Dôvodom, prečo bolo vybrané dielo „Teória demokracie“ od Giovanniho Sartoriho, je skutočnosť, že ide o oveľa konštruktívnejší text na riešenie nasledujúcich problematických otázok, ktoré sa v ňom objavia. A na rozdiel od iného diela od Roberta A. Dahla je v ňom aj veľa priestoru na tvorbu vlastných myšlienok. V mojom vybranom diele bol teda v prvom rade vysvetlený pojem demokracie, teda v akom zmysle sa najlepšie prispôsobuje životnej realite, a nie len teoretickým návodom, a či teoretická a praktická demokracia môžu koexistovať v reálnom politickom kontexte. Druhá časť navrhovaného textu vysvetľuje koncepciu ľudu ako zdroja demokratického poriadku a to, v akej podobe môže tákato spoločnosť najlepšie fungovať v prospech budovania civilizovanejšej, demokratickejšej spoločnosti.
Pri rozvíjaní prvej tézy o tom, či akýkoľvek systém môže byť demokraciou, bola daná podrobná odpoveď, či by všetky možnosti dokázali podporiť takú efektivitu vládnutia nad ľuďmi. Najprv sa zdôraznil fakt, že počas celej existencie civilizovanej spoločnosti (v našom prípade od čias starovekého Grécka) sa koncepcia demokracie vždy líšila od predchádzajúcej v tom, že sa menila podstata a oprávnenosť využívania demokracie ako praktickej politickej činnosti. Predpokladá sa, že podstatu demokracie zmenilo niekoľko faktorov: samotná spoločnosť, samotná vláda, ich vzájomné vzťahy, okolité geopolitické faktory, technologický rozvoj, rozvoj sociálnych a ekonomických vzťahov v medzinárodnom spoločenstve a rozvoj ideologických smerov atď. Vplyvom týchto faktorov, ktoré sa neustále vytvárali či transformovali, sa preto pojem demokracie už nespresňoval, ale menil sa v závislosti od okolitých faktorov a filozofických smerov mnohých politických osobností tej doby. Spočiatku bola demokracia definovaná ako ideál riadenia štátu, ale potom sa ukázalo, že má nedostatky a zástancovia tejto teórie museli nejako upraviť jej koncepciu tak, aby zostala rovnakým hlavným politickým smerom riadenia štátu, aby nebol krytý modelmi oligarchie, tyranie atď.
Ale čo je najdôležitejšie, tu sa analyzovali, aké najvplyvnejšie faktory boli potrebné na vytvorenie skutočnej demokracie pre to, aby by bola vhodná pre všetkých jej tvorcov. Čiže, najdôležitejšími kritériami pre demokratickú spoločnosť sú preto prítomnosť regulačných a konkurenčných volieb, účasť občanov na politickom procese a politické práva a slobody, ako sú sloboda prejavu a zhromažďovania. Dá sa povedať, že sú to minimálne kritériá na vytváranie podmienok demokracie, ale bez nich by skutočný koncept nevznikol. Možno to konštatovať aj pri výbere medzi inými poddruhmi demokracie, ktoré autor navrhol. Napriklad, sociálna demokracia by nemohla využiť všetky tieto minimálne vlastnosti naplno, pretože jej chýba moc vlády, ktorá by organizovala spoločnosť zhora nadol. Sociálna demokracia je skôr popisovaná ako spoločenský spôsob života, kde malé skupiny ľudí so spoločným hnutím poznajú svoje pravidlá a nepotrebujú extra nadriadenosť. Priemyselná demokracia preukazuje schopnosť pracovať najprv pre dobro väčšiny v spoločnosti, teda vlády, a až potom pre dobro každého občana danej vrstvy spoločnosti. Ekonomická demokracia by bola najlepšou voľbou, ale aj tu sa otázka rozdelenia bohatstva medzi všetkých členov spoločnosti stáva problematickou a trochu pripomína spôsob, akým sa komunizmus dostal k moci počas Leninovej vlády. To znamená, že žiadny z navrhovaných podtypov demokracie neexistuje naraz pre dobro všetkých obyvateľov spoločnosti, ale len pre nejakú samostatnú vrstvu. Preto Sartori v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nie každý systém môže byť demokratický, ale môže byť len taký, ktorý spĺňa konkrétne požiadavky ako mechanizmus kontroly moci a ochrany práv a slobôd občanov. Niekedy v tomto kontexte môžu byť nedemokratické režimy lákavé zosúladiť svoje záujmy bližšie so záujmami spoločnosti. Preto autor trval na tom, aby nasledujúca generácia spoločnosti pri takýchto prekvapeniach bola opatrnejšia, pretože také vonkajšie znaky, akými sú prítomnosť volieb či zákonov, nie sú konečným kritériom budovania demokratickej spoločnosti.
Druhá časť spomínanej práce sa zaoberá otázkou, čo je ľud, alebo inak povedané národ, spoločnosť a aký je ich vzťah k budovaniu demokratickej spoločnosti. Ako už bolo spomenuté, etymologický pojem demokracie pochádza zo starogréckych slov “demos” a “kratos”, čo doslovne znamená moc ľudu alebo vláda ľudu. Niet pochýb o argumente, že v demokracii je zdrojom moci ľud, nie nejaká konkrétna skupina osôb alebo jedna vysokopostavená osoba. Paradoxom však je, že táto vláda ľudu sa neukáže ako taká jednoduchá konštrukcia, ale že si vyžaduje oveľa zložitejšie formy realizácie a skutočnú praktickosť. Problémom tejto problematiky je interpretácia ľudu ako takého súhrnu ľudí, či jednotlivcov, sociálnych skupín, voličov a pod. Potom ide rozsah vlády ľudu, kde po starogréckom koncepte demokracie už bolo potrebné zaviesť pojem zastupiteľská demokracia a následne vetvenie typov demokratickej spoločnosti z hľadiska voličov, ako väčšinová, konsenzuálna demokracia prostredníctvom veľkého množstva a rozvoja politických subjektov atď. Osobitná pozornosť sa venuje rozvetveniu pojmu ľud do 6 kritérií, ktoré by pravdepodobne všeobecne charakterizovali moderný pojem ľud, ale nezodpovedali by jeho konkrétnym príkladom. Ľud v zmysle každého občana a v zmysle veľkej časti ľudí by bol z hľadiska jeho aplikácie fyzicky nemožný. Tretiu formuláciu ľudu ako nižšej triedy ľudí už preveril čas a proletárska realita. Štvrtá formulácia ľudu ako organického celku interpretuje tento pojem individualisticky, čo nie je vhodné pre kolektivistický pojem ľud, ktorý je vlastný piatemu a šiestemu typu formulácie ľudu. Rozdiel však spočíva len v dodatočných pojmoch absolútna a obmedzená väčšina. Absolútna väčšina popiera udelenie práv takzvanej absolútnej menšine, ktorá bude automaticky potlačená. Obmedzená väčšina bude preto akurát na to, aby zapôsobila na všetky možné vrstvy obyvateľstva, kde budú všetky práva a povinnosti rovnako využívané a stanovené.
Predtým, ako avizovať stručný záver tohto eseja, návrhla by som svoju myšlienku o tomto diele. A predtým, ako sa mi dostala do rúk táto kniha, som mala úplne inú predstavu o pojme demokracia ako základu pre vytvorenie súčasného politického stanoviska na svete. V podstate, predpokladám, to bolo tak, že demokratická spoločnosť je taká, kde existuje len rovnosť práv, rovnosť hlasov pri politických rozhodnutiach v záujme blaha spoločnosti, a kde existuje všeobecne uznávané rovné rozdelenie dobra medzi všetkých občanov. Áno, existujú nanajvýš dva prúdy pojmu demokracia ako takého, najmä z politologického a filozofického hľadiska. A áno, takéto pojmy možno nájsť v mnohých zdrojoch, slovníkoch či iných učeniach. Ale až do tejto chvíle som bola vždy presvedčená, že v reálnom živote sa kritériá demokratickej spoločnosti vo väčšine prípadov nenapĺňajú, pretože moderná spoločnosť nemá až taký záujem o poznanie skutočných demokratických hodnôt a ich uplatňovanie v politike. Po prečítaní tejto knihy sa mi však všetky rébusy v hlave poskladali. Podľa môjho názoru všetky kritériá demokratickej spoločnosti vo väčšej miere spĺňajú mnohými predstavitelmi vyspelých demokratických krajín, ale na základe toho, že všetky tieto východiska sú pre to, aby uspokojili autoritu, vládu alebo tých ľudí, ktorí majú moc vládnuť spoločnosti, alebo aby uspokojili samotnú spoločnosť, aby tie nespôsobili veľký úder chaotickému, anarchickému hnutiu, teda aby si spoločnosť nezačala vládnuť sama.
Záverom tejto eseje preto je, že samotný obsah tejto práce poskytuje podrobnú kritickú analýzu hlavných princípov a modelov demokracie a skúma vzťah medzi teoretickými znalosťami demokratickej spoločnosti a praktickými zručnosťami, ktoré sa rozvíjali popri historické a politické udalosti. Stiera tak hranicu medzi realizmom a perfekcionizmom demokratických ideálov, ktoré boli návrhnuté v samom diele. Autor medzitým navrhuje nie najlepšie, ale najefektivnejšie spôsoby realizácie demokratických ideálov, ktoré by možno boli bližšie ku opodstatneným kriteriám modernej demokratickej spoločnosti, ktoré boli nie jedenkrát spomenuté v diele.
Pridaj komentár