Aj keď sa definície mierne líšia, neziskové organizácie môžeme vo všeobecnosti definovať ako združenia, charitatívne organizácie a iné dobrovoľnícke organizácie vytvorené na podporu kultúrnych, vzdelávacích, náboženských alebo iných verejných cieľov. Pojmy mimovládna organizácia a nezisková organizácia sa často používajú ako zhodné, ale nemusia byť nevyhnutne rovnaké. Všetky mimovládne organizácie sú neziskové, ale nie všetky neziskové organizácie sa považujú za mimovládne organizácie.
Neziskové organizácie vo všeobecnosti neslúžia ako prostriedok vytvárania zisku pre vlastníkov, investorov alebo zamestnancov,[1] ktorými sú často dobrovoľníci. Majú rôzne formy – od organizácií bojujúcich za verejnú bezpečnosť, sociálnu starostlivosť či politické zmeny, charitatívnych organizácií, ktorých cieľom je zmiernenie chudoby alebo poskytovanie pomoci v čase prírodných katastrof, vzdelávacích inštitúcií, environmentálnych skupín pracujúcich na ochrane planéty a jej zdrojov až po náboženské organizácie, ktoré sa primárne venujú šíreniu svojej viery a sú taktiež významným oporným subjektom občianskej spoločnosti, najmä vďaka svojmu participatívnemu a demokratickému prístupu.[2] Neziskové organizácie tak posilňujú komunity poskytovaním vzdelávacích, zdravotných a sociálnych služieb, ktoré občania potrebujú a ktoré štát nedokáže v plnej miere zabezpečiť. Hoci sa môžu líšiť veľkosťou a formou, majú spoločné charakteristiky – sú organizované, súkromné (oddelené od vlády), samosprávne, neziskové a dobrovoľné. Jednou z bežných mylných predstáv o neziskových organizáciách je, že sa nesnažia dosiahnuť zisk. Je to čiastočne pravda, v tom zmysle, že nemajú v primárnom úmysle dosiahnuť zisk, ktorý by sa rozdelil medzi akcionárov, ako to robia ziskové organizácie. Neziskové organizácie dúfajú, že dosiahnu zisk, aby zlepšili svoje programy, fungovanie a zabezpečili si budúce postavenie. Vytváranie zisku je povolené a podporované, pretože zvýšené zisky znamenajú menšiu závislosť od vonkajšieho financovania. Jednoducho povedané, neziskové organizácie môžu generovať zisk, ktorý musí byť celý použitý na opätovnú podporu chodu a fungovania organizácie.[3]
Rozsah činnosti neziskových organizácií sa v posledných rokoch dramaticky rozšíril a presunul sa z regionálneho a národného kontextu na globálnu scénu. Neziskové organizácie, ktoré zároveň fungujú nezávisle od akejkoľvek vlády, sa zameriavajú na verejné aj súkromné subjekty, pričom využívajú rôzne nástroje na zabezpečenie svojho cieľa. Medzinárodní aktéri, ako napríklad Organizácia Spojených národov (OSN), preberajú čoraz významnejšiu úlohu v globálnom riadení v dôsledku inštitucionálnych transformácií prebiehajúcich v kontexte globalizácie. Mimovládne organizácie sa čiastočne podieľajú aj na formovaní politiky medzinárodných organizácií v oblastiach ako sú ľudské práva, ochrana životného prostredia, riešenie konfliktov, medzinárodný obchod a humanitárna pomoc, ale aj na formovaní politiky vlád národných štátov. Mnoho, predtým domácich, organizácií sa rozhodlo preniknúť do celého sveta – a to buď rozšírením členstva cez hranice, snahou vykonávať prácu, ktorú vykonávajú doma aj v zahraničí, alebo zlúčením s podobnými organizáciami v iných krajinách. Neziskové organizácie pôsobiace v rozvojových a autoritárskych krajinách majú navýšené stimuly pre rozšírenie svojho dosahu na medzinárodnú formu, pretože im často chýbajú domáce zdroje financovania a ich činnosť môže byť úradmi zakázaná. Mnohé neziskové organizácie v krajinách, ktoré prijímajú pomoc, dostávajú väčšinu svojich finančných prostriedkov z vonkajších zdrojov a často sa obracajú na externých podporovateľov, ktorí im pomôžu zabezpečiť určitú mieru ochrany ich práce. Preto aby prežili a naďalej prosperovali, musia mať schopnosť zapojiť sa do medzinárodných sietí.
Neziskové organizácie sa primárne riadia svojím zameraním. Niektoré sa zameriavajú na misie (idú priamo do oblastí, kde je obyvateľstvo v núdzi a poskytujú im pomoc – napr. UNICEF), iné sú advokačné organizácie, ktoré v ich mene lobujú u vlád či iných organizácií, aby poskytli potrebné služby alebo zmenili legislatívu na podporu zamýšľaného cieľa (napr. Amnesty International). Ďalšie neziskové organizácie poskytujú výskum, monitorovanie alebo vzdelávanie pre iné organizácie a vlády, aby ich využili na zlepšenie svojej vlastnej schopnosti poskytovať služby alebo na vzdelávanie obyvateľstva o tom, ako v budúcnosti riešiť svoje vlastné problémy. Reagujú tak na konkrétne problémy a stoja medzi občanmi a vládami. Nakoľko existuje pluralita organizácií, ktoré sú zamerané na partikulárne odvetvia, dokážu tak efektívnejšie reagovať na problémy a potreby obyvateľov, než samotné vlády a legislatíva. Ich postavenie v rámci globálneho systému je najmä ako sprostredkovateľ pomoci, kedy má omnoho významnejší prínos daná organizácia, ktorá pôsobí na medzinárodnej úrovni a získava tak financie a prostriedky z množstva krajín, než štát, resp. vláda, ktorá nedisponuje potrebnými prostriedkami alebo sa nechce podieľať na pomoci ohľadom partikulárneho problému svojho obyvateľstva a kedy si zároveň ani obyvateľstvo samé nedokáže pomôcť. Zároveň, ako bolo spomenuté vyššie, neziskové organizácie slúžia ako adresná (napr. materiálna, edukačná…) pomoc pre ľudí, ako aj sprostredkovateľ žiadostí obyvateľov vláde a tým často pomáha meniť legislatívu krajín v prospech obyvateľstva či životného prostredia. Získali si významné postavenie a dopomáhajú vládam reagovať na problémy. Ich vplyv na verejnú politiku na miestnej, národnej a globálnej úrovni a takmer vo všetkých aspektoch tvorby politiky a medzinárodných vzťahov z nich urobil dominantných aktérov v oblasti rozvoja.[4] V tejto globálnej asociačnej revolúcii získali mimovládne organizácie popredné pozície vo vyjednávaniach, najmä v činnostiach presadzujúcich ľudské práva, mier a životné prostredie. Zohrali tiež vedúcu úlohu pri poskytovaní pomoci pri katastrofách, humanitárnej pomoci a rozvojovej pomoci.
Mnohé mimovládne organizácie sú rovnakou súčasťou národnej a medzinárodnej politiky ako ktorákoľvek iná záujmová skupina a ich praktiky a aktivity nie sú vždy výhradne v službách „dobrej spoločnosti“.[5] Mimovládne organizácie spolupracujú so štátnymi a neštátnymi aktérmi a rozsah ich spolupráce sa líši v závislosti od typu iniciatívy, dostupnosti ľudských a finančných zdrojov a potenciálnych výhod, ktoré možno dosiahnuť. Spolupráca vo veľkej miere závisí aj od programov, vlastných záujmov a ideológií.[6]
Neziskové organizácie ovplyvňujú občiansku spoločnosť mnohými spôsobmi, majú menší byrokratický aparát ako vlády, efektívnejšie rozhodovacie procesy a schopnosť relatívne rýchlo sa adaptovať na meniace sa situácie. Mimovládne organizácie prispeli k tvorbe politiky v kritických otázkach. Tlak mimovládnych organizácií je taký vplyvný, že často vedie k väčšej zodpovednosti a transparentnosti aktérov vládneho a súkromného sektora, hoci nie nevyhnutne samotných mimovládnych organizácií. Sú tiež aktérmi, ktorí sa snažia využiť prostriedky, ktoré majú k dispozícii, s cieľom ovplyvniť tých, ktorí rozhodujú. Neziskové organizácie nie sú len poskytovateľmi služieb, ale vytvárajú aj príležitosti pre kolektívnu akciu, „mobilizáciu znevýhodnených“ alebo „vyjadrenie rozmanitosti“. Sú kľúčové pri udržiavaní zdravej demokracie a pri zastupovaní záujmov rôznych záujmových skupín – pomáhajú udržiavať demokraciu budovaním občianstva a schopností viesť komunitu, prípravou potenciálnych politických lídrov a poskytovaním vzdelávacích a sieťových príležitostí pre tých, ktorí boli z takýchto kruhov vylúčení.[7]
Zdroje:
SALAMON, L. America’s Nonprofit Sector: A Primer. New York: The Foundation Center, 1999.
BRATTON, M. The politics of government – NGO relations in Africa. In World Development. 1989, roč. 17, č. 4, s. 69–587.
ANHEIER, H. K. Nonprofit Organizations. New York,: Routledge, 2014.
LEWIS, D. Theorizing the organization and management of non-governmental organization: Towards a composite approach. In Public Management Review. 2003, roč. 5, č. 3, s. 325–44.
TRENT. J. Modernizing the United Nations through civil society. In: Routledge Hanbook od International Organization. 2013, s. 391– 402.
SÖDERBAUM, P. (2000) Ecological Economics: Political Economics for social and environmental development. London: Earthscan, 2000, 224 s. ISBN: 9781853836855
OTT, J. – DICKE, L. A. The Nature of the Nonprofit Sector. 4. vyd. New York: Routledge, 2016, 578 s. ISBN: 9781000338072