Kozmickej zmluvy bolo 111 krajín, z ktorých len 23 zmluvu ratifikovalo, boli obe, USA aj ZSSR.[7]

V tejto zmluve sa píše o zákaze umiestňovania zbraní hromadného ničenia na orbit alebo iné nebeské telesá, píše sa aj o tom, že prieskum a využívanie vesmíru sa má vykonávať v záujme všetkých krajín a ľudstva ako takého, ale aj o tom, že jednotlivé štáty sú zodpovedné za škody spôsobené ich vesmírnymi zariadeniami, ale najmä o tom, že sa štáty musia vyhýbať škodlivej kontaminácii vesmíru a nebeských telies.[8] Práve s poslednými dvomi spomenutými artiklami zmluvy môžeme vidieť priamy nesúlad s praxou a praktikami oboch veľmocí počas studenej vojny ale aj z neďalekej histórie, kedy došlo k porušeniu dohody zo strany Indie a Číny, ktorí rovnako zmluvu ratifikovali.

Treba však aj dodať, že s odstupom času a s technologickým pokrokom súvisia aj nové verzie systémov ASAT, konkrétne nekinetické typy, ako sú napríklad lasery namierené na satelity a ich následne oslepenie, či softwarové napadnutie pomocou kybernetických útokov a následne znefunkčnenie alebo minimálne narušenie správneho chodu satelitu.

Ďalšími prvkami kozmických vojen sú rakety a raketové systémy. Parametre kozmických rakiet napĺňajú predovšetkým balistické medzikontinentálne rakety s jadrovými hlavicami pohotovostne pripravené na útok. Za matku balistických rakiet s jadrovým nákladom môžeme považovať raketový systém R-5M sovietskeho pôvodu, ktorá v júni 1956[9] otvorila kapitolu strategických zbraní. Táto raketa dokázala zasiahnuť ciele na vzdialenosť 1200 kilometrov, čo Sovietskemu zväzu dávalo výhodu a prvenstvo v studenej vojne. Rovnako sa táto raketa stala základom pre jej modernejšiu verziu, model R-7 – SS-6 SAPWOOD, ktorá bola začiatkom roku 1960 uvedená ako medzikontinentálna jadrová raketa s doletom až 8500 kilometrov a s presnosťou okolo 3 kilometrov.[10] Samozrejme, USA na seba nenechalo dlho čakať a v roku 1959 vydali svoju raketu s nukleárnou náložou. Model SM-65 Atlas bola ich pýchou a to aj vďaka tomu, že v porovnaní s ruskou raketou R-7 mala dolet dlhší až o 5500 kilometrov, a teda 14000 kilometrov od miesta vzletu s presnosťou zásahu v rádiuse do 1,5 kilometra.[11]

S vývojom a pokrokom sa v spojení s balistickými raketami s nukleárnymi hlavicami vyvinuli stále novšie prototypy rakiet, akými sú v súčasnom Rusku napríklad R-36 (SS-18 Satan)[12], ktorá mimo ničenia pozemských cieľov môže slúžiť aj ako podpora pre ASAT alebo aj RS-24 Yars[13], ktorá dokáže prekonať aj protiraketovú obranu akou je napríklad americká SM-3, ktorá v zásade slúži len na obranné účely pred jadrovou hrozbou, ale tiež môže byť použitá na neutralizáciu hrozieb z vesmíru v podobe špionáže alebo priamom ohrození aj nevojenských súčastí ako napríklad vesmírny odpad, či asteroidy. Tento typ rakety má vo svojom arzenále aj Japonsko. Demonštráciou sily USA v súčasnosti je napríklad raketa Minuteman III (LGM-30G)[14], no s ňou aj nadzvukový bombardér schopný jadrového útoku, B-2 Spirit[15], s funkciou „stealth“, kedy je takmer nemožné ho spozorovať na radare vďaka dokonalému odrážaniu svetla, a teda sa v praxi javí ako neviditeľný.

V kontexte vesmírnych vojen je možné zakomponovať aj energetické zbrane, ktoré využívajú kinetickú energiu projektilov alebo chemické reakcie na vytvorenie účinku. Tieto zbrane častokrát získavajú energiu z elektromagnetických zdrojov alebo laserov a môžu byť pomerne jednoducho umiestnené na obežnej dráhe Zeme. Medzi energetické zbrane môžeme zaradiť napríklad laserové zbrane ako rýchly a efektívny zásah napríklad proti družiciam a bezpilotným lietadlám, či iným vojenským cieľom. Druhými v poradí sú zbrane s mikrovlnným žiarením, čo sa používa predovšetkým na znefunkčnenie elektroniky a komunikačných systémov a navigačných systémov. Na zneškodnenie obranných systémov a útočným mechanizmov s elektronikou sa používajú aj elektromagnetické impulzy. No a v neposlednom rade môžeme medzi kozmické energetické zbrane zaradiť aj zbrane fungujúce na základe častíc, kedy sa využívajú neutróny alebo iné subatomárne častice napríklad na rádioaktívne znečistenie a rovnako ako predošlé dva, neutralizovanie funkcie elektroniky. Tieto zbrane sú zatiaľ vo fáze vývinu, no s dnešnou expanziou a neustálou akceleráciou v technologickom sektore je len otázkou času, kedy sa aj vyššie spomenuté zbrane dostanú do praxe.[16]

Principiálne z dôvodov súčasných kríz a nepokojov v medzinárodnom priestore nám neostáva nič iné, len dúfať, že doktríny vzájomného odstrašovania budú pre každú mocnosť plniť len funkciu pachtenia sa za pokrokom a vylepšením súčasného sveta vo všeobecnom merítku, pretože v prípade, ak niekoho premôžu mocenské chúťky, mohol by nám odoprieť nie len komfort, ale aj to najdôležitejšie čo tu máme a na čom sa spoločnosť buduje – človek a jeho život.

---

Zdroje:

[1] UNOOSA. Online Index of Objects Launched into Outer Space. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://www.unoosa.org/oosa/osoindex/search-ng.jspx#?c=%7B%22filters%22:%5B%5D,%22sortings%22:%5B%7B%22fieldName%22:%22object.launch.dateOfLaunch_s1%22,%22dir%22:%22desc%22%7D,%7B%22fieldName%22:%22object.functionOfSpaceObject_s1%22,%22dir%22:%22asc%22%7D%5D%7D

[2] Postposmo. História gps alebo globálneho polohovacieho systému [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://www.postposmo.com/sk/hist%C3%B3riu-gps/

[3] Postposmo. História gps alebo globálneho polohovacieho systému [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://www.postposmo.com/sk/hist%C3%B3riu-gps/

[4] GPS.gov. Selective Availability [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://www.gps.gov/systems/gps/modernization/sa/

[5] EUSPA. Galileo is the European global satellite-based navigation system [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://www.euspa.europa.eu/european-space/galileo/What-Galileo

[6] Mark Smith. Anti-satellite weapons: History, types and purpose? [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://www.space.com/anti-satellite-weapons-asats

[7] Marek Bukovský. Americká politika v novej vesmírnej ére: rámec a možné smery vývoja. Brno, 2022. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://is.muni.cz/th/iqgpl/Americka_politika_v_novej_vesmirnej_ere_-_ramec_a_mozne_smery_vyvoja__MUNI__final_.pdf

[8] UNOOSA. (1966). RESOLUTION ADOPTED BY THE GENERAL ASSEMBLY 2222 (XXI). Treaty on Principles Governing the Activities of States in the Exploration and Use of Outer Space, including the Moon and Other Celestial Bodies. Dostupné na: https://www.unoosa.org/oosa/en/ourwork/spacelaw/treaties/outerspacetreaty.html.

[9] ArmadnyMagazin.sk. Pred 67 rokmi vstúpila do služby prvá ruská raketa s jadrovými hlavicami [online]. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://admin.armadnymagazin.sk/2023/06/21/pred-67-rokmi-vstupila-sluzby-prva-ruska-raketa-s-jadrovymi-hlavicami/

[10] The R-7 missile [online]. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://nuke.fas.org/guide/russia/icbm/r-7.htm#:~:text=The%20R-7%20missile%20became%20the%20first%20Soviet%20intercontinental,the%20nose%20cone%20plus%20warhead%20of%203%20tons.

[11] Missile Threat. The SM-65 Atlas [online]. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://missilethreat.csis.org/missile/atlas/#:~:text=The%20SM-65%20Atlas%20was%20an%20intercontinental%2C%20ground-launched%2C%20liquid-fueled%2C,ICBM%20developed%20and%20deployed%20by%20the%20United%20States.

[12] Missile Threat. SS-18 Satan [online]. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://missilethreat.csis.org/missile/ss-18/

[13] Missile Threat. RS-24 Yars [online]. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://missilethreat.csis.org/missile/rs-24/

[14] Missile Threat. Minuteman III [online]. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://missilethreat.csis.org/missile/minuteman-iii/

[15] Military.com. B-2 Spirit [online]. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://www.military.com/equipment/b-2-spirit

[16] Jan Grohmann. Energetické neletální zbraně [online]. [cit. 30.11.2023]. Dostupné na: https://www.armadninoviny.cz/energeticke-neletalni-zbrane.html