Šport a politika sa miešajú stále, a vždy to tak bolo. Aj stav bipolárneho usporiadania sveta a súperenie dvoch veľmocí sa okrem iných oblastí premietlo aj do už spomínanej oblasti športu. Vedenie komunistickej strany ZSSR si postupne uvedomilo, že na základe športu – majstrovstvá sveta, olympijské hry či rôzne medzinárodné zápasy… – dokáže zlepšiť nazeranie okolitého sveta na východný blok a komunizmus. Na základe tejto teórie sa stal šport jedným z hlavných nástrojov k sovietskej a komunistickej propagande vo svete. V USA predstavuje šport už dlhodobo vysoké postavenie. Presadzovanie atraktívnosti, svojich hodnôt a zaistenia športu pre každého sa snaží vylepšiť status a prestíž národa skrz šport. A tak sa stal šport jednou z mnohých oblastí, v ktorých Moskva a Washington tvrdo súperili.[1] Medzinárodný olympijský výbor však tvrdí, že olympijské hry nemajú byť v žiadnom prípade spájané s politickou mocou.
Prvé olympijské hry, na ktorých sa športovci súdruhovia zo ZSSR zúčastnili od roku 1917, boli letné olympijské hry vo Fínskych Helsinkách v roku 1952. Nik však v tomto momente nevedel, čo od tejto komunistickej veľmoci čakať. Ihneď prvou reakciou vedenia ZSSR bolo, že Sovieti sa odmietajú ubytovať v spoločnej olympijskej dedine s reprezentantmi ostatného kapitalistického sveta. Súdruhovia zo ZSSR tak bývali oddelene, spoločne len so športovcami z východného bloku. Prítomnosť sovietskeho športového tímu na tak významnej svetovej udalosti určite zvýšila na súťaživosti, atraktívnosti či sledovanosti. S blížiacim sa otváracím ceremoniálom na seba nenechali čakať ani domáce média v oboch znepriatelených blokoch. Na západe sa niesli novinové titulky v znamení „Spojené štáty by chceli poraziť všetkých, ale jediný kto sa počíta ako porazený, je Sovietsky zväz“. Vo východnom bloku sa zase šírila protiamerická propaganda, ktorá mala namotivovať sovietskych športovcov k úspechom z lásky k vlasti – „Každá medaila získaná našimi športovcami ukáže svetu výhody a silu sovietskeho systému!“[2] Víťazmi tejto olympiády sa stali športovci z USA, ktorí získali na tejto olympiáde najviac medailí spomedzi všetkých účastníkov – 76, pričom až 40 z nich boli zlaté. Naopak, ZSSR túto prvú olympiádu nepovažovali za zlú keďže získali len o 5 medailí menej, ako ich najväčší a najnenávidenejší konkurent zo Spojených štátov amerických. Na týchto olympijských hrách sa teda ukázalo, že súdruhovia zo ZSSR boli skutočnou a statočnou športovou výzvou pre Spojené štáty americké aj v tejto oblasti.
Prvé olympijské hry konané vo východnom bloku, boli letné olympijské hry v Moskve v roku 1980. Prvé myšlienky bojkotu sa objavili už po zvolení ZSSR ako usporiadateľa hier v roku 1974, pretože viaceré štáty považovali tieto hry za hry osláv socializmu. Bojkotu zo strany západu však prispela iná skutočnosť – Sovietska invázia do Afganistanu v roku 1979. Prezident USA Jimmy Carter na základe týchto skutočností podal návrh do Snemovne reprezentantov na bojkot olympijských hier v Moskve, pričom návrh bol schválený potrebnou väčšinou. Olympijský výbor USA tak svojich športovcov do Moskvy štartovať neposlal. Bojkotu sa zúčastnili aj ostatné západné štáty, avšak štáty ako Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko či Švédsko tieto hry nebojkotovali. Niektorí športovci bojkotovali aj priamo na olympiáde, kedy sa odmietli zúčastniť otváracieho ceremoniálu.[4] Úroveň tejto športovej udalosti značne utrpela, pretože sa zúčastnilo len 80 štátov, z ktorých najviac medailí získal usporiadateľský Zväz sovietskych socialistických republík – celkovo 195 medailí. Namiesto toho, aby sa olympijské hry podieľali na šírení idey mieru vo svete, sa zmenili na súboj dvoch veľmocí, ktorý pokračoval aj o štyri roky neskôr.
V máji 1984, teda len pár mesiacov pred otvorením letných olympijských hier v americkom Los Angeles vydal Sovietsky zväz vyhlásenie, v ktorom vyjadril zámer bojkotovať tieto hry. Oficiálnym dôvodom bojkotu bolo, že organizačný výbor nedokáže zabezpečiť bezpečnosť sovietskym športovcom či prevládajúca proti sovietska hystéria. Spoločne so ZSSR bojkotovalo tieto hry aj iné štáty východného bloku, ktoré svoje výpravy do USA neposlali. Rumunsko bolo jediným štátom východného bloku, ktorého športovci na tomto podujatí štartovali.[4]
ZSSR avšak na rýchlo zorganizoval vlastné podujatie, ktoré malo slúžiť ako alternatíva, k tým západným. Akcia mala názov Hry priateľstva a konali sa vo viacerých štátoch východného bloku. Podľa predstaviteľov ZSSR nešlo o alternatívu k LOH v Los Angeles ale len akúsi súťaž, ktorá podporovala mier a priateľstvo medzi národmi zoskupených pod červenou vlajkou. Ako sa však ukázalo na rôznych olympiádach či už počas studenej vojny, pred studenou vojnou alebo aj v súčasnosti, olympijské hry bohužiaľ často krát slúžia k presadzovaniu politických záujmov veľkých štátov. Avšak šport nie je vojna, šport má ponúkať radosť a spájať bežných ľudí.
Pridaj komentár