Organizácia Spojených národov zohráva od skončenia druhej svetovej vojny kľúčovú úlohu, a to v oblasti udržiavania mezinárodného mieru a bezpečnosti. Vznik OSN bol priamou rekaciou na skúsenosti s globálnym ozbrojeným konfliktom. Jedným z hlavných nástrojov, vďaka ktorým OSN reguje na ozbrojené konflikty, sú mierové operácie. Ich podoba a rozsah sa v priebehu času výrazne menili.[1]
Mierové miesie OSN sa postupne vyvinuli od tradičných pozorovateľskych operácií ku komplexným zásahom, ktorých realizácia sa uskutočňovala v podmienkach vnútroštátnych konfliktov, často bez jasnej mierovej dohody medzi znepriatelenými stranami.[2] Tento vývoj kladie na mierové operácie nové nároky. Zároveň otvára priestor pre otázky týkajúce sa ich efektivity, legitimity a schopnosti ragovať na rastúce násilie.
Konflikt v Bosne a Hercegovine v rokoch 1992-1995 predstavovali jednu z prvých veľkých skúšok mierových operácií OSN v období po skončení Studenej vojny. Mierová misia UNPROFOR bola nasadená v prostredí intenzívneho násilia, etnických čistiek a rozpadu štátnej autority, čo výrazne presahovalo rámec bežných mierových misií. Misia bola poverená ambicióznymi úlohami, pričom jej mandát zostával nejednoznačný a nebol podporený primeranými vojenskými a politickými prostriedkami, čo obmedzovalo jej schopnosť účinne reagovať na eskaláciu konfliktu .[3]
Skúmanie pôsobenia misie UNPROFOR je preto dôležité nielen z historického, ale aj z hľadiska možností a limitov mierových operácií OSN. Preskúmanie tohto prípadu umožňuje lepšie pochopiť problémy spojené s nasadzovaním mierových síl a prispieva k diskusii o tom, ako by mali byť budúde misie formované a mandátované.
Poslanie a hlavné ciele OSN
Organizácia Spojených národov vznikla v roku 1945 ako reakcia na skúsenosti druhej svetovej vojny. Jej cieľom je zabrániť opakovaniu rozsiahlych ozbrojených konfliktov. Zakladajúce štáty OSN vychádzali z presvedčenia, že udržiavanie mieru a bezpečnosti si vyžaduje vytvorenie stálej medzinárodnej inštitúcie, ktorá by bola schopná sprostredkovať spoluprácu medzi štátmi a poskytovať platformu pre spoločné riešenie problémov. [4]
Základným poslaním tejto organizácie je udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, rozvoj priateľských vzťahov medzi štátmi a podpora medzinárodnej spolupráce pri riešení globálnych problémov. Tieto ciele sú zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov, ktorá predstavuje základný dokument upravujúci fungovanie OSN a právomoci jej orgánov. [5]
OSN je založená na princípoch suverénnej rovnosti štátov, mierového riešenia sporov a zákazu použitia sily v medzinárodných vzťahoch, s výnimkou sebaobrany alebo rozhodnutia Bezpečnostnej rady. Udržiavanie mieru je v tomto kontexte chápané ako kolektívna zodpovednosť členských štátov. Tie sa prostredníctvom OSN zaväzujú spolupracovať pri predchádzaní konfliktom a riešení krízových situácií.[6]
Bezpečnostná rada OSN a jej úloha pri riešení ozbrojených konfliktov
Bezpečnostná rada OSN predstavuje hlavný orgán zodpovedný za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Právomoci Bezpečnostnej rady sú zakotvené v Charte Organizácie spojených národov, ktorá jej udeľuje zodpovednosť primárne za identifikáciu hrozieb mieru, porušení mieru a aktov agresie ako aj za prijímanie opatrení pre ich riešenie. Jej rozhodnutia sú pre členské štáty záväzné a zahŕňajú široké spektrum opatrení, od diplomatických výziev až po uvalenie sankcií či schválenie použitia sily. Týmto má bezpečnostná rada odlišný charakter od ostatných orgánov OSN, ktorých rezolúcie majú primárne odporúčací charakter.[7]
Osobitné postavenie majú stáli členovia Bezpečnostnej rady ( Čínska ľudová republika, Ruská federácia, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Francúzska republika, Spojené štáty americké), ktorí disponujú právom veta, čo významne ovplyvňuje rozhodovací proces v otázkach riešenia ozbrojených konfliktov.[8]
V praxi zohráva Bezpečnostná rada kľúčovú úlohu pri schvaľovaní mierových misií OSN a určovaní ich mandátu. Politické kompromisy medzi stálymi členmi Bezpečnostnej rady často vedú k formuláciám nejednoznačných alebo obmedzených mandátov, môže negatívne ovplyvniť efektivitu misie v teréne.[9] Tento problém sa výrazne prejavil najmä v konfliktoch po skončení studenej vojny, vrátane konfliktu v bývalej Juhoslávii.
Mierové misie OSN
Mierové misie OSN, známe aj ako peacekeepingové operácie, sa postupne vyvinuli ako jeden z najdôležitejších nástrojov OSN pri riešení ozbrojených konfliktov. Hoci nie sú výslovne zakotvené v Charte OSN, vznikli ako pragmatická odpoveď na potrebu stabilizácie a monitorovania dodržiavania prímerí.[10] Tradičný peacekeeping je založený na troch základných princípoch: súhlas zúčastnených strán, nestrannosť a obmedzené použitie sily.[11]
Po skončení studenej vojny došlo k výraznej zmene charakteru mierových misií. Tie po novom začali pôsobiť v prostredí vnútroštátnych konfliktov, často bez existencie mierovej dohody. Mandáty misií sa rozšírili o ochranu civilného obyvateľstva, podporu humanitárnych operácií či asistenciu pri obnove štátnych inštitúcií. Tento vývoj zvýšil očakávania kladené na mierové operácie.[12]
Ako poznamenali Bellamy a Williams o svojom výskume v kapitole o trendoch v mierových misiách: „Dá sa tvrdiť, že jeho ústredné zistenie je v súlade s väčšinou existujúcej akademickej práce, že mierové operácie sa čoraz viac využívajú ako nástroj na riadenie ozbrojených konfliktov, a že typická mierová operácia sa rozrástla a rastúcimi mandátmi a očakávaniami.“[13] Zároveň však poukázal na ich limity , najmä v situáciách, keď neboli dostatočne podporené potrebnými prostriedkami.[14] Príkladom takejto misie je aj UNPROFOR, ktorej pôsobenie bude predmetom ďalšieho skúmania v nasledujúcich kapitolách.
Konflikt v Bosne a Hercegovine (1992-1995)
Ozbrojený konflikt v Bosne a Hercegovine vypukol v roku 1992 na pozadí rozpadu Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie. Konflikt bol sprevádzaný politickou nestabilitou, nacionalistickými tendenciami a oslabením centrálnej moci. Predstavoval jeden z najnásilnejších konfliktov v Európe po Druhej svetovej vojne. Jeho príčiny boli komplexné a zahŕňali kombináciu politických, historických ale aj etnických faktorov.[15]
Územie Bosny a Hercegoviny bolo mimoriadne heterogénnym územím, na ktorom spolu žili Bosniaci (moslimovia), Srbi (pravoslávni) a Chorváti (katolíci). Zlomovým bodom sa stalo vyhlásenie nezávislosti Bosny a Hercegoviny po referende v marci 1992. Referendum a vyhlásenie nezávislosti nebolo akceptované všetkými etnickými skupinami ležiacimi v teritóriu nového štátneho útvaru. Najväčšími oponentmi boli bosniansky Srbi.[16]
Toto napätie sa rýchlo zmenilo na viacstrannú vojnu medzi bosnianskymi Moslimami (Bosniakmi), Srbmi a Chorvátmi. Konflikt bol sprevádzaný porušovaním medzinárodného humanitárneho práva, etnickými čistkami a útokmi na civilistov. Pre vojnové operácie boli charakteristické neprehľadné frontové línie a silná asymetria medzi účastníkmi konfliktu. Absencia jasnej politickej dohody a fragmentácia bojujúcich strán komplikovali akýkoľvek pokus o stabilizovanie situácie.[17]
Reakcia OSN a vznik UNPROFOR
Medzinárodné spoločenstvo na eskaláciu konfliktu reagovalo prostredníctvom Organizácie Spojených národov. Ich reakcia bola na začiatku poznačená váhavosťou a nejednotou, čo sa odrazilo aj na prvých krokoch Organizácie spojených národov. Prvé korky podstúpené OSN boli diplomatické iniciatívy, uvalenie sankcií a snaha o sprostredkovanie prímeria. Vzhľadom na neúčinnosť týchto opatrení a zhoršujúcu sa situáciu Bezpečnostná rada OSN rozhodla o nasadení mierových síl, ktoré mali pôvodne pôsobiť v Chorvátsku, no ich mandát bol neskôr rozšírený aj na územie Bosny a Hercegoviny.[18]
Misia UNPROFOR bola zriadená v roku 1992 s cieľom prispieť k stabilizácii regiónu a podporiť humanitárne operácie. Pôvodne určená pre operácie v Chorvátsku, jej rozšírenie do Bosny a Hercegoviny prebiehalo v pokračujúcom ozbrojenom konflikte bez existencie mierovej dohody. OSN tak čelila situácii, v ktorej bežný model mierových operácii nebol aplikovateľný.[19]
Mandát a hlavné ciele UNPROFOR
Mandát mierovej misie UNPROFOR v Bosne a Hercegovine bol výsledkom politických kompromisov v Bezpečnostnej rade OSN a bol význačný postupným rozširovaním. Odrážal nejednotu medzinárodného spoločenstva pri riešení konfliktu v bývalej Juhoslávii. Mandát sa postupne rozširoval pomocou rezolúcií Bezpečnostnej rady no jeho rozširovanie nebolo adekvátne sprevádzané zvýšenou vojenskou kapacitou.[20]
Pôvodne bola misia vytvorená a určená pre územie Chorvátska, no v roku 1992 bol mandát rozšírený na územie Bosny a Hercegoviny, kde sa konflikt eskaloval.
Hlavnými úlohami tejto misie boli ochrana humanitárnych konvojov, podpora dodávok humanitárnej pomoci a taktiež monitorovanie krehkých prímerí, ktoré často neboli dodržiavané. UNPROFOR mal taktiež za úlohu ochraňovať takzvané bezpečné zóny, hoci možnosti zásahu boli značne obmedzené.[21]
Osobitnou súčasťou mandátu bola ochrana tzv. Bezpečných zón, medzi ktoré patrili mestá ako Srebrenica, Žepa či Goradže. Tieto oblasti mali slúžiť ako útočisko pre civilné obyvateľstvo. Ich ochrana však nebola jasne definovaná ani dostatočne zabezpečená. Takto sa vo svojej knihe k bezpečným zónam vyjadril Fidnlay: „Najkontroverznejšia otázka týkajúca sa použitia sily počas pôsobenia OSN v Bosne súvisela s tzv. „bezpečnými zónami“. Tie boli v roku 1993 vyhlásené v okolí viacerých miest, ktoré boli obliehané bosnianskosrbskými silami. Tento krok výrazne rozšíril zodpovednosti misie UNPROFOR a vtiahol ju do toho, čo mnohí vnímali ako „sivú zónu“ medzi tradičným mierovým udržiavaním a presadzovaním mieru (alebo tým, čo iní pozorovatelia označujú ako mierové presadzovanie).“[22]
Použitie sily bolo v mandáte misie striktne limitované a jej požitie bolo mienené hlavne pri sebaobrane. Tento prístup vychádzal z tradičného chápania mierových misií OSN, pri ktorých je predpokladaný súhlas zúčastnených strán a relatívne stabilné prostredie. Ako uviedol Baumann: „Okrem toho misii UNPROFOR chýbala autorita a veľmi často aj palebná sila potrebná na proaktívne použitie sily.“[23] Toto obmedzilo možnosť jednotiek na reakciu voči násiliu v teréne. Tento mandát neodzrkadľoval realitu konfliktu a viedol k nesúladu medzi očakávaniami medzinárodného spoločenstva a skutočnými schopnosťami misie.[24] Tento rozpor je podľa nás kľúčový faktor pre pochopenie a hodnotenie mierovej misie OSN v Bosne a Hercegovine. Nejasne definované ciele, obmedzené právomoci a nedostatočné vojenské zdroje spôsobili, že UNPROFOR sa často nachádzal v pozícii pasívneho pozorovateľa násilia.
Analýza efektivity misie UNPROFOR
Deklarované ciele tejto misie vychádzali primárne z rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN a taktiež z postupne sa rozširujúceho mandátu misie. Pôvodne mala UNPROFOR za cieľ určené prispievanie k stabilizácií situácie v bývalej Juhoslávii, konkrétne v Chorvátsku, pričom jej úlohy sa neskôr rozšírili aj na územie Bosny a Hercegoviny. Medzi hlavné deklarované ciele patrili napríklad ochrana humanitárnych konvojov, zabezpečenie dodávok hmotnej pomoci a podpora medzinárodných humanitárnych organizácií pôsobiacich v regióne.[25]
Ďalším deklarovaným cieľom misie bolo aj monitorovanie a podpora dodržiavania prímerí medzi bojujúcimi stranami. UNPROFOR mala pôsobiť ako neutrálny sprostredkovateľ a prispievať k zmierneniu násilia svojou prítomnosťou v konfliktných oblastiach. Predpokladalo sa, že prítomnosť jednotiek Organizácie spojených národov prispeje k obmedzeniu násilia a vytvorí priestor pre politické rokovania a ukončenie konfliktu.[26]
Neskôr sa mandát rozšíril a zahŕňal aj ochranu bezpečných zón, ktoré slúžili ako útočisko pre civilné obyvateľstvo. Týmto krokom chcelo OSN deklarovať ich ambíciu znížiť mieru násilia voči civilistom a takto obmedziť eskalácii konfliktu. Oficiálne dokumenty OSN prezentovali UNPROFOR ako nástroj pre stabilizáciu a humanitárnu ochranu v prebiehajúcom konflikte. Jej mandát však nepočítal s aktívnym presadzovaním mieru vojenskými prostriedkami.[27]
Reálne výsledky
Reálne výsledky pôsobenia misie UNPROFOR v Bosne a Hercegovine boli rozporuplné a značne závislé od oblasti pôsobenia a obdobia nasadenia. Misia na jednej strane prispela k umožneniu prísunu humanitárnej pomoci a v niektorých prípadoch zohrávala stabilizačnú úlohu pri lokálnych prímeriach. Prítomnosť peacekeepingových jednotiek mala zároveň aj určitý odstrašujúci účinok. To v obmedzených prípadoch prispelo k zmierneniu násilia.[28]
Na druhej strane však UNPROFOR nebol schopný systematicky zabraňovať eskalácii ozbrojeného násilia ani ochraňovať civilné obyvateľstvo v každej oblasti svojho pôsobenia. Zlyhanie ochrany bezpečných zón a pokračujúce obliehanie miest poukázali na neschopnosť vykonania deklarovaných cieľov. UNPROFOR bola často stavaná do pozície pasívneho pozorovateľa konfliktu, bez dostatočných nástrojov na presadzovanie svojho mandátu.[29]
Tieto skúsenosti značne ovplyvnili vnímanie efektivity misie UNPROFOR a stali sa predmetom odbornej diskusie ako naznačujú autori publikácií, ktoré sme skúmali. Reálne výsledky takto v porovnaní s deklarovanými cieľmi misie Organizácie spojených národov poukázali na rozdiel medzi politickými ambíciami medzinárodných členov OSN a praktickými možnosťami mierových síl, ktoré sa ocitli na komplexnom a nestabilnom bojisku.
Limity a problémy
Hlavným limitom misie bol jej mandát. Ten bol výsledkom značných kompromisov v Bezpečnostnej rade OSN. Limitované použitie sily a dôraz na nestrannosť značne sťažovali schopnosť misie reagovanie na porušovanie prímerí a na násilie voči civilistom.[30] Tento kontrast medzi mandátom a realitou konfliktu je opakovane spomínaný a kritizovaný naprieč odbornou literatúrou.
Samotnou kategóriou boli aj bezpečné zóny určené pre ochranu civilistov. Vo svojej knihe Findlay konštatuje zavádzanie bezpečných zón a použitie sily na ich obranu takto: „Poučením z bosnianskeho konfliktu je, že bezpečné zóny by nemali byť vyhlasované, pokiaľ nie sú jednoznačne vymedzené, presne ohraničené, demilitarizované, overiteľné a účinne chránené. Rovnako by nemali byť vyhlasované ani vylúčené zóny, pokiaľ nie sú jasne charakterizované a pokiaľ overovanie dodržiavania ich režimu nie je možné z fyzického ani politického hľadiska. V opačnom prípade bude použitie sily na obranu a presadzovanie takýchto zón a oblastí svojvoľné a neefektívne, nebude mať odstrašujúci účinok, a môže viesť až k sebaobmedzovaniu jej uplatňovania.“[31]
Ďalším problémom bola zložitá operačná situácia v Bosne a Hercegovine. Ako sme už spomenuli v predošlých kapitolách, jej charakteristickými črtami boli fragmentované bojujúce strany, nejasné frontové línie a absencia politickej dohody. Misia pôsobila v prostredí, ktoré nebolo vhodné pre tradičný model udržiavania mieru. Efektivitu taktiež výrazne obmedzovali nedostatočné vojenské a politické prostriedky, ktoré mohla využiť na presadzovanie svojich cieľov. Tieto limity neskôr prispeli k prehodnoteniu misie a prístupu medzinárodného spoločenstva a k nasadeniu väčšej misie IFOR pod vedením NATO.[32]
Záver
OSN ako inštitúcia bola vytvorená s cieľom udržiavať medzinárodný mier a bezpečnosť, pričom sa ako kľúčový orgán na vykonávanie týchto poslaní ukázala Bezpečnostná rada OSN. Jej proces rozhodovania je ovplyvnený permanentnými členmi a ich schopnosťou veta, čo môže viesť k formulácií nejasných a kompromisných mandátov. Text poukázal aj na vývoj mierových misií OSN od tradičného modelu, ktorý bol založený na nestrannosti a obmedzení použitia sily až po komplexné prostredie vnútroštátnych konfliktov, kde sa zvyšovali očakávania na ich účinnosť no bez zvýšenia podpory.
Konflikt v Bosne a Hercegovine, ktorý vypukol na pozadí etnickej a politickej fragmentácie po rozpade Juhoslávie. Konflikt sa premenil na viacstrannú vojnu sprevádzanú násilím, etnickými čistkami a štátnym kolapsom. OSN reagovala z počiatku váhavo a nekoordinovane, čo sa odrazilo aj na prvých opatreniach, ktoré nepriniesli badateľné zlepšenie. V tejto komplexnej atmosfére bola vytvorená mierová misia UNPROFOR. S pôvodným určením pre Chorvátsko, jej mandát bol rozšírený na Bosnu a Hercegovinu bez prítomnosti stabilného prímeria, čo bolo v protiklade s tradičným ponímaním monitorovacieho peacekeepingu.
Hoci mala misia čiastočný úspech pri zabezpečovaní humanitárnej pomoci a obmedzený stabilizačný účinok v určitých oblastiach, jej schopnosť zabraňovať eskaláciám bola obmedzená. Ako hlavné limity sa ukázali nejednoznačný mandát, obmedzenie použitia sily, nedostatok jednotiek a vybavenia a komplikované operačné prostredie. Najvýznamnejším prejavom týchto limitov bolo zlyhanie pri ochrane bezpečných zón, čo narušilo reputáciu misie ako aj celkovú dôveru v mierové operácie.
Na základe analýzy môžeme konštatovať, že:
1.OSN a jej mierové misie prešli zásadným vývojom, no pretrvávajú politické obmedzenia, ktoré vedú k mandátom, ktoré nereflektujú realitu konfliktu.
2.Konflikt v Bosne a Hercegovine vznikol ako dôsledok kombinácie historických, politických a etnických faktorov, pričom OSN reagovala oneskorene a s nedostatočnou koordináciou.
3.UNPROFOR dosiahla iba čiastkové úspechy, najmä v oblasti humanitárnej pomoci. Vzhľadom na svoj mandát, kapacity a charakter konfliktu však misia nebola schopná zabrániť rastu násilia a nebola schopná obrániť civilné obyvateľstvo v predpokladanom rozsahu.
Hoci teda zodpovedanie otázok poukázalo na určité pozitívne príspevky misie, výsledky jednoznačne ukazujú, že UNPROFOR nedokázala naplno splniť svoju úlohu pri zabraňovaní eskaláciám konfliktu v Bosne a Hercegovine. Súčasne však poskytla dôležité poučenia pre budúce operácie Organizácie spojených národov, a to najmä potrebu realisticky formulovaných mandátov, jednoznačných pravidiel nasadenia sily a primeranej vojenskej a politickej podpory.
Zoznam použitej literatúry
BAUMANN, Robert F. From UNPROFOR to IFOR. In: BAUMANN, Robert F., GAWRYCH, George W., KRETCHIK, Walter E. Armed Peacekeepers in Bosnia. Fort Leavenworth: Combat Studies Institute Press, 2004, s. 37-57. ISBN 978-1505364699.
BAUMANN, Robert F., GAWRYCH, George W., KRETCHIK, Walter E. Armed Peacekeepers in Bosnia. Fort Leavenworth: Combat Studies Institute Press, 2004, ISBN 978-1505364699.
BELLAMY, Alex J., WILLIAMS, Paul D. Trends in Peace Operations, 1947-2013. In: KOOPS, Joachim A., MACQUEEN, N., TARDY, T. a WILLIAMS, Paul D. (eds.). The Oxford Handbook of United Nations Peacekeeping Operations. USA: Oxford University Press, 2015, s. 13-43. ISBN 978-0-19-968604-9.
Bezpečnostná rada organizácie spojených národov. Funkcie a právomoci. [online].[cit.25-12-2025].Dostupnéna: https://main.un.org/securitycouncil/en/content/functions-and-powers
FINDLAY, T. The Use of Force in UN Peace Operations. USA: Oxford University Press, 2002. ISBN 0-19-829282-1.
GAWRYCH, George W. Bosnian Truths. In: BAUMANN, Robert F., GAWRYCH, George W., KRETCHIK, Walter E. Armed Peacekeepers in Bosnia. Fort Leavenworth: Combat Studies Institute Press, 2004, s. 1-31. ISBN 978-1505364699.
KOOPS, Joachim A., MACQUEEN, N., TARDY, T. a WILLIAMS, Paul D. (eds.). The Oxford Handbook of United Nations Peacekeeping Operations. USA: Oxford University Press, 2015. ISBN 978-0-19-968604-9.
Organizácia spojených národov Charta Organizácie spojených národov 1945. [online]. [cit. 25-12-2025]. Dostupné na: https://www.un.org/en/about-us/un-charter
TARDY, T. United Nations Protection Force (UNPROFOR – Bosnia-Herzegoina). In: KOOPS, Joachim A., MACQUEEN, N., TARDY, T. a WILLIAMS, Paul D. (eds.). The Oxford Handbook of United Nations Peacekeeping Operations. USA: Oxford University Press, 2015, s. 383-395. ISBN 978-0-19-968604-9.
WHITE, Nigel D. Peacekeeping and International Law. In: KOOPS, Joachim A., MACQUEEN, N., TARDY, T. a WILLIAMS, Paul D. (eds.). The Oxford Handbook of United Nations Peacekeeping Operations. USA: Oxford University Press, 2015, s. 43-60. ISBN 978-0-19-968604-9.
[1] KOOPS, Joachim A. et. al. The Oxford Handbook of United Nations Peacekeeping Operations. USA: Oxford University Press, 2015, s. 1-13
[2] KOOPS, ref. 1, s. 1-13
[3] TARDY, T. United Nations Protection Force (UNPROFOR – Bosnia-Herzegoina). In: KOOPS, Joachim A. et. al. The Oxford Handbook of United Nations Peacekeeping Operations. USA: Oxford University Press, 2015, s. 383-395.
[4] KOOPS, ref.1 , s. 1-13.
[5] Organizácia spojených národov Charta Organizácie spojených národov 1945. [online]. [cit. 25-12-2025]. Dostupné na: https://www.un.org/en/about-us/un-charter
[6] Organizácia spojených národov, ref. 5.
[7] Bezpečnostná rada organizácie spojených národov. Funkcie a právomoci. [online].[cit.25-12-2025].Dostupné na: https://main.un.org/securitycouncil/en/content/functions-and-powers
[8] Organizácia spojených národov, ref.5.
[9] KOOPS, ref.1, s. 1-13.
[10] WHITE, Nigel D. Peacekeeping and International Law. In: KOOPS, Joachim A. et. al. The Oxford Handbook of United Nations Peacekeeping Operations. USA: Oxford University Press, 2015, s. 43-60.
[11] BELLAMY, Alex J., WILLIAMS, Paul D. Trends in Peace Operations, 1947-2013. In: KOOPS, Joachim A. et. al. The Oxford Handbook of United Nations Peacekeeping Operations. USA: Oxford University Press, 2015, s. 13-43.
[12] BELLAMY, WILLIAMS, ref. 11, s. 13-43.
[13] BELLAMY,WILLIAMS, ref. 11, s. 30.
[14] BELLAMY, WILLIAMS, ref. 11, s.13-43.
[15] GAWRYCH, George W. Bosnian Truths. In: BAUMANN, Robert F., GAWRYCH, George W., KRETCHIK, Walter E. Armed Peacekeepers in Bosnia. Fort Leavenworth: Combat Studies Institute Press, 2004, s. 1-31.
[16] GAWRYCH, ref. 15, s. 1-31.
[17] GAWRYCH, ref. 15, s. 1-31.
[18] FINDLAY, T. The Use of Force in UN Peace Operations. USA: Oxford University Press, 2002. s. 130-142.
[19] FINDLAY, ref. 18, s. 130-142.
[20] BAUMANN, Robert F. From UNPROFOR to IFOR. In: BAUMANN, Robert F., GAWRYCH, George W., KRETCHIK, Walter E. Armed Peacekeepers in Bosnia. Fort Leavenworth: Combat Studies Institute Press, 2004, s. 37-57.
[21] BAUMANN, ref. 20, s. 37-57.
[22] FINDLAY, ref. 18, s. 227.
[23] BAUMANN, ref. 20, s. 37.
[24] FINDLAY, ref. 18, s. 130-142.
[25] FINDLAY, ref. 18, s. 219-231.
[26] TARDY, ref. 3, s. 383-395.
[27] TARDY, ref. 3, s. 383-395.
[28] BAUMANN, ref. 20, s. 37-57.
[29] FINDLAY, ref. 18, s. 219-231.
[30] TARDY, ref. 3, s. 383-395.
[31] FINDLAY, ref. 18, s. 266.
[32] BAUMANN, ref. 20, s. 37-57.
Pridaj komentár