Teoretické vymedzenie moderny a postmoderny je jednou z kľúčových výziev modernej sociológie a filozofie. K popularizácii termínu postmoderna, opisujúceho stav radikálnej plurality a rozkladu univerzálnosti ideálu v ľudskom poznaní, významne prispel francúzsky filozof Jean-François Lyotard.[1] Inými slovami, Lyotard útočí na vedeckosť, spochybňuje vedeckú metódu prezentovanú ako pravdivú a argumentuje, že poznanie, ktoré bolo podľa neho vždy relatívne, sa v postmoderne roztrieštilo, pričom popieral akúkoľvek formu univerzálnosti poznania. V postmodernom poznaní tak hovoríme o stave radikálnej plurality, teda o absolútnej rovnocennosti mnohých východísk a záverov. Obrat, ktorý v postmodernej epoche nastáva v ľudskom poznaní je sprevádzaný s dôrazom na individualitu, subjektivitu a konkrétnosť, ktoré sa manifestujú v ľudskom vedomí a identite. V postindustriálnom veku sa istým spôsobom stav poznania a vedomostí, vzhľadom na dynamickú technologickú transformáciu, nepopierateľne mení. O to zreteľnejšie je toto tvrdenie viditeľné, ak k vedeckému poznaniu pristupujeme ako k istému druhu diskurzu, ktorého základom je jazyk a vedecký naratív. Pod pribúdajúcim množstvom produkovaných informácií a výrokov, ktoré dnes označujeme za vedecké, je univerzálnosť vedeckých téz naštrbená.[2]

Postmoderna 20. storočia by mala byť logickým historickým pokračovaním a prekonaním epochy modernity. Toto tvrdenie však je v kontexte humanitných vied ultimátne a nevyvrátiteľné a prístupy sociológov sa môžu radikálne líšiť vzhľadom na súbor premenných, ktoré pre uchopenie postmoderny využívajú. V článku si preto načrtneme niektoré z teoretických problémov, ktoré do diskusie o moderne a postmoderne vstupujú. Na začiatok je potrebné vysvetliť si hlavné časové, priestorové a obsahové úskalia modernity, ktoré nám aspoň z časti vyjasnia zrejmú terminologickú nejednoznačnosť. V nadväznosti na Giddensa, budeme modernitu v článku chápať v súvislosti so špecifickým spôsobom organizácie spoločenského života, ktorý je v 17. storočí v Európe na vzostupe, no postupne naberá globálny charakter.[3] 

Britský profesor sociológie Anthony Giddens v knihe Dôsledky modernity približuje koncept reflexívnej modernity v kontraste s tradičnou reflexivitou. Skúmanie „postmoderny“, respektíve neskorej modernity sa stáva jeho hlavným teoretickým záujmom začiatkom 90. rokov.[5]

Reflexivita v Giddensovej práci vystupuje ako neoddeliteľná a definujúca súčasť ľudského konania. V tomto zmysle chápeme ľudské konanie ako reakciu na okolitú realitu, preto by sme mohli povedať, že toto konanie reflektuje predchádzajúce skúsenosti a ponaučenia, ktoré z kontaktu s realitou prichádzajú. Človek nedokáže oddeliť svoju činnosť od týchto atribútov, keďže nedokáže oddeliť svoje konanie od seba samého, od svojej bezprostrednej empírie. Základnou líniou modernity je to, že pôsobí ako protiklad k tradičnosti. Tradičné spoločnosti a kultúry chápu poznanie a odvolávanie sa na tradície a minulosť ako významný a dôležitý prvok pre rozvoj, usporiadanie a kontinuitu spoločnosti v priestore a čase. Táto skutočnosť potvrdzuje, že aj tradičné kultúry obsahujú dynamický faktor, ktorý zaručuje schopnosť adaptácie spoločnosti vzhľadom na novovzniknuté podmienky. 

Historické poznanie súvisí s poznaním pôvodu týchto tradícií, čo pomáha človeku v orientácii sa v dejinnom vývoji a poznaní jeho aktuálneho stavu v kontexte spoločenského usporiadania. V tradícii sa totiž prejavuje skúsenosť predošlých generácií, ktorá má slúžiť ako kompas pre budúce generácie, čo zabezpečuje rozvoj písma (znakov, symbolov…). Reflexivita a celková gramotnosť je však v tejto historickej ére obmedzená, čo spôsobuje zacyklenie a jednostrannú orientáciu na minulosť. Feudálne poznanie a predstavy o svete bolo autormi modernity nahradené v prospech väčšej istoty, ktorú predstavuje vedecké poznanie, ktoré síce môže byť chybné a časom vyvrátiteľné, avšak už naďalej nezávisí od iracionálnych tradičných predstáv a dogiem. Vedeckosť a rozumnosť je výsadou moderného poznania, ktoré formuje naše každodenné správanie, vytvára nespochybniteľnú rutinu, ktorej hlavným cieľom je ustavičný rozvoj a pokrok. Práve preto je pre modernitu nepríjemným vytriezvením skutočnosť, že vedecké teórie sú prísne časovo a priestorovo limitované a zároveň sa môžu radikálne líšiť interpretácie rôznych výskumov a výpočtov konkrétnymi vedcami. Stav, v ktorom sa naše doterajšie konanie zo dňa na deň môže stať nesprávnym a neprípustným, je stav radikálnej modernity. Tradícia v modernite zastáva podľa Giddensa oveľa menej významné postavenie ako kedysi, predstavuje podľa neho len modernitou ospravedlňovanú, teda „zdanlivú tradíciu, ktorá svoju identitu získava jedine v rámci reflexivity modernity“. Základ reflexivity modernity spočíva v tom, že spoločenské konanie prechádza neustálym preverovaním, pričom na základe nových poznatkov v jeho pôsobení je možné úplne zmeniť charakter tohto konania. Reflexivita sa tu totiž objavuje v samotných základoch systémovej reprodukcie. V stave, v ktorom je myslenie a konanie v neustálej interakcii, nachádzame rutinizáciu modernity. Nevyhnutnou podmienkou modernity, ktorú kladie reflexivite, je súhrnná reflexia,  teda reflexia obsahu samotnej reflexie. Je to teda stav bez jasne stanovených princípov, všeobecne platných východísk, na ktorých by sme sa vedeli zhodnúť. Zároveň racionálne  (resp. vedecké) poznanie, ktoré je modernitou zbožťované, je v neutíchajúcom strese, ktorý vyplýva z absencie vedenia s istotou. Tento problém zdieľajú podľa autora ako spoločenské, tak aj prírodné vedy. Giddens v súvislosti s termínom postmodernita tvrdí, že napriek mnohým významným zmenám, ktoré sa udiali v tejto epoche, sa nepodarilo východiskové úskalia modernity prekonať, a preto nemôžeme hovoriť o postmodernite, ale hovoríme skôr o radikalizovanej ére modernity, čím vyzdvihuje význam historickej kontinuity.[6]

Zdroje:

[1] Gratton, P. (2018).  Jean François Lyotard (Stanford Encyclopedia of Philosophy). [online], [cit. 27.10.2023]. Stanford.edu. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/lyotard/>.

[2] Lyotard, J.-F. (1979). The Postmodern Condition: A Report on Knowledge. Minneapolis, Minn. Univ. of Minnesota Press. s. 23 – 60.

[3] Giddens, A. (1990): Důsledky modernity. Praha, 2003, Sociologické nakladatelství. s.11 – 17.

[4] Giddens, A. (n.d.). Anthony Giddens – Berggruen Institute. [online], [cit. 27.10.2023]. www.berggruen.org. Dostupné na internete: <https://berggruen.org/people/anthony-giddens>.

[5] Welsch, W. (1991): Naše postmoderní moderna.  Praha, 1994, Zvon, České katolícke nakladatelství. s. 9 – 15.

[6] Giddens, A. (1990): Důsledky modernity. Praha, 2003, Sociologické nakladatelství.  s. 39 – 53, 144 – 156.

Diana Antolová & Daniel Boržík & Damián Čarný

Už dávno zmizli portréty Josifa Stalina zo stien našich škôl, úradov či pohostinstiev. Avšak myšlienky a množstvo vydaných kníh tohto sovietskeho vodcu tu ostanú naveky. A to aj napriek tomu, že za večné živého sa považuje jeho predchodca Vladimír Lenin. Dnes máme pred sebou knihu od Josifa Vissarionoviča Stalina – Ekonomické problémy socializmu v SSSR. V tejto práci sa zameriame ako už napovedá názov práce, predovšetkým na ekonomické problémy, ktorými vtedajší Zväz sovietskych socialistických republík trpel. Avšak, trpí týmito istými problémami aj dnešné kapitalistické svetové spoločenstvo?

V úvode tejto práce si povieme niečo o autorovi tejto knihy, o ktorom už s určitosťou každý z nás počul. Josif Vissarionovič Džugašvili, alebo ako ho prezývala jeho matka Soso – neskôr Stalin – či muž z ocele sa narodil v Gruzínskom meste Gori do chudobnej rodiny v auguste roku 1878. Jeho matka však bola silne veriaca a zo svojho syna chcela mať kňaza.[1] S postupom veku však jeho záujem o cirkevné knihy upadal, no zakázaná literatúra na čele s Marxom mu chutila čoraz viac. V roku 1899 sa stal ateistom a seminár, ktorý dovtedy navštevoval nadobro opustil. Postupom času vstúpil do boľševickej strany kde zaujal aj samotného predsedu Vladimíra Lenina – v tomto čase Stalin organizoval rôzne štrajky a protesty voči cárovi. Po prevzatí moci komunistami v Rusku v roku 1917, ho Lenin vymenoval za generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Ruska.  Po Leninovej smrti v roku 1924 sa začína boj o moc v strane, z ktorého Stalin vzišiel úspešne a stal sa tak na štvrť storočie najvyšším predstaviteľom ZSSR.[2]

Stalin bol nízkej postavy, mal mäkký hlas, no bol veľmi dobrým manipulátorom bez štipky zľutovania. Za svoje roky vládnutia si dokázal vybudovať silný kult osobnosti, ktorý je aj v dnešnej dobe niektorými ľuďmi oslavovaný a naopak mnohými zatracovaný. Stalin pomohol v druhej svetovej vojne poraziť nacizmus a premeniť zaostalú krajinu na svetovú veľmoc. Táto skutočnosť o z neho spravilo hrdinu Zväzu sovietskych socialistických republík – avšak treba poznamenať, že tieto úspechy si vyžiadali množstvo nevinných obetí a neľútostného teroru zo strany štátu.

Vráťme sa už však k samotnej knihe, ktorá vyšla na sklonku jeho života, v roku 1952. Ide o zbierku článkov, v ktorých ako ho mnohí prezývajú „kormidelník SSSR“ reaguje a vkladá vlastnú ideu k napísaniu novej učebnici politickej ekonómií. Po Stalinovej smrti boli všetky jeho knihy, aj táto zaradené do skupiny zakázanej literatúry, a boli poväčšine skartované. Spomínaná kniha je písaná spôsobom, kde Stalin odpovedá na 10 konkrétnych otázok a zároveň reaguje na prejavy troch ako sa v knihe píše „súdruhov“. V tejto knihe je najlepšie vidieť spôsob uvažovania Stalina o ekonomických otázkach a marxistickom chápaní politickej ekonómie.

Ekonomické zákony za socializmu – Stalin na úvod tejto knihy porovnáva zákony prírody so zákonmi ekonomickými. Za dávnych čias predstavovalo pre ľudstvo najväčšiu pohromu rozvodnenie veľkých riek, povodne a silné búrky,  s ktorými ľudia nedokázali bojovať. S postupom času a rozvojom ľudských znalostí sa im to podarilo a vodu dokázali naplno využívať vo svoj prospech. Ľudia nedokázali zrušiť prírodné faktory, ani nevytvorili nové zákony prírody. To isté tvrdí Stalin o zákonoch politickej ekonómie socializmu –  že zákony ekonómie sú objektívne, nedajú sa zrušiť úplne, ale len pozmeniť v prospech širokých más. Teda oba druhy zákonov – tie prírodné i ekonomické sú nezrušiteľné len s tým rozdielom, že už existujúce ekonomické zákony predstavujú základ pre nové, ktoré vznikajú na základe nových výrobných vzťahov. Teda ekonomické zákony za socializmu sú zákony objektívne, odrážajúce zákonitosť procesov ekonomického života, ktoré prebiehajú nezávisle od našej vôle. Celý tento úryvok je akýmsi úvodom pre marxistickú výchovu nevzdelaných súdruhov. Táto kapitola je koniec koncov aj zhrnutím základu marxistickej teórie ktorá tvrdí, že príroda a spoločnosť sa vyvíja a svet predstavuje obraz nekonečného pohybu. Svet sa vyvíja, materiálne vzťahy sa vyvíjajú-

Tovarová výroba – odpoveď na druhú otázku sa začína citátom nemeckého sociológa a filozofa Friedricha Engelsa – na ktorého Stalin reaguje, a končí sa výrokom Vladimíra Lenina. Otázka znie, zrušiť alebo nezrušiť tovarovú výrobu v ZSSR? Friedrich Engels vo svojej knihe tvrdí, že tovarová výroba bude odstránená po tom, ako sa spoločnosť zmocní všetkých výrobných prostriedkov, a to len v najrozvinutejšej kapitalistickej spoločnosti. Dôležité je slovo všetkých, teda nie len v priemysle ale aj v poľnohospodárstve. Na konci 20. storočia bolo takýmto rozvinutým štátom len Anglicko – a ak by v tom čase podľa Stalina v Anglicku prevzal moc ľud v podobe proletariátu, bolo by možné odovzdať všetky výrobné prostriedky v krajine do vlastníctva všetkého ľudu a odstrániť tak tovarovú výrobu. V roku 1952 takýto štát na svete neexistoval. Stalin v tejto knihe potvrdzuje plán, ktorého strojcom je Vladimír Lenin:

1. Moc v štáte musí uchopiť utláčaný proletariát, nemá čakať na okamih, kedy sa kapitalistickému systému podarí priniesť na mizinu široké masy ľudí.

2. Vyvlastniť všetky výrobné prostriedky v priemysle.

3. Združovať malých a stredných individuálnych výrobcov do družstiev.

4. Rozvíjať priemysel.

5. Na istú dobu zachovať tovarovú výrobu ako výmenu prostredníctvom kúpy a predaja.

6. Plne rozvinúť sovietsky obchod a vytlačiť z obehu tovarov všetkých možných kapitalistov.

Stalin verí, že sa to podarí, a že tovarová výroba nebude viesť ku kapitalizmu, v ktorom je všetko sústredené v súkromných rukách a robotník je vykorisťovaný. Práve naopak tvrdí, že všetky výrobné prostriedky budú socialistickým vlastníctvom a pracovná sila nebude tovarom.

Zákon hodnoty podľa Stalina za socializmu určite existuje. Nemá však regulujúci význam, ale predsa pôsobí na výrobu. Pred akoukoľvek výrobou je k nej nutnosť prirátať výšku pracovnej mzdy. Mzdy zasa ovplyvňujú výšku cien produktov, ktoré zasa ovplyvňujú ziskovosť produktu. Pre podniky je tento zákon kľúčový, pretože zabraňuje jeho nerentabilnosti. Podľa Stalina je zákon hodnoty iný v kapitalizme a socializme. Kapitalizmus núti kapitalistov v honbe za ziskom regulovať produkciu. V období, odrody – teda kedy sa im darí, kapitalisti produkujú na trh množstvo tovarov, kým v čase krízy znižujú produkciu a ľudia prichádzajú o prácu. To robia kapitalisti len vo svojom vlastnom záujme, v záujme zisku a zotročovania robotníkov. Ako sa to líši s centrálne riadenou ekonomikou? Stalin odpovedá nasledovne: v centrálne riadenej ekonomike sám štát kontroluje rast výroby, a bráni tomu, aby sa vytváral nadbytok tovarov. Taktiež tvrdí, že na kapitalistickom trhu medzi sebou kapitalisti zvádzajú boj o výdobytky a techniku, ktorá postupne nahrádza ľudskú pracovnú silu. Predbiehajú sa v tom, kto vyrobí novšie a viac. V centrálne riadenej ekonomike sa štát nemá s kým predbiehať, ustanoví sa plán, ktorý sa dokáže naplniť.

V ďalšej kapitole tejto knihy sa Stalin venuje svetovému trhu a prehlbovaniu krízy svetovej kapitalistickej spoločnosti. Podľa Stalina bolo spúšťačom druhej svetovej vojny snaha o úplne ovládnutie trhu jednej kapitalistickej krajiny na úkor ostatných. Spojené štáty americké dúfali, že ovládnu trh a že konkurenciu v podobe Nemecka a Japonska úplne odstránia. Sčasti je to podľa Stalina pravda, pretože dva štáty z trhu vyradili – no ostali celkovo traja konkurenti: Spojené štáty Americké, Anglicko a Francúzsko. Súčasne to však dopomohlo k rozdeleniu sveta na dve paralelné ekonomické sústavy – kapitalistickú (západný model) a socialistickú (východný model). Stalin veril, že Sovietsky zväz, Čínska ľudová republika a ostatné ľudovodemokratické štáty východnej Európy dokážu kapitalistov premôcť. Domnieval sa, že len v jednote je sila a veril, že keď tieto štáty medzi sebou nadviažu ekonomické a hospodárske väzby, dokážu ovládnuť svetový trh. Mal na to konkrétny nasledovný plán: Sovietsky zväz týmto menej rozvinutým krajinám ponúkne pomoc, ktorá bude vysoko kvalifikovaná, maximálne lacná a technicky prvotriedna. To bude mať za následok to, že zaostalé krajiny sa dokážu postaviť na nohy, zaznamenajú všeobecný hospodársky vzostup a na základe vysokého tempa rozvoja priemyslu budú tieto štáty nie len, že z kapitalistických krajín tovary dovážať, ale samy pocítia potrebu vyvážať prebytočný tovar svojej výroby. Na základe tejto teórie Stalin usúdil, že moc kapitalistických krajín sa na trhu bude znižovať a podniky v socializme rozkvitať. V dnešnej dobe kapitalistické podniky rastú, ich zisk rastie, avšak kvalita tovarov a reálne mzdy sa znižujú. Kolobeh je nastavený pre čo najväčší zisk kapitalistu a produkty sa vyrábajú s najnižšou možnou výdržou.

Poslednú kapitolu, ktorú z tejto knihy spomenieme, je odpoveď na zásadný rozdiel medzi kapitalizmom a socializmom. Josif Stalin v nej definuje moderný kapitalizmus nasledovne: zabezpečenie maximálneho kapitalistického zisku vykorisťovaním, zbedačovaním a ožobračovaním väčšiny obyvateľstva danej krajiny, zotročovaním a sústavným drancovaním národov iných krajín, najmä zaostalých krajín a napokon vojnami a militarizáciou národného hospodárstva, ktoré sa využívajú na zabezpečenie najvyšších ziskov – teda inými slovami, maximálny zisk kapitalistu na úkor proletariátu. Následne socializmus definuje nasledovne: zabezpečenie maximálneho uspokojenia neustále rastúcich materiálnych a kultúrnych potrieb celej spoločnosti nepretržitým rastom a zdokonaľovaním socialistickej výroby na základe najvyššej techniky.

Teda základné rozdiely podľa Stalina medzi kapitalizmom a socializmom vyzerajú nasledovne: Kapitalizmus – maximálny zisk; Socializmus – uspokojenie materiálnych a kultúrnych potrieb celej spoločnosti; Kapitalizmus – namiesto vývinu výroby s výkyvmi a teda najprv rast, potom kríza a opať od krízy k vzostupu; Socializmus –  nepretržitý rast výroby; Kapitalizmus  – periodické výkyvy vo vývine techniky, sprevádzaných ničením výrobných síl v spoločnosti; Socializmus – nepretržité zdokonaľovanie výroby na základe najvyššej techniky.

Táto kniha je ukončená slávnym výrokom, Proletariáti všetkých krajín spojte sa!. Pol roka po vydaní tejto knihy najvyšší veliteľ a maršal Zväzu sovietskych socialistických republík umiera.

Zdroje:

https://hnonline.sk/history/nove-dejiny/1861079-zakomplexovany-paranoik-ci-chladne-monstrum-polovzdelany-stalin-bol-muzom-bez-zabran

https://www.britannica.com/biography/Joseph-Stalin

J.V.Stalin – Ekonomické problémy socializmu v SSSR. Bratislava 1952.

„Vysoká intenzita pokusov o zmeny a doplnenia Ústavy Slovenskej republiky zaznamenaných v uplynulých dvadsiatich rokoch, ktoré boli nie zriedka motivované osobným exhibicionizmom ich iniciátorov, úzko straníckymi záujmami, či neskrývanou účelovosťou a nie úprimnou snahou skvalitniť a modernizovať ústavný text, signalizujú absenciu elementárnej úcty k základnému zákonu štátu u podstatnej časti politickej reprezentácie.“[1]

Urýchlený proces prijatia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) mohol do budúcnosti naznačiť prístup ústavodarcu k základnému zákonu štátu. Politické a spoločenské okolnosti prijímania prispeli k nedostatkom ústavného textu, čo ústavodarcovi ponúklo priestor a potrebu do budúcna meniť a dopĺňať ústavu. Celkovo bola do decembra 2022 ústava zmenená dvadsaťkrát a jedenkrát do nej zasiahol Ústavný súd Slovenskej republiky. Kvantita noviel avšak nesvedčí o nekvalite pôvodného ústavného textu; práve naopak, ústava počas svojej tridsaťročnej existencie jednoznačne preukázala svoju silu najmä v nepredvídaných situáciách. Z tohto dôvodu by som vylúčil i akékoľvek úvahy o potrebe prijatia novej ústavnej matérie.

Za úvahu, avšak, stojí väčšie zrigídnenie ústavy. Súčasný postup zmeny ústavy je od ostatných legislatívnych aktov ústavodarcu, ktorý je v podmienkach Slovenskej republiky zároveň i zákonodarcom, odlíšený len zvýšením prijímacieho kvóra tzv. kvalifikovaná väčšina, t. j. 3/5 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“). Zväčšenie tohto kvóra podporuje i fakt, že len 3 koalície z celkových 12 koalícii na Slovensku mali ústavnú väčšinu, no napriek tomu došlo až k dvadsiatim novelizáciám. Na druhej strane je dôležité predísť úplnému zablokovaniu novelizácie ústavy. Novela ústavy by mala byť podporovaná naprieč politickým spektrom, nielen vládnucou garnitúrou. Na mieste je i úvaha zachovania kvalifikovanej väčšiny v procese prijímania ústavy, no v konečnom štádiu by akékoľvek zmeny potvrdzoval zdroj štátnej moci, občania Slovenskej republiky, prostredníctvom referenda. Lenže s vedomím histórie referend na Slovensku a politickej negramotnosti priemerného občana táto možnosť by mohla spôsobiť zablokovanie prijímania ústavných zmien. Za ďalší problém považujem možnosť využitia skráteného legislatívneho konania pri prijímaní ústavných textov. V takomto prípade bola ústava zmenená alebo doplnená najmenej šesťkrát.[2] Okrem iného by ústava mala prejsť aj dlhším legislatívnym procesom, t. z. medzi jednotlivými čítaniami by mali byť dlhšie rozostupy. Tým by sa celý proces skomplikoval a časom by došlo k vytriezveniu prvotného nadšenia predkladateľov a zváženiu intenzívnej potreby prijatia konkrétnej novely, resp. k prediskutovaniu novely v rámci spoločnosti a odborných kruhoch.

Ústava je zároveň i odrazom politickej kultúry slovenských politikov. Len málokedy ústava ustála svojvôľu politickej garnitúry. Politici si do ústavy presadzujú konkrétne formulované články, ktoré sú zbytočné. Ústava má byť formulovaná abstraktne a vágne, aby dala priestor na vysvetľovanie pri rôznych situáciách. Ústavní aktéri by mali mať istú mieru slobodného výkladu ústavy a zváženie možnosti aplikácie ústavných článkov na danú situáciu. Ústavodarca musí uznať, že nie je v jeho kompetencii predpovedať možné budúce situácie a preto by nemal presne a taxatívne formulovať ústavu. Ústava ukázala svoju kvalitu a pripravenosť najmä v prvom desaťročí jej fungovania. Od roku 1992 do roku 2002 boli prijaté len 3 novely ústavy a to dokonca v období, keď prezidentský úrad nebol obsadený vyše jedného roka.

Ústava potvrdila svoju silu a kvalitu počas jej existencie. Aj keď bola prijímaná za nepredvídateľných podmienok, oslavujeme jej 30. výročie prijatia. Od ústavy samostatného a unitárneho štátu prešla k ústave, ktorá umožňuje združovať sa Slovenskej republike s ďalšími demokratickými a právnymi štátmi. Ústava si zaslúži požívanie úcty a preto by som ju trhacím kalendárom nenazval. Hoc niekedy boli jej novely písané „na kolene,“ je oveľa viac noviel, ktoré boli kvalitné a udržiavajú Slovenskú republiku a jej občanov v demokratickom a právnom štáte, ktorý si koniec-koncov zaumienili samotní občania prostredníctvom svojich zástupcov hneď v prvých článkoch ústavy.

Zdroje:

[1] OROSZ, Ladislav, 2012. Ústava Slovenskej republiky a jej priame novelizácie [online]. Košice: Ústavný súd Slovenskej republiky [cit. 15.11.2022]. Dostupné na internete: https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/konferencia+ke+2012+pr%C3%ADspevok.pdf/7a8b7eeb-35fe-47c0-ae90-5a9564863d36

[2] TASR. I. Fiačan: Slovenská ústava obstála, prijatie novej nie je reálne. In: Teraz.sk [online]. 01.09.2022 [cit. 26.11.2022]. Dostupné na internete: https://www.teraz.sk/slovensko/i-fiacan-slovenska-ustava-obstala/657620-clanok.html