Prečo povstania? 

Tému hľadania širšej podstaty pojmu povstanie si nevyberáme náhodne. Pred pár dňami sme na Slovensku oslavovali jeden z najvýznamnejších štátnych sviatkov, pripomínajúcich si Slovenské národné povstanie, ktoré sa začalo 29. augusta 1944 heslom začnite s vysťahovaním,[1] symbolizujúcim začiatok ozbrojeného odporu voči ideológii nacizmu zosobnenú v nemeckých okupačných vojskách. Už v počiatku našej interdisciplinárnej analýzy môžeme pozorovať, že vplyv na samotný vznik povstania môže mať aj ideologický rozkol, neskôr pretavený do konfliktu dvoch (alebo viacerých) znepriatelených strán, stojacich na opačných koncoch ideologického spektra. Tu by sme mali však zákonite dochádzať k záveru, že takýto ideologický rozkol je v prostredí umožňujúcom vznik povstania priam nutnosťou. V rámci psychologického vnímania subjektu participujúceho na akte povstania, či už na jednej alebo na druhej strane, sa jedná o vzťah ja verzus ty alebo my verzus oni. Už len z uvedeného postavenia vyplýva, že ideový základ subjektov stojacich na opačných stranách barikády musí byť protichodný alebo aspoň nezlučiteľný. To, čo sa však často opomína aj pri nahliadaní na psychológiu človeka, je prežívanie činov spojených s povstaniami a ich automaticky konfliktnou a častokrát ozbrojenou podstatou. Zabúda sa na slovenského partizána v horách, ktorý po celý zvyšok života nosil vo svojom srdci pohľad na prestrelené líca svojho kolegu, s ktorým sa už potom nikdy nestretol.[2] Alebo na židovského pocestného, ktorý pomohol slovenským partizánom v utajení bez potrebných dokladov prejsť cez kontrolu nemeckých okupačných vojsk, no pravdepodobne skonal pri neskoršom vypálení jednej z obcí na strednom Slovensku.[3] Či na lekárov a sestričky v jednom zo slovenských špitálov, pomáhajúcim partizánom a židovským obyvateľom aj za cenu možnej popravy vojakmi nemeckého Gestapa.[4] Tieto a ďalšie príbehy upadajú do zabudnutia ľudstva, pričom práve ľudskosť je základnou esenciou každého ľudského činu, nepochybne aj povstania. Či je povstanie ako produkt ľudskosti a jej odvrátenej stránky súčasťou starovekého gréckeho princípu arché[5] alebo ide o produkt, ktorý silou vôle vieme zastaviť a priniesť radikálne politické zmeny k životu aj inou cestou. Na to sa pozrieme v ďalších riadkoch nášho príspevku. 

Mytologizácia povstania 

Kontext Slovenského národného povstania nám okrem popudu k vytvoreniu tohto príspevku pomôže aj pri hľadaní odpovedí na nami predostreté otázky. V úvode svojej knihy Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné? Peter Bielik, bývalý predseda Zväzu protikomunistického odboja, publikujúci pod pseudonymom Peter B. Podolský[6] a sympatizujúci s fašistickým Slovenským štátom[7] uvádza tri pohľady:

1. Ak bola väčšina národa k povstaniu ľahostajná a dobrovoľne sa ho zúčastnilo menej ako 1% obyvateľstva, nemohlo byť národné. 
2. Ak vypuknutie povstania viedlo k viacerým závažným zločinom, nemohlo byť slávne. 
3. Ak povstanie viedlo k rozsiahlym stratám na ľudských životoch a zároveň spôsobilo výrazné materiálne a morálne škody, nemohlo byť užitočné.[8]

Tieto tvrdenia sú v kontraste s názorom historika Martina Pekára, ktorý je presvedčený, že  posolstvo Slovenského národného povstania na svojej morálnej sile nestratilo a to najmä vďaka tomu, že bolo súčasťou celoeurópskej protinacistickej rezistencie a taktiež sa zakladalo na hodnotách slobody či humanizmu.[9] Ak nazrieme na túto problematiku prizmou pragmatického politického pohľadu, boli počiny armády a partizánov v Slovenskom národnom povstaní najvýznamnejšie hlavne z hľadiska nášho posunu k víťazným mocnostiam druhej svetovej vojny. To v konečnom dôsledku znamenalo výrazne odlišné postavenie Slovenska v rámci povojnového usporiadania po druhej svetovej vojne, najmä v oblasti reparácií, a to aj napriek udalostiam, ktoré drasticky zmenili budúci štátotvorný vývoj Slovenska/Československa. Vo svojej úvodnej argumentácii Peter Bielik alias Peter B. Podolský ďalej uvádza, že počet vojakov armády participujúcej na povstaní sa pohyboval niekde okolo 60 000. Povstania sa zúčastnilo približne 17 000 partizanov, z čoho bolo 10 000 Slovákov. Povstania sa tak nezúčastnili ani 3% Slovákov, pričom do boja nezasiahli ani 2% z celkovej populácie. Uvedené dopĺňa o tvrdenie jedného z popredných povstaleckých činiteľov Gustáva Husáka. Ten vo svojich pamätiach poznamenal, že existovali celé partizánske oddiely, ktoré na nemecké vojská nevystrelili ani raz.[10] Mytologizácia dejín je však jednou z elementárnych častí budovania národného povedomia vedúcemu k pocitu hrdosti. Rovnako tomu tak je aj v prípade povstaní. Tu sa však nejedná len o nástroj zveličenia, avšak v mnohých prípadoch slúži mytologizácia povstania ako prostriedok ospravedlnenia aktu povstania v súvislosti s jeho budúcimi následkami, ktoré nemusia byť viditeľné inštantne. 

Hodnoty a povstanie 

Už v úvode sme naznačili, že v súvislosti so vznikom povstania musí existovať aspoň elementárny nesúlad. Ak subjekt považuje svoje vnímanie sveta za nezlučiteľné s vnímaním protivníka, musí zákonite dochádzať aj k hodnotovej disharmónii, keďže hodnoty aj napriek ich nejasnému axiologickému či terminologickému zakotveniu s vnímaním reality jednoznačne súvisia. Ak sa však zameriame na problematiku povstania v kontexte hodnôt zisťujeme, že tieto dva činitele, jeden reálnej materiálnej povahy a druhý skôr duchovnej, nereálnej, či nehmotnej povahy, spolu súvisia oveľa hlbšie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ako pripomína slovenský filozof Vladimír Brožík, boli to práve mechanizmy hľadania hodnôt, vďaka ktorým bola Európa dejiskom toľkých ideových, kultúrnych, náboženských, politických aj technologických prevratov.[11] Z uvedeného tak môžeme vyvodiť, že sa v istom zmysle jednalo o povstanie voči zaužívanému systému v jednej zo súčastí celej spoločnosti a mnohokrát aj v rámci celospoločenského systému ako takého. Pri uvedomení si vzájomného vzťahu ideálu a reality, ktorý produkuje vzájomné ovplyvňovanie sa a tým pádom aj zmenu podstaty a vnímania oboch pojmov, môžeme dochádzať k rozpoluplným záverom. Hodnoty, na ktorých bolo povstanie jedného z uvedených typov postavené sa počas realizácie povstania zákonite menia prostredníctvom vyššie spomenutého vzťahu. To môže implikovať, že zadefinovanie podstaty povstania nie je možné, keďže sa vďaka fluidnej povahe hodnotový rámec povstania často mení. Tým pádom je ťažké zadefinovať presné hranice týchto zmien a rovnako tak sa mení aj samotné hodnotové jadro povstania. Daný problém priamo súvisí s pojmovým relativizmom, ktorý vo svojom príspevku Prekonávanie relativizmu v súčasnej filozofii histórie analyzoval filozof Eugen Zeleňák.[12] Aj napriek nami spomenutému názvu príspevku, snaha o prekonanie relativizmu je v našom prípade nesmierne obtiažnou úlohou. Svedčí o tom aj tvrdenie amerického behavioristu Charlesa Morrisa, podľa ktorého hodnoty tvoria celok, pričom každú z nich podmieňujú viaceré dohromady. Zmena aj tej úplne poslednej hodnoty sa potom môže dotýkať všetkých.[13] Ak teda dochádza k takémuto pohybu na hodnotovom poli, musí skôr či neskôr dôjsť ku konfliktu so subjektom, vyznávajúcim nekompatibilné hodnoty v prostredí povstania. V globálnom meradle ide zväčša o konflikt vytvárajúci aj obete na ľudských životoch, pričom práve v našom úvode spomíname, aké strašné sú osudy s ľudskými obeťami na konci. Posledné dve otázky vyplývajúce s nášho skúmania si však musí zodpovedať každý z nás. Do akej miery je tak možné povstať voči systému, produkujúcemu stále viac ľudského nešťastia nástrojom, ktorý propagujú všetci politici zvolení práve prostredníctvom tohto nástroja, voľbami. Keď vás váš úsudok doviedol k odpovedi, že povstanie sa nástrojom volieb uskutočniť nedá, zostáva už len druhá otázka a tou je, či zmena nastavenia vytvárajúceho nešťastie, utrpenie a umieranie stojí za vykonanie pomocou nešťastia, utrpenia či umierania.

---

Zdroje:

[1] Ústav pamäti národa: august 1944 – začiatok Slovenského národného povstania. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://www.upn.gov.sk/sk/29-august-1944—zaciatok-slovenskeho-narodneho-povstania/>.

[2] TASLER, M.: Kosodrevie. Príbehy z povstania. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2014, s. 11-15.

[3] TASLER, M.: Kosodrevie. Príbehy z povstania. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2014, s. 26-31.

[4] TASLER, M.: Kosodrevie. Príbehy z povstania. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2014, s. 66-70.

[5] ENCYCLOPAEDIA BELIANA: arché. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://beliana.sav.sk/heslo/arche>.

[6] HRUBOŇ, A.: „ZA SLOVENSKÝ ŠTÁT, ZA NOVÚ EURÓPU!“ Hlinkova garda v období nemeckej okupácie. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <http://forumhistoriae.sk/sites/default/files/hrubon_za_slovensky_stat.pdf>.

[7] ČTK: Kandidát SNS na šéfa ÚPN je vraj zástancom Slovenského štátu. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://domov.sme.sk/c/2938735/kandidat-sns-na-sefa-upn-je-vraj-zastancom-slovenskeho-statu.html>.

[8] PODOLSKÝ, P.: Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné?. Bratislava: Post Scriptum, 2021, s. 5.

[9] BARTOŠOVIČOVÁ, M.: Historik Martin Pekár: Posolstvo Slovenského národného povstania nestratilo na svojej morálnej sile. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://vedanadosah.cvtisr.sk/ludia/historik-martin-pekar-posolstvo-slovenskeho-narodneho-povstania-nestratilo-na-svojej-moralnej-sile/>.

[10] PODOLSKÝ, P.: Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné?. Bratislava: Post Scriptum, 2021, s. 7.

[11] BROŽÍK, V.: O hodnotách a ľuďoch. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Filozofická fakulta, 2006, s. 115.

[12] ZELEŇÁK, E.: PREKONÁVANIE RELATIVIZMU V SÚČASNEJ FILOZOFII HISTÓRIE. [online], [cit. 31/8/2023]. Dostupné na internete: <https://www.sav.sk/journals/uploads/01261433filozofia.2021.76.1.2.pdf>.

[13] BROŽÍK, V.: O hodnotách a ľuďoch. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Filozofická fakulta, 2006, s. 121.

Závislosť. Najhoršie nutkanie, ktoré môže človek pociťovať. Má tendenciu ničiť ľudské životy a zotročovať myseľ v každom veku. Drogy, gamblerstvo, hazard, alkohol, závislosť na jedle alebo najnovšie aj sociálne siete. Práve aspekt závislosti na sprostredkovateľských médiách, sociálnych sieťach a internete sa stáva hitom číslo 1 v rebríčku závislostí za posledné desaťročia. Je nimi ovplyvnený takmer každý človek, no v najväčšom ohrození sú tí najzraniteľnejší – deti a mládež. Práve táto skupina ľudí má čoraz väčšiu potrebu existovať v online svete. Na túto tému bolo napísaných nespočetne veľa článkov, viedli sa debaty a diskusie, no napriek tomu sa príslušné orgány zodpovedajúce nielen za vývoj mladistvých, ale za chod spoločnosti, venujú tejto problematike len veľmi povrchne, ak vôbec.

Ako to teda je? Ako sú deti ohrozené vo virtuálnom svete? Tejto problematike sa vo svojej štúdii venoval profesor Brain O’Neil a oddelenie pre štrukturálnu a kohéznu politiku IPOL v Európskom parlamente. Zameriaval sa predovšetkým na faktor stretu medzi deťmi a informáciami, či na styk s cudzími osobami prostredníctvom sociálnych sietí, šikanu, mentálne zdravie a iné.

Stretávanie sa s nenávistným či agresívnym obsahom nie je žiadnou novinkou, čo ukazujú aj postrehy spomenuté v tejto štúdii. Čísla ukazujú, že 4 – 48% detí v rozmedzí 12 – 16 rokov na mesačnej báze dostávali nenávistné alebo agresívne podnietené správy prostredníctvom sociálnych sietí. Do stretu s krvavým alebo násilným obsahom prišlo v priemere 13% detí vo vekovej kategórii od 12 – 16 rokov. 12% sa stretlo s pro-anorektickým obsahom, čo propagovalo skreslené predstavy o výzore. V tesnom závese bol publikovaný a rizikovej skupine prístupný obsah spojený s užívaním drog, sebapoškodzovaním a spôsobovaním si bolesti a až 8% obsahu virtuálne sprostredkujúci akt spáchania samovraždy.[1]

Ďalším rozoberaným bodom je sexuálny obsah. Údajne, 33% detí v rozmedzí 9 až 16 rokov naprieč Európskou úniou boli vystavené sexuálnym fotografiám, či pornografii. Tieto čísla sú vo veku od 15 do 16 rokov markantne vyššie dosahujúc až 61%, čo vytvára mylné predstavy o sexuálnom živote dospievajúcich mladistvých, a to potom praktizujú aj v reálnom živote. Online obsahu takejto formy sú podľa štúdie viac vystavovaní chlapci než dievčatá, čo ich podnecuje k agresívnejšiemu správaniu sa v intímnej oblasti pri prvých skúsenostiach, a zároveň majú vyššiu tendenciu stať sa na pornografii závislými.[2] Nepokoj však spôsobujú aj deti vo veku okolo 12 rokov. V tomto veku ešte dieťa nemôže plne chápať sexualitu, pretože je to nad rámec jeho chápania v tomto vývinovom stupni. Práve to môže byť neskôr koreňom pre rôzne deviácie pri ďalšom dospievaní či živote.

Nasledujúcou v poradí je kapitola o dezinformáciách. Takmer 50% opýtaných odpovedalo, že na dezinformáciu narazia minimálne raz za týždeň a jedna tretina opýtaných, že na takzvané „fake news“ narážajú denne.[3]

„Spoločné výskumné stredisko Európskej komisie zistilo, že počas pandémie COVID-19, keď bola potreba presných informácií najdôležitejšia, takmer tri štvrtiny detí vo veku od 10 do 18 rokov (69%) v 11 prešetrených krajinách uviedlo, že narazili na informácie, ktoré podľa nich neboli pravdivé.“[4] Je nutné poznamenať, že podľa prieskumov UNICEF je 75%[5] detí neschopných posúdiť pravdivosť informácie na internete. Podľa Komisie pre falošné správy a kritickú gramotnosť na školách vo Veľkej Británii je táto štatistika trochu lichotivejšia, kedy čísla ukazujú, že iba polovica detí sa obáva o svoju schopnosť rozoznať správy falošné od správ pravdivých. Čo je však hrôzostrašné je, že len 2% detí má gramotné schopnosti na to, aby vedeli pravdivosť správy odlíšiť. Šírenie „fake news“ má však dopady aj na psychiku dieťaťa, do čoho sa zarátava jeho sebavedomie a potenciálne sa prostredníctvom hoaxov zvyšuje aj úroveň úzkosti a vzniká obava z prejavenia svojich názorov, lebo môžu byť nesprávne.[6]

Jednou z tém rozvíjajúce dopad sociálnych sietí na deti je aj risk spojený s potenciálne škodlivým kontaktom s dospelým alebo rovesníkom. Prieskum EU Kids online odhalil skutočnosť, že deti od 9 – 16 rokov mali v 37% prípadov kontakt skrz sociálne siete s človekom, ktorého doposiaľ nepoznali. 16% z opýtaných potom aj dosvedčilo, že sa s danou osobou, ktorú stretli vo virtuálnom priestore, videli osobne.[7] Aj keď sa týmto spôsobom deti učia nájsť si mechanizmy, kedy je vhodné komunikáciu iniciovať alebo v nej pokračovať, čo napomáha k zlepšeniu hodnotenia neverbálnych prvkov pri kontakte s cudzincami, stále je potrebné týchto jedincov chrániť.

Chrániť ich z jednoduchého dôvodu, voči sexuálnym predátorom, a teda „groomingu“[8]. Práve relatívna anonymita, ktorú poskytuje internet je voda na mlyn pre ľudí, ktorí vyhľadávajú a iniciujú kontakt so sexuálnym podtónom, navrhujú sexuálne aktivity, či podnecujú rozhovory s touto tematikou pre dospievajúcich. Práve adolescenti sa potom častokrát môžu stať obeťou sexuálneho násilia, čo sekunduje aj fakt, že až štvrtina účastníkov takejto komunikácie interagovala s cudzími dospelými ľuďmi online a až 65% z nich zažilo sexuálne oslovenie od tohto človeka. Je však nutné dodať, že ani dospievajúci nie sú bez chyby, keďže pomerne veľká časť, 23% z nich, nasledovali štruktúru sexuálneho groomingu, a tak sexuálneho devianta ešte viac dráždili.[9]

Ruka v ruke s groomingom existuje aj sexuálne vydieranie, známe aj ako „sextortion“. Tento pojem v praxi znamená vyhrážanie sa zverejnením intímnych fotografií obete za účelom poskytnutia nových, iných fotiek alebo priamo sexu a iných služieb. Čo je však zaujímavé, je fakt, že obeťami týchto útokov sú prevažne chlapci a mladí dospelí muži. Na platformách ako Snapchat alebo Instagram sa vydierači vydávajú za ženy, následne žiadajú od mužov šteklivé fotografie za účelom finančného obohatenia sa. Ak tak obeť nespraví, fotografie zverejnia jeho rodine a blízkym. Obeťami tejto praktiky bolo až 5% respondentov.[10]

Ďalším bodom je sexting[11]. Výsledky publikované v štúdii ukazujú, že z 3300 študentov vo veku od 12 – 16 rokov až 8% posiela alebo preposiela sexuálny obsah, zatiaľ čo takmer 20% ho prijíma priamo od tvorcu obsahu a viac ako 25% sa k nemu dostane pomocou prostredníka. Stretávame sa však aj s názorom, že zdieľanie intímnych fotografií je chápané ako sebaprezentácia vo vývoji vzťahov adolescentov, pričom práve takéto fotografie majú slúžiť ako dôkaz priateľstva a riziko s tým spojené je považované za akceptovateľné pre bližšie spojenie priateľov na báze „priateľskej intimity“.[12]

Okrem iného sa na webe môžeme stretnúť s ideologickým presviedčaním a manipuláciou. Ideálnym príkladom by bol extrémizmus v akejkoľvek forme. Človek, ktorý nemá ucelenú predstavu o problematike a je vystavovaný len určitým ideologicky zafarbeným informáciám, je ľahko manipulovateľný a kontrolovateľný. Rôzne formy radikalizácie, napríklad aj široko známy Islamský štát fungoval na takejto schéme, na základe ktorej si získaval priaznivcov po celom svete.

Mentálnu pohodu detí a adolescentov veľkou mierou ovplyvňuje aj kyberšikana. Vedomé a opakované vytváranie ujmy prostredníctvom telefónov a iných elektronických zariadení sa stalo denným chlebom pre veľkú časť populácie v rozmedzí od 9 do 16 rokov. Až 23% z tejto vekovej kategórie sa stali obeťami útokov na sociálnych sieťach prostredníctvom komentárov, či správ a na základe toho až 20% z nich zažilo ďalšie obťažovanie od svojich rovesníkov, čo priamo vedie k marginalizácii jedinca. Práve preto je potrebné do edukačných zariadení priniesť inováciu v podobe sociálno-emotívneho učenia, vzdelávanie o bezpečnosti online a správať sa k ostatným s rešpektom, čo by malo za následok pozitívnu odozvu v zmysle znižovania skúseností a angažovania sa v šikanujúcom správaní.[13]

Je otázka sociálnych sietí a internetu vážne relevantnou témou? Odpovede na túto otázku sa diametrálne odlišujú a nikto zatiaľ s určitosťou nevie povedať, či je všetko v najlepšom poriadku, alebo naopak, zdravý vývin detí klesá na krivke kvality. Prehľad vypracovaný UNICEF-om naznačuje, že „mierne používanie digitálnych technológií má tendenciu byť prospešné pre duševné blaho detí, zatiaľ čo žiadne používanie alebo príliš veľa používanie môže mať malý negatívny vplyv“.[14]

Zároveň sa môžeme baviť o čase strávenom na internete. Kde je hranica a kedy je potrebné povedať stop? Ani tu nie je odpoveď jasná, pretože sa to odvíja individuálne, avšak deťom z 19 krajín EÚ vo veku 12 – 16 rokov boli položené otázky s nasledovnými  indikátormi, od ktorých sa môžeme odraziť:

·   4% uviedlo, že zanedbali jedenie alebo spánok kvôli internetu;

·   10% uviedlo, že sa cítili rozrušení, keď mohli byť online;

·   11% uviedlo, že na internete trávili čas z nudy, bezcieľne;

·   13% uviedlo, že strávili menej času s rodinou, priateľmi alebo školskými povinnosťami kvôli času strávenému online;

·   10% neúspešne skúšalo stráviť menej času online.[15]

Z tohto titulu sa dá povedať, že štatistika je na tom oveľa lepšie ako sme predpokladali. Intenzívne používanie internetu nemusí hneď znamenať katastrofu, aj keď všetko závisí predovšetkým od psychologickej predispozície a vlastností dieťaťa. Pretože doposiaľ nebola nájdená priama korelácia medzi zhoršovaním kvality života detí prostredníctvom internetu a jeho používania, je potrebné túto polemiku riešiť s citom a individuálne. Určite je potrebné vykonať nespočetné množstvo štúdií, ktoré budú skúmať konkrétne premenné, aby sa dali vyvodiť jasné závery a prijať sa riadne opatrenia.

Deti a adolescentov je potrebné edukovať, dať im základy kritického myslenia a internetovej gramotnosti, aby informácie vedeli využívať vo svoj prospech a na svoje obohacovanie sa rovnako, ako ich treba upovedomiť o bezpečnostných rizikách spojených s jeho užívaním a dať im návod na to, aby sa vedeli nepríjemnostiam vo svojom vlastnom záujme vyhnúť.

---

Zdroje:

[1] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 20 – 21. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[2] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 22 – 24. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[3] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 24. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[4] Joint Research Centre. (2021). How children (10-18) experienced online risks during the Covid-19 lockdown: Spring 2020. str. č. 28 – 29. Dostupné na: https://data.europa.eu/doi/10.2760/562534

[5] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 24. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[6] National Literacy Trust. (2018). Fake news and critical literacy. The final report of the Commission on Fake News and the Teaching of Critical Literacy in Schools, str. 4. Dostupné na: https://cdn.literacytrust.org.uk/media/documents/Fake_news_and_critical_literacy_- _final_report.pdf

[7] Smahel, D., Machackova, H., Mascheroni, G., Dedkova, L., Staksrud, E., Ólafsson, K., Livingstone, S., & Hasebrink, U. (2020). EU Kids Online 2020: Survey results from 19 countries. Str. 94.  Dostupné na: http://www.lse.ac.uk/media-and-communications/assets/documents/research/eu-kidsonline/reports/EU-Kids-Online-2020-10Feb2020.pdf

[8] označenie interakcií na sociálnych médiách, ktoré možno interpretovať ako „prípravu“ dieťaťa na potenciálne sexuálne zneužitie

[9] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 26 – 27, 31 – 32. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[10] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 27. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[11] komunikácia založená na vymieňaní si explicitne sexuálne podnietených správ, výmena intímnych fotografií a podobne

[12] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 31 – 32. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[13] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 37 – 38. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[14] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 38. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

[15] Brian O’NEILL. The influence of social media on the development of children and young people. CULT Committee, 2023, str. 38 – 39. ISBN 978-92-848-0179-4 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/STUD/2023/733109/IPOL_STU(2023)733109_EN.pdf

Politologické okienko arktickej problematiky

Pre laika len nehostinná oblasť za severným polárnym kruhom, no pre politológa priestor, v ktorom sa stretávajú mocenské záujmy jednotlivých aktérov medzinárodných vzťahov – aj takáto je Arktída. Paradoxne, oba významy sú správne a spolu s nimi poznáme ešte niekoľko ďalších, ktoré by sa dali aplikovať pri opise regiónu. Presné vymedzenie pojmu „Arktída“ nebolo doteraz klasifikované, pretože žiadna z internacionálnych definícií nie je právne záväzná a jednoznačne akceptovaná. Rôznorodosť výkladov sa líši v závislosti od množstva perspektív a predsudkov, ktoré majú charakter geografických, vedeckých, politických, kultúrnych a environmentálnych. [1]

Je to práve globálne otepľovanie, ktoré v posledných rokoch spôsobilo, že záujem o Arktídu neustále rastie. Ani nie storočie dozadu bol tento kút Zeme zamrznutý nielen klimaticky, ale aj politicky. Okrem polárnych expedícií a menších vedeckých výskumov nehral v medzinárodných vzťahoch takmer žiadnu úlohu. Svetovú pozornosť si vyslúžil až počas studenej vojny, kedy boli zistené prelomové objavy, že oblasť ukrýva ohromné zdroje nerastných surovín, prevažne ropu a zemný plyn. Od týchto čias začala ľudská činnosť, ktorá je prevažne ekonomického zámeru, v regióne narastať a spôsobila, že sa krehkosť arktického prostredia začala narúšať.

Arktída v kontexte klimatických zmien

Hoci je Arktída jedným z najchladnejším miest, v letných a zimných mesiacoch bojuje s extrémnymi teplotnými rozdielmi. Po krátkych letách, na niektorých miestach s teplotami až +26 °C, nasledujú dlhé mesiace zimy, kedy teplota klesá pod –45 °C. [2] Pre územie bol najteplejší rok 2016, kedy vedecká vládna agentúra Spojených štátov, Národný úrad pre oceány a ovzdušie (National Oceanic and Atmospheric Administration, skr. NOAA), vykonala v poradí už svoju 137-ročnú sériu meraní. Výsledky ukázali, že celosvetovo bola priemerná teplota na povrchu pevniny a oceánu o necelý 1 °C vyššia ako v minulom storočí. Udalosti predchádzal prelom rokov 2015/2016, kedy na Zemi prevládala klimatická odchýlka pod názvom El Niño. Tento jav spôsobuje otepľovanie povrchových vôd a vyskytuje sa v priemere každé dva až sedem rokov. V Arktíde sa vtedy teplota vzduchu zvýšila dvojnásobne, čo potvrdilo, že sa región otepľuje dvakrát rýchlejšie ako zbytok sveta. [3]

Ešte viac sú však alarmujúce zistenia z roku 2021. Arktický monitorovací a hodnotiaci program (Arctic Monitoring and Assessment Programme, skr. AMAP) zverejnil správu uvádzajúcu už trojnásobnú rýchlosť otepľovania. Podľa výskumníkov z tejto organizácie došlo k zlomu v roku 2004, kedy teplota arktického územia prudko vzrástla o 0,6 °C. Dôvod je doteraz neznámy. Ročné otepľovanie odvtedy pokračuje rýchlosťou o 30% vyššou ako v predchádzajúcich desaťročiach. [4] Celkovo ukončila klimatická zmena za severným polárnym kruhom približne dvetisícročné obdobie stáleho ochladzovania. Teploty vzduchu odvtedy prekročili všetky predchádzajúce záznamy od roku 1900.

Graf ukazujúci priemerné teploty vzduchu od roku 1900

Zdroj: https://www.noaa.gov/news-release/arctic-report-card-climate-change-transforming-arctic-into-dramatically-different-state

Medzivládny panel pre zmenu klímy OSN (Intergovernmental Panel on Climate Change, skr. IPCC) vo svojej šiestej hodnotiacej správe z roku 2021 uviedol, že za posledných štyridsať rokov je hlavnou príčinou otepľovania v Arktíde práve vplyv ľudstva a ťažba nerastných surovín. [5] S uvedeným faktorom sa spája aj úbytok ľadovej pokrývky a zvyšovanie hladín morí. Len v posledných dvoch desaťročiach stratila Arktída približne tretinu objemu zimného morského ľadu. Pre nízko položené krajiny a pobrežné komunity to znamená existenčnú hrozbu a nútené odkláňanie sa od tradičného spôsobu života. Najlepším možným riešením sa javí zníženie emisií metánu a oxidu uhličitého, ktoré sa v oblasti uvoľňujú predovšetkým pri ťažbe ropy a zemného plynu. Ak by sa do roku 2050 podarilo dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v kombinácii s okamžitým znížením emisií metánu, pravdepodobnosť zachovania arktického morského ľadu bude takmer o 80% vyššia. [6] To by však zároveň muselo znamenať minimalizovanie ťažby, čo sa v súčasnosti ukazuje ako nerealizovateľné.

Strategický význam regiónu

Následkom klimatickej zmeny je prístup do Arktídy každým rokom ľahší a spolu s ním aj dostupnosť prírodných zdrojov. Z tých je región bohatý na diamanty, zlato, striebro, fosfor a mnohé iné. Dôležité je spomenúť aj vzácne zeminy, ako sú neodým, prazeodým, terbium a dysprózium, ktoré predstavujú kľúč k celosvetovým revolúciám elektrických vozidiel a obnoviteľných zdrojov energie. Okrem iného totiž podporujú technológiu výroby batérií a veterné turbíny. Ako ďalšie v Arktíde možno nájsť nikel, kobalt a platinu, ktoré sú taktiež nevyhnutné pre výrobu áut. Prítomné sú aj stavebné komponenty ako piesok, štrk a drvina. Viacerým zo spomenutých hrozí v budúcnosti nedostatok, preto sa oblasť čoraz viac začína ukazovať ako potencionálna energetická provincia. Najviac sa však územie preslávilo potencionálnymi, zatiaľ ešte neobjavenými, obrovskými ložiskami zemného plynu a ropy, ktoré môžu predstavovať svetové zásoby. [7] Na nájdenie uhľovodíkov už boli preskúmané pobrežné časti Kanady, Ruska a Aljašky. Výsledkom bolo objavenie viac ako štyristo ropných a plynových polí, ktoré sa nachádzajú za severným polárnym kruhom. Možno ich nájsť ako na pevnine, tak i mimo nej. Väčšina území je však ešte stále neprístupná a ich prieskum je riskantný a finančne náročný. Spoločnosti, ktoré majú o ťažbu záujem, musia mať špeciálne navrhnuté ropné zariadenia schopné odolať mínusovým teplotám – najmä v kontexte prekonávania veľkých vzdialeností a nestabilite povrchu. Spolu s nimi je potrebné disponovať s oveľa väčšou škálou náradia v prípade poruchy ako napríklad u tých, ktoré sú využívané na Blízkom východe. Aj preto je cena ropy v arktickom regióne niekoľkonásobne vyššia. [8] Problém ale môže nastať, ak cena klesne. V takomto prípade vysoké náklady, ktoré sú spojené s ťažbou, prevýšia samotnú hodnotu komodity. Spoločnostiam sa neoplatí, aby ich výdavky prevyšovali zisk, preto svoje projekty radšej pozastavia.

Ďalšou strategickou výhodou pre Arktídu je odkrývanie nových lodných trás v Severnom ľadovom oceáne. Redukciou ľadovej pokrývky narastá zvýšený záujem o jej využitie na medzinárodnú plavbu. Už teraz je možné predpokladať, že v budúcnosti pôjde o veľmi frekventované trasy. Prvá, Severovýchodná morská cesta (Northeast Passage, skr. NEP), spája Európu a Áziu a hraničí so severným pobrežím Nórska a Ruska. Druhá, Severozápadná cesta (Northwest Passage, skr. NWP), zase spája Tichý a Atlantický oceán pozdĺž pobrežia Kanady. [9] Ich prejazd závisí od klimatických faktorov a v súčasnosti je možný len v letných mesiacoch. Celoročná splavnosť sa očakáva až okolo roku 2030.

Mapa severných námorných trás

Zdroj: https://www.economist.com/the-economist-explains/2018/09/24/what-is-the-northern-sea-route

Využívanie Severnej polárnej cesty poskytuje mnoho výhod. Sú znížené náklady na prepravu, šetrí sa palivo, a predovšetkým je kratšia vzdialenosť. V porovnaní s tradičnou trasou skrz Suezský prieplav je možné časť cesty v arktických vodách skrátiť a urýchliť až o 40% (cesta medzi Európou a východnou Áziou cez Suezský prieplav je dlhá 21 000 km, cez Severnú polárnu cestu je to len 13 000 km). Priechod trvá približne 25 dní a spotrebuje sa okolo 600 ton paliva, zatiaľ čo v prípade Suezského prieplavu je to o 10 dní dlhšie a o 300 ton paliva viac. Navyše, za využitie Prieplavu je potrebné uhradiť poplatok vo výške 250-tisíc amerických dolárov. [10] Kvôli nepredvídateľnosti ľadových podmienok a väčších vzdialeností prístavov je však plavba Ďalekým severom v súčasnosti ešte stále považovaná za nebezpečnú.

Súčasná situácia v medzinárodných vzťahoch

Niet pochýb, že arktický potenciál je naozaj vysoký. Jednotlivé mocnosti medzi sebou súperia o prvenstvo v tejto oblasti, pričom záujem je primárne ekonomického charakteru. Vzhľadom k súčasnému vývinu medzinárodných vzťahov je arktická politika najzaujímavejšia v prípade troch svetových veľmocí – Spojených štátov amerických, Čínskej ľudovej republiky a Ruskej federácie. Zo všetkých troch spomenutých sa v regióne najviac angažuje Ruská federácia, pre ktorú je Arktída v zahraničnej politike prioritou. Anexia polostrova Krym v roku 2014 a bezdôvodné napadnutie Ukrajiny vo februári 2022 však podkopalo vnímanie Moskvy ako racinálneho partnera na medzinárodnej scéne. Jedným z mála štátov, s ktorým Kremeľ ochotne spolupracuje, je Čína. Momentálne môžeme skonštatovať, že vzťahy týchto dvoch veľmocí vytvárajú flexibilné a strategické partnerstvo. Sankcie uvalené zo strany USA a EÚ na Rusko v roku 2014 a po februári 2022, zahŕňajú prieskum ropy a zemného plynu v Arktíde. Ťažba týchto dvoch komponentov predstavuje viac ako 50% príjmov ruského federálneho rozpočtu. [11] Keďže Ruskej federácii chýba technologický rozvoj na nezávislý výskum ložísk, Čína, ktorá taktiež prejavila záujem o nerastné suroviny, sa predstavila ako ideálny partner. Jej financovanie bolo kľúčové pre hospodársky rozvoj ruskej Arktídy. Niektoré dotácie tvorili až 60% finančných prostriedkov. Na oplátku sa Rusko zaviazalo, že 80% zariadení bude vyrábať v čínskych lodeniciach. [12] Okrem toho, veľmoci spolupracujú aj v technologickej, výskumnej a vojenskej sfére. USA ako západná krajina sú nateraz z konfrontácií vylúčené. V porovnaní s Čínou a Ruskom je ich asertivita vo vzťahu k regiónu najmenšia. Dalo by sa to odôvodniť tým, že Spojené štáty zameriavajú svoju pozornosť na iné oblasti v rámci zahraničnej politiky, zatiaľ čo pre Rusko je Arktída v mocenskej politike prioritou. Na druhej strane, USA svoju pozíciu vnímajú veľmi aktívne a ich úsilím je skôr reagovať na ruskú militarizáciu regiónu nástrojmi, ktoré by napätie pomohli zmierniť, nie posilniť.

Neustála podpora Ruskej federácie má pre Čínu veľký strategický význam. Štátu sa naskytuje jedinečná príležitosť zvyšovať svoju mocenskú dominanciu v regióne. Otázkou však ostáva, ako dlho táto intenzívna spolupráca medzi oboma aktérmi vydrží. Vzťah ČĽR k Arktíde v nás skôr vzbudzuje len dojem strategickej hry, pričom Peking sleduje predovšetkým vlastné záujmy. V súvislosti s aktuálnymi udalosťami musia oba štáty v medzinárodných procesoch postupovať opatrne. V súčasnej dobe dynamického vývoja je však ťažké predpovedať, akým politickým smerom sa bude územie uberať.

---

Zdroje:

[1] PADRTOVÁ, B.; TRÁVNÍČKOVÁ, Z. Region Arktidy: aspekty politicko- bezpečnostní, ekonomické a vědecko-výzkumné [online]. Apríl 2017. Dostupné na internete: <https://www.dokumenty-iir.cz/DiscussionPapers/DP_Padrtova_Travnickova_Arktida.pdf>.

[2] MARSHALL, T. V zajatí geografie. Bratislava: Premedia, 2015, s. 226. ISBN 978-80-8159-513-4.

[3] NATIONAL OCEANIC AND ATMOSPHERIC ADMINISTRATION. Arctic Report Card: Climate change transforming Arctic into ‘dramatically different state’ [online]. 14 December 2021. Dostupné na internete: <https://www.noaa.gov/news-release/arctic-report-card-climate-change-transforming-arctic-into-dramatically-different-state>.

[4] DESHAYES, P. H. Arctic warming three times faster than the planet, report warns [online]. 20 Máj 2021. Dostupné na internete: <https://phys.org/news/2021-05-arctic-faster-planet.html>.

[5] INTERGOVERNMENTAL PANEL ON CLIMATE CHANGE. IPCC Sixth Assessment Report [online]. 2021. Dostupné na internete: <https://www.ipcc.ch/report/ar6/wg2/>.

[6] ENVIRONMENTAL DEFENSE FUND. The fastest way to save melting sea ice: EDF study [online]. 14 Marec 2022. Dostupné na internete: <https://www.edf.org/article/fastest-way-save-melting-sea-ice-edf-study>.

[7] ROWE, M. Arctic nations are squaring up to exploit the region’s rich natural resources [online]. 12 August 2022. Dostupné na internete: <https://geographical.co.uk/geopolitics/the-world-is-gearing-up-to-mine-the-arctic>.

[8] HOAG, H. Arctic Development Stalls with Tumbling Oil Prices [online]. 22 Január 2016. Dostupné na internete: <https://deeply.thenewhumanitarian.org/arctic/articles/2016/01/22/arctic-development-stalls-with-tumbling-oil-prices>.

[9] IŠTOK, R. Folia Geographica 19. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2012, s. 94. ISSN 1336-6149.

[10] SAFETY 4 SEA. Do you know what the Northern Sea Route is? [online]. 24 Marec 2022. Dostupné na internete: <https://safety4sea.com/cm-do-you-know-what-northern-sea-route-is/>.

[11] ARCTIC COUNCIL. The Russian Federation [online]. 2021. Dostupné na internete: <https://arctic-council.org/about/states/russian-federation/>.

[12] CLINGENDAEL. Presence before power: why China became a near-Arctic state [online]. Jún 2020. Dostupné na internete: <https://www.clingendael.org/pub/2020/presence-before-power/2-presence-before-power-why-china-became-a-near-arctic-state/>.

Rusko ako koncept siaha do 9. storočia, keď bolo združením východoslovanských kmeňov pod názvom Kyjevská Rus so sídlom v Kyjeve. V 13. storočí sa však tento štátny útvar dostáva pod kontrolu Mongolska, v čo vyústil presun vládnucej dynastie k okoliu Moskvy. Moskovské kniežatstvo sa spod mongolskej nadvlády dostáva koncom 15. storočia, kedy sa na trón dostáva prvý ruský cár Ivan Hrozný. Ten začína s konsolidáciou moci jednotlivca a do praxe zaviedol teóriu útoku ako najlepšej obrany. Za jedného z najvýznamnejších ruských vládcov je považovaný Peter Veľký, ktorému sa z Ruska v 18. storočí podarilo vybudovať svetové impérium. Katarína Veľká pokračovala v jeho zahraničnej politike, Rusko expandovalo smerom viac na západ s cieľom vytvoriť z monarchie významnú európsku veľmoc. Posledným ruským cárom bol Mikuláš II., ktorý nebol schopný reagovať na spoločenské a svetové výzvy, čo v konečnom dôsledku priviedlo monarchiu k zániku.[1]

Veľká októbrová socialistická revolúcia vedená boľševikom Vladimírom Leninom v roku 1917, pod známym heslom „Proletári všetkých krajín spojte sa!“ znamenala definitívny koniec monarchistického usporiadania a postupný zrod veľkého a silného Zväzu sovietskych socialistických republík.

Zväz sovietskych socialistických republík si prešiel niekoľkými etapami vývoja zahraničnej diplomacie. Prvá etapa súvisí so vznikom ľudového komisára pre zahraničné veci a dôraz sa kládol najmä na snahy o západné uznanie ZSSR. Za prvotný úspech zahraničnej politiky nového štátu sa považuje roku 1924, kedy sa podarilo Moskve nadviazať oficiálne diplomatické vzťahy s Talianskom, Francúzskom a Veľkou Britániou. Spojené štáty americké uznali ZSSR zo západných mocností ako posledné, a to až v roku 1933. Po konci druhej svetovej vojny v roku 1945 sa ZSSR, ako ekonomicky zruinovaná víťazná veľmoc podieľala na založení OSN s cieľom zachovania mieru vo svete. Ďalšie obdobie sa vyznačuje bipolárnym konfliktom medzi ZSSR a USA, na základe ktorého sa súperilo o post svetového hegemóna. Za koniec studenej vojny sa považuje summit lídrov ZSSR a USA na ostrove Malta 2. decembra 1989.[2] Avšak postupná únava a sklamanie obyvateľstva, hodnotová a politická kríza prispela k postupnému zániku Zväzu sovietskych socialistických republík v roku 1991.

Ako sme už spomínali v predchádzajúcom odseku, Ruská federácia ako najväčší nástupnícky štát ZSSR a zároveň rozlohou najväčší štát sveta mal po svojom vzniku zložitú úlohu, ktorou bola najmä celková obnova politického systému, ktorý v štáte fungoval od roku 1917.

Novovzniknutý štát na čele s prvým ruským prezidentom Borisom Jeľcinom sa musel koncom 90. rokoch 20. storočia vysporiadať najmä s obrovskou spoločenskou a hospodárskou krízou, slabou ústrednou vládou a veľkým vplyvom ruských oligarchov. Ministerstvo zahraničných vecí RF dostalo za úlohu vypracovať dokument pod názvom Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie, v ktorom sa bude definovať postavenie Ruskej federácie v medzinárodnom systéme. Vlastnú koncepciu zahraničnej koncepcie prijal novozvolený prezident Vladimír Putin v roku 2000, ktorá sa v priebehu rokov viackrát novelizovala.[3] Najnovšia verzia, ktorej sa budeme neskôr venovať, bola prijatá rok od začiatku vojny na Ukrajine, teda koncom marca 2023.

Vzhľadom na svoju bohatú históriu a tradíciu sa na začiatku 21. storočia začína formovať nový koncept ruskej zahraničnej politiky, ktorý začína s dôraznejším presadzovaním vlastných národných záujmov. Nová generácia ruskej vládnucej elity pochopila, že už to nie je vojenská sila, ktorá bola základným atribútom v súboji veľmocí v studenej vojne, ale predovšetkým sila ekonomická, ktorá predurčuje silu štátu v 21. storočí. Ruská vláda v roku 2003 prijala Energetickú stratégiu Ruska do roku 2020, v ktorej sa uvádza: „Rusko disponuje veľkými zásobami energetických surovín a obrovským palivo-energetickým komplexom, ktorý predstavuje základ rozvoja ekonomiky a nástroj realizácie vnútornej i zahraničnej politiky… Naším cieľom je čo najefektívnejšie využiť tieto zdroje.“[4] Dovolíme si tvrdiť, že sa za dvadsať rokov podarilo ruským politikom tieto zdroje naplno využívať, čoho výsledkom je, že v súčasnosti patrí RF jedenásta priečka najväčších ekonomík sveta.

Administratívy bývalých amerických prezidentov Billa Clintona a Georga W. Busha sa vydali cestou rozširovania NATO smerom na západ, pričom sa snažili presviedčať ruských politikov, že približovanie cudzích vojsk k ich hraniciam pre nich nepredstavuje žiadne bezpečnostné riziko.[5] RF sa vďaka tomuto rozširovaniu Severoatlantickej aliancie smerom k jeho hraniciam cíti byť ohrozená, keďže za posledných 500 rokov bolo Rusko napadnuté hneď niekoľkokrát. V roku 1605 ich napadli Poliaci, neskôr v roku 1708 Švédi, za ktorými v roku 1812 nasledovali Francúzi pod vedením Napoleona. Nemci sa pokúšali dobiť ruské územie v rokoch 1914 a 1945, no neúspešne. V priemere tak bojovali Rusi na Severoeurópskej nížine každých tridsať až tridsaťpäť rokov.[6]

Podľa viacerých autorov sa ruské vedenie domnieva, že Západ má ambície získať pod svoj zahranično-politický vplyv ďalšie a ďalšie štáty a stať sa tak dominantným prvkom v unipolárnom usporiadaní sveta. Západný vplyv sa rozširoval do malých štátov východnej Európy až príliš hladko. Na ruskej strane sa však stupňoval odpor voči Západu s pribúdajúcimi plánmi začlenením Ukrajiny do západných štruktúr. RF považuje vstup Ukrajiny do NATO za absolútne neakceptovateľný a úplné prekročenie červenej čiary. Ruský spisovateľ Alexander Lukin vo svojej knihe Rusko a Čína: nové zblíženie uvádza hneď niekoľko dôvodov pre oprávnené ruské bezpečnostné obavy. Podľa jeho názoru nie RF, ale Západ zničil po rozpade ZSSR príležitosť vytvorenia nového systému globálnej politiky, založenej na medzinárodnom práve. Nie RF, ale Západ využil svoje dočasné silné postavenie k narušeniu celistvosti hraníc slabších štátov a porušil tým platné zmluvy. Nie RF, ale Západ zámerne rozvrátil povojnový právny poriadok, ktorý bol založený na suverenite štátov. Nie RF, ale Západ vyvíjal tlak na Medzinárodný súdny dvor, aby rozhodol, že jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova nie je porušením medzinárodného práva. Ruská federácia sa opakovane vyhradzovala a varovala, že odtrhnutie Kosova od Srbska, vojenské akcie v Iraku a Líbyi či bombardovanie Juhoslávie podkopávajú medzinárodne platný právny poriadok. Zmenu v aplikovaní zahraničnej politiky RF priniesol predovšetkým rok 2014, kedy došlo k ruskému anektovaniu ukrajinského polostrova Krym. RF týmto krokom dala svetu jasne najavo, že už ďalej odmieta dodržiavať medzinárodné pravidlá. Západ tento krok jasne odmietol a považuje to za vážne porušenie územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc zakotvených v Helsinských dohodách.[7] Na základe uvedeného môžeme skonštatovať, že predstavitelia ruskej strany majú hneď niekoľko reálnych dôvodov na to ak tvrdia, že v prípade Krymu je to len povrchné pokrytectvo Západu. Od roku 2014 sa stáva výrazným rysom zahraničnej a bezpečnostnej politiky RF predovšetkým orientácia na politiku, v ktorej prevládajú národné záujmy nad princípmi.

Ak sa vrátime k zahranično-politickej koncepcii Ruskej federácie novelizovanej v roku 2013, nájdeme v nej viacero dôležitých poznatkov. Opakovaným prvkom, ktorý obsahovali aj predošlé prijaté koncepcie, je snaha o vytvorenie multipolárneho usporiadania sveta, ako žiadúci model medzinárodného poriadku. Dôraz sa kladie na suverenitu RF a pripomína jeho silný mocenský potenciál. Koncepcia z roku 2013 vníma Západ ako zdroj zvyšujúcej sa nestability v medzinárodnom prostredí a obviňuje ho zo zasahovania do vnútorných záležitostí suverénnych štátov. RF v tomto dokumente vyjadrila záporný postoj k rozširovaniu Severoatlantickej aliancie a označila to za hlavné bezpečnostné riziko pre Ruskú federáciu.[8] Novelizáciu tohto základného dokumentu, ktorý určuje smerovanie zahraničnej politiku štátu, svojím podpisom schválil ruský prezident Vladimír Putin v roku 2016. RF na základe tejto novelizácie stále považuje rozširovanie štruktúr NATO smerom na východ za hlavnú bezpečnostnú hrozbu, no podľa ruskej diplomacie je hrozba vojny svetových mocností nízka. Podľa správy sa však zvýšili riziká vzniku regionálnych konfliktov, do ktorých môžu byť zapojené svetové mocnosti. Zároveň sa v dokumente píše, že Ruská federácia má záujem o rozvoj vzájomných vzťahov založených na základe rovnosti.[9] Je pravdepodobné, že ruská stratégia novelizovaná v roku 2016 predpokladala dnešný vývoj na Ukrajine. Táto vojna však už nepredstavuje len regionálny konflikt, ale jej výsledok závisí na rozhodnutiach štátov celého sveta.

Po roku vojny na Ukrajine prichádza RF s novou, 42-stranovou Koncepciou zahraničnej politiky Ruskej federácie. Po jej schválení dňa 31.3.2023 ruský prezident Vladimír Putin uviedol, že „koncepciu bolo nevyhnutné pozmeniť, v dôsledku radikálnych zmien vo svete… aktualizovaná koncepcia predstavuje základ pre nasledujúce obdobie Ruska na medzinárodnej scéne.“[10] Podľa ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova je hlavnou úlohou novej ruskej zahraničnej politiky nastolenie multipolárneho svetového poriadku s dôrazom na rovnosť všetkých štátov. Tvrdí, že voči Ruskej federácii je vedený nový druh hybridnej vojny Západu, ktorý sa snaží oslabiť RF v každom možnom smere.  Podľa jeho slov je v koncepte vysvetlená vízia vytvorenia vyváženejšieho a spravodlivejšieho svetového poriadku.[11] Samotný dokument označuje ČĽR a Indiu za svojich hlavných spojencov na medzinárodnej scéne, pričom zdôraznil dôležitosť prehlbovania väzieb a koordináciu s priateľskými a suverénnymi centrami moci na euroázijskom kontinente. Strategické partnerstvo s Indiou je podľa ruskej strany založené na viacerých stabilných pilieroch – politika, obrana, spolupráca v boji proti terorizmu a spolupráca vo vesmíre i energetike. „RF bude pokračovať v budovaní strategického partnerstva s Indickou republikou s cieľom posilniť a rozšíriť spoluprácu vo všetkých vzájomné výhodných oblastiach.“[12] Kým v predchádzajúcich strategických dokumentoch ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie predstavovalo pre RF hlavné bezpečnostné riziko rozširovanie NATO smerom na východ, tak v súčasnosti sú už za najväčšiu hrozbu pre Ruskú federáciu označované vyslovene Spojené štáty americké.

---

Zdroje:

[1] MARSHALL T.: V zajatí geografie. Premedia 2017, s. 20-21.

[2] KREJČÍ O.: Geopolitika Ruska. Praha: Professional Publishing 2017, s. 183-223.

[3] KREJČÍ O.: Geopolitika Ruska. Praha: Professional Publishing 2017, s. 370.

[4] ERSHOV Y.A.: Energetická stratégia Ruska do roku 2020: plusy a mínusy novej energetickej stratégie Ruskej federácie. [online], [cit.2004]. Dostupné na: <https://iq.hse.ru/news/177844267.html>.

[5] LUKIN A.: Čína a Rusko: nové sblížení. Praha: Filosofia 2021, s. 38.

[6] MARSHALL T.: V zajatí geografie. Premedia 2017, s. 19.

[7] LUKIN A.: Čína a Rusko: nové sblížení. Praha: Filosofia 2021, s. 37-41.

[8] RODKIEWICZ W.: The Russian Federation ´s foreign policy concept. [online], [cit. 20/12/2013]. Dostupné na: <https://www.osw.waw.pl/en/publikacje/analyses/2013-02-20/russian-federations-foreign-policy-concept>.

[9] Dekrét prezidenta Ruskej federácie z dňa 30.11.2016 číslo 640. [online]. Dostupné na: <http://www.kremlin.ru/ acts/ bank/41451>.

[10] Global changes lead to revisions of Russian foreign policy concept – Putin. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <https://tass.com/politics/1597385>.

[11] Russia ´s new foreign policy concept stresses equality of countries – Lavrov. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <https://tass.com/politics/1597831>.

[12] Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <http://kremlin.ru/ events/president/news/70811>.