Monthly Archives: február 2024

Vplyv minulého režimu na politickú kultúru na Slovensku

Posted on by

Pojem “politická kultúra” je v našich končinách pomerne novým výrazom, ktorý je počuť naozaj veľmi často. Veda nám samozrejme klasicky ponúka viacero vysvetlení tohto pojmu, osobne sa prikláňam k chápaniu politickej kultúry na základe diela Luciana Pyea ako “súboru behaviorálnych znakov, postojov a názorov, ktoré popisujú správanie a konanie účastníkov politického života voči sebe navzájom”.[1] Politický život u nás dnes dospel do podoby, ktorú tu pred tridsiatimi rokmi istotne neočakával takmer nikto. Obrat o 360 stupňov v podobe zmeny režimu a demokratizácie celej štruktúry dovtedajšieho chápania politiky vytvorila míľnik v podobe rozhodnutia. Nie len individuálneho, avšak kolektívneho rozhodnutia spoločnosti čo robiť ďalej, spoločnosti, ktorá na danú voľbu nebola v tom čase určite pripravená. A to pociťujeme dodnes. 

 Samozrejme politickú kultúru výrazne determinuje intelektuálna a mravná úroveň ľudského a politického správania protagonistov politického diania v základných štátnych inštitúciách – v parlamente, vo vláde, na poste prezidenta republiky, na ústavnom súde v komunikácii medzi nimi a vo vzájomnej úcte a rešpektovaní sa týchto najvyšších predstaviteľov moci v krajine. Model ich vzájomného správania sa stáva vzorcom politickej kultúry pre všetky nižšie sféry politického života v krajine a prenáša sa do vzájomného vzťahu medzi občanom a štátom.[2]

 Práve spoločenské zmeny formujú politickú kultúru. Zmeny po politickej búrke v osemdesiatom deviatom však prišli ako tsunami, nečakane a s devastačným účinkom. Namiesto vytúženej slobody a rovnosti začali vznikať v spoločnosti rozličné disproporcie. Alebo na druhej strane prišla vytúžená sloboda ktorá s filtrom ružového skla ovládla srdcia mnohých. Tieto dva diametrálne odlišné a u nás majoritné pohľady dokazujú, že rozličné generácie vždy vnímali politiku veľmi odlišne. “Generation gap” je skutočne pojmom, ktorý v chápaní politických procesov výrazne prispieva k nezhodám medzi mladšou a staršou generáciou. Účasť na politike mladých nebola ani po vzniku samostatnej Slovenskej republiky žiadnou samozrejmosťou. Je správne tvrdiť, že až neustále zlyhávanie politických reforiem odvolávajúcich sa na princípy demokracie a nevytvorenie sľubovaných istôt v rámci politického systému prinútilo mladých o akúsi obrodu. Po páde diktatúry sa začali pomaly prejavovať všetky sociálne a ekonomické dôsledky, ktoré nemali reálne obdobu. Samozrejme, že sa časom rozmohla nostalgia na časy, kedy “každý mal istoty a mlieko stálo korunu”. Je to veľmi tragikomický príklad. Možno aj práve teraz, kedy obchody napriek všetkej demokracii trpia nedostatkom cestovín alebo toaletného papiera kvôli pandémii, ktorá nás postihla a niektorí sa môžu pýtať čo sa vlastne zmenilo a či skutočne nebolo vtedy lepšie. Aj tieto pohľady určite spôsobujú že namiesto vítania demokracie nastáva reálny opak. Z historickej praxe sledujeme prípady, kde jednotlivci u nás zažívali viaceré štátne zriadenia ako aj myšlienkové prúdy. Prvotne parlamentná demokracia, neskôr totalitné a autoritárske zriadenia. Konzervativizmus aj liberalizmus, komunizmus aj fašizmus, reformovaný dokonca aj kresťanský socializmus. Tieto násilné vpády do celistvosti chápania politického systému ako garanta jednotnosti v štáte samozrejme úplne narúšajú akékoľvek pozitívne predstavy k akejkoľvek zmene. Koľko ľudí aj po zmene režimu volilo radšej starých známych? A prax pokračuje samozrejme ďalej aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

 “Naši ľudia” sú lepší než “ich ľudia”. Bohužiaľ realita ukázala, že daní ľudia sa až tak moc nemenia. “Masky sa menia, herci ostávajú” napísal môj obľúbený autor Brent Weeks na adresu šľachty v jeho zmyslenom fantasy svete. Tento citát dokonale sedí aj na situáciu na Slovensku po páde režimu, kedy sa subjekty zlietli ako supi nad porazenú zebru. Nielen politici a novozrodení businessmani (bývalí priekupníci s bonmi) v šálikoch, ale viaceré subjekty preberajú reálnu moc v štáte. Najzaujímavejším prostriedkom bola istotne privatizácia, avšak osobne si myslím, že najviac znovu zaúradovala ľudská hlúposť ako taká. Prvý “šalát” ex-komunistov a národniarov vytvoril vhodné podhubie svojou politikou hrubých čiar za minulosťou, ktorá mala od reality na hony ďaleko a takisto ľuďmi, ktorí opakovane verili slepým sľubom. Rôzne kauzy, VSŽ a zlaté padáky, tunelovanie tunelov, únos prezidentovho syna – očakávania sa zmenili v bludný kruh, ktorý si ako mýtický Uroboros okusáva vlastný chvost. Problematicky vnímanou je určite skutočnosť, že kto sa mal dobre za socializmu, má sa prakticky dobre aj dnes. Košeľa bližšia než kabát je heslom mnohých štátnych funkcionárov, ktorí prežili dodnes na (hoci zmenených, avšak stále relevantných) postoch v rámci štátnej správy alebo samosprávy. Začalo to teda tu za Mečiara, kedy “vláda práva” takmer neexistovala. Už spomenutá privatizácia tu zažila vrchol, parlament a vláda boli doslova tieňovými inštrumentmi mocných, spoločne s SIS. Prijímanie zákonov, ako riadny legislatívny proces, bol fraškou. Vláda jednej strany popierajúca akékoľvek zásady demokracie pripomínala totalitu z čias bývalého režimu v mnohých veciach. A dohra? Mečiarove amnestie, ktoré doslova podupali akúkoľvek nádej na zmenu. Avšak Mečiar ostával stále obľúbeným, vždy jeho demagogické sľuby dokázali zorganizovať jeho voličov a priaznivcov natoľko aby mu to prešlo. Doktor Čarnogurský na adresu týchto samo-amnestií povedal, že tieto “neprávosti” je zbytočné vyšetrovať a celkovo by to iba viac poškodilo našej novonadobudnutej štátnosti. Pravdou však je, že práve politika týchto hrubých čiar otriasa verejnou mienkou asi najviac. Pachuť bývalého režimu je tu teda značne citeľná a to pomaly začínajú chápať aj občania.

 Vláda SMERu len dokázala, že “mečiarizmus” ako taký nevymrel tak ako to predpokladala profesorka Radičová odchodom HZDS z parlamentu. Nastala ideová transformácia a tejto sa voličská základňa prispôsobila. Celý tento proces popisuje aj film Sviňa, ktorý nedávno bežal v kinách. Róbert Fico za svojej prvej vlády síce vymenil pár členov vlády, ktorý boli s kauzami neúprosne spojení, avšak na zmenu systému alebo jeho ozdravenie reálne nespravil nič. Ale častokrát práve on hovoril o tom, ako prinesie v oblasti politickej kultúry zmeny a práve on mal byť tým, kto skutočne zdemokratizuje akúsi politickú tradíciu. Znovu však pokračoval v nastavenom trende, najprv mierne a neskôr aktívnejšie preberá prvky populizmu. A týmto tak aj pripravoval podhubie pre ďalšie populistické subjekty. Správne dokázal uchopiť voličskú základňu sociálnou politikou, sľubmi a akciami ku Dňu žien. Kauzy šli, ako aj predtým, bokom. A spoločnosť? Stále rozdelená na nesúrodé spektrá, ktoré buď obhajujú alebo zatracujú vládnu garnitúru. Skorumpované súdy? Pohoda. Pochybné zákazky? Ale veď kradne každý. Rôzne Gorily? Čo pomôže ísť protestovať. Vražda novinára? Reálne sa pohlo niečo až tu. Ja ako zástupca svojej generácie politiku sledujem dlhší čas, ale po vražde vo Veľkej Mači je citeľná skutočná mobilizácia spoločnosti. Je teraz druhoradé, či ide o prirodzenú alebo umelú reakciu, názor na to si každý racionálne uvažujúci jedinec spraví sám. Toto bol však obrovský medzník pre politickú kultúru, ktorá sa zmenila. Všetko toto sa odzrkadľuje aj na výsledku posledných parlamentných volieb. Tak ako v roku 2016 nastalo (pre niektorých) obrovské prekvapenie a celá spoločnosť prechádza zmenou. To, či pozitívnou, môžeme pomaly sledovať teraz v období krízy, ktorá u nás (ako aj vo svete) nemá obdobu.

 Je skutočne pravdou, že ani po viac než tridsiatich rokoch od revolúcie nie je politický život na Slovensku taký, aký sme ho chceli mať. Je naozaj jedno kto – pekár, vojak, spisovateľ alebo politik, dieťa alebo dospelý. Skutočne došlo k transformácii, prešli sme od vnímania potrieb jednotných a  štátnych k možnosti na štýl bonboniéry a teda viacerým možnostiam napĺňať svoje potreby podľa vlastnej chuti. Napriek všetkým výhodám, ktoré demokracia priniesla, resp. priniesť mala, nám stále však chýba akýsi pocit zodpovednosti na politickom dianí. Stačí sa nám pozrieť na percentuálne štatistiky účasti na voľbách a referendách, ktoré sa od vzniku samostatnej SR uskutočnili. A presne takéto veľmi známe vyjadrenia typu “mňa sa to netýka” a “môj hlas nezaváži” sú dôvodom prečo Slovensko opakovane dopláca na chyby minulosti. Takisto je dobre si zodpovedať otázku, či skutočne je minulý režim aj minulým. Prvky socializmu pretrvávajú dodnes, či v podobe zákonov, ktoré ,hoc novelizované, stále nesú odkaz doby minulej alebo predstaviteľov politiky, ktorí prežívajú vládne garnitúry a darí sa im vý-bor-ne. Po naozaj dlhom období totalitného zriadenia je ťažké zmeniť celkové vnímanie a naučiť sa niečomu novému. Ďalším faktorom je aj skutočnosť, že Slovensko zažíva svojbytnosť v demokratickej podobe prvý krát. Historické faktory dokazujú, že slobodu za ktorú sa bojovalo dlho a tvrdo, sme v dôsledku naozaj nepremenili. Štátne útvary sa striedali tak rýchlo, že prázdne sľuby spôsobili apatiu a pasivitu na akomkoľvek politickom živote, ktorý je premietnutý aj v akomsi stereotypnom ponímaní tisícročného útlaku. Toto je aj veľmi pekne odsledovateľné v skutočnosti, že aj po absolútnom odmietnutí ideológie nacizmu sa u nás nájdu prívrženci národno-sociálnych myšlienok radikálneho rázu, ktoré velebia “nášho farára Tisa”. A to možno najmä pre ďalšie prázdne sľuby rýchleho riešenia politických, sociálnych a hospodárskych problémov skrze demagógiu.

 Samuel Huntington za jadro problematiky demokratickej politickej kultúry považuje prepojenie a vzťahové väzby efektivity nového demokratického vládneho zoskupenia a jej legitimitou, teda determinantom, ktorý určuje nakoľko daným hodnotám demokracie verí spoločnosť a politické elity. Stabilná základňa demokratických režimov závisí najmä od schopností kľúčových aktérov a to straníckych predstaviteľov nájsť spoločnú reč pri riešení hlavných problémov, ktorým daná spoločnosť čelí. O stabilite demokracie taktiež rozhoduje, či verejnosť dokáže rozlišovať medzi režimom a vládou, nakoľko Huntington zdôrazňuje, rozdiel medzi podporou demokracie a podporou vlád. Elity a verejnosť preto musia chápať, že demokracia spočíva na predpoklade, podľa ktorého všetky vlády zlyhávajú, a preto musí byť garantovaná inštitucionalizovaná metóda ich výmeny. Demokracia však sama o sebe nerieši ani nevyrieši problémy, avšak znamená skutočnosť, že vládu je možné odstrániť. Rozčarovanie a s ním súvisiaci pokles očakávania sú v reálnom živote základom demokratickej stability, ktorá sa skonsoliduje, keď si spoločnosť uvedomí, že demokracia je riešením tyranie a nič ďalšieho nerieši.[3] 

 Niečo takéto nám zjavne stále chýba. Stále nie sme v bode, kedy vieme rozoznávať medzi podstatou pojmov, ktoré tvoria mechanizmus politického života a sme schopní podľahnúť medovým rečiam schopnejších rétorov. Hoci práve na takéto typy Slovensko doplatilo a stále aj dopláca veľmi trpko, stále sa nájdu jedinci, ktorí dokážu podľahnúť. Na záver pripomeniem citát amerického prezidenta Abrahama Lincolna, ktorý slúži ako aktuálna pripomienkou: “Sila víťazí všade, ale jej víťazstvá žijú len krátko. Takmer každý dokáže čeliť nepriazni – ak chceš spoznať skutočný charakter človeka, daj mu moc.” Práve my sme tí, kto v demokracií moc odovzdávajú a presne na to veľmi nesprávne častokrát zabúdame.

Zdroje:

[1] Morlino, Leonardo (2017). Political science : a global perspective. Berg-Schlosser, Dirk., Badie, Bertrand. London, England. str. 64–74.

[2] KUSÝ, M.: Stav ľudských a menšinových práv. In: SLOVENSKO: PROBLÉMY KONSOLIDÁCIE DEMOKRACIE. SPOR O „PRAVIDLÁ HRY“ POKRAČUJE (ed.Szomolányi, S.). Bratislava, Slovenské združenie pre politické vedy, Nadácia Friedricha Eberta, 1997 a, s. 207.

[3] HUNTINGTON, S.: TŘETÍ VLNA. DEMOKRATIZACE NA SKLONKU DVACÁTÉHO STOLETÍ. Brno, Centrum pro výskum demokracie a kultury, 2008, s. 343.

Konanie vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky

Posted on by

Úvod 

V zmysle Čl. 101 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“) je „hlavou Slovenskej republiky prezident. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.“[1] 

Uvedené ustanovenie Ústavy SR obsahuje základnú charakteristiku prezidenta ako individuálnej hlavy štátu. Pod pojmom hlava štátu je potrebné rozumieť najmä vyjadrenie reprezentatívnosti tejto funkcie vo vystupovaní navonok voči zahraničiu a tým aj stelesnenie zvrchovanosti štátu navonok.[2]

Ustanovenia Ústavy SR ako aj zákona č. č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o výkone volebného práva“) obsahujú podmienky, ktoré musí kandidát na Prezidenta SR spĺňať. Zákon o výkone volebného práva takisto obsahuje aj proces prijímania návrhu 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada SR“) na Prezidenta SR, resp. petície podpísanej 15 000 občanmi. O tomto návrhu rozhoduje Predseda Národnej rady SR, ktorý príjme návrh 15 poslancov Národnej rady SR, resp. petície, ak tieto spĺňajú náležitosti uvedené v zákone o výkone volebného práva a súčasne kandidát na prezidenta SR spĺňa podmienky voliteľnosti. A contrario, teda ak návrh, resp. petícia nespĺňa náležitosti ustanovené v zákone o výkone volebného práva alebo kandidát na prezidenta SR nespĺňa podmienky zvoliteľnosti, Predseda Národnej rady SR takýto návrh, resp. petíciu odmietne. 

Ak nastane situácia, kedy Predseda Národnej rady SR odmietne návrh, resp. petíciu, právny poriadok SR poskytuje dotknutému kandidátovi na Prezidenta SR významný prostriedok ochrany v podobe osobitnej správnej žaloby. Konanie vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky je konaním o osobitnej správnej žalobe upravené v osobitnom zákone, a to v zákone č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).

Účelom tohto článku je primárne priblížiť problematiku konania vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na prezidenta SR, kde poukážeme na podmienky pre podanie návrhu na kandidáta na prezidenta SR vyplývajúce z Ústavy SR ako aj zo zákona o výkone volebného práva a taktiež poukážeme na samotné konanie o tejto osobitnej správnej žalobe, pričom poukážeme na aktívnu vecnú legitimáciu, pasívnu vecnú legitimáciu, príslušnosť konajúceho súdu a spôsoby rozhodnutia, ktorými môže konajúci súd o tejto správnej žalobe rozhodnúť. 

Podmienky pre podanie návrhu na kandidáta na Prezidenta Slovenskej republiky

Na tomto mieste by sme chceli poukázať na rozdiel medzi pojmom aktívne volebné právo a pojmom pasívne volebné právo.

Z ustanovenia § 4 zákona o výkone volebného práva vyplýva, že „právo voliť má každý, kto najneskôr v deň konania volieb dovŕši 18 rokov veku podľa podmienok ustanovených v osobitných častiach.“[3]  Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že aktívne volebné právo má osoba, ktorá najneskôr v deň volieb dovŕšila 18 rokov. 

Čo sa týka pasívneho volebného práva, tak to spočíva v práve byť volený a zakladá sa na právne vyjadrených podmienkach nazývaných voliteľnosťou. Pojem voliteľnosť vychádza zo slobody kandidovať a byť zvolený obmedzenej iba zákonom stanovenými podmienkami, resp. prekážkami znamenajúcimi inelegibilitu.[4] Na účely tohto článku je práve podstatný pojem pasívne volebné právo a podmienky voliteľnosti.

V prvom rade považujeme za významné poukázať na Čl. 101 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého „kandidátov na prezidenta navrhuje najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, a to na základe petície podpísanej najmenej 15 000 občanmi. Návrhy na voľbu sa odovzdávajú predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky najneskôr do 21 dní od vyhlásenia volieb.“[5] 

„Z uvedeného ustanovenia Ústavy SR vyplývajú dva spôsoby návrhu kandidátov na prezidenta so samostatným právnym režimom. Z tohto rozdielneho právneho režimu vychádza i zákon č. 180/2014 Z.z. o podmienkach výkonu volebného práva, ktorý v § 103 ods. 1 ustanovuje náležitosti návrhu a v §103 ods. 2 náležitosti petície samostatne.“[6] 

Z vyššie uvedeného vyplýva, že kandidát na prezidenta SR môže byť navrhnutý alternatívne:

a) 15 poslancami Národnej rady SR alebo

b) na základe petície, ktorá je podpísaná najmenej 15 tisíc občanmi Slovenskej republiky.

Návrh, či už podľa písm. a) alebo písm. b) je potrebné predložiť predsedovi Národnej

rady SR, a to najneskôr 21 dní od vyhlásenia volieb.

Za Prezidenta SR môže byť zvolená každá fyzická osoba, ktorá spĺňa ústavou stanovené podmienky uvedené v Čl. 103 ods. 1 Ústavy SR, pričom na túto funkciu sa nevyžaduje vzdelanie určitého typu a stupňa.[7]  

Z Čl. 103 ods. 1 Ústavy SR vyplývajú predpoklady, ktoré musí kandidát na Prezidenta SR spĺňať, a to:

a) fyzická osoba musí spĺňať podmienky voliteľnosti za poslanca do Národnej rady SR a 

b) v deň voľby dosiahol vek 40 rokov. 

Ad a) Za poslanca Národnej rady SR môže byť zvolený občan Slovenskej republiky, ktorá má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a v deň voľby dosiahla vek 21 rokov. Tieto tri predpoklady musia byť splnené kumulatívne. 

Uvedené predpoklady vyplývajú z Čl. 74 ods. 2 Ústavy SR. Bližšie podmienky nadobudnutia štátneho občianstva upravuje osobitný zákon, a to zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o štátnom občianstve“). Zákon o štátnom občianstve mimo iného upravuje spôsoby nadobudnutia štátneho občianstva. Podľa tohto zákona môže štátne občianstvo nadobudnúť fyzická osoba, a to narodením, osvojením a udelením. V uvedenom zákone sú obsiahnuté aj dva osobitné spôsoby nadobudnutia štátneho občianstva, ktoré súviseli s rozdelením Československej republiky, a to určenie a voľba štátneho občianstva. 

V zmysle § 10 zákona o štátnom občianstve je „štátne občianstvo Slovenskej republiky rovnocenné bez ohľadu na právny titul jeho nadobudnutia.“[8]  

Z citovaného ustanovenia vyplýva podľa nášho názoru významná skutočnosť, a to, že za poslanca Národnej rady SR (a takisto za Prezidenta SR) môže byť zvolená akákoľvek fyzická osoba, ktorá je štátnym občanom Slovenskej republiky bez ohľadu na to, akým spôsobom táto nadobudla štátne občianstvo, teda či ho nadobudla narodením, osvojením, udelením, určením alebo voľbou za predpokladu, že spĺňa aj ďalšie vyššie uvedené podmienky. 

Ad b) Druhým predpokladom, ktorý musí kandidát na Prezidenta SR spĺňať je to, že musí v deň voľby dosiahnuť vek 40 rokov. V porovnaní s predpokladom veku na voľbu za poslanca Národnej rady SR je táto podmienka omnoho prísnejšia. 

Môžeme povedať, že úprava obsiahnutá v Ústave SR je úpravou všeobecnou. Podrobnejšie podmienky obsahuje zákon o výkone volebného práva.

Predmetom tohto zákona v zmysle § 1 „je úprava podmienok výkonu volebného práva a organizáciu volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do Európskeho parlamentu, volieb prezidenta Slovenskej republiky, ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a spôsob vykonania referenda vyhláseného podľa článku 93 až 99 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „voľby“).“[9]

Na účely tohto článku je pre nás významný § 103 zákona o výkone volebného práva. Uvedené ustanovenie obsahuje jednak náležitosti návrhu na kandidáta na prezidenta SR, náležitosti petície, ak návrh na kandidáta na prezidenta SR podáva na základe petície podpísanej 15 000 občanmi Slovenskej republiky a v neposlednom rade obsahuje aj samotný prieskum návrhu Predsedom Národnej rady SR a postup po prijatí, resp. odmietnutí návrhu kandidáta na prezidenta SR. 

Čo do podstatných náležitostí návrhu na kandidáta na prezidenta SR, tak tento v zmysle § 103 ods. 1 zákona o výkone volebného práva musí obsahovať meno a priezvisko kandidáta, dátum narodenia navrhovaného kandidáta, jeho zamestnanie, ktoré vykonáva v čase podania návrhu. V súvislosti so zamestnaním kandidáta na prezidenta SR obsahuje aj negatívnu podmienku, a to že údaj o zamestnaní nesmie obsahovať žiadne vlastné mená alebo ich skratky. Návrh ďalej musí obsahovať aj adresu trvalého pobytu kandidáta na prezidenta SR a v neposlednom rade vlastnoručné podpísané vyhlásenie kandidáta, že súhlasí so svojou kandidatúrou a že spĺňa vyššie uvedené podmienky na zvolenie za prezidenta.

Petícia podpísaná 15 000 občanmi SR musí okrem vyššie uvedených podstatných náležitostí obsahovať aj meno, priezvisko a dátum narodenia voliča, adresu jeho trvalého pobytu, ktorou sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu a podpis, každého z 15 000 občanov SR, ktorý petíciu podpísali.

Podľa § 103 ods. 3 zákona o výkone volebného práva „Predseda Národnej rady Slovenskej republiky preskúmava do 14 dní od doručenia návrhu na kandidáta, či návrh obsahuje zákonom ustanovené údaje; pri petícii preskúmava, či spĺňa náležitosti podľa odseku 1 a 2 a či z každého petičného hárku je zrejmé, že ide o petíciu za určitého kandidáta. Ak návrh spĺňa ustanovené podmienky, predseda Národnej rady Slovenskej republiky návrh prijme, inak ho odmietne. Oznámenie o prijatí návrhu zverejní predseda Národnej rady Slovenskej republiky na webovom sídle Národnej rady Slovenskej republiky a následne ho doručí kandidátovi na prezidenta na adresu, ktorú uvedie, inak na adresu jeho trvalého pobytu. Oznámenie o odmietnutí návrhu predseda Národnej rady Slovenskej republiky doručí do 24 hodín od odmietnutia návrhu kandidátovi na prezidenta na adresu, ktorú uvedie, inak na adresu jeho trvalého pobytu, a súčasne ho zverejní na webovom sídle Národnej rady Slovenskej republiky; ak kandidát na prezidenta oznámenie neprevezme alebo sa na adrese, ktorú uviedol alebo na adrese trvalého pobytu nezdržiava, za čas doručenia sa považuje čas, kedy bolo takéto oznámenie zverejnené na webovom sídle Národnej rady Slovenskej republiky.“[10]

Z uvedeného ustanovenia vyplýva viacero významných skutočností. V prvom rade ide o stanovenie lehoty na preskúmanie návrhu na kandidáta na prezidenta SR. Zákon o výkone volebného práva stanovuje Predsedovi Národnej rady SR na preskúmanie návrhu kandidáta na prezidenta SR 14-dňovú lehotu, a to od doručenia návrhu na kandidáta na prezidenta, resp. od doručenia petície. 

V rámci uvedenej lehoty musí Predseda Národnej rady SR podrobiť návrh, resp. petíciu prieskumu, či obsahuje zákonom predpísané náležitosti ako aj skutočnosť, či kandidát na prezidenta SR spĺňa podmienky zvoliteľnosti. V prípade petície skúma aj skutočnosť, či z každého petičného hárku je zrejmé, že ide o petíciu za určitého kandidáta. Po prieskume návrhu na kandidáta na prezidenta SR, resp. petície podpísanej 15 000 občanmi SR môžu nastať dve situácie, a to:

a) návrh, resp. petícia spĺňa zákonom stanovené náležitosti a Predseda Národnej rady SR návrh príjme alebo 

b) a contrario, teda ak návrh, resp. petícia nespĺňa zákonom stanovené náležitosti a Predseda NR SR ho odmietne.

Ad a) V prípade, ak návrh na kandidáta na prezidenta, resp. petícia podpísaná 15 000 občanmi SR spĺňa zákonom stanovené náležitosti a kandidát na prezidenta SR spĺňa podmienky zvoliteľnosti, Predseda Národnej rady SR tento návrh, resp. petíciu príjme. Následne zverejní oznámenie o prijatí návrhu na webovom sídle Národnej rady Slovenskej republiky a takisto ho doručí kandidátovi na prezidenta na adresu, ktorú uvedie na doručovanie písomností. Ak takúto adresu neuviedol, tak mu bude oznámenie doručené na  adresu jeho trvalého pobytu. Zároveň predseda Národnej rady SR v zmysle ustanovenia § 103 ods. 4 oznámi prijatie návrhu na kandidáta na prezidenta SR aj Štátnej komisii pre voľby a kontrolu financovania politických strán, a to do 24 hodín od prijatia návrhu. V tomto oznámení uvedie meno, priezvisko, titul kandidáta, vek, zamestnanie a adresu trvalého pobytu kandidáta.

Ad b) V opačnom prípade, teda ak návrh, resp. petícia nespĺňa zákonom predpísané náležitosti alebo kandidát na prezidenta SR nespĺňa podmienky zvoliteľnosti, predseda Národnej rady SR ho odmietne. Predseda Národnej rady následne do 24 hodín doručí oznámenie o odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta SR na adresu, ktorú uvedie, inak na adresu jeho trvalého pobytu, a súčasne ho zverejní na webovom sídle Národnej rady SR. Zákon o výkone volebného práva pamätá aj na situáciu, kedy si kandidát z akéhokoľvek dôvodu neprevezme (napr. sa na adrese, kde sa má oznámenie doručiť nezdržiava). V takejto situácii zákon o výkone volebného práva zakotvuje tzv. fikciu doručenia, a teda aj napriek skutočnosti, že si kandidát na prezidenta oznámenie o odmietnutí návrhu neprevzal, považuje sa za čas doručenia moment zverejnenia oznámenia o odmietnutí návrhu na prezidenta na webovom sídle Národnej rady SR. 

V zmysle § 103 ods. 5 zákona o výkone volebného práva „proti odmietnutiu návrhu na kandidáta môže dotknutý kandidát podať návrh na vydanie rozhodnutia o prijatie jeho návrhu na kandidáta na správny súd.“[11]

Ako sme už uviedli vyššie, právny poriadok SR zakotvuje pre dotknutého kandidáta na prezidenta SR významný prostriedok ochrany v podobe osobitnej žaloby upravenej v SSP. 

Subjekty konania o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta a náležitosti správnej žaloby

Po odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta, resp. petície má navrhovaný kandidát k dispozícii významný prostriedok ochrany v podobe osobitnej správnej žaloby. Konanie o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR je osobitným konaním upraveným v SSP, a to konkrétne v § 283 až 292 tohto zákona. 

Uvedené konanie sa v zmysle § 5 ods. 5 SSP riadi dispozičným princípom čo znamená, že konanie o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky, ako aj všetky konania upravené v SSP možno začať výlučne na návrh subjektu, na to oprávneného.

Podľa § 283 SSP sa žalobca môže „žalobou domáhať vydania rozhodnutia o prijatí jeho návrhu na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky, ak predseda Národnej rady Slovenskej republiky odmietol jeho návrh na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu.“[12]

Môžeme povedať, že účelom tohto konania je poskytnutie súdnej ochrany ako ústavného práva zakotveného v Čl. 46 Ústavy SR,[13] fyzickej osobe, ktorej návrh na kandidáta na prezidenta SR bol odmietnutý. Táto osobitná správna žaloba smeruje proti odmietnutiu návrhu na kandidáta na prezidenta SR strany predsedu Národnej rady Slovenskej republiky uskutočnenému na základe § 103 ods. 2 zákona o výkone volebného práva.[14]

„Základom návrhu na konanie vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej republiky je tvrdenie o nezákonnosti odmietnutia návrhu na kandidáta na funkciu prezidenta republiky, ktoré musí vychádzať z konkrétneho dôvodu odmietnutia uvedeného v rozhodnutí predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.“[15]

Ešte predtým, ako sa dostaneme k náležitostiam tejto správnej žaloby, máme za dôležité sa aspoň v krátkosti venovať vecnej legitimácii na podanie tejto správnej žaloby. 

Pojmu vecnej legitimácie, a to jednak aktívnej, ako aj pasívnej sa venoval vo svojom rozhodnutí aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), podľa ktorého vecnou legitimáciou rozumieme „stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný).“[16]

Z ustanovenia § 284 SSP vyplýva, že účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Uvedené ustanovenie obsahuje aj odkaz na ustanovenie § 46 SSP, podľa ktorého je oprávneným vstúpiť do akéhokoľvek konania upraveného v SSP aj prokurátor, ako orgán ochrany zákonnosti. Prokurátor však nie je aktívne vecne legitimovaným na podanie tejto správnej žaloby. 

Aktívnou vecnou legitimáciou na podanie tejto správnej žaloby je výlučne dotknutý kandidát na prezidenta SR. V opačnom prípade, teda ak by podala túto správnu žalobu osoba odlišná od kandidáta na prezidenta, ktorého sa odmietnutie návrhu na prezidenta SR týka, tak sme toho názoru, že konajúci súd by musel správnu žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie.

V konaniach uvedených v SSP sa vo všeobecnosti vyžaduje u aktívne vecne legitimovaného subjektu povinné zastúpenie advokátom. Uvedené je dané najmä z dôvodu, že konania uvedené v tomto zákone sa vyznačujú vyššou mierou skutkovej a právnej náročnosti. SSP preto v ustanovení § 49 ods. 1 zakotvuje, že „žalobca musí byť v konaní pred správnym súdom zastúpený advokátom; to neplatí, ak má žalobca, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na správnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Povinnosť zastúpenia sa vzťahuje aj na spísanie žaloby. Splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť.“[17]

Z vyššie citovaného ustanovenia však existujú výnimky, ktoré sa vzťahujú aj na konanie o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR. Podľa § 49 ods. 2 písm. b) SSP aktívne vecne legitimovaný subjekt, teda dotknutý kandidát na prezidenta SR nemusí byť povinne zastúpený advokátom v konaní o správnej žalobe. 

Uvedené platí z toho dôvodu, že konanie o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR nevykazuje vyššiu mieru skutkovej a právnej náročnosti. Takisto môžeme povedať, že povinné zastúpenie advokátom by nebolo vhodné ani s ohľadom na krátkosť lehoty na podanie správnej žaloby, ako aj samotného konania o tejto správnej žalobe.[18] Uvedené však nevylučuje, že dotknutý kandidát na prezidenta SR si advokáta na zastupovanie v tomto konaní zvolí.

Pasívne vecne legitimovaným subjektom je v zmysle § 286 SSP predseda Národnej rady SR, ktorý v tomto konaní koná vo vlastnom mene a sám. Avšak sme toho názoru, že v prípade nariadenia pojednávania by bolo účelné, aby Predseda Národnej rady SR poveril konaním v jeho mene zamestnanca Kancelárie Národnej rady SR, ktorý je na takýto typ konania odborne spôsobilý, teda má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Na konanie vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na prezidenta SR je v zmysle § 11 písm. c) vecne príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „konajúci súd“). 

Aktívne vecne legitimovaný subjekt, teda dotknutý kandidát na prezidenta SR musí v zmysle § 287 podať túto správnu žalobu v lehote troch dní od doručenia oznámenia o odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta SR. Uvedená lehota je podľa nášho názoru lehotou procesnou, teda aktívne vecne legitimovanému subjektu stačí, ak žalobu podá na poštovú prepravu v posledný deň uvedenej trojdňovej lehoty. 

Uvedený názor podporuje aj Ústavný súd SR, ktorý uvádza, že „z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (teraz Správneho súdneho poriadku pozn. autora) ústavný súd vyvodzuje (a tento záver podporuje aj stabilná prax všeobecných súdov), že lehota na podanie žaloby v správnom súdnictve je procesnoprávna lehota. Tento záver vychádza nielen z toho, že táto lehota je upravená v procesnom predpise (Občiansky súdny poriadok je takým všeobecne záväzným právnym predpisom), ale takýto záver má oporu aj v tom, že táto lehota je určená na urobenie procesného úkonu – podanie žaloby v správnom súdnictve. Podanie žaloby nemôže byť v žiadnom prípade obmedzené hmotnoprávnymi lehotami, ktorých účel je úplne iný, než aký majú procesnoprávne lehoty bez ohľadu na to, v ktorom procesnom postupe sa uplatňujú. V spojitosti s tým treba uviesť, že nedodržanie procesnoprávnej lehoty (jej zmeškanie) má dôsledky na prípustnosť žaloby, resp. iného úkonu v konaní pred všeobecným súdom, t. j. na otázku splnenia procesných podmienok. Zmeškanie hmotnoprávnej lehoty má iný následok a vedie k záveru o nedôvodnosti žaloby, čo znamená procesný neúspech v konaní – zamietnutie žaloby meritórnym rozhodnutím – rozsudkom vo veci samej.“[19]

Vzhľadom nato, že ide o lehotu počítanú podľa dní, tak aktívne vecne legitimovanému subjektu začína plynúť v deň nasledujúci po dni doručenia oznámenia o odmietnutí návrhu na prezidenta SR. 

Ďalej môžeme uviesť, že uvedená lehota je lehotou prekluzívnou, teda ako by aktívne vecne legitimovaný subjekt v tejto lehote správnu žalobu nepodal, jeho právo zaniká a konajúci súd v zmysle § 98 ods. 1 písm. d) uznesením odmietne.[20] 

Čo sa týka náležitostí tejto správnej žaloby, tak v zmysle § 288 ods. 1 SSP sa v žalobe musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie druhu žaloby, označenie žalovaného, označenie napadnutého oznámenia o odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky, žalobné body, označenie dôkazov, ak sa ich žalobca dovoláva a žalobný návrh.

Máme za dôležité sa na chvíľu pristaviť pro žalobnom návrhu, resp. petite. Žalobný návrh považujeme vo všeobecnosti za konkretizáciu predmetu žaloby a určuje, o čom má vo veci samej konajúci súd konať a rozhodnúť.[21]  

V zmysle uvedeného máme za to, že petit tejto správnej žaloby by mal obsahovať v prvom rade skutočnosti uvedené v § 291 ods. 2 SSP. Teda aktívne vecne legitimovaný subjekt by mal v petite uviesť jednak svoje meno a priezvisko a čoho sa domáha, teda rozhodnutia o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR. Taktiež sa domnievame, že je potrebné v petite uviesť aj označenie napádaného oznámenia Predsedu Národnej rady SR o odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta. 

V zmysle § 288 ods. 2 SSP je aktívne vecne legitimovaný subjekt povinný k tejto správnej žalobe priložiť aj napádané oznámenie žalovaného o odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta SR.

Po doručení správnej žaloby konajúci súd doručí žalovanému, ktorý je povinný sa k tejto správnej žalobe vyjadriť. Uvedené je vyjadrením zásady kontradiktórnosti, ktorá sa uplatňuje aj v konaniach upravených v SSP. Sme toho názoru, že čo do náležitostí vyjadrenia, tak to by malo obsahovať všeobecné náležitosti podania v zmysle § 57 SSP, teda malo by byť z neho zrejmé, že ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a vzhľadom na to, že už ide o prebiehajúce konanie, tak aj uvedenie spisovej značky tohto konania. 

Žalovaný by mal podľa nášho názoru vo svojom vyjadrení reagovať na skutočnosti uvedené v správnej žalobe, ako aj uviesť dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu návrhu na kandidáta na prezidenta. 

Rozhodovanie konajúceho súdu o správnej žalobe

SSP v § 290 ukladá konajúcemu súdu povinnosť rozhodnúť v lehote 5 dní od doručenia správnej žaloby.

Konajúci súd môže rozhodnúť o žalobe troma spôsobmi. V každom z uvedených prípadov konajúci súd rozhoduje formou uznesenia. Konajúci súd môže rozhodnúť tak, že:

a) uznesením správnu žalobu odmietne,

b) uznesením žalobu zamietne ak táto nie je dôvodná alebo 

c) uznesením rozhodne o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR

Ad a) Uvedený spôsob rozhodnutia prichádza do úvahy v prípadoch uvedených v § 98 SSP. Konajúci súd teda túto správnu žalobu odmietne, ak „o tej istej veci už bolo správnym súdom právoplatne rozhodnuté (prekážka res iudicate pozn. autora), o tej istej veci toho istého žalobcu už prebieha pred správnym súdom skôr začaté iné konanie (prekážka litispendencie pozn. autora), bola podaná predčasne a lehota na jej podanie v čase rozhodovania správneho súdu ešte nezačala plynúť, bola podaná oneskorene, bola podaná zjavne neoprávnenou osobou, je neprípustná, tak ustanoví tento zákon.“[22] Sme toho názoru, že najčastejším dôvodom odmietnutia tejto správnej žaloby bude vzhľadom na pomerne krátku lehotu na jej podanie práve dôvod jej oneskoreného podania. 

Ad b) Ďalším spôsobom rozhodnutia je v zmysle § 291 ods. 1 zamietnutie žaloby uznesením z dôvodu, že správna žaloba je nedôvodná. 

Toto rozhodnutie prichádza do úvahy v prípade, kedy konajúci súd po preskúmaní žaloby, predložených dôkazov, ako aj po preskúmaní postupu Predsedu Národnej rady SR a jeho vyjadrenia k správnej žalobe dospeje k záveru, že odmietnutie návrhu na kandidáta na prezidenta SR bolo dôvodné, keďže návrh na kandidáta na prezidenta nespĺňa náležitosti uvedené v zákone o výkone volebného práva alebo samotný kandidát na prezidenta nespĺňa podmienky uvedené v Ústave SR alebo v zákone o výkone volebného práva. 

Ad c) V zmysle § 291 ods. 2 SSP „ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť žaloby, uznesením rozhodne o prijatí návrhu žalobcu na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky. Vo výroku uvedie, že prijíma návrh žalobcu s uvedením jeho mena a priezviska na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky.“[23]

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak konajúci súd dospeje k záveru, že návrh na kandidáta na prezidenta, resp. petícia spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti a takisto aj kandidát na prezidenta SR spĺňa všetky podmienky zvoliteľnosti, tak konajúci súd rozhodne o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR. Uvedené rozhodnutie prichádza do úvahy aj v prípadoch, kedy proces preskúmavania návrhu na kandidáta na prezidenta, resp. petície nebol vykonaný v súlade so zákonom. 

Osobitosťou pozitívneho súdneho rozhodnutia v tomto konaní je, že konajúci súd vo výroku rozhodnutia úkon predsedu Národnej rady Slovenskej republiky spočívajúci v odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky nezrušuje a nevráti žalovanému vec na ďalšie konanie, ale dochádza k nahradeniu prejavu vôle Predsedu Národnej rady SR rozhodnutím konajúceho súdu. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky preto už vo veci v prípade rozhodnutia súdu podľa ustanovenia § 291 ods. 2 SSP nerozhoduje a jeho úlohou už bude len zabezpečiť výkon rozhodnutia súdu  tak, že do 24 hodín od doručenia rozhodnutia konajúceho súdu oznámi Štátnej komisii skutočnosti podľa § 103 ods. 3 zákona o výkone volebného práva.[24]

Ďalším výrokom rozhodnutia, či už zamietajúceho alebo vyhovujúceho, bude aj výrok o náhrade trov konania. Rozhodovanie o náhrade trov konania sa riadi zásadou úspechu. Teda, ak je žalobca v konaní úspešný v plnom rozsahu a došlo k rozhodnutiu o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR, konajúci súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. V opačnom prípade, teda ak bude táto správna žaloba zamietnutá, konajúci súd v zmysle § 168 SSP prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. 

Záver

Podanie správnej žaloby vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na prezidenta SR je významným prostriedkom ochrany dotknutého kandidáta na prezidenta SR, v ktorého prípade návrh 15 poslancov Národnej rady SR alebo petície podpísanej 15 000 občanmi Predseda Národnej rady SR tento návrh, resp. petíciu z vyššie uvedených dôvodov odmietol. 

Po analýze tohto konania sme dospeli k záveru, že tento typ konania upraveného v § 283 až 292 SSP sa bude vyskytovať v praxi vyskytovať skôr zriedkavo, avšak je podľa nášho názoru potrebné aj tomuto typu konania venovať náležitú pozornosť. Podľa nášho názoru najčastejším dôvodom odmietnutia návrhu, resp. petície Predsedom Národnej rady SR bude to, že kandidát na prezidenta SR nebude spĺňať podmienku zakotvenú v Čl. 103 ods. 1 Ústavy SR, a to že v deň uskutočnenia volieb kandidát na prezidenta SR nedovŕši vek 40 rokov. Ako ďalší dôvod pre odmietnutie návrhu, resp. petície Predsedom Národnej rady SR si vieme predstaviť to, že petícia podpísaná 15 000 občanmi SR nebude spĺňať náležitosti upravené v § 103 ods. 1 v spojení s § 103 ods. 2 zákona o výkone volebného práva.

Ako pozitívum právnej úpravy konania vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na prezidenta SR obsiahnutej v SSP považujeme skutočnosť, že dotknutý kandidát na prezidenta SR (čo je podľa nášho názoru aj logické) s ohľadom na veľmi krátku lehotu na podanie tejto správnej žaloby nemusí byť v zmysle § 49 ods. 2 písm. b SSP povinne zastúpený advokátom. Ak by tomu tak nebolo, sme toho názoru, že by dochádzalo k zbytočnému predĺženiu procesu podania tejto správnej žaloby, ako aj celého priebehu konania pred konajúcim súdom. Uvedené však nevylučuje, že dotknutý kandidát na prezidenta SR si advokáta na zastupovanie v tomto konaní zvolí.

Pri podávaní správnej žaloby v zmysle § 283 SSP si musí aktívne vecne legitimovaný subjekt, teda kandidát na prezidenta SR dávať nesmierny pozor, aby ním podaná správna žaloba obsahovala všetky podstatné náležitosti ustanovené v SSP a takisto aj na dodržanie 3 dňovej lehoty na jej podanie. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k nežiadúcemu záveru, že konajúci súd by jeho správnu žalobu v zmysle § 98 SSP uznesením odmietol. 

Obzvlášť je potrebné dbať na jasné vymedzenie žalobného návrhu, teda petitu, ktorý je konkretizáciou predmetu žaloby a určuje, o čom má vo veci samej konajúci súd konať a rozhodnúť. Sme toho názoru, že dotknutý kandidát na prezidenta SR by mal v petite správnej žaloby uviesť svoje meno a priezvisko a čoho sa domáha, teda rozhodnutia o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR. Taktiež sa domnievame, že je potrebné v petite uviesť aj označenie napádaného oznámenia Predsedu Národnej rady SR o odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta.

V našom článku sme poukázali aj na to, kto je pasívne vecne legitimovaným subjektom, teda proti komu smeruje správna žaloba. Pasívne vecne legitimovaným subjektom je Predseda Národnej rady. Takisto sme poukázali aj na náležitosti jeho vyjadrenia k správnej žalobe, keďže v zmysle § 289 SSP je povinný v určenej lehote sa k nej vyjadriť. 

V neposlednom rade sme poukázali aj na spôsoby a formu rozhodnutia konajúceho súdu. Konajúci súd rozhoduje v konaní vo veciach o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR formou uznesenia a môže rozhodnúť troma spôsobmi. Ak sú na to splnené podmienky v zmysle § 98 SSP (čo v danom konaní prichádza do úvahy najmä z dôvodu zmeškania lehoty na podanie správnej žaloby), konajúci súd uznesením žalobu odmietne. Ak konajúci súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, teda ak rozhodnutie Predsedu Národnej rady SR o odmietnutí návrhu na kandidáta na prezidenta SR ako aj proces jemu predchádzajúci je v súlade so zákonom, správnu žalobu uznesením zamietne. 

V opačnom prípade, teda ak konajúci súd dospeje k záveru, že správna žaloba je dôvodná, teda že návrh na kandidáta na prezidenta, resp. petícia spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti a takisto aj kandidát na prezidenta SR spĺňa všetky podmienky zvoliteľnosti, tak konajúci súd rozhodne o prijatí návrhu na kandidáta na prezidenta SR. V uvedenom prípade týmto uznesením dochádza k nahradeniu prejavu vôle Predsedu Národnej rady SR rozhodnutím konajúceho súdu.

Zdroje:

[1] Ustanovenie Čl. 101 ods. 1 Ústavy SR

[2] PALÚŠ, I., SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Tretie vydanie. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010. s. 351.

[3] Ustanovenie § 4 zákona o výkone volebného práva

[4] PALÚŠ, I., SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Tretie vydanie. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010. s. 351.

[5] Ustanovenie Čl. 101 ods. 3 Ústavy SR

[6] Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.02.2019, sp. zn. 3Volpp/1/2019

[7[ DRGONEC, Ján. Čl. 101. In: DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 1280.

[8] Ustanovenie § 10 zákona o štátnom občianstve

[9] Ustanovenie § 1 zákona o výkone volebného práva

[10] § 103 ods. 3 zákona o volebnom práve

[11] Ustanovenie § 103 ods. 5 zákona o výkone volebného práva

[12] Ustanovenie § 283 SSP

[13] Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR: „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

[14] ŠKROBÁK, Ján. § 283 [Predmet a účel konania]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 1302

[15] ZSP 27/2004, s. 58

[16] Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 22.11.2011, sp. zn. III. ÚS 517/2011

[17] Ustanovenie § 49 ods. 1 SSP

[18] ŠKROBÁK, Ján. § 283 [Predmet a účel konania]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 1307

[19] Nález Ústavného súdu SR zo dňa 03.07.2003, sp. zn. IV. ÚS 62/03

[20] ŠKROBÁK, Ján. § 283 [Predmet a účel konania]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 1310

[21] Sedlačko, F. In: Števček, M. a kol. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Praha : C. H. Beck, 2022, s. 234

[22] Ustanovenie § 98 ods. 1 SSP

[23] Ustanovenie § 291 ods. 2 SSP

[24] ŠKROBÁK, Ján. § 283 [Predmet a účel konania]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 1317

Diplomatické misie minulosť a súčasnosť

Posted on by

Diplomatické misie sú kľúčovým nástrojom v medzinárodných vzťahoch, umožňujúci štátom udržiavať dialóg a spolupracovať v prospech svojich záujmov. Diplomatické misie, ako špecifický typ stálych diplomatických orgánov štátu, pôsobiacich v zahraničí, môžu v súčasnosti plniť viacero dôležitých diplomatických úloh – od politického spravodajstva zahŕňajúceho kontinuálne sledovanie a analyzovanie politickej situácie v prijímajúcom štáte, cez sprostredkovanie obchodných a investičných kontraktov medzi podnikateľskými subjektmi z vysielajúceho a prijímajúceho štátu, až po vysvetľovanie a obhajovanie politík vlády svojho vysielajúceho štátu pred verejnosťou v prijímajúcom štáte. Plnenie týchto diplomatických úloh je však niekedy potrebné zabezpečiť aj vo vzťahoch medzi takými  štátmi, ktoré z politických dôvodov nemajú medzi sebou diplomatické styky, a z toho dôvodu si nemôžu navzájom akreditovať diplomatické misie. V takýchto situáciách štáty často zvyknú na zabezpečenie plnenia rôznych diplomatických funkcií využívať aj rôzne typy tzv. kvázi diplomatických zastúpení, inak neformálne nazývaných tiež „maskované diplomatické misie“ či „de facto ambasády“.[1]

Diplomatické misie majú bohatú históriu začínajúcu už v staroveku, kde sa štáty vzájomne informovali a uzatvárali dohody prostredníctvom vyslancov. História diplomatických misií siaha až do starovekých civilizácií, kedy  vládnuce jednotky posielali vyslancov, aby nadviazali a udržiavali diplomatické vzťahy s inými národmi. V starovekom Grécku a Ríme boli vyslanci obvykle aristokrati alebo významní jednotlivci, ktorí reprezentovali svoju krajinu v cudzích krajinách.[2] Významnú úlohu hrala diplomacia v obchode, mierových dohodách a zachovaní bezpečnosti. 

Počas stredoveku boli diplomatickými vyslancami často cirkevní hodnostári alebo šľachtici. Diplomacia bola spojená s vytváraním spojenectva, uzatváraním manželstva medzi panovníkmi a riešením konfliktov. V období renesancie sa rozvinula moderná diplomacia, a to aj vďaka práci diplomatov ako bol Niccolò Machiavelli. Niektoré z najstarších diplomatických misií sú spojené s tzv. diplomatickými rezidentúrami, čo boli trvalé diplomatické misie na dvore inej krajiny. V 17. a 18. storočí sa diplomatické misie stali sofistikovanejšími a formálnejšími. Vznikli prvé veľvyslanectvá a diplomati začali hrať kľúčovú úlohu v mierových rokovaniach, ako napríklad na Westfálskom kongrese, ktorý ukončil tridsaťročnú vojnu. V 19. storočí, s rozvojom priemyselnej revolúcie a vzrastajúcou politickou komplexitou, sa rola diplomatov stala ešte významnejšou. Vyslanci a veľvyslanci začali hrať kľúčovú úlohu vo formulovaní zahraničnej politiky a zastupovaní krajiny v medzinárodných organizáciách. 

Dnes sú diplomatické misie základným prvkom medzinárodného systému. Moderní diplomati pracujú na riešení globálnych problémov, uzatvárajú dohody o obchode a spolupracujú na riešení medzinárodných konfliktov. Diplomatické misie sú kľúčovým nástrojom na udržiavanie mieru, bezpečnosti a spolupráce medzi národmi. V priebehu storočí sa rola a význam diplomatických misií menili v súlade s politickými, kultúrnymi a technologickými zmenami.[3]

Medzi jednu z prvých misií v medzinárodných vzťahoch môžeme brať misiu Petra Veľkého do Európy, ktorá sa uskutočnila medzi rokmi 1697-1698. Cár Peter I. sa vydal na diplomatickú misiu do Európy s cieľom získať moderné politické a vojenské znalosti pre modernizáciu Ruska. Získal cenné informácie o európskych technológiách, hospodárskych systémoch a politických štruktúrach, čo následne prispelo k transformácii Ruska na silný európsky štát.

Ďalej môžeme postupovať misiou Misia Benjamina Franklina vo Francúzsku. Franklin, ako jeden z amerických otcov zakladateľov, bol vyslaný na diplomatickú misiu k francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XVI. s cieľom získať podporu pre Americkú revolúciu proti britskej nadvláde. Franklinova diplomatická obratnosť pomohla získať francúzsku finančnú a vojenskú pomoc, čo bolo kľúčové pre úspech Američanov v boji za nezávislosť. 

Kissingerova cesta do Číny v roku 1971. Henry Kissinger, vtedajší poradca prezidenta USA Richarda Nixona, uskutočnil tajnú diplomatickú misiu do Číny s cieľom obnoviť diplomatické vzťahy medzi Spojenými štátmi a Čínou. Táto misia predbežne otvorila cestu k historickému stretnutiu Nixona s čínskym predsedom Mao Ce-tungom v roku 1972, čo viedlo k normalizácii vzťahov medzi USA a Čínou a posunulo geopolitickú rovnováhu vo svete.  Jedným z najdôležitejších míľnikov bola Konferencia v Postupime. Po skončení druhej svetovej vojny sa spojenci zišli na konferencii v Postupime, aby diskutovali o budúcnosti Európy a rozdelení nemeckých území. Konferencia položila základy pre povojnové usporiadanie Európy a vytvorenie Nemecka. Rozhodnutia prijaté na tejto misii mali dlhodobé dôsledky na politickú a hospodársku situáciu vo svete po vojne. Tieto historické diplomatické misie boli kľúčovými udalosťami, ktoré formovali medzinárodné vzťahy a ovplyvnili osudy národov. Priniesli politické, ekonomické a strategické výhody, posilňovali medzinárodnú spoluprácu a pomáhali formovať moderný svetový poriadok.[4] 

  Diplomatická misia má štruktúrovaný prístup s rôznymi oddeleniami, ako sú politická, ekonomická alebo kultúrna sekcia, zaisťujúca, že štát je reprezentovaný v celom spektre medzinárodných otázok. Diplomacia je prax riadenia rokovaní medzi zástupcami krajín alebo skupín. Často sa hovorí o medzinárodnej diplomacii, čo je Zriadenie medzinárodných vzťahov prostredníctvom zásahov profesionálnych diplomatov v otázkach vojen, mier, obchodu, ekonomiky, kultúr, ľudských práv atď. „Ak má západná diplomacia zohrávať úlohu, bude musieť byť diskrétna a starostlivo zvážená, pričom treba mať vždy na pamäti, že vládnuce pravidlo diplomatov, ako aj lekárov, musí byť „najprv neškodiť“[5]  Diplomacia je v podstate náhrada za použitie sily alebo akýchkoľvek iných prostriedkov. V štátnictve, je to spôsob, akým krajiny využívajú moc na uplatňovanie mierových zmien medzi inými krajinami.  Diplomacia sa väčšinou vykonáva tajne, aj keď výsledok sa zvyčajne zverejňuje. „Účelom diplomacie je posilniť štát, národ alebo organizáciu, ktorej slúži, vo vzťahu k ostatným presadzovaním záujmu o jeho zverenie. Za týmto účelom sa diplomatická činnosť snaží maximalizovať výhody skupiny bez rizika a nákladov na použitie sily a pokiaľ možno bez vyvolávania nevôle, zvyčajne, ale nie vždy, sa snaží zachovať mier; diplomacia je silne naklonená vyjednávaniu s cieľom dosiahnuť dohody a vyriešiť problémy medzi štátmi.[6] Pri vytváraní Organizácie Spojených národov bola diplomacia veľmi dôležitá. Zástupcovia krajín museli byť veľmi rozvážni, aby podporili obavy svojich rôznych krajín, títo predstavitelia museli presne vedieť, čo potrebujú získať a neustúpiť. Diplomacia je prevencia, ktorá je prvou líniou obrany. Hlavným cieľom diplomatických misií je udržiavať a posilňovať diplomatické vzťahy medzi štátmi, vyjednávať v záujme mieru a bezpečnosti a chrániť národné záujmy.

Ešte pred záverom možno konštatovať, že diplomatické misie predstavujú kľúčový nástroj na udržiavanie mieru, spolupráce a porozumenia medzi národmi. História je plná príbehov o diplomatických majstroch, ktorí svojimi misiami formovali svetové udalosti a prispeli k rozvoju ľudskej civilizácie. V dnešnej dobe, keď globálne výzvy vyžadujú koordinovanú medzinárodnú akciu, je úloha diplomacie nevyhnutná. Diplomati sa stávajú mostami medzi kultúrami, sprostredkovateľmi v rokovaniach a hľadačmi spoločných ciest na riešenie globálnych problémov. Ich úsilie smeruje k vytváraniu stabilných vzťahov a prosperujúceho sveta, kde dialóg a rešpekt sú kľúčovými princípmi, ktoré nám pomáhajú prekračovať hranice a budovať lepšiu budúcnosť pre všetkých. Už v samotnej eseji sme si načrtli historický vznik a somotné právne normy pre tieto misie. Pre samotné štáty je možnosť misií kľúčová. 

Diplomatické misie predstavujú kľúčový prvok vo svete medzinárodných vzťahov, hrajúc nezastupiteľnú úlohu v udržiavaní stability a rozvoja medzi štátmi. Ich význam je možné zhrnúť do niekoľkých kľúčových bodov. Po prvé, diplomatické misie slúžia ako prostriedok upevňovania a udržiavania vzťahov medzi štátmi. Umenie komunikácie a výmena informácií, ktorú prinášajú, posilňuje vzájomné porozumenie a prevenciu možných konfliktov. Diplomacia tak figuruje ako kľúčový nástroj na budovanie mieru. Ďalej, diplomatické misie hrajú významnú úlohu v ekonomickej sfére. Podporujú obchodné a ekonomické vzťahy medzi krajinami, uľahčujú rokovania o obchodných dohodách a podporujú vzájomné investície. Tým prispievajú k hospodárskemu rozvoju a prosperite. Získavanie informácií je tretím kľúčovým aspektom diplomatických misií. Diplomati sledujú udalosti, získavajú informácie o politickej situácii, ekonomike a ďalších kľúčových otázkach, čo poskytuje ich domovským krajinám strategický prehľad a výhodu v medzinárodnom prostredí. Reprezentácia krajiny v zahraničí je ďalším dôležitým prvkom. Správanie, konanie a komunikácia diplomatov odrážajú politiku a hodnoty ich domovskej krajiny. Takto vytvárajú pozitívny obraz a budujú povesť svojej krajiny na medzinárodnom poli. Nakoniec, diplomatické misie môžu byť aj hlasom pre ľudské práva a humanitárne otázky. Diplomati môžu aktívne lobovať za zlepšenie podmienok v oblasti ľudských práv a spolupracovať na riešení humanitárnych kríz. A to sú len základné body, ktoré sme chceli vyzdvihnúť nakoniec.[7]  

Zdroje:

[1] RUŽIČKA, František a Ľubica KARVAŠOVÁ. Európska diplomacia: pôvod, premena a príležitosti. [1. vyd.]. Bratislava: Epos, 2012. ISBN 9788080579630.s. 11-20

[2] TÓTH, Ľudovít, Víťazoslav BALHAR, Katarína HORVÁTHOVÁ a Peter RUSIŇÁK. Úvod do diplomacie. Bratislava: Ekonóm, 2008. ISBN 9788022526838. s. 42-47

[3] RUŽIČKA, František a Ľubica KARVAŠOVÁ. Európska diplomacia: pôvod, premena a príležitosti. [1. vyd.]. Bratislava: Epos, 2012. ISBN 9788080579630. s.32-37

[4] RUŽIČKA, František a Ľubica KARVAŠOVÁ. Európska diplomacia: pôvod, premena a príležitosti. [1. vyd.]. Bratislava: Epos, 2012. ISBN 9788080579630.s.40-45

[5] ŠIŠKIN, Igor. Bezúhonný pakt. Vydanie I. [Kežmarok]: Torden, 2022. ISBN 9788082231024. s.49-53

[6] VESELÝ, Zdeněk. Smlouvy, pakty, dohody: slovník mezinárodněpolitických a diplomatických aktů. Třetí, upravené vydání. Praha: Nakladatelství Epocha, 2020. ISBN 9788075579683.s.102

[7] VESELÝ, Zdeněk. Smlouvy, pakty, dohody: slovník mezinárodněpolitických a diplomatických aktů. Třetí, upravené vydání. Praha: Nakladatelství Epocha, 2020. ISBN 9788075579683.s.37-42

Fenomén argentínskeho prezidenta Javiera Milei

Posted on by

Úvod

Argentína je po Brazílii druhou najväčšou krajinou Južnej Ameriky z hľadiska rozlohy a treťou najväčšou krajinou z hľadiska počtu obyvateľov po Brazílii a Kolumbii. Krajina je historicky a kultúrne bohatá. Krajina, ktorá je známa svojou kontroverznou a dynamickou politikou. Dňa 10. decembra 2023 sa na čelo tejto krajiny postavil muž s pravým argentínskym temperamentom, Javier Milei. Táto excentrická osobnosť si okamžite získala popularitu svetového spoločenstva a pritiahla k tejto juhoamerickej krajine nevídanú pozornosť.

Kto je teda v skutočnosti Milei? Inovátor, ktorý raz a navždy zmení nielen politiku svojej krajiny, ale celého sveta, alebo fanatik, ktorý Argentínu privedie k ešte väčšiemu hospodárskemu kolapsu? Tento článok sa pokúsi odpovedať na túto otázku a odhaliť osobnosť nového prezidenta.   

Politická a hospodárska situácia v Argentíne 

Na konci 19. storočia bola Argentína jednou z najbohatších krajín nielen v Južnej Amerike, ale aj na svete. Odtiaľ pochádza slogan „bohatý ako argentínčan“. Krajina bola odsúdená na úspech, vyššie vrstvy dovolenkovali v Paríži, sledovali najnovšiu európsku módu a ekonomika napredovala. Svetové vojny sa jej nedotkli. 

Oslnení spoločenským životom v Moulin Rouge si Argentínčania nevšimli, ako sa za oslnivými fasádami už začal rúcať svet, ktorý je úzko spätý s politikom Juanom Domingom Perónom. Bývalý generál sľubuje novú cestu odlišnú od kapitalizmu a socializmu (neskôr nazvanú peronizmus), ale v skutočnosti kladie základy budúceho nešťastia. Keďže podstatou Perónovho justicializmu bola zmes nacionalizmu, kapitalizmu a socializmu, krajinu čakala veľká zmena a Perón kládol veľký dôraz na ľavicové ideály, ako je sociálna rovnosť, podpora odborov a, samozrejme, sociálne programy. Nakoniec jeho politika založená na viacerých faktoroch viedla k hospodárskemu úpadku.[1]  

V dnešnej Argentíne je osobnosť Juana Peróna kontroverzná, ale suché fakty hovoria, že po jeho politike sa zvýšila inflácia, vzrástol verejný dlh a spomalil sa hospodársky rast. Pre lepšiu predstavu je nižšie uvedený graf inflácie pre Argentínu v roku 2023.[2] 

Životopis novozvoleného prezidenta 

Javier Milei (narodený 22. októbra 1970 v Buenos Aires, Argentína) je konfrontačný pravicový outsider, ktorý sa v roku 2023 stal prezidentom Argentíny na vlne nespokojnosti voličov s politickou elitou, ktorú jeho stúpenci obviňujú z endemickej hyperinflácie, voľného pádu meny a rastúcej chudoby. Milei, libertariánsky ekonóm, ktorý sám seba označuje za anarchokapitalistu, sa prvýkrát dostal do povedomia verejnosti ako plamenný televízny moderátor a otvorený kritik vládnucej triedy v krajine. Jeho drzá osobnosť a antiestablišmentový prístup priniesli porovnanie s bývalými prezidentmi USA Donaldom Trumpom a Brazílie Jairom Bolsonarom.

Pokiaľ ide o raný život a vzdelávanie, Javier Milei, narodený v rodine s talianskymi koreňmi v Buenos Aires, mal komplikované detstvo s problematickým vzťahom k rodičom. Jeho záujmy v mladosti zahrňovali hudbu a futbal, kde bol spevákom a brankárom. Počas štúdia ekonómie na Univerzite Belgrano a následných postgraduálnych štúdiách sa z keynesiánskeho ekonóma preorientoval na libertariánske a klasické liberálne ekonomické teórie, inšpirovaný Murrayom Rothbardom, F. A. Hayekom a Ludwigom von Misesom. Jeho prechod k libertariánstvu bol ovplyvnený skúsenosťami s hyperinfláciou v Argentíne a rozčarovaním zo štátnej regulácie ekonomiky.

Po ukončení formálneho vzdelania začal Milei pracovať v súkromnom sektore ako ekonóm pre HSBC Argentina, jednu z najväčších bánk v krajine, a ako hlavný ekonóm Máxima AFJP, súkromného dôchodkového fondu, ktorý v 90. rokoch 20. storočia vytvoril vtedajší minister hospodárstva Domingo Cavallo a ktorý slúžil ako hlavná súčasť argentínskeho systému sociálneho zabezpečenia až do roku 2008, keď sa táto zodpovednosť plne vrátila štátu. V tom istom roku sa Milei stal ekonómom a finančným analytikom pre Corporación América, veľký konglomerát kontrolovaný miliardárom Eduardom Eurnekianom, ktorý okrem prevádzkovania väčšiny argentínskych letísk má záujmy v energetike, infraštruktúre a poľnohospodárstve. Milei pôsobil aj ako hlavný ekonóm think tanku Fundación Acordar a ako univerzitný profesor. Na začiatku svojej kariéry Milei pôsobil ako poradca Antonia Bussiho, bývalého generála, ktorý bol v roku 2008 odsúdený na doživotie za svoju úlohu v argentínskej špinavej vojne (1976 – 1983), a to počas Bussiho pôsobenia vo funkcii guvernéra provincie Tucumán (1995 – 1999).

V polovici roku 2010 začal Milei vystupovať v televízii ako moderátor, ktorý diskutuje o ekonomike a politike. Brojil proti administratíve prezidentov Cristiny Fernándezovej de Kirchnerovej, Mauricia Macriho a Alberta Fernándeza a odsudzoval vládnucu politickú elitu krajiny v zlostných, expresívnych rečiach, pričom ju charakterizoval ako skorumpovaných zlodejov a označil ju za „politickú kastu“. Jeho televízne vystúpenia sa stávali čoraz ostrejšími a teatrálnejšími, jeho sláva rástla. Pri jednej príležitosti rozbil piňatu, ktorá predstavovala argentínsku centrálnu banku. Pri inom vystúpení sa vžil do úlohy maskovaného alter-ega superhrdinu generála Ancapa, vodcu fiktívnej „Liberlandie“ (krajiny bez daní), ktorý sa v opernej piesni rozplýva nad nebezpečenstvami argentínskej ekonomiky. Do roku 2018 sa stal čoraz častejším hosťom televíznych a rozhlasových relácií, kam ho pozývali rovnako pre jeho zábavnú hodnotu ako pre jeho rozhľadenosť a rozhorčenie. S nástupom celosvetovej pandémie COVID-19 si Milei získal ďalšiu pozornosť kritikou postupu vlády v súvislosti s epidémiou a vyjadrením skepsy v súvislosti s vakcínou COVID-19.[3]

Aký je záujem o jeho osobnosť a politiku?

Na základe predchádzajúcich informácií sa vytvára ucelený obraz, ktorý vedie Javier. Jeho pozoruhodná osobnosť, život, aktivity, svetonázor sa miešajú s kritickými problémami argentínskej politiky a ekonomiky, čo vo výsledku dáva jeho vlasti úplne nové kolo vývoja. Napriek záujmu o samotnú osobu „El Loco“ sú najzaujímavejšie jeho politické názory. Javier Milei je prvým libertariánskym prezidentom na svete! Nielenže dokonca podporuje anarchokapitalistickú ideológiu (čo je na hlavu štátu vlastne dosť zvláštne), Milei sa často necháva pristihnúť so slávnou čierno-žltou vlajkou s hadom. Ako sám Milei ubezpečoval: „Pre mňa je štát zloduch, rovnako ako politici, ktorí žijú na jeho úkor„.[4] V skutočnosti bol jeho radikalizmus kľúčom k úspechu. Popularitu mu priniesli jeho plamenné prejavy, v ktorých niekedy bez hanby používa vulgárne výrazy. Obyvatelia Argentíny, unavení rekordnou infláciou, jednoducho potrebovali takéhoto človeka, človeka sebavedomého, ideologicky založeného, horiaceho túžbou vyviesť krajinu z biedy. Javier sebavedomo obhajuje svoj názor, je tvrdou opozíciou voči vtedajšej vláde. Je zrejmé, že pozornosť verejnosti upútal práve on, veď nie každý deň sa vidí, aby sa prezidentom krajiny stal človek s prezývkou „blázon“, ktorý máva motorovou pílou a vykrikuje, že štát by nemal existovať (o tom, že sa považuje za tantrického sexuálneho guru a počúva rady mŕtveho psa, sa, myslím, ani nedá hovoriť). O jeho osobnosti sa môžeme hádať donekonečna, ale aká je jeho politika v praxi?[5]

Vyhliadky do budúcnosti

„Nikdy nemyslím na budúcnosť, príde aj tak dosť skoro.“[6]  – hovoril Albert Einstein. Nikto nemôže vedieť, čo sa stane v budúcnosti, ale napriek tomu je možné pokúsiť sa predpovedať budúcnosť Argentíny, ak poznáme podstatu politických reforiem Javiera Mileia.

Hospodárstvo: Navrhuje radikálne hospodárske reformy vrátane zníženia počtu ministerstiev a postupného zrušenia sociálnych programov. Kľúčové ekonomické návrhy zahŕňajú dolarizáciu a „spálenie“ centrálnej banky.

Bezpečnosť: Milei má v úmysle preskúmať zníženie veku trestnej zodpovednosti a reguláciu trhu s legálnymi zbraňami. Navrhuje tiež vybavenie, výcvik a technológie pre bezpečnostné sily.

Zahraničná politika: Uprednostňuje spoluprácu s USA a Izraelom a navrhuje vystúpenie Argentíny z Mercosuru. Uprednostňuje tiež prozápadnú politiku, t. j. posilnenie vzťahov s USA, podporu Ukrajiny v rusko-ukrajinskej vojne a opatrnosť voči Číne.

Vzdelávanie a zdravotníctvo: Milei plánuje zlúčiť ministerstvá školstva a zdravotníctva do jedného, navrhuje systém vzdelávacích poukazov a model poistenia pre zdravotníctvo.

Demokracia a ľudské práva: Je proti niektorým dohodám dosiahnutým po diktatúre a spochybňuje štátny terorizmus počas diktatúry.  

Záver 

Javier Milei. Je jednoznačné, že jeho osoba je kontroverzná a škandalózna. Odporcovia budú tvrdiť, že ide o skutočne šialeného človeka, ktorý zruinuje Argentínu, zatiaľ čo tí, ktorí ho podporujú, povedia, že Javier je politik, ktorý sa zapíše do dejín ako človek, ktorý obrátil politickú hru na celom svete. Obidvom sa dá rozumieť, pretože na jednej strane je to radikálny anarchokapitalista, ktorý nadáva a má vo svojom životopise veľa sporných momentov, ale na druhej strane je to vzdelaný človek, schopný ekonóm, skúsený rečník a politik, ktorý skutočne sníva o tom, že svoj sen uskutoční. Fenomenálnosť tohto politika spočíva v zmesi všetkých týchto vlastností a je zároveň prvým libertariánskym prezidentom na svete. El Loco je viac než len šialený politik, je to vzor. Jeho cesta môže inšpirovať každého. Verejnosťou nepochopený podivínsky opozičník sa dostal o kúsok bližšie k svojmu snu, keď sa stal prezidentom Argentíny. Podarí sa mu však uskutočniť svoju politiku? Podarí sa mu zmeniť Argentínu na nepoznanie? Podarí sa mu navzdory svojim kritikom dostať ekonomiku z kolien? Bude svet po príchode Javiera Mileia rovnaký? Na tieto otázky môže odpovedať len čas. 

Zdroje:

[1] LACINA, Jiří. Bohatý jako Argentinec? To už neplatí. Úpadek této země je těžko pochopitelný. In: idnes.cz [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://www.idnes.cz/ekonomika/zahranicni/argentina-hdp-inflace-rozvoj-chudoba-problemy.A230323_135746_eko-zahranicni_jla

[2] TOBIAS, Manuela. Argentina’s Inflation Hits 211% in 2023, Fastest Gain in Three Decades. In: Bloomberg [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://www.bloomberg.com/news/articles/2024-01-11/argentina-inflation-hits-211-in-2023-fastest-in-three-decades?embedded-checkout=true

[3] WALLENFELDT, Jeff. Javier Milei. President of Argentina. In: Britannica [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://www.britannica.com/biography/Javier-Milei

[4] LA NACION. La entrevista completa de Javier Milei con Jonatan Viale [online]. In: YouTube [online]. 2023-08-16 [2024-02-25]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=_or7WsE9CpU

[5] GONZÁLEZ, Juan Luis. El loco: La vida desconocida de Javier Milei y su irrupción en la política argentina. [s.l.]: Editorial Planeta, 2023. ISBN 978-950-49-8289-0.

[6] Citáty o budúcnosti. In: citaty-slavnych.sk [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-buducnosti/

[7] LAMBERTUCCI, CONSTANZA. Javier Milei’s proposals for Argentina: Economy, security, foreign policy and human rights. In: EL PAÍS [online]. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://english.elpais.com/international/2023-11-20/javier-mileis-proposals-for-argentina-economy-security-foreign-policy-and-human-rights.html#

Je humanizmus žiadúci v 21.storočí?

Posted on by

Téma, na ktorú sa v rámci eseje a môjho písania zameriam, sa dotýka rozboru humanizmu z publikácie G.H. Wrighta, z ktorej možno priblížiť ďalšie pohľady a úvahy nad humanizmom, ktorý sa transformoval naprieč dejinami, pričom jeho premena pokračuje do súčasnosti. No môžeme sa pýtať, či táto premena bude žiadúca, resp. zaujímavá pre spoločnosť, či jednotlivcov,  alebo sa bude úspešne rozvíjať aj v budúcnosti na pozadí ľudského snaženia v protiklade k takej robotike. Podľa môjho názoru prejavuje k humanizmu mnoho ľudí apatiu, z dôvodu, že kultúrny a vedecký rozvoj bol neuveriteľne urýchlený, tým pádom ľudia stratili záujem o tieto idey. Dokonca sa stretávame s antinatalistickými, environmentálnymi alebo potratovými hnutiami, ktoré deformujú obraz človeka na úkor prírody a ideológie. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí si humanizmus spájajú s právnymi normami a negatívnymi vplyvmi, ktoré zlepšujú životné podmienky zločincov a paradoxne humanizujú ľudí, ktorí humanistický životný postoj odmietli. 

Napriek tomu, že si humanizmus niektorí spájajú s humanitnými vedami, predstavuje hlavne postoje k životným otázkam, než výskum. Podľa Wrighta je rovnaká chyba takto spájať filozofiu, ktorú neohraničuje človek ani príroda.[1]

Takto sa môžeme dostať k ďalšiemu problému. Je humanista iba človek, ktorý sa prikláňa k životným postojom, alebo vykonáva činnosť kultúrnu, či poznávaciu? Podľa Cicera išlo o „studia humanitatis“, intelektuálne činnosti, ktoré rozvíjali vlastnosti. Išlo o čítanie diel starých filozofov, dejepiscov, básnikov. 

V renesancii predstavoval humanizmus múdrosť antických spisovateľov. V nemeckej podobe 19.storočia to bolo práve znovuobjavenie tohto svetského kultúrneho dedičstva antiky a tiež aj historických filozofických disciplín. Môžeme si všimnúť, že humanizmus sa prejavoval na pomedzí kríz, resp. dejinných etáp, kedy spoločnosť hľadala odpovede na svoje otázky od svojich predkov s dôrazom na kontext vtedajšej doby. Už konkrétne, grécky humanizmus chápal človeka ako mikrokozmos, jeho zdravie a blaho v spoločnosti spočívalo na zákonoch prírody. Príroda  predstavovala ideál.[2] Človek sa neopieral už len o konvencie „nomoi“, ale o prírodu „physei“. Niektorí namiesto hľadania “lepšieho sveta” hľadali cestu mimo zla tohto sveta. U stoikov a epikurejcov to znamenalo spôsob života, ktorým akceptovali rozmary osudu, alebo nachádzali šťastie v  záľubách a priateľstve s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. 

V stredoveku a renesančnom humanizme sa zmenila trojčlenka človek-príroda-Boh. Človek stojí nad prírodou a pretvára ju, na čo dostáva mandát. Postupne prichádzajú technické predispozície, ktoré začínajú zvedavosťou alchymistov a pretekmi získať kameň mudrcov. Ten modernejší prístup už v neskorej renesancii predstavuje F. Bacon, ktorý hovorí o poznaní príčin. Ak ich budeme poznať, môžeme ich rovnako  usmerňovať, vyvolávať a potláčať. Na to aby sme získavali skúsenosti, musíme uskutočňovať pokusy. Tieto myšlienky vedeckého experimentovania ešte neboli známe antickým Grékom.[3] Aj napriek tomu, že existovali náboženské vplyvy, spoločnosť sa začínala výrazne sekularizovať a človek rozmýšľal veľmi materialisticky.  Tento nový človek sa však musel naučiť ako správne pracovať s prírodou a nezničiť jemnú rovnováhu. Človek technologickej éry hľadá samého seba a snaží sa objasniť čím je. 

Humanizmus osvietenstva uchopil spoločenské pomery skrz racionálnosť a takzvanú ríšu rozumu a humánnosti. V kontexte Veľkej francúzskej revolúcie a obdobia vlády M. Robespierra to vyznievalo cynicky, avšak aj oni mali vlastný pohľad na humanizmus v podobe nových občianskych práv pre ľudové vrstvy. Nemecký osvietenský humanizmus zas chápal proces formovania človeka na základe kultúrneho dedičstva, ako kultúrnej bytosti, čo nazývali „bildung“.[4] Tento dynamický štart po buržoáznej revolúcii pokračoval aj marxistickým humanizmom, ktorý kládol dôraz na sociálnu spravodlivosť, materiálny základ ako podmienku pre rozvoj človeka v spoločnosti. 

Na základe retrospektívneho pohľadu si myslím, že ďalší rozvoj humanizmu je nielen žiadúci, ale nevyhnutný, aj napriek tomu, že ľudia sa odkláňajú od predstav dobrého „človečenstva“ a predstavujú si nástup robotickej spoločnosti. Ľudia stále nedokázali vyhľadať poslednú odpoveď na ideálny stav človeka v spoločnosti a jej realizáciu. Tieto produkty sú len ďalším výtvorom človeka v priebehu času a nedokážu plnohodnotne nahradiť a pochopiť kontextovú podstatu ľudských dejín, či pocit individuálneho bytia naprieč niekoho jedinečným životom. Aj produkty týchto produktov, ako umelá inteligencia, sú len nepriame výtvory človeka, ktoré využívajú ďalší v neprospech vlastnej originality. Nemali by sme hovoriť o robotizácii ľudí, ale pasívnosti ľudí, od ktorých záleží systém rozmýšľania a odpovede na kontexty doby. Aj súčasné rozmýšľanie bude prekonané, napriek tomu či je optimistické, alebo pesimistické a bude pokračovať heglovskými tézami do poslednej syntézy. 

Zdroje:

[1] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 9.

[2] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 14.

[3] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 17-18.

[4] WRIGHT, H. G.: Humanizmus ako životný postoj. Bratislava: 2001, s. 22-23.