Vojna v Kosove z pohľadu systému medzinárodného práva

Systém dodržiavania istých pravidiel v rámci medzištátnych vzťahov existuje v rôznych podobách už dlhšie obdobie. Spomenúť môžeme napríklad Vestfálsky mier, ktorého následkom bol do prostredia medzinárodných vzťahov zavedený úplne nový poriadok. Ten zaručoval možnosť existencie systému, poskytujúceho jednotlivým štátom možnosť suverénneho správania, napríklad aj v prípade náboženských otázok, čo do toho času nebolo zaužívanou normou.[1] Moderný systém medzinárodného práva je však prioritne spojený s obdobím nasledujúcim po druhej svetovej vojne, ktorá bola a dodnes je najväčším svetovým konfliktom v dejinách ľudstva. Systém bol navrhnutý tak, aby sa dokázali štáty dohodnúť prostredníctvom diplomatických riešení a neriešili vzájomné spory automaticky vojenskými riešeniami. Príznačným pre tento systém sa stali politické aliancie, ktoré delili vtedajší svet studenej vojny na východ a západ, s dvoma hegemónmi tej doby, Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom. Nástrojom riešení mala byť Organizácia spojených národov, avšak ani tá nezaručovala mierové riešenie konfliktov vždy. Príkladom môže byť vojna vo Vietname, ktorej účastníkom boli Spojené štáty alebo Sovietska invázia do Afganistanu. Napriek tomu ostávali sféry vplyvu relatívne nenarušené, ako dôsledok dohôd, vyplývajúcich z povojnového usporiadania sveta. Po páde Sovietskeho zväzu a železnej opony nastalo obdobie charakteristické istým vákuom. Spojené štáty stratili prirodzeného súpera, keďže novovzniknutá Ruská federácia sa ocitla v období rozmaru, spojeného s ekonomickou krízou a krízou politického zriadenia.[2]

Rozpad východného bloku nezapríčinil iba zmenu politických zriadení v štátoch, ktoré do tejto časti sveta počas studenej vojny patrili. Výsledkom boli vzniknuté národné tendencie, hlavne v bývalých štátoch Juhoslávie. Tu spadá aj konflikt, ktorí sme si zvolili, teda vojna v Kosove. V nej na jednej strane stáli kosovskí Albánci, a na druhej strane juhoslovanskí režim vedený srbským nacionalistom Slobodanom Miloševičom. Dlhodobé historické spory, ignorované bývalým komunistickým režimom naplno prepukli pod novým vedením Juhoslávie a spôsobili obrovské krviprelievanie. Z pohľadu medzinárodného práva je potrebné uviesť, že jeho najvýraznejším predstaviteľom boli z geopolitického hľadiska v tej dobe Spojené štáty a to kvôli absencii prítomnosti prirodzeného súpera. Prečo ním nebolo Rusko sme už spomínali a Čína ešte stále nepredstavovala veľmoc, za ktorú ju môžeme považovať dnes. Tento stav predstavoval možnosť pre Spojené štáty a západ presadzovať také riešenia, aby medzinárodné právo bolo ich základnou súčasťou. Napriek tomu pristúpil západ k odlišnému riešeniu situácie. Po tom čo označil Kosovskú oslobodeneckú armádu za teroristickú skupinu, napojenú na organizovaný zločin otočil, a začal kosovských Albáncov podporovať. Bolo tomu tak z dôvodu etnického čistenia Albáncov žijúcich v Kosove, ktoré vykonávali Srbi pod taktovkou spomínaného Miloševiča. Vojensky sa regulárnej juhoslovanskej armáde nemohli rovnať a to aj navzdory podpore zo strany rôznych iných teroristických skupín, pôsobiacich vo svete, ktoré Albáncov podporovali finančne aj vojensky. Podpora tak musela prejsť do aktívnej participácie západu vo vojne, čo sa naplno uskutočnilo počas náletov, realizovaných vojenskou alianciou NATO. Tú v najväčšej miere reprezentujú z vojenského hľadiska Spojené štáty americké a štáty Západnej Európy. V tom čase už síce boli naši susedia členmi organizácie, no vo väčšine podporovali bombardovanie rovnako ako Slovenská republika, ktorá povolila prelety lietadlám NATO nad svojim územím.[3] Čo je z nášho hľadiska kľúčové je, že k bombardovaniu Juhoslávie došlo bez mandátu Organizácie spojených národov. V histórii sa nejednalo o ojedinelú udalosť, keďže veľmoci častokrát porušovali medzinárodné právo. V tomto období, kedy bol západ absolútne dominujúcim aktérom svetového poriadku, charakteristického medzinárodným právom, bol tento krok nesprávnym z hľadiska budúcnosti.[4]

V prvom rade poskytli súčasným predstaviteľom Ruskej federácie zámienku, na ktorú sa môžu odvolávať vo svojich prejavoch, čo aj v súčasnosti robia. Aj napriek tomu, že to v žiadnom prípade neospravedlňuje činy, ktoré Rusko svojim rozhodnutím napadnúť suseda spôsobilo, jednalo sa zo strany západu o chybu. Poskytli totiž svojmu geopolitickému súperovi základný argument, ktorý síce pri hlbšej analýze nemá dostatočnú oporu, no ako sme mohli vidieť, rovnako na tom boli aj tie zo strany západu pri vojne v Kosove. Morálne hľadisko totiž nemohlo obstáť v prípade, že dochádzalo k podpore teroristickej organizácie a to aj napriek tomu, že Srbi preukázateľne Albáncov vraždili. Destabilizácia opory medzinárodného práva znamenala minimálne stupňovanie napätia, za ktoré bol západ v minulosti zodpovedný. Dnes je veľmi ťažké vyžadovať dodržiavanie medzinárodného práva, keď v minulosti bolo často prehliadané alebo porušované. To má za následok vznik konfliktov, niekedy podobných tomu na Ukrajine.


Zdroje:

[1] VALENT, J.: Vytúžený mier zvaný Vestfálsky. [online], [cit. 12/4/2024]. Dostupné na internete:
<https://historickarevue.sme.sk/c/22528775/vytuzeny-mier-zvany-vestfalsky.html>.
[2] Historical development. [online], [cit. 12/4/2024]. Dostupné na internete:
<https://www.britannica.com/topic/international-law/Historical-development>.

[3] TASR: Pred 20 rokmi sa začali nálety NATO na Miloševičovu Juhosláviu. [online], [cit. 12/4/2024]. Dostupné
na internete: <https://www.teraz.sk/zahranicie/pred-dvadsiatimi-rokmi-sa-zacali-nalet/385518-clanok.html>.
[4] LUTTICKE, M.: Missions without a UN mandate. [online], [cit. 12/4/2024]. Dostupné na internete:
<https://www.dw.com/en/un-mandates-and-military-intervention/a-17051993>.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *