Teoretické vymedzenie moderny a postmoderny je jednou z kľúčových výziev modernej sociológie a filozofie. K popularizácii termínu postmoderna, opisujúceho stav radikálnej plurality a rozkladu univerzálnosti ideálu v ľudskom poznaní, významne prispel francúzsky filozof Jean-François Lyotard.[1] Inými slovami, Lyotard útočí na vedeckosť, spochybňuje vedeckú metódu prezentovanú ako pravdivú a argumentuje, že poznanie, ktoré bolo podľa neho vždy relatívne, sa v postmoderne roztrieštilo, pričom popieral akúkoľvek formu univerzálnosti poznania. V postmodernom poznaní tak hovoríme o stave radikálnej plurality, teda o absolútnej rovnocennosti mnohých východísk a záverov. Obrat, ktorý v postmodernej epoche nastáva v ľudskom poznaní je sprevádzaný s dôrazom na individualitu, subjektivitu a konkrétnosť, ktoré sa manifestujú v ľudskom vedomí a identite. V postindustriálnom veku sa istým spôsobom stav poznania a vedomostí, vzhľadom na dynamickú technologickú transformáciu, nepopierateľne mení. O to zreteľnejšie je toto tvrdenie viditeľné, ak k vedeckému poznaniu pristupujeme ako k istému druhu diskurzu, ktorého základom je jazyk a vedecký naratív. Pod pribúdajúcim množstvom produkovaných informácií a výrokov, ktoré dnes označujeme za vedecké, je univerzálnosť vedeckých téz naštrbená.[2]
Postmoderna 20. storočia by mala byť logickým historickým pokračovaním a prekonaním epochy modernity. Toto tvrdenie však je v kontexte humanitných vied ultimátne a nevyvrátiteľné a prístupy sociológov sa môžu radikálne líšiť vzhľadom na súbor premenných, ktoré pre uchopenie postmoderny využívajú. V článku si preto načrtneme niektoré z teoretických problémov, ktoré do diskusie o moderne a postmoderne vstupujú. Na začiatok je potrebné vysvetliť si hlavné časové, priestorové a obsahové úskalia modernity, ktoré nám aspoň z časti vyjasnia zrejmú terminologickú nejednoznačnosť. V nadväznosti na Giddensa, budeme modernitu v článku chápať v súvislosti so špecifickým spôsobom organizácie spoločenského života, ktorý je v 17. storočí v Európe na vzostupe, no postupne naberá globálny charakter.[3]
Britský profesor sociológie Anthony Giddens v knihe Dôsledky modernity približuje koncept reflexívnej modernity v kontraste s tradičnou reflexivitou. Skúmanie „postmoderny“, respektíve neskorej modernity sa stáva jeho hlavným teoretickým záujmom začiatkom 90. rokov.[5]
Reflexivita v Giddensovej práci vystupuje ako neoddeliteľná a definujúca súčasť ľudského konania. V tomto zmysle chápeme ľudské konanie ako reakciu na okolitú realitu, preto by sme mohli povedať, že toto konanie reflektuje predchádzajúce skúsenosti a ponaučenia, ktoré z kontaktu s realitou prichádzajú. Človek nedokáže oddeliť svoju činnosť od týchto atribútov, keďže nedokáže oddeliť svoje konanie od seba samého, od svojej bezprostrednej empírie. Základnou líniou modernity je to, že pôsobí ako protiklad k tradičnosti. Tradičné spoločnosti a kultúry chápu poznanie a odvolávanie sa na tradície a minulosť ako významný a dôležitý prvok pre rozvoj, usporiadanie a kontinuitu spoločnosti v priestore a čase. Táto skutočnosť potvrdzuje, že aj tradičné kultúry obsahujú dynamický faktor, ktorý zaručuje schopnosť adaptácie spoločnosti vzhľadom na novovzniknuté podmienky.
Historické poznanie súvisí s poznaním pôvodu týchto tradícií, čo pomáha človeku v orientácii sa v dejinnom vývoji a poznaní jeho aktuálneho stavu v kontexte spoločenského usporiadania. V tradícii sa totiž prejavuje skúsenosť predošlých generácií, ktorá má slúžiť ako kompas pre budúce generácie, čo zabezpečuje rozvoj písma (znakov, symbolov…). Reflexivita a celková gramotnosť je však v tejto historickej ére obmedzená, čo spôsobuje zacyklenie a jednostrannú orientáciu na minulosť. Feudálne poznanie a predstavy o svete bolo autormi modernity nahradené v prospech väčšej istoty, ktorú predstavuje vedecké poznanie, ktoré síce môže byť chybné a časom vyvrátiteľné, avšak už naďalej nezávisí od iracionálnych tradičných predstáv a dogiem. Vedeckosť a rozumnosť je výsadou moderného poznania, ktoré formuje naše každodenné správanie, vytvára nespochybniteľnú rutinu, ktorej hlavným cieľom je ustavičný rozvoj a pokrok. Práve preto je pre modernitu nepríjemným vytriezvením skutočnosť, že vedecké teórie sú prísne časovo a priestorovo limitované a zároveň sa môžu radikálne líšiť interpretácie rôznych výskumov a výpočtov konkrétnymi vedcami. Stav, v ktorom sa naše doterajšie konanie zo dňa na deň môže stať nesprávnym a neprípustným, je stav radikálnej modernity. Tradícia v modernite zastáva podľa Giddensa oveľa menej významné postavenie ako kedysi, predstavuje podľa neho len modernitou ospravedlňovanú, teda „zdanlivú tradíciu, ktorá svoju identitu získava jedine v rámci reflexivity modernity“. Základ reflexivity modernity spočíva v tom, že spoločenské konanie prechádza neustálym preverovaním, pričom na základe nových poznatkov v jeho pôsobení je možné úplne zmeniť charakter tohto konania. Reflexivita sa tu totiž objavuje v samotných základoch systémovej reprodukcie. V stave, v ktorom je myslenie a konanie v neustálej interakcii, nachádzame rutinizáciu modernity. Nevyhnutnou podmienkou modernity, ktorú kladie reflexivite, je súhrnná reflexia, teda reflexia obsahu samotnej reflexie. Je to teda stav bez jasne stanovených princípov, všeobecne platných východísk, na ktorých by sme sa vedeli zhodnúť. Zároveň racionálne (resp. vedecké) poznanie, ktoré je modernitou zbožťované, je v neutíchajúcom strese, ktorý vyplýva z absencie vedenia s istotou. Tento problém zdieľajú podľa autora ako spoločenské, tak aj prírodné vedy. Giddens v súvislosti s termínom postmodernita tvrdí, že napriek mnohým významným zmenám, ktoré sa udiali v tejto epoche, sa nepodarilo východiskové úskalia modernity prekonať, a preto nemôžeme hovoriť o postmodernite, ale hovoríme skôr o radikalizovanej ére modernity, čím vyzdvihuje význam historickej kontinuity.[6]
Zdroje:
[1] Gratton, P. (2018). Jean François Lyotard (Stanford Encyclopedia of Philosophy). [online], [cit. 27.10.2023]. Stanford.edu. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/lyotard/>.
[2] Lyotard, J.-F. (1979). The Postmodern Condition: A Report on Knowledge. Minneapolis, Minn. Univ. of Minnesota Press. s. 23 – 60.
[3] Giddens, A. (1990): Důsledky modernity. Praha, 2003, Sociologické nakladatelství. s.11 – 17.
[4] Giddens, A. (n.d.). Anthony Giddens – Berggruen Institute. [online], [cit. 27.10.2023]. www.berggruen.org. Dostupné na internete: <https://berggruen.org/people/anthony-giddens>.
[5] Welsch, W. (1991): Naše postmoderní moderna. Praha, 1994, Zvon, České katolícke nakladatelství. s. 9 – 15.
[6] Giddens, A. (1990): Důsledky modernity. Praha, 2003, Sociologické nakladatelství. s. 39 – 53, 144 – 156.
Pridaj komentár